RECENZIA: Jozef Karika - Trhlina (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   *****

"Len tak na okraj, sleduješ, kam ma tie skurvené dokumenty z čiernej bešie dostali? Našiel som ich v chátrajúcej vile uprostred Žiliny, prihodilo sa jedno s druhým a odrazu som stál kdesi hlboko v tribečských horách. naokolo sa stmievalo, a ja som spolu s Miou nasledoval dvoch cvokov, aby sme preskúmali dávno opustenú osadu. Presne takto to chodí, dávaj si pozor, aké dvierka otváraš - a nemyslím iba tie olovené, niektoré dvierka bývajú celkom nehmotné." (s.199).  

Jozef  Karika len nedávno dopísal ďalší zo svojich úspešných románov pod názvom Strach, keď ho oslovil istý mladý muž Igor M., ktorý má pre neho údajne neuveriteľný príbeh, ktorý mu potrebuje vyrozprávať. Karika sa spočiatku staval k tomuto nápadu skepticky, predsa len, denne ho oslovuje kopec čudákov, ktorí majú pre neho zakaždým nejaký trhák a napokon to väčšinou skončí fiaskom. Napokon však so stretnutím  súhlasil. S Igorom sa stretli v jednej kaviarni, kde mu mladý muž postupne odhalil svoje hrôzostrašné tajomstvo.

Igor bol v podstate obyčajný mladý muž zo Žiliny, ktorý len nedávno skončil vysokú školu a nemohol si nájsť zamestnanie adekvátne jeho vzdelaniu. Preto chodil po brigádach, kde manuálne drel za pár desiatok eur. Jedného dňa sa mu podarilo zohnať trojmesačnú brigádu na Hurbanovej ulici, kde sa v období  1.Československej republiky nachádzal psychiatrický ústav pre choromyseľných. Dozvedel sa to z dobových dokumentov, ktoré sa nachádzali ukryté v pohodenom trezore jednej z miestností, ktorú mal Igor so svojimi parťákmi za úlohu pred definitívnym zbúraním vypratať. V trezore boli ukryté platne s nahrávkami istého Waltera Fischera, ktorý bol v ústave svojho času hospitalizovaný. Ten hlas, a obsah rozhovoru ošetrujúceho lekára s pacientom, Igora úplne vydesil. Po prehratí všetkých rozhovorov Igor s hrôzou zistil, že ihla na jeho gramofóne poškriabala platne, čím dôležité svedectvo nechtiac nadobro zničil. Ani táto nepríjemná skutočnosť ho však neodradila a začal po Walterovi Fischerovi hlbšie pátrať. Keď si zadal meno pacienta do vyhľadávača, zistil, že tento muž, ktorý pracoval ako robotník v Baťovanoch (dnešné Partizánske), sa v januári roku 1939 vybral pešo za rodinou cez pohorie Tribeč. Keď sa však ani po štyroch dňoch nevrátil, jeho manželka oznámila na polícii, že jej muž je nezvestný. Našli ho až v máji toho istého roku, živého, no vo veľmi zlom psychickom stave, s popáleninami a reznými ranami po celom tele. Previezli ho rovno do psychiatrického ústavu v Žiline, kde sa však stopy po mužovi po čase definitívne strácajú. Igor však pátral ďalej. Zistil, že v okolí pohoria Tríbeč (nachádza sa neďaleko Nitry, jeho rozloha je cca 30 kilometrov) zmizlo oveľa viac ľudí, prípadne ak ich aj našli živých, mali podobné príznaky ako vyššie zmieňovaný Walter Fischer. 
Igor väčšinu svojho času venoval svojmu blogu a cítil, že táto téma by mohla byť pre jeho internetovú stránku úplná bomba. Len ho škrelo zničenie vzácnych platňových nahrávok., ktoré by jeho textu dodali väčšiu dôveryhodnosť. Igor býval v jednom byte spoločne so svojou priateľkou Miou, ktorá mu bola v mnohých prípadoch oporou. Záležitosť okolo tribečskej záhady začala naberať na obrátkach. Igor tomu úplne prepadol. Navyše sa mu podarilo do celej veci zapojiť dvoch zapálených diskutérov: Anreja Bežanského, informatika, ktorý bol zástancom rôznych konšpiračných teórii a Dávida Kerčela, učiteľa fyziky, ktorý bol naopak racionálny typ, čo odmietal akékoľvek dohady a špekulácie o čomkoľvek, čo len trochu zaváňalo mysticizmom. 
Hádka medzi mužmi na opačných názorových póloch dospela napokon tak ďaleko, že sa dohodli na spoločnej výprave na pohorie Tribeč. Igor sa nemohol dočkať. To bude úplne parádny materiál pre jeho blog! Spoločne s Miou sa pripoja k výprave a o niekoľko týždňov všetci štyria vyrazia na dve noci do hôr. Od toho momentu sa začnú diať veci, ktoré sa nedajú popísať inak, ako desivé...

Jozef Karika napísal vynikajúci hororový príbeh, ktorému vytknem len dve veci. Podľa môjho názoru zbytočné vstupy autora do textu po skončení jednotlivých kapitol, ktoré mierne narúšajú inak skvelo plynúci príbeh a viaceré opakovania jednotlivých pasáži, ktoré majú v čitateľovi pravdepodobne vyvolať väčšie napätie, prípadne pripomenúť mu niektoré už známe fakty z príbehu, no skôr to pôsobí ako mierne podcenenie čitateľovho intelektu. Ale inak brutálny zážitok. Vytvorenie hororovej atmosféry nemá chybu. Niečo ako slovenský Blair witch, pri niektorých scénach som mal naozaj po tele zimomriavky: "Nechcem to povedať na rovinu, lebo to tak napíšeš, niektorí čitatelia sa poserú od rozhorčenia, že kopíruješ Blair Witch. Lenže predne to mi v tej chvíli napadlo -úplný Blair Witch uprostred slovenských lesov. Cítil som sa rovnako ako keď traja neboráci vo filme objavili lesnú lokalitu s pozväzovanými vetvičkami, kôpkami kameňov a ďalšími fajnotami visiacimi zo stromov." (s.180). 
A pokiaľ vám zvedavosť nedá a pôjdete po internetových stránkach, ktoré autor spomenul v poznámkach pod čiarou a pustíte si videá, ktoré s pohorím Trebič súvisia, zážitok bude dokonalý. Štýl autora nemusím veľmi hodnotiť, Karika písať jednoducho vie a podľa môjho názoru jeho limity ešte zďaleka nie sú vyčerpané. Je doma vo viacerých žánroch, dúfam, že hororovej téme sa bude ešte v budúcnosti venovať. Postavy výborné, dialógy, atmosféra, proste mega zážitok, navyše obohatený o umelecké prvky. Zaslúžené finále v súťaži Anasoft litera, pokojne by som si knihu vedel predstaviť na úplnom vrchole. Už by sme naozaj nemuseli byť takí konzervatívni a diskutovať o tom, či  horor ako žáner má právo súťažiť o najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu. Pokiaľ má umelecké kvality (čo Trhlina rozhodne má) potom v tom nevidím problém. A že román obsahuje nejaké vulgarizmy? Už sa prestaňme tváriť, že žijeme v slušnej spoločnosti, kde najvulgárnejšia nadávka znie "doriti". 

Pretože toto je proste pop*či kniha !