RECENZIA: Alfréd Wetzler - Čo Dante nevidel (MilaniuM, 2009)

HODNOTENIE:   ***                               NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

..."rež a rúbaj do krve, nebude to po prvé...áno, už vtedy sa to akosi podivne začalo, do ulíc vyšli černokňažníci, židia sa museli stiahnuť do dvorov, prišli príkazy, nariadenia, zákazy, kódex, označenia, tresty, súpisy... ale tak sa to predsa nezačalo, veď žil aj predtým, áno, to bolo krásne ráno, išiel s knihami, staré učebnice si vzorne zabalil do nového modrého papiera, celou cestou hlboko vdychoval, napínal hruď, vypínal sa, chcel byť o hlavu vyšší..." (s.18).  

Čo Dante nevidel je typickým príkladom toho, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť totožný. Alfréd Wetzler (pôvodným menom Rudolf Vrba napísal fascinujúci román Utiekol som z Osvienčimu, pri čítaní ktorého som ani nedýchal. Určite väčšina z vás pozná príbeh o dvoch Slovákoch, ktorí utiekli z najznámejšieho koncentračného tábora a priniesli svetu správu o zverstvách, ktoré v ňom boli páchané. Zatiaľ čo Vrbov román má okrem historickej hodnoty aj hodnotu umeleckú, v prípade Wetzlera je to trošku iné. V jeho prípade ide skôr o faktografickú knihu, ktorá je plná zaujímavých informácii, no je vecnejšia a aj skromnejšia na vyjadrenie emócii. Je na škodu, že dej je vyrozprávaný v tretej osobe (na rozdiel od Vrbovho Utiekol som z Osvienčimu, v ktorom autor využíva ich formu). Román sa venuje hlavne životu v koncentračnom tábore, jednotlivým väzňom a dozorcom, odbojovej činnosti, prípravám na útek a aj samotnému úteku. 
Prínos knihy spočíva predovšetkým v dôkladnom opise života v Osvienčime a celkovému opisu prostredia. 
   

RECENZIA: Hana Krall - Srdcový kráľ (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   **                                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Esesman opětuje jeho úsměv. Tak vy máte žízeň! Obrátí se k vězňum, kteří sbírali šperky, někam je odnesli a vrátili se s čepicemi na hlavách. Pŕineste pánovi trochu vody. Vězňové opět odcházejí a vracejí se s plným kbelíkem. Postaví ho na zem. Zdvořilý vídeňský Žid se rozhlíží, hledá hrnek. Musíte se napít z vědra, říká esesák a dává znamení oběma vězňum. Ti chytnou muže pod pažemi, ohnou mu krk a strčí mu hlavu do vody. Muž se pokouší vymanit, kope, zapře se nohama. Pomalu se zklidňuje. Jeho tělo ochabuje. Vězňové ho pustí a ustopí stranou. Tělo se zhroutí na zem. Má ještě někdo žízeň? ptá se esesman." (s.73). 

Príbeh odohrávajúci sa prevažne v Osvienčime. Jedna žena natoľko miluje svojho muža, že sa rozhodne, že ho za každú cenu odtiaľ dostane...
Veľké množstvo postáv a až príliš veľa kratučkých kapitol. Učebnicový príklad toho, keď forma totálne zabije obsah. Emocionálne ma kniha úplne minula, v tom množstve postáv som si nestihol vytvoriť vzťah ani k jednej z nich. Osobne mám veľmi rád tému druhej svetovej vojny a s tým súvisiace záležitosti, no toto útle dielko sa mi absolútne rozsypalo pomedzi prsty. Asi treba ešte dodať, že udalosti a postavy vychádzajú zo skutočnosti a všetko, čo je v knihe uvedené, je údajne pravdivé.      

RECENZIA: Artur Domoslawski - Vylúčení (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:    ****              KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Dnes sa všetko stáva predmetom hry založenej na súťaživosti a zákone silnejšieho, pričom v tejto hre silnejší požiera slabšieho. V dôsledku danej situácie sú celé zástupy ľudí vylúčené a vytlačené na hranicu spoločnosti: bez práce, bez perspektívy, bez východiska. Ľudská bytosť je pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť.
Vytvorili sme kultúru "vyhladzovania", ktorá sa všade šíri. Nejde tu len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu, alebo sa zaradiť medzi bezmocných, vylúčenie znamená zostať vonku. Vylúčení nie sú "využívaní", sú odpadom, "zvyškami." (s.121). 

Dovolím si tvrdiť, že po prečítaní tejto knihy, ktorá je plná smútku, beznádeje, zúfalstva, bolesti a nešťastia, bude väčšina z vás vďačná za to, čo má. Tematicky je kniha veľmi rôznorodá. Píše o témach, o ktorých sme počuli z médii, ako napríklad o drogových vojnách v Kolumbii, o živote v brazílskych slumoch, o mizernom živote beduínov uprostred púšte, o palestínsko - izraelskom konflikte, o občianskych nepokojoch v dolnom Sudáne, o rasizme v USA. Ale taktiež sa dozvieme o témach, ktoré až také známe nie sú: vyvražďovanie Rohinghov v Mjanmarsku, ktoré je inšpirované likvidáciou Židov nacistami počas druhej svetovej vojny (dokonca vláda používa aj totožné nacistické symboly), vyvražďovanie Kikujov Angličanmi, ktoré sa bežne odohrávalo v Keni v polovici dvadsiateho storočia, "ženovraždy" v Mexiku a v Egypte, rasizmus na futbalových štadiónoch v Brazílii, život homosexuálov na Kube, tzv. Pandilleros v Guatemale, Salvadore a Hondurase... Za pozornosť stoja určite aj aktuálne témy, ktoré sa týkajú života utečencov v táboroch v rôznych častiach Európy, tzv. temná turistika, ktorá ponúka sériu šialených zájazdov pre milovníkov adrenalínu a opis desivých klimatických zmien, ktorých dôsledky pocítime už v najbližšom období (s.341 - s.351). 

"Myšlienky, nepokoj.
Vyrobil otrok v Číne hračku, s ktorou sa hrá môj syn?
Utkali mäkký koberec, po ktorom kráčam, šikovné ruky dievčatka z Pakistanu, a to napriek tomu, že je na etikete názov švédskej firmy?
Je možné, že prsteň pre tvoju snúbenicu odliali zo zlata vykopaného pod okom ozbrojencov v severozápadnej Brazílii? A že ranné kakao a cukor do čaju (cukor skôr na západnej pologuli) sú tiež plodom otrockej práce? 
Ktovie, možno otroci v Indii vyrobili aj tričko s heslom kampane: "Vykoreňme otrockú prácu!"
Keď niečo kupujeme lacno v akcii, neuvažujeme, prečo je cena taká nízka. Kto by už len premýšľal nad kolobehom stoviek predmetov každodennej potreby, ktoré putujú do našich obývačiek, kuchýň, skríň, detských izieb? Niet na to času, predstavivosti ani prostriedkov. 
Tá nevedomosť, uponáhľanosť a neochota uvažovať sú najväčšími spojencami majiteľov plantáží, baní, tovární v krajinách juhu, ako aj šéfov západných firiem, ktorí z otrockej práce profitujú." (s.111). 


Vylúčení rozhodne nie je veselé čítanie, no môžeme si za to do veľkej miery my samy. Skúste sa na chvíľu ponoriť do sveta, v ktorom je veľkým bohatstvom pohár čistej vody, oddych od otrockej práce, oslobodzujúci pocit dožiť sa ďalšieho dňa a nemyslieť chvíľu na najnovšie výdobytky modernej techniky. Aspoň na malý moment si budete vážiť to, čo máte. V konečnom dôsledku to v súčasnosti vyzerá nejako takto:

"Vytrhnúť vlas Európanovi - bolí viac
ako Afričanovi amputovať nohu bez anestézie.
Francúz konzumujúci tri jedlá denne trpí 
väčším hladom
ako Sudánec, ktorý má jedného potkana na týždeň.

Prechladnutý Nemec je ťažšie chorý
ako malomocný Ind.
Američanka trpí pre lupiny viac
ako Iračanka, ktorá nemá na mlieko pre deti.

Zrušiť kreditnú kartu Belgičanovi je väčšou perverzitou
ako zobrať Thajčanovi chlieb.
Hodiť vo Švajčiarsku papierik na zem je horšie
ako vypáliť celý les v Brazílii.

Čádor jednej moslimky dráždi viac
ako dráma tisíca nezamestnaných v Španielsku.
Chýbajúci toaletný papier v jednom švédskom dome
je väčšia oplzlosť
ako nedostatok pitnej vody v tucte sudánskych dedín.

Je ťažšie pochopiť nedostatok benzínu v Holandsku
ako nedostatok inzulínu v Hondurase.
Portugalčan bez mobilného telefónu
vyvoláva väčšie zhrozenie
ako Mozambičan bez učebníc.

Vyschnutá záhrada v kibuci zarmucuje viac 
ako dom zbúraný v Palestíne. 

Malá Angelika, ktorá nemá Barbie, budí väčšie zdesenie
ako zavraždení rodičia malého Uganďana.

To nie je báseň. To je zoznam položiek -
Debet na účte Západu." (s.238). 

Aj keď nemusím súhlasiť so všetkými názormi autora, fakty jednoducho nepustia. A tie sú desivé. 

RECENZIA: Mark Lawrence Schrad - Dejiny písané vodkou Premedia, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Vodka je historicky hlavný styčný bod medzi ruským štátom  a spoločnosťou, ako je súčasne aj útechou utláčaných a príčinou ich biedy. Vodka je spôsob, akým sa ruský štát nadraďuje  nad jednotlivca, ale aj cesta, akou sa spoločnosť štátu vyhýba. Moc cárskeho impéria bola prevažne vybudovaná na vodke, a preto je možné povedať, že keď impérium zachvátili plamene revolúcie, čiastočným vinníkom  bola vodkou presiaknutá politika. Vodka pomáha udržiavať Rusov povoľných a pasívnych, no vodka zohrala  úlohu aj v každom ruskom prevrate a poháňala každú ruskú revolúciu. Vodka oslavovala medzinárodný mier a pomohla Rusku dostať sa na pokraj vojny. Vodka občas pomohla zachrániť Rusko pred zahraničnou inváziou, no častejšie urýchlila jeho vojnovú porážku. A podobne ako politika presiaknutá vodkou pomohla  doraziť cárske impérium, tomu istému pomohla o storočie neskôr aj v prípade sovietskeho nástupcu. Vodka nie je iba zdrojom nesmiernych príjmov, ale používa sa aj ako platobná mena. Po páde komunizmu vodka uľahčila celkovú demodernizáciu ruského hospodárstva a spoločností, súčasne však rozpútala v mierovej histórii sveta dovtedy nevídanú demografickú katastrofu. Politika presiaknutá vodkou je preto v mnohých smeroch kľúčom k pochopeniu búrlivej ruskej minulosti, súčasnosti i budúcnosti." (s.26).  

Vodka je symbolom Ruska a po prečítaní tejto knihy zistíte, akú dôležitú úlohu zohrala (a ešte stále zohráva) v jeho bohatých a pestrých dejinách. Autorovi knihy treba uznať, že si dal na diele záležať a odviedol poriadny kus práce. Výsledkom je famózna a originálna štúdia, ktorá rozhodne stojí za pozornosť.
Začíname, ako inak, Stalinom a jeho vládou, ktorá bola presiaknutá najslávnejším ruským alkoholom. Stalin, najmä v neskoršom období svojho panovania, usporadúval preteky v pití, ktoré odrovnali viacerých významných súdruhov. Lenže dejiny písané vodkou majú v Rusku oveľa dlhšiu tradíciu. O tom by vedeli svoje Ivan Hrozný, Peter Veľký, Katarína Veľká, neskôr Chruščov, Brežnev, Jeľcin..
Kniha amerického autora je veľmi podrobná a rozoberá mnohé oblasti, do ktorých slávny alkohol zasahuje. Dozvieme sa, ako tento kultový nápoj ovplyvnil ruských disidentov, pár slov je venovaných Pochlebinovi, ktorý veľmi svojským spôsobom vysvetlil, prečo je vodka ruský vynález a zachránil tak milióny dolárov pre domácu ekonomiku, zistíme akým spôsobom sa sa stala vodka zdrojom korupcie, dozvieme sa o autorovi a diele, ktoré svojim dosahom významnejšie ovplyvnilo Rusov ako Dostojevskij alebo Marx, samozrejme nemôže chýbať kapitola, ktorá odhaľuje vzťah ruskej armády k vodke (vojna s Napoleonom, Krymská vojna. Rusko - Japonská vojna, prvá svetová vojna, výrazný vplyv vodky na revolúciu, druhá svetová vojna...). Postupne sa prepracujeme až do súčasnosti, v ktorej zvádzajú náročný boj s alkoholizmom v Rusku Medvedev spoločne s Putinom. A hoci sú výsledky naďalej alarmujúce (úmrtnosť mužov v nízkom veku, klesajúca pôrodnosť u žien, vysoký počet vypitého alkoholu na jedného obyvateľa), treba povedať, že situácia sa predsa len mierne zlepšuje. 
Autor knihy, Mark Lawrence Schrad, je americký rusista a politológ. Pôsobí na univerzite vo Filadelfii, kde prednáša a vedie semináre o ruskej politike a histórii, postkomunistickej demokatizácii, komparatívnej politike, medzinárodnom práve, medzinárodných organizáciách a globalizácii. Treba zdôrazniť, že svojou knihou sa v žiadnom prípade nesnažil zdiskreditovať Rusko ani ruský národ, práve naopak, viackrát sa ho vo svojej publikácii zastal. Hovorí sa, že ruské dejiny je ťažké pochopiť, no táto kniha by vám v tom mohla istým spôsobom aspoň trochu pomôcť. A navyše je písaná pútavým spôsobom.

"Andrej Zabolockij - Destajovskij, agrárny reformátor z 19. storočia, spomína na svojich potulkách po vzdialených oblastiach Ruska poľutovaniahodné - no typické - využívanie náboženských sviatkov ako dôvodu opíjať sa. Keď dorazil do jednej dediny, všade sa pilo a hodovalo.
" - Čo to oslavujete a prečo ste opití?- spýtal sa jedného roľníka. 
-  Ako to myslíte? Dnes je Nanebovstúpenie matky Božej! - odpovedal mu opilec a potuteľne dodal: -Vari ste o nej nepočuli? -
- Ale Nanebovstúpenie bolo včera! -
- A čo? Musí sa na to piť tri dni, - odpovedal roľník.
-A prečo tri dni? začudoval sa Zabolockij - Desjatovskij. - To tak prikázala matka Božia? -
- Samozrejme, že prikázala. Naša svätá matka dobre vie, ako my roľníci radi pijeme! -" (s.96).       

RECENZIA: J.D. Salinger - Do výšok zdvíhajte krov, tesári (Slovenský spisovateľ, 2001)

HODNOTENIE:   ***

" Za svojho hrdinu som si zvolil - aspoň v lucídnych okamihoch, keď dokážem presvedčiť sám seba, aby som primerane šetril slovami - svojho najstaršieho, už nebohého brata Seymoura Glassa, ktorý (rád by som povedal jedinou vetou v štýle nekrológu ) roku 1948 počas dovolenky s manželkou na Floride ako tridsaťjedenročný spáchal samovraždu. Mnohými veľkými stránkami svojho života mal blízko k veľkým ľuďom a ostatnými jeho stránkami zase v našej, až neprimerane rozmernej rodine blízko k súrodencom. Vnímali sme ho v mnohých reálnych podobách: videli sme v ňom rozprávkového jednorožca s belasými pruhmi, pokladali sme ho za zväčšovacie sklíčko, ktorým možno zapáliť oheň, bol náš geniálny poradca i dozorný palubný dôstojník, básnik každým cólom, a hoci sa občas ponáral do seba, v detstve takmer sedem rokov účinkoval v populárnom rozhlasovom kvízovom programe, takže všetko, čo s ním súviselo, sa dostalo aj do éteru, a napokon sme ho  prijímali aj ako notorického "mystika" a typ človeka s "rozkolísaným" vedomím. Keďže od začiatku chcem hrať s otvorenými kartami, nemôžem zatajiť - ba vari by som to mal vykríknuť na všetky strany -, že bez ohľadu na to, či mu už vtedy v hlave vŕtal samovražedný plán, rozumel som si s ním z celej rodiny najlepšie, neraz sme sa odušu škriepili, a vzácne mi zapadal do klasickej predstavy maktu, osvieteného muža, ktorý vyzváňajúcim zvončekom upozorňuje, že spoznal Boha." (s.64).  

Salinger už asi navždy zostane tým, ktorý napísal nesmrteľné dielo Kto chytá v žite. Okrem toho je však autorom aj viacerých iných diel. Napríklad vynikajúcej zbierky Deväť poviedok alebo kratučkej, no pomerne zložitej knižky Franny a Zooey, ktorá má nábožensko filozofický rozmer. A v tomto duchu je ladené aj dielo Do výšok zdvíhajte krov, tesári. 
Vraciame sa do štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia.Hlavný hrdina (a zároveň rozprávač príbehu) je súčasťou sedemčlennej rodiny Glassovcov, ktorá založila pred rokmi divadelnú skupinu Pantages. Túto rodinu tvoria dvojičky Walt a Walker, najstaršia sestra Boo Boo, dievča Franny a chlapec Zooey, malý génius Seymour a samotný rozprávač príbehu. Rodičia Les a Bessie pochádzajú z hereckej rodiny. Počas detstva sú súrodenci pravidelnými hosťami rôznych vedomostných kvízov, v ktorých vyniká predovšetkým Seymour. A práve okolo neho sa točí väčšina príbehu. Kniha je rozdelená na dve časti. Tá prvá nesie názov celej zbierky a nosnou témou je svadba Seymoura a jeho snúbenice Murriel. Tá druhá (Seymour Úvod) je denníkom, ktorý odhaľuje najskrytejšie miesta veľmi komplikovaného mladého muža. 
Tí z vás, ktorí čítali knižku Franny a Zooey, budú pripravení na to, že Sallinger neraz volí zložitú rozprávačskú cestu, ktorá je síce zaujímavá, no vyžaduje si od čitateľa značnú dávku sústredenosti a trpezlivosti. Mňa osobne zaujala viacej druhá časť knihy, hoci je len málo dejová a viacej úvahová. Najväčšiu silu jednoznačne predstavuje postava priam mýtického Seymoura, a to napriek tomu, že je paradoxne už po smrti. Myslím si, že na knihu je potrebné mať tú správnu náladu, v opačnom prípade hrozí, že ju po pár stranách odložíte. Pokiaľ vytrváte, čaká vás menší boj, na konci ktorého však príde odmena v podobe zaujímavého záveru...  

RECENZIA: Daniel Majling - Ruzká klasika (OZ Brak, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Veľa ľudí, ktorí si zrazu v strednom veku uvedomia, že ich životy sa uberajú iným smerom, ako si pôvodne predstavovali, sa začne pýtať: - Kde som, dočerta, urobil chybu? - Ich životný pocit je hlboko tragický, pretože jedna blbá chyba, jedno zlé životné rozhodnutie, jeden nedomyslený výber školy, práce či partnera im podľa ich mienky celkom pokazilo život. 
V mojom prípade otázka: - Kde som urobil chybu? - stratila už dávno zmysel. Každý môj krok bol úplne mimo. A ešte aj v tých chybách som sa mýlil. Môj život tým stratil dramatický náboj. Futbal dokážete emočne prežívať len počas relatívne tesného výsledku. Futbalista má výčitky z nepremenenej šance len po prehre 0:1, 2:3 alebo 3:4, pretože len pri takýchto výsledkoch mohla tá jedna nevyužitá šanca všetko zvrátiť. Ale po prehre 0:15 sa na jednu nepremenenú šancu môžete pokojne vysrať. Aj keby ste ju premenili nejakým bravúrnym spôsobom, na konečnom debakli by ste tým nič nezmenili. A to je v podstate aj môj prípad." (s.106).  

Dvanásť poviedok, ktoré sú skutočným bonbónikom pre milovníkov ruskej klasiky. Dnes už nájdeme lacný fejky takmer vo všetkom (cigarety, oblečenie, alkohol...) tak prečo by nemohli existovať aj falošné ruské poviedky? Ak sa vám to zdá bizarné, nie ste samy. Aj ja som spočiatku pristupoval k tejto antológii s nedôverou, no napokon som bol veľmi pozitívne prekvapený. Tu je výber tých, ktoré sa mi zdali najlepšie: 
Láska je veľká čarodejka - zvláštny trojuholník dvoch umelcov a jednej múzy, ktorý sa končí príbehom napísaným na ženskom chrbte.
Umenie milovať (životopisná črta) - poviedka sa odohráva v ríši zvierat. Láska psa (spisovateľa) a sliepky pôsobí trochu zvláštne, celé to tak trochu pripomína Bulgakovovu klasiku Psie srdce.
Osud občas nadeľuje aj oboma priehrštiami - tragikomický príbeh tom, že keď sa chcete čo najpohodlnejšie zbaviť manželky, osud to občas dokáže zariadiť za vás. A žena o ktorej ste si mysleli, že vás miluje, v skutočnosti má rada niekoho iného. 
Pritakal životu - Poviedka presýtená hovnami. Muž sedí vo svojej cele a jeho vlastné exkrementy sa stanú pre neho jediným potešením a zmyslov života. V skutočnosti však príbeh skrýva oveľa silnejšie posolstvo týkajúce sa slobody.
Znovuzrodenie pravoslávia v našom mesta - táto poviedka pripomína Dostojevského psychologické drámy. V mestečku Belzecov dôjde k trom nehodám: k havárii autobusu plnom detí, k baníckemu nešťastiu a k znásilneniu krásneho dievčaťa. Zatvrdnutosť miestneho popa má pre neho fatálne následky, no mohlo byť aj horšie...
Koľko dobra znesie človek v zdraví? - príbeh o bohatom a nepríjemnom človeku, ktorému lekári omylom diagnostikujú nevyliečiteľnú chorobu, dôsledkom čoho začne konať dobré skutky. Povedať mu pravdu?
Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (Z denníka spisovateľa P. Tarasenka) - pre mňa najlepšia poviedka v celej zbierke, ktorá v sebe skrýva niečo z Dostojevského, niečo z Tolstého a niečo z Čechova. Hlavná postava príbehu prednáša o dejinách svetového divadla a často sa zamýšľa nad smrťou, dobrovoľných odchodom zo života a predstavuje si svoj vlastný pohreb: "Dnes som volal s redaktorkou vo vydavateľstve. Už pol roka zanovito odmieta vydať môj román a núti  ma dopísať banálnu knihu pre deti. Je to o veveričkách. Vyčítala mi, že od tretej kapitoly začínajú v mojej knižke prevládať temné, existenciálne, dokonca nihilistické tóny, a to si vraj v literatúre pre deti a mládež nemôžeme dovoliť. Snažil som sa stočiť náš rozhovor späť k môjmu románu, ale redaktorka ma odbila tým, že si môj rukopis prečítala pred mesiacom a bola z neho taká deprimovaná, že si musela prečítať niečo z Kafku, aby si zdvihla náladu. Trochu sa ma to dotklo. Po chvíli sa ma do telefónu opýtala, či sa jej zase chcem vyhrážať samovraždou, ak mi ten román nevydá. Opýtal som sa jej, či by to pomohlo. Povedala, že nie. Oponoval som , že mŕtvi spisovatelia, zvlášť takí, ktorí zomreli vlastnou rukou, sa predávajú dobre, ale ona mi povedala, že mne by nepomohlo, ani keby som bol mŕtvy. Nato zložila." (s.92).   

Aj keď autormi tejto antológie nie sú velikáni ruskej literatúry, táto zbierka poviedok rozhodne stojí za pozornosť. Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie a veľká spokojnosť. Výborné postavy, nečakaná pointa u väčšiny príbehov a prítomnosť ruskej duše. A v závere ešte ako bonus rozhovor s falošným klasikom Antonom Pavlovičom Čehovom.    

RECENZIA: Tilar J. Mazzeová - Irenine deti (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:    ***                          NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Irenin "zoznam" však nikdy nebol ako z hollywoodskych filmov a na začiatku ho dokonca ani neskrývala. Irena tie zápisky nazývala svojou kartotékou a bol to len zakódovaný súbor mien a adries naškrabaný neistou rukou na kúsky tenučkých cigaretových papierikov, ktoré boli pevne stočené, aby sa lepšie schovávali." (s.167).

Irena Sendlerová aktívne vykonávala svoju činnosť v jednom z najhorších období ľudských dejín. Napriek veľkému nebezpečenstvu, ktoré jej každý deň hrozilo, zachránila okolo 2500 židovských dedí. Už ako mladá išla nekompromisne proti davu a dokázala si presadiť svoje. V Poľsku je dnes vnímaná ako hrdinka, hoci pre svoje politické zmýšľanie si po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunizmu vytrpela svoje. Ako mladá sa vydala za Mieteka Mieszyslawa, no tajne milovala radikálneho ľavičiara Adama Celnikiera. Pod jeho vplyvom bola aj Irena jednou z popredných členiek odboja vo varšavskom gete aj v koncentračnom tábore. Aj keď by si mohla pripísať veľké zásluhy na záchrane detí, vždy zdôrazňovala, že bez priateľov by to nezvládla a robila len to, čo bolo jej povinnosťou. Počas štúdia sociálnej práce ju významne ovplyvnila jedna z najväčších a najuznávanejších odborníčok tejto oblasti - Helena Radlinská. 
Doba, v ktorej sa väčšina príbehu odohráva, je pre väčšinu z nás, ktorí sme ju našťastie nezažili, len ťažko predstaviteľná a pochopiteľná. Bolo to v čase, keď neľudská krutosť bola na dennom poriadku a stala sa súčasťou tvrdej nacistickej mašinérie: "Nervóznym a vystrašeným deťom, neschopným predstierať chorobu, láskavo pomohli zaspať, aby ich zachránili, pretože stráže sa správali k najmenším deťom najkrutejšie. Bábätká sťahovali na zem, chytili ich za päty a mlátili nimi o vozne vlaku, až kým im nepraskli lebky, zatiaľ čo ich hysterické matky útrpne nariekali." (s.143). 
Treba povedať, že Irena Sendlerová mala niekedy neuveriteľné šťastie. Ale bez neho by v tom období  neprežila asi ani jeden deň. Neustále prehliadky gestapa, oddanosť priateľov, ktorí ju nezradili ani počas krutých výsluchov a mučenia a šťastie pri nej stálo dokonca aj vo chvíli, keď už čakala na popravisku...

Autorke slúži ku cti, že napriek tomu, že Irena Sendlerová je obdivuhodná žena, ktorá si za svoju činnosť zaslúži uznanie, nepristupuje k nej ako k nedotknuteľnej hrdinke a odhaľuje aj jej negatívne stránky, čím si dokážeme vytvoriť objektívnejší obraz o jej osobnosti. Prekážal mi veľký počet mien, ktoré sa v príbehu vyskytujú a potom narúšajú plynulosť deja. Chápem zámer autorky poukázať na odbojovú činnosť hnutia, ale niektoré postavy stačilo naozaj len spomenúť. Najmä keď v ďalšej časti knihy sa už nevyskytovali, alebo len veľmi okrajovo. Na druhej strane vyjadrujem Tilar Mazzeovej obdiv, je vidieť, že si pred písaním románu naštudovala množstvo materiálu. Napriek všetkému si myslím, že tak silný námet sa dal spracovať ešte o niečo lepším spôsobom. Nemôžem povedať, že by som s hlavnou hrdinkou prežíval každý jej nádych a výdych. Celkovo je to mierne nadpriemerná kniha, musím však povedať, že som čítal aj lepšie romány, ktoré sa zaoberali týmto traumatickým obdobím ľudských dejín.