RECENZIA: Patrick de Witt – Bratia Sisterovci ( Artforum, 2012 )

„Väčšina ľudí je pripútaná k vlastnému strachu a hlúposti, ľudia sa nedokážu pozrieť pravde triezvo do očí, priznať si, že v ich živote nie je všetko v poriadku. Ľudia sa väčšinou ženú ďalej nespokojní so svojim životom, no pritom ani len neskúsia prísť na to, prečo sú nespokojní, alebo ako ich život urobiť lepším, a keď zomrú, v srdci nemajú nič, len špinu a starú krv –slabú, zriedenú –a ich spomienky nestoja ani za fajku dymu, určite pochopíte, čo tým myslím“ (s.312 ).

Ocitneme sa na starom dobrom divokom západe. Eli a Charles Sisterovci sú bratia, ktorí sa živia ako lovci ľudí. Pracujú pre bohatého obchodníka a práve ich čaká úloha zabiť istého Hermann Warna, ktorý našiel spôsob ako chemickou reakciou premeniť kamene na zlato. Začína sa dobrodružná cesta, na ktorej stretnú viacero zaujímavých ľudí a aj v tomto prípade platí, že cesta je nemenej dôležitá ako cieľ.

Rozprávačom príbehu je Eli, ktorý používa strohý, no napriek tomu zaujímavý jazyk podobný McCarthyho románom. Eli a Charles sú občas ako Butch Cassidy a Sundance Kidd v zápornom vydaní, občas ako  Lennie a  George z románu O myšiach a ľuďoch v drsnejšej podobe a neraz máme zase pocit, že režisérom toho všetkého je svojský Quentin Tarantino.   „-Volám sa Eli Sister, ty jeden skurvysyn, a ak mi okamžite nedonesieš, čo som si objednal, namieste ťa odbachnem.- Tým jeho úškľabkom a nasprostastým pohľadom odzvonilo, čašník sa mal na pozore a bol ku mne úctivý, a keď predomňa kládol pohár piva, triasla sa mu ruka“ ( s.332).   Zaujímavý príbeh, pútavé prostredie divokého západu, charizmatickí hrdinovia (aj keď takmer všetci záporáci ) a výborný výber hovorového jazyka. Jedna z najlepších súčasných kníh, ktorej príbeh sa odohráva na divokom západe.

„Charlie stál za mnou a čakal. Ja som čupel pred Bucom, hladkal som ho po tvári a opakovane som vyslovil jeho meno s nádejou, že ho tým upokojím. Žmurkal prázdnou očnou jamkou, z papule mu vytŕčal zakrvavený jazyk a husto mu z neho kvapčalo na zem. Zrazu mi z toho prišlo hrozne smutno a pripadal som si ako najhorší človek pod slnkom“ (s.244 ).


HODNOTENIE:  ****

RECENZIA: Stephen Chbosky- Charlieho malé tajomstvá ( Slovart, 2016 )

„V ten večer som nemal chuť čítať a tak som šiel dole a pozeral som pol hodinu novú reklamu na stroj na cvičenie. Na obrazovke neustále blikalo bezplatné číslo, tak som naň zavolal. Dvihla mi žena, ktorá sa volá Michelle. Povedal som jej, že som dieťa a nepotrebujem stroj na cvičenie, ale že jej želám pekný večer. Michelle zložila. Ale mne to vôbec neprekážalo“ (s.120 ).

Príbehy dospievajúcich alebo jednoducho povedané tínedžerov sú stále veľmi obľúbené      ( Nick Twisp –Payne, John Green, v minulosti Tajný denník Adriana Mola, atď. ) Pokiaľ ste videli seriál Báječná léta, určite vám bude Chboskeho kniha tento seriál v mnohom pripomínať.

Charlie je pätnásťročný tínedžer, ktorý má rodičov z typickej strednej vrstvy. Jeho otec pracuje ako úradník, mama je ženou v domácnosti, starší brat hrá futbal za univerzitu a sestra chodí s vyšinutým intelektuálom. Charlie prichádza na strednú školu, kde sa snaží zapadnúť do partie, zoznamuje sa s dievčaťom z vyššieho ročníka menom Sam, do ktorej sa beznádejne zamiluje, poznáva študentský život spojený s alkoholom, cigaretami a ľahkými drogami. Charlie je precitlivelý, vysoko inteligentný a sčítaný mladý chalan, ktorý si hľadá svoje miesto vo svete. Charlie je Holden Caulfield 90. rokov 20. storočia. Píše si denník, ktorého adresátom môže byť každý z nás. Aj preto je to také milé, vtipné, dojímavé, občas trošku gýčové a patetické, ale napriek tomu Charliemu sa nedá nefandiť. Viacerí z nás sa v ňom totiž nájdeme.

V roku 2012 bol podľa románu natočený film pod názvom „Ten kto stojí v kúte“, v ktorom jednu z hlavných úloh stvárnila Emma Watson, ale kvalitu knihy podľa môjho názoru nedosiahol.


HODNOTENIE:  *****

RECENZIA: M. Baloušek, Z. Duda, R. Velebil – Tŕňová koruna ( Naše vojsko, 2012 )

V roku 1944 odsúdi nemecké gestapo dvanásť policajtov z Písku, lebo tajne počúvali zahraničné správy. Napokon obesia troch z nich, ostatným deviatim zmiernia tresty na desať rokov v pracovnom tábore.

V prvej časti knihy dominuje dokumentárna forma príbehu, ktorá je typická pre vojenskú literatúru.

Druhá časť je zostavená z denníkových záznamov Jiřího Zborníka, jednej z dvanástich postáv, ktorá sa stala obeťou hromadného zatýkania.

Nie je to jednoduché čítanie, keďže nejde o klasickú beletriu, ale o súhrnné záznamy z pankráckej väznice, pracovného tábora a o autentické priblíženie výsluchov nemeckého gestapa. Viaceré pasáže denníkových záznamov znejú priam neuveriteľne.

Náročná, ale potrebná kniha.         


HODNOTENIE:   ***

RECENZIA: Paul Brickhill – Noc nekryje utečencov ( Naše vojsko, 2013 )

„I kdybys mě viděl chodit s klackem v zadnici, moc na mňe nečum a ničemu se nediv. Všechno co se tu děje, děje se v zájmu dobré věci“(s.53).

Druhá svetová vojna, nemecký zajatecký tábor Sagan. Skupina väzňov, ktorých väčšinu tvoria leteckí piloti chystajúci sa na mnohopočetný útek. Celú noc stovky mužov kopú tunel s krycím menom Tom, ktorý ich má priviesť na slobodu. „Někteří ze zostřelených byli téměr deti, rok nebo dva po opuštění školní lavice“(s.216). Hlavným veliteľom celej akcie je charizmatický Angličan Roger Bushell. Počas jednej chladnej zimnej noci je všetko pripravené na útek...

Súčasťou veľkej skupiny utečencov sú aj traja leteckí piloti československej armády v službách Angličanov –Arnošt Valenta, Bedřich Dvořák a Ivo Tonder.

Svedectvo o úteku napísal austrálsky novinár Paul Brickhill, ktorý sa napínavej akcie sám zúčastnil. Na motívy knihy bol v roku 1963 nakrútený film pod názvom Veľký útek v hlavnej úlohe so Steveom McQueenom. Román je na rozdiel od knihy veľmi rozvláčny, chýba mu dynamika a  schopnosť naplno vtiahnuť čitateľa do deja.

Noc nekryje utečencov je niečo ako obšírna príručka pre MacGyvera ako vykopať poriadny tunel, keď nemáte k dispozícii krompáč, lopatu a plastickú trhavinu. 


HODNOTENIE:  *** 

RECENZIA: Jiří Hanibal – Dlouhá noc nad městem ( Naše vojsko, 2014 )

„Pak šel cestou k Malenicum. Po tváři mu stékali slzy... Měl pocit, že s koncem války a s touto smrtí skončilo něco i v něm. Jako když praskne struna, zlomí se větev...Skončilo dětství a nastával pro něj čas dospělosti. Svíralo se mu hrdlo. Kéž by jen bylo možné vrátit zpět ten den, či aspoň hodinu“ ( s.278 ).

Po atentáte na Heydricha to začalo v Protektoráte Čechy a Morava vrieť. Na povrch začínajú vychádzať skutočné charaktery jedného malého českého mestečka.

Jirko Halada chodí na reálne gymnázium, na čele ktorého sa po búrlivých udalostiach postavil riaditeľ Klepáč, nadšený prívrženec ideí veľkého Nemecka. Mnoho obľúbených profesorov je prepustených a nahradených fanatickými kantormi. Namiesto češtiny sa vyučuje nemčina. Jirko sa po vyučovaní oddáva aj s kamarátmi rôznym chlapčenským hrám. Jeho otec Lojzo pracuje na železnici a spolupracuje s odbojom. S Jirkovou mamou Klárou prežívajú manželskú krízu. Podobne ako lekár Vava so svojou krásnou ženou Helenou, ktorá ľahkovážne paktuje s predstaviteľmi nacizmu. Šéf Jirkovho otca ,prednosta stanice Mráz, je ďalším kolaborantom tretej ríše. Udalosti urobia riaditeľa aj z dovtedy bezvýznamného muža Pavla Sádeckého. Jeho žena Věra vychováva syna Tomáška, ktorý sa narodil ako nechcený dôkaz jej dávnej nevery. Pavlov brat Edo, ktorý žil následkom vojnového zranenia vo svojom vlastnom svete, je jednou z najtragickejších postáv románu. Kým Jirko a jeho kamaráti žijú vo svojich chlapčenských dobrodružstvách, jeho otec spoločne s kolegami bojujú v ozajstnej ilegálnej skupine. Akýmsi patrónom mesta je starší muž menom Badera, ktorý vedie firmu, pre ktorú pracuje aj Jirkova mama. Napriek tomu, že to na prvý pohľad vyzerá, že Badera podkopáva nemecké hospodárstvo, v prvom rade úspešne uzatvára obchody s druhou stranou...

Atmosféra v českom mestečku je napätá. Postupne ako Nemci strácajú pôdu pod nohami, aj dovtedy veľkohubí hrdinovia sa začínajú triasť o život. Pražské povstanie sa blíži...

Hanibalov román je zmesou Foglarových chlapčenských dobrodružstiev, atmosféry podobnej Borošovmu románu Tri brehy Dunaja a dávno zabudnutých rodokapsov. Výborné čítanie plné akcie, psychologického napätia, lásky a zaujímavého príbehu. Jediným negatívom románu je pohľad na vojnu len z jednej strany. Všetci Nemci a ich sympatizanti sú tí zlí a odbojári, partizáni,  ruská armáda zase tí dobrí. Zďaleka nejde o propagáciu sovietskeho vojska a jeho prívržencov, to by som autorovi krivdil, no to čierno –biele videnie je predsa len trošku naivné. No pokiaľ to takto vnímal dospievajúci Jirko, neberme mu jeho chlapčenské ilúzie. Na realitu má ešte chvíľu čas. Aj keď...     


HODNOTENIE:  ****   

RECENZIA : Lex Thomas – Karanténa ( Fortuna Libri, 2013 )

David Thorpe zažíva jeden z bežných dní na strednej škole. Ráno ide do školy, stretne sa so svojou priateľkou Hilary, ktorá mu dá kopačky a on sa večer opije. Po maminej smrti odišiel z futbalového mužstva a  má pocit, že sa mu nič nedarí. Spoločne s mladším bratom Willom, ktorý sa len nedávno vrátil z dobrodružnej víkendovej výpravy, odchádzajú do školy. Keď spoločne vstúpia do kabinetu učiteľa angličtiny, sú v šoku. Mladý kantor zomiera strašnou smrťou. A to je len začiatok. Škola je totiž nainfikovaná neznámym smrteľným vírusom, ktorý zabíja všetkých dospelých a maturantov. Prejde zhruba rok a študenti sa medzičasom rozdelia do mnohých skupín podľa záľub a stávajú sa z nich gangy, ktoré bojujú o potravu, ktorú im tajne podsúva americká vláda. Čudáci, Mozgovia, Šľapky, Skejťáci, Umelci, Krásky a Športovci. David zakladá gang Samotárov a spoločne s bratom Willom bojujú o prežitie...

Je to šialené, je to trochu pritiahnuté za vlasy, je to drastické, napínavé a predsa miestami aj zábavné a dojímavé. Je to moderná verzia Goldingovho románu Boh múch. Je to béčkový horor so všetkým, čo k tomu patrí. Je to akčná videohra. Tak sa bavte a vypnite mozog, aby vám ho náhodou niektorý z gangov neodstrelil...   


HODNOTENIE:  ***

RECENZIA: Ľuboš Jurík – Alexander Dubček/ Rok dlhší ako storočie ( Matica Slovenská, 2015 )

„Naozaj to bol rok dlhší ako storočie – povedal už pokojnejšie. Všetko sa doň zmestilo. Vzbura, nádej, láska...aj pád, pád do priepasti“ (s.234 ).   

V prípade ak vás zaujíma rok 1968 a osobnosť Alexandra Dubčeka, román Rok dlhší ako storočie vás maximálne uspokojí.

 Fiktívny dialóg medzi primátorom pražskej nemocnice a bývalým prvým tajomníkom Komunistickej strany je plný filozofických úvah a otázok typu „Čo by bolo keby“ a plný zamyslení. Politika kedysi slávneho muža nepriamo ovplyvnila aj život operujúceho lekára. „Kto chce súdiť môj život? To by si musel navliecť moju kožu, obuť moje topánky, prevliecť sa do mojich šiat a prejsť tou cestou, ktorou som prešiel ja, zmieriť sa s ponižovaním, beznádejou, vliecť bremeno zodpovednosti a prizerať sa, ako trpia milióny ľudí, ktorí mi verili a nezapreli ma...Až potom môžu súdiť! Aké ľahké je strieľať spoza plota! Koľko sa vynorilo kritikov, mudrákov, analytikov, bojovníkov, politológov...Vyčítali mi nedôslednosť, naivitu, idealizmus, že som nebojoval, že som proti Rusom neposlal armádu! Ach...!“            ( s. 38 ). Bude pre vás výhodou pokiaľ ovládate okolnosti súvisiace s rokom 1968 a bonusom pre vás bude, ak vás zaujíma história okolo tohto, pre nás prelomového roku.

Napriek tomu, že román je bohatý na fakty, dátumy, mená a udalosti, je to veľký čitateľský zážitok. Jeden z najlepších románov o historickej osobnosti, aký som kedy čítal.

„Kto nežil v Rusku, ťažko pochopí –ale tento princíp pokory sklonených hláv, fatálneho prijímania obetí, pritom bezbrehej hrdosti a akejsi premyslenej nadradenosti, lásky a krutosti, to je zmes ruskej povahy, nevyspytateľnej a ťažko pochopiteľnej, veď ju nedokázali pochopiť ani Tolstoj s Dostojevským“ (s. 89 ).


HODNOTENIE:   *****