DOBRÁ RADA NAD KNIHU (ZLATO) Odkiaľ získať vytúžené knihy?

Samozrejme, že nie je mojou snahou niekomu vnucovať spôsob, ako sa dostať ku knihám. Preto môj článok berte skôr ako nejaký nezáväzný návod na použitie alebo zaujímavosť. Pri knihách som do istej mieri stále dosť konzervatívny, ale je to ovplyvnené jednak mojou finančnou situáciu, vzhľadom na to, že nie je možné, aby som si kúpil všetky novinky, ktoré sa objavia na pultoch a zároveň by som si ich rád prečítal, a jednak aj priestorovými možnosťami, keďže knihy mám nielen vo vlastnom byte, ale aj u maminy a už mi pomaly dochádzajú nápady, kam ich budem v blízkej budúcnosti uskladňovať. Vzhľadom na to, že priateľku vysťahovať z izby nemôžem, to naozaj nie je humánny spôsob ako uvoľniť nejaký kút pre nové diela :), neostáva mi nič iné, ako kombinovať viaceré možnosti. Keby som to mal vyjadriť percentuálne, tak by to vyzeralo asi nejako takto:

1. knižnica - 40%
 Keďže knižnice dnes majú možnosť nakupovať novinky z viacerých fondov a projektov, práve ony sú najväčším zdrojom, ktorý ma pravidelne zásobuje. V knižnici si požičiavam najmä diela, ktoré nemám až takú potrebu vlastniť vo svojej súkromnej zbierke, tzv. "jednorázovky",čo len raz prečítam a už sa k nim viacej nevrátim. A tak isto drahšie kúsky, ktoré si prečítam, ale nekúpil by som si ich, lebo nemajú pre mňa pridanú hodnotu.       Napr. rôzne severské kriminálky alebo romantickejšie ladené knihy. Pravidelne navštevujem krajskú knižnicu v Žiline na Bulvári, pobočku krajskej knižnice na Vlčincoch a Turčiansku knižnicu v Martine. So všetkými tromi knižnicami som vzhľadom na ich možnosti spokojný.

2."lacné knihy" - 20%
Predajňu s lacnými knihami navštívim zakaždým, keď sa zastavím v Turčianskej knižnici v Martine. Veľmi pekné obchodné priestory a veľký výber kníh vždy keď tam vstúpim, vytiahnu z mojej platobnej karty alebo peňaženky nejaké tie eurá. Ale dá sa tu vybrať literatúra za naozaj výhodné ceny, navyše mnoho titulov sú relatívne novinky.

3. Klasické kamenné kníhkupectvá - 20%
Panta rhei, Martinus, Artforum - sem chodím väčšinou nakupovať konkrétne knihy, ktoré túžim vlastniť vo svojej súkromnej knižnici. Jednak cítim, že sa k nim ešte v budúcnosti vrátim a jednak by som bol rád, keby si ich prečítali aj moji priatelia a známy a tiež dúfam, že si ich raz prečítajú aj moje deti. Možno som naivný, ale chcem tomu veriť :) A tiež sem chodím kupovať knihy k rôznym sviatkom a iným príležitostiam, alebo keď jednoducho mám potrebu niekoho potešiť. Priznám sa, že osem z desiatich prípadov, keď navštívim kníhkupectvá, sa len poprechádzam pomedzi regálmi a túžobne si vytváram v hlave zoznam kníh, ktoré by som rád videl vo svojej knižnici. Píšem si ich aspoň na papier alebo do telefónu -pokiaľ ho mám poruke a postupne sa ich snažím počas roka zháňať a dopĺňať si tak svoju súkromnú zbierku.

4.  Knihy, ktoré mi venujú moji priatelia a známy - 10%
V tomto prípade ide o príležitostné darčeky, ktoré dostávam od mojich priateľov a známych k rôznym výročiam ako sú narodeniny, meniny, Vianoce.

5. Knihy, ktoré si objednávam cez internet - 5%
Priznám sa, že pokiaľ ide o knihy, som stále dosť konzervatívny. Preto si cez internet objednávam len knihy, ktoré nie sú dostupné v klasických kamenných kníhkupectvách. Jednoducho virtuálna kúpa nenahradí ten pocit, keď vezmete tlačenú knihu do rúk, prelistujete ju, nadýchnete sa z nej a necháte sa unášať príbehom. Internet však využívam na iné účely, ktoré mi pomáhajú pri realizácii tejto mojej stránky. Ale o tom viacej v inom príspevku.

Knihy z antikvariátu - 5%
Príležitostne zájdem aj do antikvariátu, no je to skôr výnimka. Naposledy som si kúpil v jednom z antikvariátov pomerne vzácnu encyklopédiu, ktorá mapuje Majstrovstvá sveta v šesťdesiatom šiestom, v Anglicku. V antikvariáte hľadám skôr vzácnejšie kúsky alebo diela v limitovaných vydaniach, prípadne ťažko dostupné diela, ktoré nevyšli v nových vydaniach.

Mám pocit, že posledné roky sa knihy stávajú nielen čitateľskou, ale zároveň aj akousi zberateľskou vášňou. V každom prípade existuje viacero spôsobov ako získať svoje obľúbené diela a nemusí to byť zakaždým len ich kúpa. Ak aj vy poznáte ten pocit príjemného chvenia, keď získate vytúženú knihu, potom určite viete, o čom hovorím. A nie je to krádež, ak by to náhodou niekomu napadlo :) Som zástanca rôznych spôsobov získavania kníh, ale pokiaľ možno, legálnou cestou. A to aj napriek tomu, že žijeme na Slovensku :)

DOBRÁ RADA NAD KNIHU (ZLATO) Ako nájsť pod stromčekom vytúženú knihu od priateľov?

Aj vy si lámete hlavu nad tým ako naznačiť vašim priateľom, aby vám kúpili vytúženú knihu, ktorú by ste chceli nájsť pod stromčekom? Samozrejme, že nie všetci čítame rovnakú literatúru, no predpokladám, že keď navštevujete túto stránku, tak  máte ku knihám pozitívny vzťah. Ako si teda nájsť pod stromčekom vytúžený darček bez toho, aby ste priamo povedali priateľom názov knihy a meno spisovateľa, čím by ste sa pripravili o prekvapenie? 
Ja to robím jednoducho a zatiaľ sa mi to osvedčuje. Počas roka si priebežne zapisujem literárne diela, ktoré ma zaujmú, aby som na ne nezabudol. Stačí meno spisovateľa a názov knihy. Napríklad Jano Krupica - Kolobežka na ceste okolo sveta. Alebo Mária Zradná - Osud tajného agenta. 

Počas roka takto nazbieram okolo päťdesiatky kníh. Keď sa blížia Vianoce, jednoducho si vytvorím zoznamy. Aby to bolo jednoduchšie na pochopenie, tak napríklad päť autorov a päť diel na jeden zoznam. Samozrejme, že na každom papieri sú iní autori a iné diela, hoci pokiaľ vás zaujmú od toho istého autora viaceré knihy, nič nám nebráni spísať aj tie. Dôležité je, aby ste nedali rovnaké mená a rovnaké knihy na viaceré zoznamy. Tieto zoznamy potom môžeme rozdať medzi priateľov a známych, aby mali možnosť vybrať jednu, prípadne dve knihy zo zoznamu (záleží predovšetkým od financií dotyčného Ježiška :) ) a tie vám potom kúpia. Ale viacej kníh ako dve z piatich by som neodporúčal. Ak budete postupovať podľa tejto rady, nepripravíte sa o prekvapenie, keďže neviete, ktoré z ponúkaných kníh váš priateľ/ známy vyberie a vy budete mať istotu, že dostanete diela, po ktorých túžite a urobia vám radosť. 
Tí z vás, ktorí sú vynaliezavejší, môžu počas roka kúpiť priateľovi/ známemu knihu len tak, aby ste mu spravili radosť, prípadne ho obdarovať k nejakému sviatku (narodeniny, meniny, atď.) a do knihy pri tej príležitosti nenápadne vložiť zoznam svojich kníh ako vyzdobenú záložku aj s textom v nejakom takomto znení: "Jedna z týchto kníh by určite rozsvietila môj vianočný stromček." Prípadne niečo v podobnom duchu môžete poslať mailom a tí konzervatívnejší v podobe listu. 

Samozrejme, že počet zoznamov záleží od množstva spísaných kníh aj priateľov, ktorí vás budú chcieť takýmto spôsobom potešiť. Verím, že aj vďaka tejto rade si nájdete pod stromčekom vytúžené knihy, ktoré voňajú čerstvou tlačou. Nič vám nebráni v tom, aby ste zoznamy využili aj opačne, teda v prípade, že budete chcieť obdarovať niekoho vy. Stačí, keď vám dotyčný podsunie svoje vysnívané literárne predstavy na svojom zozname a je to :)  

RECENZIA: Shlomo Venezia - V pekle plynových komôr (Citadella, 2016)

HODNOTENIE:  ***


"Museli sme prežiť, mať čo jesť...Nijaké východisko nebolo. Pre nikoho. Navyše sme nemohli rozumne uvažovať a myslieť na to, čo sa dialo... Stali sa z nás automaty. 
Dnes si často kladiem otázku: čo by som urobil, keby ma prinútili zabíjať. Čo by som bol urobil? Neviem. Bol by som odmietol s vedomím, že ma hneď zabijú?" (s.123). 

Rok 1944, Solún. Shlomo Venezia je mladý žid žijúci v Grécku, ktoré okupuje fašistické Taliansko. Taliani však nemajú v tom čase v podstate na gréckom území už žiadnu moc, masové deportácie do koncentračných táborov po celej Európe organizujú a vykonávajú Nemci. A tak sa v jednom z transportov do Auschwitzu -Birkenau ocitne aj Shlomo so svojou mnohopočetnou rodinou, z ktorej napokon prežijú len traja. Po strastiplnej jedenásť dňovej  ceste vlakom prejdú všetci privezení selekciou a podľa toho sú zaradení buď do pracovných barakov, alebo putujú priamo do plynu. Shlomo má šťastie, dostane šancu žiť. Aj keď podmienky, ktoré v tábore panujú, sú len ťažko predstaviteľné. 
Pod prísľubom dvojitej porcie jedla, na rozdiel od ostatných väzňov, sa Shlomo Venezia nechá zlákať do tzv. sonderkommanda, ktoré zodpovedá za plynulý priebeh splynovania a následného spaľovania mŕtvol, ktoré boli len pár minút predtým usmrtené. Priemerná  životnosť členov  sonderkommanda je okolo šesť týždňov. Za ten čas sa buď zbláznia, alebo ich esesáci nechajú splynovať a nahradia ich novými väzňami. Shlomo ako vyučený holič najčastejšie striháva mŕtvym vlasy, ktoré následne vyvážajú do ríše na ďalšie spracovanie. Ostatní jeho druhovia trhajú mŕtvolám zlaté zuby, upokojujú situáciu, keď idú ľudia na popravu, aby všetko prebehlo bez komplikácii, upratujú  krv a výkaly po vykonaní popráv v plynových komorách, ťahajú mŕtvoly, aby ich následne spálili v obrovských krematóriách a popol vysypávajú do vopred pripravených jám. A tak stále dookola deň čo deň. Dvanásť hodín v kuse, na dve pracovné zmeny. Výnimkou však neboli ani dvadsaťštyri hodinové, prípadne tridsaťšesť hodinové  pracovné dni, najmä keď prichádzali masové transporty z Maďarska alebo Holandska a krematória šli naplno. Shlomo je po čase úplne otupený, pracuje len zo zotrvačnosti, aby prežil aspoň o jeden deň dlhšie. Podmienky tábore a zvlášť v sonderkommande sú natoľko neľudské, že je len otázkou času, kedy vypukne vzbura... 

Shlomo Venezia prináša dôležité svedectvo z tábora smrti, najmä keď z členov Sonderkommanda prežilo len zanedbateľné percento tých, ktorý v ňom pracovali. Pokiaľ ste mali tú možnosť vidieť film Lászlá Némesa - Saulov syn, potom vám ho táto kniha v mnohom pripomenie. Kniha nie je na rozdiel od diel ako Utiekol som z Osvienčimu, Moruše alebo Mengeleho dievčaťa klasickým románom, je písaná formou rozhovoru. Shlomo Venezia opisuje všetko tak ako si pamätá. Nič neprikrášľuje ani nič nezamlčuje. Mne to pripomína dialóg s človekom, ktorý sa vrátil z pekla a je tým už naveky poznačený: "Birkenau bol naozajstné peklo, nikto nemôže pochopiť logiku tohto tábora. Preto chcem hovoriť, kým len budem môcť, ale spolieham sa výlučne na svoje spomienky, na to, čo som sám videl, nič viac" (s.77).
   

RECENZIA: Iboja Wandall- Holm: Moruša (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:  ***

"Dozvedeli sme sa, že selekcia znamená výber väzňov do plynových komôr, že stratiť okuliare znamená smrť, že zubná kefka je poklad, že citrón alebo mrkva je zázrak, že sa rôzne veci dajú získať len životu nebezpečnou krádežou, lágrovým slangom nazývanou "organizovanie".
V rámci absurdnej každodennej možnosti smrti bolo nebezpečné: byť starší, starý alebo mať menej ako štrnásť rokov, ochorieť, byť v druhom stave, stotožniť sa s predstavou, ktorú mali o nás naši kati, a tak stratiť sebaúctu, nádej a vôľu prežiť." (s.218).

Iboja s narodila vo Vrbovom, neskôr sa spolu so súrodencami (Lilou, Ernestom, Grétkou, Dalmou) a s rodičmi presťahovali do maličkej obce Podivín. Významná časť jej spomienok je previazaná s Liptovským Mikulášom (vtedy ešte Liptovským Svätým Mikulášom). 
Pred vznikom Slovenskej republiky a ešte pár mesiacov po jej vyhlásení viedla Iboja život, ktorý sa ničím nelíšil od života jej rovesníkov/čok. Chodila do školy, obzerala sa za chlapcami, čítala knihy a objavovala krásy života. 
V roku 1942 začala byť situácia neúnosná. Otec dá Iboji peniaze, aby podplatila úradníka a vybavila si cestovné povolenie do Maďarska, v ktorom bola situácia židov ešte relatívne bezpečná. Keď všetko prebehne podľa plánu, Iboja a jej mladšie sestry Lila a Dalma odchádzajú za príbuznými do Budapešti. Ich cesta sa však komplikuje. Všade naokolo sa pohybujú pohraničiari, donášači a prisluhovači fašistického režimu. Neraz skončia všetky tri za mrežami. Niektorí ľudia im nezištne pomôžu, iní ich podrazia. Zatiaľ čo Dalma sa vracia na Liptov, kde prečká vojnu v relatívnom bezpečí v jednom z horských hotelov a po vojne vyštuduje herectvo na vysokej škole v Bratislave, Iboja s Lilou sú deportované do Osvienčimu. Istý čas strávia v Birkenau, v likvidačnom tábore, neskôr sa zhodou šťastných okolností  (lebo bez šťastia to vtedy nešlo) ocitli v Rajku, v tábore, ktorý bol filiálkou Osvienčimu. Tábor Rajka bol rozdelený na dve časti. Tá prvá sa nazývala záhradníctvo (tvorili ho väzni z celej Európy, kvalifikovaní odborníci na biológiu, botaniku, chémiu, špičkoví inžinieri a kresliči) a druhá časť, nazývaná Pflanzenzucht, kde sa snažili nemeckí odborníci za pomoci väzňov vyrobiť z rastliny podobnej púpave, náhradnú gumu. A práve v tejto časti tábora pracovali aj Iboja a jej sestra Lila. Lepšie podmienky väzňov v Pflanzenzucht, v porovnaní s Birkenau, zachránili v konečnom dôsledku dievčatám život. 
Keď sa blížil koniec vojny a obom bojujúcim stranám bolo jasné, že je len otázkou času, kedy Nemecko kapituluje, väzni boli z koncentračných táborov hnaní ako psy na pochod smrti. Iboja a Lila sú deportované do Rovensbrucku a odtiaľ pod hrozbou namierených zbraní spoločne so stovkami iných väzenkýň kráčajú, nevediac kam. Tie čo nevládzu, sú namieste popravené, sú však aj také, hoci ich nie je veľa, ktorým sa podarí ujsť. Medzi tými šťastnejšími sa ocitnú aj Iboja s Lilou. Červená armáda je už na dohľad. Ibaže ani sovietski vojaci sa nesprávajú zakaždým len ako vzorní osloboditelia, čo na vlastnej koži pocítia aj obe sestry. Napriek zmiešaným skúsenostiam s červenou armádou má Iboja zakorenené hrôzy koncentračného tábora tak hlboko, že ešte roky po vojne (a najmä počas vysokoškolských štúdii) sympatizuje s myšlienkami komunizmu, Lenina, Marxa a Engelsa. 
Návrat sestier do Liptovského Svätého Mikuláša vyvolá v občanoch Liptova zmiešané pocity, s čím sa budú musieť dievčatá vyrovnať.

Ďalšie osudy zavejú autorku tohto historicko dokumentárneho románu na sever Európy - do Dánska, kam sa vydá a stane sa uznávanou novinárkou, spisovateľkou a prekladateľkou českých a slovenských autorov. S rodným Slovenskom aj napriek mnohým prekážkam nikdy nepreruší kontakt a váži si ju aj Dánsko, ktoré ju zapíše do encyklopédie najvýznamnejších osobností, ktorí pozdvihli dánske kráľovstvo. 

Román Moruša je na rozdiel od Vrbovho - Utiekol som z Osvienčimu alebo Fischerovej -Mengeleho dievčaťa viac opisný a nemá taký dynamický spád. Rozdelený je na štyri knihy, pričom každá z nich opisuje istú etapu Ibojinho  života. 
Autorka venuje priestor historickým udalostiam, ľuďom a atmosfére doby. Kniha mnou neotriasla natoľko ako vyššie spomínané romány, v každom prípade rozhodne stojí za prečítanie.        

RECENZIA: Irwing Stone - Vášně mysli (Jota, 2010)

HODNOTENIE:   ****

„Vaši práci lze snadno srovnávat s výsledky Darwinovými, Kopernikovými, Semmelweissovými. Jsem přesvědčen, že pro psychologii jsou vaše objevy stejně zásadní, nehleďe na to, zda se obecně pokrok v psychologii považuje za stejně duležitý jako v jiných odvětvích vědy“ (s.725).

Aj keby Stone po životopisnom románe Smäd po živote (o slávnom impresionistickom maliarovi Vincentovi van Goghovi) nenapísal jediný riadok , pre väčšinu svojich čitateľov (vrátane mňa) by ostal naveky nesmrteľným. Irwing Stone je obdivuhodný autor. Napísal mnoho životopisov o slávnych ľuďoch, pričom sa sústredil na detaily zo súkromia, ktoré prepojil s pútavým dejom. Treba kriticky poznamenať, že nie vždy sa mu to podarilo na rovnako vysokej úrovni. No hoci Smäd po živote je len jeden, knihy venované Londonovi, Darwinovi a Freudovi sú taktiež skvelým čitateľským zážitkom. 

Pri knihe Vášne mysli sa pripravte na 921 strán textu. Stone nám predstavuje slávneho vedca, ktorý míľovými krokmi spoločne s Albertom Einsteinom prekročil hranice svojho odboru a stal sa doslova celebritou európskej a hlavne americkej spoločnosti, a to už vo veku 26 rokov. 

Sigmund je začínajúcim lekárom, ktorý túži dosiahnuť niečo výnimočné a zároveň si založiť veľkú rodinu. Oboje sa mu napokon podarí (stane sa nesmrteľným psychológom vďaka svojej teórii psychoanalýzy a manželka Martha mu porodí šesť detí). Tomu všetkému však predchádza mnoho neľahkých prekážok. Sigmund začínal s teóriou mužskej hystérie, ako jeden z prvých testoval kokaín na medicínske účely, mal fóbiu z cestovania vlakom, silno ho ovplyvnil študijný pobyt v Paríži, založil si súkromnú kliniku, napísal vplyvné dielo Výklad snov, v ktorom obhajoval svoju teóriu psychoanalýzy a po jeho zverejnení sa rozišiel s vplyvnými kolegami Jungom a Adlerom, pomocou divadelnej hry odhaľoval tajomstvo Oidipovského komplexu, počas 1. svetovej vojny musel čeliť finančnému kolapsu, navštívil Karlove Vary, Vysoké Tatry, zúčastnil sa slávneho vedeckého turné po Spojených štátoch, viedol osobné rozhovory s geniálnym Albertom Einsteinom, podstúpil mnoho operácií z dôvodu rakoviny ústnej dutiny a ako žid musel pred narastajúcim vplyvom nacistov a šíriacej sa vlny antisemitizmu len pár mesiacov pred smrťou emigrovať do Londýna, no pred odchodom stihol ešte napísať rozsiahle dielo o Mojžišovi. Tento český rodák toho stihol za zhruba osemdesiat rokov neskutočne veľa. Irwing Stone išiel vo svojej knihe (ako to užu neho býva zvykom) do mnohých detailov a podrobností. Po celý čas čítania som mal pocit, že sa priamo pred mojimi očami odohráva skvelý hraný dokument v hlavnej úlohe so Sigmundom Freudom. Nie je to Smäd po živote, ale je to plné vášní.. Vášne mysli, ktorú postupne otvárame a je to veľmi vzrušujúca skladačka. Tak do toho. Všetko podstatné totiž začína už v útlom detstve...    

RECENZIA: Viola Stern Fischervá, Veronika Homolová Tóthová - Mengeleho dievča (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  *****

"Bola som Mengeleho dievča, pokusný materiál, prežila som štyri koncentráky, zorganizovala útek, pešo prešla stovky kilometrov, aby som sa vrátila domov, našla stratenú lásku, ktorú som za jednu noc opustila a žila v meste, kde ma už nikto nechcel vidieť" (s.63).

Čítal som viacej kníh s tematikou koncentračných táborov. Niektoré z nich vyrážali dych, iné sa snažili na tragickej kapitole dejín iba zarobiť. Na najvyššom stupienku stále tróni Vrbov úžasný román Utiekol som z Osvienčimu, zaujímavá je aj kniha Odsúdení prežiť, Čo Dante nevidel alebo Žena bez čísla.
Mengeleho dievča som si kúpil na tohtoročnej bibliotéke a veľmi som sa na ňu tešil. Ako to dopadlo?

Viola Sternová je obyčajné židovské dievča, ktoré býva spoločne so svojimi bratmi Jurajom a  Alexom na juhu Slovenska - v Lučenci. Jej otec pracuje vo firme 1. trenčianska borovičková spoločnosť a mama je ženou v domácnosti. Rodina Sternovcov je úplne bežnou rodinou, klasická stredná vrstva, nie sú ani ortodoxnými židmi. Rozprávajú maďarsky aj slovensky.

Píše sa rok 1938. Viola chodí do školy, stará sa o svojho psíka Bundžiho, pomáha mame, klebetí s kamarátkami a hlavne sa mení z dievčaťa na ženu. A práve vtedy sa vracia z pražských štúdií dvadsaťtri ročný Artur Markovics, švihácky nádejný právnik, ktorý sa do Violy bláznivo zamiluje a ona jeho city opätuje. Dnes už nikto nevie odpovedať na otázku, ako by vyzeral Violin život, keby udalosti nenabrali taký rýchly a nečakaný spád. Lučenec bol pričlenený spoločne s ďalšími slovenskými mestami k Maďarsku a protižidovské zákony maďarská vláda postupne pritvrdzovala. Napriek tomu Sternovci žili až do začiatku 40-tych rokov v relatívnom bezpečí. Potom nastal zlom. Zo židovského geta, kam bola sústredená väčšina židov, odišli Violiny bratia na nútené práce do Nemecka. V roku 1944 nastupuje do jedného z preplnených vozňov aj Viola spoločne so svojimi rodičmi, aby ich nasmerovali na najhoršie miesto pod slnkom, priamo do  pozemského pekla. Ich vlak totiž zastaví na konečnej stanici Auschwitz - Birkenau. Violiny rodičia umierajú v plynovej komore už pár hodín po príchode do tábora. Viola má šťastie v nešťastí, keďže sa stáva jednou z Mengeleho pokusných hračiek, akýmsi bezvýznamným lekárskym materiálom. V jednom z barakov stretáva ženu menom Anna, ktorá ju zasvätí do bežného života v tábore smrti. Aj vďaka nej Viola dokáže tie tri šialené mesiace ako zázrakom prežiť.
Keď budete čítať o neľudských lekárskych pokusoch, ktoré vykonával doktor Mengele na väzňoch, budete mať pocit, že zvrátenosť niektorých chorých mozgov nepozná hranice a ich fantáziu by im závidel aj samotný diabol. Po troch mesiacoch sa Viola zhodou šťastných okolností dostáva do tábora Ravensbruck, v ktorom strávi zhruba tri týždne. Viac ako pol roka Viola prežije v pracovnom tábore Buchenwald, kde spolu s ostatnými väzenkyňami opravujú poškodené káble pre firmu Siemens. Potom konečne príde šanca na riskantný útek a vytúžený návrat do Lučenca, ktorý však zďaleka nie je idylický.

Veľmi silný román, ktorý vo mne vyvolal rovnaké zimomriavky ako veľká filmová dráma. Viola Sternová nič neskrýva, niektoré opisy koncentračného tábora vás takmer omráčia:      "-Rozhliadni sa - povedala a rukou opísala veľký polkruh. -Toto je Birkenau. Alebo po poľsky Brzezinka. Nazývajú to síce pracovný láger, ale nemýľ si to s tým, že tu máme akože usilovne pracovať a oni nám za to dajú najesť.Pracovný je v dvoch významoch -my sa tu máme upracovať na smrť sami, alebo je ich prácou nás zabiť. V komore alebo v tamtej budove, kde robia pokusy na ľuďoch, -ukázala na neďaleký barak" (s.203).  

Príjemný život  v Lučenci v roku 1938 a táborové peklo, ktoré zažíva Viola o šesť rokov neskôr na vlastnej koži, to je ako porovnávať prechádzku rajskou záhradou a varenie sa v pekelnom ohni. 
Knihu sfúknete na jeden nádych, počas jej čítania budete mať pocit, akoby ste sa ocitli uprostred filmu a musím spomenúť aj záver, ktorý je veľmi emotívny (našťastie nie umelo). Ak ste doteraz váhali, čí si román kúpiť, potom odpovedám jednoznačne ÁNO!

Sternovej Mengeleho dievča je Vrbov Utiekol som z Osvienčimu, očami ženy. Úžasná a veľmi potrebná literatúra. 

RECENZIA: Michal Čierny - Sabotér (Tatran, 2013)

HODNOTENIE:   ***


"V Denisových očiach akoby vyhasol život. - Všetci sme nahraditeľní a šou musí pokračovať - dodal." (s.215).

Román je pokračovaním Čierneho prvotiny Prípad Vendéta. V Sabotérovi sa ešte hlbšie ponárame do bratislavskej drogovej scény. Zoznámime sa s Denisom, mladým vysokoškolákom zo slušnej rodiny, ktorý prepadá návykovým látkam a stáva sa dílerom. Nad ním stoja Dano Mičunga, prezývaný Troska, Jozef Stanovič (Bavor), Roman Poprac (Hulo), Ukrajinec Alexander Kuprov alias Alex, Dibi a nad všetkými vyčnieva šéf podsvetia istý Boboš. Proti nim stoja policajti z okresu - Adrián Helmut, Peter Vyšný, vyšetrovateľka Tereza a šéf Rastislav Hrubý. Ich tím úzko spolupracuje s oddelením vrážd, ktorý tvorí šéf Michal Dvorský, policajti s prezývkami Lord a Motýľ, Erik Hradský a detektívi Dominik a Slávo. Situácia sa začína komplikovať, keď na ulici nájdu telo zavraždenej a znásilnenej dcéry súdnej prokurátorky - Agátu Móricovú. V tom momente sa prípadu chytia aj hladné médiá.

Z textu je poznať, že autor má skúsenosti s drogovou scénou, viaceré jeho opisy sú naturálne, až brutálne. Miestami mám pocit, že riešime jeden z prípadov Dominika Dána, resp. jeho vyšetrovateľa Richarda Krauza, no čitateľsky je to predsa len o level nižšie. Je cítiť, že Dán je na rozdiel od Čierneho literárne zdatnejší.

Najzaujímavejšie pôsobia scény, v ktorých vystupuje vysokoškolák Denis, škoda len, že sa z príbehu postupne vytráca. Jeho postava je čitateľsky veľmi príťažlivá. 
Je zvláštne, že kniha nie je oddelená kapitolami, ale len odsekmi. 
Nie je to výnimočný román, v každom prípade poskytuje silný pohľad na bratislavskú drogovú scénu.