piatok 19. mája 2017

RECENZIA: Jo Nesbo - Polnočné slnko (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:   ***

"Zohnať peniaze na operáciu týždeň alebo dva po tom, ako choroba pokročila tak, že je už neskoro - to je hlúpe. Miešať válium s vodkou je hlúpe. Nebyť schopný vystreliť, keď vám ide o život - to už je genetická chyba. Z pohľadu evolúcie som kalika, budúcnosti ľudstva prospeje, ak sa ma hneď teraz zbaví." (s.82).

Nájomný vrah John Hansen pod zmeneným menom Ulf prichádza aj so svojou neľahkou minulosťou a skrytým tajomstvom do bohom zabudnutého nórskeho mestečka Kasund. Tu sa vydáva za osamelého lovca, v skutočnosti sa však len snaží uniknúť zabijakom, ktorý sa ho snažia odstrániť. Stretáva sa s mladou ženou Leou a jej desaťročným synom Knutom. John sa postupne zoznamuje s miestnymi obyvateľmi a zvyká si na život v ďalekom mestečku, ktoré v minulosti okupovali Nemci aj Sovieti. Muž, ktorý si najal zabijakov sa však nevzdáva, kým protivníka definitívne neodstráni...

Polnočné slnko je prvý klasický nekriminálny román od Nesba, ktorý som prečítal a nedá sa povedať, že by ma sklamal. Začiatok knihy má trošku pomalší rozbeh, ale záver príbehu zaujímavo graduje. Koniec nemá chybu. 
Kniha mi štýlom písania pripomína posledné romány slovenského autora Jozefa Kariku Tma alebo Strach. Na zvláštne miesto prichádza osamelý muž a onedlho na to sa začnú diať v jeho okolí čudné veci. Dramatické scény a priamočiare dialógy zase odkazujú na romány Cormaca McCarthyho. Takže podčiarknuté  a podtrhnuté, Nesbovo Polnočné slnko je drsné a chladné, občas romantické, máličko vtipné, opisné aj príbehové, zaujímavé aj napínavé. A krátke ako depresívne dni počas nekonečných polárnych nocí v severských zákutiach. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára