streda 1. augusta 2018

RECENZIA: Boris Filan - Hodina človečiny (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***              KNIHA MESIACA AUGUST

"Ľudovít bol môj dedo, môj otec a bol by som ním aj ja, ale príbuzným v Chorvátsku padol vo vojne syn partizán, ktorý sa volal Boris. Tak jemu na počesť. Celkom rád by som bol Ľudovít Filan jr." (s.23). 



Boris Filan je väčšine z nás známy ako textár legendárnej skupiny Elán, vášnivý cestovateľ a pôžitkár dobrých jedál a vína. Zatiaľ čo mnohí z nás naše životy len prežívame, Boris Filan, ten svoj, žije naplno. Občas to vyzerá tak, že po celý čas sa len necháva unášať na vlnách a všetko okolo neho plynie podľa jeho predstáv. No keby to bolo také jednoduché, mohli by sme tak žiť všetci.
Boris Filan je majster slova. Skúste si rozobrať niektoré jeho texty a určite budete so mnou súhlasiť. Aj vďaka tomuto daru dokáže aj z priemernej príhody poskladať výborný príbeh. Filan potvrdzuje svoj jazykový a pozorovací talent aj v Hodine človečiny: "Slovenčina je miestami veľmi bohatá reč. Ani si neuvedomujeme, koľko výrazov máme na človeka, ktorý má opicu. Sudca pije, ako zákon káže. Klampiar býva na šrot. Akademický maliar pod obraz, letec ako bomba, pyrotechnik ako puma a kanonier ako delo. Stolár je ako doska. Kňaz ako slovo božie. Meteorológovia sú občas na mraky. Veterinár ako zviera. Zootechnik v JRD bol ako dobytok. Kuchár na kašu a poľovník picnutý. Sklenár má okno. Upratovačka môže byť na prach. Dopravák má špičku a pumpár je total natankovaný. Zvonár nacenganý, drevorubač zrúbaný, anesteziológ v bezvedomí. Pedagóg riadne vyškolený. Hudobník aj entomológ sú na mol. Vodič električky býva trošku vykoľajený a výhybkár namazaný. Zoológ má opicu. Kynológ je ako doga. Zákazník má nakúpené, krajčír strihnuté. Ostatní môžu byť napití, spití, opojení, naliati, nacicaní, nacecaní, nachmelení, ochmelení, potrundžení, otrtúlení, chytení, podpití, napití, podgurážení, frcnutí, zdratí, nadratí, scápaní, scapkaní, zmontovaní, zrichtovaní, doriadení, doťatí, docenganí, ožratí, ochľastaní, nachľastaní, naslopaní, naťahaní alebo podnapití ako prasce. Na zdravie!" (s.176).

Hodina človenčiny je plná rôznorodých príbehov. Obsahuje nostalgické spomienky na detstvo, je tiež návratom do čias, kedy Filan intenzívne spolupracoval s Elánom, nahliada na známe aj menej známe osobnosti dejín (Štefánik, Sládkovič), ale aj na tie súčasné (Merkelová). Ponúka trochu netradičný pohľad na dabing, na film Pretty woman, na legendárneho vojaka Švejka, na krasokorčuliara Ondreja Nepelu, na hru zvanú ping pong a na to ,ako dnes vyzerá cestovanie vlakom. To je len stručný výber najnovších "filanoviek". 

Pri knihách Borisa Filana si najlepšie odpočiniem v letných mesiach: "Je senzačné  nocovať v trópoch vonku, vnímať neznáme vône a počúvať zabudnuté zvuky noci. Stúpať niekam, kde si človek siahne až na dno, myslí si, že už nevládze spraviť ani krok, a predsa ešte ide dve hodiny. Prehrávať zápas, nakoniec ho vyhrať, dať si po ňom s kamarátmi pivo a rozprávať sa o tom, ako to vyzeralo na prehru a predsa sme vyhrali. Dostať zaľúbený list, v ktorom ten, na kom vám záleží, píše, že aj jemu záleží na vás. Čítať knihu, ktorej autor je múdrejší ako ja, takže po jej prečítaní mám pocit, že ma tá kniha niečím ovplyvnila a niečo mi pridala. Je skvelé poučovať, zobrať niekoho mladého vnímavého a ukázať mu zázračné veci, ako sú obrazy Gustava Klimta, Hieronyma Boscha alebo Arcimbolda. Hrať sa s deťmi na koberci, veľa sa pri tom smiať, buchotať a vykrikovať a potom od tých detí dostávať cmukavé bozky na ucho. Plaviť sa na starej lodi po neznámom mori. Prístavy, nástupné mostíky a nábrežia. Opojenie z nových vôní a neznámych tvárí. Na moju otázku, ako dlho, kapitánova odpoveď:  - Zabudni na čas. - " (s.168). 

Tých, ktorí Filanovu tvorbu trochu poznajú, nemá Hodina človečiny čím prekvapiť. Autor ponúka svojim čitateľom presne to, čo od neho očakávajú. A k tomu pridáva ešte pár zaujímavostí, ktoré obohatia vaše doterajšie vedomosti. Príjemné letné čítanie, ktoré vám nepochybne spríjemní tieto horúce letné dni.     

pondelok 30. júla 2018

RECENZIA: Katarína Holetzová - Správa od mŕtveho chlapca (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:  **                    KNIHA MESIACA AUGUST

"Niekedy som taký nešťastný, až sa bojím byť sám, ale potom som s ľuďmi a zisťujem, že som ešte nešťastnejší." (s.101). 



Hoci Katarína Holetzová patrí k mladej generácii slovenských autorov, má za sebou už pomerne bohatú publikačnú činnosť. Vydala, na slovenské pomery, úspešné kriminálne romány Svorka a Smrť prekliatych. Z oboch mám, pravdupovediac, dosť zmiešané pocity. Tentoraz sa spisovateľka pokúsila o klasický thriller s prvkami krimi. 
Hlavnou hrdinkou románu je dvadsaťosemročná Nina Kramerová žijúca so svojim manželom, ktorého poznáme len pod prezývkou Bebe. Bebe pochádza z bohatej a úspešnej rodiny, chýba už len pokračovateľ rodu. Nina nedávno potratila a teraz sa snaží s traumou vyrovnať. Manžel jej dohodí miesto na prestížnej súkromnej škole, na ktorej učí detičky bohatých rodičov anglický jazyk a literatúru. Škola sa nachádza v malebnom horskom prostredí v mestečku Cannosa. Vzťah Niny a Bebeho už dávnejšie upadol do stereotypu, čo nezostane bez následkov. Nina sa zamiluje do svojho sedemnásťročného študentka, rebela Damiana Ostrowitza. Niekoľkokrát sa spolu vyspia a Nina ostane v druhom stave. Medzitým sa Damian niekam stratí a polícia po čase identifikuje jeho mŕtve telo. Lenže Nine chodia správy od mŕtveho aj naďalej. Je to len zlý vtip alebo Damian v skutočnosti ešte žije? Kto však uverí žene, ktorá má nábeh na schizofréniu, berie lieky a len nedávno potratila? A možno je všetko úplne inak...

Osobne som očakával od románu viacej. Je to len také kráčanie po povrchu, postavy sú nesympatické, ku žiadnej z nich som si nedokázal vytvoriť kladný alebo aspoň záporný vzťah. Možno trošku prekvapí záver, no mne to prišlo, zo strany autorky, až príliš umelé a vykalkulované. Rebelantstvo sedemnásťročného študenta pripomínalo len drsnejšiu formu oveľa lepšieho Holdena Caulfielda, sexuálny vzťah učiteľky a študenta  akoby bol voľne inšpirovaný gýčovou "srágorou" Päťdesiat odtieňov sivej a atmosféra v príbehu sa tak trochu podobala oveľa kvalitnejším Karikovým románom. Podľa mňa má Holetzová naviac ako len kopírovať známe témy a jemne do nich primiešať niečo zo seba. Ako jednorázové čítanie na pláži, keď je vonku tridsať päť stupňov a nechce sa vám rozmýšľať, to možno prejde, ale inak je to strata peňazí a času. Ešte že bola kniha v päťdesiat percentnej zľave. :)

nedeľa 29. júla 2018

RECENZIA: Anna Nessy Perlbergová - Dom v Prahe (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:   **            NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ 

"Náš život vyzeral úplne normálne. Odrazu sa však všetko zmenilo. Všímala som si, že pri našich spoločných obedoch a večeriach vládne úplne iná atmosféra . Rodičia sa s nami už toľko nezabávali a stále spomínali miesta ako Rakúsko, Nemecko či pohraničné územie. Začula som rôzne, mne vtedy neznáme mená: Hitler alebo Chamberlain. Vo vzduchu bolo cítiť strach." (s.54). 



Autobiografický román je spomienkou autorky na roky prežité v Prahe, na obdobie v Amerike, až po návrat späť do Čiech. Anna mala v podstate bezstarostné detstvo. Jej otec bol renomovaný právnik a mama vychýrená operná speváčka. Lukratívna vila v centre Prahy ponúkala mnoho možností. Krstnou mamou Anny bola Alica Masaryková, dcéra slávneho československého prezidenta. Ich vzťahy s Masarykovcami boli teda úzko prepojené. Všetko sa zmenilo po Mníchovskej dohode, kedy začala byť situácia v krajine pre Židov veľmi nebezpečná. Annin otec na poslednú chvíľu vybavil doklady potrebné k vycestovaniu. Po strastiplnej ceste sa napokon vylodili v New Yorku. Lenže zatiaľ čo Anniny bratia Karol a Pavol si na Ameriku zvykali pomerne rýchlo, Anna prežívala ťažké obdobie. Angličtina jej veľmi nešla a mala problém nájsť si nejaké kamarátky. Našťastie jej veľmi pomohla otcova sestra, ktorá pricestovala za veľkú mláku v poslednej chvíli, čím sa vyhla nebezpečenstvu deportácii. Občas sa zjavila aj Alica Masaryková. Annin otec poskytoval právnické rady prisťahovalcom z východnej Európy, zatiaľ čo mama zastávala funkciu ženy v domácnosti. Ako roky postupne plynuli, Anna dospela a po čase sa vydala za amerického vojaka, s ktorým isté obdobie prežila v Japonsku. Po roku 1989 sa rozhodla vrátiť späť do Prahy a v rámci reštitúcií si nárokovať na vilu po svojich rodičoch. To ešte netušila, akú cestu bude musieť podniknúť, aby sa dovolala spravodlivosti...

Autobiografický román je rozdelený na dve časti. Tá prvá sa odohráva v rokoch 1934 - 1945 a druhá v rokoch 1945 - 2012. Po čitateľskej stránke to nie je žiadny strhujúci príbeh ako o ňom informuje zadná obálka knihy. Dej skôr plynie pomaly, nešetrí digresiami, jemnou samochválou a menšími nepresnosťami. Napríklad písať o konci osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu ako o tvrdom stalinistickom režime, je z historického hľadiska prinajmenšom zavádzajúce. Čítal som desiatky lepších a zaujímavejších kníh na podobnú tematiku, Dom v Prahe patrí k tým najslabším.  Snáď len nostalgické opisy hlavného mesta Českej republiky sú aspoň trochu zaujímavé, aj to len preto, že mám na Prahu, ako mesto, tak trochu slabosť. Čitateľsky príťažlivé sú aj dobové fotografie z rodinného albumu. Ak si dielo neprečítate, o nič také neprídete. Rozhodnutie je v každom prípade samozrejme na vás. 

sobota 28. júla 2018

RECENZIA: Thomas H. Block - May day (Smena, 1985)

HODNOTENIE:   ***                    EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"LET 52. SME V NÚDZI. MAYDAY. LIETADLO POŠKODENÉ. VYSIELAČKY NEFUNGUJÚ. POTREBUJEME POMOC. ROZUMIETE? (s.52).



Spočiatku vyzerá všetko v najlepšom poriadku. Piloti sa pripravujú na svoj bežný let, ktorý smeruje zo Spojených štátov do Japonska. Chlapci v uniformách medzi sebou vtipkujú a nenápadne flirtujú s letuškami. Na palube je viac ako 300 pasažierov. Lenže po niekoľkých hodinách nastávajú vážne problémy. Následkom nedostatku kyslíka väčšina cestujúcich upadá do bezvedomia a ich mozgy utrpia doživotné následky. Bez ujmy prežije len päť ľudí. Amatérsky pilot John Berry, stewardky Barbara Yoshirová a Sharon Crandallová, malé dievčatko Linda Farleyová a cestujúci Harold Stein. To ešte netušia, že ich najväčším problémom nebudete bezpečne pristáť s veľkým dopravným lietadlom, ale proti nim budú stáť zástupcovia poisťovacej spoločnosti Trans United, ktorej šéfovia urobia všetko preto, aby cestujúci skončili niekde uprostred oceánu. Veď kto by chcel vyplácať všetky tie poistné škody, ktoré by spoločnosť pripravili o niekoľko miliárd dolárov? Nerovný súboj hŕstky cestujúcich proti obrovskej poisťovacej spoločnosti práve začína...

Obľúbený thriller, ktorý bol v čase socializmu vnímaný ako skvelá letecká dráma, ktorá udajne poukazuje na mamonársku americkú spoločnosť, ktorej sú doláre prednejšie ako ľudské životy. Nie je náhoda, že román mohol vyjsť vo východnej Európe už v čase socializmu. Aj keď to bolo už viac - menej v jeho závere. 
Najväčšou prednosťou románu, ktorý mimochodom v mnohom pripomína Merleho dielo Madrapur, je dramatická atmosféra a dynamika deja. Postavy nie sú po psychologickej stránke zvlášť zaujímavé, autor sa zameriava v prvom rade na príbeh. Verím, že čitateľov mohol román v čase Železnej opony ohromiť, no dnes je to len mierny nadpriemer s viacerými nedostatkami, ktoré do veľkej miery zachraňujú dramatické scény

streda 25. júla 2018

RECENZIA: Sándor Márai - Bejbi alebo prvá láska (Kaligram, 2011)

HODNOTENIE:   ****

"Timár povedal, že jestvujú dva druhy liekov. Jedným je láska. Druhým je Boh. Pokúsil som sa vydať po tejto stope. No pre mňa v týchto dvoch slovách niet náboja. Nerozžiaria sa. Môžem ich vysloviť hoci sto ráz, necítim, nepočujem nič. Dve slová: lás - ka. B - o - h. Pojmy." (s.70). 



Bejbi alebo prvá láska je autorov prvý román, ktorý zaznamenal výraznejší úspech. Hlavným hrdinom je Gáspár, starnúci profesor latinčiny, ktorý sa zamiluje do svojej študentky Margity Csereyovej a táto zaľúbenosť sa postupne mení až v posadnutosť. Profesorovi stojí v ceste nadaný študent Mádar, ktorý s Margitou v tom čase chodí. Príbeh smeruje k dramatickému záveru, ktorý môže mať viacero vyvrcholení...
Časť svojich spomienok Gáspár rozpráva záhadnému tajomníkovi Ágostonovi Timárovi, s ktorým sa zoznámi počas pobytu v kúpeľoch neďaleko Teplic. Viaceré reálie, ktoré sa v príbehu spomínajú, súvisia s Českom alebo so Slovenskom. Pobyt vo Vysokých Tatrách, kvalitná látka zo Žiliny...
Román je písaný formou osobného denníka, ktorý sa začína 4. augusta, uprostred letných prázdnin, a končí sa 16 júna, teda takmer na konci školského roka. Príbeh sa odohráva niekedy na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Jednoznačne nad všetkými vyčnieva postava citovo vyprahnutého náladového staršieho profesora, ktorého stereotypný život narušia vášnivé city k mladému dievčaťu, ktoré úplne zatienia jeho, dovtedy, racionálne myslenie. Postava starnúceho profesora v sebe skrýva tak trochu kafkovský nádych.
Až nečakane výborné čítanie, ktoré miestami doslova ohromí. Napríklad záverečný dialóg profesora so študentom Madárom je priam dychberúci. Márai napísal tento román keď mal necelých tridsať rokov, no je vidieť, že už vtedy to bol veľmi talentovaný a vyzretý autor, ktorý neskôr len potvrdil svoje vysoké literárne kvality.       

utorok 24. júla 2018

RECENZIA: Jorge Luis Borges - Fikcie (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:    ***

"Stalo sa to zhruba pred piatimi rokmi. Bioy Casares tej noci u mňa večeral a pohrúžili sme sa do siahodlhej debaty, ako napísať román v prvej osobe, kde by rozprávač vynechával a skresľoval udalosti a dopustil by sa rozličných protirečení, ktoré by umožnili len pár čitateľom  - skutočne iba hŕstke čitateľov - odhaliť nejakú hrôzostrašnú alebo banálnu skutočnosť. Zo vzdialeného konca chodby nás pozorovalo zrkadlo. Zistili sme (za hlbokej noci bolo toto poznanie nevyhnutné), že zrkadlá v sebe majú čosi monštruózne. Vtedy si Bioy Casares spomenul na výrok jedného z uqbarských bludárov, že zrkadlá a kopulácie sú ohavné, lebo rozmnožujú počet ľudí." (s.11).



Zbierka šestnástich pomerne zložito koncipovaných poviedok svetoznámeho autora si vyžaduje od čitateľa trpezlivosť. Súčasťou knihy sú citácie z klasických latinských a gréckych diel, mytológia, náboženské motívy, filozofické úvahy, ale aj recenzie autorových obľúbených diel. 
Vyberiem preto len tie prvky, ktoré má v zbierke zaujali a ktoré som dokázal intelektuálne ako - tak v sebe spracovať. Kruhové zrúcaniny je názov príbehu, ktorý opisuje vzťah otca so synom a prináša prekvapujúcu pointu v podobe prízrakov. Lotéria v Babylone opisuje starovekú spoločnosť, ktorej základy tvorí náhodné žrebovanie a jeho podoba v podstate pretrváva dodnes, pričom princíp hry nie je vždy len o šťastí. Babylonská knižnica je venovaná neobvyklým tvarom a usporiadaniu starobylých knižníc, ktoré sú vystavané podľa zložitých vzorcov a teórii. Tajný zázrak je príbeh o mladom nádejnom českom autorovi židovského pôvodu Jaromírovi Hladíkovi, ktorý žil v tragickom roku 1939.
Viaceré príbehy a úvahy vychádzajú z podobných motívov a pri ich čítaní musíte byť skutočne trpezlivý, pozorný a dostatočne intelektuálne zdatný, aby ste si to dokázali čitateľsky vychutnať. Priznám sa, že mne sa to podarilo iba čiastočne a aj to len pri niektorých pasážach. 
Nepochybne zaujme aj formálna stránka knihy, kde zhruba polovica poviedok je písaná z jednej strany a druhá polovica sa začína na opačnej strane. Akoby všetko okolo nás bola len ilúzia, fikcia a zradné zrkadlo.        

RECENZIA: Anna Franková Denník Anny Frankovej (Slovart. 2015)

HODNOTENIE:    ****                           NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Ušetrím ťa ďalších rozhovorov. Som veľmi pokojná a nič z tej hystérie sa ma netýka. Dokonca som sa už dopracovala k tomu, že ma prestalo zaujímať, či umriem alebo prežijem. Svet sa bude krútiť ďalej aj bezo mňa a ja sa predsa nemôžem vzoprieť dejinám. Nechávam to na ne a nerobím nič iné len sa učím a dúfam, že sa všetko dobre skončí." (s.204).   




Anna Franková sa skrývala v jednom z amsterdamských bytov viac ak dva roky spoločne so svojimi rodičmi a staršou sestrou Margot, až kým ich úkryt neprezradil dodnes neznámy udavač. Počas pobytu Frankovcom výrazným spôsobom pomáhali bývalý spolupracovníci, kolegovia, priatelia a známi Otta Franka, ktorý bol majiteľom firmy vyrábajúcej koreniny (Miep Giesová, pán Kleiman, pán Kugler, Bep Voskuijlová a Ján Gies). Okrem Frankovcov sa v dome skrývali aj pani a pán Daanovci so svojim synom Petrom. Neskôr sa k nim nasťahoval svojský zubár, pán Dussel. Spoločnosť im robil kocúr Miep.
Anna si počas tohto obdobia píše denník, ktorý láskavo, sama pre seba, nazýva Kitty. Pre Annu je to často krát jediný spoločník, ktorý má pre ňu pochopenie. Aj preto mu zveruje svoje najintímnejšie tajomstvá, vrátane tých sexuálnych, Anna hovorí o svojich trápeniach, túžbach, smútku, radosti, láske, názoroch na život aj na smrť. Spomína si na svojich spolužiakov, na relatívne bezstarostný život pred vstupom do úkrytu. Tým, že je v rodine najmladšia, väčšinou si ostatní vybíjajú svoju frustráciu a zlosť práve na nej. Z denníku sa dozvedáme aj o tom, ako Frankovci zvládali život v úkryte, o politickej situácii, o prenasledovaní Židov v Holandsku aj vo svete, o chvíľkovej nádeji aj neustálej beznádeji. Posledný zápis v denníku pochádza z 1. augusta 1944. O deväť dní neskôr vtrhlo do úkrytu gestapo a rodinu Frankovcov odviedlo. Meno zradcu úkrytu sa dodnes nepodarilo vypátrať. Frankovci boli deportovaní do koncentračného tábora a s výnimkou Otta Franka nikto z rodiny neprežil. 
V prvých vydaniach denníka Annin otec nezverejnil kompletnú verziu zápiskov, stránky, ktoré sa mu zdali príliš otvorené a intímne, jednoducho vyradil. Kompletné vydanie máme k dispozícii až po rokoch. Či boli do denníka spravené aj iné zásahy, ťažko povedať. V každom prípade je pozoruhodné, akým vyspelým človekom bola na svoj vek Anna Franková. Z mierne naivného a pojašeného trinásť ročného dievčaťa sa behom dvoch rokov zmenila na vyspelú, inteligentnú osobnosť s vyzretými názormi na život: "Prečo sa na vojnu vydávajú denne milióny, a na medicínu, pre umelcov, pre chudobných ľudí niet ani haliera? Prečo musia niekde ľudia trpieť hladom, kým v iných častiach sveta hnijú prebytočné potraviny? Ach, prečo sú ľudia takí hlúpi? Neverím, že túto vojnu zapríčinili len veľkí muži, vládcovia a kapitalisti. Ó nie, malý človek sa na nej tiež veľmi rád zúčastňuje, inak by predsa proti nej už dávno povstali národy! Ak raz ľudia zatúžia pustošiť, zabíjať, vraždiť a ničiť a kým celé ľudstvo, bez výnimky neprejde veľkou premenou, bude vojna trvať aj naďalej a všetko, čo sa vybudovalo, vypestovalo a vyrástlo, sa znovu zničí, aby sa potom začalo odznova!" (s.308). Prekvapujúco pokrokový je aj Annin názor na postavenie žien v spoločnosti (s.348 -349). 
Denník je po umeleckej stránke skutočne veľmi dobrý. Nechýbajú v ňom neošúchané prirovnania, zaujímavé názory na život, výborné opisy a to všetko očami mladého, dospievajúceho dievčaťa. Anna sa túžila stať novinárkou. Keď sa skončí vojna a keď sa jej podarí prežiť. Ako vieme, toto želanie sa jej nikdy nesplnilo. Je ťažké povedať, ako by sa uberal život Anny Frankovej, keby dostala šancu ďalej žiť. Meno Anna Franková sa napriek mladému odchodu autorky zapísalo do dejín nezmazateľným písmom. Bohužiaľ, ona sa to už nikdy nedozvie.