"Ryby nemajú nohy a tam ktosi kráča k moru. To sa nemôže dobre skončiť." (s.228).
Keď sa Woodyho Allena kedysi spýtali, o čom je podľa neho Tolstého román Vojna a mier, odpovedal veľmi stručne, no výstižne. Je to román o Rusku. Rovnako by som mohol odpovedať aj na otázku, o čom je Stefánnssonov román Ryby nemajú nohy. Je to román o Islande.
Island je veľmi špecifická krajina niekde na konci sveta. Aj keď táto krajina je sama o sebe drsná, mestečko Keflavík je zo všetkých islandských miest asi najdrsnejšie. Román sa skladá z troch príbehov. Prvý príbeh sa volá Nordfjordur - kedysi a rozpráva o minulom Islande, kedy sa väčšina obyvateľov ostrova živila rybolovom. V popredí stojí vzťah muža a ženy - Oddura a Thórdur. Druhý príbeh pod názvom Keflavík 1976 - 1980 je spomienkou rozprávača (jeho meno nepoznáme) na sedemdesiate a osemdesiate roky 20. storočia a na jeho dvoch najlepších priateľov Ásmundura a Ariho. Kým Ásmundur sa po čase z príbehu vytratí, Ari sprevádza rozprávača ešte dlhé roky. Pomerne široký priestor je venovaný americkej armáde, ktorá mala na Islande vybudovanú veľkú vojenskú základňu, juhoslovanskému vodcovi Josiphovi Titovi, futbalu a hudobným kapelám. Tretí, posledný príbeh má názov Keflavík - súčasnosť. Ako už názov napovedá, dej sa odohráva v súčasnom Islande. Ari má tesne pred rozvodom. S manželkou Thórou žili spoločnom manželstve viac ako dvadsať rokov, no ona už nedokáže existovať vo vzťahu, ktorý ju nijako nenapĺňa. Ari vie, že po rozvode príde aj o ich tri spoločné deti. Rozhodne sa, že sa po rokoch opäť stretne s rozprávačom príbehu a zároveň svojim najlepším priateľom, a požiada ho o pomoc. Kým dôjde k samotnému stretnutiu, Ari chodí po morskom pobreží, spomína na obdobie dospievania, na svoje lásky, zamýšľa sa nad zmyslom života, nad existenciou Boha, premýšľa o živote.
Stefánsson je autor, ktorý má svojský štýl rozprávania.. Nepíše príbehy, ktoré sú plné zvratov, nesrší z nich akcia, obsahujú len minimum dialógov. On sa nad mnohými vecami zamýšľa, vyžíva sa v rozsiahlych, no zároveň pôsobivých opisoch: "Nordfjordur bol krátky fjord, krátky takmer ako zaváhanie, obklopený zhruba tisíc metrov vysokými horami, z ktorých niektoré mali hrebene ostré ako nože a rokliny v tvare výkriku. Kedysi sa sem pre sneh a nečas v zime nedostal nikto okrem smrti a ojedinele aj vyčerpaného poštára.. Údolie vedúce od fjordu však bolo dlhé a pôvabné, v lete zelené ako nebeská ríša, rozliehalo sa v ňom zurčanie potokov, bzukot múch, hudba vtákov, nazývalo sa Snaeladur, Snehové údolie, lebo sa v ňom dokázalo nazbierať toľko snehu, až pohltil domy aj životy. Fjord bol krátky ako zaváhanie, ako niečo, čo sa ešte len sotva začalo, a chránila ho ťaživá sila vrchu Nípa, ten dokázal zastaviť počasie a utíšiť svet: noci tu občas boli také tiché a bezveterné, že sa na fjord zniesli anjeli a vzduch zaplnil nežný trepot anjelských krídel. A vtedy sa zdalo, že už nikto nikdy neumrie." (s.27).
Stefánssonove myšlienky majú hĺbku a silu: "Pozrel som sa na čas na mobile, s Arim sme mali okrem mnohého iného spoločné aj to, že sme nikdy nenosili hodinky, je nám nepríjemné mať ich na zápästí, akoby nám čas nasadil putá." (s.41).
Ale taký už je svet: čo pre jedného predstavuje hľadaniu zmyslu života, je pre druhého iba rámusom a mrhaním." (s.221).
Na Stefánssonovo literárne dielo musíte mať tú správnu náladu, podobne ako na poetický film, ktorý je plný pomalých statických záberov ručnej kamery. Je to umelecký film v knižnom vydaní. Pokiaľ si ho prečítate vo vhodnej chvíli, zanechá vo vás hlboký čitateľský zážitok. Ale nie je to čítanie pre každého. Samotný Stefánsson hodnotí svoju literárnu tvorbu týmito slovami: "...usilujem sa nájsť odpovede na základné otázky: Existuje Boh? Je nejaký život po smrti? Z čoho máme radosť? Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? Alebo single malt whisky s dobrým priateľom? A kde je život, ak nie v bozku?" (s.270).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára