RECENZIA: Jojo Moyesová – Jeden plus jeden ( IKAR, 2015 )

Sú romány, pri ktorých už od začiatku tušíte, ako dopadnú. Pri románe Jeden plus jeden to zistíte približne na štyridsiatej strane. Napriek tomu to neprekáža. Už dávnejšie som vyhlásil, že Moyesovej romány sú v špeciálnej sekcii intelektuálnej romantickej beletrie. Niečo ako Lindströmová pomiešaná s Pilcherovou pre intelektuálov, čo si potrebujú na chvíľu oddýchnuť od náročnej literatúry.

Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom štyroch hlavných postáv. Jess Thomasovej, matky dvoch detí. Constanz – prezývanej aj Tanzie, malého dievčatka, ktoré vyniká v matematike a túži sa dostať na súkromnú školu pre nadané deti. Nevlastného syna Jess Nickiho, tínedžera, ktorého šikanuje banda mladých výrastkov – Fischerovcov.

Jess pracuje ako upratovačka, celý život zápasí s dlhmi a teraz musí navyše včas dopraviť Tanzie z Anglicka do Škótska na matematické prijímačky. Situácia sa ešte viac komplikuje, keď policajti odtiahnu staré exmanželovo auto z dôvodu neplatnej poistky. Čas sa kráti a Jess začína strácať nádej. Našťastie jej osud prihrá do cesty počítačového fanatika a milionára  v jednej osobe Eda Nichollsa na najnovšom type AUDI. A tak sa začína niečo ako rodinná road movie, ktorej súčasťou je aj Tenzin veľký pes Norman.

Celkom pohodový, oddychový, ničím prekvapujúci román, ktorý prečítate behom niekoľkých hodín. Rýchlo vyšumí z hlavy, ale rozhodne sa nedá povedať, že by to bol zabitý čas.


HODNOTENIE:   ****     

    

RECENZIA: Lex Thomas - Karanténa ( Fortuna Libri, 2013 )

David Thorpe zažíva jeden z bežných dní na strednej škole. Ráno ide do školy, stretne sa so svojou priateľkou Hilary, ktorá mu dá kopačky a on sa večer opije. Po maminej smrti odišiel z futbalového mužstva a  má pocit, že sa mu nič nedarí. Spoločne s mladším bratom Willom, ktorý sa len nedávno vrátil z dobrodružnej víkendovej výpravy, odchádzajú do školy. Keď spoločne vstúpia do kabinetu učiteľa angličtiny, sú v šoku. Mladý kantor zomiera strašnou smrťou. A to je len začiatok. Škola je totiž nainfikovaná neznámym smrteľným vírusom, ktorý zabíja všetkých dospelých a maturantov. 

Prejde zhruba rok a študenti sa medzičasom rozdelia do mnohých skupín podľa záľub a stávajú sa z nich gangy, ktoré bojujú o potravu, ktorú im tajne podsúva americká vláda. Čudáci, Mozgovia, Šľapky, Skejťáci, Umelci, Krásky a Športovci. David zakladá gang Samotárov a spoločne s bratom Willom bojujú o prežitie...

Je to šialené, je to trochu pritiahnuté za vlasy, je to drastické, napínavé a predsa miestami aj zábavné a dojímavé. Je to moderná verzia Goldingovho románu Boh múch. Je to béčkový horor so všetkým čo k tomu patrí. Je to akčná videohra. Tak sa bavte a vypnite mozog, aby vám ho náhodou niektorý z gangov neodstrelil...   


HODNOTENIE:   ***

    

RECENZIA: Lucia Sipossová - S láskou Anča Pagáčová ( Herial, 2015 )

"-Čo. Zas ideš preč?
  -Gašpar chce ísť do Cannes.
  -Aha.
  -Mám ísť?
  -Však musíš, nie?
  -Musím len umrieť.
  -Veď to.
  -Tak som to nemyslela.
  -Viem. Choď sa odreagovať...
  -Myslíš? Mám?
  -Ja by som išla. S novým frajerom..."
  -Však poď aj ty, možno by mu to nevadilo...."
  -Všetko ma bolí...to je blbosť...Budeš dlho?
  -Štyri dni.
  -To je nič. Štafetu prevezmú chlapi.
  Štyri dni. To je nič. A niekedy to môže byť aj všetko" (s.60).

Vzťah muža a ženy v stredných rokoch je v slovenskej aj svetovej literatúre stále v kurze. Anča má tesne pred tridsiatkou a živí sa ako herečka. Rada cestuje, sníva o princovi na bielom koni, zamýšľa sa nad životom. Gašpar, ktorého Anča prezýva Vlk alebo Vĺčko je bohatý podnikateľ, ktorý sa blíži k štyridsiatke. Vychováva syna, veľa cestuje, prijíma stále nové životné výzvy. A má rád Anču. Lenže takým svojským spôsobom. A potom je to už len o rozchodoch a udobrovaní a to medzi tým neprináša vlastne nič nové.

Kratučké kapitoly sú ako stvorené na večerné čítanie pre životom a prácou ubité ženy. Pestrý hovorový slovník, mnoho anglicizmov, ďalekých aj blízkych krajín, štipka pózerstva, autorkinej kalkulácie smerom k svojim čitateľom (teľkám), niekoľko klišé, citátov, snaha o životnú múdrosť, zopár sĺz a zbytočnej sentimentality.

Čítať sa to dá. V tom problém nie je. Ale je to ako s polystyrénom. Žuť sa to dá, no popcorn to nie a nikdy nebude. Jednak to nevonia a ani to nechutí. Len to na pár hodín zaplní žalúdok čímsi prázdnym...

Aj keď obal románu je v pohode.

HODNOTENIE:  ***

    

VIDEO: Knihy, ktoré by som si zobral na opustený ostrov

Vo videu vám prinášam rebríček kníh, ktoré by som si so sebou zobral, ak by som mal ostať na opustenom ostrove.

Budem rád, ak mi napíšete váš názor, prípadne aj váš rebríček kníh.

RECENZIA: Marek Mittaš - Nevinných 15 ( Artis Omnis, 2016 )

Hra so slovíčkami začína už od úvodných strán. Číslo 15 vyjadruje jednak vek (viaceré postavy v poviedkach sú maloleté dievčatá) a jednak počet poviedok v útlej knižke. Mittaš sa na prvý pohľad zameral na postavy bežného života. Mužov, ženy, deti, dievčatá, chlapcov. Jeho poviedky sú plné bizarných ľudí, ktorí sa ocitnú ešte v bizarnejších situáciách. Príbehy sú plné násilia, sexuálnych scén a odkazov na dnešnú politickú situáciu.

Obsahom aj formou čítanie vhodné do kabelky alebo do športovej či koženej cestovnej tašky cez plece. Do MHD–čky alebo do vlaku. Uplynie ako cesta z bodu A do bodu G, pardon, do bodu B. Pohodlne, no bez intenzívnejšieho zážitku. Ten sa stratí rýchlejšie ako biele padáčiky púpavy, ktoré odnesie nevyspytateľný jesenný vietor...


HODNOTENIE:   ***

RECENZIA: David Mitchel – Trinásť mesiacov ( Mladá fronta, 2014 )

„Jáj sem kluk. Je mi třináct. Sama jste řekla, že je to nešťastný věk, když je někomu třináct, a to je teda fakt. Když mezi ně nezapadnete, udělají vám ze života peklo“ (s.180).

Čiastočne autobiografický príbeh trinásťročného Jasona Taylora, ktorý vyrastá na anglickom vidieku 80tych rokoch, v časoch, keď v krajine vládne pevnou rukou Železná lady. Jason sa v mnohom odlišuje od svojich rovesníkov. Tajne píše poéziu, často vedie vnútorný monológ, sleduje politiku a pre svoj handicap (koktanie) je vďačnou obeťou šikanovania. 

Silným dojmom na mňa zapôsobila kapitola pod názvom „Skaliská“, v ktorej je prepojený vzťah Jasonových rodičov s bitkou o Falklandy. 

Opis Anglicka v 80tych rokoch a sympatický chalan Jason Taylor vás okamžite vtiahnu do deja. Ani detstvo nemusí byť vždy romantické, nevinné, šťastné a rozprávkové. Ale v každom prípade je pre väčšinu z nás nezabudnuteľné. Jason Taylor je drsnejšou formou Adriena Molea, Kevina Arnolda zo seriálu Báječná léta, postavou z románu Johna Greena (bez tej romantickej podoby). 

David Michell napísal skvelý román. Nič viac. Nič menej. A že sa vám usadí v hlave, to si píšte.

HODNOTENIE:   ****

RECENZIA: Antony Doer - Svetlo, ktoré nevidíme ( IKAR, 2016 )

„Takže milé deti, ak sa máme vyjadriť matematicky, konštatujeme, že všetko svetlo vlastne nemôžeme vidieť“ (s.399).

Vojna spojila osudy mnohých ľudí, ktorí by sa za iných okolností nikdy nestretli. Príbeh sa začína v roku 1934, kedy sú Francúzska Marie Laura LeBlancová a Werner Pfennig ešte deťmi. Marie Laura už v detstve oslepne a jej otec, ktorý pracuje v prírodovedeckom múzeu, kde sú ukryté veľmi vzácne diamanty, jej kupuje knihy napísané v braillovom písme. Zostaví jej dôkladnú maketu mestečka Saint-Malo, v ktorom bývajú, aby sa dokázala v prípade nebezpečenstva orientovať v tmavých uličkách. 

Werner odmalička vyrastá s mladšou sestrou Juttou v sirotinci, no už od útleho detstva vyniká v matematike a logickom myslení. Zlom v jeho živote nastáva vo chvíli, keď sa mu podarí opraviť rádio manželke jedného vysoko postaveného nemeckého vojaka, vďaka čomu dostáva možnosť vstúpiť medzi elitné jednotky hitlerjugend. 

Marie uteká spoločne s otcom pred vojnou k bohatému prastrýkovi Etiennovi. Keď jej otec zmizne aj so vzácnym diamantom, ktorý má za úlohu strážiť a ktorý je opradený starou legendou, Marie Laura sa pridá k ilegálnej skupine, ktorá bojuje za oslobodenie Francúzska a jej hlas z podomácky vyrobeného rádiá jedného dňa zachytí Werner...

Ten medzičasom podstúpi tvrdý dril medzi rovesníkmi v elitných vojenských mládežníckych jednotkách. Tu sa zoznámi s Frederikom, ktorého zo všetkého najviac fascinuje život vtákov. Frederik určite patrí k najzaujímavejším postavám románu a nepochybujem o tom, že si ho obľúbite. Ako sa blíži koniec vojny, nemecká armáda hlási vo svojich radoch akútny nedostatok vojakov. A tak sa na východný front dostáva aj šestnásťročný Werner. Jeho osud sa tak pomaly pretína s osudom slepej dievčiny s medovým hlasom, ktorý vysielajú rozhlasové vlny a Werner sa rozhodne, že Marie Lauru za každú cenu zachráni...

Román, ktorý sa stal víťazom Pulitzerovej ceny sa uzatvára v roku 2014, kedy už pomaličky odchádzajú aj poslední pamätníci druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že kniha má takmer 580 strán, prečítate ju pomerne rýchlo. Je rozdelená do trinástich častí a kapitoly sú dosť krátke. Spočiatku sa budú roky a udalosti striedať v rýchlejšom slede, ale nebudete mať vôbec problém zorientovať sa v nich. Väčšina príbehu zameriava svoju pozornosť na Marie Lauru a Wernera, ale aj vedľajšie postavy sú veľmi zaujímavé a rozhodne nie do počtu. Aj keď na niektorých miestach sa dej spomaľuje a trošku sa utápa v dlhších opisoch, ktoré sú podľa môjho názoru zbytočné, rozhodne sa nudiť nebudete.

Svetlo, ktoré nevidíme je predovšetkým o ľuďoch a ľudskosti. A o tom, aké by to asi bolo, keby ľudia neboli vinou mocných nepriateľmi a stretli by sa v inej dobe, za iných okolností, v inom čase a na inom mieste.    


HODNOTENIE:  ****