RECENZIA: Totálne opojenie, Drogy v tretej ríši (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Vonku je nezvyčajne jasno z mesiaca, hviezdnato a veľmi zima. Vždy znova sa zdá, že pre Bolla je spánok veľký protivník: -Som na smrť unavený a teraz končím. Pošlite mi čo najskôr, ak môžete, ešte trocha pervitínu a nejaké cigarety.- " (s.59) - Z frontového listu nositeľa Nobelovej ceny za literatúry Heinricha Boola.

Norman Ohler podrobne spracoval tému, ktorá bola dlhé roky tabu, hoci v poslednom čase sa objavujú stále nové skutočnosti. Napriek tomu, že nacistická politika sa snažila bojovať všemožnými prostriedkami proti používaniu návykových látok, drogy sa stali bežnou súčasťou aj najvyšších predstaviteľov Nemeckej ríše. Goring, Goebbels, Hitler. Vodca bol v posledných rokoch života po zdravotnej stránke na tom tak mizerne, že bez morfia prakticky nevstal z postele. Goring obľuboval najmä kokaín. Počas tzv. Bleskovej vojny, keď nemecká armáda zaútočila na Francúzsko, potrebovali vojaci ostať neustále v bdelom stave. Na to im veľmi dobre poslúžil metamfetamín, ktorý ich dokázal udržať bez pocitu únavy aj desať dní: "Blesková vojna bola riadená metamfetamínom. Lepšie povedané, blesková vojna bola založená na metamfetamíne:" - Dr. Peter Steinkamp, lekársky historik (s.87). Drogy vo veľkom požívali nemeckí dozorcovia v koncentračných táboroch, ale aj vojaci na ruskom fronte. Lekári mali príkazom nariadené, aby predpisovali armáde pravidelné dávky. Niektorí historici sú presvedčení o tom, že viaceré kľúčové vojenské rozhodnutia robili vrchní nacistickí pohlavári pod vplyvom drog. Či už šlo o Hitlerove paranoidné predstavy o neexistujúcich vojenských jednotkách v posledných týždňoch vojny alebo o Goringovo nepochopiteľné rozhodnutie v bitke o Dunkerque, keď už Nemci v podstate zrazili spojencov na kolená. Je paradoxné, že nemecká propaganda obviňovala zo šírenia a predaja omamných látok najmä Židov. Významnú úlohu v podávaní drog zohrával Hitlerov osobný lekár, kontroverzný doktor Morell. 

Ohler nás prevedie dejinami omamných látok v Nemecku od 19. storočia až po nástup nacistickej strany. Problém bol hlavne v tom, že po 1. svetovej vojne sa Nemecko nachádzalo v katastrofálnej ekonomickej situácii. Aby ľudia zabudli na každodenné problémy a starosti, drogy predstavovali aspoň chvíľkový únik pred realitou. Navyše lekári ich predpisovali takmer na každú bolesť a chorobu. Podľa dobových štatistík bolo po 1. svetovej vojne závislých na drogách údajne až 70 percent lekárnikov. 
Drogy a Tretia ríša boli úzko prepojené, v podstate išli ruka v ruke po celú dobu jej existencie. Niekedy sa priam natíska otázka, či krajinu riadili nacistickí pohlavári alebo omamné látky...

Zaujímavá kniha, ktorá obsahuje veľa nových informácií. Číta sa veľmi dobre, navyše je obohatená viacerými dobovými fotografiami. 

RECENZIA: Fredrik Backman - Čo by môj syn mal vedieť o svete (Host, 2017)

HODNOTENIE:   ***                                 KNIHA MESIACA AUGUST 

Fredrik Backman sa preslávil predovšetkým románom Muž menom Ove. Tentoraz prichádza s úplne inou knižkou, ktorou sa snaží vtipnou formou pripraviť svojho dvojročného syna na život a zároveň sa mu dopredu ospravedlniť za chyby, ktoré bude robiť v budúcnosti. Je dosť ťažké písať na takýto typ literatúry recenziu, preto radšej použijem zopár citátov z diela:

"Takže si hraj. Uč se. Hoň se za svými vášněmi. Najdi si někoho, koho budeš milovat. Snaž se, jak Nejlíp umíš. Buď slušný, kdykoli budeš moct, a tvrdý, kdykoli budeš muset. Nechoď v protisměru. Pak všechno hezky zvládneš. Ale teď vážně. Tys načural do balonkového bazénu, že jo? 
   Doprdele." (s.32). 

"Jo. Já vím, že máma ti to zakázala.
Ale zcela úpřimně. 
Máma si myslí, že Santiago Bernabéu je krabicové víno.
Tu neposlouchej." (s.33).

"Já: A co tohle? To patří sakra kam?
Muj kamarád J.:Sem, ne?
Já: Tak trochu zaber, krucifix!
Muj kamarád J.:Vždyť ti říkám, že to NEJDE!
Já: Nechápu, že je tak děsně ťežký sestavit blbý křesílko...
Muj kamarád J.: Dokonce tady píšou "mobilní". Co tím jako sakra myslí?
Já: Co takhle? Co si o tom myslíš?
Muj kamarád J.: No...a určitě má tohleto tak vyčuhovat?
Já: No tak si to kurva skládej sám!
Muj kamarát: J.: Mňe to jenom připadá nějak divně zahnutý...
Já: Co to k tomu dávaj za debilní návod? Není ještě něco na krabici?
Muj kamarád J.: Je.
Já: A co?
Muj kamarád J: "Snadná montáž." 

(Ticho. Oba dva se dívámé na cosi, co opravdu nevypadá jako správně smontované křesílko.)

Muj kamarád J: Z nás by byli transformeři na hovno." (s.50).

"Jo táta ví

Ostatní tátové to určitě umí vysvětlit nějak pěkně, pedagogicky.
Že přiletí čáp a tak.
No ale, víš... Tvuj táta se do toho vysvětlování trošku zamotal, abych tak řekl. Táta měl poněkud přehnané ambice.. Chtěl to pojmout jako realistikou story.
Táta to měl radši vzít jednoduše. 
Táta ví. 
Problém je v tom, že pokud budeš ve školce vykládat, co táta prováděl s čápem, tak reálně hrozí, že tátu zavřou. Jasný?
Takže táta to radši vezme od začátku a po pravdě.
Jo?
Tak jo:
Táta se vyspal s mámou." (s.96). 

Backman sa vo svojej útlej knižke snažil rozobrať všetky témy, ktoré pokladal za dôležité a o ktorých by mal jeho malý syn v budúcnosti vedieť: lásku, náboženstvo, futbal, sexuálnu orientáciu, nakupovanie v obchodnom dome s nábytkom, vzťahy a správanie sa mužov k ženám...
Niektoré pasáže sú vtipnejšie, iné menej. Možno keď budem raz otcom a budem mať syna, tak mi bude Backmanova kniha o niečo bližšie. Kto vie? Takto je to pre mňa zatiaľ priemerná kniha.

RECENZIA: Paul Glaser - Tanec s nepriateľom (Motýľ, 2014)

HODNOTENIE:  ***

"Po pere mi steká kvapka potu. Cítim soľ. Tancovanie ide samo od seba. Plynulé abstraktné línie. Nič nevidím, počujem len hudbu. Tancujem akoby v tranze. Presne ako vtedy, keď som to okúsila po prvý raz, ako päťročná." (s.234). 

Život je plný náhod. Paul Glaser, autor tohto dokumentárneho románu, bol po skončení nejakej konferencie navštíviť koncentračný tábor v Osvienčime.. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby na jednom z kufrov neprečítal meno Roosje Glaserová. Paul vedel, že Glaserová je v Holandsku dosť zriedkavé priezvisko a preto mu to nedalo a začal pátrať po osudoch tejto záhadnej ženy. Výskum napokon potvrdil, že za menom sa ukrýva jeho teta. Kto však bola táto tajomná pani?

Roosje Glaserová sa narodila v nemeckom meste Klévy, no neskôr sa spoločne s rodičmi presťahovala do Holandska. Tam patrili k zámožným židovským rodinám, takže na nedostatok financií sa nikdy nemuseli sťažovať. Keď Roosje niekedy vo veku piatich rokov začala vnímať hudbu, automaticky sa pustila do tanca a to jej v podstate vydržalo až do posledného výdychu. 
Roosje si užíva nielen tanec, ale všetko, čo so životom súvisí: spoločnosť mužov, hudbu, alkohol, cigarety. Akoby niekde vo vnútri cítila, že čoskoro nastanú kruté časy. Ešte stihne úspešne rozbehnúť tanečnú školu, no protižidovské zákony ju čoskoro zrazia na dno. Napriek tomu Roosje mnohé nariadenia ignoruje a naďalej sa snaží žiť svoj život naplno. Kruto ju zasiahne smrť priateľa, leteckého pilota. Spozná viacerých mužov, no musí sa čoraz viacej skrývať pred nacistami. Zdá sa, že spoločne s rodičmi napokon vojnu v zdraví prečkajú v odľahlej časti vidieka, no zradí ju jeden z partnerov. Prejde viacerými koncentračnými tábormi, údajne má intímny pomer s jedným vysokým dôstojníkom SS. Nacistických pohlavárov učí v koncentračnom tábore tancu a celkovému spoločenskému bontónu. Doktor Mengele a doktor Clausberg si ju vyberú na svoje zvrátené experimenty, čím sa na jednej strane vyhne strašným podmienkam, ktoré panujú v tábore, no už nikdy nebude môcť mať deti: "Panuje tam príjemná atmosféra. Experimenty trvajú kratučko. Nejaké to pichnutie, porezanie či menší odber krvi. Potom si môžeme oddýchnuť, a keď prídeme k sebe, smieme ísť von a na poli medzi barakmi zbierať bylinky, ako napríklad šťavel alebo razcu. Volajú nás bylinkové komando. Je to pekná práca. Veď si len predstavte, pobehovať po Osvienčime na slnku a hľadať bylinky." (s.174).
Roosje prežije aj pochod smrti a po oslobodení sa presťahuje do Švédska. Zatrpkne na Holandsko, v ktorom strávila mladosť, má pocit, že pre ňu jej domovská krajina počas vojny nič pozitívne neurobila a preto sa rozhodne svojim zradcom, za všetko to utrpenie, ktoré jej spôsobili, pomstiť...

Roosje Glaserová zomrela v roku 2000. Nikdy neprestala milovať tanec, aj keď už bola v staršom veku. Svoj život prežila naplno. So svojim švédskym manželom sa rozviedla len rok pred svojou smrťou. Za svojho života sa ešte raz vrátila na miesta, ktoré tak výrazne ovplyvnili jej ďalšie roky. 

Paul Glaser napísal historický román, v ktorom sa prelína minulosť so súčasnosťou. Pri písaní vychádzal z denníka, ktorý si viedla jeho teta a z jej korešpondencie. Takisto navštívil viacerých príbuzných, ktorí si na ňu pamätali. Kniha je robená striedavo ako dokument a klasický príbeh, čo občas prekáža, keďže sa nemáte čas naplno doň ponoriť. Aspoň na mňa to pôsobilo rušivo.
Prečítal som už viacero príbehov z prostredia koncentračného tábora a keď to mám porovnať s tými najlepšími (Utiekol som z Osvienčimu, Mengeleho dievča), je to taký priemer. Zaujímavý príbeh, ale nedokázal ma strhnúť ako vyššie spomínané romány. Napriek tomu určite nič nepokazíte, ak si knihu prečítate.  

RECENZIA: Malin Persson Giolito -Tekutý piesok (Knižný klub, 2017)

HODNOTENIE:   ****                                         KNIHA MESIACA AUGUST

"Říká se, že všichni lidé mají stejnou hodnotu. To se však prohlašuje, když jste vzdělaní, dobře vychovaní a třeba máte vysokoškolské vzdělání, jenže to z toho ještě nečiní pravdu. Ve skutečnosti všichni vědí, že životy ruzných lidí mají ruznou hodnotu. A právě proto, když se nad Indonésií zřítí letadlo a zahyne v něm čtyři sta lidí, tak se o tom píše dvakrát tolik  v případě, že na palubě byl Švéd, byť jen jeden jediný. Jeden upocený sexuální turista  se švédským pasem má dvakrát větší cenu než životy čtyř set Indonésanú. Proto když krásná mladá žena se slušně rozjetou kariérou  zahyne pod lavinou, píše se o tom palcovými titulky (a s fotkou), ale když cestou  od metra přepadnou a zavraždí inkontinentní rozvedenou bezdětnou duchodkyni, najdete o tom v novinách jen noticku někde vedle programu kin a reklamy na prsní implantáty. Proto ve všech článcích  o "djursholmském masakru" vždycky najdete minimálně jednu fotku Amandy, ale zdaleka ne tak často Dennise. 
Jen dementi tvrdí, že je úplně jedno, kdo jsme a co jsme vykonali. Mluví o hodnotě lidského života, jako by nebyla jen náš výmysl." (s.348).  

Jedného dňa vojde Maria Norbergová (prezývaná Maja) do triedy a zabije svojho chlapca Sebastiana Fagermana a najlepšiu priateľku Amandu. Prípad sa zdá byť jasný. Maria je chladnokrvná vrahyňa, Sebastian a Amanda nevinné obete. Novinári a verejnosť sú pobúrení a pre Mariu žiadajú najvyšší možný trest. Lenže ono to môže byť aj trochu inak...

"Vím, že bych měla umět vysvětlit, co se stalo. Měla bych to umět jako Sander, nějak jasně to napasovat nebo nenapasovat na znění zákona. Říct: nejdřív ses stalo tohle, pak tamto a potom to a to. Nemužu za to. Jsem nevinná. Nebo mužu za to. Jsem vinná. Jenže to já nedokážu. Nenávidíte mě za to, co se stalo, a já sama sebe nenávidím ještě víc, protože to nedokážu nijak vysvětlit. Žádné vysvětlení neexistuje. Celé je to naprosto nesmyselné."    (s.344).

Mariu čaká väzba a neskôr súd. Našťastie jej rodičia sú dobre situovaní, preto si môžu dovoliť zaplatiť prvotriednych obhajcov. Maria si spomína na svoj život, ktorý viedla pred tým, ako ju zatvorili. Bol plný divokých večierkov, hádok so Sebastianom a jej najlepším kamarátom Samirom, plný drog, alkoholu, udobrovania a ospravedlňovania. Bohatá švédska mládež z vyšších kruhov nerieši existenčné problémy. Aj preto verejnosť prekvapí, keď slušne vychované dievča z dobrej spoločnosti chladnokrvne zastrelí dvoch spolužiakov a necíti žiadnu vinu. Aspoň tak pôsobí na súdnom pojednávaní.

"Člověk je nevinný, dokud soud nerozodne o jeho vině. Co je to za divné tvrzení? Buď je člověk nevinný od začátku, anebo to prostě udělal" (s.13).

"Pamatuju si,, když mi bylo asi dvanáct, zeptala jsem se mámy, kolik musí člověku být, když se prvně s někým vyspí. Máma řekla, až se s někým budeš chtít vyspat tak moc, že ti bude fuk, co si o tom pomyslím, že ti bude fuk, že co si o tom pomyslí kdokoli jiný, protože bys radši umřela, než si to nechala ujít, tak na to budeš dost velká." (s.198).

Severský právnický thriller nazerajúci do súčasnej švédskej spoločnosti, ktorá je čoraz viac ovplyvnená rasovou a sociálnou šikanou, drogami, bezcitnosťou, nenávisťou a ľahostajnosťou. Ani jedna z postáv nie je vyslovene pozitívna, preto som ani nedokázal držať palce hlavnej hrdinke a jej priateľom. Je to mrazivé a výborne napísané. Nie je to klasická švédska krimi v štýle Nesba, Sunda alebo Bjork, ale napriek tomu je to dramatické čítanie do poslednej strany.   


       

RECENZIA: Ralf Rothmann - Umrieť na jar (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:   **                                                        KNIHA MESIACA AUGUST

"Milá mama, dúfam, že sa všetci máte dobre. Ja som zdravý, hoci vlhký chlad mi dáva zabrať. Ale pomaly nastupuje jar, všeličo kvitne. Sedím v Rózse na pošte a nie je tu ani živej duše. Možno odtiaľto ľudia utiekli, možno majú obedňajšiu prestávku, neviem. Cintoríny hrdinov, kde som hľadal aj otcovo posledné miesto odpočinku, sa stále rozrastajú. Rusi nás tlačia a bojové jedlá strieľajú na všetko, čo sa hýbe, aj na zbehov. Keď obrátiš pohľadnicu, uvidíš , ako to tu vyzerá v lete, v mierových časoch. (Vežu kúpeľného domu si však musíš odmyslieť, tá utrpela plný zásah.) Vďaka za blahoželanie k narodeninám aj za balík, potešila si ma. Na skoré stretnutie! Tvoj syn." (s.92). 

Vojna sa blíži k svojmu záveru a nemecká armáda berie do svojich služieb takmer každého. A práve to je hlavný dôvod, prečo nedobrovoľne narukujú k vojsku aj dvaja sedemnásťroční chlapci Walter a Fieke. Obaja pracujú ako dojiči kráv. Zatiaľ čo Walter je ten šikovnejší, Fielterovi to veľmi nepáli. Sú ako legendárna dvojica Lennie Small a George Milton v Steinbeckovom slávnom diele O myšiach a ľuďoch.
Walter doma necháva priateľku Elisabeth, ktorej sľúbi, že dá na Fieltera pozor. Potom sa už obaja spoločne pripoja k jednej nemeckej bojovej jednotke, s ktorou odchádzajú na front. Všade naokolo cítiť smrť, beznádej a strach. Sovietska armáda je na dostrel. Všetci vedia, že situácia je beznádejná. Ide len o to, ako to peklo prežiť. Krajina je zničená vojnou, ľudia sú unavení a túžobne očakávajú kapituláciu Nemecka. Keď Fielter dezertuje, Walter na neho stráca kontakt. Sľub, ktorý dal pred časom Elisabeth, napokon nedodržal. 

" - Mamička moja, pomôž mi. - Vojak zrejme ležal tesne za ním. Škrabal na latkovú stenu a tíško opakoval: - Prečo mi nepomôžeš? - Walter sa pevnejšie omotal drsnou tkaninou." (s.70). 

Je po vojne. Walter sa vracia domov a je svedkom toho, ako vojna zmenila charaktery všetkých naokolo. Vie, že napriek všetkým tým hrôzam sa musí vrátiť späť do života. Dokáže to? 

Priznám sa, že som čakal niečo na spôsob Remarqueovho slávneho románu Na západe nič nové. Silný príbeh, dramatické scény, slová, ktoré sa vám vryjú do srdca. Rothmannova kniha sa snaží zachytiť v prvom rade atmosféru vojny, čo sa jej bohužiaľ nedarí. Priznám sa, že k Walterovi som si ako čitateľ nedokázal vybudovať vzťah. Rothmann píše formou statickej kamery, ktorá pomaličky zachytávala situáciu naokolo. Chýbajú dramatické momenty, prekvapujúce zvraty, silné emócie. Bez toho dobrý román môže fungovať len ťažko. A vojnový zvlášť.    

POTULKY PO VÝCHODE S KAMOŠOM (fotodokument)

PRÁZDNINOVÉ OKAMIHY

A TAK CESTUJEME NA VÝCHOD, MILÝ KAMARÁT

AJ TU V KOŠICIACH MÁŠ SVOJICH BRATOV

KAPUČÍNO V PREŠOVSKEJ KAVIARNI ŤA URČITE POSTAVÍ NA NOHY

TAM POZERAJ KAMOŠ, NECH JE VIDIEŤ PRED NAMI BARDEJOVSKÚ RADNICU

CHCEŠ SA HÁDAŤ? JASNÉ, ŽE JEDNO EŠTE DÁME (PREŠOV)

MYSLÍM, ŽE NA DNES UŽ STAČILO. SPI, KAMOŠ

RECENZIA: Jean Michel Guenassia - Vysněný život Ernesta G. (Argo, 2014)

HODNOTENIE:  *****

"Jmenuji se Ernesto. Doma mi říkali Ernestito, aby to rozlišili od mého otce. Jmenovali jsme se stejně. U nás to je tradice. Tak jsem byl malý Ernesto, nelíbilo se mi být malý a dělal jsem všechno pro to, aby na to zapomněli. Jak mě rodiče vychovávali, o tom mohl každý snít: svobodně, bez donucování, dostalo se mi od nich jen lásky a laskavosti, nejlepší příklad na světě pro výchovu, otec mi vždy pomáhal se realitovat Jestlipak si na mě mých šest dětí uchová jinou vzpomínku než jako na vousáče, který je pět minut pohoupal na kolenou? Nechal jsem je jejich matkám, opustil je a nikdy se o ně nestaral. Co jiného muže člověk pro své děti udělat než jim přpravit dobrý život, dát jim  to nejlepší, aby si jednou mohli říct: muj otec byl dobrým otcem. Já jsem chtel, aby žily v lepším a spravedlivejším světě. Vlastně jsem se víc staral o budoucnost druhých a vlastné děti jsem opomíjel. Nikdy mě nenapadlo, jak jsem jim musel chybét  ani jak mně chybějí dnes ony. Možná jsem se nehodil k tomu, abych vubec  měl děti" (s.306). 

Josef Kaplan prežil veľmi dlhý  a zároveň plnohodnotný život. A to nielen preto, že sa dožil úctyhodných sto rokov. Narodil sa ešte pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, v židovskej rodine. Matka mu zomrela, keď bol ešte mladý a tak výchova malého Josefa ostala na pleciach otca Eduarda. Už ako dospievajúci mladý muž si Josef užíva nočný pražský život a celé hodiny pretancuje s miestnymi dievčatami. Najlepšie to vystihol jeden návštevník známeho pražského podniku: "Pane Bože, ochraňuj nás pred ženskými nalíčenými jako filmové hvězdy, s nosíkem nahoru, kulaťoučkou prdelkou na jehlách." (s.24). Táto vášeň drží Josefa aj počas lekárskych štúdii v Paríži. Po úspešných štúdiách medicíny odchádza do Alžírska, kde sa nachádza jedno z najmodernejších výskumných laboratórií 30. rokov 20. storočia. Josefa v tom čase nezaujíma nič iné, iba výskum. Načas sa úplne izoluje od spoločenského života. No len do chvíle, kým sa jeho osud nepretne s osudom Mauriceho Delaunayema, dvadsaťročného muža, ktorý je rozhodnutý, že za každú cenu v Alžírsku zbohatne, jeho priateľkou, začínajúcou divadelnou herečkou, okúzľujúcou krásnou Christine a jej šarmantnou priateľkou Nelly, s ktorou Josef nadviaže vzťah, hoci od začiatku je tajne zamilovaný do Christine. S touto trojicou trávi Josef väčšinu voľného času, pokiaľ nie je práve zavŕtaný vo výskumnej práci. Vo vzduchu je však čoraz viac cítiť nenávistný duch nacizmu. Zákony sú voči cudzincom a najmä židom čoraz tvrdšie. Josef je nútený odísť do najzapadnutejšej časti Alžírska, do Ouled Smiru, na Bohom zabudnuté miesto, kde nechodia už ani líšky, kde končí akákoľvek normálna civilizácia. Ostalo tu len zopár miestnych obyvateľov, ktorým sa snaží Josef v rámci svojich možností pomáhať: "Tři roky...TŘI! Když to tak píšu, těžko tomu uvěřit. Už nevím, kdo říkal, že nejhorší jsou první tři roky. Patrňe já." (s.132). V  mestečku Ouled Smir prečká Josef Kaplán v podstate celú vojnu a tak sa mu podarí vyhnúť všetkým tým hrôzam, ktoré sa odohrávali všade naokolo. Keď ho vystrieda mladý kolega lekár, Josef sa môže konečne vrátiť späť do Paríža. Je zarastený a otrhaný ako nejaký pustovník. Vojna zmenila charaktery viacerým jeho priateľom. "Výhodou lidí, kteří vás mají rádi, je, že vám rozumějí víc, než si rozumíte sami. A jestli vám neromumějí doopravdy, aspoň vás mají rádi." (s.141). Maurice je zatrpknutý chlapík, ktorý neustále reve po Christine a Nelly si nájde bohatého fotografa, u ktorého má šancu na lepší život. Maurice a Christine sa hádajú čoraz viac, až to napokon vedie k rozchodu. Christine je silná emancipovaná žena, ktorá sa potrebuje realizovať a po boku Mauricea nenachádza žiaden priestor na vysnenú hereckú kariéru. Josef sa cíti v tom čase opustený a preto sa to rozhodne risknúť. Požiada Christine o ruku a tá po počiatočnom odmietnutí napokon súhlasí. Obaja premýšľajú , kde budú spolu žiť. Napokon sa rozhodnú cez Švajčiarsko vrátiť do Československa. Cesta späť je náročná, keďže všade ešte doznievajú následky vojny a hranice sú len ťažko prechodné. Na švajčiarskych hraniciach Josef  s Christine stretávajú Pavla Cibulku, Josefovho priateľa z detstva, na ktorého si však Josef už takmer vôbec nespomína, Pavel sa k nim pripojí a v trojici sa vracajú do Československa. V Prahe narazia na Josefovu bývalú priateľku Terezu, ktorá začne s Pavlom chodiť. Po čase sa im narodí syn Ludvík, ktorý sa v dospelosti stane redaktorom Rudého práva. Josef, po vojne plný ideálov, vstúpi do politiky ako poslanec komunistickej strany. Lenže päťdesiate roky ho nadobro zbavia ideálov. Našťastie ako výskumný pracovník nie je priamym terčom útokov zo strany komunistov, ktorých ideály niekoľko rokov tak verne obhajoval. Spoločne s Christine sa im narodia deti Helena a Martin. Christine má komunistického Československa plné zuby. Nedokáže si zvyknúť na neslobodu a tak berie so sebou Martina a navždy odchádza z krajiny. Československo opúšťa aj Pavel, ktorý necháva doma Terezu a Ludvíka. Josef vychováva Helenu sám. Pracuje v ozdravovacom zariadení a snaží sa prežiť v tej šedi socializmu. Istú nádej prinesie obdobie Pražskej jari, no to pominie ešte rýchlejšie ako vôbec začne. Všetko zmení príchod juhoamerického revolucionára, ktorého má Josef osobne na starosti. Tento muž zmení život nielen jemu, ale aj členom Josefovej rodiny...

Skvelý román francúzskeho spisovateľa, ktorý veľmi pripomína diela Milana Kunderu. Príbeh je výborne vystavaný, dej plynie v dobrom tempe, postavy sú zaujímavé a charizmatické. Jediná kritika smeruje k autorovi, ktorý akoby na niektorých miestach zabúdal, že Česi mali počas trvania Československej republiky spoločné dejiny so Slovenskom a v knihe to občas nevidieť. Inak veľmi silný čitateľský zážitok, vrátane mrazivého záveru.