HODNOTENIE: ***
Príbeh najslávnejšieho narkobaróna, ktorý sa stal symbolom zločinu. Pablo začínal v malom mestečku v Medellíne (v Kolumbii) ako drobný zlodejíček a poskok organizovanej pouličnej skupiny. Šťastnou náhodou, charizmou, schopnosťou stavať sa do pozície ochrancov slabých a chudobných sa postupne vypracoval na najhľadanejšieho zločinca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia.
"Tí, čo ma poznajú, vedia, že mám vyvinutý zmysel pre humor a aj v najnáročnejších chvíľach sa mi z tváre nestráca úsmev. A poviem ešte niečo: vždy si spievam v sprche." (s.222).
Autor na začiatku knihy približuje Kolumbiu ako krajinu, píše o jej histórii, politickej a kultúrnej situácii. Je to pre čitateľa určite potrebné, keďže dejiny Južnej Ameriky nezaberajú v učebniciach základných a stredných škôl príliš veľa strán. Takže keď sa trochu zorientujeme, potom prichádza na scénu samotný Pablo Escobar. Som prekvapený, že jeho detstvu a dospievaniu je v knihe venovaný pomerme skromný priestor, čakal som nejaké zaujímavé údaje o jeho živote pred tým, ako si vybral kariéru zločinca. Naopak autor sa podrobne venuje Pablovmu luxusnému spôsobu života (slabosť mal najmä na ženy, drahé autá, drogy a futbal). Najväčší priestor v knihe je venovaný snahe o dolapenie drogového narkobaróna, ktorý v čase najväčšej slávy ovládal v podstate celú Kolumbiu, mal niekoľko desiatok luxusných sídel po celom svete, staval sa do pozície poloboha a to sa mu stalo osudným. Pokiaľ si hrabal na menšom teritóriu v Južnej Amerike, mohol byť v relatívnom pokoji, lenže keď začal s popravou amerických policajtov a diplomatov, narobil si vážnych nepriateľov. Počas pôsobenia Pabla Escobara zmizli stovky policajtov, sudcov, novinárov, bolo popravených mnoho nevinných civilistov, ktorí sa stali náhodnými obeťami bombových výbuchov, na jeho pokyn vyletelo do vzduchu civilné lietadlo s viac ako sto sedemdesiatimi pasažiermi na palube. Napriek tomu jeho smrť oplakávali tisíce obyvateľov, pre ktorých navždy ostane ochrancom chudobných, akýmsi novodobým Robinom Hoodom a to napriek tomu, že vďaka obchodu s drogami sa stal jedným z najbohatších ľudí svojej doby.
"Major vzal do ruky vysielačku a oslovil priamo plukovníka Martineza. Hovoril tak nahlas, aby to počuli aj chlapci na ulici pod ním.
-Viva Colombia! Práve sme zabili Pabla Escobara!" (s.336).
Kniha je písaná v akčnom štýle, niečo na spôsob hraného dokumentu. Číta sa veľmi dobre, napriek tomu v nej absentuje príbeh na úkor akcie. Miestami je toho tak veľa, že sa v tom človek nielen stráca, ale začína sa dokonca nudiť. Je ťažké predstaviť si, že nejaký človek mohol mať takú obrovskú moc, zamestnávať toľko policajtov a postaviť do pozoru politikov celého sveta. Pablo Escobar to však neslávnym spôsobom dokázal.
štvrtok 14. septembra 2017
streda 13. septembra 2017
RECENZIA: Tomáš Radil -Najmladší dospelý (Finecom, 2016)
HODNOTENIE: *****
"Možno, že v tých starovekých podmienkach, keď vznikla tradícia vyhlasovať židovských chlapcov v trinástich za dospelých, išli Židia z jedného nešťastia do druhého, žili stále v neistote a museli bojovať o prežitie. Podobne ako teraz! Pravdepodobne ani vtedy si nemohli dopriať dlhé detstvo, museli sa čo najskôr osamostatniť a postarať sa sami o seba, pretože sa nemohli spoliehať na to, že sa o nich budú môcť postarať ich rodičia. Takže tých trinásť rokov asi predstavuje ten najmladší vek, keď bolo vôbec možné, aby sa deti osamostatnili. V tých starých zvykoch, tradíciách a príkazoch, ktoré sa stali súčasťou halachy, býva racionálne jadro, ktoré dnes už nie sme vždy schopní pochopiť. " (s.98).
Čo nové ešte môže po toľkých svedectvách priniesť príbeh z koncentračného tábora?
Tomáš Radil mal necelých štrnásť rokov, keď ho spoločne s rodinou a príbuznými deportovali do tábora Auschwitz - Birkenau. Predtým vyrastal v Parkani (dnešnom Štúrove) a do škôl chodil v maďarskom Ostrihome. Predvojnový život na slovensko -maďarských hraniciach poskytuje veľa zaujímavých a zároveň dôležitých informácii nielen pre čitateľov, ale určite aj pre historikov. Prvé zamilovanie do nenápadnej Zuzky Lowensteinovej, problémy v škole so spolužiakmi z dôvodu židovského pôvodu, konflikty s učiteľmi, hľadanie cesty k náboženstvu, vzťah s rodičmi a starými rodičmi, priblíženie slovensko -maďarských vzťahov v pohraničnom meste.
V roku 1944 je Tomáš Radil, ktorého takmer všetci prezývajú Tomi, podobne ako desiatky tisíc ostatných, deportovaný do koncentračného tábora, kde sa musí spoliehať v podstate len sám na seba. Našťastie sa pomerne rýchlo zoznámi s chlapcami v jeho veku - Vikim - pre jeho veľký talent prezývaný aj Futbalista, Šmulem - výborným organizátorom, Štefanom - obetavým priateľom, Pepim - artistickým majstrom a neskôr pribudol pohoďák Feri Šikula.
Prežitie v koncentračnom tábore záviselo z veľkej časti od šťastia, náhody, známosti na správnych miestach a schopnosti byť v správnom čase na správnom mieste, resp. neocitnúť sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ale samozrejme bolo potrebné sa k tomu aspoň nejako pričiniť.
Tomášovi veľmi pomáhali aj filozoficko -náboženské diskusie o zmysle života s pánom Silbermannom, šajsmajstrom, ktorý mal na starosti latríny v koncentračnom tábore a s bývalým publicistom, pánom Wienerom - Nowakom, ktorý umieral na rakovinu.
Aby Tomáš nejako prežil, vykonával viacero povolaní. Bol členom Kartoffelgrube, skupiny, ktorá mala na starosti sadenie zemiakov v koncentračnom tábore, Maurerschule - skupiny, ktorá mala za úlohu budovať nové Nemecko (našťastie k tomu už neprišlo), zhodou nešťastných okolností sa na krátky čas Tomáš ocitol medzi ruskými zajatcami, ktorí rozoberali nefunkčné zbrane pre nemeckú armádu, aby ich následne posielali do nemeckých tovární, kde z nich vyrábali zase nové zbrane. Isté obdobie spoločne s Ferim Šikulom strihali spoluväzňom, ale aj bacharom vlasy, s holičským vybavením, ktoré im daroval umierajúci Wiener -Nowak.
Tomáš Radil v koncentračnom tábore prekonal záškrt, skorbut, tuberkulózu, úplavicu v počiatočnom štádiu. Prežil vďaka náhode, šťastiu, pomoci dobrých ľudí, ale aj vďaka vlastnej túžbe prežiť.
Zdá sa, že už ho čaká len šťastný návrat domov a potom nový začiatok. Naozaj?
Vrbov román Utiekol som z Osvienčimu pozná dnes na Slovensku už väčšina čitateľov. Príbeh Tomáša Radila - Najmladší dospelý pozná len úzka skupina čitateľov a aj preto ho dávam do pozornosti. Pokiaľ vás oslovili romány Utiekol som z Osvienčimu, Mengeleho dievča alebo Čo Dante nevidel, potom nemáte nad čím váhať.
Je úžasné, že napriek vážnosti situácie, v akej sa Tomáš ocitol, neupadol do beznádeje a neraz si pomohol aj humorom. Takto si napríklad zažartoval s kamarátom Ferim Šikulom, keď sa vrátil z nemocnice v koncentračnom tábore. Tomáša počas viacerých rozhovorov oslovoval Feri "pán Kohn" a Tomáš Feriho zase "pán Ábeles." - Pán Kohn, tak už naspäť z kúpeľov? Aké to tam bolo? Čo ich dna, obezita a iné choroby z prejedania?-
" -Pán Ábeles, môžem im povedať jediné. Podarilo sa mi zhodiť pár kilečiek! To vedia, tá redukčná diéta je predsa len účinná. A čo oni?, počujem, že sú teraz na zemiakovej diéte. Čo mi o nej povedia?-" (s.385).
Keď bol Tomáš nahnaný do bloku, v ktorom mal na druhý deň zahynúť, jeho posledné myšlienky vyzerali takto: "Tiež mi dochádzalo, že asi nie je pravda, že človeku sa pred smrťou v pamäti rýchlo odvíja celý jeho život ako nejaký film. Aspoň v mojej pamäti to tak nefungovalo. Keď som dospel až k tejto myšlienke, vybavilo sa mi jediné: že sa musím ísť vyčúrať." (s.358).
"Možno, že v tých starovekých podmienkach, keď vznikla tradícia vyhlasovať židovských chlapcov v trinástich za dospelých, išli Židia z jedného nešťastia do druhého, žili stále v neistote a museli bojovať o prežitie. Podobne ako teraz! Pravdepodobne ani vtedy si nemohli dopriať dlhé detstvo, museli sa čo najskôr osamostatniť a postarať sa sami o seba, pretože sa nemohli spoliehať na to, že sa o nich budú môcť postarať ich rodičia. Takže tých trinásť rokov asi predstavuje ten najmladší vek, keď bolo vôbec možné, aby sa deti osamostatnili. V tých starých zvykoch, tradíciách a príkazoch, ktoré sa stali súčasťou halachy, býva racionálne jadro, ktoré dnes už nie sme vždy schopní pochopiť. " (s.98).
Čo nové ešte môže po toľkých svedectvách priniesť príbeh z koncentračného tábora?
Tomáš Radil mal necelých štrnásť rokov, keď ho spoločne s rodinou a príbuznými deportovali do tábora Auschwitz - Birkenau. Predtým vyrastal v Parkani (dnešnom Štúrove) a do škôl chodil v maďarskom Ostrihome. Predvojnový život na slovensko -maďarských hraniciach poskytuje veľa zaujímavých a zároveň dôležitých informácii nielen pre čitateľov, ale určite aj pre historikov. Prvé zamilovanie do nenápadnej Zuzky Lowensteinovej, problémy v škole so spolužiakmi z dôvodu židovského pôvodu, konflikty s učiteľmi, hľadanie cesty k náboženstvu, vzťah s rodičmi a starými rodičmi, priblíženie slovensko -maďarských vzťahov v pohraničnom meste.
V roku 1944 je Tomáš Radil, ktorého takmer všetci prezývajú Tomi, podobne ako desiatky tisíc ostatných, deportovaný do koncentračného tábora, kde sa musí spoliehať v podstate len sám na seba. Našťastie sa pomerne rýchlo zoznámi s chlapcami v jeho veku - Vikim - pre jeho veľký talent prezývaný aj Futbalista, Šmulem - výborným organizátorom, Štefanom - obetavým priateľom, Pepim - artistickým majstrom a neskôr pribudol pohoďák Feri Šikula.
Prežitie v koncentračnom tábore záviselo z veľkej časti od šťastia, náhody, známosti na správnych miestach a schopnosti byť v správnom čase na správnom mieste, resp. neocitnúť sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ale samozrejme bolo potrebné sa k tomu aspoň nejako pričiniť.
Tomášovi veľmi pomáhali aj filozoficko -náboženské diskusie o zmysle života s pánom Silbermannom, šajsmajstrom, ktorý mal na starosti latríny v koncentračnom tábore a s bývalým publicistom, pánom Wienerom - Nowakom, ktorý umieral na rakovinu.
Aby Tomáš nejako prežil, vykonával viacero povolaní. Bol členom Kartoffelgrube, skupiny, ktorá mala na starosti sadenie zemiakov v koncentračnom tábore, Maurerschule - skupiny, ktorá mala za úlohu budovať nové Nemecko (našťastie k tomu už neprišlo), zhodou nešťastných okolností sa na krátky čas Tomáš ocitol medzi ruskými zajatcami, ktorí rozoberali nefunkčné zbrane pre nemeckú armádu, aby ich následne posielali do nemeckých tovární, kde z nich vyrábali zase nové zbrane. Isté obdobie spoločne s Ferim Šikulom strihali spoluväzňom, ale aj bacharom vlasy, s holičským vybavením, ktoré im daroval umierajúci Wiener -Nowak.
Tomáš Radil v koncentračnom tábore prekonal záškrt, skorbut, tuberkulózu, úplavicu v počiatočnom štádiu. Prežil vďaka náhode, šťastiu, pomoci dobrých ľudí, ale aj vďaka vlastnej túžbe prežiť.
Zdá sa, že už ho čaká len šťastný návrat domov a potom nový začiatok. Naozaj?
Vrbov román Utiekol som z Osvienčimu pozná dnes na Slovensku už väčšina čitateľov. Príbeh Tomáša Radila - Najmladší dospelý pozná len úzka skupina čitateľov a aj preto ho dávam do pozornosti. Pokiaľ vás oslovili romány Utiekol som z Osvienčimu, Mengeleho dievča alebo Čo Dante nevidel, potom nemáte nad čím váhať.
Je úžasné, že napriek vážnosti situácie, v akej sa Tomáš ocitol, neupadol do beznádeje a neraz si pomohol aj humorom. Takto si napríklad zažartoval s kamarátom Ferim Šikulom, keď sa vrátil z nemocnice v koncentračnom tábore. Tomáša počas viacerých rozhovorov oslovoval Feri "pán Kohn" a Tomáš Feriho zase "pán Ábeles." - Pán Kohn, tak už naspäť z kúpeľov? Aké to tam bolo? Čo ich dna, obezita a iné choroby z prejedania?-
" -Pán Ábeles, môžem im povedať jediné. Podarilo sa mi zhodiť pár kilečiek! To vedia, tá redukčná diéta je predsa len účinná. A čo oni?, počujem, že sú teraz na zemiakovej diéte. Čo mi o nej povedia?-" (s.385).
Keď bol Tomáš nahnaný do bloku, v ktorom mal na druhý deň zahynúť, jeho posledné myšlienky vyzerali takto: "Tiež mi dochádzalo, že asi nie je pravda, že človeku sa pred smrťou v pamäti rýchlo odvíja celý jeho život ako nejaký film. Aspoň v mojej pamäti to tak nefungovalo. Keď som dospel až k tejto myšlienke, vybavilo sa mi jediné: že sa musím ísť vyčúrať." (s.358).
utorok 12. septembra 2017
KRÁTKY POHĽAD NA PRIPRAVOVANÉ RECENZIE
PONUKA NA NAJBLIŽŠIE DNI
TOMÁŠ RADIL - NAJMLADŠÍ DOSPELÝ (Finecom, 2016)
Napínavý príbeh trinásťročného chlapca, ktorého deportovali do koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau.
MARK BOWDEN - PABLO ESCOBAR (IKAR, 2016)
Vysoko hodnotený dokument amerického publicistu Marka Bowdena o najslávnejšom narkobarónovi Pablovi Escobarovi.
C. D. PAYNE - BRENDA VEĽKÁ (JOTA, 2013)
Ďalší skvelý román z pera obľúbeného spisovateľa tentoraz o šestnásťročnej tlstej outsiderke Brende, ktorá vďaka priateľstvu s populárnou a zbožňovanou Máriou okamžite stúpne v spoločenskom rebríčku o niekoľko levelov vyššie.
C. D. PAYNE - AMERICKÉ KRÁSKY (JOTA, 2006)
Tentoraz sú hlavnými hrdinkami príbehu krásne dvojičky, pätnásťročné sestry Antonia a Carissa, ktoré majú problém nielen s dospievaním, ale aj so svojim otcom, baptistickým kňazom, ktorý sa rozhodne kandidovať na miesto viceprezidenta Spojených štátov.
pondelok 11. septembra 2017
RECENZIA: Boris Širjajev - Večné svetlo (Pavel Mervart, 2011)
HODNOTENIE: ***
"Zrudnost sovětské "jurisprudence" vedla k neuvěřitelně groteskním situacím. Estrádní židovský kupletista Žorž Leon byl vězněn za... antisemitizmus. V repertoáru měl oděské židovské písničky, které zpíval s príslušným akcentem. Komusi z mocných se to nelíbilo a Žorž Leon byl odeslán na Solovky, ale tady, v táborovém divadle úspěšně zpíval stejné písně za potlesku nejenom velitelu tábora, ale i pána nejvyššího, který sem přijel jako člen výboru OGPU, Gleba Bokého.
Bratr bolševického publicisty a spisovatele Viktora Šklovského, Vladimír, do sebe zahloubaný filozof, jemuž byla politika absolutně cizí, byl přítelem pravoslavného kněze, který si u nej uschoval kříž a kalich určený k "zabavení." Vyšlo to najevo a žid Šklovskij byl odsouzen jako oddaný stoupenec patriarchy Tichona a pravoslavný pánbíčkář.
Carský a později rudoarmějský dustojník V. Mylnikov dostal deset let v kauze "spiknutí Preobraženského pluku", i když znal jediného preobražence -poručíka Viskovského, který stejně jako on studoval na Třetím moskovském gymnáziu a s nímž se od té doby nikdy neviděl." (s.43)
Boris Nikolajevič Širjajev, autor tejto autobiografickej knihy, strávil na Soloveckých ostrovoch sedem dlhých rokov. Bol jednou z prvých obetí stalinistických čistiek a na vlastnej koži zažil koncentračný tábor, ktorý o pár rokov ešte "zdokonalil" nacistický režim.
Širajev si všíma nielen život v tábore, ale aj jednotlivých väzňov. Zaujímavú filozoficko -náboženskú úvahu vedie s právoslavým kňazom, so sudcom, so staršou barónkou, ktorá trpí za svoj buržoázny pôvod a ostatné väzenkyne jej to dajú poriadne "vyžrať", ale aj s jedným z obyvateľov zapadnutej dediny Ureň, do ktorej prišli súdruhovia v mene Lenina zavádzať komunizmus. Mimochodom neskutočne tragikomická situácia, ktorá snáď ani nemohla byť skutočná. Žiaľ bola.
Napriek katastrofálnym podmienkam, aké v gulagu panovali, väzni viedli v rámci možností relatívne bohatý kultúrny a spoločenský život (vydávanie časopisov a novín, divadelné predstavenia a ďalšie kultúrno- spoločenské podujatia). Nič to však nemení na katastrofálnych podmienkach, ktoré v tábore v tom čase vládli (choroby, hlad, otrocká práca).
Širjajev napokon prežil útrapy väzenia a po prepustení sa venoval najmä publicistickej činnosti. Jeho odpor k vlastnej krajine a pocit sklamania ho dohnal k tomu, že počas 2. svetovej vojny pôsobil v profašisticky orientovaných novinách a tajne dúfal, že nacisti vojnu napokon predsa len vyhrajú. Po roku 1945 ušiel do Talianska, v ktorom prežil zvyšok života.
Nie je na mne, aby som hodnotil autorov postoj k vlastnej krajine, v každom prípade priniesol dôležité svedectvo z koncentračného tábora zo začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Nie je to dych berúci príbeh, je to však skvelý dokument, ktorý využíva prvky beletrie. Čítajme a nezabúdajme. Lebo zabúdať je v niektorých prípadoch nebezpečné.
"Zrudnost sovětské "jurisprudence" vedla k neuvěřitelně groteskním situacím. Estrádní židovský kupletista Žorž Leon byl vězněn za... antisemitizmus. V repertoáru měl oděské židovské písničky, které zpíval s príslušným akcentem. Komusi z mocných se to nelíbilo a Žorž Leon byl odeslán na Solovky, ale tady, v táborovém divadle úspěšně zpíval stejné písně za potlesku nejenom velitelu tábora, ale i pána nejvyššího, který sem přijel jako člen výboru OGPU, Gleba Bokého.
Bratr bolševického publicisty a spisovatele Viktora Šklovského, Vladimír, do sebe zahloubaný filozof, jemuž byla politika absolutně cizí, byl přítelem pravoslavného kněze, který si u nej uschoval kříž a kalich určený k "zabavení." Vyšlo to najevo a žid Šklovskij byl odsouzen jako oddaný stoupenec patriarchy Tichona a pravoslavný pánbíčkář.
Carský a později rudoarmějský dustojník V. Mylnikov dostal deset let v kauze "spiknutí Preobraženského pluku", i když znal jediného preobražence -poručíka Viskovského, který stejně jako on studoval na Třetím moskovském gymnáziu a s nímž se od té doby nikdy neviděl." (s.43)
Boris Nikolajevič Širjajev, autor tejto autobiografickej knihy, strávil na Soloveckých ostrovoch sedem dlhých rokov. Bol jednou z prvých obetí stalinistických čistiek a na vlastnej koži zažil koncentračný tábor, ktorý o pár rokov ešte "zdokonalil" nacistický režim.
Širajev si všíma nielen život v tábore, ale aj jednotlivých väzňov. Zaujímavú filozoficko -náboženskú úvahu vedie s právoslavým kňazom, so sudcom, so staršou barónkou, ktorá trpí za svoj buržoázny pôvod a ostatné väzenkyne jej to dajú poriadne "vyžrať", ale aj s jedným z obyvateľov zapadnutej dediny Ureň, do ktorej prišli súdruhovia v mene Lenina zavádzať komunizmus. Mimochodom neskutočne tragikomická situácia, ktorá snáď ani nemohla byť skutočná. Žiaľ bola.
Napriek katastrofálnym podmienkam, aké v gulagu panovali, väzni viedli v rámci možností relatívne bohatý kultúrny a spoločenský život (vydávanie časopisov a novín, divadelné predstavenia a ďalšie kultúrno- spoločenské podujatia). Nič to však nemení na katastrofálnych podmienkach, ktoré v tábore v tom čase vládli (choroby, hlad, otrocká práca).
Širjajev napokon prežil útrapy väzenia a po prepustení sa venoval najmä publicistickej činnosti. Jeho odpor k vlastnej krajine a pocit sklamania ho dohnal k tomu, že počas 2. svetovej vojny pôsobil v profašisticky orientovaných novinách a tajne dúfal, že nacisti vojnu napokon predsa len vyhrajú. Po roku 1945 ušiel do Talianska, v ktorom prežil zvyšok života.
Nie je na mne, aby som hodnotil autorov postoj k vlastnej krajine, v každom prípade priniesol dôležité svedectvo z koncentračného tábora zo začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Nie je to dych berúci príbeh, je to však skvelý dokument, ktorý využíva prvky beletrie. Čítajme a nezabúdajme. Lebo zabúdať je v niektorých prípadoch nebezpečné.
nedeľa 10. septembra 2017
RECENZIA: Pascal Mercier - Lea (Plus, 2012)
HODNOTENIE: *
"- Seděla s roztaženýma nohama, všude kolem fotografie z koncertních vystoupení -, pokračoval. -Snímky, kde hrála na housle, jiné, na kterých se ukláněla, další, jak ji dirigent líbal ruku. Bylo jich tolik a naskládala je na jednu vedle druhé, těsně k sobě, vypadalo to jako druhá sešívaná pokrývka, ve které se našla skulinka pro její schoulené tělo, skulinka, protože už skoro nejedla a byla den ode dne hubenější. Prázdný pohled upírala kamsi do dáli, říkal jsem si, že tu takhle sedí asi celé hodiny.-" (s.181).
Pascal Mercier napísal veľký bestseller pod názvom Nočný vlak do Lisabonu. Priznám sa, že tento román som zatiaľ nečítal, no vzhľadom na nadšené ovácie čitateľov aj kritikov, som od Ley očakával veľký čitateľský zážitok. Splnil román moje očakávania?
Po tom, čo Lea Van Vlietová príde o svoju matku, jej otec a zároveň rozprávač príbehu v nej objaví veľký hudobný talent. Vo veľkom ju začne podporovať v koncertovaní, no práve jeho až prehnaný entuziazmus dovedie Leu k tragédii...
Husle a všeobecne hudba spočiatku Leu po matkinej smrti uzdravujú, no je to len dočasný stav...
Priznám sa, že tento román ma totálne minul. Pri čítaní som sa nudil od začiatku až do konca. Dlhé opisy, postava otca mi liezla na nervy, Lea mi neprirástla k srdcu. Uplakaná kniha, ktorú som našťastie kúpil v akcii, inak by som nadával ako pohan. Našťastie mám celkom dobre vyvinutý zmysel pre nakupovanie dobrej literatúry, no tentoraz som sa minul. Viacej nemám k tomu čo dodať.
"- Seděla s roztaženýma nohama, všude kolem fotografie z koncertních vystoupení -, pokračoval. -Snímky, kde hrála na housle, jiné, na kterých se ukláněla, další, jak ji dirigent líbal ruku. Bylo jich tolik a naskládala je na jednu vedle druhé, těsně k sobě, vypadalo to jako druhá sešívaná pokrývka, ve které se našla skulinka pro její schoulené tělo, skulinka, protože už skoro nejedla a byla den ode dne hubenější. Prázdný pohled upírala kamsi do dáli, říkal jsem si, že tu takhle sedí asi celé hodiny.-" (s.181).
Pascal Mercier napísal veľký bestseller pod názvom Nočný vlak do Lisabonu. Priznám sa, že tento román som zatiaľ nečítal, no vzhľadom na nadšené ovácie čitateľov aj kritikov, som od Ley očakával veľký čitateľský zážitok. Splnil román moje očakávania?
Po tom, čo Lea Van Vlietová príde o svoju matku, jej otec a zároveň rozprávač príbehu v nej objaví veľký hudobný talent. Vo veľkom ju začne podporovať v koncertovaní, no práve jeho až prehnaný entuziazmus dovedie Leu k tragédii...
Husle a všeobecne hudba spočiatku Leu po matkinej smrti uzdravujú, no je to len dočasný stav...
Priznám sa, že tento román ma totálne minul. Pri čítaní som sa nudil od začiatku až do konca. Dlhé opisy, postava otca mi liezla na nervy, Lea mi neprirástla k srdcu. Uplakaná kniha, ktorú som našťastie kúpil v akcii, inak by som nadával ako pohan. Našťastie mám celkom dobre vyvinutý zmysel pre nakupovanie dobrej literatúry, no tentoraz som sa minul. Viacej nemám k tomu čo dodať.
sobota 9. septembra 2017
RECENZIA: Sascha Arango - Pravda a iné klamstvá (Ikar, 2016)
HODNOTENIE: ***
"Posledné, čo teraz potreboval, bola komplikácia. Román nebol dokončený, otázka, kto ho dopíše, nebola ani približne vyriešená. Dieťaťu v Betinom bruchu už rástli prstíky, v podkroví býval démon svedomia v podobe kuny a neznámy sliedič tajne zbieral stopy jeho minulosti, aby prenikol k jeho najväčšiemu tajomstvu. Nebude ľahké nájsť riešenia, všetkých týchto problémov a znovu nastoliť poriadok, teraz nie je čas na vášnivé experimenty. V živote sú fázy, keď by sa mal človek riadiť princípmi, nie impulzmi." (s.151).
"Marta vstala a sadla si k písaciemu stroju v kuchyni. Henry sa zobudil na údery typovej pásky. Pravidelné, s krátkymi prestávkami, bodka. Nato zvuk malebného zvončeka na konci riadka. Bodka, nový riadok, bodka, odsek. Tenké zaškrípanie, keď zo stroja vyťahovala popísaný hárok papiera, viacnásobné krátke zaškrípanie, keď zakladala nový. Tak teda vzniká literatúra, pomyslel si." (s.18).
Henry Heyden je slávny spisovateľ románov. Žije na veľkej vidieckej usadlosti (o ktorej vie len niekoľko najbližších priateľov a známych, no napriek tomu ju neprestáva vyhľadávať mnoho nadšených čitateľov a turistov) so svojou manželkou Martou, nenápadnou ženou, ktorá si želá ostať v úzadí. Henry je so svojim životom maximálne spokojný. Má oddanú manželku a k tomu aj krásnu milenku Bety Hansonovú, ktorá má zároveň na starosti jeho rukopisy. Knihy, ktoré Henry posiela do vydavateľstva, sa predávajú v miliónových nákladoch, ženy sa nechávajú unášať jeho šarmom a všade kam vstúpi, vyvoláva rozruch.
Jedného dňa Bety oznámi Henrymu nečakanú správu. Čaká s ním dieťa. Od toho okamihu ide všetko dole vodou. Henry sa právom obáva, že keď sa dozvie o Betinom tehotenstve jeho žena Marta, nenechá si ujsť príležitosť, aby sa mu pomstila. A to tým najhorším spôsobom. Celému svetu prezradí, že skutočnou autorkou románov je ona, nenápadná žena v domácnosti a jej manžel Henry je len šarmantným pajácom, ktorý sa vezie na vlnách slávy. Aby toho nebolo málo, po dlhom čase sa objaví na scéne istý Gisbert Fasch, záhadný chlapík, ktorý možno ako jediný pozná Henryho temnú minulosť. Jej odhalenie by mohlo Henryho Heydena u čitateľov definitívne pochovať. Jednak ako autora a jednak ako človeka.
"Najväčším nepriateľom muža je on sám, najväčším nepriateľom ženy je iná žena:" (s.93).
Od toho okamihu sa spustí kolotoč, ktorý graduje v závere tohto dramatického románu. Ako sa hovorí, menej je niekedy viac. A pre tento napínavý krimi thriller to patrí dvojnásobne. Už dávno ma nejaká kniha nevtiahla do seba tak ako Arangova Pravda a iné klamstvá. Je to podobné ako keď zaplatíte vstupenku na nejaký poriadne divoký kolotoč a od prvých sekúnd vám začne skrúcať žalúdkom. Na začiatku je to poriadny adrenalín, no po čase si buď zvyknete alebo na vás príde nevoľnosť. Aj horor, pokiaľ má príliš veľa strašidelných momentov, už po čase stráca mrazivé čaro. To, čo autor tak skvele na prvých stranách vystaval, v druhej časti knihy posúva do prehnaných prepojení, ktorým možno len ťažko uveriť. Akoby to bolo hrané viacej na efekt, čo je škoda, lebo inak to mohol byť thriller ako remeň. Som rád, že záver nevyzerá ako vystrihnutý z klasickej detektívky, v ktorej chlapík končí so želiezkami na zadnom sedadle policajného auta.
Pokiaľ sa necháte unášať len samotným príbehom a prehltnete viaceré zbytočne vybičované situácie, potom si knihu určite vychutnáte. Najmä postava Henryho Heydena je po psychologickej stránke výborne vykreslená, hoci aj k nej mám menšie výhrady. Jednoducho vykašlite sa na nedostatky, nasadnite na kolotoč a nechajte sa viezť!
Román Pravda a iné klamstvá sú ako filmové Divoké hry. Nikdy neviete kam bude príbeh smerovať a ako to napokon dopadne. Len je to miestami až príliš nadupané.
"Posledné, čo teraz potreboval, bola komplikácia. Román nebol dokončený, otázka, kto ho dopíše, nebola ani približne vyriešená. Dieťaťu v Betinom bruchu už rástli prstíky, v podkroví býval démon svedomia v podobe kuny a neznámy sliedič tajne zbieral stopy jeho minulosti, aby prenikol k jeho najväčšiemu tajomstvu. Nebude ľahké nájsť riešenia, všetkých týchto problémov a znovu nastoliť poriadok, teraz nie je čas na vášnivé experimenty. V živote sú fázy, keď by sa mal človek riadiť princípmi, nie impulzmi." (s.151).
"Marta vstala a sadla si k písaciemu stroju v kuchyni. Henry sa zobudil na údery typovej pásky. Pravidelné, s krátkymi prestávkami, bodka. Nato zvuk malebného zvončeka na konci riadka. Bodka, nový riadok, bodka, odsek. Tenké zaškrípanie, keď zo stroja vyťahovala popísaný hárok papiera, viacnásobné krátke zaškrípanie, keď zakladala nový. Tak teda vzniká literatúra, pomyslel si." (s.18).
Henry Heyden je slávny spisovateľ románov. Žije na veľkej vidieckej usadlosti (o ktorej vie len niekoľko najbližších priateľov a známych, no napriek tomu ju neprestáva vyhľadávať mnoho nadšených čitateľov a turistov) so svojou manželkou Martou, nenápadnou ženou, ktorá si želá ostať v úzadí. Henry je so svojim životom maximálne spokojný. Má oddanú manželku a k tomu aj krásnu milenku Bety Hansonovú, ktorá má zároveň na starosti jeho rukopisy. Knihy, ktoré Henry posiela do vydavateľstva, sa predávajú v miliónových nákladoch, ženy sa nechávajú unášať jeho šarmom a všade kam vstúpi, vyvoláva rozruch.
Jedného dňa Bety oznámi Henrymu nečakanú správu. Čaká s ním dieťa. Od toho okamihu ide všetko dole vodou. Henry sa právom obáva, že keď sa dozvie o Betinom tehotenstve jeho žena Marta, nenechá si ujsť príležitosť, aby sa mu pomstila. A to tým najhorším spôsobom. Celému svetu prezradí, že skutočnou autorkou románov je ona, nenápadná žena v domácnosti a jej manžel Henry je len šarmantným pajácom, ktorý sa vezie na vlnách slávy. Aby toho nebolo málo, po dlhom čase sa objaví na scéne istý Gisbert Fasch, záhadný chlapík, ktorý možno ako jediný pozná Henryho temnú minulosť. Jej odhalenie by mohlo Henryho Heydena u čitateľov definitívne pochovať. Jednak ako autora a jednak ako človeka.
"Najväčším nepriateľom muža je on sám, najväčším nepriateľom ženy je iná žena:" (s.93).
Od toho okamihu sa spustí kolotoč, ktorý graduje v závere tohto dramatického románu. Ako sa hovorí, menej je niekedy viac. A pre tento napínavý krimi thriller to patrí dvojnásobne. Už dávno ma nejaká kniha nevtiahla do seba tak ako Arangova Pravda a iné klamstvá. Je to podobné ako keď zaplatíte vstupenku na nejaký poriadne divoký kolotoč a od prvých sekúnd vám začne skrúcať žalúdkom. Na začiatku je to poriadny adrenalín, no po čase si buď zvyknete alebo na vás príde nevoľnosť. Aj horor, pokiaľ má príliš veľa strašidelných momentov, už po čase stráca mrazivé čaro. To, čo autor tak skvele na prvých stranách vystaval, v druhej časti knihy posúva do prehnaných prepojení, ktorým možno len ťažko uveriť. Akoby to bolo hrané viacej na efekt, čo je škoda, lebo inak to mohol byť thriller ako remeň. Som rád, že záver nevyzerá ako vystrihnutý z klasickej detektívky, v ktorej chlapík končí so želiezkami na zadnom sedadle policajného auta.
Pokiaľ sa necháte unášať len samotným príbehom a prehltnete viaceré zbytočne vybičované situácie, potom si knihu určite vychutnáte. Najmä postava Henryho Heydena je po psychologickej stránke výborne vykreslená, hoci aj k nej mám menšie výhrady. Jednoducho vykašlite sa na nedostatky, nasadnite na kolotoč a nechajte sa viezť!
Román Pravda a iné klamstvá sú ako filmové Divoké hry. Nikdy neviete kam bude príbeh smerovať a ako to napokon dopadne. Len je to miestami až príliš nadupané.
piatok 8. septembra 2017
RECENZIA: Milan Kališ - Rozdrásané duše (Marenčin PT, 2015)
HODNOTENIE: **
"-Kde sa stratila tvoja hĺbka, Milan? Len spí...-
Možno by si mal zase prečítať dennú tlač, aby sa mal na chvíľku o čom rozprávať..vonku s priateľmi.
A možno by mal zase na sebe začať pracovať. Dokáže to? Alebo zostane navždy uzavretý v týchto vetách?" (s.80).
Priznám sa, že keď som chodil na vysokú školu, písal som podobné poviedky, aké obsahuje Kališova zbierka Rozdrásané duše. Väčšina hrdinov boli outsideri, ktorí denne nasávali, pre svoje okolie ostali nepochopenými, snažili sa písať poéziu alebo prózu, neúspešne študovali na univerzite, utápali sa v samote. V tom čase mi táto tvorba bola veľmi blízka, hltal som beatnikov aj Bukowskeho. Nerozumel som tomu, prečo ostatní nemajú veľkú chuť čítať moju tvorbu, ktorá väčšinou končila tragicky. Atmosféra bola od začiatku výrazne ponurá. No ja som mal pocit, že svet okolo mňa je prevažne takýto. Dnes som už o niečo starší a mám rád trošku iný druh literatúry. Jasné, že na Bukowskeho a beatnikov nedám dopustiť ani dnes, ale potrebujem nasávať aj pozitívnejšiu literatúru.
Kališove poviedky neprinášajú v podstate nič nové. Prvé dve poviedky majú podobných hrdinov. Milan a Róbert sú outsideri, ktorí napriek inteligencii s ťažkosťami študujú na vysokej škole. Majú problémy s alkoholom a drogami. Ich psychika je plná rozporov. Okrem toho majú slabosť na pekné ženy. Až tretia poviedka pod názvom ECB je aspoň trochu zaujímavá. Hlavným hrdinom je muž, ktorý je veľmi bohatý a má zvláštnu úchylku. Vzrušuje ho, keď na verejnosti znásilní ženu, na ktorú ukáže prstom. Zakaždým mu to vďaka peňažnej kompenzácii prejde, no jedného dňa...
Poviedka Omyl je napísaná v druhej osobe jednotného čísla, čo som nikdy nemal rád. Pripadá mi to také machovské. Poslednú poviedku pod názvom Život nie je samozrejmý som dočítal len so sebazaprením.
Je paradoxné, že pred nejakými desiatimi rokmi by táto zbierka poviedok vo mne zanechala silný dojem, zatiaľ čo dnes ide úplne mimo mňa. Buď som dospel alebo sa mi medzičasom zmenil čitateľský vkus. A možno oboje. Netuším. Myslím si, že dospievajúci čitateľ by so mnou nesúhlasil, ale ja to momentálne cítim takto.
"-Kde sa stratila tvoja hĺbka, Milan? Len spí...-
Možno by si mal zase prečítať dennú tlač, aby sa mal na chvíľku o čom rozprávať..vonku s priateľmi.
A možno by mal zase na sebe začať pracovať. Dokáže to? Alebo zostane navždy uzavretý v týchto vetách?" (s.80).
Priznám sa, že keď som chodil na vysokú školu, písal som podobné poviedky, aké obsahuje Kališova zbierka Rozdrásané duše. Väčšina hrdinov boli outsideri, ktorí denne nasávali, pre svoje okolie ostali nepochopenými, snažili sa písať poéziu alebo prózu, neúspešne študovali na univerzite, utápali sa v samote. V tom čase mi táto tvorba bola veľmi blízka, hltal som beatnikov aj Bukowskeho. Nerozumel som tomu, prečo ostatní nemajú veľkú chuť čítať moju tvorbu, ktorá väčšinou končila tragicky. Atmosféra bola od začiatku výrazne ponurá. No ja som mal pocit, že svet okolo mňa je prevažne takýto. Dnes som už o niečo starší a mám rád trošku iný druh literatúry. Jasné, že na Bukowskeho a beatnikov nedám dopustiť ani dnes, ale potrebujem nasávať aj pozitívnejšiu literatúru.
Kališove poviedky neprinášajú v podstate nič nové. Prvé dve poviedky majú podobných hrdinov. Milan a Róbert sú outsideri, ktorí napriek inteligencii s ťažkosťami študujú na vysokej škole. Majú problémy s alkoholom a drogami. Ich psychika je plná rozporov. Okrem toho majú slabosť na pekné ženy. Až tretia poviedka pod názvom ECB je aspoň trochu zaujímavá. Hlavným hrdinom je muž, ktorý je veľmi bohatý a má zvláštnu úchylku. Vzrušuje ho, keď na verejnosti znásilní ženu, na ktorú ukáže prstom. Zakaždým mu to vďaka peňažnej kompenzácii prejde, no jedného dňa...
Poviedka Omyl je napísaná v druhej osobe jednotného čísla, čo som nikdy nemal rád. Pripadá mi to také machovské. Poslednú poviedku pod názvom Život nie je samozrejmý som dočítal len so sebazaprením.
Je paradoxné, že pred nejakými desiatimi rokmi by táto zbierka poviedok vo mne zanechala silný dojem, zatiaľ čo dnes ide úplne mimo mňa. Buď som dospel alebo sa mi medzičasom zmenil čitateľský vkus. A možno oboje. Netuším. Myslím si, že dospievajúci čitateľ by so mnou nesúhlasil, ale ja to momentálne cítim takto.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)






