PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 5

...........................

Včera, ako ste si určite stihli všimnúť, bol štátny sviatok a preto som si aj ja užila trochu voľna. Niekoľkokrát ste mi zdôraznili, aby som ohodnotila fotografiu vašej sestry. Nenapíšem Vám priamo ako sa mi páčila, poviem len toľko, že večer, keď sme si s mojim snúbencom vášnivo užívali jeden druhého, intenzívne som pri tom myslela na Kikin úžasný zadok, čo mi dopomohlo k niekoľkonásobnému fantastickému orgazmu. Dúfam, že to ako odpoveď postačí. Poobede sme sa boli so snúbencom najesť v jednej exkluzívnej talianskej reštaurácii a podvečer sme šli navštíviť moju mamu. Inak, aby som to zjednodušila, snúbenec sa volá Kristián, takže odteraz, keď použijem toto meno, znamená to, že píšem o ňom. Vidíte, dala som vám za úlohu, aby ste písali o svojich dňoch, a bez toho, aby som si to uvedomila, sama som nabehla na túto lákavú koľaj. Premýšľala som nad tým, že sa vrátim späť k tomu, že vám budem opäť tykať, predsa len, máte sedemnásť, no potom som si povedala, že takto je to o niečo vzrušujúcejšie. Nemyslíte? :)
Pýtali ste sa ma, že na akom najbláznivejšom mieste som to robila. Asi vás sklamem, no v tomto som dosť konzervatívna, takže odpoveď znie posteľ. Prekvapený? Ale podľa včerajšej fotky, ktorú som vám poslala do mailu, musíte uznať, že sa dokážem celkom slušne odviazať treba. Nemám pravdu?
Túto správu píšem na notebooku v spálni, zatiaľ čo Kristián si dáva rýchlu sprchu. Mám na sebe biely froté župan a pod ním som úplne nahá. A nahladko upravená. Spustila som vám v hlave aspoň malý ohňostroj? Teším sa na vašu odpoveď, dúfam, že ma potešíte niečím vzrušujúcim. 

so želaním príjemného dňa Mgr. Silvia Náhliková

............................


Dobrý deň, vážená slečna doktorka. Som rád, že ste si včera trochu oddýchli a načerpali tak potrebné sily do ďalšej práce. Posledné vety vo vašom maily mi nespôsobili len malý ohňostroj, ale doslova explóziu. Podľa mňa musíte aj na diaľku cítiť tie mohutné vibrácie, ktoré prebiehajú v mojich boxerkách. Nedá mi to, aby som sa nevyjadril k vášmu snúbencovi. Je síce super, že vás vezme na obed do exkluzívnej talianskej reštiky, no to vás ako správny chlap nemôže aspoň z času načas poriadne oprieť na nejakom, hoci len poloverejnom mieste a dať vám poriadne zabrať? Keby som bol ja vašim snúbencom, kúpil by som vám kratučké minišaty, ktoré by vám odhaľovali polovicu zadku (však nech sa pokochajú aj ostatní), oprel by som vás niekde v mestskom parku a divoko by som vás nabral odzadu, pričom by som vás po celý čas prirážania držal za vlasy, až kým by sme obaja nevyvrcholili. Bolo by mi fuk, že nás sledujú náhodné pohľady okoloidúcich a keby prišla hoci aj policajná hliadka, doprial by som aj im, aby si vás poriadne užili. Prepáčte, trochu som sa nechal uniesť, no nič to nemení na mojom názore na vášho snúbenca, že je to obyčajný suchár, ktorý vám nevie dopriať poriadny zážitok. Aspoň pokiaľ ide o sex. Zaujímalo by ma, aké má povolanie. Tipoval by som ho na právnika, manažéra alebo lekára. Som ďaleko od pravdy? Pokojne mi môžete aj naďalej vykať, už som si na to zvykol a aj mne sa to páči a vyvoláva to vo mne veľmi príjemné predstavy. 
Vrátim sa k svojmu včerajšiemu prázdninovému dňu. Mama sa venovala predovšetkým domácim prácam. Oprala dve várky farebného prádla, navarila obed (sviečkovú na smotane), vyžehlila otcovi niekoľko košieľ a umyla si vlasy. Tatko dočítal knihu a napísal správu, ktorú potrebuje do budúceho týždňa odovzdať v práci. Kika bola skoro celý čas zavretá v izbe a četovala so svojim frajerom. Tentoraz sa mi ju nepodarilo odfotiť, ale nebojte sa, budem na tom poctivo makať :) 
Som už za polovicou toho francúzskeho románu, o ktorom som vám včera písal, a zatiaľ to vyzerá veľmi zaujímavo, tak dúfam, že sa to nepokazí. Pokročil som aj v písaní vlastnej poviedky. Ak si spomínate, hlavná hrdinka odišla žiť do džungle medzi ostatné amazonky... Ďalej to pokračuje tak, že si ju dala zavolať samotná kráľovná amazoniek, aby uspokojila jej najtajnejšie túžby. Ak sa to mladej šľachtičnej podarí, bude prijatá do skupiny medzi ostatné dievčatá. Tak uvidíme...
Mám pre vás návrh. Keďže máte takého nudného snúbenca a málo zaujímavých sexuálnych zážitkov, skúsim vám s tým trochu pomôcť. Dúfam, že nebudete proti. Vaša prvá úloha bude obliecť sa ako neodolateľná sexi psychologička, ktorá bude tajne zvádzať svojich klientov. Aspoň v mysli. Ale oblečiete sa naozaj. Na dôkaz toho, že ste úlohu splnili, pošlete mi fotografiu vášho oblečenia, ktorú vyhotovíte v kancelárii. Dúfam, že si dáte záležať :) 
PS: Otázka na telo: Aká je vaša najtajnejšia sexuálna túžba, ktorú by ste chceli zrealizovať?

Prajem Vám pekný zvyšok dňa a teším sa na skorú odpoveď       

Dominik 
   

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 4

.......................................................

Asi som mala zdôrazniť, že šírenie fotografií po sieti sa nevzťahuje len na mňa, ale aj na vašich rodinných príslušníkov, priateľov a známych. V každom prípade, ak to bol pokus prebudiť vo mne náklonnosť k ženám, tak to veľmi nevyšlo, lebo v tomto mám úplne jasno. Nehovorím, že som nad tým niekedy neuvažovala, mám na mysli to, aké by to bolo s inou ženou, ale tam to končí. Mám snúbenca, s ktorým som nadmieru spokojná a mám ho veľmi rada. Ak by som aj chcela ohodnotiť vašu sestru, musela by som vidieť viacej ako len jej nohy. Musím však uznať, že vyzerajú veľmi príťažlivo. Ak to teda môžem posúdiť z pozície nezainteresovaného človeka. Možno ak by ste mali aj nejakú jej inú fotografiu... Nie, zabudnite na to, na nič Vás nechcem navádzať. Na našich osobných stretnutiach sme sa dohodli, že budeme k sebe úprimní. Všetko, čo si píšeme, musí však ostať medzi nami, v opačnom prípade okamžite končím. Dúfam, že Vám môžem veriť. Priznám sa, že keď opisujete svoje predstavy, ktorých som súčasťou, fakt ma to dosť vzrušuje, až sa za to, ako vaša psychologička, dosť hanbím. Toto sa mi pri žiadnom klientovi ešte nestalo. Väčšina ich mailov, ktoré sú súčasťou terapie, sú formálne a veľmi strohé. Nerobím túto experimentálnu terapiu až tak dlho, no vy ste ju výrazným spôsobom ozvláštnili. V pozitívnom slova zmysle a dokonca sa začína páčiť aj mne, doslova si ju užívam a teším na každý mail prichádzajúci z vašej schránky. Nemôžem uveriť, že Vám toto všetko píšem. Prosím, nechajte si to len pre seba. Ono to všetko umocňuje aj skutočnosť, že Vašu poštu si väčšinou čítam po pracovnej dobe sama vo svojej prázdnej kancelárii. Včera som sa... och bože... jednoducho  neovládla a... na mojej narýchlo vyhotovenej svojke môžete vidieť, ako to dopadlo.

Rozhodla som sa spraviť menší kompromis. Máte právo v každom maily položiť mi jednu otázku na telo, ktorú som ochotná Vám zodpovedať. Beriete?

A teraz sa pochváľte, aký ste mali deň, ako sa cítite a čo máte nové.

s pozdravom Mgr. Silvia Náhliková 

............................................................

Vážená (zatiaľ ešte stále slečna) doktorka, musím sa priznať, že z vášho mailu sa mi postavili všetky chlpy na tele. Vrátane toho najväčšieho. Veľmi ma teší, že si začínate našu terapiu užívať. Napokon fotka, ktorú ste mi poslali, hovorí za všetko. Za seba môžem povedať len toľko, že sa budem aj naďalej snažiť, aby ste sa cítili čo najlepšie. Samozrejme, že všetko ostane medzi nami, na to sa môžete stopercentne spoľahnúť. Mám pocit, že terapia, ktorú ste navrhli, mi začína skutočne prospievať :) 

Vráťme sa k tomu, čo mám nové. Včera som si hneď po raňajkách vzal ruksak a vyrazil som na hory. Jednoducho si prečistiť hlavu a na nič nemyslieť. Darilo sa mi to len čiastočne, lebo potom som si vybavil fotku, ktorú ste mi poslali mailom a musel som si uľaviť priamo v lone prírody. Vzal som si so sebou len fľašu vody a musli tyčinku, takže mi pomerne rýchlo vytrávilo. Keď som sa vrátil z výletu, otec si čítal v kresle noviny a čakal na mamu. Kika bola zavretá vo svojej izbe a četovala s frajerom. Mala na sebe len biele nohavičky (také dosť zarezané a dlhé modré tričko) určite by ste si prišli na svoje. Zase nechala pootvorené dvere, ona fakt niekedy nerozmýšľa. Rozhodol som sa, kvôli vám, zariskovať a dal som si záväzok, že ju pri nejakej príhodnej príležitosti cvaknem na mobil. Dúfam, že si dáte na hodnotení záležať. V každom prípade dvojtýždňový trest pre ségru stále platí, nič na tom nemení ani jej odvolanie sa na najvyšší súd (moja mama nemienila o návrhu diskutovať a okamžite ho zmietla zo stolu). Otec sa do debaty pre istotu radšej ani nezapojil. Podvečer som siahol po jednom aktuálnom spoločenskom románe. Napísal ho nejaký Francúz a má takmer osemsto strán, takže nejaké dva - tri dni mám čo čítať. Zatiaľ to vyzerá zaujímavo, ale som len v prvej tretine knihy, tak to nechcem zakríknuť. Začal som pracovať na ďalšej svojej poviedke, tentoraz je to príbeh o žene pochádzajúcej zo šľachtického rodu, s veľkou sexuálnou fantáziou, ktorú nedokážu uspokojiť zajatí otroci, ani žiadni  králi či princovia a preto odchádza žiť do džungle medzi amazonky. Priznám sa, ešte netuším aké to bude mať pokračovanie, ale určite nebude chýbať sex ani krvavé scény. Však ma poznáte :)

V našej rodine vládol včera totálny stereotyp. Mama pozerala nejakú romantickú sračku, tatko jej do toho furt kecal a popri tom čítal nejakú severskú kriminálku. Tak som sa rozhodol, že vás skúsim potešiť a šiel som tajne vyhľadať Kiku, aby som mohol spraviť nejaký záber, ktorý by vás správne navnadil, keď si budete čítať tento mail sama vo svojej kancelárii po skončení pracovnej doby. Som zvedavý na váš komentár. Mne sa v každom prípade výborne zaspávalo. Predstavoval som si, ako sedíte sama vo svojej kancelári, v minišatách a vysokých sandálikoch, na šetriči obrazovky máte nastavený obrázok mojej ségry, ktorý som vám poslal do mailu, vaše dlhé štíhle prsty smerujú do vlhkých nohavičiek a... ďalej je to len na vás. 

Čakám na vašu odpoveď a ďakujem vám za vzrušujúcu fotografiu. Potešila. A to hneď niekoľkokrát.

PS: Využijem možnosť otázky na telo. Takže zaujímalo by ma, na akom najbláznivejšom mieste ste to robili... Dúfam, že odpoveď nebude posteľ :) 

Prikladám tajne zhotovený obrázok ségrinho zadku a netrpezlivo očakávam vaše kritické hodnotenie.

s pozdravom Dominik                                       

               

     

  

RECENZIA: Patricia Posnerová - Lekárnik z Auschitzu (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:  ***                                         KNIHA MESIACA JÚL

"Asi najvýstižnejšie zhrnula názory väzňov na Capesia rumunská Židovka Magda Szabóová, ktorá aj s rodinou prišla do Auschwitzu v máji 1944. Keď pochodovala smerom k skupine príslušníkov SS, začula, že jeden z nich hovorí po maďarsky. Neskôr v tábore zistila, o koho išlo. - Na tvár Dr. Capesia sa nedalo len tak zabudnúť, - vypovedala po vojne.  - Nebola to typicky nemecká tvár. - " (s.81). 

"Raz našli u istej väzenkyne trochu "ušetreného" margarínu. Objasniť to prišiel Capesius. Všetky väzenkyne si museli vziať  do rúk kameň z okolia baraku a držiac ho v rukách, poskakovať, až kým neodpadli od vyčerpania. Capesius to nazýval "cvičením".
- Ja som Capesius zo Sedmohradska, - reval na ne. - Vo mne spoznáte diabla. -" (s.82) 

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž menom Victor Capesia, Rumun, ktorý sa zhodou šťastných náhod a priaznivých okolností stal zástupcom veľmi úspešnej farmaceutickej spoločnosti Bayer. Isté obdobie bol zamestnancom najväčšieho nemeckého konglomerátu I.G. Farben, ktorá bola materskou spoločnosťou Bayeru, okrem iného dodávala do Auschwitzu lieky, ktoré následne testovali na väzňoch. Takisto stála za výstavbou koncentračných táborov, v ktorých ľudia vykonávali otrockú prácu. V súkromí  bol Capesia, samozrejme, vzorný manžel a milujúci otec troch dcér.
Viktor Capesia sa stal v roku 1943 (ako 35 ročný) príslušníkom SS a krátko na to bol prevelený do Auschwitzu, najväčšieho tábora smrti, v ktorom pôsobil ako hlavný lekárnik. Mal na starosť prídel liekov, ktoré slúžili na neľudské lekárske experimenty, spravoval zdroj jedovatého plynu Cyklón B, ktorým bolo usmrtených niekoľko miliónov väzňov. Pravidelne sa zúčastňoval na selekciách pri rampe, kde sa rozhodovalo o živote a smrti. Pre koncom vojny ukradol niekoľko kufrov so zlatými zubnými protézami, z ktorých po vojne platil svojich obhajcov.

Victor Capesia, podobne ako mnoho iných nacistických zločincov, sa snažil po vojne ujsť pred zodpovednosťou. Ukrýval sa na viacerých miestach. Napriek tomu sa ho podarilo britským a americkým vojskám dolapiť, neskôr bol však prepustený na slobodu. Dokonca si pod svojim menom zriadil v nemeckom mestečku Goppingen vlastnú lekáreň. Do Rumunska sa vrátiť nemohol, po nástupe komunistov sa stal vo svojej rodnej krajine nežiadúcou osobou. 
Vo svete zúrila studená vojna a na zločiny nacistov už akosi nezostával priestor. Znepriatelené strany sa snažili najvýznamnejších vedeckých pracovníkov tretej ríše pritiahnuť každá na svoju stranu. Zdalo sa, že na zločiny Victora Capesia, podobne ako na zločiny mnohých ďalších nacistov, sa zabudne.  
Našťastie sa našli ľudia ako Fritz Bauer, právnik, ktorý sa rozhodol, že postaví pred súd všetkých zodpovedných, ktorí doteraz unikali pred spravodlivosťou. Zameral sa najmä na ľudí, ktorí mali niečo spoločné s prácou v koncentračnom tábore Auschwitz. Napokon, spoločne s lovcom nacistov Langbeinom, priviedli pred tribunál vo Frankfurte na Mohanom viaceré známe tváre: Roberta Mulku, Richarda Baera, Oswalda Kaduku, Stefana Beretzkeho a samotného Victora Capesia. Vynesené rozsudky, vzhľadom na zodpovednosť kompetentných, boli vo väčšine prípadov až smiešne zhovievavé. Bauerovi a Langbeinovi však išlo najmä o morálne potrestanie zodpovedných. Victor Capesia sa po väčšinu trvania procesu nekontrolovateľne smial, dokonca aj počas premietania šokujúcich archívnych záberov z koncentračných táborov, ktoré nakrútila oslobodzujúca americká armáda. Napokon si odsedel za svoje zločiny dva roky vo väzení a svoj život dožil v pokoji. No s tým, že ho súd označil za zločinca, sa zmieriť nikdy nedokázal. On sám sa cítil ako obeť. 

Autorka knihy odkrýva viacero zaujímavých faktov, mám však mierne výhrady k spôsobu, akým vykreslila osobu Victora Capesia. V podstate len na niektorých miestach som ho vnímal ako skutočného zločinca, poväčšine na mňa pôsobil ako taký poskok nacistov. Viem, že to tak nebolo, ale z dokumentárneho románu to nie je úplne jednoznačné. V porovnaní s nedávno vydaným Mengeleho životopisom, je Lekárnik z Auschwitzu stručnejší, vecnejší, menej emotívnejší a viacej faktografický. Kniha je doplnená o niekoľko vzácnych dobových fotografií. Osobne som čakal od tohto diela trochu viac, napriek tomu stojí za to si ho prečítať.         

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 3

.......................

Hneď na začiatku by sme si mali ujasniť zopár vecí. Včera som ťa slušne poprosila, aby si moje fotky láskavo vymazal a prestal ich akýmkoľvek spôsobom šíriť verejne, prípadne ich komukoľvek ukazoval. Nedala som ti povolenie na to, aby si ma fotografoval, takže láskavo tie fotky okamžite vymaž z telefónu, z počítača, jednoducho odvšadiaľ, kde si ich uložil. Teraz ťa už neprosím, ale žiadam ťa o to. Ak máme spolu fungovať, musíš si uvedomiť, že medzi nami je len čisto profesionálny vzťah psychológ  - klient. Takže ma začni brať ako človeka, lekára, ktorý ti chce pomôcť. Navyše som šťastne zasnúbená, preto ma odstráň zo svojich predstáv ako objekt svojich sexuálnych túžob. Ak to nedokážeš, aspoň si to, prosím, nechaj pre seba. Aby som ti to vysvetlila prakticky, odteraz ti začínam, napriek tvojmu veku a našej predošlej dohode, opäť vykať. Bude to tak lepšie. Nechcem, aby sa jeden z nás dostal do problémov. Alebo nedajbože obaja. Budem však veľmi rada, keď aj naďalej budeme pokračovať v doterajšej terapii, no pod podmienkou, že budete akceptovať isté pravidlá. Rozumieme si? Čoraz viac vo mne dozrieva pocit, že každodenné osobné stretnutia by boli pre Vás vhodnejšie a začínam ľutovať, že som Vám ponúkla alternatívny návrh terapie prostredníctvom elektronického denníku.  Zatiaľ to necháme tak, ale ak sa to v dohľadnom čase nezlepší, opäť sa vrátime k ambulantnému spôsobu liečby prostredníctvom pravidelných osobných stretnutí. Samozrejme, že aj naďalej ma zaujímajú Vaše momentálne pocity, Váš aktuálny zdravotný stav, ako sa cítite, o čom premýšľate a ako trávite voľné dni. Nepremýšľali ste nad tým, že by ste sa, prípadne, pozreli po nejakej letnej brigáde? Možno by Vám neostávalo toľko času na zložité myšlienky. Čo myslíte? Očakávam Vašu skorú odpoveď.

S pozdravom Mgr. Simona Náhliková

...........................

„Vážená pani doktorka. Alebo slečna doktorka. Vyberte si. Pozorne som si niekoľkokrát prečítal Váš mail a musím sa priznať, nevychádzam z údivu. Prepáčte, bez urážky, ale to kto Vám akože vystavil diplom z psychológie? Začínate svoj mail direktívnym úvodom, potom ma zase prosíte, aby som Vás láskavo vynechal zo svojich sexuálnych predstáv, nadiktujete si  podmienky a v závere sa spýtate na môj zdravotný a neviem aký stav? To Vám mám akože veriť, že máte o mňa, ako o klienta alebo pacienta (vyberte si) úprimný záujem? Kecy, žvásty, sračičky starej babičky. Začínam sa vážne zamýšľať nad tým, kto z nás v skutočnosti potrebuje pomoc.

Pokiaľ ide o tie fotky, som ochotný to nechať tak. A ešte raz sa ospravedlňujem, že ste sa kvôli nim tak vytočili. To, že Vás vymažem zo svojich sexuálnych predstáv, to Vám sľúbiť nemôžem a rovnako Vám nemôžem sľúbiť ani to, že nebudem s vami o nich hovoriť, lebo čo ak nejakým spôsobom súvisia s terapiou a celým týmto procesom? Sú súčasťou môjho podvedomia, čiže ich stopercentne ovplyvniť nedokážem.  Ale to, ako odborníčka, s magisterským titulom, určite viete. Ak ste sa rozhodli mi vykať, to neovplyvním. Je to len na Vás.  To ostatné je v pohode. Chcem tým povedať, že nemám s tými podmienkami problém.

Takže prejdime rovno k včerajšku. Doobeda som bol zaniesť knihy do knižnice a potom som asi hodinu sedel pri fontáne, kde som pozoroval náhodné okoloidúce a myslel som na to, ako ich šukám v rôznych polohách a na rozličných miestach. Leto je v tomto fakt husté. Tie krátke sukne, šaty, obtiahnuté legíny, úzke kraťasy, vysoké opätky, človeku sa z toho normálne točí hlava. Musel som si odskočiť do neďalekého parku, aby som si to tam narýchlo spravil. Myslel som pri tom na Vás ako sa v kancelárii prstujete v tej krátkej čiernej obtiahnutej sukni, čo ste mali oblečenú na našom poslednom stretnutí. Pri tej predstave som bol do minúty hotový. Na Vašu radu som sa bol v pracovnej agentúre pozrieť po nejakých brigádach, ale nič normálne neponúkali. Kika sa niekde celý deň flákala s tým svojim frajerom, tak som mal dom iba pre seba. Pustil som sa do jednej poviedky, v ktorej prežijú poslední ľudia na Zemi, no nevedia či svet skutočne zanikol alebo sú len súčasťou nejakej trápnej reality show, počítačovej hry alebo na nich testujú nejaké svinstvo. Jasné, že je to plné sexu a násilia, čo iné by ste od sedemnásťročného tínedžera očakávali. Proste kravina. Potom som si Vás predstavil ako komiksovú hrdinku v tesnom kostýme a zase mi poriadne stál. Hrozné. Otec sa vrátil domov o nejakej pol štvrtej, bol ešte v stávkovej kancelárii. Jasné, že nič nevyhral, veď ako vždy, ale pre neho je to skôr forma relaxu než zárobok. Terapia po náročnom dni v práci. Chápete.

Mama sa vrátila niečo po piatej. Unavene položila tašky s nákupom, s tatkom si vymenili letmý bozk, potom prišli na rad klasické otázky, po ktorých nasledujú jednoslovné odpovede. Kika prišla domov až niečo po polnoci, začo si zlízla od našich poriadnu hubovú polievku. Navyše bola aj mierne pripitá. Dostala týždeň zaracha. Blbé. Keďže sa s tým nedokázala zmieriť a skákala do mami ako pitbull do zlodeja alebo ako hovorí môj otec: „Skáčeš do matky ako vylúčený hráč do rozhodcu“, komisia, ktorá sa skladá z jediného člena a tým je moja mama (hoci otec si naivne myslí, že aj on je jej súčasťou) pridala za odvrávanie ďalší týždeň navyše. Ako bonus.

No a potom sa stalo niečo, za čo sa dosť hanbím, no na druhej strane ma to aj dosť vzrušuje. Dlho som váhal, či Vám o tom napíšem, no nakoniec som sa rozhodol, že tak učiním. Snáď ma nezavriete rovno na izolačku. Ide o to, že večer som šiel za Kikou, lebo som videl, aká je po rozhovore s našimi vytočená. Chcel som zaklopať na dvere, ale boli poodchýlené. Tak som len tak nakukol a moja ségra tam proste ležala a robila si to rukou. Nevedel som, čo mám v tej chvíli robiť. Keby som sa ozval, dostal by som ju do trápnej situácie, tak som tam pár minút len ticho sedel a snažil som sa ju, po celý ten čas, čo som tam bol, nevnímať ako svoju mladšiu ségru, ale proste ako nejakú cudziu babu a musel som uznať, že už chápem chalanov, prečo na ňu tak neskutočne berú. Fakt je bohovsky sexi. Teda nikdy by som s ňou nič neriešil, to príde zvrátené dokonca aj mne (a to už je čo povedať), ale predstavil som si, ako sa mazná s vami vo vašej kancelárii, vážená pani (slečna) doktorka, a to ma teda riadne vzrušilo. Privrel som oči a mal som to pred sebou ako pohyblivý obrázok. Vášnivo sa bozkávate a lížete nahé na vašom pracovnom stole v kancelárii. Ona má obuté biele plátenky a vy tie krásne červené lodičky. Och. Ani netušíte, ako skvelo sa mi v noci zaspávalo...

PS: Musíte mi to prepáčiť, ale inak sa nedalo. Posielam Vám tajnú fotku svojej ségry. Čo na ňu poviete? Buďte prosím úprimná. Som zvedavý na Vašu odpoveď.

s pozdravom Dominik                                                         

                                            

                                                                  

RECENZIA: A.J. Finn - Žena v okne (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                  KNIHA MESIACA JÚL

"Postavím sa na špičky, natiahnem krk. 
Nič. V tom sa v okne zjaví ruka.
Pomaly sa dvíha, ako keď vojak nakúka cez zákop. Prsty sa zošmyknú po tabuli a spravia riadky v krvavej šmuhe. 
Ešte žije.
- Pane, viete, kto..."
Vtedy už trielim z miestnosti, mobil na podlahe, v pozadí mraučí kocúr." (s.179).

"Agorafóbia, doslovne strach z trhoviska, v praxi sa pojem používa na opis rozmanitých stavov úzkosti. Prvýkrát opísaná koncom devätnásteho storočia, približne o sto rokov neskôr "uznaná za samostatnú diagnostickú entitu", väčšinou mylne stotožňovaná s panickými návalmi. Všetko sa dočítate v Diagnostickej a štatistickej ročenke duševného zdravia, piate vydanie, v skratke DŠR - 5. Ten názov nikdy neprestane udivovať. Páčila sa vám štvorka? Pokračovanie vás zaručene dostane!" (s.39). 

Anna Foxová, vyštudovaná detská psychologička, už desať mesiacov sedí vo svojom byte v New Yorku a nikam nevychádza. Následkom tragickej udalosti totiž trpí agorafóbiu, čo je psychická choroba prejavujúca sa strachom z otvorených priestorov. A tak celé dni len vysedáva pred počítačom a chatuje s neznámymi ľuďmi, ktorým poskytuje rôzne rady do života. Alebo hľadí von oknom a pozoruje obyvateľov, ktorí bývajú naproti nej. Psychoterapeuta doktora Johna Millera, mladého Davida Wintersa, ktorý si odpykáva domáce väzenie, no najmä rodinu Russelovcov. Príťažlivú fyzioterapeutku Jane, úspešného právnika Alistaira a ich, trochu zvláštneho syna, Ethana. Anna si často spomína na svojho manžela Eda a ich spoločnú dcéru Oliviu, ktorí zahynuli pri autonehode. Anne pomáha predovšetkým psychiater Julian Fielding a kamoška Bina. 
Jedného dňa sa z bytu Russelovcov ozve hlasný krik. Je už neskoro večer a Anna cíti, že sa práve odohralo niečo tragické. Zavolá preto na políciu. Prípadu sa ujme komisár Little a detektívka Norreliová. Lenže kto už by len uveril žene, ktorá celé dni vysedáva vo svojom byte, za ušami škrabe kocúra Puncha, sleduje klasické filmy, popíja alkohol a mýli si realitu s fantáziou?

Veľkým plusom tohto románu je divoké tempo, ktoré pripomína film s dynamickým strihom. Príbeh vás na začiatku priam pohltí, no neskôr začne prílišné tempo unavovať. Ani si nemáte kedy poriadne vydýchnuť. Kniha je rozdelená na krátke kapitoly, ktoré zobrazujú jednotlivé dni. Minulosť sa strieda s prítomnosťou a fantázia sa prelína s realitou. Občas máte problém identifikovať, čo je čo. Dominuje postava Anny Foxovej, ktorá v podstate nesie celý príbeh na svojich pleciach. Záver má síce zaujímavú pointu, no až také prekvapenie to zase nie je. Pre mňa osobne mierne nadpriemerný thriller, ktorého zachraňuje najmä vysoké tempo. Milovníci filmov Okno do dvora alebo Disturbia si môžu prihodiť pri celkovom hodnotení pol hviezdičky navyše. 

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 2

V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť za tú fotku. Viem, že som na to nemal právo a chápem, že ste na mňa naštvaná. Ale nemajte obavu, hneď po vašom maily som ju vymazal. Musím sa priznať, že mi to nedalo a ešte predtým som si to dvakrát spravil rukou. Nemôžem za to, že máte také skvelé nohy. OK, týmto tému KRÁSNE NOHY (načas) uzatváram. Och, hrozné s tou mojou predstavivosťou....

Asi Vás zaujíma, ako som prežil včerajší deň. Prežil je v tomto prípade asi to najsprávnejšie slovo. Nebudem Vás unavovať rannou sprchou, umývaním si zubov ani prípravou raňajok, aj keď to všetko je bežnou súčasťou môjho každodenného rituálu. Ak by Vás to náhodou zaujímalo, mal som jahodový jogurt. Potom som si dva razy vyhonil nad fotkou Vašich nôh (ešte raz sa ospravedlňujem), nechcel som s tým znovu začínať, len sa to tak nejak opäť zvrtlo k tejto téme. V každom prípade, Kristína, moja mladšia sestra, o ktorej som Vám už rozprával, spala skoro do desiatej, lebo si do noci četovala s nejakým trtkom. Nechápem, ako môže niekto tak dlho vyspávať. Ja som si asi dve hodiny čítal autobiografický román z prostredia Osvienčimu, ale popravde, čakal som od toho viacej. To je jedno. V maily ste mi písali, že mám spomenúť nejakých svojich obľúbených autorov a ich diela. Celkom nechápem, ako to súvisí s mojou terapiou, písať Vám do mailu nejaké zoznamy, ktoré sú navyše také široké, že fakt nemám chuť s nimi strácať čas a míňať na ne svoju energiu. Navyše, keď na našich predošlých osobných stretnutiach, som Vám mená aj názvy románov niekoľkokrát medzi rečou spomenul. Tiež Vás zaujímalo, že o čom najčastejšie píšem. Popravde, tieto otázky z duše neznášam. Rovnako ako ich neznáša asi väčšina autorov. V tesnom závese sú otázky typu: „Čo tým chcel autor povedať?“ Alebo tiež „Ako sa vám kniha páčila?“ Píšem o všetkom možnom. O živote, o ľuďoch, o tom, čo by som najradšej zmenil, o sexe, o pití, o smrti... ja neviem je toho strašne veľa. Máločo z toho, čo začnem, nakoniec aj dokončím. Asi preto, že vo chvíli, keď to píšem, mám často krát úplne inú náladu, ako keď sa k tomu po čase opäť vrátim. Takže toľko o mojom písaní. Vo vašom maily ste sa ma pýtali, že či často premýšľam o smrti, o samovražde a podobne. Chápem, kam tým smerujete, aj keď určite máte skúsenosti z vašej praxe, a preto viete, že o týchto témach premýšľa viacero mojich rovesníkov. No cesta od myšlienky k realizácii je niekedy veľmi vzdialená. A ešte raz opakujem, v mojom prípade to nebol pokus o samovraždu, ale túžba po poznaní. Chcel som proste vedieť, čo sa nachádza na pol ceste medzi životom a smrťou. Bol to taký, povedzme, riskantnejší experiment. Ja viem, bola to poriadna hlúposť a spätne si to uvedomujem, ale ubezpečujem Vás, že som úplne v pohode a vôbec neuvažujem nad nejakým ďalším takýmto... experimentom. Aspoň v súčasnosti určite nie. Čo bude o desať rokov, to netuším. Radili ste mi, aby som sa pokúsil nadviazať nejaký trvalejší vzťah s dievčaťom a nebral opačné pohlavie len ako sexuálny objekt. Mám si vraj na ženách všímať v prvom rade ich vnútorné kvalitatívne hodnoty ako sú inteligencia, priateľstvo, zmysel pre humor, a tak ďalej. Haha. Ste dobrá teoretička. Myslíte, že o toto všetko sa nepokúšam? Nemôžem za to, že život nefunguje podľa mojich predstáv. Je fakt, že občas to s tými sexuálnymi predstavami preháňam, ale preboha, mám sedemnásť, nikdy som ešte do žiadnej baby nezasúval, čo odo mňa čakáte?

OK, tak aby sme sa pohli ďalej. Vráťme sa opäť k včerajšiemu dňu, nech si splním povinnosť, aby sme boli obaja spokojní. Poobede som sa bol na chvíľu prejsť v blízkom lesoparku a keď som sa vrátil, ešte som si chvíľu čítal vo svojej izbe. Mal som nervy, lebo ségra si tam dovliekla svojho frajera, celý čas, čo bol u nej, sa tam olizovali a rehlili sa pri tom ako retardi. Mama prišla okolo piatej aj s nákupom. Otec prišiel už niečo po tretej. Nasledovali tie ich obligátne otázky, že ako sme sa mali, čo nové, veď to poznáte. Tak som sa na nejakých dvadsať minút premohol a venoval som im časť svojho života. Večerali sme každý vo svojej izbe. Tak fungujeme už celé roky. S otcom sme večer pozerali futbal, zatiaľ čo mama s Kikou mali ostrú výmenu názorov v kuchyni ohľadom ségrinho obľúbeného trička so slonmi, ktoré našla mama pohodené vedľa postele. Vyzeralo to dosť komicky, lebo na mieste, kde sa preplietali  choboty, boli viditeľné stopy zaschnutého semena. Kika je niekedy ako malá. Mali s frajerom použiť papierové vreckovky a bolo by po probléme. Otec, inak veľký flegmoš, to totálne zabil. Keď už hádka vážnym spôsobom narúšala zážitok z futbalového zápasu, vtrhol do kuchyne a skríkol: „Buď rada, že sa jej vystriekal na kozy. Mohol to bez ochrany nastriekať do nej a vtedy by len nastal problém. A dajte mi láskavo pokoj. Celý deň som sa v práci tešil na dnešný zápas.“ Tatko sa už dávno usadil späť do kresla, kým mama s Kikou ešte stále s otvorenými ústami stáli v kuchyni, neschopné jediného slova. Otec na mňa spokojne žmurkol a jednou rukou pridal zvuk na diaľkovom ovládači. Dal to ako pán. Pripomínal mi Clinta Eastwooda v jednom z jeho ranných nesmrteľných westernov. Len tú nočnú prednášku, ktorú si bude musieť o pár hodín vypočuť od mami v spálni, tú som mu fakt nezávidel. Ale mal som pocit, že za tých pár minút slávy mu to stálo.

Takže toľko k môjmu druhému prázdninovému dňu, vážená pani doktorka. Ozvem sa Vám zase zajtra. Ak máte na moju adresu nejaké otázky, očakávam ich vo Vašom maily. Ak chcete, aby som Vám viacej odkryl svoje vnútro, skúste na oplátku pre zmenu zase Vy poodhaliť svoj zovňajšok. Dúfam, že si rozumieme. Toto som si dovolil odfotiť na jednom z našich nedávnych osobných stretnutí, aby som Vás trošku inšpiroval. Prosím, nehnevajte sa na mňa.

S pozdravom a prianím pekného dňa, Dominik   

                                                            

  

RECENZIA: Elena Ferrante - Zraňujúca láska (Inaque, 2018)

HODNOTENIE:   ****                                       KNIHA MESIACA JÚL

"Mohol to byť krehkejší alebo zaujímavejší príbeh ako ten, ktorý som si vyrozprávala. Stačilo vytiahnuť jedinú nitku a sledovať ju v jej zjednodušenej lineárnosti." (s.160). 

Pred slávnou neapolskou ságou stihla autorka, ktorej pravá identita ostáva pre nás dodnes záhadou, napísať tento pomerne útly román so silnou výpovednou hodnotou. 
Hlavnou postavou príbehu, ktorý sa odohráva v Neapole, je Delia, žena v strednom veku, ktorej matku Amaliu našli utopenú v mori. Po tejto tragickej udalosti začnú vychádzať na povrch osoby a udalosti z matkinej mladosti. Je zvláštne, že Amalia, ktorá bola vo svojej podstate obyčajná jednoduchá žena (aspoň Delia ju po celý život tak vnímala), mala v čase smrti na sebe luxusnú spodnú bielizeň. Deliin otec bol veľký žiarlivec a aj za ten najnevinnejší pohľad na iného muža vedel Amaliu poriadne zmlátiť. Amalia sa potajme stretávala s miestnym, pomerne vplyvným mužom, Nicolom Casertom, s ktorého synom Antoniom sa Delia hrávala ešte v detstve. Teraz sa opäť stretávajú po rokoch, aby doriešili nevypovedané udalosti týkajúce sa ich rodičov. Čo všetko to do ich životov prinesie?

Surový štýl Eleny Ferrante je pre čitateľa mimoriadne atraktívny, príbeh doslova odsýpa a vy si ani nestihnete uvedomiť, že ste sa ocitli na konci knihy. Pre mňa osobne silný intenzívny čitateľský zážitok, navyše s výborným slovenským prekladom, ktorý nám priniesol Peter Bilý. Ferrante je neobyčajný spisovateľský zjav, ktorý sa bude, podľa môjho názoru, rozoberať ešte dlhé roky.