"-Si zatvorený vyše 18 rokov. Nechýba ti sloboda, prechádzka po meste či lese?-
-Vo väzení som už viac ako 18 rokov. Moje telo je väznené, ale môj duch je slobodný. Vo svojich myšlienkach sa môžem vrátiť všade tam, kde som bol, a môžem sa stretnúť s kým chcem. Vo sne môžem byť aj na rybách, aj s rodinou. Niekde som si prečítal myšlienku, že "nie sú na svete mreže, ktoré by dokázali uväzniť slobodného ľudského ducha." Vlastné skúsenosti mi to potvrdzujú. Boh dal ľuďom jeden vzácny dar, predstavivosť. Neviem o tom, že by to dokázal okrem človeka aj iný živočích. Myslím si, že to je to, čo máme spoločné s Bohom. Akurát nám často chýba tá moc alebo sila premeniť myšlienky na skutočnosť.-" (s.189). JAROSLAV GARAJ
Pri tomto citáte mám pocit, akoby som čítal úryvok z Londonovho románu Tulák po hviezdach.
V čase vydania knihy ( v roku 2014) si odpykávalo na Slovensku doživotný trest štyridsať jeden väzňov. Tridsať osem z nich môže po odsedení si dvadsiatich piatich rokoch požiadať o podmienečné prepustenie. Práve táto šanca dodáva väčšine z odsúdených silu znášať neľahké väzenské podmienky. Traja z odsúdených však toto právo stratili. Paradoxne dvaja z nich nikoho nezabili, sú odsúdení na doživotie a vzťahuje sa na nich zákon "trikrát a dosť." Paradoxne tak vznikla situácia, že Ondrej Rigo, ktorý je deväťnásobný vrah, má možnosť požiadať po dvadsiatich piatich rokoch o prepustenie, zatiaľ čo Ján Karvai, ktorý vykonal "len" ozbrojenú lúpež, túto šancu definitívne stratil. Má tú smolu, že sa naňho vzťahuje zákon "trikrát a dosť." Môže tak len požiadať prezidenta o milosť, prípad posunúť na medzinárodný súd alebo dúfať, že parlament zmení zákon.Zdá sa vám to normálne? Mne určite nie.
Autor knihy položil desiatim odsúdeným otázky prostredníctvom listov, hoci s viacerými z nich mal snahu stretnúť sa osobne. Miroslav Borbély, Miroslav Dubaj, Ján Karvai, Zoltán Keka, Arpád Nagy, Jaroslav Garaj, Stanislav Zimermann, Jozef Koky, Ondrej Rigo a Ľubor Masár odpovedajú na otázky či majú medzi väzňami nejakých kamarátov, čo im dodáva silu žiť, či svoje zločiny ľutujú, ako trávia dni za mrežami, pre koho žijú, čo by urobili v živote inak, keby mali tú možnosť a podobne.
Keďže jeden z odsúdených, Zoltán Keka, vo voľnom čase veľmi rád maľuje, kniha je obohatená o jeho ilustrácie. Pokiaľ sa chcete dozvedieť o doživotne odsúdených viac, toto dielo vám poskytne veľa zaujímavých informácií. Autor na konci každého prípadu vysloví svoj názor na odsúdeného, ale inak si zachováva od páchateľov odstup.
Tu je niekoľko vybraných odpovedí, ktoré ma zaujali:
"- Čo si myslíš o dnešnom svete, kde charakter ide bokom a ovládajú ho len silní a bohatí?-
-A ty si snáď spomínaš na nejakú dobu, kde ovládali svet chudobní a slabí? Však pozri, kto ovláda takzvané mafiánske skupiny, ako sú Takáčovci, Sýkorovci, Borbélyovci, Jakšíkovci a podobne. Za každým stojí nejaká politická strana. Všetci to vedia, len sa o tom nehovorí. Zmení sa vláda a mení sa aj skupina, ktorá je najsilnejšia. Ale toto by bolo na dlhšiu debatu-." (s.29). MIROSLAV BORBÉLY
"-Ľutuješ svoj čin -?
Svoj skutok ľutujem a dal by som všetko zato, keby sa dal vrátiť čas pred sobotu 5. februára 1994. Žiaľ, nikto na svete nedokáže vrátiť čas, a tak so svojím skutkom budem žiť až do konca svojho života-." (s.174). JAROSLAV GARAJ
"-Aký by bol váš odkaz pre 16 -ročného Ľubora Masára, ktorý sa práve dostal na scestie, ktoré nakoniec zničilo jeho život?-
-Blízkych a rodinu treba počúvať, aj keď sa to zdalo v tých rokoch ako zbytočná buzerácia. Chceli mi dobre, no ja som mal svoju hlavu a bol som tvrdohlavý. Kamoši sú dovtedy, pokiaľ sa nestane prúser. Až vtedy sa ukáže pravá tvár človeka, vyhrotené situácie života najviac vykresľujú charaktery účastníkov.-" (s.317). ĽUBOR MASÁR
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára