DENNÍK TAJNÉHO SPOLKU (študent)

Odpočítaval som dni do piatku. Keď ten vytúžený deň konečne prišiel, stál som pred zrkadlom a napravoval som si modré sako, ktoré mi celkom dobre ladilo s džínsami. Čierne mokasíny sa mi leskli v sliepňavom svetle, ktoré som mal priamo nad sebou. Obliekol som si dlhý tmavý kabát a vyrazil som do ulíc. Kaviareň sa nachádzala len desať minút pešo od môjho domu. Teda od domu mojich rodičov, aby som bol presný. Aby som dodržal stanovy klubu a prišiel podľa nepísanej dohody na stretnutie ako prvý,  bol som tam už pár minút po ôsmej. Priznám sa, že som mal trochu nervy. Nikdy som nebol z tých, ktorí by sa vyžívali v predvádzaní sa na verejnosti. Tesne po deviatej už boli všetci členovia klubu v kaviarni, sedeli za stolom a popíjali nápoje zo svojich šálok a pohárov. Čakali, kedy sa ujmem slova. Nahlas som si odkašľal do päste a v tej chvíli som mal na sebe štyri páry zvedavých očí.

"No..." začal som defektnou časticou, no nikto sa nad tým nijako zvlášť nepozastavoval. Naopak, dopriali mi dostatok času na to, aby som nabral potrebnú odvahu a odštartoval svoj príbeh. Ešte som si naposledy odpil zo svojho škoricového kapučína a potom som sa do toho konečne pustil:
"Vždy som mal slabosť pre staršie americké autá. Asi som tú záľubu zdedil po svojom otcovi. Poznáte to. Nehorázna spotreba a predný kufor taký dlhý, že nedovidíte na koniec, respektíve začiatok auta.
V stredu večer odcestovali naši na nejaký romantický pobyt kamsi do hôr, aby si zaspomínali na staré vysokoškolské časy. Rozhodli sa ísť vlakom. Otcov nablýskaný mustang ostal v ten večer zavretý v garáži. Jasné, že som neodolal. Len čo sa zotmelo, už som držal v rukách volant a šinul som si to diaľnicou.
Krása. Rýchlosť. Sloboda. Predo mnou sa vypínali vrcholce skalných hôr. Keď som zišiel z diaľnice, cesta sa zužovala a jej kvalita šla rapídne dole. Musel som dať nohu z plynu a šiel som nejakou šesťdesiatkou.
V tom som uvidel pri krajnici nejakého chlapa. Mohol mať okolo tridsať, dobre stavaný, opálený v tvári, vyzeral ako zlatokop z Klondajku. Široký klobúk, otrhaný plášť, vysoké čižmy, cez plece mal prehodený starý batoh. Spoznal som ho podľa záhadného úsmevu. Jack London bez slova popíjal fľašu džinu na mieste spolujazdca, len pár centimetrov odo mňa. Mal som milión otázok, ale ústa mi zapchala ohnivá voda a Jackov úsmev. Pár kilometrov od mesta sme naložili ďalšieho stopára, charizmatického Jacka číslo dva. Tentoraz Kerouacka. Kde inde sme ho mohli stretnúť, ak nie na ceste?
Rozvalil sa na zadných sedadlách, zo saka vytiahol škatuľku cigariet, potriasol ňou, jednu si vložil do úst a pripálil si. Conversky  si vyložil na dvere otcovho auta a privrel unavené oči, ktoré mu dráždili slnečné lúče. Podrážky na topánkach mal úplne zodraté. Hlavu si podložil svojou cestovnou taškou a bezstarostne zadriemal už za najbližšou zákrutou. 
Auto som odstavil pred prvým barom. Obaja Jackovia (hlavné mesto Anglicka aj ten Na ceste) vyskočili z auta a nasledovali ma. Vnútri bola plnka. Všetci tam po sebe hulákali, aby prekričali nejakú country odrhovačku, čo tam hučala na celú sálu. Sadli sme si za barový pult a obaja Jackovia si zapálili. Keď som sa otočil, skoro som sa zošmykol na podlahu. Po mojej ľavej ruke sedel ošumelý chlapík po päťdesiatke, s profilom opočloveka, s večne zasneným pohľadom a typickou iskrou v unavených očiach. Husté strnisko mu zakrývalo zjazvenú tvár. Pivné brucho mu zakrývalo tmavozelené tričko s bielou vulgárnou podtlačou. Občas sa poškrabal v rozkroku. Staré voľné menčestráky mu odkrývali takmer polovicu holého zadku. Sliepňavé svetlo ešte viac zvýrazňovalo jeho dlhšie mastné vlasy. Ostatné si pamätám už len ako zostrihaný film. Najskôr sme do seba liali tretinkové pivá, neskôr whisky, džin, bourbon, víno....Vraj ako prvý odpadol Jack Na ceste, potom Charles Bukowski, zatiaľ čo Jack hlavné mesto Británie ťahal bez problémov až do rána. Zomlela sa tam aj poctivá barová bitka, v ktorej sa opäť činil Jack London, kým Charles sa skôr motal na mieste a rozhadzoval rukami okolo seba ako pokazený ventilátor a Jack Kerouack len prihlúplo žmurkal opitými očami v rohu miestnosti a v ruke objímal hrubostenný pohár s čímsi hnedým naspodku.
Ráno som sa zobudil rozvalený v otcovom odstavenom mustangu, ktorý stál uprostred skalných hôr. Slnečné lúče agresívne boxovali do mojich okuliarov s mizerným UV filtrom a bolo mi hrozne zle. Na duši však úžasne.Takto som preležal na zadnom sedadle mustangu dlhé hodiny. Kto vlastne som? Z myšlienok ma vytrhol postarší muž s črtami Aziata. Sedel len kúsok od auta, zasnene hľadel na vrcholce hôr a občas si niečo zaznamenal do malého luxusného diára. Spoznal som ho na prvý pohľad.
"Dobrý deň, pán Murakami..." chcel som ešte dodať: - ste môj obľúbený autor,- ale v poslednej chvíli som si to predsa len rozmyslel. Zdalo sa mi to trápne. Stáli sme oproti sebe ako kovboji, ktorí boli rozhodnutí už o pár sekúnd použiť svoje nabité kolty.
Odrazu odniekadiaľ priletel čierny havran, sadol si k Murakamiho nohám, na ktorých mal obuté luxusné hnedé mokasíny a obaja ma hodnú chvíľu zvedavo pozorovali. Zdalo sa mi, že majú identický úsmev. V tej chvíli slávny autor vykročil oproti mne a jemne mi stisol rameno. Kým som mu stihol niečo povedať, spoločne s havranom sa stratil v nedostupných horách medzi skalami. Na zemi ostal ležať len jeho diár v koženej väzbe, do ktorého si ešte pred pár minútami zapisoval nejaké myšlienky. Opatrne som ho zdvihol zo zeme. Nalistoval som poslednú stranu. To čo som v ňom objavil, znelo priam neuveriteľne...     

RECENZIA: Dominik Dán - Jednou nohou v hrobe (Slovart, 2014)

HODNOTENIE:   ***

"...prečo dospeláci hovoria, že niekto je jednou nohou v hrobe? Ako môžem byť jednou nohou v hrobe? Kde mám potom tú druhú?" (s.342).

Chudobné rómske deti nájdu na smetisku odseknutú ľudskú nohu. Malý homosexuál Tibor, ktorý po nociach navrhuje dámske oblečenie, jeho obrovitý brat Zoly, bývalý boxer, a Róm s prezývkou Doktor, vylúpia banku, z ktorej si odnesú viac ako 2 milióny eur. Richarda Krauza trápi bolesť zuba, Chosého tlačí bodavá bolesť v močovom mechúry a tlstý Váňa drží drastickú diétu. Kuky, Hanzel, Burger, Petra a šéf vyšetrovateľov Alexander Mayor musia tentoraz ťahať aj za ostatných kolegov. Aby toho nebolo málo, na scéne sa zjaví štyridsať osem ročný umelecký rezbár, ktorému utečie atraktívna manželka- umelecká tanečnica, s výrazne mladším milencom.
Na prvý pohľad spolu nič nesúvisí, o to ťažšie bude vyšetrovanie prípadu.   

Pre mňa trošku slabší kriminálny román z pera Dominika Dána, ktorý v niektorých pasážach pripomína spisovateľský štýl úspešného autora thrillerov - Jozefa Kariku. Na Dominika Dána mám už trošku iné nároky. Napriek tomu stále vysoký level na slovenské pomery.   

RETRO návrat III -obdobie milénia (vysoká škola)

-veľkým šokom bol pád dvojičiek v New Yorku v roku 2001
- začala vojna proti terorizmu
-v roku 2002 sme sa stali majstrami sveta v hokeji vo švédskom Göteborgu
-mňa čakalo kopec učenia, keďže slovenský jazyk a dejepis sú pomerne náročné odbory na štúdium

-mal som menej peňazí, preto so chodil na letné brigády
-prvý ročník som naplno podľahol bohémskemu spôsobu života
- nevynechal som žiadne študentské akcie, nejedno ráno som sa budil s bolesťou hlavy a nevoľnosťou
- keď sme chceli ísť na internet, chodili sme do študovne alebo do internetových kaviarní
-písal som prvé vážnejšie poviedky, pokúšal som sa o román
 -mal som obdobie, keď som prečítal jednu knihu denne
-začal som viacej sledovať filmy, ktoré niesli v sebe prívlastok kultové, objavoval som európsku kinematografiu
- spoznal som mnoho nových ľudí, veľa času som trávil v nočných podnikoch
- vstúpil som do vážneho vzťahu
- aj naďalej som intenzívne sledoval futbalové zápasy Ligy majstrov
- aktívne som navštevoval literárne akcie po celom Slovensku, dosť veľa som v tom čase cestoval vlakom
- užíval som si študentský život v Nitre, objavoval som zákutia krajského mesta
- občas som zašiel na futbalový alebo hokejový zápas
 - keďže Žilina vo futbale v tom čase zažívala skvelé obdobie, poriadne som zapil prvý titul v histórii. A potom aj druhý a tretí... :)
 - viedol som dlhé literárne a filozofické debaty v rôznych nočných podnikoch s viacerými študentmi a kamarátmi
 - dlhšie obdobie som strávil v Anglicku, v Prahe aj v Slovinsku
 - navštevoval som  hudobné koncerty (Horkýže slíže, Desmod, Kabát)
 - v tom čase som bol spontánny ako nikdy predtým, ani potom
 - napriek mnohým časovo náročným aktivitám som sa počas skúškového obdobia poctivo učil. Mal som rešpekt pred skúškami (najmä ústnymi), na ťaháky som sa nikdy nespoliehal
-seminárne práce sme si aj naďalej ukladali na diskety a modlili sme sa, aby nám ich počítať dokázal načítať
- stravoval som sa ako typický vysokoškolák - špagety, párky, paštéty, vlašský alebo parížsky šalát,hamburgery, bagety
- s výnimkou občasných večerných prechádzok do parku, na hrad, do mesta, na kalváriu alebo na Zobor som v podstate rezignoval na pohyb, čo sa odzrkadlilo na mojej kondícií aj  postave
 - čítaním kníh som sa snažil zvyšovať si intelekt, chodil som na semináre tvorivého písania
- bolo to obdobie, keď som sa cítil slobodný, mal som mnoho životných plánov a predstáv ako zmeniť svet k lepšiemu
  

MOMENTÁLNE ČÍTAM TOTO: 


Lucy Robinsonová  - Deň, keď sme zmizli

RECENZIA: Dominik Dán - Nehanebné neviniatko (Slovart, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"Odvtedy, keď volali Viktorovi, tak nechceli, aby priviezol nejaké Slovenky, chceli, aby priviezol Nehanebnicu" (s.195).

Na začiatku roku 1997 si podsvetie čistý svoj priestor. Na čele stojí Krauzov kamarát z detstva - Miro, ktorého sa pokúšajú ostatní členovia skupiny odstrániť. Jeho vplyv a vzrastajúcu moc už nedokáže podsvetie dlhšie tolerovať. Poslednou šancou ako sa pokúsiť zachrániť si život, je jeho rýchly odchod z krajiny. Najlepšie niekam ďaleko.

Onedlho na to polícia nájde telo mladého dievčaťa. Všetko nasvedčuje tomu, že bolo pred smrťou znásilnené. Keďže ide o dcéru švédskeho diplomata, pána Reisa, schyľuje sa k škandálu. Monika (tak sa mŕtva volala) bola vzornou študentkou architektúry v piatom ročníku, navyše pod prísnou kresťanskou výchovou svojej matky a tety. Jej vražda je pre políciu o to väčšou záhadou. No len dovtedy, kým nezačnú vypovedať ľudia z Monikinho blízkeho okolia - priateľka Veronika, Monikin bohatý milenec, miliardár Rúžička, študent vysokej školy a zároveň jej kamarát - Viktor Hartl a istá záhadná žena v čiernom- Andrea Wagnerová. Monikina prezývka medzi zainteresovanými znela NEHANEBNICA.
Ako to teda so vzornou študentkou architektúry a jej výchovou bolo naozaj? Odhalenie bude šokujúce a tentoraz sa bude činiť najmä čerstvá absolventka policajnej akadémie -Petra Pergnerová.

Dominik Dán nás tentoraz vťahuje do príbehu dosť netradičným spôsobom. Na začiatku predstavuje "Naše mesto" podobne ako rozprávač, ktorý opisuje Asterixovu osadu Galov, čo ako posledná vzdoruje mocnému Cézarovi. Viackrát budete mať pocit, že čítate scenár k Trierovmu filmu Nymfomanka premiešaný so scenárom k filmu Päťdesiat odtieňov sivej.
Jasné, že nechýba ani typický humor "chlapcov vraždárov", napätie, prekvapujúce zvraty a skvelé vyvrcholenie príbehu. Opäť sa máte na čo tešiť.
Krauz, Chosé, Kuky, tlstý Váňa, Burger a Petra zase raz dostanú pri vyšetrovaní poriadne zabrať.

KRIMINÁLNE ROMÁNY - kam sa uberajú?

Keď som bol malý, prečítal som len zopár detektívok alebo kriminálok, ako sa zvykne tomuto žánru nadávať. Jediné, čo ma v tom čase chytilo, boli Traja pátrači. Trojica chlapcov, ktorá riešila rôzne záhady, bola veľmi chytľavá. V televízii som veľmi rád sledoval dvojicu policajtov Dempsey a Makepeacovú, medzi ktorými to perfektne iskrilo a skvelo boli zohratí aj agenti z CI5 Body a Doyle. Na strednej škole ma ešte chytil Komisár Rex.

V románoch som však krimi žánru nedokázal prísť na chuť. Posledné roky to však zmenili. Je to najmä nástupom švédskej tvorby, ale aj príchodom slovenských kriminálok. Konkurencia sa zväčšila a autori sa už nemôžu uspokojiť len s klasickou záplatkou -vražda- vyšetrovanie - odhalenie páchateľa alebo vražda - páchateľ známy - vyriešenie prípadu. Spisovatelia detektívok sa čoraz viacej zameriavajú na súkromný život vyšetrovateľov, ktorý je neraz zaujímavejší ako samotná(é) vražda(y). Neraz sú to bývalí alkoholici so záhadnou minulosťou, ktorí nechtiac ubližujú ženám, ktoré ich úprimne milujú. Bojujú so svojimi vnútornými démonmi a ani po fyzickej stránke to nie sú nijakí manekýni (často chodia zarastení a v ošumelom oblečení), no stále sú to v prvom rade profesionáli, ktorým záleží na spravodlivosti. Ako príklad stačí uviesť dve mená - Harry Hole (Jo Nesbo) a Cormoran Strike, ktorého stvorila J.K. Rowlingová. Ďalšou zaujímavou postavou je lesbicky orientovaná komisárka Jeanette Kihlbergová z trilógie Erika Axla Sunda (Pýtine pokyny, Havranie dievča a Plameň túžby). Sympatickým policajtom je aj Adam Ryan, z Frenchovej románu Vtedy v lese, ktorý sa vracia na hrozivé miesta spojené s jeho traumatizovaným detstvom. Slovenská kriminálna scéna je zastúpená najmä famóznym Dominikom Dánom a jeho Richardom Krauzom. 

Prečo máme dnešných vyšetrovateľov radi? Lebo majú svoje slabosti, nie sú to žiadni supermani v štýle Jamesa Bonda, dokážu vybuchnúť, rozplakať sa, siahnuť po fľaši, keď nevedia ako ďalej, občas dostanú aj nakladačku, robia problémy svojim nadriadeným, idú proti prúdu. Zakaždým však ostávajú v prvom rade obyčajnými ľuďmi, ktorí premýšľajú o živote, pochybujú o svojich schopnostiach a trápia sa v prázdnych bytoch. Istým spôsobom sme to my samy. Oni sú našim zrkadlom. Preto im dokážeme tolerovať  chyby aj nedostatky. Niekde hlboko vo svojom vnútri totiž dúfame, že ľudia v našom okolí nás budú vnímať podobne.       

RECENZIA: Stephen King - TO (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"Dvadsaťsedem rokov. Toľko možno trvá jeho spánok, taký krátky a osviežujúci, ako je pre nás siesta. A keď sa To prebudí, je rovnaké, ale nám uplynula tretina života. Máme užší pohľad na realitu, naša viera v mágiu, ktorá mágiu umožňuje, je ošúchaná, ako sa ošúchajú nové topánky po poriadnom chodení. Prečo nás vola naspäť? Prečo nás jednoducho nenechá zomrieť? Lebo sme To takmer zabili, lebo sme To, myslím, vydesili. Lebo To túži po pomste" (s.825). 

Príbeh sa začína v roku 1958 v malom mestečku menom Derry, v ktorom žijú siedmy outsideri: koktavý Bill Denbrough s výzorom Kennedyho, astmatik Eddie Kaspbrak, tlstý Ben Hancom, majster v projektovaní stavieb, čierny Mike Hanlon, krásna Beverly Marshová, ktorú týra vlastný otec, židovský chlapec Stan Uris, a triedny šašo Rich Tozier: "Tento zápisník nemá byť pokusom prekonať posadnutosť a rozšíriť záber - veď tento príbeh nie je len o šiestich chlapcoch a jednom dievčati, z ktorých nik nemal šťastie, nikoho rovesníci neprijali a ktorí jedno horúce leto, keď bol Eisenhower prezident, vstúpili do nočnej mory. Je to pokus takpovediac cúvnuť s kamerou a - uvidieť celé mesto, kde takmer tridsaťpäťtisíc ľudí pracuje, je, spí, kopuluje nakupuje, jazdí v autách, chodí po vlastných, chodí do školy, chodí do väznenia a niekedy zmizne v tme " (s.144).
Okrem toho v Derry žije aj štvorica chalanov, ktorí šikanujú všetky menšie decká a sú zrelí na cvokára. Vodcom tento podarenej štvorky je Henry Bowers, ktorého otec je čistý blázon. Henryho poskokmi sú Victor Criss, Grgo Huggins a Patrick Hockstretter, ktorý sa vyžíva v  týraní zvierat. Aby toho nebolo málo, v podzemí mesta sa ukrýva strašné nekonečné zlo, ktoré riadi správanie obyvateľov v Derry. Najčastejšie si berie podobu  odporného cirkusového klauna s hnusnými striebornými tesákmi, ktorý si hovorí Pennywise alebo obrovského bájneho mýtického vtáka z predhistorických čias.
Prvý raz dá zlo, ktoré je tak hrozné, že mu deti nepovedia inak ako TO, o sebe vedieť, keď má Bill Denbrough jedenásť a jeho šesťročný brat George ho poprosí, aby mu poskladal papierovú loďku z novín: "Klavír sa rozoznel - a opäť Pre Elišku. Koktavý Bill na tú melódiu nikdy nezabudol a aj po rokoch mu pri nej zakaždým naskočila husia koža na rukách, aj na chrbte, srdce mu stislo a spomenul si: Toto hrala mama v deň, keď zomrel George" (s.15).
Partii siedmych detí sa podarí poraniť TO, no potom sa rozlezú po všetkých kútoch sveta. Z bývalých outsiderov sa stanú úspešní a relatívne bohatí ľudia. Píše sa rok 1985 a zlo dá o sebe opäť vedieť. Jeden z členov partie zomrie. No kým stihne naposledy vydýchnuť, na stenu kúpeľne napíše vlastnou krvou veľký nápis TO. Keďže sedem tínedžerov zložilo v roku 1958 prísahu, vracajú sa po rokoch do mesta, ktoré v nich zanechalo niečo temné a krásne zároveň. Je načase vyzvať TO na posledný súboj, hoci je málo pravdepodobné, že to všetci prežijú...

TO nie je len horor, je to posolstvo, ktoré v sebe skrýva odkaz na večné zlo, ktoré vládne okolo nás. King vie navodiť mrazivú strašidelnú atmosféru, ale napriek tomu vie vytasiť aj krásne obrazné pomenovania: "Pasažieri vykrikujú a neveselo žartujú  o bleskoch, čo sa mihajú okolo lietadla za širokánskymi stĺpmi mrakov. -Mami, to si pánbožko fotí anjelov?- spýta sa chlapček a jeho matka, dosť zelená, sa len roztrasene zasmeje" (s.155).
Nechýba ani humor, ktorý občas vytasí niektorá z postáv románu: "-Aha, toto tu je náš jedinečný Stan Uris - prihovoril sa Richie Benovi. -Mimochodom, Žid. A vraj zabil Krista. To mi raz prezradil Victor Criss a odvtedy sa držím Stana ako kliešť. Lebo ak je až taký starý, tak by nám mohol kupovať pivo. Je to tak, Stan?" (s.279).

To je kultová záležitosť. Dnes, keď v kinách bežia horory ako na bežiacom páse, už tento Kingov román nevyvolá vo vás až takú hrôzu. Ale To nie je len strašidelný príbeh, je to kniha aj o krásnom poctivom tínedžerskom priateľstve na život a na smrť, o nezabudnuteľných prázdninách, o náročnom dospievaní.
TO je zároveň najhrubší román, aký som doteraz prečítal. Murakamiho dielo IQ84 má síce viac ako 1200 strán, ale je rozdelené do dvoch kníh. TO bolo pre mňa úžasným celotýždňovým zážitkom a pokiaľ sa nedáte odradiť 1150 stranami, neoľutujete.