HODNOTENIE: ***
"Nikdy predtým som sa k nikomu nesprávala násilne, no v tej chvíli som si želala mať zbraň, aby som mohla zabiť každého Hutua, ktorého som uvidela. A nie hocijakú zbraň... Túžila som po automatickej zbrani, granátoch, plameňometoch! Chcela som byť ako Rambo a podpáliť celú krajinu. Ak by som mala atómovú bombu, zhodila by som ju na Rwandu a skántrila každého v tomto idiotskom, odpornom štáte!" (s.118).
Prežila som je otvorenou spoveďou Immaculée Ilibagize, jednou z mála šťastných mladých žien, ktorej sa podarilo masaker prežiť. V roku 1994 mala dvadsať štyri rokov a na otcovu prosbu sa vrátila počas veľkonočných prázdnin z univerzitného mestečka späť do rodnej dediny. To už sa situácia v krajine začala vyhrocovať. Jej otec bol váženým občanom, pracoval ako riaditeľ na jednej z miestnych škôl a mama pracovala ako stredoškolská učiteľka. Immaculée mala dvoch starších a jedného mladšieho brata. Rozhlas burcoval Hutuov, aby pozdvihli zbrane a vyvraždili všetkých Tutsiov, ktorých nazývali hadmi alebo švábmi.
Immaculée sa na poslednú chvíľu podarilo ukryť na fare u pastora Murinziho, kde mala najbližších 91 dní zdieľať maličkú kuticu spoločne s ďalšími šiestimi ženami: "-Tu budete bývať,-oznámil pastor a otvoril ich dokorán, aby nám ukázal náš nový príbytok: maličkú kúpeľňu asi meter dvadsať dlhú a necelý meter širokú. Svetlo sa mihotalo odrazmi od bielych glazovaných obkladačiek na spodnej polovici stien. Na jednom konci kúpeľne bola sprcha, na druhom toaleta- umývadlo sa tam už nevmestilo. Pod stropom bolo malé vetracie okienko, ktoré zakrýval kus červenej látky, čo miestnosť opticky ešte zmenšovalo" (s.101). Po čase pastor priviedol ďalšie dve ženy, takže priestor kúpeľne obývalo dokopy osem žien! Viete si to predstaviť? Všade okolo vás masakrujú vašu rodinu, vašich najbližších, príbuzných, priateľov a susedov, zatiaľ čo vy a ďalších sedem ľudí sedíte v miestnosti sotva meter širokej a meter dvadsať dlhej. Pripomína mi to Annu Frankovú, no tá mala v porovnaní s Immaculeé luxusný úkryt. Keď Immaculée prišla do úkrytu prvý raz, vážila okolo 54 kíl, keď z neho po troch mesiacoch vyšla, vážila o dvadsať kíl menej. Pri živote ju držala viera v Boha, niektoré dni sa modlila 15 -16 hodín denne. Neskôr požiadala pastora, aby jej požičal nejakú anglickú knihu, čítaním ktorej by si skrátila chvíle a zároveň si zlepšila šance zamestnať sa po skončení vojny v nejakej medzinárodnej organizácii. Immaculeé, s výnimkou staršieho brata, ktorý v čase občianskej vojny študoval v Senegale, prišla o celú rodinu. Napriek tomu zostala silne veriacou katolíčkou, dokonca našla v sebe silu zájsť do väzenia a odpustiť vrahom svojich najbližších. Po čase sa vydala za amerického občana a zúčastnila sa mnohých medzinárodných konferencií po celom svete, kde na tému genocída v Rwande viedla stovky diskusií s verejnosťou.
Keď v roku 2014, teda dvadsať rokov po masakre, opäť navštívila Rwandu, s potešením zistila, že situácia v krajine sa zmenila k lepšiemu. Aj keď od tragických dní uplynulo už relatívne veľa času, Immaculeé si spomína na hrôzostrašné udalosti, ako by sa odohrali len včera.
Román Prežila som je silným dielom. Sú kapitoly, pri ktorých ani nedýchate, máte pocit, že Hutuovia striehnu za rohom, že každú chvíľu vtrhnú do úkrytu a...ale je tu aj veľa strán, ktoré opisujú len vieru v Boha, vysvetľujú pasáže z Biblie, čo je trošku na škodu. Aj keď rozumiem, že pre Immaculeé je viera dôležitou súčasťou života.
Kniha je silným svedectvom, ktoré je potrebné prečítať si, najmä teraz, keď sa Európou šíri nová vlna extrémizmu a na viaceré udalosti histórie sa zabúda.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára