KRÁTKY POHĽAD NA PRIPRAVOVANÉ RECENZIE

PONUKA NA NAJBLIŽŠIE DNI

TOMÁŠ RADIL - NAJMLADŠÍ DOSPELÝ (Finecom, 2016) 

Napínavý príbeh trinásťročného chlapca, ktorého deportovali do koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau. 


MARK BOWDEN - PABLO ESCOBAR (IKAR, 2016)

Vysoko hodnotený dokument amerického publicistu Marka Bowdena o najslávnejšom narkobarónovi Pablovi Escobarovi.


C. D. PAYNE - BRENDA VEĽKÁ (JOTA, 2013)

Ďalší skvelý román z pera obľúbeného spisovateľa tentoraz o šestnásťročnej tlstej outsiderke Brende, ktorá vďaka priateľstvu s populárnou a zbožňovanou Máriou okamžite stúpne v spoločenskom rebríčku o niekoľko levelov vyššie. 

C. D. PAYNE - AMERICKÉ KRÁSKY (JOTA, 2006) 

Tentoraz sú hlavnými hrdinkami príbehu krásne dvojičky, pätnásťročné sestry Antonia a Carissa, ktoré majú problém nielen s dospievaním, ale aj so svojim otcom, baptistickým kňazom, ktorý sa rozhodne kandidovať na miesto viceprezidenta Spojených štátov.  

RECENZIA: Boris Širjajev - Večné svetlo (Pavel Mervart, 2011)

HODNOTENIE:   ***

"Zrudnost sovětské "jurisprudence" vedla k neuvěřitelně groteskním situacím. Estrádní židovský kupletista Žorž Leon byl vězněn za... antisemitizmus. V repertoáru měl oděské židovské písničky, které zpíval s príslušným akcentem. Komusi z mocných se to nelíbilo a Žorž Leon byl odeslán na Solovky, ale tady, v táborovém divadle úspěšně zpíval stejné písně za potlesku nejenom velitelu tábora, ale i pána nejvyššího, který sem přijel jako člen výboru OGPU, Gleba Bokého.
Bratr bolševického publicisty a spisovatele Viktora Šklovského, Vladimír, do sebe zahloubaný filozof, jemuž byla politika absolutně cizí, byl přítelem pravoslavného kněze, který si u nej uschoval kříž a kalich určený k "zabavení." Vyšlo to najevo a žid Šklovskij byl odsouzen jako oddaný stoupenec patriarchy Tichona a pravoslavný pánbíčkář. 
Carský a později rudoarmějský dustojník V. Mylnikov dostal deset let v kauze "spiknutí Preobraženského pluku", i když znal jediného preobražence -poručíka Viskovského, který stejně jako on studoval na Třetím moskovském gymnáziu a s nímž se od té doby nikdy neviděl." (s.43)

Boris Nikolajevič Širjajev, autor tejto autobiografickej knihy, strávil na Soloveckých ostrovoch sedem dlhých rokov. Bol jednou z prvých obetí stalinistických čistiek a na vlastnej koži zažil koncentračný tábor, ktorý o pár rokov ešte "zdokonalil" nacistický režim. 
Širajev si všíma nielen život v tábore, ale aj jednotlivých väzňov. Zaujímavú filozoficko -náboženskú úvahu vedie s právoslavým kňazom, so sudcom, so staršou barónkou, ktorá trpí za svoj buržoázny pôvod a ostatné väzenkyne jej to dajú poriadne "vyžrať", ale aj s jedným z obyvateľov zapadnutej dediny Ureň, do ktorej prišli súdruhovia v mene Lenina zavádzať komunizmus. Mimochodom neskutočne tragikomická situácia, ktorá snáď ani nemohla byť skutočná. Žiaľ bola.

Napriek katastrofálnym podmienkam, aké v gulagu panovali, väzni viedli v rámci možností relatívne bohatý kultúrny a spoločenský život (vydávanie časopisov a novín, divadelné predstavenia a ďalšie kultúrno- spoločenské podujatia). Nič to však nemení na katastrofálnych podmienkach, ktoré v tábore v tom čase vládli (choroby, hlad, otrocká práca). 

Širjajev napokon prežil útrapy väzenia a po prepustení sa venoval najmä publicistickej činnosti. Jeho odpor k vlastnej krajine a pocit sklamania ho dohnal k tomu, že počas 2. svetovej vojny pôsobil v profašisticky orientovaných novinách a tajne dúfal, že nacisti vojnu napokon predsa len vyhrajú. Po roku 1945 ušiel do Talianska, v ktorom prežil zvyšok života.
Nie je na mne, aby som hodnotil autorov postoj k vlastnej krajine, v každom prípade priniesol dôležité svedectvo z koncentračného tábora zo začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. Nie je to dych berúci príbeh, je to však skvelý dokument, ktorý využíva prvky beletrie. Čítajme a nezabúdajme. Lebo zabúdať je v niektorých prípadoch nebezpečné.   

RECENZIA: Pascal Mercier - Lea (Plus, 2012)

HODNOTENIE:   *

"- Seděla s roztaženýma nohama, všude kolem fotografie z koncertních vystoupení -, pokračoval. -Snímky, kde hrála na housle, jiné, na kterých se ukláněla, další, jak ji dirigent líbal ruku. Bylo jich tolik a naskládala je na jednu vedle druhé, těsně k sobě, vypadalo to jako druhá sešívaná pokrývka, ve které se našla skulinka pro její schoulené tělo, skulinka, protože už skoro nejedla a byla den ode dne hubenější. Prázdný pohled upírala kamsi do dáli, říkal jsem si, že tu takhle sedí asi celé hodiny.-" (s.181).

Pascal Mercier napísal veľký bestseller pod názvom Nočný vlak do Lisabonu. Priznám sa, že tento román som zatiaľ nečítal, no vzhľadom na nadšené ovácie čitateľov aj kritikov, som od Ley očakával veľký čitateľský zážitok. Splnil román moje očakávania? 

Po tom, čo Lea Van Vlietová príde o svoju matku, jej otec a zároveň rozprávač príbehu v nej objaví veľký hudobný talent. Vo veľkom ju začne podporovať v koncertovaní, no práve jeho až prehnaný entuziazmus dovedie Leu k tragédii...
Husle a všeobecne hudba spočiatku Leu po matkinej smrti uzdravujú, no je to len dočasný stav... 

Priznám sa, že tento román ma totálne minul. Pri čítaní som sa nudil od začiatku až do konca. Dlhé opisy, postava otca mi liezla na nervy, Lea mi neprirástla k srdcu. Uplakaná kniha, ktorú som našťastie kúpil v akcii, inak by som nadával ako pohan. Našťastie mám celkom dobre vyvinutý zmysel pre nakupovanie dobrej literatúry, no tentoraz som sa minul. Viacej nemám k tomu čo dodať.  

RECENZIA: Sascha Arango - Pravda a iné klamstvá (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Posledné, čo teraz potreboval, bola komplikácia. Román nebol dokončený, otázka, kto ho dopíše, nebola ani približne vyriešená. Dieťaťu v Betinom bruchu už rástli prstíky, v podkroví býval démon svedomia v podobe kuny a neznámy sliedič tajne zbieral stopy jeho minulosti, aby prenikol k jeho najväčšiemu tajomstvu. Nebude ľahké nájsť riešenia, všetkých týchto problémov a znovu nastoliť poriadok, teraz nie je čas na vášnivé experimenty. V živote sú fázy, keď by sa mal človek riadiť princípmi, nie impulzmi." (s.151).

"Marta vstala a sadla si k písaciemu stroju v kuchyni. Henry sa zobudil na údery typovej pásky. Pravidelné, s krátkymi prestávkami, bodka. Nato zvuk malebného zvončeka na konci riadka. Bodka, nový riadok, bodka, odsek. Tenké zaškrípanie, keď zo stroja vyťahovala popísaný hárok papiera, viacnásobné krátke zaškrípanie, keď zakladala nový. Tak teda vzniká literatúra, pomyslel si." (s.18). 

Henry Heyden je slávny spisovateľ románov. Žije na veľkej vidieckej usadlosti (o ktorej vie len niekoľko najbližších priateľov a známych, no napriek tomu ju neprestáva vyhľadávať mnoho nadšených čitateľov a turistov) so svojou manželkou Martou, nenápadnou ženou, ktorá si želá ostať v úzadí. Henry je so svojim životom maximálne spokojný. Má oddanú manželku a k tomu aj krásnu milenku Bety Hansonovú, ktorá má zároveň na starosti jeho rukopisy.  Knihy, ktoré Henry posiela do vydavateľstva, sa predávajú v miliónových nákladoch, ženy sa nechávajú unášať jeho šarmom a všade kam vstúpi, vyvoláva rozruch.
Jedného dňa Bety oznámi Henrymu nečakanú správu. Čaká s ním dieťa. Od toho okamihu ide všetko dole vodou. Henry sa právom obáva, že keď sa dozvie o Betinom tehotenstve jeho žena Marta, nenechá si ujsť príležitosť, aby sa mu pomstila. A to tým najhorším spôsobom. Celému svetu prezradí, že skutočnou autorkou románov je ona, nenápadná žena v domácnosti a jej manžel Henry je len šarmantným pajácom, ktorý sa vezie na vlnách slávy. Aby toho nebolo málo, po dlhom čase sa objaví na scéne istý Gisbert Fasch, záhadný chlapík, ktorý možno ako jediný pozná Henryho temnú minulosť. Jej odhalenie by mohlo Henryho Heydena u čitateľov definitívne pochovať. Jednak ako autora a jednak ako človeka.

"Najväčším nepriateľom muža je on sám, najväčším nepriateľom ženy je iná žena:" (s.93).

Od toho okamihu sa spustí kolotoč, ktorý graduje v závere tohto dramatického románu. Ako sa hovorí, menej je niekedy viac. A pre tento napínavý krimi thriller to patrí dvojnásobne. Už dávno ma nejaká kniha nevtiahla do seba tak ako Arangova Pravda a iné klamstvá. Je to podobné ako keď zaplatíte vstupenku na nejaký poriadne divoký kolotoč a od prvých sekúnd vám začne skrúcať žalúdkom. Na začiatku je to poriadny adrenalín, no po čase si buď zvyknete alebo na vás príde nevoľnosť. Aj horor, pokiaľ má príliš veľa strašidelných momentov, už po čase stráca mrazivé čaro. To, čo autor tak skvele na prvých stranách vystaval, v druhej časti knihy posúva do prehnaných prepojení, ktorým možno len ťažko uveriť. Akoby to bolo hrané viacej na efekt, čo je škoda, lebo inak to mohol byť thriller ako remeň. Som rád, že záver nevyzerá ako vystrihnutý z klasickej detektívky, v ktorej chlapík končí so želiezkami na zadnom sedadle policajného auta.

Pokiaľ sa necháte unášať len samotným príbehom a prehltnete viaceré zbytočne vybičované situácie, potom si knihu určite vychutnáte. Najmä postava Henryho Heydena je po psychologickej stránke výborne vykreslená, hoci aj k nej mám menšie výhrady. Jednoducho vykašlite sa na nedostatky, nasadnite na kolotoč a nechajte sa viezť!  

Román Pravda a iné klamstvá sú ako filmové Divoké hry. Nikdy neviete kam bude príbeh smerovať a ako to napokon dopadne. Len je to miestami až príliš nadupané.  

RECENZIA: Milan Kališ - Rozdrásané duše (Marenčin PT, 2015)

HODNOTENIE:   **


"-Kde sa stratila tvoja hĺbka, Milan? Len spí...-
Možno by si mal zase prečítať dennú tlač, aby sa mal na chvíľku o čom rozprávať..vonku s priateľmi.
A možno by mal zase  na sebe začať pracovať. Dokáže to? Alebo zostane navždy  uzavretý v týchto vetách?" (s.80).

Priznám sa, že keď som chodil na vysokú školu, písal som podobné poviedky, aké obsahuje Kališova zbierka Rozdrásané duše. Väčšina hrdinov boli outsideri, ktorí denne nasávali, pre svoje okolie ostali nepochopenými, snažili sa písať poéziu alebo prózu, neúspešne študovali na univerzite, utápali sa v samote. V tom čase mi táto tvorba bola veľmi blízka, hltal som beatnikov aj Bukowskeho. Nerozumel som tomu, prečo ostatní nemajú veľkú chuť čítať moju tvorbu, ktorá väčšinou končila tragicky. Atmosféra bola od začiatku výrazne ponurá. No ja som mal pocit, že svet okolo mňa je prevažne takýto. Dnes som už o niečo starší a mám rád trošku iný druh literatúry. Jasné, že na Bukowskeho a beatnikov nedám dopustiť ani dnes, ale potrebujem nasávať aj pozitívnejšiu literatúru.

Kališove poviedky neprinášajú v podstate nič nové. Prvé dve poviedky majú podobných hrdinov. Milan a Róbert sú outsideri, ktorí napriek inteligencii s ťažkosťami študujú na vysokej škole. Majú problémy s alkoholom a drogami. Ich psychika je plná rozporov. Okrem toho majú slabosť na pekné ženy. Až tretia poviedka pod názvom ECB je aspoň trochu zaujímavá. Hlavným hrdinom je muž, ktorý je veľmi bohatý a má zvláštnu úchylku. Vzrušuje ho, keď na verejnosti znásilní ženu, na ktorú ukáže prstom. Zakaždým mu to vďaka peňažnej kompenzácii prejde, no jedného dňa...
Poviedka Omyl je napísaná v druhej osobe jednotného čísla, čo som nikdy nemal rád. Pripadá mi to také machovské. Poslednú poviedku pod názvom Život nie je samozrejmý som dočítal len so sebazaprením.

Je paradoxné, že pred nejakými desiatimi rokmi by táto zbierka poviedok vo mne zanechala silný dojem, zatiaľ čo dnes ide úplne mimo mňa. Buď som dospel alebo sa mi medzičasom zmenil čitateľský vkus. A možno oboje. Netuším. Myslím si, že dospievajúci čitateľ by so mnou nesúhlasil, ale ja to momentálne cítim takto. 

RECENZIA: Jeffrey Archer - Väzenský denník (Alpress, 2004)

HODNOTENIE:  ***

"Nejčastěji používané slovo  ve věznici zní doufat." (s.93).

Jeffrey Archer, autor viacerých svetových bestsellerov a zároveň člen britskej Snemovne lordov, bol v roku 2001 odsúdený po sedem týždňovom procese na štyri roky väzenia za krivoprísažníctvo. Prvých dvadsaťdva dní strávil vo väzení Jeho veličenstva Belmarsh, ktoré stojí na predmestí Londýna a patrí k najprísnejším vo Veľkej Británii. Sú v ňom zavretí vrahovia, teroristi, drogoví díleri, páchatelia brutálnych trestných činov...
Príchod odsúdeného Jeffreyho Archera do väzenia pripomína úvod z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank alebo Zelenú míľu. Beznádej, samota, ticho, neakceptovanie drsnej reality. 
J. Archer si píše denník, doslova hodinu po hodine zaznamenáva všetko zaujímavé, čo sa okolo neho deje. V popredí denníku stojí jeho spoluväzeň Terry, ktorý pracuje na vlastnom románe. Ostatní odsúdení vnímajú Jeffreyho ako celebritu, mnohí ho oslovia len preto, aby sa im podpísal: "Chystám se k odchodu z cely a zjisťuji, že pred dveřmi na mě čeká fronta vězňu. Většina žádá o podpis, aby mohli rodičum či partnerkám dokázat, že seděli na stejném bloku jako proslulý Jeffrey Archer." (s.52). 

Spočiatku máte pocit, že sedíte vo väzení namiesto Jeffreyho, dramatický príbeh prináša drsné postavy a nečakané konanie z ich strany. Postupne sa  však výborne rozohraná väzenská dráma mení na stereotypný väzenský život. Prínosom Archerovej knihy je okrem iného aj kritika britského trestného systému, ktorý sa po prepustení presláveného spisovateľa v mnohom zmení k lepšiemu. Jeffrey v závere románu približuje osudy viacerých väzňov, ktorí za svoje prešľapy sedia vo väzení celé desaťročia alebo dokonca doživotne. 

Občas je trošku komické, keď Jeffrey Archer opisuje brutálne podmienky, ktoré vládnu vo väzení a zároveň poukazuje na ponuku jedálneho lístka, ktorý by mohli britským väzňom závidieť aj viaceré základné školy na Slovensku. Je to nevyrovnaný román. Silné momenty sa striedajú so slabšími, výsledkom čoho je priemerná kniha. Teda na Archerove pomery. U iných spisovateľoch by to bolo vrcholné dielo.. Lenže na autora bestsellerov Kain a Ábel a Kroniky rodu Cliftovnovcov, mám predsa len vyššie nároky. 

Väzenský slovník je občas pekne drsný. Ani inak gustiózny Jeffrey Archer sa nevyhne vo svojom Väzenskom denníku drsným výrazom:

"S úderem desáté začíná vřeštět rapová hudba.
    Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy.
    Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy.
    Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy.
   Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy.
  Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy. 
 Jedna kulka do hlavy, kokot nevstane z podlahy.
Stalo se vám, že jste zastavili na semaforu vedle kabrioletu a naplno vytočeným zosilovačem? Jistě jste tehdy počkali, co ten řidič, který tak obtěžuje své okolí, udělá, a pak buď šlápli na plyn, nebo se naopak rozjížěli velmi pomalu. A teď si představte, že jste zavření v cele, rámus burácí ze všech stran a vy nemužete ani ujet, ani zustat pozadu." (s.148). 

ZVOLEBNIEVA SA... (fotodokument)

ZVOLEBNIEVA SA

Je úchvatným zážitkom prechádzať sa v týchto dňoch ulicami Žiliny. Všade sa usilovne pracuje, celé mesto je hore nohami. V lesoparku pribúdajú samé novoty, sídlisko Vlčince sa, čo nevidieť, bude môcť popýšiť novučičkým pouličným osvetlením. Už čakám len na to, kedy začnú natierať trávu na zeleno. Užívajme si tento vzácny meteorologický úkaz, vážení priatelia, ktorý vo všeobecnosti nazývame ZVOLEBNIEVANIE. Nasledujúce roky nás totiž čakajú extrémne suchá.

Aj vo vašom meste/obci zažívate niečo podobné? :)

VÝKOPOVÉ PRÁCE NA SÍDLISKU VLČINCE , ČO NEVIDIEŤ NA TOMTO MIESTE PRIBUDNE NOVÉ POULIČNÉ OSVETLENIE

NOVÉ LAVIČKY V LESOPARKU

NOVÉ LAVIČKY V LESOPARKU II

REKONŠTRUKCIA HORÚCOVODU PRED NÁKUPNÝM OBCHODNÝM CENTROM CARREFOUR

NOVÉ ŠPORTOVÉ NÁRADIE V LESOPARKU

NOVÉ ŠPORTOVÉ NÁRADIE V LESOPARKU II

NOVÉ ŠPORTOVÉ NÁRADIE III