"Autor Kolymských poviedok považuje tábor za negatívnu ľudskú skúsenosť - od prvej do poslednej hodiny. Človek by ho nemal poznať, ba ani o ňom počuť. Nijaký človek sa po návrate z tábora nestane lepší ani silnejší. Tábor je negatívna skúsenosť, negatívna škola, vnútorný rozpad pre všetkých - náčelníkov a väzňov, eskortu a divákov, okoloidúcich a čitateľov beletristiky.
V Kolymských poviedkach vystupujú ľudia bez životopisov, bez minulosti a budúcnosti. Podobá sa ich prežívanie prítomnosti ľudskému, alebo skôr animálnemu?" (s.203).
" Keď sa ma spytujú, čo píšem, odpovedám: nepíšem spomienky. V Kolýmskych poviedkach niet nijakých spomienok. Nepíšem ani poviedky - presnejšie, usilujem sa napísať nie poviedku, ale niečo, čo nebude literatúrou." (s.213).
Dvadsať rokov prežil autor týchto kratučkých poviedok v krutých ruských gulagoch. Len o vlások unikol smrti, aj keď napokon nedobrovoľne skončil v psychiatrickej liečebni, kde bohužiaľ aj zomrel. Ak ste čítali román Henriho Chariérreho Motýľ, prípadne ste videli film nakrútený na motívy tejto pôsobivej knihy, pri čítaní Šalamovových poviedok si naň určite neraz spomeniete. Šalamov prežil neskutočný život, ktorým sa inšpiroval aj pri písaní Kolymských poviedok. Nečakajte klasické rozdelenie na dobro a zlo, zvieratá, ktoré sa občas zjavia v pracovnom tábore, skončia väčšinou krutou smrťou (poviedky Veverička a Kačica). Väzni sa chcú v prvom rade dožiť nasledujúceho dňa, preto sa neštítia krádeží, udávania, bitiek, vrážd, podvádzania, atď. Hrdinovia v jednotlivých príbehoch sa nám striedajú. Najpozoruhodnejšou postavou je muž menom Krist.
Ideou zriadenia neľudských pracovných táborov sa môže pochváliť Stalin, Hitler ich potom už len doviedol do "dokonalosti." Nebudem sa o jednotlivých poviedkach zbytočne dlho rozpisovať. Jednak je ich príliš veľa (viac ako päťdesiat) a jednak vás nechcem pripraviť o zážitok. Preto som vybral len zopár silných pasáží alebo myšlienok, ktoré nejakým spôsobom vo mne zarezonovali.:
"Pri poklese teploty pod mínus päťdesiat pľuvanec zamŕza v letku. Pľuvance zamŕzali v letku už dva týždne." (s.15).
"Dnes a zajtra sa hriali pri piecke, a pozajtra mráz klesol naraz na mínus tridsať stupňov - zima sa končila." (s.20).
"Dugajev odvetil na štyri otázky: meno, priezvisko, paragraf, dĺžka trestu. Štyri otázky, na ktoré väzeň odpovedá tridsať ráz denne." (s.23).
"Boli sme disciplinovaní, poslúchali sme vrchnosť. Chápali sme, že pravda a lož sú rodné sestry, že na svete sú tisíce právd..." (s.39).
"Kolyma z každého urobí psychológa - a on musí za minútu pochopiť veľmi veľa. Z dvadsiatich otrhancov si potrebuje vybrať dvoch na prácu vo vnútri pekárne, v prevádzke. Treba, aby mali silu a vládali vláčiť nosidlá s úlomkami tehál, čo zostali dnu po premiestnení pece. Nesmú to byť zlodeji, kriminálnici, lebo potom celý deň padne na rozličné špekulácie, odovzdávanie správ a - nič sa neurobí. Treba, aby ešte neboli v štádiu, keď sa každý môže stať zlodejom od hladu, lebo v prevádzke ich nikto nebude strážiť. Treba, aby nezbehli. Treba...
A to všetko bolo treba prečítať na tvárach dvadsiatich trestancov za minútu a hneď sa aj rozhodnúť a vybrať si.
- Poď, - povedal mi človek bez čiapky. - Aj ty, - štuchol môjho pehavého, vševediaceho suseda. - Týchto tu vezmem - povedal strážnemu.
- Dobre, - odvetil mu ten ľahostajne.
Vyprevádzali nás závistlivé pohľady." (s.82).
"Inteligenta tábor rozdrví. Všetko, čo mu bolo drahé, je na prach rozdupané, civilizácia a kultúra z človeka opadnú veľmi rýchlo - v priebehu pár týždňov.
Argumentom v spore je päsť, palica. Donucovacím prostriedkom je zaucho, úder pod zuby.
Inteligent sa mení na zbabelca, vlastný mozog mu našepkáva, ako ospravedlniť svoje konanie. Môže si čokoľvek nahovoriť, pripojiť sa k hociktorej zo sporiacich strán. V kriminálnikoch inteligent vidí "učiteľov života", bojovníkov za "práva ľudu." (s.161).
Pre mňa osobne je najzaujímavejšou poviedkou tá, ktorej dal autor názov O próze. Šalamov v nej píše názory nielen na svoju tvorbu, ale aj na tvorbu viacerých svetových spisovateľov. Osobne sa poznal s Pasternakom aj so Solženicynom. S druhým menovaným sa však názorovo čoskoro rozchádzajú. Máloktorý autor si vytrpel v osobnom živote toľko bolesti, ako práve Šalamov. O to intenzívnejší zážitok prináša čítanie jeho krátkych prozaických príbehov, ktoré aj dnes dokážu vyvolať v čitateľovi rovnako silné emócie, ako tomu bolo v čase ich písania.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára