RECENZIA: Wojciech Jagielsi (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Jsme jediný stát na světě, na kterém si během 20. století vylámala zuby dvě impéria, britské a ruské. Přinesli jsme svobodu mnoha národum. Sami jsme však zaplatili obrovskou cenu. Během uplynulých čtvrt století zemřel každý desátý z nás, Afgháncu, a každý pátý je dnes vyhnancem v sousedních státech. Naše země byla kompletně zničená." (s.70). 

Pokiaľ chcete aspoň trochu pochopiť Afganistan, táto kniha pre vás predstavuje výbornú príležitosť. Jediná krajina sveta, na ktorej si v 20. storočí vylámali zuby dve silné impéria. Rusko aj Veľká Británia. Čo stojí za vojenským úspechom krajiny, ktorá sa stala synonymom terorizmu a strachu?

" V Afghánistánu se zrodili nejlepší bojovníci na světě. Cizinci o nich s obavami říkali, že jsou nebezpečnější než afghánští hadi, jedovatí pavouci a škorpióni. 

Boj ani zabíjení jim nepřinášely potěšení. Války na obranu svobody, pudy či cti a účast v nich se pro ně staly čímsi samozřejmým. Proto neznají strach. Bojuji bez zuřivosti, nenávisti i bez emocí. Bojují tak, jako se plní povinnost. Jako málokdo jiný vědí, co je válka, a proto nechápou, proč někteří vedou války z tak malechrných duvodu, jako je politika nebo ideologie. Nikdy také nedokázali pochopit, že za to někdo muže chtít peníze. Díky tomuto neporozumění se v Afghánistánu, zemi válek, nikdy neuplatnili námezdní vojáci." (s.60). 

Poľský autor sa vrátil hlbšie do minulosti, aby si bližšie posvietil na najznámejšie postavy tejto rozporuplnej a rozmanitej krajiny: emira Umara, emira Hakkáního, prvého prezidenta Afganistanu v ére vládnutia hnutia Taliban Ahmada Šáha Masúda, ale aj Usámu bin Ládina. Jagielski sa vo svojej reportážnej knihe ďalej zameral na najvýznamnejšie afganské kmene: Tadžikov, Hazárov, Durráníjijov... 

Počas vojny sa ich snažili Rusi rozložiť prostredníctvom dosadeného Babraka Karmala. Súdruhovia však rýchlo pochopili, že Karmal je len alkoholická troska a tak ho radšej odstavili od moci. Konzervatívne názory v krajine presadzoval Hakkání - minister pre podporu cnosti a predchádzaniu neresti. V Afganistane prebiehali masové popravy na futbalových štadiónoch. Symbolom strachu a hrôzy sa stalo hlavné mesto Kábul, Talibanci, ale aj mudžahedíni. 

Neviem či je  pre bežného Európana vôbec možné pochopiť natoľko politicky, kultúrne a spoločensky odlišnú krajinu. V každom prípade je určite zaujímavé si o nej aspoň prečítať a popremýšľať nad tým. Poľský autor zvolil pomerne dostupný spôsob rozprávania, ktorý dopomôže čitateľovi porozumieť viacerým skutočnostiam. Musím sa priznať, že po prečítaní tejto rozsiahlej reportáže som rád, že žijem a bývam v pomerne zastrčenej krajine v strede Európy, ktorá je v porovnaní s inými časťami sveta stále relatívne veľmi bezpečná.   

RECENZIA: Alain Mabanckou - Rozbitý pohár (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:    ****                KNIHA MESIACA DECEMBER

"- Rozbitý pohár, hovor o sebe, vytlač zo seba všetko, nezahováraj, zver sa, - a tak nakoniec niečo poviem aj o sebe, zvedavý čitateľ potrebuje vedieť, prečo som padol tak hlboko a bez padáka, musí vedieť, prečo teraz trávim čas tu, nemôžem mu stále opakovať, že som miestna fosília, a pritom ho nechávať v nevedomosti..." (s.100).  

Táto kniha je jedna veľká alkoholická jazda. Rozbitý pohár je prezývka hlavnej postavy, šesťdesiatštyri ročného bývalého učiteľa, chlapa závislého od alkoholu, ktorý denne vysedáva v bare pod názvom Na sekeru nedávame a na podnet majiteľa podniku Zaťatého slimáka zapisuje príbehy najzaujímavejších štamgastov. Napríklad chlapa v pamperskách, ktorý sa zhodou nešťastných okolností dostal do väzenia, v ktorom si od spoluväzňov vytrpel neskutočné veci. Tlačiar je prezývka kedysi úspešného mladého muža, ktorého nešťastná láska ku krásnej žene dostala až na dno. Konvička je rozkysnutá černoška, ktorá prijme Kazimírovu výzvu na súboj v dĺžke močenia, z ktorého sa nakoniec stane legendárny zápas, na ktorý ostatní štamgasti spomínajú ešte dlhé roky. Ďalšími zaujímavými postavami v diele sú podvodník a čarodejník v jednom Mouyeké, manželka Rozbitého pohára Angelika, čarodejník Nulachýb a americký turista Holden (podľa kultovej Salingerovej postavy z románu Kto chytá v žite). 
Rozbitý pohár je miestami vtipný, miestami vážny, sarkastický, dynamický a veľmi chytľavý príbeh a zároveň aj postava. Je to africký Hank Chinaski v tej najlepšej forme. Román je napísaný jedinou vetou, takže nemáte ani chvíľku na výdych. Je to proste jedna veľká alkoholická jazda, ktorá sa končí perfektným (ne) koncom. Problémom pre slovenského čitateľa môže byť pomerne veľa odkazov na rôznych neznámych afrických autorov a ich diela. Ale to je taký menší detail, ktorý vlastne len podčiarkuje autorovu brilantnú tvorivosť.      

RECENZIA: Pavol Rankov - My a Oni/ Oni a My (L.C.A, 2001)

HODNOTENIE:    ****

"Doba, v ktorej žijeme, je zmätená. To nám azda dáva právo, aby sme aj my boli zmätení. Bojíme sa, čo nám urobia iní, bojíme sa, čo mi urobíme im. Môže za to doba..." (s.5). 

Zbierka poviedok, ktorá svojho času vzbudila na Slovensku pomerne značnú pozornosť, potvrdila autorove silné stránky ako poviedkára. Útla knižka obsahuje pomerne široký výber príbehov od surrealistických výjavov alkoholika (v poviedke Týždeň so sebou) až po detektívku odohrávajúcu sa v Taliansku pod názvom Benátske zrkadlá. Keď už sa zdá (a nielen podľa názvu), že pôjde o o klasickú poviedku ako v prípade Príbehu s kvetinárkou, vtedy sa to v závere nečakane zvrtne a je z toho riadna divočina. Hororovo ladená poviedka Cesta sa odohráva v lunaparku, banálny príbeh Tenká modrá nitka rozpráva o sprievodcovi vlaku, Planéta ľudí opisuje nelichotivú budúcnosť, nadčasová poviedka, ktorá dala názov aj celej zbierke, sa venuje problému utečencov. Veľmi pestrý je príbeh Big brother v ktorom sa striedajú fotky, kňaz a lesbička, Boli sme ti vďační je poviedkou o Slovanoch a homosexualite a v Liste bez oslovenia hlavná postava predstiera postihnutie. Doba v ktorej žijeme je o jednom revolučne ladenom spisovateľovi, ktorý nevie čo je sen a čo skutočnosť. Krádež je poviedkou o jednom priemernom úradníkovi, ktorému sa podarí odaliť zlodejov. Celkom zaujímavú pointu má Termínovaný vklad, ktorý je niečo ako denníkom. Deti hôr atmosférou pripomínajú Salingerovu skvelú poviedku Banánové rybičky. V druhej osobe sa zase rozoberá otázka svedomia. 

Celkovo ide, podľa môjho názoru, o jednu z najlepších poviedkových zbierok v modernej slovenskej literatúre. Rankov už medzičasom presedlal na dlhšie prozaické žánre a treba povedať, že tam mu to píše taktiež veľmi dobre. Na jeho vrcholné dielo si však zrejme budeme musieť ešte chvíľku počkať. Aspoň dúfam.  

RECENZIA: James Mace Ward - Jozef Tiso - Kňaz, politik, kolaborant (Slovart, 2018)

RECENZIA:   ****           NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA NOVEMBER

"A nakoniec, aj keď bol Tiso nesmierne ambiciózny a chopil sa každej príležitosti, len čo sa objavila, prvú polovicu jeho života nemožno vidieť len cez karierizmus. Bol aktivistom, obdareným výnimočnou energiou a nadaním. Jeho potrebu byť vždy uprostred diania možno chápať ako sebapresadzovanie a túžbu ovládať. No možno sa len držal rady Ignáca z Loyoly či dokonca Tomáša Kempenského: - Nikdy nebuď celkom nečinný. - " (s.55). 

Túto knihu som si plánoval kúpiť ešte pred dvomi rokmi, ale jej vydanie sa stále odkladalo. Napokon sme sa dočkali tento rok. Treba povedať, že ide o pomerne podrobnú štúdiu a autor si dal skutočne záležať na tom, aby predstavil jednu z najkontroverznejších osobností slovenských dejín, pokiaľ možno, v čo najobjektívnejšom svetle.
Kniha je písaná chronologicky. Začína sa obdobím Tisovho detstva. Narodil sa vo Veľkej Bytči. Pochádzal z viacpočetnej pomerne chudobnej rodiny, dospelosti sa dožilo šesť jeho súrodencov. Tiso bol po väčšinu vynikajúcim študentom, vynikal najmä v klasických jazykoch. Jeho veľkým vzorom sa stal Ignác z Loyoly. Už v mladosti sa u neho prejavovala istá politická vypočítavosť, keď sa prikláňal podľa vývoja politickej situácie raz k slovenskej, no stále predovšetkým k maďarskej národnosti, čo mu počas vzniku Prvej Československej republiky vyčítali viacerí politici. Výrazný vplyv malo na budúceho prezidenta Slovenského štátu štúdium v Nitre. Tam sa spoznal s ľuďmi, ktorí formovali ďalší jeho život. Ako kňaz, ktorý má poskytovať povzbudenie a posledné pomazanie vojakom, sa nakrátko zúčastnil prvej svetovej vojny, ktorej zážitky ním dosť otriasli. Pôsobil na fare v Oščadnici, v Rajci, no jeho srdcovou záležitosťou sa stali Bánovce nad Bebravou, kde mal pomerne široký okruh priaznivcov, čo neskôr využíval aj v politickej kariére. Stal sa tajomníkom biskupa Kmeťka, s ktorým mal viaceré konflikty a ostrú výmenu názorov najmä v čase, keď sa začali u Tisa prejavovať antisemtiské názory a podpisoval protižidovské zákony. Jeho ďalší život a kariéru ovplyvnilo stretnutie s Andrejom Hlinkom. Tiso svoje myšlienky prezentoval najmä v periodikách Nitra a Duchovný pastier. V tridsiatych rokoch zasiahla celý svet Veľká hospodárska kríza, ktorá zasiahla aj ČSR, no krajina to napokon zvládla. Autor pomerne široký priestor venuje zjazdu v Nitre v roku 1933, ktorý veľmi vyostril vzťahy medzi ľudákmi a čechoslovakistami. Počas Československej republiky Tiso zastával funkciu ministra zdravotníctva, počas ktorej sa snažil vybudovať sanatória na liečbu tuberkulózy a rozvinúť kúpeľníctvo na Slovensku, čo sa mu do istej miery podarilo. Popri tom však presadzoval aj iné politické názory, ktoré boli občas radikálnejšie a občas miernejšie. Podľa vývoja politickej situácie. V roku 1937 absolvoval budúci prezident akési turné po Spojených štátoch, kde sa stretol so zahraničnými Slovákmi. Podarilo sa mu vyzbierať nejaké financie, no napriek tomu od cesty očakával viacej. V HSĽS, ktorej bol členom, došlo k ostrému konfliktu medzi Tisom a Sidorom, ktorý napokon vyhral Tiso. Veľkou skúškou bola Viedenská abitráž, kedy Slovensko prišlo o značnú časť svojich území. Počas Slovenského štátu nastala hviezdna a zároveň tragická kapitola Tisovho života. Neustále musel riešiť rozpory medzi takzvaným radikálnym a umierneným krídlom. Servilnosť voči Nemecku a najmä riešenie židovskej otázky nadobro zničili jeho povesť politika aj človeka. Slovenské národné povstanie Tisa veľmi sklamalo, lebo veril, že Slováci budú po jeho boku do posledného dychu brániť svoj vlastný štát. 
Posledné kapitoly knihy sa zaoberajú súdnym procesom s bývalým prezidentom a ďalším vývojom  štátu po jeho smrti. Autor takisto predstavuje rôznorodé názory a pohľady na jednu z najkontroverznejších postáv slovenských dejín. Kniha je po obsahovej a rozsahovej stránke skutočne bohatá a treba uznať, že Ward odviedol veľký kus práce. Takisto treba uznať, že je tu konečne snaha Tisa nezatracovať, ale ani nevynášať do nebies. Čítal som viacero kníh, ktoré sa týkali Slovenského štátu a jeho prezidenta a tento pohľad sa zatiaľ blíži najbližšie k tomu, čo som od toho očakával. Určite by sa našlo niekoľko menších nedostatkov, no to nemení nič na tom, že každého, koho zaujíma história a zvlášť obdobie Slovenského štátu, by si mal určite túto knihu prečítať. Je plus, že ju nenapísal slovenský autor, takže ten pohľad je trošku iný. No na na kvalite textu sa to vôbec neodráža. Práve naopak.       

RECENZIA: Alexander Matuška - O duchovnom kolaboranstve (Marenčin PT, 2015), Albert Marenčin - Čo nevošlo do dejín (Marenčin PT, 2012)

HODNOTENIE:  ***

"Meriame nosnosť nejakého diela podľa toho, akú prácu vyžadovalo, podľa toho, že sa na ňom ktosi kedysi veľmi pechoril, dlho pechoril. Práca rovná sa dielu. Záver z tohto hanebného znamienka rovnosti? - Nemôže byť hlúpe, bezcenné niečo, na čom ktosi kedysi tak horlivo pracoval.  - Vzdať česť niekomu, dielu niekoho, významu, niekoho - je jedna vec, a uznávať jeho cenu, jeho význam, jeho nosnosť i pre dnešok, v celom rozsahu - je druhá vec. Ale my sme nikdy nevedeli rozlišovať, a to je celé naše nešťastie." (s.39).  

Meno Alexander Matuška je v literatúre pojmom. Keďže som študoval slovenský jazyk a literatúru, s jeho menom som sa stretol neraz. Pokiaľ ide o jeho život, bol veľmi pestrý a zaujímavý. Študoval v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X .Šaldu (kedy to všetko stíhal?). Začal  publikovať ako dvadsaťročný. Bol členom spolku Detvan. S M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Matuška pôsobil ako stredoškolský profesor, zapojil sa do SNP, prispieval do povstaleckého Slovenského rozhlasu a Nového slova, za čo bol šesť týždňov väznený gestapom. Po vojne bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v Pravde, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník v SAV.

"My nepoznáme pravú, mužnú chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo. Keď si niekoho vážime, nepustíme ho na pravú stranu, ale si pred neho jednoducho ľahneme. Ako úcta u nás vždy prechádza  v úctivosť, toho dokladom je práve náš postoj, t.j. polež k minulosti. A potom sa u nás narieka, že nemáme chrbtovú kosť. Odkiaľ ju majú vziať ľudia, ktorým sa vbilo do hlavy, že všetky možnosti sú už vyčerpané, že ich povinnosťou je nie dotváranie a pretváranie minulého, ale obdiv, bezvýhradný obdiv k minulému?" (s.32). 

Pokiaľ ide o Matuškove názory, bol kritický ku katolicizmu, kritizoval akýsi historický strach novej literárnej generácie, pozitívne vnímal tvorbu Ivana Kraska, negatívne sa vyjadroval o Vajanskom. Zameral sa aj na ďalších slovenských spisovateľov, ktorých väčšinou vo svojich publikačných prácach nešetril: Martin Rázus - cesta do Anglicka v jeho prípade nič nepriniesla, neustále nosí so sebou Bibliu, akoby sa nevedel presunúť z minulosti do súčasnosti.
Ján Hrušovský - nedokázal dostatočne kvalitne literárne spracovať svoje zážitky z prvej svetovej vojny
Jozef Tido Gašpar - podľa Matušku písal mizerné novely, nedostatočne vykreslil svoje postavy, kritizoval jeho prehnaný ornamentalizmus. 
Milo Urban - po výbornom románe Živý bič prichádza sklamanie v pohode pokračovania Hmly na úsvite
Peter Jílemnický - podľa Matušku veľmi dobre zvládol sociálnu tému
Emil Boleslav Lukáč - kritika jeho tradicionalizmu
Ladislav Novomeský - Matuška pribrzďuje slová o jeho mimoriadnom literárnom talente 

"Staršia slovenská literatúra mala jeden spoločný rys s detskou literatúrou a rozprávkami, poznala len dvojakých ľudí: absolútne dobrých a absolútne zlých." (s.62).

Matuška kritizuje Slovenský štát, kritizuje periférnosť Bratislavy, nerobí si ilúzie o Slovákoch, ktorých počas Slovenského štátu, podľa jeho názoru, zaujíma len futbal, zámorské cigarety a západná braková literatúra. Niekoľko článkov venoval aj päťdesiatemu výročiu ČSR a okupácii v roku 1968, ku ktorej zaujal jednoznačne kritický postoj. Je až neuveriteľné, koľko jeho myšlienok spred niekoľko desiatok rokov je aktuálnych ešte aj dnes.  



HODNOTENIE:  ***

"Mám rád spomienky, pamäti, memoáre, o to radšej, o čo viac je v nich subjektívnych skúseností a poznatkov, čiže človečiny, a o to menej sa v nich pamätník odosobňuje, štylizuje, povznáša, predstierajúc pred svetom - a aj sám pred sebou - objektívnosť a nezaujatosť alebo, čo je najhoršie, vystupujúc ako všadeprítomný, vševedúci a všemohúci hovorca akejsi vyššej pravdy." (s.5). 

Albert Marenčin, spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg, oslávil tento rok už úctyhodné 96 narodeniny. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave, aktívne sa zúčastnil SNP. Po vojne pracoval v denníku Národná obroda, potom pokračoval v štúdiu v Paríži, čo malo výrazný vplyv na jeho ďalší život. V rokoch 1949 - 1972 pracoval v Československom štátnom filme. Potom bol z politických dôvodov prepustený zo zamestnania a mal aj zákaz publikovať. Do roku 1987 (vtedy odišiel do dôchodku) pracoval v Slovenskej národnej galérii. 

Vo svojej knihe si spomína na to, ako chodil s dcérou českého spisovateľa Vladislava Vančuru, do ktorej bol tajne zamilovaný. Osobne sa stretol s Andrém Bretonom a Palbom Picassom. Dlhšie obdobie spolupracoval s publicistom Lacom Kalinom a spisovateľom Vladom MInáčom. Spolupodieľal sa na scenári k filmu Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Slnko v sieti, Polnočná omša, Panna Zázračnica, Zbehovia a pútnici, Kristove roky, Slávnosť v botanickej záhrade, Drak sa vracia.., ktoré boli ocenené na viacerých filmových festivaloch. Medzi jeho priateľov patrili o.i. aj spisovateľ Dominik Tatarka, novinár Ján Rozner, filmový režiséri Leopold Lahola, Elo Havetta, literárni kritici Juraj Špitzer a Alexander Matuška a český filozof a spisovateľ Egon Bondy.
Záverečná časť knihy je zameraná na ľudí, ktorí sa s Marenčinom osobnr spôsobom poznali a pri tej príležitosti si na neho zaspomínali - Peter Macsovsky, Oleg Pastier, ale aj skupina slovenských surrealistov.
Čitateľsky bola pre mňa najzaujímavejšia časť knihy, v ktorej sa písalo o rokoch štúdia v Paríži a spomínalo na filmovú tvorbu v šesťdesiatych rokoch.    

RECENZIA: Vladimir Pištalo - Tesla, portrét medzi maskami Kalligram, 2012)

HODNOTENIE:   ***

"Všetko, čo o ňom vedeli, bolo rozporuplné. Neodmietol tento Tesla Nobelovu cenu? Neroztrhal šek na milión dolárov? Jedni písali, že má oči "veľmi jasné", iní, že sú malé a čierne, ďalší, že nepodáva ruku, zatiaľ čo iní tvrdili, že stisk tej ruky je pevný. Dirigoval galaxie žiaroviek. Bal sa múch a náušníc. Mal rád žobrákov a vtáky. Vyvolal tunguzskú katastrofu. Chcel kontrolovať klímu na Zemi premenenej na žiarovku. Aplauz ho vynášal nad ľudský druh. Patril medzi tých, ktorý narúšajú spánok sveta." (s.379). 

Nikola Tesla je osobnosť, ktorej popularita akoby v poslednom čase opäť stúpala na vrchol. Neraz sa mu pripisujú aj vynálezy a myšlienky, ktorých nie je autorom. Nič to však nemení na tom, že tento srbský vynálezca je fenoménom, ktorý neuveriteľne predbehol svoju dobu.
Spoločne so srbským autorom sa vrátime do Teslovho detstva. Jeho otec Milutin bol popom, zatiaľ čo matka Duka sa starala o jeho súrodencov Vinka a Nenada. Hviezdou rodiny bol Dane, mimoriadne nadaný chlapec, o ktorom boli všetci presvedčení, že jedného dňa pôjde v otcových šľapajách. A pravdepodobne by sa tak aj stalo, keby si po neho v mladom veku neprišla smrť. Otec sa nádejal, že ďalší v poradí, ktorý navlečie na seba rúcho kňaza, bude práve Nikola. Lenže ako vieme, jeho to ťahalo úplne iným smerom, s čím sa Milutin nedokázal dlhé roky zmieriť. Nikola Tesla mal šťastie na dobrých priateľov. V detstve to bol najmä Mojo Medic a v staršom veku Antal Szigeti. Tesla veľmi rád cestoval a oboznamoval sa s kultúrou iných krajín. Zamiloval si Prahu (veď kto z nás nie), mal rád Graz aj Paríž. Zoznámil sa s Hiramom Maxim, vynálezcom mínometu. Život mu však najväčšmi zmenila cesta do Ameriky. Niekoľko rokov pracoval pre ďalšieho génia - Thomasa Alvu Edisona, s ktorým sa však nerozišiel práve v najlepšom. Významnou mierou sa podieľal na osvetlení svetovej výstavy v Chicagu, z ktorej boli prítomní návštevníci unesení. Experimentoval na mnohých patentoch, viaceré z nich si nedal zaregistrovať, čo bolo príčinou jeho neustálej biedy. Vyhorelo mu laboratórium, no nezlomilo ho to a v práci pokračoval ďalej. Zoznámil sa s mnohými významnými osobnosťami svojej doby: Antonínom Dvořákom, Rudyardom Kiplingom (autorom Knihy džunglí), Markom Twainom a ďalšími. Hlboké city prechovával k pôvabnej Catherine Johnonovej, no napokon zostalo len pri priateľstve. 
Jeden z najväčších géniov v dejinách po sebe zanechal mnoho významných vynálezov, na ktoré sa snaží nadviazať aj súčasná vedecká spoločnosť. Fascinujúci človek, ktorý prežil dlhý a bohatý život. 

Srbský autor zvolil pri písaní svojho diela chronologický prístup. Podľa môjho názoru sa dalo z námetu vyťažiť ešte o niečo viacej. Nie je to životopisný román pri čítaní ktorého by ste nedýchali (ako napr. Smäd po živote alebo Muž, ktorý stál v ceste), ale na druhej strane sa dozviete veľa zaujímavých informácii o jednom z najväčších géniov našich dejín.    

"Aby Robert Teslu prekvapil, priniesol mu publikáciu srbského nadrealistu L Impossible.
- Nemožné, - zasmial sa Tesla.  - To je refrén môjho života. Toto mi hovorili o každej myšlienke odkedy o sebe viem. -
 - Videl si niekedy zázrak? - zvedavo sa spýtal Johnson.
- Niekedy? Vždy! - nahneval sa Tesla. - (s.372). 

RECENZIA: Irvin D. Yalom - Ako som sa stal sám sebou (Premedia, 2018)

HODNOTENIE:   ***           KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Často myslím na jej slová na rozlúčku:  - Spomienky na minulosť a túžba po budúcnosti vytvárajú len nepokoj. - V týchto slovách je toľko pravdy, ale za akú cenu! A nie som schopný ani ochotný zaplatiť až toľko." (s.221).

Kniha je autobiografiou slávneho psychiatra a spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1931. Je jednak spomienkou na jeho život, ale zároveň aj na najvýznamnejšie prípady jeho lekárskej kariéry. V tomto mi román veľmi pripomína dielo známeho autora Olivera Sacksa (mimochodom taktiež známeho spisovateľa a psychológa) Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, na ktorého sa Yalom v románe viackrát odvoláva. Zatiaľ čo zo začiatku ma oveľa viacej pohltil Yalomov život a kapitoly súvisiace s lekárskou praxou som čiastočne preskakoval, neskôr to bolo naopak. Najmä Yalomove roky po svadbe už pre mňa nejaké zvlášť zaujímavé neboli.  
Yalom bol pôvodom Žid. A hoci rodina z otcovej strany bola poznačená tragédiou holokaustu, otec mu nebol ochotný povedať podrobnosti. Malý Irvin veľa čítal, bol terčom šikany, na vlastnej koži pociťoval antisemitizmus. Počas štúdia na univerzite vo Washingtone sa viackrát podrobil dobrovoľným testom LSD, manželskú krízu s Marilyn údajne zachránila extáza. Jeho život aj kariéru výrazne ovplyvnila záľuba v existencialistoch- Sartre, Camus, Kafka... Bol jedným z priekopníkov skupinovej terapie, istú dobu sa venoval rodinnej terapii, psychicky pomáhal ľuďom, ktorí mali smrteľné ochorenia. Začal experimentovať s tzv. T skupinami. Spočiatku pôsobil na Standfordskej univerzite, dva roky pracoval pre armádu Spojených štátov amerických na Havaji ako psychiater. Hosťoval na prestížnych univerzitách po celom svete: Londýn, Viedeň, Paríž, Oxford, bol na cestách v Indii, Japonsku, Číne, na Bali. V záverečnej časti sa Yalom venuje predovšetkým vzniku svojich románov (mne osobne to pripadalo ako podsunutá reklama jeho najúspešnejších diel - Keď Nietzsche plakal, Problém Spinoza.

Nie je to strhujúci životopis v štýle Irvinga Stonea, je to skôr mierne nostalgické spomínanie staršieho pána, ktorý sa ohliadol za svojim životom a veľmi úspešnou kariérou. Jeho čitatelia a priaznivci si môžu pridať hviezdičku navyše, pre mňa je dielo skôr priemerná záležitosť  so zaujímavejšími aj menej zaujímavými kapitolami.