SOM CHODEC A SOM NA TO HRDÝ (niečo ako úvaha)

ÚVAHA JEDNÉHO CHODCA

PÁN BOH DAJ ŠŤASTIA, LAVIČKA

Žiadny iný dopravný prostriedok mi nedokáže poskytnúť toľko slobody ako moje vlastné nohy. Som sám sebe pánom. Nemusím sa prispôsobovať situácii na ceste ani stavu vozovky. Keď mám chuť a vidím voľnú lavičku, jednoducho vytiahnem knižku, sadnem si a čítam. Prípadne sa zvalím do trávy. Posedím si v kaviarni. Nie som otrokom svojho dopravného prostriedku, naopak, som sám sebe pánom. Chôdzu pokladám za spôsob vyjadrenia slobody. Som človek, ktorý vyrazí na dohodnuté miesto aj o hodinu skôr, len aby šiel pešo. Nadýcham sa čerstvého vzduchu, mám priestor na to, aby som si prečistil hlavu alebo dostal nejaký nápad, ktorý neskôr zrealizujem. Rád sa občas preveziem na bicykli, ale ani ten mi nedokáže poskytnúť toľko slobody, ako moje nohy. 

TIEŇ NA ÚTEKU

Nikdy som nesníval o luxusnom športovom aute, ani teraz mi nechýba. Nechcem sa stať otrokom svojho auta. Nechcem ho používať ako zámienku na to, že ušetrím čas. Čas na čo? Aby som mohol sedieť doma pred telkou alebo surfovať na internete? Som nastavený tak, že potrebujem k životu pohyb. A zdravý vzduch. Rýchla chôdza je mi najprirodzenejšia. Je to v podstate súčasť môjho životného štýlu. Nie som priaznivcom behu ani pomalej chôdze. 

STEP BY STEP

Ak si raz kúpim auto, bude to preto, aby som odviezol deti k lekárovi, keď budú mať vysoké horúčky. Inak budem uprednostňovať vlaky, v ktorých sa mi úžasne premýšľa a ešte poskytujú aj luxusný výhľad. A samozrejme ostanem verný svojim nohám, ktoré ma budú viesť v ústrety ďalším a ďalším zážitkom. Som chodec a som na to hrdý. Som slobodný človek, ktorý kráča kam chce. A pokiaľ mi bude slúžiť zdravie, nikto mi to nevezme.  

ĽAVÁ, PRAVÁ, ĽAVÁ...

RECENZIE: Dmitry Glukhovsky - Poviedky o Rusku (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:     ****

"- Odteraz bude u nás všetko na sto percent,- zamiešal sa Prezident. -Takže, Čisťakov, o voľby sa neboj. Všetko bude v poriadku. Zo stroja sa nestal žiadny Boh.- 
-Počkajte...- vyschnutým jazykom zamľaskal Čisťakov. Ale ak teda niet žiadneho Boha, kto zadáva čísla?-
V slúchadle čosi zašušťalo, akoby sa niekto v tichosti smial.
A zostalo ticho." (s.229).

   

Napriek tomu, že Glukhovskeho poviedky vyzerajú na prvý pohľad ako sci fi, je to len šikovný spôsob ako odhaliť súčasné Rusko, ktoré sa rozumom pochopiť nedá, to treba jednoducho zažiť. Nosnou témou knihy je politika, prezident, duma, oligarchovia, ale aj jednoduchí občania žijúci na okraji spoločnosti. Zo šestnástich poviedok, z ktorých je kniha zostavená, som vybral šesť, ktoré vo mne zanechali najsilnejší čitateľský dojem:

1. From hell - poviedka o staršom vedcovi, ktorý v podzemí Irkustkej oblasti objaví čudné bytosti, ktoré pochádzajú pravdepodobne z pekla. Keď chce vykonať dôslednejší archeologický výskum, zamerajú sa na neho oligarchovia z Gazpromu, ktorým by vedecké bádanie skomplikovalo ťažbu vzácnej suroviny.

2. Protéza - sarkastický pohľad na dnešné zlatokopky. Svet sa dostal na úroveň, kedy nie je problém spraviť ženám silikónové prsia, vyplniť pery botulotoxínom, odsať z tela tuk, predĺžit nohy na vysnené parametre a najnovšie prišiel kozmetický priemysel z možnosťou implantovať exkluzívnym zákazníčkam silikónový mozog. Týmto spôsobom by vedecký tím dokázal ženám vtesnať do mozgu učivo celej základnej školy alebo obsah niekoľkých ročníkov slepačích časopisov. Toto okamžite zaujme ruských milionárov, ktorí od svojich partneriek neočakávajú intelektuálne výkony, ale poriadny živočíšny sex. Výborne som sa zabavil na Glukhovskeho originálnych opisoch: "Kamarátka parkovala svoj vaginálne červený Bentley Continental GT na Petrovke, takže Taňa sa musela nejako zabaviť ešte najmenej desať minút. Z čiernej papierovej tašky s novými čižmami vytiahla módny časopis ťažký ako nákova." (s.45). 

3. Pre dobrú vec- príbeh o mužovi, ktorý dlhé roky pracuje pre tajnú spoločnosť a odmieta brať akékoľvek úplatky. To sa mu istým spôsobom vypomstí, keďže jeho žena ho pokladá za neschopného a odíde od neho. Zúfalý muž berie do rúk zbraň a postaví sa na odpor svojim chlebodarcom. To ešte netuší, kto v skutočnosti riadi nielen organizáciu pre ktorú pracuje, ale aj celú krajinu...

4. Každému, čo mu patrí - poviedka o mužovi, ktorý vykonáva funkciu ministra a onedlho oslávi päťdesiatku. Trpí depresiou. V živote dosiahol všetko, po čom v mladosti túžil. Užíva si priazeň žien, finančne zabezpečil niekoľko generácii v rodine, všetci sa mu klaňajú ako panovníkovi. Aký zmysel má jeho život, keď už naplnil všetky svoje sny?

5. Hlavné správy - toto je skutočne skvelý absurdný príbeh pripomínajúci komunistický režim. Mladý nádejný novinár prinesie exkluzívny rozhovor so zástupcom mimozemšťanov, no televíziu viacej zaujíma návšteva prezidenta na základnej škole, otvorenie poľnohospodárskej výstavy alebo stretnutie prezidenta so zástupcami robotníkov. Čo tam po nejakých mimozemšťanoch, ktorí na Zemi pristáli po desaťtisíc rokoch?

6. Deus ex machina - Skvelá ukážka skorumpovaného demokratického volebného systému, na ktorom sa podieľa samotný Bill Gates, šéf Microsoftu. Náhodne naň natrafí jeden starnúci politický kandidát, ktorý sa  zubami nechtami drží svojej politickej funkcie. Poviedka v mnohom pripomína Orwellov neutešený svet z románu 1984. 

Ani neviem či som čítal sci -fi poviedky, ktoré by mali tak blízko k realite. O to mrazivejšie a desivejšie kniha pôsobí. Po každej poviedke sa vám čoraz hlbšie zarýva pod kožu. Ak máte pozitívny vzťah k Orwellovej tvorbe, potom si nepochybne prídete na svoje. Šestnásť príbehov bude vo vás doznievať ešte dlho po prečítaní.  



       

RECENZIA: Wendy Holdenová - Odsúdení prežiť (Citadella, 2015)

HODNOTENIE:    ****

Fascinujúci príbeh troch žien (Prisky, Anny a Rachel), ktoré nielenže prežili peklo Osvienčimu, ale dokázali v pekelných podmienkach priviesť na svet dieťa. Všetky tri ženy prišli počas vojny nielen o manželov, ale takmer o celú rodinu. 

Slovenka Priska je nenápadnou ženou, ktorá väčšinu života prežila v Bratislave ako súčasť zámožnej židovskej vrstvy. Na svet priviedla dievčatko Hanku.
Poľka Rachel bola taktiež súčasťou bohatej intelektuálnej židovskej rodiny a počas vojnových útrap priviedla na svet chlapca menom Martin. 
Krásna česká mladá žena Anna bola v štyridsiatych rokoch ponorená v lákavom študentskom živote v Prahe, keď ju deportovali do koncentračného tábora.Tam priviedla na svet dcérku Evu. 
Všetky tri mladé ženy prešli selekciou obávaného Anjela smrti - doktora Jozefa Mengeleho. 
Osobne ma najviac pohltili kapitoly, ktoré opisovali život hlavných hrdiniek pred vojnou a potom samotný život v Osvienčime. Najmä ten kontrast bezstarostného bohatého života a následného vstupu do pekla pôsobí priam neuveriteľne. Takisto opis života v poľskom židovskom gete v prípade Rachel bol veľmi dramatický. Rovnako zaujímavo vyznel aj opis obdobia, ktoré  mladé ženy  strávili ako pomocné robotníčky v nemeckom Freiburgu, v továrni na výrobu nemeckých lietadiel. Kapitoly, ktoré sa zaoberali životom v koncentračnom tábore Mauthausen, oslobodeniu a ďalším osudom troch hlavných hrdiniek, už také dramatické neboli. Na druhej strane chápem snahu autorky vytvoriť ucelený obraz a neuseknúť príbeh príchodom osloboditeľov. 
Opis koncentračného tábora je porovnateľný s Vrbovým románom Utiekol som z Osvienčimu. Dlho som si myslel, že žiadny z autorov sa k tomu ani len nepriblíži, ale Veronika Homolová - Tothová románom Mengeleho dievča a takisto Wendy Holdenová dielom Odsúdení prežiť, to dokázali. 
Príbeh je vyrozprávaný v tretej osobe, čo mierne uberá na dramatickosti. Kniha je obohatená  o viaceré archívne rodinné fotografie. Musím oceniť aj formálnu stránku románu, obal zaujme na prvý pohľad. Je to jeden z príkladov, kedy obsah a forma ťahajú za jeden pevný povraz, výsledkom čoho je silný čitateľský zážitok. Napriek menším nedostatkom určite výnimočná kniha, ktorá stojí za prečítanie.  

RECENZIA: Binyavanga Wainaina - Raz o tomto mieste napíšem (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Vyrástol som s ľuďmi, ktorých životy sa zniesli z televíznych satelitov a prefrčali pomimo nás. Ľudia, ktorí to chcú niekam dotiahnuť. A my sme išli za nimi: klbčíme sa, len aby sme sa dostali za čiaru, kde sa dávajú medzinárodné platy. Každú minútu nám hrozia tým, že zlyháme, ak spochybníme kamene vedúce cez rieku nám demonštrovanej istoty, ak sa nám nepodarí rozprávať jazykom módy MTV, Londýna a New Yorku." (s.227). 

Píše sa rok 1978 a malý Binyavanga sa naháňa so svojimi súrodencami bratom Jimmom a sestrou Ciru za futbalovou loptou v štvrtom najväčšom meste v Keni  - v Nakuru. Neskôr sa mu narodí ďalšia sestra, ktorú rodičia pomenujú Chiqy. Binyavanga vyrastá na kenské pomery vo vyššej strednej vrstve. Jeho otec je generálnym riaditeľom spoločnosti Pyrethrum Board of Kenya a matka vlastní kaderníctvo. 
Binyavanga prežil bezstarostné detstvo. Spoločne so sestrou Ciru patrili po celý čas k premiantom triedy. V záverečných skúškach skončila Ciru na prvom a Binyavanga na piatom mieste v rámci celého jedného regiónu v Keni. Lenže úspešný záverečný test a prijatie na prestížnu strednú školu sú dve odlišné veci, o čom sa presvedčia aj obaja súrodenci. Korupcia a známosti donútia Ciru a Binyavanga nastúpiť len na podpriemernú školu. Šanca na lepšie štúdium príde zhruba po pol roku, kedy obaja súrodenci prestúpia na prestížnu súkromnú školu. Lenže pokiaľ chce človek v živote niečo dosiahnuť, musí mať nejaký cieľ. A Binyavanga ho dlho nemá. Odíde študovať do Juhoafrickej republiky, kde si na univerzite vyberie štúdium humanitných vied - francúzštinu, literatúru a históriu. Prírodné vedy sú pre neho španielskou dedinou. Lenže namiesto štúdia Binyavanga hltá beletriu, navštevuje študentské podniky, vo veľkom do seba leje alkohol. Zhruba po pol roku je zo štúdií vylúčený. Napriek tomu sa rozhodne v Juhoafrickej republike ostať. Vystrieda viacero krátkodobých zamestnaní, vyskúša niekoľko brigád. Po čase si s kamarátom otvoria firmu na výrobu rýchlych jedál. Binyavanga však stále nie je vnútorne spokojný. Naplno sa vrhne na beletriu a pokúša sa písať aj vlastnú tvorbu. Podarí sa mu dohodnúť s jedným literárnym časopisom na pravidelných príspevkoch, za čo mu bude šéfredaktor vyplácať každý mesiac odmenu sto euro. Aj naďalej posiela svoje poviedky do medzinárodných literárnych súťaží a viackrát sa mu podarí uspieť. Skúste si všimnúť kapitolu, v ktorej Brusel ponúkne Binyavangovi vysokú finančnú odmenu za podmienok, že bude písať v súlade v politikou Európskej únie. Hnus.
Binyavanga si všíma medzinárodnú politiku, zameriava sa však aj na politiku samotnej Keni. Píše reportáže z majstrovstiev sveta vo futbale, podrobne rozoberá hudobnú scénu, nevyhýba sa ani témam ako sex, homosexualita, medziľudské vzťahy. Literárny jazyk, ktorý vo svojej autobiografickej knihe používa, je čiastočne umelecký a čiastočne žurnalistický. Musíte si zvyknúť na dlhšie opisy. Aj vďaka nim si však dokážete reálnejšie predstaviť Juhoafrickú republiku, Ugandu, ale aj samotnú Keňu. Binyavangov príbeh sa končí v roku 2010, tesne po majstrovstvách sveta vo futbale, v čase, keď sa mení aj politická situácia v Keni.  

"Sme deti studenej vojny. Dospeli sme, keď sa skončila vojna, videli sme, ako sa naše krajiny krčili ako papier. Je to, akoby Veľké jazerá stáli a dvíhali sa ponad mapu, nakláňali sa smerom dole a prúdy Rwanďanov, Keňanov a iných sa liali do Konga, Tanzánie či Kene. Potom sa Keňa otriasla a tí, čo stáli, sa preliali do Južnej Afriky." (s.129). 

Binyavanga priniesol vo svojej knihe jedinečný pohľad na africké krajiny. Na ich politickú, spoločenskú a kultúrnu situáciu. Doteraz sme poznali Čierny kontinent z dokumentárnych filmov, ktoré sa nám spájajú najmä s národnými parkmi, levmi, nosorožcami, antilopami a hrochmi, prípadne s chudobou, genocídami a vojnovými konfliktmi. Binyavanga nám priniesol úplne nový pohľad. Pohľad chlapca, neskôr tínedžera a po rokoch už dospelého muža, ktorý je súčasťou africkej krajiny, v ktorej sa trápi s podobnými problémami ako           my - Európania. Masturbuje, pozerá filmy, počúva hudbu, čumí ženám na kozy, číta beletriu, trápi sa s učením, píše poviedky, premýšľa, túži zmeniť svet. Už chápete o čom hovorím? 
"Milujem hudbu nehlučných výťahov, svišťanie hydrauliky a prísľub mäkkého pristátia. Milujem ľahký pop, Michaela Jacksona a The Gab Band." (s.95). 

Časopis Time zaradil Binyavangu Wainainu v prvej polovici roka 2014 medzi 100 najvplyvnejších osobností sveta.          

RECENZIA: Ian Caldwell - Piate evanjelium (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:    **

"- Pred mnohými rokmi,- poviem, -mala naša cirkev aj piate evanjelium. Volalo sa Diatessaron. Po grécky zo znamená "zo štyroch", lebo presne tak vzniklo. Jeho autor splietol štyri evanjeliá do jedného rozprávania. A preto má Diatessaron jednu veľkú slabinu. Viete akú?-
Akoby Ugo stál po mojom boku. Spoločne hľadíme na stránky prastarého rukopisu.
-Má tú slabinu, - pokračujem, -že evanjeliá sa nie vždy zhodujú. Podľa Matúša vykonal Ježiš desať ohromných skutkov. Desať zázrakov za sebou. Marek však tvrdí, že nasledovali za sebou, že ich Ježiš vykonal každý inokedy a inde. Ktorému evanjeliu teda máme veriť?-" (s. 224). 

Rok 2004, Vatikán. Pápeža Jána Pavla II. pomaličky opúšťajú fyzické sily, no predsavzal si, že skôr než naposledy vydýchne, pokúsi sa zjednotiť pravoslávnu a katolícku cirkev. O krátky čas sa má uskutočniť výstava Turínskeho plátna, ktorá má prispieť ku konečnému zjednoteniu. Za vzácnu relikviu zodpovedá veľvyslanec Vatikánu Ugo Nogara. Ten sa dozvie o Turínskom plátne šokujúce informácie, o ktoré sa podelí s dvomi pravoslávnymi kňazmi - bratmi Alexom a Simonom Andreovými. Simon bol medzi poslednými, s kým Ugo Nogara prišiel pred smrťou do styku. Preto, keď nájdu Ugovo mŕtve telo, Simon sa stane hlavným podozrivým v prípade vraždy. Jediný, kto mu môže pomôcť, je jeho brat Alex, ktorého nedávno opustila žena a teraz sám vychováva päťročného syna Petra. Simon však všetko skomplikuje vo chvíli, keď vezme vinu za Ugovu smrť na seba.
Do prípadu sa vloží aj samotný pápež Ján Pavol II. V stávke je totiž definitívne zjednotenie dvoch znepriatelených cirkví, ktoré sa rozišli ešte v roku 1204. Aby toho nebolo málo, na povrch vypláva aj tzv. pravdivé svedectvo štyroch evanjelií, známejšie pod názvom Diatessaron, tajný dokument, ktorý môže za istých okolností rozložiť celú katolícku cirkev...  

Priznám sa, že pred rokmi som patril k čitateľom, ktorých očaril román Dana Browna - Da Vinciho kód. Bol to príbeh o niečom zakázanom, bolo to dynamické, kapitoly boli veľmi dramaticky popresekávané, jednoducho to malo gule. Nech bola kvalita románu akákoľvek, bolo to vo svojej dobe niečo nové a originálne. Podobne, ako tomu bolo napríklad pri Harrym Potterovi, aj na Brownovej obrovskej vlne úspechu sa zviezli desiatky druho až treťotriednych autorov, ktorí sa snažili z témy vytrieskať čo najviac euro, libier alebo dolárov. 
Caldwell písal svoj román údajne takmer desať rokov, pričom gro jeho informácii tvorí najznámejší internetový vyhľadávač google a nie historické dokumenty alebo odborné štúdie. Pri všetkej úcte k autorovi nerozumiem, čo mu zabralo pri písaní knihy toľko času. Niekoľko citátov z evanjelií, ktoré vám preloží akýkoľvek online prekladač a zvyšok je len pokus o príbeh. Áno pokus. Pretože okrem nudnej zápletky absentuje dynamika, napätie, aj nejaké tie akčné scény. Opisy sú príliš statické, postavy ploché, narazíme len na minimum prekvapujúcich momentov. Niektoré pasáže románu pôsobia skoro ako paródia. Ale paródia na čo? Na Dana Browna? Na Vatikán? Na cirkev? Alebo paródia na triler ako žáner?
Nič originálne. Dve hviezdičky dávam autorovi pri záverečnom hodnotení diela len za desaťročné úsilie, ktoré vynaložil na písanie románu. Inak by to bola s ťažkosťami jedna maličká hviezdička.  

RECENZIA: Jean - Michel Guenassia - Valčík stromov a oblohy (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:    ****                                            KNIHA MESIACA JÚN

"Štyri metre od neho mám pocit, že ma zasiahol blesk. Alebo obrovská facka. Zem sa mi roztriasla pod nohami. Akým slovom opísať šok, ktorý som zažila, keď som po prvýkrát uvidela Vincentov obraz? Stojím zarazená, onemená, skamenená, akoby sa otvorila Archa zmluvy a ja som zbadala zjavenie, akoby som objavila niečo, o čoho existencii som dovtedy nemala ani potuchy." (s.70). 

Osobnosť geniálneho maliara Vincenta van Gogha ma fascinuje odvtedy, čo som na vysokej škole prečítal nezabudnuteľný životopisný román Irvinga Stonea - Smäd po živote. Vzhľadom na to, že Jeanovi - Michelovi - Guenassiaovi vyšiel minulý rok na Slovensku skvelý román Klub nenapraviteľných optimistov, bol som zvedavý, ako uchopí tému najslávnejšieho impresionistu.

Rozprávačkou príbehu je Marguerite Gachetová, ktorej otec bol lekárom v mestečku Auvers a jeho pacientom a častým hosťom v dome bol práve slávny maliar. Margueritein otec vládol v rodine tvrdou rukou. Absolútne nezdieľal sny Margueriteinho brata Paula, ktorý mal pätnásť rokov a túžil sa stať básnikom. Marguetite je silná žena, ktorá túži po slobode, nezávislosti a vášnivej láske. Jej veľkou záľubou je maľovanie, lenže ženy vo Francúzsku na konci 19. storočia majú len jedinú úlohu: starať sa o deti a o domácnosť. Marguerite prežije s Vincentom zhruba sedemdesiat dňový vášnivý román, ktorý ju poznačí na celý zvyšok života...

Guenassia vychádzal pri písaní románu z historických zdrojov a dobových dokumentov. Doktor Gachet, ktorý bol dlhé roky vnímaný ako akýsi patrón impresionistov, v tejto knihe pôsobí ako obyčajný despota a vypočítavý obchodník, ktorému ide len o zisk a osud umelcov je mu absolútne ukradnutý. Marguerite je skutočná postava. Dožila sa požehnaného veku osemdesiatjeden rokov a svoj milostný príbeh rozpráva už ako stará pani. Jej skutočný vzťah s Vincentom van Goghom sa nikdy nevysvetlil a ona si v roku 1949 vzala tajomstvo navždy do hrobu. Autor románu kombinuje historické fakty s fikciou, takže je ťažké povedať, čo je pravda a čo len jeho šikovná hra s čitateľom. V každom prípade postava mladej Marguerite je napísaná výborne, veríme jej slovám, myšlienkam, predstavám aj skutkom. Vincent van Gogh je veľmi charizmatický , netreba však zabúdať ani na skvelého doktora Gacheta a jeho syna Paula. 
Okrem pôsobivého príbehu je v románe verne zobrazená aj spoločenská a politická situácia Francúzska na konci 19. storočia. 
Záver knihy si Guenassia upravil podľa svojich predstáv, ale vôbec to neprekáža. Napokon, kto vie dnes povedať ako to v skutočnosti s Van Goghovou smrťou vlastne bolo? 

Veľmi pútavý príbeh, poetický názov diela, zaujímavé postavy, francúzska spoločnosť na konci 19. storočia, miešanie reality s fikciou. Navyše perfektná formálna stránka knihy, ktorú musím vyzdvihnúť Kniha, ktorá rozhodne stojí za prečítanie. Nie je to Smäd po živote, ale napriek tomu si Vás toto útle dielko okamžite získa.    
"Nestávate sa niekým preto, čo robíte, ale tým, aké miesto zastávate v spoločnosti." (s.85).  

RECENZIA: Dominik Dán - Krv nie je voda (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:     ****

"-Lebo krv nie je voda, pán Krauz, v našej komunite to platí dvojnásobne. Táto ľudová múdrosť je mimoriadne pravdivá, ľudská. Máte deti?
-Mám.
-Keď vyrastú a budete postavený pred dilemu riešiť ich životné omyly a problémy, pochopíte. Nič na tomto svete  nie je také dôležité ako rodina." (s.298).

Dominik Dán sa stal na Slovensku v oblasti kriminálnych románov fenoménom. Vydal už viac ako dve desiatky románov a zďaleka to nevyzerá na literárny dôchodok. Veď už koncom júna čitatelia netrpezlivo očakávajú ďalší jeho príbeh pod názvom Korene zla. 

Krv nie je voda je prvým románom od Dominika Dána, po ktorom som siahol. Dejovo sa vraciame do roku 1992, kedy vo vtedajšom Československu panovali divoké časy organizovaného zločinu a demokracia len hľadala svoju tvár. V tejto atmosfére sa stretávame s Richardom Krauzom a jeho kolegami - Hanzelom, Burgerom, Chosém, Tlstým Váňom a Kukym, ktorým velí vrchný vyšetrovateľ Alexander Mayor. Románom sa tiahnu dve dejové línie, ktoré na prvý pohľad spolu nijako nesúvisia: v parku dôjde nadránom k vražde mladého dievčaťa a hasičský tím objaví v horiacom dome dve mŕtve telá - matku s dieťaťom. V druhom prípade ide o dosť osobnú záležitosť. Vrchný vyšetrovateľ Alexander Mayor je totiž bratancom vysoko postaveného policajného funkcionára v Brne -Jaroslava Kalousa, ktorého brat Jirko je hlavným podozrivým v spomínanom prípade vraždy matky s dieťaťom. Mayor požiada Krauza o diskrétnu pomoc pri vyšetrovaní zamotaného prípadu. Krauz spoločne s mladým kolegom Chosém sadajú do auta a idú na vec. To ešte netušia, na aké vysoké miesta budú neviditeľné nitky siahať...

Opäť budeme čeliť čiernemu humoru chlapcov "vraždárov": "Verona už dávno nepočula taký úprimný smiech: - Nie, nie som konkurencia -uzavrela túto časť debaty a premerala si prísediacu pohľadom, akým si minister premeriava sviňu v JRD Budmerice." (s.108). Svojim spôsobom mi táto kniha v mnohom pripomína švédsku trilógiu (Plameň túžby, Pýtine pokyny a Havranie dievča) spojené s Pišťánkovým Rivers of Babylon, hlavne atmosférou - skorumpované prostredie, prostitútky, ťažké kriminálne živly. 

Dominik Dán sa pred rokmi pokúsil vyplniť medzeru na slovenskej kriminálnej scéne a treba povedať, že zatiaľ sa mu to darí. Ako po stránke kvalitatívnej tak aj kvantitatívnej. Treba veriť, že nejaký ten rok ešte vydrží a nebude to časom len o počte vydaných a predaných kníh.