"Letadlo přistává a nápis Zákaz kouření zhasíná. Ze stropních reproduktoru se začíná linout tichá hudba. Poznávám tu melodii. Je to Norwegian Wood od Beatles, v nasladlé orchestrální úpravě, a já díky ní jako vždycky naraz ztrácím klid. Vlastně -ne jako vždycky. Tentokrát mě vyvádí z míry mnohem víc a silněji než kdy předtím. Předkláním se a schovávám obličej do dlaní. Mám strach že mi praskne hlava." (s.5).
Hneď na začiatku musím upozorniť na to, že táto recenzia nebude úplne objektívna, keďže román Nórske drevo pre mňa počas vysokej školy predstavoval niečo ako bibliu. A tak som po ňom po desiatich rokoch siahol opäť. Na prstoch dvoch rúk môžem vymenovať knihy, ktoré som čítal viacej ako jeden krát. Nórske drevo je jednou z tých mála výnimiek. Je zaujímavé, že hlavný hrdina príbehu má toľko rokov, čo mám dnes ja. Toto naozaj nemôže byť náhoda :)
Japonsko na prelome 60 a 70 tych rokov 20. storočia. Hlavný hrdina Tóru Watanabe nastupuje na vysokú školu, odbor dráma. Nie že by ho dráma nejako zvlášť zaujímala, možno si ju vybral iba preto, že ho zaujíma literatúra alebo preto, že skrátka k inému odboru neinklinuje. Hneď na začiatku sa zoznámi so svojim spolubývajúcim, pre jeho nadmernú poriadkumilovnosť ho všetci ostatní prezývajú aj Nacista alebo Extrém. Ujme sa druhá prezývka. Extrém študuje geografiu, lebo zo všetkého najviac ho baví kreslenie máp. Tóru Watanabe nesie vo svojom vnútri hlbokú ranu. Počas strednej školy sa kamarátil s dievčaťom Naoko a jej priateľom Kizukim. Všetko bolo ako z krásneho sna. Výborne si rozumeli, boli skvelá trojka. Lenže jedného dňa Kizuki spáchal samovraždu. Nenechal jediné slovo na rozlúčku, žiadne vysvetlenie. Len skryté posolstvo: "Smrt není opak života. Smrt už je v našem životě skrtytá." (s.277).
Naoko sa po Kizukiho smrti úplne zosypala. Od toho dňa sa už nikdy nepozbierala. Tóru má pocit, že Naoko musí chrániť a to nielen preto, že je do nej zamilovaný. Postupne si začína zvykať na vysokoškolský život. Okrem prednášok a povinných seminárov spoznáva aj nočné Tokio. Najmä po tom, čo sa zoznámi s geniálnym, sčítaným, pohľadným, no zároveň aj sebavedomým, cynickým sukničkárom, študentom Nagasawom. Istú dobu spoločne vymetajú nočné podniky a striedajú jednu ženu za druhou. Nagasawa chodí so skvelým dievčaťom Hacumi, no to mu nebráni, striedať sexuálne partnerky častejšie ako špinavé boxerky. Našťastie v tom čase Tóru spoznáva veľmi zaujímavé dievča, spolužiačku z krúžku - Midori. S ňou sa nikdy nenudí. Je dokonalá. Lenže Tóru je vnútorne presvedčený, že nemôže zradiť Naoko. Jedného dňa sa rozhodne, že ju navštívi. Nasadne na vlak a odchádza za ňou. Naoko už dlhšiu dobu žije v liečebnom zariadení, v ktorom sa lekársky personál snaží pomáhať psychicky labilným pacientom. Naokinou ochrankyňou je Reiko, príťažlivá charizmatická žena v stredných rokoch, bývalá učiteľka klavíra, ktorá s ňou býva v jednej izbe. Ona sama je v zariadení už ôsmy rok. Reiko sa stane akýmsi prostredníkom medzi Tórom a Naoko.
Tóru má veľkú dilemu. Jeho vnútro je hlboko prepojené s Naoko, navyše ju nechce opustiť, keď upadá do čoraz väčších depresií, no Midori predstavuje nádej, optimizmus, svetlo, ktoré môže dať jeho životu zmysel. Keď Naoko spácha samovraždu, Tóru je v koncoch. Má pocit, že svoju priateľku zradil. Nedokáže si predstaviť svoj život bez nej. Preto si zbalí najnutnejšie veci, prehodí si cez seba ruksak a odchádza z Tokia, aby sa zmieril so smrťou. Alebo so životom?
Nórske drevo je román, ktorý v sebe neskrýva veľký príbeh. Je to kniha skôr o zaujímavých postavách, o živote, o smrti, o premýšľaní, o literatúre, filozofii, nádeji, sexe, alkohole o, láske, o hlbokých myšlienkach. Má v sebe aj nemalú porciu gýču a umelého sentimentu. No a čo? Veď aj o tom je život. Aj po rokoch, keď som román opäť prečítal, stále si o ňom myslím, že je skvelý a výnimočný. Jasné, že má aj nejaké tie chybičky, no jeho prednosti bez problémov prevalcujú maličké nedostatky.
Prečo mám tak rád Nórske drevo? Napr. pre jeho skvelý humor:
"-Hele, a to si ho tady všichni kluci honěj?- zeptala se Midori při pohledu na kolejní budovy.
-No asi jo.-
-A myslej přitom na holky?-
-Řekl bych, že jo, . povídám. -Na kurs akcií nebo nepravidelný slovesa se při tom myslí dosť těžko. Řek bych, že si u toho normální člověk představí spíš tu holku než třeba plavební kanál v Suezu.-" (s.180).
Lebo Murakami sa nebojí používať vety podobné Bukowskemu:
"Jednou večer jsem se pokoušel splnit slib a myslet při onanování na Midori, ale moc mi to nešlo. Zkusil jsem radši myslet na Naoko, ale ani to už nezabralo. Jen jsem si začal připadat jako idiot. Napil jsem se whisky, vyčistil si zuby a šel spát." (s.203).
Lebo Murakami píše skvelé dialógy:
"-Řekl mi, ať se s tebou už nascházím. Jestli se s tebou hodlám scházet, ať se s ním rozejdu.-
-A cos udělala? -
-Hned jsem se s ním rozešla, - řekla Midori, dala si do pusy marlborku, zastínila ji rukou před deštěm a škrtla zápalku.
-A proč?-
-Proč?- vykřikla Midori. Jseš vážně blbej, nebo co? Rozumíš anglickejm kondicionálum a matematickejm řadám, dokážeš číst Marxe, tak jak to, že nechápeš tohle? Jak se vubec mužeš takhle ptát? Jak vubec mužeš po holce chtít, aby ti řekla něco takovýho? Mám tě prostě radši než jeho. Radši bych se sice zamilovala do někoho krásnějšího , ale bohužel, vyšlo to zrovna na tebe." (s.267).
