HODNOTENIE: ****
"Pohlavní život siamských dvojčat. Na koláži jsou herečky Kristen Stewartová a Megan Fofová sešitý od pasu nahoru, sedí na lavičce v parku a rezolutně koukají každá jinam. Za nima stojí Ryan Reynolds a bezradně civí do kamery. Pod fotkou heslovitý popisek: Dvě smělé dívky, jedno sexi tělo, budou potíže" (s.356).
Lucy Brennanová je fitnestrénerka, ktorá sa dostane do konfliktu s potenciálnym vrahom, ktorého úspešné ozbrojí, čím na seba pritiahne pozornosť polície a médií. Celú situáciu totiž natočí na mobil Lena Sorensenová, úspešná umelkyňa s nadváhou. Obe ženy by sa za normálnych okolností nikdy nestretli. Odlišnejšie byť totiž ani nemôžu. Kým Lucy je vulgárna bisexuálka, ktorá sa priam vyžíva v jednorázovkách, vzrušujú ju dominantnejšie praktiky, je posadnutá cvičením, uráža tlstých ľudí a zároveň sa snaží nájsť samú seba, Lena je jemnejšia žena, ktorú opustil dlhoročný priateľ a smútok zaháňa prejedaním sa. Prijme preto ponuku Lucy Brennanovej a podriadi sa je tréningovému programu. Lenže nemá dostatočne pevnú vôľu a zlyháva. Lucy preto zvolí radikálne riešenie. Pripúta Lenu v prázdnom byte reťazou, nechá jej len misku s nízkokalorickým jedlom, vedro na vykonávanie potreby a gumený bazén na umývanie sa. Jedinú zábavu, ktorá Lucy zúfalej žene dopraje, je bežiaci pás.
Ubehne šesť týždňov a z Leny sa stane príťažlivá štíhla žena. Obe sú spokojné. Jedného dňa Lena navrhne Lucy erotickú hru, pri ktorej jej spúta ruky putami. Lucy je omámená vzrušením a až po chvíli si všimne, že namiesto policajných pút má okolo zápästia obmotanú kovovú reťaz. Úlohy sa menia. Začína pomsta. Teraz je pánom situácie Lena, ktorá dá Lucy podmienku, že ju pustí len v tom prípade, ak priberie na deväťdesiat kíl: "Otočím se na Lenu. -Asi tu fakt musím nějakou dobu zustat, že jo?-" -Jo, asi jo-" (s.339). V byte sa povaľujú vysokokalorické jedlá a nápoje, bazén na osobnú hygienu, vedro na vykonávanie potreby a Lucy Brennanová prehĺta prvé nezdravé fast foodové sústa, ktoré zapíja presladenými nápojmi...
Irvine Welsh je verný svojmu drsnému štýlu, čiernemu humoru, vulgárnemu jazyku a kadejakým úchylným postavám, ktoré vystavuje rôznym nečakaným situáciám. Dej ma spád, akoby ste sedeli v rýchlom športiaku. Nie je to jazda pre každého, no pokiaľ vám vyššie spomenuté veci neprekážajú, výborne si ju užijete: "Mona na tátu vejrá tak upřene, že s těma vykulenýma očima vypadá jako králík, kterého šuká lišák" (s. 304)
HODNOTENIE: **
Keď som si kupoval knihu tohto relatívne neznámeho autora, zaujali ma na nej dve veci. Po prvé, stručný obsah na vnútornej strane obálky, ktorý sľuboval šokujúce zvraty a po druhé cena, keďže kniha bola zlacnená z 11,90 eura na približne 3,5 eura.
Príbeh je v podstate banálny a ničím originálny. Máme tu ženu okolo štyridsiatky -Kláru, ktorá pracuje pre bohatého podnikateľa. Je samozrejme krásna, finančne dobre situovaná, vie si dopriať aj po sexuálnej stránke a navyše je akože (podľa rozprávačovho názoru aj inteligentná). Na scéne sa zjavuje istý, kde sa vzal - tu sa vzal, študent menom Rado, ktorému to páli, no na druhej strane školu dosť fláka, radšej si užíva život, opíja sa a robí častokrát až nezmyselné spontánne rozhodnutia. Samozrejme, že Klára a Rado sa jedného dňa stretnú a užívajú si jeden druhého. Okrem toho, že ich spája sexuálny pud, bez toho, že by to tušili, po čase vypláva na povrch ich spoločná minulosť, respektíve minulosť ich predkov...
Okrem Kláry a Rada vstupuje občas do deja aj syn Klárinho šéfa - Dominik, ktorý po rôznych životných fackách skončí hospitalizovaný na psychiatrickej liečebni.
Podľa môjho názoru, Rychtarechov román zachránili pred totálnym odpísaním len dve veci: 1) cesta hlavných postáv spoločnou minulosťou a 2) nečakaný záver celého príbehu. Hoci aj ten pôsobil na mňa až príliš neuveriteľne a umelo vykonštruovane.
Kniha sa skladá z krátkych kapitol, ktoré sú pomenované podľa mien jednotlivých postáv (Klára, Rado, Dominik). Rozprávanie je podobné Matkinovmu povrchnému štýlu, ak aj dôjde k hlbším filozofickým úvahám jednotlivých postáv, pôsobí to skôr komicky, ba až hlúpo.
Ak máte nejaké zbytočné eurá vo vrecku, pokojne si Rychtarechov román kúpte v predajni Lacných kníh v akciovej cene a v prípade, že sa vám doma kolíše stôl alebo stolička, získate aspoň lacnú papierovú podložku pod nábytok.
Gýč pochádza z nemeckého slova (Kitsch). Je to odvodený umelecký prejav bez pravých umeleckých hodnôt, využívajúci obľubu určitých námetov a motívov, v podaní tradičnom i módnom. Všeobecná zrozumiteľnosť alebo citovosť umeleckého diela nie je príznakom gýču. Podmienkou vzniku gýča je preberanie postupov a myšlienok, ktoré samy o sebe majú síce zmysluplnú históriu, ale zlepené sú dohromady spôsobom, ktoré výslednému dielu nedodáva žiadanú pridanú hodnotu.
Literárny gýč by mal spĺňať tieto tri podmienky:
a) gýč zobrazuje objekty alebo témy, ktoré sú všeobecne považované za krásne, alebo ktoré obsahujú v sebe silný emocionálny náboj (autor sám nevytvoril emócie, ktoré sú predmetom jeho diela, namiesto toho zneužíva potencionalitu a existenciu už existujúcej veci, s ktorou v rámci svojho diela pracuje ako s dôležitou).
b) téma zobrazovaná gýčom musí byť okamžite identifikovateľná - téma musí byť natoľko známa a natoľko silne prítomná v spoločnosti, že každý čitateľ okamžite vie, o čom to celé je a to bez dlhých opisov a zasväcovania do deja v rámci textu.
c) gýč substantívne neobohacuje asociácie spojené so zobrazenou témou. Z literárneho hľadiska možno povedať, že gýč v sebe neskrýva žiadne literárne dvojzmysly, náznaky, inotaje, skryté významy alebo náznaky, pričom práve tieto zložky robia z literatúry skutočné umenie.
Gýč v literatúre je silne prítomný, tak ako pornografia v ľudskom živote. Obe sú pokladané za neslušné, ale sú jednoducho jeho súčasťou. (zdroj, internet).
Keď nastal prevrat, možnosť vydať knihu dostal v podstate každý, kto si ju dokázal zafinancovať. A to v podstate platí dodnes. Počas socializmu museli knihy prejsť cenzúrou (najmä tou ideologickou), no aj umeleckou, čiže knihy, ktoré sa dostali na trh v tom čase, mali s výnimkou päťdesiatych a sedemdesiatych rokov, naozaj slušnú úroveň. Teraz, keď vojdete do kníhkupectva, síce máte ponuku kníh od výmyslu sveta, no rozlíšiť kvalitu od kvantity je pomerne zložité. Mne to pripomína ponuku v mäsiarstve, kde máte síce na výber zo šiestich druhov spišských párkov, no aký taký obsah mäsa spĺňa jeden, maximálne dva produkty, ostatné sú len pomleté odrezky a kože. Podobne je to aj s knihami. Nejaký autor príde s originálnym nápadom a ďalších dvadsať na tom parazituje. Ako príklad môžem spomenúť čarodejníka Harryho Pottera, upírsku Twilight ságu, erotickú hitovku Päťdesiat odtieňov sivej alebo Brownov Da Vinciho kód. Je úplne jedno, čo si o daných tituloch myslím, nemusím s nimi absolútne súhlasiť, ale vždy si budem viacej vážiť vyššie spomenutých autorov a ich diela, ako kvázi spisovateľov, ktorí sa len priživujú na originálnych príbehoch a myšlienkach. A nielen, že vykrádajú príbehy a myšlienky, ale vôbec im nerobí problém napodobňovať napríklad aj obaly kníh. Skúste si len tak pre zaujímavosť porovnať knižný obal slovenskej autorky tzv. ženskej literatúry - Jany Šulkovej (Skús to znovu) a Jojo Moyesovej (Posledný list od milenca). To nie je len podobnosť, ale donebavolajúca drzosť, s akou sa Šulková priživuje na spisovateľke, ktorá je od nej kvalitatívne o niekoľko levelov vyššie. Rovnako je to hanba aj jej vydavateľstva, ktoré ju zastrešuje.
Je veľmi ťažké definovať, čo je to literárny gýč. Niekto zaň pokladá presladené opisy zamilovaného páru, niekto iný zas príbehy o bohatých a krásnych ľuďoch, ktoré končia štýlom "...a žili spolu šťastne, až kým nepomreli.." Samozrejme, že nie všetky knihy, ktoré rozochvejú vaše emócie, pokladáme automaticky za gýčové. Ani všetky zlé knihy nie sú automaticky gýč. Je pozitívne, pokiaľ kniha vo vás vyvolá nejaké emócie, či už pozitívne alebo negatívne. Najhoršie je, keď kniha nezanechá vo vás žiadny pocit a po jej prečítaní máte pocit, akoby ste prežúvali polystyrén.
Takmer každý spisovateľ, ktorý píše knihy, je ovplyvnený nejakým obľúbeným autorom či obľúbenou knihou. Nie je samozrejme nič zlé na tom, keď sa tvorca nového diela inšpiruje štýlom písania, keď rozvinie myšlienku, ktorá je v originály spomenutá len okrajovo a vytvorí na jej základe vlastný príbeh. No pokiaľ vykráda celé pasáže románu, jeho najlepšie nápady, lacno upravuje originálne dialógy, postavám zmení akurát mená, prípadne zamestnanie a zvyšok ostáva na vlas rovnaký predlohe, ktorú verne poznáte, je to trápne. Pretože takéto dielo neprináša nič nové. Na takomto princípe fungujú najmä tzv. ženské romány, ktoré sú častokrát písané štýlom Ctrl copy, Ctrl vlož. Ale napríklad aj tzv. mafiánske knihy Gustáva Murína, ktorý pozliepa staré novinové a časopisecké články a z pozbieraných výstrižkov "vytvorí" akože novú, no predovšetkým dobre predávanú knižnú zlátaninu.
Potom je tu ešte skupina autorov ako napríklad John Irving, ktorý pre zmenu vykráda sám seba. Keďže už má vytvorené veľmi slušné renomé, posledné roky jednoducho recykluje svoje postavy, príbehy a štýl písania. Dôvodom bude s najväčšou pravdepodobnosťou autorova tvorivá vyčerpanosť.
Nemám nič proti literárnemu gýču, iste aj ja mu občas podľahnem. Sú ľudia, ktorí celý život čítajú len takýto typ literatúry. Je to samozrejme ich vec a vždy si ich budem vážiť viacej ako tých, ktorí nečítajú vôbec. Skôr mi prekážajú tvorcovia gýču, ktorí si navyše nikdy nepriznajú, že sú len úbohí vykrádači myšlienok a nápadov a navyše ešte na tom aj slušne zarábajú. Pre tých mám jediný odkaz: Je mi z vás zléééé!!! Aj neúspešní alebo ľudovo povedané zlí autori si zasluhujú viacej úcty, lebo sa aspoň pokúšajú o niečo originálne. Pokiaľ samozrejme nie sú sami vykrádačmi, ktorým sa nedarí preraziť na knižnom trhu.
HODNOTENIE: *****
Severské kriminálne romány sú v súčasnosti na vrchole. Dôvodov je viacero. Jednak je to pútavý rozprávačský štýl, atraktívne prostredie v ktorom sa príbeh odohráva, napínavý dynamický dej a tajomné nezodpovedané otázky.
Mika Larsson je štyridsaťpäť ročný muž, ktorý je po rokoch prepustený z väzenia. Sám sebe sľubuje, že odteraz sa bude venovať len svojmu synovi Robinovi. Mika má za sebou bohatú kriminálnu minulosť, no za väčšinu jeho priestupkov môže jeho prchká povaha, ktorá sa nedokáže preniesť cez nespravodlivosť. Mika sa zamestná v autodielni u istého Borisa, ktorý je pôvodom Srb, no Mike postupne prichádza na to, že Borisova pracovná náplň široko presahuje opravu áut a hraničí so zákonom. Mikov syn Robin je poznačený neustálym sťahovaním z jednej pestúnskej rodiny do druhej a pevný bod, ktorý mu v živote chýba, nahrádza neonacistická skupina, ktorá zastrašuje miestnych prisťahovalcov. Pri jednej takejto akcii sú nafotení regionálnym novinárom, ktorý Robina vydiera. Robin pod psychickým tlakom sotí do muža tak nešťastne, že ten si udrie hlavu o roh stola a prestane sa hýbať... Svedkom udalosti je Roland Andersson, prezývaný Kráľ Bublina, ktorý je od detstva Mikovym priateľom. Mika ho kedysi zachránil pred šikanovaním a teraz sa mu to snaží Roland vrátiť. Robin s Rolandom dobre vedia, že keby sa Mika dozvedel o novinárovi, vzal by bez rozmyslenia vinu na seba, čo by pri jeho trestnom registri znamenalo doživotie. Preto sa snažia udalosť zamiesť pod stôl. Aby toho nebolo, Robin sa zamiluje do čiernej dievčiny - Lindy, o čom sa dozvedia jeho neonacistickí kamaráti, ktorí sa počas divokej naháňačky rozhodnú zamilovaný pár zlinčovať.
Príbeh vrcholí vo chvíli, keď sa Mike dozvie, že jeho syn Robin bol v poslednej pestúnskej rodine fyzicky týraný. Je rozhodnutí vyhľadať muža menom Sune (ktorý je za to zodpovedný) a potom ho zabiť. Lenže o pár minút ho predbehne Robin, ktorý uteká z domu aj s nabitým revolverom. Polícia pracuje na prípade zmiznutého novinára veľmi svedomito, čim sa slučka okolo Mikovho a Robinovho krku nebezpečne sťahuje. Jediný, kto má ešte šancu niečo s tým urobiť, je Mikov kamarát - Kráľ Bublina.
Skvelý príbeh o neľahkom zbližovaní otca so synom pripomínajúci vzťah z Caveovho románu Smrť Bunnyho Munroa, dialógmi McCarthyho pecku Tahle země není pro starý a Trierove filmové pohrávanie v štýle Nymfomanky, Antichristy, či Melanchólie. Čítanie na jeden hlboký nádych a príjemný záverečný výdych. Časovaná knižná bomba!
Či už si to priznáme alebo nie, násilie je zakorenené hlboko v nás. Veď si len spomeňte koľkokrát ste mali chuť zabiť svojho brata, sestru, mamu, otca (hlavne v období dospievania), priateľa, priateľku, partnera, partnerku, manžela, manželku, bývalého, bývalú, kamoša, kamošku, šéfa, učiteľku, politika, blbú celebritu, kolegyňu, kolegu...
Ako ste si v hlave stokrát prehrávali tú scénu, že mu (jej), keď nič iné, aspoň poriadne naložíte. Samozrejme, že väčšinou ostane len pri predstave (možno s výnimkou súrodenca), no už pomyslenie na násilie je jasným dôkazom toho, že niečo z prehistorických zvierat v nás stále ostalo. Násilie je dlhé ako ľudstvo samo. Veď si stačí prečítať staré grécke báje, severskú alebo galskú mytológiu, Starý zákon, Korán. Spomeňte si ako v rímskom koloseu zápasili na život a na smrť otroci sprevádzaní pokrikmi nadšeného davu. Dnešné tzv. zápasy v klietke sú len modernejšou verziou gladiátorských hier. A treba podotknúť, že ich popularita astronomicky rastie. Stredoveké vojny boli doslova krvavé jatka. Odťaté hlavy, ruky, nohy, upaľovanie kacírov a bosoriek na hranici, násilné križiacke výpravy. Napoleonské vojny, vojna o kolónie. Zákopová 1. svetová vojna, kde si každý meter územia vyžiadal stovky životov. 2. svetová vojna, koncentračné tábory, bitka o Stalingrad, gulagy. A potom bitky súvisiace so studenou vojnou. Vojna v Severnej Kórey, vietnamská vojna, vojna v Afganistane. Počas Clintonovho prezidentského úradu- vojna v bývalej Juhoslávii, rwandská genocída. V novších dejinách- vojna v Iraku, vojna proti Islamskému štátu.
Je naivné si myslieť, že násilie do filmov a do televízie priniesol kapitalizmus. Násilie tu bolo prítomné už dávno predtým, len sa viacej zakrývalo a svoje samozrejme zohrala aj cenzúra. Myslím si, že pokiaľ ide o násilie, oveľa významnejšiu úlohu ako film, televízia a knihy, zohráva internet. Je veľmi zložité kontrolovať ten nával informácií, ktoré sú neraz vymyslené, neoverené, vytrhnuté z kontextu alebo upravené podľa potreby informátora. Napriek tomu internet nemožno obviňovať za všetko násilie, ktoré sa deje okolo nás.
Skúsme sa teraz bližšie pozrieť na knihy. Násilie je väčšinou dynamickým prvkom, podobne ako krátke dialógy alebo sex. Už v antickej literatúre zohrávalo násilie veľmi významnú úlohu. Ak by sa vám dostali do rúk staršie Dobšinského vydania rozprávok, asi by ste žasli nad tým, koľko v nich nájdete násilia a surových násilných opisov. Treba však povedať, že Dobšinského rozprávky boli najskôr spísané rozprávania dospelých ľudí, ktorí si nimi krátili chladné večeri pri pieckach, a až neskôr sa upravili pre potreby detského čitateľa, vyčiarknutím nevhodných pasáží. S prvkami násilia sa stretneme napríklad aj v Ondejovovej Zbojníckej mladosti, aj keď ide v podstate o nevinnú chlapčenskú pasovačku. Ďalej v úžasných dobrodružných knihách Jaroslava Forglara (Záhada hlavolamu, Stínadla se bouří), v ktorých Rýchle šípi vedú vojnu s Vontami. Aj v dnešných knihách pre tínedžerov je násilia pomerne dosť. Nezaobišiel sa bez neho ani Rowlingovej Harry Potter či hrdinovia upírskej ságy Twilight. Rovnako hojne ho využíva aj ďalšia úspešná filmová séria a tiež knižná predloha - Hry o život. Ešte predtým to boli kultové Hviezdne vojny alebo Indiana Jones. O komixových hrdinov (Spiderman, Batman, Kick - Ass, Hulk, Transformers, Superman, Deadpool...) ani nehovoriac. Myslím si, že násilie by sa malo ukazovať detskému aj dospievajúcemu divákovi alebo čitateľovi, pretože sa nemôžeme tváriť, že nie je súčasťou reálneho života, ktorý ich neskôr čaká. Treba ho však dávkovať postupne a dbať o to, aby nie každý konflikt sa automaticky riešil fyzickým násilím. Takisto by spisovatelia a režiséri mali prihliadať na to, aby detskí diváci prejavovali sympatie kladným hrdinom a nestavali do popredia nejakých záporných sympaťákov, ktorí sa môžu stať pre nich vzorom.
Podľa môjho názoru sú veľmi dobrým príkladom dnešné animované filmy, ktoré sú robené pre celé rodiny a mnohé z nich vo vás zanechajú po skončení pozitívne pocity. Aj keď samozrejme mnohé filmy treba brať s rezervou a sú častokrát len výborne vykalkulovanou prácou veľkých filmových spoločností.
A čo romány a násilie? Je jasné, že pokiaľ ide o historické príbehy odohrávajúce sa v minulosti a násilie bolo v tej dobe neoddeliteľnou súčasťou dejín, nemožno sa tváriť, že neexistovalo (možno len ak by išlo o historický milostný román). Napríklad stredoveké bitky, koncentračné tábory, gulagy, napoleonské vojny, atď. Rovnako tak príbehy, ktoré sa odohrávajú v budúcnosti, ak ide napríklad o konflikt človeka s mimozemšťanmi alebo robotmi, tam by sa to bez násilia tiež nezaobišlo. Takisto pokiaľ by to bola kniha o mafii, kniha odohrávajúca sa vo väzenskom prostredí, kniha o futbalových chuligánoch, o vrahoch, násilníkoch, o pouličných gangoch. Tých príkladov je samozrejme viacej. Netreba však zabúdať na to, že násilie je len prvok v príbehu a nemôže vytláčať príbeh samotný. Najmä v kinách sa v poslednom čase dostávajú do popredia filmy, ktoré stavajú na kvalitných špeciálnych efektoch (napríklad mnoho minútové masové bitky alebo zdĺhavé bojové scény hlavných hrdinov), aby nimi tvorcovia prekryli slaboduchý alebo nezmyselný dej. Aj pre knihy by malo platiť rovnaké pravidlo. Na prvom mieste je myšlienka, posolstvo, príbeh a všetko ostatné sú len sprievodné javy.
Na záver ešte vymenujem knihy, ktoré ma najviac šokovali zobrazením násilia, no napriek tomu ich pokladám za úžasné a nezabudnuteľné, lebo si zachovali svoju tvár a neprezentovali sa len samotným násilím, ale aj hlbším posolstvom a zaujímavými myšlienkami:
Fernando Aramburu - Nebyť nebolí - šokujúca zbierka krátkych silných príbehov
Haruki Murakami - Kronika vtáčika na kľúčik (opis násilia divokých ázijských kmeňov je priam neskutočný)
Jerzy Kosinski - Pomaľované vtáča (celá kniha je desivá, ale nájazd bojovníkov do ukrajinskej dediny je vrchol šialenstva)
Rudolf Vrba - Utiekol som z Osvienčimu (román je okrem iného podrobným opisom dokonalej nemeckej mašinérie, z ktorej aj po desiatkach rokoch mrazí)
Viola Stern Fischerová - Mengeleho dievča (čo môže byť desivejšie ako Mengeleho zvrátené lekárske pokusy na živých ľuďoch?)
John King - Futbalová fabrika (opis bitiek futbalových hooligans, akoby ste sa nachádzali uprostred tvrdého jadra)
James Bannon - Futbalová misia (iba čistý blázon sa môže ako policajt infiltrovať medzi najobávanejších millwallských chuligánov, aby odhalil najobávanejšie živly).
HODNOTENIE: **
"Juan Diego byl romanopisec, ktorý věnoval pozornosť časové posloupnosti příběhu, ve svém případě, jako spisovatel, si vždy vědomě volil, kde příběh začít nebo ukončit" (s.517).
Juan Diego je slávny spisovateľ, ktorý prichádza na pozvanie svojho bývalého študenta Clarka Frencha do Filipín: "Juan Diego nevěřil tomu, že by čtenářky přitahovalo téma jeho románu: vždy tvrdil, že nejnadanejšími čtenáři jsou ženy, nikoli muži. Na vysvětlenou žádnou teorii neměl, prostě si povšiml, že tomu tak je" (s. 41).
Na letisku sa zoznámi s dvomi záhadnými ženami. Staršou Miriam a mladšou Dorothy. Obe majú v sebe silný erotický náboj a Juan Diego obom ženám podľahne. Lekárka mu pred odletom zo Spojených štátov predpísala betablokátory, tabletky, ktoré mu mali uľaviť od bolesti, no následkom ich vedľajších účinkov upadá častokrát do snových myšlienok, počas ktorých sa vracia do detstva, kedy žil v mexickom meste Oaxance spoločne s mladšou sestrou Lupou, ktorá síce nevedela poriadne rozprávať, no zato vedela čítať myšlienky iných ľudí. Vychovávala ich Esperanza, ich krásna matka, ktorá sa živila ako prostitútka. Keď mal Juan Diego štrnásť rokov, prešiel mu po nohe pick up jeho nevlastného otca Riveru. Napriek enormnej snahe doktora Vargasa, Juan od nešťastnej udalosti zostal krívať na ľavú nohu. Obe deti žijú pod ochranou mníšskeho rádu Zabudnuté deti, ktorý vedú konzervatívni bratia Alfonso a Octavio a liberálnejší brat Pepe a k ním sa jedného dňa pridá aj novic Edward Bonshaw, ktorý mal na život budúceho slávneho spisovateľa veľký vplyv. Juan Diego a jeho sestra Lupa žili v detstve na skládke a keďže Juan vedel ako jeden z mála chlapcov čítať, ostatní obyvatelia ho poznali pod prezývkou "čitateľ zo skládky."Následkom nešťastnej náhody, počas ktorej zomrie Esperanza, deti odchádzajú do slávneho cirkusu La Maravilla. Tam sa zoznamujú s krásnou akrobatkou Dolores, o ktorej Juan po nociach často sníva, s transvestitom Florom, do ktorej(ého) sa vášnivo zamiluje Edward Bonshaw, s ďalším transvestitom s prezývkou Pivný pupok a klaunom Pacom. Svet bizarných postavičiek je pre Irvinga dosť typický. Niektoré cirkusové pasáže mi pripomínali veľmi zaujímavý film Veľký ryba, v hlavnej úlohe s výborným Evanom McGregorom.
Prelínanie Juanovho života v Mexiku a toho súčasného na Filipínach, sa nesie celou knihou. Juan Diego niekde hlboko vo svojom vnútri cíti, že umiera a premýšľa nad tým, akú úlohu v jeho končiacom sa živote zohrávajú Miriam a Dorothy.
Veľmi som sa tešil na Irvingov nový román, o to väčšie je moje sklamanie po jeho prečítaní. Príbeh nie je hodný autora Irvingovej veľkosti, akoby ani on sám nevedel, ako má s danou témou naložiť. A pri tom prvotný nápad, ako z chudobného mexického chlapca vyrastie úspešný spisovateľ, nie je vôbec zlý. Ale všetko sa to stráca v náboženských, symboloch ("...figurína Guadalupe vypadala trochu jako zašantročená literární postava, jako žena, která unikla z nějakého románu a teď nemuže trefit zpátky do knihy, kam patří" s.190), zbytočných odbočkách od hlavnej dejovej línie a viacerých nie príliš zaujímavých postavách. Asi aj preto to nezachráni ani Irvingovo majstrovské rozprávačstvo. A tak príbeh len plynie a plynie a vy márne čakáte, kedy sa stane niečo veľké a nečakané. A ono to akosi neprichádza.
