Vianočné perličky/ Vianočný list Ježiškovi

                                                                                                             
                                                     www.jeziskovidoneba.com 
  

Milý Ježiško, viem, že v tomto hektickom predvianočnom období máš najviac práce a preto sľubujem, že sa nebudem priveľmi rozpisovať. 
Keďže starká z otcovej strany bola zanietená komunistická straníčka (ona tým ideám úprimne verila), ateizmus zostal vo mne a v bratovi akosi zakorenený. Aj preto nám v detstve nosil darčeky Dedo mráz z Čukotky a nie ty alebo tvoj kolega Santa Claus, ktorý prepožičal svoju tvár najslávnejšiemu nealkoholickému nápoju hnedej farby.
Nie že by som v teba neveril, len som si k tvojim ideám akosi nedokázal nájsť cestu. Aspoň zatiaľ. Vlastne to ani je je tvoja vina, ale skôr vina tých, ktorí hlásajú tvoje myšlienky, no neriadia sa nimi.Na svete je toľko nespravodlivosti, zla a utrpenia, že to jednoducho racionálne nedokážem prijať. Nič si z toho nerob. S mojou mamou sa snažíme nájsť si cestu k sebe už tridsať šesť rokov a stále na tom obaja usilovne pracujeme. To však neznamená, že ju nemám rád. A mám pre teba aj jednu dobrú správu. Môj mladší brat si našiel cestu nielen k mame, ale dokonca aj k tebe. Takže tak. 

Aby som teda prešiel k veci. Určite dostávaš milióny mailov a listov z celého sveta od ľudí rôznych národností, sociálneho postavenia, záujmov, ktoré sú plné kadejakých želaní. 
Čo si teda prajem pod stromček? Hovorí sa, že každému naložíš na chrbát toľko, koľko unesie. Chcem ťa teda poprosiť, aby si zo mňa nerobil vysokohorského nosiča.
Mám skvelú partnerku, prácu, ktorá mi zabezpečuje celkom normálny život, aj zdravie mi zatiaľ slúži. Za čo ti z celého srdca úprimne ďakujem. Jasné, aj ja by som chcel byť finančne nezávislý, robiť prácu, ktorá bude napĺňať moje predstavy, chcel by som pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, chcel by som, aby sa iní cítili v mojej spoločnosti príjemne, aby mali pocit, že ich moja prítomnosť duševne obohacuje. 

Neviem či si pri toľkej práci, čo musíš po celom svete vykonať, dokážeš aspoň na chvíľku oddýchnuť, či si dokážeš nájsť čas na to, aby si sa rozvalil pred telkou, otvoril si vychladené pivo a v pokoji si pozrel nejaký šláger futbalovej Premier league (mimochodom máš tam hore plazmu alebo LCD? ) A aký je tvoj obľúbený klub? Ak sa ti dá, aspoň raz za čas to vyskúšaj. Dopraj si chvíľku len pre seba. Stojí to za to. Alebo si vezmi nejakú knižku a vychutnaj si ju so šálkou horúceho čaju s medom. 

PS: Vždy som sa ťa chcel spýtať jednu otázku: Kto ti nosil v detstve darčeky? 

 ďakujem za odpoveď.

                                                                    s pozdravom...... MILOŠ Z

         

RECENZIA: Marian Váross - Deň za dňom. Samota (Marenčin PT, 2016)

HODNOTENIE:  ***


Čítal som viaceré romány písané formou denníkov. Asi najznámejší je Denník Anny Frankovej. Výhodou denníkov je, že sú osobnejšie, sú bohaté na pocity, dojmy, sú otvorenejšie, keďže nie sú písané primárne pre čitateľov, ale slúžia ich tvorcom ako istý druh psychohygieny.

Byť v pozícii objektívneho kritika a zároveň neuraziť človeka, je niekedy náročné: 
"Ťažká dilema kritika: brať ohľad na človeka, alebo na umenie?"(s.20).

Marián Váross bol publicista a predovšetkým teoretik výtvarného umenia. Narodil sa v roku 1923 a zomrel v roku 1988, zhruba rok pred pádom režimu. Jeho pohľad sa však neupieral len na výtvarníkov, ale aj na politické, kultúrne a umelecké dianie od päťdesiatych rokov, až po jeho smrť. Prínosom jeho denníkových zápiskov je, že približujú významné postavy slovenských dejín nielen z odborného, ale aj z ich súkromného života. A treba povedať, že Váross nie je vždy "láskavý rozprávač", ale svoje myšlienky a  názory na ľudí píše tak, ako to cíti a vníma. Jeho denník je zostavený chronologicky. Zápisky z päťdesiatych rokov (konkrétne z roku 1953), kedy ešte doznieva najtemnejšie obdobie  socializmu, sú stručné, bez odvážnejšieho subjektívneho pohľadu, je cítiť, že autor má obavy pomenovať niektoré veci priamo. Šesťdesiate roky sú naopak obdobím uvoľnenia, pre Várossa to znamená možnosť publikovať texty, vyjadrovať svoje pocity, nemusí sa báť pomenovať veci tak ako to cíti. Po roku 1968 nastáva zlom, pre svoje názory na vstup sovietskych vojsk na naše územie je vyškrtnutý z verejného života, pre režim sa stáva nežiadúcim: "Judášske bozky z Čiernej nad Tisou a Bratislavy sa príliš podobali na Godesberg a Berlín. Dúfajme, že ľudia prijmú toto poučenie a už nikdy nebudú upadať do ilúzie o možnosti socializmu socialistickou revolúciou" (s. 40). Začiatok osemdesiatych rokov najlepšie vyjadruje odtieň šedej. Atmosféru vtedajšej doby vykresľuje napríklad rozhovor populárneho herca a zabávača Vladimíra Menšíka s vtedajším ministrom kultúry Miroslavom Válkom: "Ovzdušie v televíznej relácii Kreslo pre hosťa býva zvyčajne uvoľnené a srdečné najmä Menšíkovou zásluhou. V prípade Válka to bolo tentoraz iné. Menšík bol zarazený, cítil sa stiesnene, dokonca sa mu občas zle dýchalo. Napokon, ako keby si povedal: - S tímto člověkem nic nesvedu.- Obmedzil sa na pár myšlienok, ktoré mu nevyšli, a beseda sa skončila" (s.182).Ľudia majú pocit, že politická situácia sa najbližšie desaťročia nezmení, že budú žiť navždy v akejsi imaginárnej klietke, v ktorej sa môžu najesť, napiť, vyspať, ale musia mlčať. Na tomto mieste autor opisuje aj výsluchy a svoje osobné skúsenosti s ŠTB. Nádej prichádza v druhej polovici osemdesiatych rokov, s nástupom Michaila Gorbačova, pod ktorého vedením sa mocné impérium postupne rúca. Hoci sa Váross definitívnej zmeny režimu nedočká, cíti, že už to dlho trvať nebude...

V denníku, ktorý zachytáva zhruba tridsať päťročné obdobie autorovho života, sa stretneme s viacerými menami politického, kultúrneho a umeleckého života:
 a) výtvarníci - Martin Benka, Miloš Bazovský, Vladimír Kompánek, Vincent Hložník, Koloman Sokol, Ján Kulich. Ľudovít Fulla, Janko Alexy, Albín Brunovský, Milan Laluha
 b) spisovatelia- Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Milan Kundera, básnici- Štefan Žáry, Pavel Bunčák, Ján Kostra, Ján Smrek
 c) politici- Miloš Jakeš, J. Tido Gašpar, Miroslav Válek, Alexander Dubček, Peter Colotka, Vasiľ Biľak, Gustáv Husák, Viliam Šalgovič
d) literárny vedci, historici umenia- Mikuláš Bakoš, Oskar Čepan, Milan Hamada, Albert Marenčin, Ján Števček, Stanislav Šmatlák
e) herci - Martin Gregor, Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Július Pántik
f) disidenti - Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Jozef Jablonický, Václav Havel, Ján Budaj

"Každá strana, ktorá je vedúcou silou bez nejakej opozície, musí skôr či neskôr degenerovať. Hovoriť o socialistickom pluralizme pri udržaní všetkých strán a organizácii v štáte v postavení bábok je len fráza a niekedy aj politický zločin" (s.282).
Aj vy máte pocit, že Várossove myšlienky sú aktuálne aj dnes?

Nie je to kniha, ktorá sa číta jedným dychom, napriek tomu je zaujímavá. Najmä preto, že približuje atmosféru a ľudí minulého režimu tak, ako ich nepoznáme z učebníc a odborných výkladov. Štýl písania denníku presne vystihuje atmosféru konkrétneho desaťročia. Nájdeme v ňom veľa myšlienok, ktoré nútia k hlbšiemu zamysleniu. Aj preto sa oplatí nájsť si na Várossove dielo čas a prečítať si ho.


       

Vianočne perličky / Chlapec, čo podľahol televíznej reklame

Dnes na to všetko spomínam len s úsmevom, no vtedy to vyzeralo inak. Moji rodičia odštartovali zmenu režimu vo veľkom štýle. Rozviedli sa. Písal sa rok 1989. Svet sa menil. Áno, priznávam, podobne ako väčšina národa, aj ja som po revolúcii podľahol tomu pozlátku, tomu gýču, čo začal západný svet prezentovať a vyvážať do krajín bývalého východného bloku a hlavne som prepadol televíznym reklamám. Na moje ospravedlnenie, mal som nejakých desať - jedenásť rokov. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že keď mamina pozerala nejaký televízny program, s bratom sme ju poprosili, aby nás pred jeho začiatkom a po jeho skončení (lebo vtedy reklama ešte nebola počas programov, iba pred ich začiatkom alebo po ich skončení), zavolala špeciálne na reklamu. 
Ľudia mali v tom čase ešte relatívne slušne nasušené peniaze, len ich bolo treba minúť. A chceli si dopriať, pretože ako všetci vieme, v čase socializmu bolo slovné spojenie "nedostatkový tovar" často skloňované, prípadné sa vysnívaný sortiment dal zohnať len po známosti (ako podpultový tovar) alebo v tuzexe - za bony. A odrazu bolo všetkého ako maku. Dokonca aj moja mama, inak veľmi sčítaná a racionálna žena, podľahla horúčke menom kupónová privatizácia, absolvovala pár stretnutí s herbalife-om, a dala sa nahovoriť na nejaký pyramídový podvod. Samozrejme, že na tom prerobila, no a odvtedy okamžite ruší hovory, len čo jej ponúknu nejakú výhru, prípadne super božskú zľavu. Vtedy však bola jednoducho taká doba. Niektorí sa poučili, iní skúšali šťastie ďalej.

A čo ja? Kupoval som si čokolády "zaručenej kvality": milky way, bounty, mars, snickers, twix, žul som žuvačky brooklyn, plátkové wrigley spearmint a cmúľal som ovocné mentosky. Potreboval som ochutnať všetok ten nový západný tovar, čo k nám putoval. Gofry som sklamane hodil do koša po dvoch odhryznutiach, rovnako tak putovali do koša aj prvé müsli tyčinky, na ktorých chuť som nebol zvyknutý. Nealko pivo, z ktorého mi dal otec odpiť, som s odporom vypľul do umývadla. Vtedajšie nealko pivá chutili fakt hnusne. Aj ja som prešiel érou trikolorových čeleniek a potníkov, krikľavých šuštiakových súprav a tzv. ľadviniek, ktoré sa opásali pod bruchom a odložili ste si do nich peňaženku, kľúče alebo doklady. 

Keďže tyčinka bounty mi veľmi chutila, rozhodol som sa, že kúpim na Vianoce kokosové orechy. Nahovoril som na to aj svojho mladšieho brata a šlo sa na vec. Nie som síce kresťan, ale tie orechy boli na tú dobu nekresťansky drahé. No čo. Asi som vtedy zmýšľal v zmysle "žijeme len raz." A tak sme sa vybrali s bratom do zelovocu a dva najväčšie kokosy sme vložili do tašky. Vylovili sme našetrené peniaze a vložili ich vysmiatej pani predavačke do rúk.
Na Štedrý deň sme ich potom slávnostne položili na drez. Mama s rozpakmi striedavo pozerala na nás a potom na orechy. Na nás a na orechy. Napokon vytiahla najväčší a najostrejší nôž, ktorý našla v zásuvke a snažila sa ním seknúť do orecha. Spočiatku len jemne, keď to nešlo, pridala na intenzite. Napokon sa nôž zmenil v maminých rukách na mačetu a mama sekala, akoby sa chcela prebiť amazonským dažďovým pralesom. Neskôr vymenila nôž za sekáč na mäso, ale ani to nepomáhalo. Babka (mamina mama, ktorá s nami po rozvode našich rodičov zvykla tráviť Vianoce), ako skúsenejšia osoba, sa taktiež zúčastnila tohto nezvyčajného rituálu, navrhla navŕtať do kokosu dierku. Po urputnom boji sa to mame pomocou ručnej vŕtačky napokon predsa len podarilo. S bratom sme ani nedýchli. Čakali sme príval smotanovo bieleho chutného mlieka, ktoré bude pomaličky stekať do pripraveného hrnčeka. Aké však bolo naše sklamanie, keď namiesto očakávaného nektáru, vypadlo len pár priesvitných kvapiek ťažko identifikovateľnej farby a chuti. Ani to nás však neodradilo a vrhli sme sa na plátky bieleho snehu, naivne si mysliac, že toto bude určite to chutné bounty z reklamy. Ale houby, houby, zlatá rybka, chutilo to trpko, nechutne, nijako. Za žiadnych okolností som však nechcel prijať prehru. Prehĺtal som tých pár mizerných kúskov a mamine som tvrdil, že presne takto nejako som si to predstavoval. Napokon oba predražené kokosové orechy skončili v koši. Vyhodené peniaze, ktoré sme si bratom tak poctivo šetrili, sa smutne váľali na dne smetiaku. 

Vrchol zmagorenia televíznou reklamou však mal iba prísť. Aby toho v ten rok nebolo málo, mamina dostala od nás s bratom skvostný vianočný darček. Keďže som bol o dva a pol roka starší ako môj brat, vinu beriem na seba. Ak ste zažili tú dobu, určite si pamätáte, ako vo veľkom odštartovali televízne reklamy. Hlavne na pracie prostriedky. Lanza, Ariel, Persil, Biomat,... Dokonca v tom čase kolovala na našej základne škole jedna taká reklamná rýmovačka, ktorú často opakoval jeden môj spolužiak: 

"Biomat neperie,
Ariel zas nevoní,
zahodím slipy,
koupím si nový"   

Vtedy sme ešte neriešili, že sa v texte prelínajú slovenské a české výrazy, rečová bariéra slovenčiny a češtiny bola pre našu generáciu neznámym pojmom. Hlavne, že sa to rýmovalo.
Aby som sa ale vrátil k téme. Reklamy boli nielen na pracie prášky, ale aj na vyššie spomínané sladkosti a výrobky z drogérie. A jednou z komodít boli aj vložky. Treba pripomenúť, že boli časy, keď v socializme začali byť vložky nedostatkovým tovarom. A možno aj toto sa snažili využiť obchodníci zo západných firiem a spustili veľkú kampaň. A chytili aj mňa. Vtedy som premýšľal štýlom - "čo je v reklame, to je kvalitné" a tak som spravil rozhodnutie. Vzal som časť ušetrených peňazí a šiel som do drogérie kúpiť vložky Always. Áno, dobre čítate. A dokonca, keď sa ma zmätená pani predavačka spýtala, že pre koho to je, s hrdosťou som odpovedal pevným hlasom: "Pre moju maminu". Pani mi to narýchlo šuchla do igelitky a pozerala sa pri tom na všetky strany, akoby mi predala nejaký zakázaný porno časopis. Spokojne som šiel ku babke, ktorá bývala len kúsok od nás, a poprosil som ju, či by mi nezabalila darček pre maminu. Už si nepamätám babičkin výraz v tvári, keď som vyložil z tašky "jedinečný" darček pre jej dcéru, zato si pamätám mamin zmätený výraz, keď dala dole mašľu a rozbalila darčekový papier, ktorý odhalil modrý obal s anglickým nápisom. Pár sekúnd si ho so zvláštnym výrazom v tvári prezerala, no napokon si nás s bratom k sebe privinula a celú tú, aj pre ňu určite trápnu situáciu, uhrala so cťou. Fakt neviem, čo si vtedy o nás myslela, ale ešte aj teraz, keď si na to celé po rokoch spomeniem, neprestávam sa čudovať nad tým, aký vplyv mali na mňa hlúpe reklamné slogany. 

Dúfam, že vy budete rozumnejší a budete nakupovať viacej srdcom než hlavou a nenecháte sa zmanipulovať, podobne ako jeden malý chlapec na začiatku deväťdesiatych rokov. 

        

Vianočné perličky/ Moje vianočné želanie

Keď si po rokoch spomínam na svoje Vianoce v detstve, vidím skôr len nejaké útržky. Do mojich deviatich a bratových šiestich narodenín (kým sa naši nerozviedli), sme trávili najväčšie a asi aj najobľúbenejšie sviatky roku ako klasická rodina. Mamina pripravovala zemiakový šalát a file (kapra sme nemali, otec vedel rozbiť rodinu, no kaprovi hlavu nie) a tak sme mali klasickú rybu v trojobale. Kým bývali naši spolu, resp. kým býval otec s nami, naši to mali na Vianoce dobre premyslené. Mamina chystala štedrovečernú hostinu a otec, ktorý nám už pár dní pred Vianocami zdôrazňoval, že sa musíme naučiť nejakú ruskú básničku, aby sme urobili Dedovi mrázovi radosť( starká bola straníčka, takže u nás nechodil Ježiško, ale Dedo mráz). Už neviem ako znelá tá báseň, čo sme sa s bratom tak poctivo učili, pamätám si len týchto pár slov: "Pif, paf oj, oj, oj umirajeť zajčik moj"(inak fakt vhodná básnička na Vianoce) :) 
Keď už sa blížil ten čas, že bolo treba nejako popchať darčeky pod stromček (mimochodom v detstve sme mali vždy len živú jedličku alebo borovicu, otcov švagor bolo totiž lesník), otec nás vystrojil do zimy -vtedy boli ešte zimy aj s kopou snehu a šli sme hľadať Deda mráza. Samozrejme mamina zatiaľ pobalila darčeky a keď sme sa vrátili, zase sme Deda mráza zmeškali. Aj sme boli s bratom sklamaní, veď sme si od rána básničku o zajacovi poctivo opakovali, nech si neurobíme pred Dedom mrázom hanbu a on nás zase predbehol. 
Pokiaľ ide o darčeky, vtedy sme samozrejme o žiadnych smartfónoch, ipodoch, notebookoch a iných vymoženostiach ani nechyrovali. V tom čase boli najluxusnejšími darčekmi pre nás chalanov železnica s vláčikmi (najmä tie osobné, ktoré vo vnútri aj svietili), mimochodom tej som sa zatiaľ nedočkal :), ďalej autíčko na vysielačku (to mi kúpil jeden kamarát z recesie počas vysokej školy a fakt ma potešilo) a autodráha, to bola naozaj pecka a tej sme sa jedny Vianoce s bratom naozaj aj dočkali. To sme si mysleli, že od šťastia explodujeme. Knihy má v tom čase zaujímali väčšinou len kvôli farebným obrázkom, to som mal ešte ďaleko k vášnivému čitateľovi a ponožky, slipy, košele a iné kusy oblečenia nám ako chalanom veľa nehovorili a preto sme ich okamžite odkladali bokom, s hraným úsmevom na perách, aby sa rodičia necítili sklamaní.

A aké je to dnes? Všetko je rýchle, teraz premýšľam hlavne nad tým, ako nakúpiť darčeky ľuďom, na ktorých mi záleží. V podvedomí mi blikajú pracovné povinnosti, stromček zdobím na poslednú chvíľu.
 Čo by som si želal? Stroj času. Aby som s opäť vrátil do detstva a mohol znovu rozbaľovať darčeky. Tešiť sa aj z ponožiek, slipov a košieľ. Tentoraz bez hraného úsmevu. Spomaliť, byť znovu na pár okamihov dieťaťom, čo si užíva Vianoce. Bez svietiacich vláčikov, autodráhy, či autíčka na vysielačku. "Pif, paf, oj, oj, oj... "

RECENZIA: Jo Nesbo - Syn (Ikar, 2014)

HODNOTENIE:  ****

"-Traja chlapci z policajnej školy a tvoja matka. Traja chlapci sa nazývali trojka, boli trojka, boli kamaráti na život a na smrť. Tvoj otec, ja a Pontius Parr. Tvoja mama hľadala izbu v podnájme, prisťahovala sa k nám. Všetci traja sme sa do nej ihneď zaľúbili. - Šimon sa usmial. - Kurizovali sme jej, skryto ju každý z nás balil. Boli sme traja fešáci, určite si nevedela vybrať. - O tom som nevedel -priznal sa chlapec. -Viem však, že si vybrala zle. - Áno -, prikývol Šimon. -Vybrala si mňa-" (s.411)

Podobne ako v Remarqueovom románe Traja kamaráti, aj v Nesbovej knihe stretneme troch priateľov, ktorí sa zamilujú do jedného dievčaťa menom Helen. Šimon Kéfas, Ab Lofthus a Pontius Parr. 
Všetci traja pracujú v mladosti v Ekokrime, na policajnom oddelení, ktoré bojuje v Nórsku proti korupcii na najvyšších miestach. V súvislosti s korupciou sa začnú spomínať dve záhadné mená - Dvojička a Krt. O identite Dvojičky sa len špekuluje, zatiaľ čo Krt je jedným z donášačov z oddelenia Ekokrimu. Po prevalení škandálu spácha Ab Lofthus samovraždu, Šimon Kéfas, ktorý sa nikdy nezmieril so stratou Heleny, dlhé roky zápasí s gamblerstvom, zatiaľ čo Pontius Parr, ako šéf oddelenia vrážd, kryje v súčasnosti Šimonovi chrbát.
  
Z dokonale stráženého väzenia prezývaného "štát", na čele ktorého stojí sebavedomí riaditeľ Arild Franc, ujde istý narkoman menom Sonny Lofthus, odsúdený za dvojnásobnú vraždu. Sonny je Abov syn a po prečítaní otcovho denníku je rozhodnutý pomstiť otcovu smrť. O niekoľko dní začne polícia nachádzať mŕtve telá vysoko postavených ľudí a  jediný, kto môže Sonnyho cestu za pomstou zastaviť, je Šimon Kéfas. A možno ešte atraktívna sociálna pracovníčka Martha, ktorá sa do mladého narkomana bláznivo zamiluje. 

O Nesbovom majstrovstve nemá zmysel sa neustále rozpisovať. Podobne ako Harry Hole, vyšetrovateľ z Nesbových románov, aj Šimon Kéfas má charizmu. Zápasí nielen s komplikovaným vyšetrovaním, ale aj s vlastným súkromím. Ani o dramatické scény nie je núdza. Hlavne, keď v klietke zúrivo prešľapujú a brešú bojové argentínske dogy. 
Záverečné finále je prekvapujúce, s nečakanou pointou. Nesbo je majster svojho remesla a stále dokáže prekvapovať. Výborná práca.
   

DOBRÁ RADA NAD KNIHU (ZLATO) Ako si vybrať tú správnu knihu?

V žiadnom prípade nechcem vnucovať niekomu svoj vkus alebo názor na literatúru. Rád by som vám predstavil svoj osobný kľúč, podľa ktorého si vyberám knihy.

Významný pomocník, ktorého pri výbere svojich kníh vo veľkej miere využívam, je najväčšie internetové kníhkupectvo www.martinus.sk. Hneď na začiatku chcem zdôrazniť, že s menovaným internetovým kníhkupectvom nemám žiadnu dohodu, nedostávam od neho nijaké finančné odmeny, bonusy ani iné benefity. Ich stránku však využívam pri svojom blogu veľmi aktívne.

 1. Nepovažujem sa za nijakú intelektuálnu čitateľskú elitu - (brrr, hrozné spojenie). Pravidelne sledujem rebríček 100 najpredávanejších kníh (tzv. bestsellery) a 10 najviac želaných kníh vyššie spomínanej internetovej stránky. Pokiaľ ma nejaká kniha z rebríčka zaujme, rozkliknem si jej obsah a snažím sa nájsť si o nej čo najviac informácii aj z iných, voľne dostupných zdrojov. Takisto pravidelne sledujem položky "pripravované" a "predpredaj". V nich sa zameriavam predovšetkým na mená svojich obľúbených autorov a sledujem, či v najbližšom období nie je plánovaný preklad nejakých ich nových diel       (napr. John Irving, Haruki Murakami, C.D. Payne a pod.). 

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého si vyberám knihu, je jej obsah. Pokiaľ ma zaujme, pozriem si aj nejaké informácie o autorovi, ktoré sa nachádzajú väčšinou na vnútornej strane obalu. Mám rád romány, ktoré sa odohrávajú vo väzenskom prostredí, romány, v ktorých sa pátra po nejakom tajomstve, alebo v ktorých sa hľadá vzácna relikvia, romány, ktoré v sebe skrývajú originálnu myšlienku, romány, v ktorých sa riešia medziľudské vzťahy, ale aj romány z prostredia futbalových chuligánov, mafie alebo ulice. Mám rád vtipné, ale aj dojímavé romány. Mám rád romány, ktoré prepájajú súčasnosť s minulosťou. 

3. Jedným z mojich pomocných kritérií pri výbere kníh, je aj žáner. Väčšinou čítam diela zo súčasnosti, severské, ale aj slovenské kriminálky, historické diela, občas siahnem aj po nejakom oddychovom kúsku. Nevadí mi ani sci fi, pokiaľ nie je príliš odtrhnuté od reality. Rád si prečítam aj zaujímavý životopis alebo literatúru faktu. Je toho naozaj veľa.

4. Sú situácie, kedy sa pri výbere knihy nechám zlákať pútavými recenziami renomovaných vydavateľstiev, prestížnych novín alebo slávnych spisovateľov. Bohužiaľ, je to veľmi nespoľahlivé kritérium, na ktoré sa preto obraciam len výnimočne. 

5. Musím sa priznať, že občas som pri výbere kníh povrchný a sú situácie, keď sa nechám zlákať zaujímavým obalom či lákavým názvom knihy. Toto je však kritérium, ktoré ma neraz sklame. Aj preto sa snažím byť pri jeho uplatňovaní opatrnejší, no niekedy to jednoducho nejde :)

6. Posledným kritériom, ktoré používam pri výbere kníh, je akýsi vnútorný čitateľský cit. Je to niečo podobné ako tzv. šiesty zmysel, kedy máte pocit, že kniha, čo máte v rukách, by stála za prečítanie, no stále vo vás drieme nejaká pochybnosť, ktorá vám našepkáva, že možno radšej nie (najmä z dôvodu jej vysokej ceny, alebo spochybňovania, či radšej nie inú knihu, ale to už v tej chvíli nechávam na mojom vnútornom hlase, ktorý mi väčšinou odpovie správne :)    

RECENZIA: Aron Grunhut (Marenčin Pt, 2015)

HODNOTENIE: ***

Svoju púť recenziami, ktoré nejakým spôsobom súvisia so židovskou otázkou, zakončujem knihou Arona Grunhuta - Katastrofa slovenských Židov. Táto kniha je úplne odlišná od Mengeleho dievčaťa, Moruše aj od spomienok, ktoré vyšli v slovenčine pod názvom V pekle plynových komôr.

"Pomáhal som krajine pri budovaní hospodárstva, založil som exportnú firmu, ktorá sa zaoberala vývozom husacích pečienok a husacej masti. Ale po pätnástich rokoch činnosti , počas ktorých som zabezpečil chlieb stovkám rodín a štátu priniesol milióny v devízach, zoštátnili aj moju firmu.
Druhým úderom osudu, s ktorým som sa nikdy celkom nevyrovnal, bola smrť jedného z mojich synov, ktorý padli  v boji o Izrael. 
To bolo asi všetko, čo som si vyslúžil...
Časy prenasledovania, boj, obetavosť -všetko bolo zabudnuté" (s.146). 

  

Katastrofa slovenských Židov je spomienkou muža, ktorý sa podieľal na záchrane viac ako 1300 ľudí pred istou smrťou a na rozdiel od Oskara Schindlera  či Nicholasa Wintona o ňom takmer nikto nevie a upadol do zabudnutia. Kniha nie je klasickým románom, je zostavená zo zápiskov, ktoré sú plné rôznych mien, predovšetkým významných židov, ktorí boli aktívni počas Slovenského štátu, aj preto je dosť náročná na čítanie. Pokiaľ vás neodradí ťažkopádnosť rozprávania a množstvo faktov a digresií, potom sa dozviete veľa zaujímavostí, ktoré vás prekvapia. 

Pokiaľ možno veriť historickým svedectvám autora, istú dobu počas druhej svetovej vojny prichádzal do úvahy odchod 50 000 slovenských židov do Dominikánskej republiky, ktorá im ponúkla nezištnú pomoc. Bohužiaľ táto možnosť ostala nevyužitá. Aron Grunhut  bol jedným z popredných predstaviteľov židovskej obce v období Slovenského štátu, aj preto bol súčasťou celého procesu. Grunhut kritikou nešetrí ani vlastné rady. Otvorene kritizuje spor medzi tzv. ortodoxnou náboženskou obcou a neologickou náboženskou obcou, ktorý si nepriamo vyžiadal ďalšie zbytočné obete. Takisto si zobral na mušku nečinnosť palestínskych židov počas druhej svetovej vojny: "Množstvo Židov zo Slovenska padlo za obeť ľahostajnému prístupu Palestínskeho úradu, ktorému záležalo jedine na sionistoch a solventných osobách. Veľa ráz boli poškodení aj nemajetní sionisti"(s.131). Takisto zaráža nečinnosť maďarskej židovskej obce počas masových deportácií slovenských židov do koncentračných táborov. Aronovi a jeho ľuďom hádzali pod nohy polená nielen Nemci a predstavitelia slovenskej vlády (najmä Alexander Mach, Franz Karmasin, Dieter Wisliceny), ale aj ortodoxná židovská obec, ktorej vrchní predstavitelia neverili správam o deportáciách a stále dúfali, že s vládou sa dá nejako dohodnúť. Touto defenzívnou politikou zamedzili viacerým pokusom o záchranu židovských rodín. Grunhut a jeho ľudia schválne spomaľovali proces vytvárania protižidovskej legislatívy a termíny jej zhotovenia neustále spomaľovali, pokiaľ to len šlo. Podplácaním Macha a Karmasina dokázali zachrániť niekoľko desiatok svojich druhov a ich rodiny. 
Napokon došlo aj na Grunhuta, ktorého jedného dňa zatklo gestapo a niekoľko mesiacov ho väznili a mučili v Ilavskej cele. Napokon sa mu podarilo dostať na slobodu a to najmä vďaka vplyvným priateľom. Lenže ani vtedy si nemohol vydýchnuť. Polícia striehla na všetky jeho kroky. V poslednej chvíli napokon ušiel pred istou smrťou do Budapešti, kde aj naďalej pokračoval v ilegálnej činnosti. Podplácal vládnych predstaviteľov z rôznych finančných zdrojov, vytváral úkryty prenasledovaným, vyjednával so židovskými predstaviteľmi a snažil sa pomáhať, ako to len šlo. 
Po skončení vojny odišiel v roku 1948 z Československa a emigroval do Izraela, kde sa spolu podieľal na vytvorení tamojšieho štátu. Hoci on sám mal počas vojny neraz šťastie, jeho rodinný príslušníci tragicky zomierali jeden po druhom.

Kniha Katastrofa slovenských Židov je písaná ťažkopádnym štýlom, čo potláča jej silné posolstvo a tým aj čitateľský zážitok. Určite stojí za prečítanie, výnimočne približuje atmosféru, ktorá panovala počas deportácií židov v Slovenskom štáte a poodhalí viaceré zaujímavé fakty vtedajšej doby, no musíte sa prehrýzť cez množstvo mien, v ktorých sa budete neraz strácať, cez a náročnosť autorovho spôsobu písania, až potom dokážete pochopiť jej silné posolstvo.