"Čo keby som prišla v noci, keď bude na stráži sám - hoci ani jemu nikdy nedožičia samotu - a dovolila by som mu vojsť mi pod biele krídla? Čo keby som ošúpala svoju červenú šupku a ukázala mu, ukázala im, pod tlmeným svetlom lámp? O tom niekedy musia premýšľať, keď tak nekonečne dlho stoja vedľa tohto zátarasu, za ktorý nikto nikdy neprejde okrem Veliteľov Verných v dlhých čiernych pradúcich autách alebo ich modrých Manželiek a dcér v bielych závojoch na svojej obligátnej ceste na obrady spásy alebo Chválovaganciu. A ešte okrem zavalitých zelených Márt alebo príležitostných rodomobilov či peších červených Služobníčok." (s.32).
Žena s čudným menom Fredova je vďaka priechodným vaječníkom národným majetkom Gileádskej republiky, v ktorej pôrodnosť klesla na minimálnu úroveň. Jej jedinou úlohou je rodiť deti. Pridelia ju Veliteľovi, keďže jeho žena je neplodná. Fredova chodí oblečená v dlhých červených šatách s bielou prikrývkou hlavy. Bez slova prechádza okolo Strážcov Viery, pozorne číhajúcich pred bránami brány mesta, za ktorým visia nežiadúci obyvatelia, najmä zradcovia a zločinci predgileádskeho obdobia.
Fredova spoločne s ďalšími ženami v jej veku - Corou, Ritou a Moirou žijú pod dozorom tetušiek Elizabeth, Heleny a Lýdie, ako vo väzení. Okrem nich sa zoznámime s akousi Jasnou Blaženou, ktorá na mňa pôsobí ako vyšinutá hipisáčka a s večne zachmúrenou Glenovou. Okrem Veliteľa sa v príbehu vyskytujú aj ďalšie dve mužské postavy. Pomocník Nick a záhadný Luka.
Fredova takmer každú noc zaspáva so spomienkami na obdobie, keď láska bola dôležitou súčasťou života, ženy pracovali rovnako ako muži a romantika nebola iba súčasťou dávno zabudnutých románov.
"Mala by som k tomuto mužovi cítiť nenávisť. Viem, že by som ju mala cítiť, ale ja ju necítim. To, čo cítim, je ešte zložitejšie. Neviem, ako to mám nazvať. Láska to nie je." (s.71).
Román mi pripomína kombináciu tajného programu nacistov Lebensbor s írskymi katolíckymi výchovnými zariadeniami. A ešte trochu toho Orwella a Čapkovej drámy RUR v ženskom vydaní.
Príbeh služobníčky ma minul podobne ako román Alexandry Salmely - Antihrdina. Nemám nič proti feministickej literatúre, práve naopak (pokiaľ to samozrejme neprechádza do hlúpeho fanatizmu) no toto dielo ide totálne mimo mňa. Nepríde mi ani vtipné, ani zaujímavé, ani ničím obohacujúce.
Musím tak pochváliť aspoň formálnu stránku knihy, ktorá sa vydavateľstvu Slovart skutočne podarila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára