RECENZIA: Martin Kasarda - Budúcnosť na predaj (Marenčin PT, 2016)

HODNOTENIE:   ***

" - Ľudia platia za sny o svojej lepšej budúcnosti. Ľudia chcú, čo nemajú. A platia aj za to, že o budúcnosti snívajú a niekto im to sľúbi. A my im dáme nahliadnuť za oponu, Kvetka - " hovorím a nevzdávam sa projektu. - My im tu vysnívanú budúcnosť predáme. Bez záruky, ale s nádejou. A keď už nebude nádej, stále ešte bude šanca. -
A takto sa zrodila lepšia budúcnosť." (s.35). 

Budúcnosť na predaj je takou jemnou smutno veselou paródiou na súčasnú slovenskú spoločnosť. Máme tu trojicu priateľov, ktorí sa poznajú ešte od vysokej školy. Šéfredaktorku ezoterického magazínu Donna Kvetu Tajabošovú, plaveckého trénera Benjamína Matlára, ktorý sa už dlhšie obdobie snaží napísať pornografický román pod ženským nickom a Adama Siateja, výtvarníka, ktorý svoj talent utápa v reklamnej agentúre. Jedného dňa dostane trojica nápad, ako by mohli relatívne bezpracne zarobiť peniaze. Založia si obchod, v ktorom budú predávať odpovede na všetky otázky týkajúce sa budúcnosti. Nejde priamo o klasické veštenie, ale skôr o akúsi hru ako ľuďom predať nádej. Obchod pomaly naberá na popularite. Jeho služby využívajú čoraz mocnejší a vplyvnejší ľudia a organizácie. Jednou z nich je polovojenský extrémistický spolok, ktorý sa snaží vytvoriť rasovo čistý národný štát (je jasné, na koho autor knihy naráža). Trojica úspešných podnikateľov si uvedomuje, že toto je už celé za čiarou a preto sa rozhodnú prosperujúci biznis ukončiť. Lenže na to už zašli priďaleko a teraz im hrozí reálne nebezpečenstvo, že sa im niektorí ľudia budú chcieť pomstiť, pokiaľ odmietnu spoluprácu. 

Prvé strany románu vyzerajú nádejne. Neraz som sa nahlas zasmial, tešil som sa, aké to bude mať rozuzlenie. No keď sa na scéne začali čoraz viacej prezentovať extrémisti, začalo to na mňa pôsobiť rušivo. Ako spestrenie príbehu by to nevadilo, no aby začali ťahať hlavnú dejovú líniu, na to nemajú, podľa môjho názoru, dostatočnú silu a energiu. Hlavné postavy vyzerajú nádejne, no časom sa vytrácajú z deja. Jednoznačne nevyužitý potenciál, s ktorým sa dalo naložiť oveľa lepšie. Takto ostáva výsledok len niekde na pol ceste, čo je určite škoda.     

RECENZIA: Laetitia Colombaniová - Vrkoč (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:    ***

"Je amazonka. Hľa, čím sa stáva. Ženou vedúcou vojnu, bojovníčkou. Amazonka sa neopúšťa. Bije sa. Bije sa do posledného dychu. Nikdy neuteká.
Treba sa vrátiť do boja, prejsť do útoku. V mene matky, v mene dcéry, v mene synov, ktorí ju potrebujú. V mene všetkých bojov, ktoré doteraz viedla. Musí pokračovať. Neľahne si do tejto postele, neoddá sa smrtke. čo už po nej načahuje ruky. Nedá sa zahrabať do zeme. Dnes teda určite nie." (s.186). 

Tri príbehy odohrávajúce sa každý v inej časti sveta, no v konečnom dôsledku sú oveľa viac prepojené, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ten prvý sa odohráva v Indii a jeho hrdinkou je Smitá, matka dievčaťa, ktorá sa vzbúri kastovej nespravodlivosti, zakazujúcej chodiť jej šesťročnej dcérke do školy. Hrdinkou druhého príbehu, ktorý sa odohráva v Taliansku, je mladé dievča Giulia, ktoré sa vzoprie patriarchálnemu spôsobu života, aby si uchránila lásku k mužovi, ktorého miluje a zároveň zachránila rodinný podnik. Tretí príbeh sa odohráva v Kanade a jeho hrdinkou je úspešná emancipovaná štyridsaťročná právnička, matka detí, ktorá po tom, čo jej diagnostikujú závažné ochorenie, zisťuje, aké je to byť diskriminovaná a odstrkovaná zo strany mocných, pre ktorých sa stáva od istého momentu len nepotrebnou záťažou. 
Zaujímavo vyrozprávané príbehy, ktoré spája jedna jediná vec, o ktorej sa dozvieme až v závere románu. Napriek pochmúrnej atmosfére, ktorá nás sprevádza celou knihou, autorka necháva román doznieť v mierne optimistickom tóne. Vrkoč sa stal vo Francúzku v roku 2017 knižnou udalosťou, predalo sa viac ako 300 000 výtlačkov a bol preložený do 29 jazykov. Pravdepodobne patrí k tomu typu literatúry, ktorý dnes ľudia potrebujú čítať. Tým, že román obsahuje krátke kapitoly a je v ňom viacero básní, prečítate ho pomerne rýchlo. Nie je to kniha, ktorá by sa mi vryla hlboko do pamäte, ale nepopieram, že má svoje kvality.  

RECENZIA: Jean Michel Guenassia - Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat ((Tichá voda, 2018)

HODNOTENIE:   ***      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA AUGUST

"Narodil som sa v znamení problémov, a to žene, ktorá mi poriadne zavarila. Teda, nie úplne. Nerobí to naschvál, tiež je radikálne odlišná, povedzme, že to nemá ľahké. Aspoňže s tým osobitným darom všetko zamotať nie som sám. Možnože aj ja sa niekedy strácam a len s výnimkou Alexa mi všetci hovoria, že majú problém udržať so mnou krok. S Alexom je to iné. Tiež je trošku zvláštny, to vám ale poviem neskôr. 
Alebo možno nie. 
Tiež vám porozprávam, za akých groteskných okolností som sa dostal k písaniu tohto príbehu, s ktorým mám toľké problémy. Uvidíte, že to nie je smutné. Alebo vám to nepoviem, pretože neviem, či sa mi to podarí, ide o príbeh, ktorý nie som pripravený odhaliť. Ešte nie" (s.13).  

Paul Martineau je sedemnásťročný tínedžer, ktorého vychovávajú dve matky. Héléne, ktorú všetci prezývajú Léna, je majiteľkou prestížneho tetovacieho štúdia. Jazdí na harleyke, počúva tvrdú hudbu a nalieva sa alkoholom. Jej družka Estelle, prezývaná Stella, je bývalá letuška a súčasná majiteľka reštaurácie, v ktorej po večeroch hráva na klavíri aj Paul. Paulov najlepší priateľ sa volá Alex. Alex je homosexuál, ktorý je do Paula už dlhšie tajne zamilovaný. Paul vyzerá tak, že občas neviete či je chalan alebo dievča. Má jemné črty tváre, útlu postavu a ladné pohyby. Asi aj preto sa do neho zamiluje exotické dievča menom Hilda. Tá však po čase odchádza do zahraničia. Paul sa pohybuje častejšie v dámskej ako v pánskej spoločnosti. Je sám zo seba zmätený. Nemá žiadne veľké sny, túži len nejako preplávať životom. Ďalším dievčaťom v Paulovom živote je bisexuálka Caroline a neskôr samozvaná psychologička Mélanie. Po čase úplne podľahne krásnej Sýrčanke menom Yamina, ktorá ho natoľko poblázni, že ju privedie domov. To ešte netuší, aké to bude mať bláznivé následky. Paul má problémy s mamou, našťastie jej partnerka Stella to vždy nejako uhrá. Lenže aj medzi nimi vypukne hlbšia kríza a to už naozaj nevyzerá dobre. Paul čoraz častejšie premýšľa o svojom otcovi, o ktorom dokopy nič nevie. Keď mu Léna prezradí jedného dňa pravdu, rozhodne sa, že sa so svojim biologickým otcom porozpráva...

"Som Paul so všetkým, čo k tomu patrí, mám sedemnásť a niečo a žiadne priezvisko, toho sa desím. Mám dve matky a nikomu nedovolím, aby to označoval za šťastie či radosť. Možnože siroty by povedali, že mám fakt šťastie, ale na siroty kašlem, nevedia, aké majú šťastie, že žijú osamote." (s.15).  

Zabudnite na všetko, čo ste doteraz čítali od Guenassiu, pretože tento román sa totálne vymyká autorovej doterajšej tvorbe. Najväčším problémom knihy je, že sa mu nedá uveriť. Proste od prvej strany máte problém tomu celému uveriť. Ja viem, že aj fantasy alebo sci -fi príbehy sú často vymyslené, ale keď sú napísané tak, že máte pocit, že ste súčasťou príbehu, je to v poriadku. Lenže Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat je neuchopiteľný. A ďalší, nemenej výrazný problém je ten, že Paul Martineau nie je natoľko charizmatická postava, aby si dokázala čitateľa podmaniť. A ani samotný príbeh nie je žiadne terno. Na niektorých stranách som mal pocit, akoby ani samotný autor netušil, čo si so svojimi postavami počať. Kam ich má posunúť. Zo začiatku ešte funguje aká taká zomknutosť, no postupne sa román rozpadá a napokon ste radi, že je už koniec. U mňa prevláda pocit sklamania, od autora tohto formátu som čakal o dosť vyšší level. Ale každý má nárok na slabšiu chvíľku. Dúfajme, že Guenassia si ju práve vyčerpal. 

RECENZIA: Charles Bukowski - O písaní (Argo, 2017)

HODNOTENIE:   ****            AUGUSTOVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"... není větší kouzlo a nádhera, než když se na papíru skládají řádky. Nic jinýho není. Nic jinýho nikdy nebylo. Není větší odměny než to samotný dění. Co přijde po tom, je víc než podružný. Nechápu, proč by nějakej spisovatel přestával psát. Je to jako vzít vlastní srdce a spláchnout ho s hovnama. Budu psát do poslednýho dechu, bez ohledu na to, jestli to někomu přijde dobrý nebo ne. Konec je začátek. Takhle to má a mělo bejt. Takhle prostý a hluboký to je. Teď o tom s dovolením přestanu psát, abych mohl psát o něčem jiným." (s.181). 

Táto kniha je skutočne len pre fajnšmekrov, ktorí sú do Bukowskeho rovnakí fanatici, ako ja. Kniha O písaní je zostavená s listov, ktoré autor posielal svojim literárnym kritikom, knižným vydavateľom, vyjadroval sa k vlastnej tvorbe, písal listy aj viacerým slávnym spisovateľom (Henrymu Millerovi, Ferlinghettimu alebo svojmu spisovateľskému idolu a dnes takmer zabudnutému autorovi Johnovi Fantemu).
Z knihy jasne vyplýva, aké bolo pre Bukowskeho písanie dôležité. Popri chľaste, ženách, dostihoch a počúvaní vážnej hudby. Bukowski mi z duše hovorí, keď vyjadruje svoj názor na slobodu tvorby (s.122). Nemusíte súhlasiť s jeho životom, názormi na svet, no nikto nemôže vziať Charlesovi to, že písať jednoducho vedel. Surovo, tvrdo a väčšinou mrazivo. Jeho tvorba je kvalitatívne nevyvážená, ale tie najlepšie veci patria k literárnej špičke. Právom sa dnes zaraďuje ku kultovým autorom svetovej literatúry. Tí, čo sa mu snažili vyrovnať, alebo napodobniť ho, sú len atrapy skutočného Charlesa Bukowskeho a nikdy sa to nezmení. Pár ľudí je jednoducho nenahraditeľných. Mr. Henry Chinaski je jedným z nich.   

"Podle Mé šlo všechno do kopru s druhou světovou. A nejen umění. Ani cigarety už nechutnají stejně. Tamales. Chilli. Kafe. Všechno se dělá z umělý hmoty. Ředkvičky už nemají tu štiplavou chuť. Člověk si loupe vajíčko a ať dělá co dělá, se skořápkou jde pryč i bílek. Vepřový kotlety jsou samý sádlo a ružová barva. Lidi si kupujou nová auta a nic jinýho.  Čtyřy kola to je jejich život. Ve městech se rozsvěcí jen tretina lamp, aby se šetřila elektrika. Policajti rozdávají pokuty hlava nehlava. Opilci musí na pokutách platit nehorázný sumy, a opilec je skoro každej, kdo si dá drink. Psi musí bejt na vodítku, musí bejt očkovaný. Když chcete chytat čudly do ruky, musíte si pořídit rybářskej lístek, a komiksy prej ohrožujou děti. Chlapi se dívaj na box z křesla, chlapi co nemají ponětí, co to pořádnej zápas je, a když nesouhlasí s rozhodnutím sudího, píšou do novin hnusný a ukřičený dopisy a rozhořčeně protestují." (s.20). 

"Dělával jsem na jatkách, myl nádobí, makal ve fabrice na fluorescenční svítidla, vylepoval plakáty v newyorský podzemce, drbal dobytčáky a vytíral osobní vagóny v železničním depu, byl jsem skladník, expedient, pošťák, somrák, pumpař, kokosák v továrně na koláče, řídil jsem náklaďák, dělal jsem vedoucích směny ve skladu knižný distribuce, nosil lahve s krví a mačkal kulový hadičky u Červenýho kříže, hrál jsem kostky, sázel na koníčky, byl jsem pošuk, blázen, bože už si na ně na všechny navzpomínám, ale když jsem četl vaši knížku, hodně mi toho připoměla." (s.71). 

Táto kniha sa jednoducho len musí otvoriť a čítať. A treba ju vnímať, lebo sa dozviete viacero zaujímavých názorov a myšlienok, ktoré súvisia s literárnou tvorbou a so samotným písaním. 

RECENZIA: Michael Wolff - Oheň a síra za dverami Trumpovej pracovne (Ikar, 2018)

HODNOTENIE: 

" - Keď sa toto skončí, budem najznámejší chlap na svete, - povedal Trump Samovi Nunbergovi, ktorý mu raz robil  a raz nerobil asistenta, ešte na začiatku kampane.
 - Pán Trump, ale chcete byť prezidentom, nie? - odvetil mu Nunberg. Z kvalitatívneho hľadiska to bola iná otázka, než sa zvyčajne kladie kandidátom: Prečo chcete byť prezidentom? Odpoveď nedostal.
Trump nemusel odpovedať, pretože sa prezidentom nestane - a o to išlo." (s.21).  

Nijako netajím averziu voči súčasnému americkému prezidentovi, ktorý sa, podľa môjho názoru, dostal do kresla zhodou okolností, chaosom, nezodpovednosťou a hlúposťou časti amerických voličov, o ktorých si už roky nerobím žiadne ilúzie. Na ich obhajobu len toľko, že nebolo zase z čoho veľmi vyberať. Na druhej strane pokladám za úbohé dostať sa do blízkosti amerického prezidenta a štýlom "jedna pani povedala" poskladať sériu svedeckých výpovedí z Trumpovho kruhu, zostaviť z toho knihu a mädliť si ruky, ako sa mi doláriky teraz pohrnú. Pretože presne toto spravil autor tejto kontroverznej knihy, novinár a publicista, Michael Wolff. Doprial Trumpovi sto dní vo funkcií prezidenta a potom sa do neho pustil naplno. Trump vychádza z tohto diela ako arogantný nesvojprávny, nevyspytateľný  sexistický (polo)debil, ktorého osud riadia traja muži: "Bannon, krajný alternatívny pravičiar. Kushner, newyorský demokrat. Priebus, klasický republikán." (s.141). 
Treba povedať, že kniha poskytuje veľmi široký tematický obraz. Na paškál si berie Trumpovu rodinu (najmä jeho dcéru Ivanku a jej manžela Jareda), všíma si prezidentov súboj s konzervatívnymi a liberálnymi médiami (dominuje najmä šéf televízie FOX Rupert Murdoch), poukazuje na Trumpove sympatie k nacistickým skupinám a zvlášť k hnutiu Ku - Klux - Klan, pripomína prezidentovo rozhodnutie odstúpiť od parížskej dohody o zmene klímy, kritizuje jeho zahraničnú politiku voči Rusku a Severnej Kórey. Všíma si jeho nezmyselný súboj s tajnými zložkami štátu, najmä s FBI, ale aj jeho trucovité hádky s vlastnými poradcami a členmi svojej rodiny.
Napriek tomu, že viacero vyjadrení, ktoré odznejú v knihe beriem s rezervou, je dosť znepokojivé, ba priam desivé, že na čele jednej z najsilnejších krajín sveta stojí človek, ktorý sa v kresle ocitol v podstate omylom a mám pocit, že doteraz je z toho vydesený rovnako ako zvyšok sveta. Ako to celé skončí, nikto z nás netuší. Lenže čoraz intenzívnejšie sa v kruhoch šepká o tom, že zálusk kandidovať v nasledujúcich prezidentských voľbách si robí Steve Bunnon, Trumpova dlhoročná pravá ruka a to len bude sranda...

Čo hodnotiť na knihe z pohľadu čitateľa? Neviem. Je to séria výpovedí viacerých ľudí, ktorým leží Trump v žalúdku. Samozrejme pohľad do zákulisia Bieleho domu je pre každého istým spôsobom lákavý, ide skôr o to, ako to spracovať aspoň trochu objektívne a dať priestor obom stranám. Pre Trumpa musela byť Wolffova kniha silným úderom, myslím si, že sa z neho však dávno otriasol a možno naň medzičasom aj úplne zabudol. Momentálne je v ringu a musí čeliť oveľa silnejším a zaujímavejším protivníkom.   

" - Kiežby bol len blázon,  - sťažoval sa Tom Barrack priateľovi, - on je ešte aj dement. - " (s.264).      

RECENZIA: Fredrik Backman - A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia (Host, 2018)

HODNOTENIE:    *****                 KNIHA MESIACA AUGUST

"Vím, že cesta domu je teď každé ráno delší a delší. Ale já jsem té milovala, protože tvuj mozek, tvuj svět, byl mnohem větší než svět všech ostatních. A pořád ještě z něj hodně zbývá." (s.48). 

O Exupéryho knihe Malý princ sa traduje, že ju môžete čítať v každom veku a zakaždým ju vnímate inak. V detstve ako klasickú rozprávku, v dospelosti ako filozofické dielo a na staré kolená ako knihu, ktorá v sebe zachytáva všeobecnú múdrosť. Myslím si, že niečo podobné platí aj o Backmanovej knižke A každé ráno je cesta domov dlhšia a dlhšia. Útla novela (má necelých 80 strán) zaujme už na prvý pohľad nádherným grafickým spracovaním a krásnymi ilustráciami. Ide o trojgeneračný príbeh, ktorý rozoberá vzťah starého otca s vnukom a otca so synom. Dej je minimalistický. Starý otec s vnukom Noahom si s obľubou chodia sadnúť na neďalekú lavičku, k rieke, kde starý pán s nostalgiou spomína na svoju manželku a súčasne chlapcovu babičku, ktorá ich pred rokmi navždy opustila. Starý otec si spomína na časy, keď sa spolu zoznámili, keď spolu začali chodiť, ale aj na chvíle, keď spoločne s babičkou vychovávali chlapcovho otca Teda. Starý pán si s bolesťou v hrudi uvedomuje, že odvtedy  sa svet neskutočne zmenil a aj jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil. Bojí sa, že na babičku postupne úplne zabudne. Chlapec mu sľúbi, že keď k tomu dôjde, on mu bude o všetkom rozprávať, aby mu ju pripomenul. Obaja si uvedomujú, že čo nevidieť nastane chvíľa lúčenia, no oni si chcú naposledy vychutnať tých niekoľko zostávajúcich okamihov, ktoré im život snáď ešte dopraje...

" - Skoro každý dospělý chodí po světě plný lítosti z nějakého loučení a přál by si, aby se mohl vrátit v čase a rozloučit se líp. Naše loučení takové nebude, budeš ho moct opakovat zas a znova, dokud nebude perfektní. A až perfetní bude, to už dosáhneš nohama na zem a já budu ve vesmíru, takže se není čeho bát. - 
Noah drží starce za ruku, muže, který ho naučil chytat ryby a chápat, že není duvod bát se velkých myšlenek, díval se s ním na noční oblohu a vysvětloval mu, že se vlastně skládá ze samých čísel. Matematika je v tomhle ohledu pro chlapce požehnáním, protože už se nebojí toho, čeho se bojí většina ostatních: nekonečna." (s.40). 

Nie je veľa kníh, ku ktorým sa zvyknem opakovane vracať, aj vzhľadom na to, že ich túžim prečítať vo svojom živote čo najviac, pokiaľ mi to čas a okolnosti dovolia. Som si však viac ako istý, že k tejto Backmanovej knižke sa určite ešte neraz pristavím. Je ako príjemný chladivý závan počas horúceho letného dňa, ako jemné mávnutie motýlích krídel, je ako drevená loďka, ktorá pohojdáva vašimi emóciami. Jediné maličké vytknutie smeruje k tomu, že autor občas vloží chlapcovi do úst myšlienky, ktoré vyslovil už dávno pred ním niekto iný a slávnejší (napr. John Lennon a jeho odpoveď na otázku, čím by chcel byť, keď bude veľký). Inak je novela krásnym pôžitkom a jej kúpou navyše finančne podporíte nadáciu, ktorej autor venuje svoj honorár. Takže máte istotu, že okrem skvelého čitateľského zážitku spravíte aj dobrý skutok.  

" - Jak ses do ní zamiloval? - zeptá se chlapec.
Děda položí jednu ruku na koleno sobě a druhou vnukovi.
- Asi mi zabloudila do srdce. A nenašla cestu ven. Tvoje babička nikdy neměla orientační smysl. Ta by se ztratila i na jezdících schodech. - " (s.58).  
   

RECENZIA: Boris Filan - Hodina človečiny (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***              KNIHA MESIACA AUGUST

"Ľudovít bol môj dedo, môj otec a bol by som ním aj ja, ale príbuzným v Chorvátsku padol vo vojne syn partizán, ktorý sa volal Boris. Tak jemu na počesť. Celkom rád by som bol Ľudovít Filan jr." (s.23). 

Boris Filan je väčšine z nás známy ako textár legendárnej skupiny Elán, vášnivý cestovateľ a pôžitkár dobrých jedál a vína. Zatiaľ čo mnohí z nás naše životy len prežívame, Boris Filan, ten svoj, žije naplno. Občas to vyzerá tak, že po celý čas sa len necháva unášať na vlnách a všetko okolo neho plynie podľa jeho predstáv. No keby to bolo také jednoduché, mohli by sme tak žiť všetci.
Boris Filan je majster slova. Skúste si rozobrať niektoré jeho texty a určite budete so mnou súhlasiť. Aj vďaka tomuto daru dokáže aj z priemernej príhody poskladať výborný príbeh. Filan potvrdzuje svoj jazykový a pozorovací talent aj v Hodine človečiny: "Slovenčina je miestami veľmi bohatá reč. Ani si neuvedomujeme, koľko výrazov máme na človeka, ktorý má opicu. Sudca pije, ako zákon káže. Klampiar býva na šrot. Akademický maliar pod obraz, letec ako bomba, pyrotechnik ako puma a kanonier ako delo. Stolár je ako doska. Kňaz ako slovo božie. Meteorológovia sú občas na mraky. Veterinár ako zviera. Zootechnik v JRD bol ako dobytok. Kuchár na kašu a poľovník picnutý. Sklenár má okno. Upratovačka môže byť na prach. Dopravák má špičku a pumpár je total natankovaný. Zvonár nacenganý, drevorubač zrúbaný, anesteziológ v bezvedomí. Pedagóg riadne vyškolený. Hudobník aj entomológ sú na mol. Vodič električky býva trošku vykoľajený a výhybkár namazaný. Zoológ má opicu. Kynológ je ako doga. Zákazník má nakúpené, krajčír strihnuté. Ostatní môžu byť napití, spití, opojení, naliati, nacicaní, nacecaní, nachmelení, ochmelení, potrundžení, otrtúlení, chytení, podpití, napití, podgurážení, frcnutí, zdratí, nadratí, scápaní, scapkaní, zmontovaní, zrichtovaní, doriadení, doťatí, docenganí, ožratí, ochľastaní, nachľastaní, naslopaní, naťahaní alebo podnapití ako prasce. Na zdravie!" (s.176).

Hodina človenčiny je plná rôznorodých príbehov. Obsahuje nostalgické spomienky na detstvo, je tiež návratom do čias, kedy Filan intenzívne spolupracoval s Elánom, nahliada na známe aj menej známe osobnosti dejín (Štefánik, Sládkovič), ale aj na tie súčasné (Merkelová). Ponúka trochu netradičný pohľad na dabing, na film Pretty woman, na legendárneho vojaka Švejka, na krasokorčuliara Ondreja Nepelu, na hru zvanú ping pong a na to ,ako dnes vyzerá cestovanie vlakom. To je len stručný výber najnovších "filanoviek". 

Pri knihách Borisa Filana si najlepšie odpočiniem v letných mesiach: "Je senzačné  nocovať v trópoch vonku, vnímať neznáme vône a počúvať zabudnuté zvuky noci. Stúpať niekam, kde si človek siahne až na dno, myslí si, že už nevládze spraviť ani krok, a predsa ešte ide dve hodiny. Prehrávať zápas, nakoniec ho vyhrať, dať si po ňom s kamarátmi pivo a rozprávať sa o tom, ako to vyzeralo na prehru a predsa sme vyhrali. Dostať zaľúbený list, v ktorom ten, na kom vám záleží, píše, že aj jemu záleží na vás. Čítať knihu, ktorej autor je múdrejší ako ja, takže po jej prečítaní mám pocit, že ma tá kniha niečím ovplyvnila a niečo mi pridala. Je skvelé poučovať, zobrať niekoho mladého vnímavého a ukázať mu zázračné veci, ako sú obrazy Gustava Klimta, Hieronyma Boscha alebo Arcimbolda. Hrať sa s deťmi na koberci, veľa sa pri tom smiať, buchotať a vykrikovať a potom od tých detí dostávať cmukavé bozky na ucho. Plaviť sa na starej lodi po neznámom mori. Prístavy, nástupné mostíky a nábrežia. Opojenie z nových vôní a neznámych tvárí. Na moju otázku, ako dlho, kapitánova odpoveď:  - Zabudni na čas. - " (s.168). 

Tých, ktorí Filanovu tvorbu trochu poznajú, nemá Hodina človečiny čím prekvapiť. Autor ponúka svojim čitateľom presne to, čo od neho očakávajú. A k tomu pridáva ešte pár zaujímavostí, ktoré obohatia vaše doterajšie vedomosti. Príjemné letné čítanie, ktoré vám nepochybne spríjemní tieto horúce letné dni.