RECENZIA: Arpád Soltész - Sviňa (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ****                        NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JANUÁR 

" - Haló, Šlezi? Počuješ ma? Ondro... oni ho... - Hlas v telefóne sa zlomí. Zrazu vie, že to nie je sprostý vtip. Mobil sa zblázni. Prijme ešte dva hovory, ale nikto nič nevie. Zabili Ondra. Aj s Miškou." (s.299). 

Naďa a Broňa, dve tínedžerky, prejdú peklom resocializačného zariadenia Solis. Predseda vlády podlieha svojim pudom a čoraz viac sa stáva bábkou silných podnikateľských skupín. Krajinu ovláda talianska mafia. Na scéne sa objaví nadšený neonacista, ktorý stratí v lese kamaráta. Obyvatelia krajiny sú len figúrky na šachovnici, ktorými pohybujú mocní. Hlavným hýbateľom je človek z mediálneho sveta, ktorý manipuluje s politikmi, vydiera ich a rozhoduje o ich osudoch. Zo všetkých zvierat najviac vyvádza Gorila. Svoj vplyv ukazuje albánska mafia. Schlesinger, ktorý sa snaží viaceré kauzy vyšetriť, má všetkého po krk. Situácia sa stáva neúnosnou. Všetko to vyvrcholí vraždou investigatívneho novinára a jeho snúbenice. Krajina sa otrasie v základoch. Ľudia konečne vychádzajú do ulíc...

Aj vám sa zdá tento príbeh povedomý? Toto sa vymyslieť asi ani nedá. Určite nebudete mať problém odhaliť, ktoré známe politické postavy a postavičky sa skrývajú za fiktívnymi menami. Sviňa odhaľuje nedávnu situáciu v plnej nahote a neraz vám bude pri čítaní tejto knihy nevoľno. Inak to však napísať nešlo. Nepríjemné ticho bude vo vás doznievať ešte dlho, dlho po prečítaní poslednej strany. Nesmierne silný odkaz, ktorý nepotrebuje ďalší komentár.   

RECENZIA: Pavol Rankov - Legenda o jazyku (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***                KNIHA MESIACA JANUÁR 

"- Stooges s dvoma o? Čo to je v preklade? - 
- Tiež som nevedel. Stooge je nastrčená figúrka. Tajtrlík, poskok. - 
- Dobrý názov. Hodí sa k tej hudbe, - pokývala hlavou Táňa.
- Strana a vláda, to sú Stooges, - uškrnul sa Tomáš. 
Táňa prekvapene pozdvihla obočia.
- Nastrčené figúry, ktoré sú kedykoľvek vymeniteľné. Tajtrlíci, ktorí robia, čo im Brežnev prikáže. Som si istý, že každý československý minister má sovietskeho poradcu a ten ho kontroluje. - 
- Asi nie každý minister má sovietskeho poradcu, - uvažovala Táňa. - Ale v princípe má pravdu.
- Stooges... - " (s.205).

Príbeh zachytáva atmosféru po okupácii v roku 1968. Tvár symbolizujúca ľudskejší socializmus je prefackaná a do popredia sa dostávajú ambiciózni súdruhovia. 
Hlavným hrdinom románu je vysokoškolák Tomáš Dobrotka. Jeho otec je baníkom v Prievidzi a mama pracuje ako stredoškolská učiteľka. Po opletačkách s režimom otec dostane šancu pracovať na výstavbe metra v Prahe. Tomáš nastupuje do prvého ročníka Karlovej univerzity, kde študuje históriu. Postupne sa zoznámi s jednotlivými študentmi. Spoločne so Slovenkou Táňou a Čechmi Martinou a Klárou vytvoria štvoricu, ktorá spolupracuje na projekte o Jánovi Nepomuckom. Seminár vedie cynický odborný asistent doktor Šindelář. Počas historického výskumu sa štvorica študentov zoznámi s Francúzom Jeanom Marcom, ktorý sa snaží odhaliť pravdu o legendárnom jazyku Jána Nepomuckého, zatiaľ čo spoza rohu sleduje celú situáciu záhadný fúzatý muž...

Rankov akoby prepojil dávnu legendu so súčasnosťou, čím zároveň prepojil atmosféru temného stredoveku s atmosférou, ktorá panovala počas normalizácie. V príbehu vystupuje teta, ktorá postupne stráca zdravý rozum a pletú sa jej fakty s fikciou. Silnou stránkou knihy je záver, ktorý zaklincuje celú tragiku príbehu. Napriek tomu si myslím, že postavy mohli byť charakterovo ešte výraznejšie vybrúsené, aby bol čitateľský zážitok ešte o niečo intenzívnejší. Dôležitý román, napriek tomu nepatrí k tým nezabudnuteľným.    

Simon Mawer - Pražská jar (Kniha Zlín, 2018)

HODNOTENIE:   ****                            KNIHA MESIACA JANUÁR 

" - Tak si hodíme mincí, - rozhodne.  - Když padne hlava, pokračujeme podle plánu. Když orel... - 
otočí v ruce minci. Německá marka. Na rubu je skutečně obrázek orla. 
- ...Tak jedeme do Prahy, - odpoví Ellie.
- Pokud nás tam vubec pustí. -
- Pokud ne, vrátime se k puvodnímu plánu . - Spor je vyřešený. Všechno vyřeší hod mincí. Peníz zasviští vzduchem a dopadne jim k nohám. - Orel -" (s.180).

"Nejsme přece na nic vázaní. Nic nemusíme. A tohle... Tohle bude jednou kus historie a nás by mohlo mrzet, kdybychom u toho nebyli. Do Itálie nebo do Řecka mužeme jet kdykoliv. Ale Československo, tam se věci dějí teď! - " (s.180). 

 Rok 1968. Eleonor Pikeová pochádza z lepšej anglickej rodiny a študuje angličtinu. Je tesne po rozchode so snúbencom Kevinom. James Bortwick je nevýrazný chalan, ktorý má minimum skúseností s dievčatami. Popíja pivo a študuje prírodné vedy. Keď sa jedného dňa stretnú v podniku a trochu sa pripijú, dohodnú sa, že v lete si spravia taký trip po Európe. 
Sam Warehame pracuje ako tajomník britského veľvyslanca v Československu. Je v strednom veku a prežíva partnerskú krízu so svojou príťažlivou partnerkou, pracujúcou na ministerstve, Stephanie. Osobne sa pozná s viacerými známymi osobnosťami, medzi inými napríklad s Francúzskou Madeleine Whitakerovou, bývalou manželkou československého ministra zahraničia Jána Masaryka. Sam sa zoznámi s krásnou českou študentkou Lenkou Končekovou, ktorá je dcérou bývalého vysoko postaveného československého politika, ktorý sa stal obeťou obludných monsterprocesov v päťdesiatych rokoch. Medzitým sa okolo štátnych hraníc zhromažďujú armády spriatelených krajín. 
Eleonor a James cestujú po Európe a postupne sa zbližujú. O ich ceste rozhoduje náhoda. Zakaždým, keď padne voľba, že do ktorej krajiny sa vyberú, hodia si mincou. Cestou sa zoznámia s heavy metalovou skupinou Ides of March, ktorá smeruje do Československa. Navštíviť túto krajinu ich však nepriamo prinúti úchvatný koncert Brigit Ecksteinovej s dirigentom Genadiiom Jegorkinom a virtuálnou huslistkou Nadeždou Pankovovou. Medzitým prítomnosť tankov na štátnych hraniciach prudko narastá. Jednotlivé ambasády sú veľmi znepokojené. Keď napokon príde k obsadeniu krajiny, všetci sú zdesení. Sam uteká na britské veľvyslanectvo, Eleonor a James, spoločne so svojimi priateľmi, Jitkou a Zdeňkom, idú do ulíc... Lenku nešťastnou náhodou zasiahne zblúdilá guľka...

Výborný román, ktorý úžasným spôsobom približuje atmosféru tesne pred vstupom vojsk varšavskej zmluvy do Československa. Akurát záverečná pasáž,odohrávajúca sa v uliciach Prahy, trošku presahuje hranicu akčnosti. Skvelé postavy, odkazy na dejiny Československa (Benešove dekréty, Kafka, Hašek...). Atmosféra slobody, nádeje a prebúdzania. Treba vyzdvihnúť aj obálku knihy, ktorá výborne dotvára obsahovú stránku. Takýmto spôsobom by sa mali učiť dejiny.      

RECENZIA: Tami Oldhamová Ashcraftová, Susea McGearhatová - Kým prišla búrka (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Znelo to ako hlas mojej mamy. Vždy mi hovorila, že dokážem čokoľvek. Čokoľvek, na čo budem mať odvahu. Čo hovoríš na toto, mami? Myslela si si niekedy, že budem mať odvahu prežiť sama pánubohu za chrbtom? Vietor mi neodpovedal, a tak som si len zhlboka vzdychla a pritiahla lano čerstvo vyrobenej plachty. Pozrela som na kompas, mierne som pootočila kormidlom na kurz tristo stupňov, robila som si nádeje, že tak sa dostanem na Havaj. Potom som sklonila hlavu a rozplakala som sa. V tom šírom vodnom svete som nemala nikoho, iba seba." (s.78). 

Rok 1983. Tami Oldhamová a jej snúbenec Richard Sharp boli šťastný mladý pár. Oboch fascinovali jachty a lode. Jedného dňa sa vybrali na spoločnú plavbu do San Diega. Prvé dva týždne boli ako z rozprávky. Modrá obloha, belasý oceán a pokojná plavba. Potom sa však znenazdajky objavil hurikán Raymond, ktorý vytvoril vlny vysoké ako mrakodrap. Richard poslal svoju snúbenicu do podpalubia, čím jej zachránil život. Sebe však už pomôcť nedokázal. Keď sa Tami prebrala z bezvedomia, čakala ju približne štyridsať dňová plavba šírim oceánom. Po celý ten čas si spomínala na milovaného človeka, zápasila s halucináciami, no napriek tomu sa rozhodla počúvať neznámy vnútorný hlas,ktorý jej v ťažkých chvíľach výrazne pomáhal. Po viac ako mesačnej plavbe napokon dorazila k Havajským ostrovom, kde jej poskytli prvú pomoc. Skontaktovala sa s príbuznými a po pár dňoch odcestovala späť do vlasti. Návrt do normálneho života však bol pre Tami oveľa dlhší a náročnejší ako sama očakávala....

Priznám sa, že pre mňa, ako čitateľa, boli zaujímavé prvé stránky románu, keď snúbenci zápasili s hurikánom. Nasledujúce Tamine spomínanie na súkromný život mi prišlo dosť rozvláčne, nudné a statické. Nečudujem sa, že sa príbehu nedávno zhostili filmoví tvorcovia, námet je skutočne zaujímavý, ale samotná kniha ma nejako zvlášť nenadchla. Tuctové spracovanie s klasickým americkým záverom, ktorý ničím neprekvapí.  

RECENZIA: Andrej Bán - Slon na Zemplíne (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:  ****

" - Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť naň papiere, museli sme kúpiť dva slony. Ten druhý pôjde do inej ZOO. Darujeme im ho,  - objasňuje mi." (s.51). 

Andrej Bán sa podujal vydať z východného Slovenska smerom na západ a napísal o tom veľmi zaujímavú reportáž. Jeho prvá zastávka bola Čierna nad Tisou. Zabudnutá časť, ktorá sa v minulosti preslávila najmä ako dôležité rokovacie miesto tesne pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa a ako dôležitá prekládka nákladných vlakov. Ďalšie zaspaté mestá sú Kráľovský Chlmec a Slovenské Nové Mesto. Určite si spomeniete na samozvaného veľkopodnikateľa Mikuláša Varehu, ktorý sa svojho času preslávil nielen na východe. Andrej Bán spomína vo svojej reportážnej knihe aj Michalovce, predovšetkým v súvislosti s kšeftami, do ktorých je namočená, okrem slovenských predstaviteľov, aj talianska mafia. Humenné neslávne preslávila primátorka, politička a veštica v jednej osobe Jana Vaľová. Bán precestoval aj ďalšie metropoly východu - Sečovce, Zamagurie, Svidník (chátrajúce bojové polia súvisiace s ťažkými bojmi na Dukle počas druhej svetovej vojny) ako protipól zachovalej a rozvíjajúcej sa Levoče. Ratkovú preslávil najmä herec Jozef Adamovič, ktorý sa rozhodol svojho času podnikať s kozami a kozími výrobkami. Revúca vypustila do sveta kapitána Danka, Černová pri Ružomberku je navždy spätá s tragédiou okolo vysvätenia miestneho kostola a následnej streľbe do davu, Hybe na Liptove preslávil Peter Jaroš v diele Tisícročná včela, nádhernú historickú Banskú Štiavnicu nám Andrej Bán priblížil, trochu netradične, z obdobia Slovenského štátu, Prievidza a Handlová sú v pamäti väčšiny ľudí uchované predovšetkým ako banícke mestá, no najmä rozvoj Prievidze začína posledné roky napredovať, Lendak je dlhoročnou baštou pravice. V Terchovej sa Bán pristavil najmä pri osobe Juraja Jánošíka a legendy, ktorá ho už po stáročia sprevádza, zatiaľ čo Magnetizovce sa stali známymi po tom, čo si tu pred rokmi polícia kruto podala miestnych Rómov. Čadca a Zvolen boli v období Slovenského štátu veľmi aktívne mestá, najmä pokiaľ išlo o arizácie. Bán sa trošku podrobnejšie sústredil na kontroverznú postavu slovenských dejín, kňaza Jána Vojtaššáka, a v Partizánskom prispel svojou troškou k dojímavému koncu, ktorý sa týkal túlavého psíka Ťapka. 
Slon na Zemplíne je veľmi pestrá a pútavá kniha. Najmä menej známe časti Slovenska sú podané skutočne prvotriedne. Je až neuveriteľné, aké obrovské rozdiely panujú medzi východnými a západnými územiami. Občas som mal pocit, že čítam o dvoch odlišných krajinách. Pred rokmi som podľahol reportážam maďarského reportéra, spisovateľa a cestovateľa Tvrtka, táto Bánova kniha mi ho v mnohom pripomenula. Naozaj výborná práca.   

RECENZIA: Alban Traquet - Roman Abramovič - Futbal, ropa, moc (Mladá fronta, 2011)

HODNOTENIE:   ***

"Chceme dobýt Londýn. Jsme v jednom ze dvou či tří nejduležitejších hlavných měst na světě, to je ohromná výhoda. Arsenal v Londýně nic neznamená. Když se však zmíníte o Chelsea, lidi si ji automaticky spojí s našim městem. Chelsea, to je stylová, mladá čtvrť, synonymum hudby, umění, zábavy a módy. Chelsea je fotbal, Chelsea je Londýn. Našim cílem je tuto identitu ztělesnit." (s.110). Peter Kenyon, jeden z najbližších spolupracovníkov Romana Abramoviča v Chelsea Londýn. 

Roman Abramovič je známy predovšetkým ako majiteľ futbalového klubu Chelsea Londýn. Životopisná kniha mapuje Abramovičovo ťažké detstvo, jeho život v Moskve, keď sa po boku najvplyvnejších oligarchov zaradil medzi ruskú smotánku. Napätá politická situácia ho neskôr donútila opustiť krajinu a usadiť sa v Londýne. Prostredníctvom miliónov dolárov spravil zo špičkového anglického futbalového klubu svetový veľkoklub a ako gubernátor čukotského mesta Anadyr, dopomohol svojimi dolármi v rozvoju tejto bohom zabudnutej oblasti. Roman Abramovič je vo svojej podstate obyčajný špekulant, ktorý sa naučil pohybovať medzi mocnými, vďaka čomu si nahonobil rozprávkový majetok, prostredníctvom ktorého si plní svoje sny. Nič menej a nič viac. 
K najzaujímavejším kapitolám knihy patrí Abramovičovo detstvo, jeho spoločenský vzostup a pôsobenie v Chelsea Londýn. Tých, ktorých zaujíma kontroverzná osobnosť Romana Abramoviča, užitočný materiál, pre ostatných len priemerná kniha, ktorou si skrátite jedno popoludnie.  

RECENZIA: A.A. Zdanovič, V.S. Izmozik - Štyridsať rokov v tajných službách (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Každý, kto sa čo i len letmo dostal k nejakej zmienke o tomto nesporne výnimočnom človeku, musel byť fascinovaný. Krútili a krútia nad ním hlavou polygoti, stenografi, kryptografi či historici tajných služieb. Aj keď pracoval v takzvaných "tajných" či "špeciálnych" štruktúrach, predsa len jeho meno už počas aktívnej služby preniklo do tlače a na stránky odborných prác. Je len málo pravdepodobné, že vzhľadom na osobitnosti jeho práce to tak mohlo byť len v dobrom. Vladimír Krivoš bol človekom neuveriteľného talentu a nepoľavujúcej činorodosti. Jednoznačne patril k ľuďom, ktorých zastaví až úplný koniec. Čiernobiela hodnotiaca škála pre tohto človeka neplatí - vo svojom pracovnom i osobnom živote prešiel azda všetkými odtieňmi farebného spektra a vyhol sa vari len jedinej farbe - sivej." (s.5). 

Vladimír Krivoš je meno, ktoré pravdepodobne nikomu z vás nič nehovorí. Bol som na tom rovnako. Pritom ide o človeka, ktorého život je námetom pre film. Vladimír Krivoš viedol veľmi dobrodružný život,  pravdou je však aj to, že veľmi rád si o sebe vymýšľal, šíril okolo svojej osoby polopravdy, klamstvá a mýty. Osobne sa poznal so spisovateľom Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Dušanom Makovickým stretol sa s Tolstým, písal si s Leninom aj s generálom Brusilovom. 
Po úspešnom ukončení petrohradskej univerzity pôsobil Vladimír Krivoš najskôr  na pošte, kde pracoval ako radový zamestnanec. Niekoľko rokov vykonával funkciu knihovníka v Zimnom paláci v službách posledného ruského cára Mikkuláša II. Boli to však viac - menej len akési krycie zamestnania, lebo v skutočnosti Krivoš pracoval v tajných službách. Počas svojej bohatej kariéry tajného agenta nemal problém niekoľko krát prevrátiť kabát. Kým spočiatku pracoval pre cára, neskôr sa pridal k revolucionárom. Ovládal viac ako dve desiatky jazykov. Viackrát mu hrozilo väzenie, dokonca aj poprava. Napokon vyviazol "len" so šesťročným väzením na Soloveckých ostrovoch (1923 - 1928), na ktoré si po rokoch krátko zaspomínal (príloha v knihe). Krivoš sa podľa aktuálnej politickej situácie hlásil k Srbom, inokedy k Rusom a občas aj k Slovákom. Bol to človek, ktorý robil všetko a nič. Až na tých šesť rokov väzenia v podstate preplával životom, kládol dôraz na svoje bezvýznamné vyznamenania, bol to taký Jára Cimrman v dobrodružnejšom vydaní. Samozvaný James Bond, ktorý nenaháňal ženské sukne, namiesto toho šíril okolo svojho mena legendy. 
Ako prvý sa pokúsil priblížiť postavu Vladimíra Krivoša Rudolf Tibenský, teraz tu máme po rokoch ďalší pokus. Nech už si utvoríte na Krivoša akýkoľvek názor, v každom prípade je to zaujímavá postavička, ktorá by rozhodne stála aj za nejaké filmové spracovanie. A keby ešte žil, som presvedčený o tom, že by si sám napísal scenár, celé to zrežíroval, obsadil sa do hlavnej úlohy, udelil sám sebe filmové ocenenie a v ďakovnej reči vyzdvihol svoju osobu a svoju nespochybniteľnú genialitu.