"Zinkové rakvy vtedy ešte nevidel nikto. To až potom sme sa dozvedeli, že sa už do mesta vozili, ale pochovávali sa tajne, v noci a na náhrobných doskách sa písalo: "umrel" namiesto "zahynul." (s.31).
Tak ako majú Američania svoju traumu, ktorá sa nazýva Vietnam, tak podobnú traumu má aj Rusko. Volá sa Afganistan. Nezmyselný desaťročný vojnový konflikt (1979 -1989) si podľa štatistík vyžiadal 15 051 životov na strane sovietskych ozbrojených síl. Do tejto vojny narukovalo mnoho 18 až 20 ročných mužov, ktorí boli skôr chlapcami. Román Zinkoví chlapci je dokumentárnou výpoveďou priamych účastníkov vojny (zdravotných sestier, ostreľovačov, civilných zamestnancov, lekárov...) a ich rodinných príslušníkov (matiek, manželiek,..). Ak ste prečítali Alexijevičovej knihu Vojna nemá ženskú tvár, potom budete mať predstavu o autorkinom štýle písania. "Nechcela som už viac písať o vojne. A predsa som tu, na ozajstnej vojne. Ľudia, vojny, veci vojny. Čas vojny" (s.19).
Svetlana Alexijevič píše otvorene, nič nezamlčuje ani neprikrášľuje. Píše o tom ako vojaci brali drogy, pili alkohol, o tvrdej šikane v armáde, o strachu, odtrhnutých končatinách, traume, ktorú prežívali vojaci po návrate z Afganistanu.
Napriek tomu, že vojna v Afganistane bola nezmyselná, autorka knihy považuje sovietskych vojakov, ktorí v nej položili životy, za hrdinov. Ako sama píše, nemohli za to, že bojovali za "vyššie" záujmy.
Po vydaní románu Zinkoví chlapci musela Svetlana Alexijevič čeliť viacerým obžalobám zo strany rodinných príslušníkov a priamych aktérov vojny, ktorým sa nepáčilo, v akom svetle ich autorka vykreslila. Alexijevič väčšinu žalôb úspešne zmietla zo stola, ale v dvoch prípadoch sa musela ospravedlniť. Našťastie ju počas súdneho pojednávania podržali viaceré rešpektované denníky a významné osobnosti. Ukážky so súdneho sporu sú súčasťou knihy.
Aby ste mali predstavu o celej tejto nezmyselnej vojne, vybral som najzaujímavejšie vety, ktoré v sebe ukrývajú veľkú silu:
"Bývali u nás týždeň. Nepočítala som to, ale myslím, že vypili tri debničky vodky. Každý večer som doma stretávala päticu neznámych ľudí,. Tým piatym bol môj syn..." (s.10). - matka
"Človek sa nemení cez vojnu, človek sa mení po vojne." (s.97). - radový vojak, strelec
"Zvláštne, že som si zapamätal nádheru. Smrť a nádheru." (s.115) - radový vojak, granátometník
"Ako to bolo v tej rozprávke? Ja som otrok zázračnej Aladinovej lampy... Tak aj ja som otrok Ministerstva obrany. Kam mi prikážu, tam aj ja budem strieľať. Mojou prácou je strieľať" (s.155). -nadporučík, veliteľ obsluhy dela
"Vodka... Knihy a vodka... Tu je zakopané to tajomstvo ruskej duše, tu hľadajte základ ruského patriotizmu." (s.172). - radový vojak, tankista
"Umrieť je ľahké, ťažké je žiť." (s.173) - radový vojak, tankista
Svetlana Alexijevič dala dokopy silné svedectvo, ktoré pripomína pocity veteránov vietnamskej vojny čI predstaviteľov tzv. Stratenej generácie. Zatiaľ čo vojakov druhej svetovej vojny oslavujú v Rusku ako hrdinov, na tých, ktorí sa vrátili z Afganistanu pľujú, nadávajú im a prirovnávajú k fašistom. Lebo mali tú smolu, že plnili záujmy mocných. Skvelý dokument, ktorý si treba prečítať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára