RECENZIA: Zdeněk Svěrák - Poviedky (Fragment, 2008)

HODNOTENIE:   ****

" - Stejně si myslím, že ta Vltava není o řece. -
  - A o čem jiným by asi byla? - povídám. - 
  - O ženský. Vltava je jenom krycí název. Taková nádherná muzika musí bejt o ženský, to mi nikdo nevymluví." (s.63).

Zdeňka Svěráka poznáme predovšetkým ako skvelého scenáristu. Spoločne s Ladislavom Smoljakom napísal scenár k skvelým filmom ako: Jáchyme, hoď ho do stroje, Marečku, podejte mi péro, Na samotě u lesa, Kulový blesk, Nejistá sezóna, atď. 
Sám napísal scenár k filmom Vrchní prchni, Traja veteráni, Lotrando a Zubejda, Vesničko má středisková, Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svet, Vrátne láhve, atď. 

Aj jeho zbierka poviedok z roku 2008 v sebe schováva predovšetkým takého toho "malého českého člověka," ktorý sa ukrýva v každom meste a v každej obci. Napríklad Přemek Baštýř, v poviedke Za Přemkem Baštýřem, vdovec a súčasne otec viacčlennej rodiny, sa snaží každý večer, menším podvodom, dopriať si nejaké to orosené pivečko. Poviedka Tetrov je o jednom zlomenom srdci. Hneď prvý príbeh, pod názvom Horúca nedeľa, vyzerá na prvý pohľad nenápadne, ale má skvelú pointu, ktorá dosť kruto vytrestá jedného veľkého záletníka. Poviedka Diváčka je spomienkou starnúcej ženy, pracujúcej v divadle, na krátky románik, ktorý prežila kedysi dávno so slávnym filmovým hercom. Hrdinami poviedky Ruslan a Ludmila sú automechanik, ktorý si privyrába ako ľudový liečiteľ a veštica, ktorá má nadprirodzené schopnosti. Ich spojenie spustí viacero zaujímavých udalostí. Jednou z najlepších poviedok celej zbierky je, podľa môjho názoru, príbeh Ivanka a Lenin. Škola si pripomína výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a riaditeľ má obavy, aby slávnostná báseň, ktorú vybrala triedna učiteľka na recitáciu, nepobúrila súdružskú návštevu a preto sa rozhodne, že urobí vo veršoch menšie zásahy...
Poviedka Vltava je o jednom osudnom školskom koncerte, ktorý prinesie nielen veľa zábavy, ale aj smrť jedného večne nespokojného hudobného kritika. Natáčací deň je smutno smiešne rozprávanie o jednom staršom druhoradom hercovi, ktorý sa zamiluje do mladej asistentky. Podvodník je príbehom o mužovi, ktorý doplatí na to, že sa obracia za každou sukňou a to ho privedie až pred súd. Posledná poviedka Fotograf je príbehom o jednom odoslanom liste, ktorý zhodou nešťastných udalostí zničí jeden nádejný vzťah. Podľa môjho názoru najlepšia poviedka v celej zbierke, ktorá akoby predznamenala, akým smerom sa bude uberať Svěrákovo pokračovanie poviedok, ktoré vyšlo v roku 2011 pod názvom Nové povídky. Ich recenziu vám prinesiem zajtra. Ešte prezradím, že je to jeden z tých mála vzácnych prípadov, kedy pokračovanie predstihlo úvodnú časť. 

"Manžel je zubař. Udělal mi kafe a řekl, že mu je Lenin u prdele i se svou placatou čepici. Mé dvě dospívající dcery řekly, že tajemník pro kulturu je blbej, ale tá básnička taky." (s.54). 

Veľmi príjemná zbierka, ktorej jedinou chybou je kvalitatívna nevyváženosť. Niektoré príbehy sú skvelé (Diváčka, Ivanka a Lenin, Vltava, Natáčací deň a Fotograf), iné nadpriemerné (Horúca nedeľa, Tetrov, Za Přemkem Baštýřem) a dve poviedky sú skôr priemerné (Ruslan a Ludmila a Podvodník). V každom prípade Zdeněk Svěrák je majstrom v tom, že dokáže zážitky obyčajných ľudí, premeniť na čarovné príbehy.          

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - VÝSTUP NA DEVÍN (seriál na pokračovanie)

DEVÍNSKY POKLAD (misia číslo štyri)

"24. apríli 1836. Hovorí vám niečo tento dátum?" pozrela sa na študentky Alena Vránová a odpila si z bylinkového čaju. 
"No jasné, v ten deň sa vybrali štúrovci na Devín" bez váhania odpovedala Diana Stanková a odhrnula si z tváre neposlušnú ofinu.
"Veľmi správne" spokojne odpovedala šéfka projektu a opäť zaujala svoju obľúbenú sedavú polohu počas ktorej si preložila nohu cez nohu.
"Takže ďalšia naša misia bude smerovať do prvej polovice 19. storočia?" priamo sa opýtala Martina Molnárová. 
"Presne tak" prikývla šéfka. Z dobových dokumentov, ktoré sme získali len pred necelými tromi týždňami, sa našim odborníkom z viacerých vedných oblastí  podarilo zistiť, že vtedy ešte len dvadsaťročný Štúr sa spolu s vybranými študentmi a osobnosťami vybrali na hrad Devín uctiť si naše dejiny a tradície. Ako možno viete, cestou spať sa naši turisti zastavili v miestnej krčme, kde si viacerí z nich dali poriadne do nosa a hrozilo to hanbou, lebo tam nechali celkom slušnú sekeru. To je však v tejto chvíli druhoradé. Oveľa dôležitejšie je to, že jeden z vtedy prítomných študentov napísal v podguráženom stave dosť odvážnu erotickú báseň, ktorú venoval krčmárkinej dcére. Neuvedomil si, že na druhej strane nákresu sa nachádza presné miesto, na ktorom bol zakopaný tzv. poklad našich predkov. Bol to údajne Hurbanov nápad, aby na Devíne pod košatou lipou, lipa ako vieme je jedným zo symbolov Slovanov, zakopali predmety, ktoré nejako súviseli s históriou Slovákov. Boli tam napríklad mince z čias Matúša Čáka Trenčianskeho, Jánošíkova originálna valaška, niekoľko úlomkov z Proglasu z obdobia Veľkej Moravy, alebo doteraz neznáme dielo Mateja Bela pod názvom Niekoľko málo slov k dejinám uhorským. A to sú len niektoré skvosty, ktoré údajne skončili v nenápadnej truhlici, ktorú obstaral  Jonáš Záborský a študenti ju údajne vynášali na Devín za spevu národných piesní. Neopatrnosť opitého mladíka mala za následok stratu vzácneho pokladu. Krčmárkina dcéra po prečítaní príliš odvážnej erotickej básne papierik zúrivo roztrhala a hodila do kozubu. V tom čase bolo na Devíne pomerne hojný počet stromov a hoci sa chlapci veľmi snažili, miesto s pokladom už nikdy nedokázali nájsť" ukončila historickú vsuvku Alena Vránová a odpila si z vychladeného čaju. 
"A čo bude našou úlohou?" znudene sa spýtala Monika Hriadeľová a unavene si zívla do dlane.
"To je predsa jasné. Nenápadne sa vyberiete na púť v rovnaký deň ako štúrovci, len o nejakú hodinku skôr. Vyhliadnete si nejaké dobre viditeľné miesto a odtiaľ budete sledovať celú slávnosť. Keď sa výprava rozíde, vybehnete zo svojho úkrytu a poklad jednoducho vykopete. V tej chvíli sa vrátite späť do súčasnosti" vysvetlila pomerne jednoduchý plán šéfka projektu a položila šálku s čajom späť na malý tanierik. "Na misiu budete mať, vzhľadom na pomerne dlho trvajúcu slávnosť, šesť hodín" dodala na záver.
"Znie to až príliš hladko" krútila hlavou budúca učiteľka dejepisu. 
"Ak to nepokašlete, bude to pohodový výlet do obdobia romantizmu" usmiala sa Alena Vránová a postavila sa. Zaviedla študentky do vedľajšej miestnosti, aby sa mohli prezliecť. 
"Koniec apríla bol už aj v minulosti pomerne teplý mesiac, preto vám budú stačiť dlhšie voľné sukne, tenšie vyšívané blúzky s volánikmi a šnurovacie topánky. A nesmie chýbať klobúk, ktorý bol v tom čase významným módnym doplnkom" vysvetlila šéfka a pomohla dievčatám s obliekaním. Keď boli hotové, počkali, kým im muži v slnečných okuliaroch a tmavých sakách nasadia lesklé prilby, ktoré ich mali preniesť do minulosti. 
"Účastníci výletu sa zídu o desiatej v záhradnej reštaurácii pod hradom. Vy budete mať hodinový náskok, aby ste sa v pokoji stihli pripraviť na akciu. Takže je nedeľa, 24. apríl, sviatok svätého Juraja, rok 1836" vysvetlila študentkám situáciu Alena Vránová a nenápadne kývla na svojich zamračených pomocníkov.
"A to sa máme v tomto trepať na hrad?" neodpustila si poznámku Martina, ale jej slová zanikli niekde na pol ceste, v období romantizmu...

Alena Vránová mala pravdu. 24. apríla 1836 panovalo príjemné slnečné počasie. Študentky pomaličky kráčali okolo hradných zrúcanín, pomedzi ktoré si mohli vychutnávať krásne výhľady. 
"Máme ešte asi dvadsať minút. Teda za predpokladu, že chlapci vyrazia načas" povedala zadýchaným hlasom Diana, zatiaľ čo nádejná archeologička sa snažila dvíhať si spodok šiat, aby si po nich nestúpala. Keď sa trochu vydýchali, kráčali ďalej. Tesne pod vrcholom našli pozostatok opevnenia, za ktorý si nenápadne čupli. Zdola sa už ozývalo recitovanie slovenských básní a spev národných piesní.
"Pripomína mi to príchod fanúšikov na futbalový štadión" usmiala sa na svoje kamošky študentka muzeológie a oprášila si spodok bielej sukne. 
Vyzeralo to tak, že účastníci výstupu na Devín sa posilnili, ako sa patrí. Dokonca ani pán profesor Záborský sa nenechal v speve zahanbiť. Dobre naladení študenti niesli na striedačku v rukách truhlicu s pokladom. "Takže šéfka mala pravdu" zašepkala Diana a prikrčila sa ešte o niečo nižšie. 
Hurban so Štúrom kráčali v družnom rozhovore na čele slávnostného sprievodu. Niektorí účastníci fučali ako staré lokomotívy, no to im nebránilo bafkať z fajky. Výprava bola rozdelená na menšie skupinky. Keď dorazili na vrchol aj poslední účastníci púte, prišiel čas na oddych. Keďže bolo teplé slnečné počasie, väčšina z prítomných si posadala na trčiace kamene alebo len tak do trávy. Spotené kabáty si prehodili len tak cez seba a každý si odpil z kolujúcej fľaše, ktorá bola povrch naplnená pálenkou. "Rozrúbeme maďarské kotrby, každý jeden z vás mi to potvrdí" spustil tenkým hlasom jeden z najmladších účastníkov púte, ale profesor Záborský ho v momente zastavil. "Paľko, dohodli sme sa, že žiadne provokácie nebudú. Nechceme sa dostať do väčších problémov, ako máme" prísnymi očami ho uzemnil náš slávny dejateľ. Študent nespokojne zašomral, ale napokon sa poslušne zvalil do trávy. 
Konečne sa ujal slova Ľudovít Štúr. Predniesol prvé slová svojej básne Nitra, milá Nitra a jeho druhovia sa zborovo pridali. Keď doznel posledný verš, Štúr patetickým hlasom pripomenul slávne časy Veľkej Moravy, keď na tróne sedeli Rastislav, Svätopluka a Mojmír. 
Potom nastala hlavná časť slávnostného programu. Každý z prítomných dostal za úlohu zvoliť si svoje životné krédo a vybrať si niektoré zo slovanských mien. Potom nasledovali ďalšie slávnostné spevy a recitácie. Nasledovala neformálna beseda, na ktorej odzneli významné slová budúceho kodifikátora slovenského jazyka: "My sme členovia nesmierne veľkej spoločnosti, spoločnosti slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebúdzať sa k sebavedomiu, i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k veľkému národu slovanskému. Nože sa teraz spoločne postarajme o to, aby nám nikdy nemohlo vyjsť z pamäti to, k čomu dnes sme sa povzbudzovali tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo sme sa zaväzovali horliť, pracovať, bojovať, žiť i umrieť."  
"Baby, ja o žeriem" zašepkala budúca učiteľka dejepisu, keď sa započúvala do Štúrovho slávnostného prejavu. "Čo keby sme si o neho zahrali?" navrhla svojim kolegyniam Diana. 
"Čo si? Už si zabudla kvôli čomu sme sem prišli? Navyše čo keď taký nevinný románik totálne poprekrúca dejiny? Vieš, že Štúr onedlho stretne svoju Adelku Ostrolúcku a Máriu Pišlovú" pripomenula jej Monika. 
"Ale tak mi nehovor, že ťa to neláka... Náš najväčší dejateľ. Myslíte, že fakt najväčší?" s úsmevom sa zamyslela budúca učiteľka dejepisu a do úst si vložila steblo trávy, ktoré pred chvíľou odtrhla. 
"Ty si ťava" krútila hlavou nádejná archeologička.
"Ja som za. Zahrajme si o neho" nečakane podporila návrh Martina a spolu s Dianou sa pozreli na prsatú archeologičku. 
"Tak teda dobre" prevrátila očami Monika a nahlas si povzdychla. Diana prelomila steblo na tri nerovnaké kusy. "Ten kto si vytiahne najdlhší, vyhráva" vysvetlila a dievčatá postupne ťahali. Najskôr Monika, potom Martina a nakoniec Diana. 
"Zdá sa, že mám šťastný deň" rozžiarila sa študentka muzeológie a podala Diane najdlhší kus stebla. 
"Och, ty" závistlivo zavrčala budúca učiteľka dejepisu, ale po chvíli sa jej opäť vrátila dobrá nálada. 
Účastníci púte sa začali medzičasom dvíhať. Postavili sa okolo jednej zo starých líp, pod ktorú položili truhlicu. 
"Bratia, nech tento poklad je dôkazom hrdosti na našich predkov a na slávnu históriu našu" predniesol mohutným hlasom Jonáš Záborský a za zborového spevu piesne Hej Slováci, pomaličky spúšťali truhlicu s pokladom do zeme. Ako doznievala pieseň, sprievod sa začal postupne rozchádzať. Posledný ostal stáť nad čerstvo zakopaným pokladom Ľudovít Štúr. 
"Baby, idem na to, držte mi palce" zašepkala Martina Molnárová a keď boli ostatní Štúrovi druhovia v nedohľadne, vyzliekla sa donaha a vybehla za slávnym mužom. Keď stála tesne pri ňom, chytila ho za ruku a zatiahla ho za hradnú zrúcaninu. Kým dievčatá rukami vyhrabávali truhlicu s pokladom, okolo nich sa rozliehali zvláštne intenzívne zvuky. 
"To sa niekto má" závistlivo si povzdychla Diana a opakom dlane si pretrela spotené čelo. "Dúfam, že s ním neotehotnie, lebo porodiť malého Štúra v 21. storočí, to by asi nevysvetlila" zašepkala budúca učiteľka dejepisu. To už Martina nevydržala a pri tej predstave vybuchla do hlasného smiechu. Zatiaľ čo Ľudovít Štúr sa snažil napratať do tesných nohavíc, trojica študentiek privrela oči a spoločne položili ruky na truhlicu s pokladom.
"Tak čo, pán Štúr je veľký dejateľ?" štuchla do Martiny Diana, no tá namiesto odpovede celá očervenela. "Ďakujem, to mi stačí" usmiala sa budúca učiteľka a závistlivo si to skúsila predstaviť...          
     

          

RECENZIA: Ivan Kolenič - Ako z cigariet dym (Slovart, 2004)

HODNOTENIE:   *

"A upír vo fraku, s cylindríkom a s paličkou v ruke len ku mne sa náhlil. Len pár krokov a stálo predo mnou priveľmi mladé dievča, ešte takmer dieťa, nebyť tej neskorej nočnej hodiny. Vo fraku oblečené dievča. Placho sa usmiala a spýtala sa, či nie som náhodou šiši, a prečo tam sedím v tej mláke ako rošošón, že prechladnem, dostanem chrípku typu A a dva týždne sa nepohnem z postele. Trošíčku sa potom poošívala tá diva v čudáckom prestrojení, a nestačil som sa ani prekvapiť a už sedela pri mne. Až to čvachtalo, keď sa jej zadoček dotkol dna mláky, a hneď som sa na ňu osopil, povedal som jej, že sa nemusí opičiť za každým opilcom, a ona tam v tej noci sedela vedľa mňa v kaluži pod splnom mesiaca, pravdepodobne tiež jedna z polonámesačných, celá premrznutá a schúlená akoby sama do seba, do svojich galaxií..." (s.20).

Túto knižku mi pred rokmi daroval jeden kamarát, no dostal som sa k nej až teraz.

Marcel je lúzer, ktorý pracuje v starinárstve, vlastníkom ktorého je mafia. Robí dokonalé falzifikáty umeleckých diel, ktoré sa potom predávajú bohatým zberateľom ako originály. Majiteľom starinárstva je istý Štolc. Súčasťou obchodu, v ktorom Marcel pracuje, je aj sexshop, kde poskytujú svoje služby šikovné dievčatá - Stoša, Eržika a Vaľa. Marcel chodí s typickou pipinou Annou Máriou, no osud mu jedného dňa prihrá do cesty mladučkú Perlu Ružinskú, prezývanú Džekina, a on sa osudovo zamiluje...

Jednou z veľkých výhod tejto novely je jej stručnosť. Myslím si, že keby šlo o román, mal by som dosť veľký problém ho vôbec dočítať. Veľmi slabý príbeh, erotické scény nepôsobia vzrušujúco, skôr vyznievajú komicky, slovosled ako z čias Štúra, priveľa "zdrobneničiek", ktoré ma neskutočne vytáčali a metafory na úrovni nadržaného pubertiaka. V závere príbehu pribudli ešte mená ako Esmeralda a Hedviga, ktoré len rozšírili panoptikum príšerných postáv. No proste des od začiatku do konca. Ak to mal byť príbeh o láske, potom som to asi nepochopil. Toť vsio.  

RECENZIA: Jens Bjorneboe - Dejiny beštiality (Academia, 2003)

HODNOTENIE:   ***                                            

"Podklady k tomuto dílu jsem sbíral po léta. Od dětství jsem bádal, ukládal, zavrhoval, vyhazoval, dával stranou, zkoumal a shromažďoval. Budou to pravdivé a ucelené, skutečné dějiny světa. Bude to kniha o pravé tváři malých medvědu, ohromné, jedinečné historické setkání malých meděvedu se sebou samými. I scholastikum (již jsou přirozeně v podstatě vlastně medvědy) se tu dostane štedře  místa, ve svazcích o inkvizici, revolucích et cetera. Třicetiletá válka je rozkošná kapitolka na scholastický vrub - třebaže i zde se o čest musejí dělit s malými medvědy. S názvem jsem spokojený. DEJINY BESTIALITY. Napsal. Napsal kdo?"       (s.23).  

Silne autobiografické dielo nórskeho autora, v ktorom sa vyrovnáva nielen so zlom, ale s podstatou zla. 
Bjorneboe sa narodil v roku 1920. Bol večný rebel a burič, len s ťažkosťami sa mu podarilo zmaturovať. Pred začiatkom druhej svetovej vojny podnikol cestu po Európe. Zažil mobilizáciu vo Francúzsku v roku 1939. Spočiatku bol nemeckým fašizmom nadšený. Po návrate z ciest žil naďalej bohémskym životom. Usadil sa v Osle a začal navštevovať umeleckú školu. Pred hrozbou vojny utiekol do Švédska, kde pokračoval v maľovaní. Absolvoval niekoľko úspešných výstav. Za získané peniaze si kúpil písací stroj a začal prispievať do novín. Bol jedným zo zakladateľov školy walfdorského typu v Nórsku. Napísal niekoľko básnických zbierok, veľký rozruch vyvolal jeho román Pod drsnejším nebom, ktorý rozpráva o situácii kolaborantov a vlastizradcov v povojnovom Nórsku. Písanie ho natoľko vyčerpalo, že potreboval vypnúť. Podnikol ďalšie cesty po Európe a depresie z práce si liečil alkoholom. V tejto "liečbe" v podstate zotrval až do konca života. Istý čas strávil vo väzení, do ktorého sa dostal za riadenie auta pod vplyvom alkoholu. Narodili sa mu tri dcéry. V roku 1965 napísal svoju najznámejšiu divadelnú hru Milovníci vtáctva.
Román pod názvom Ani nitku, ktorého celý náklad bol skonfiškovaný, je v Nórsku zakázaný dodnes. V roku 1976 spáchal Jens Bjorneboe samovraždu.

"I kdybych na ulici potkal Ukřižovaného, nevzhlédnu a neotočím se za ním. Nic kromě mě samého v tomhle světě krve a tmy neexistuje. 
Ve zdejší části země je studená zima, často mívame mrazy, jak v noci, tak po ránu. Velká, vzdálená krajina leží úplně mrtvá." (s.128). 

Dejiny beštiality vyšli ako trilógia (Okamih slobody, Pracháreň a Ticho), pričom najslávnejším sa stal prvý diel, Okamih slobody. Začiatok románu pripomína Knausgardov denník Môj boj. Autor sa vracia do detstva, kde si spomína na svojho otca, s ktorým mal silný, aj keď komplikovaný vzťah. Hlavný hrdina sa vyrovnáva s neprávosťou, násilím a depresiami, ktoré ho zožierajú zaživa. Prostredníctvom antických filozofov sa snaží pochopiť rôzne podoby zla. Fanatizmus estónskeho vojaka počas druhej svetovej vojny, zvrátené zmýšľanie nemeckej lekárky, brutálne správanie kozákov na výbojných výpravách, hrôzy spojené s inkvizíciou, kruté správanie kolonialistov počas dobývania nových území... Hlavná postava románu cestuje po Európe, prespáva v hoteloch pochybnej povesti, spoznáva ľudí, s ktorými vedie zložité dialógy a depresie zapíja alkoholom. 

"Dneska jsem spoznal kočku. Teď už jde jen taktak. Záda zkřivená, nohy toporné, vleče se, jako by měla v tlapkách střepy. Čumák má uslintaný a vzadu jí vypadaly další chlupy. Velké kusy těla má holé a pod ocasem z ní visí sajrajt. Týdny nepozřela ani sousto.  Podívala se na mě, ale už nemá pohled. Její oči připomínají staré obrazy svatého Šebestiána probodeného šedesáti šípy. Nikdo na ní nepozná, že s tváří obrácenou vzhuru hledí do Říše nebeské, na všechny hierarche andělu, které uvádí velký Dyonýsos.
Opravdu nevím, co mám délat: dát jí nažrat znamená jen prodlužovat bolesti, a pistoli jsem si nepřivezl." (s.178).   

Náročne štylizovaný román, v ktorom sa môžete veľmi ľahko stratiť, najmä preto. lebo dejová línia je len veľmi tenučká. Je to skôr súhrn zložitých filozofických úvah, myšlienok a názorov človeka, ktorý sa pokúsil pochopiť podstatu zla a súčasne sa vysporiadať s depresiami. Je ťažké hodnotiť túto knihu, veľmi záleží na tom, v akom duševnom rozpoložení ju čítate a či máte odvahu sa popasovať s náročnými textami. Osobne mi to dalo zabrať a myslím si, že raz stačilo.   

"Je zarážejíci, oč větší místo zaujímá v dějinách umění bestialita než například obscénnost. Bestialita byla navíc v opisném umění vždy povolena, zatímco nemravnost, obscenita a pornografie, ve své podstatě životodárné a formující síly, pronásledovány." (s.203)   

RECENZIA: Ursula Poznanski, Arno Strobel - Cudzinec (Knižný klub, 2018)

HODNOTENIE:   ***                    NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA MAREC

"- Je to složité, nemám tolik času. Vy hrajete velkou roli ve všem, co se stalo, až příliš velkou roli, než aby vás nechali na pokoji. - Tupý zvuk, jako by se zavřely dveře od auta.  - Existují všechny informace, které byste chtěla mít, a když zustanete dost dlouho naživu, také se k vám dostanou, ale momentálně mi prostě musíte věřit. Ukliďte se někam do bezpečí, jinak budete brzy mrtvá jako Erik." (s.191).  

Eric Thieben, sa tak ako každý pracovný deň, aj dnes, vracia domov z práce a teší sa na svoju snúbenicu Joannu Berriganovú. Aké je však jeho prekvapenie, keď ho jeho budúca manželka nespoznáva a nechce ho pustiť do ich spoločného domu.

Erik pracuje ako IT -čkár, je vedúci oddelenia v prestížnej počítačovej firme. Joanna je fotografka na voľnej nohe. Pochádza z Austrálie, ale už nejaký čas žije a pracuje v Nemecku. 
Erik je zúfalý. Zo všetkých síl sa snaží, aby si jeho snúbenica na neho spomenula, no všetky jeho pokusy zlyhávajú. Začína mať pocit, že do ich života vstúpil niekto tretí a snaží sa ich zničiť. Ale kto to môže byť? Joannina najlepšia kamoška Ela? Erikova bývalá priateľka Nadine Balkeová? Majiteľ firmy Gabor? Šéf projektu Geiger? Alebo Erikov kolega Bernhard Morbach? A možno nitky siahajú oveľa, oveľa vyššie. Keď už sa zdá, že Erik a Joanna si, napriek absencii jej spomienok, opäť k sebe nachádzajú cestu, ona sa ho pokúsi zabiť. Gabor poprosí Erika, aby vyzdvihol dôležitých obchodných partnerov na železničnej stanici. Vo chvíli, keď Erik odparkuje auto pred vstupnou halou, dôjde k obrovskej explózii, ktorá si vyžiada mnoho nevinných ľudských životov. Ide o klasický teroristický útok alebo je v tom niečo iné? 
Erik v tej chvíli nadobudne pocit, že jediný komu môže ešte veriť, je len on sám. Našťastie svoj názor čoskoro zmení. 

"Upije si z kávy a sáhne po cukřence. - Ty si nedokážeš představit, že by chtěl mít svuj klid, kdyby ho dneska propustili? Že nestojí o další konfrontaci se ženou, která ho nejdřív miluje, pak nepoznává, pak ho k sobé pustí blíž, ale jen proto, aby ho skoro zabila?" (s.150). 

Spočiatku napínavý thriller, ktorý vás pripúta na niekoľko desiatok strán k stoličke, bohužiaľ priskoro poodhalí svoje najlepšie karty, na základe ktorých si pomerne jednoducho domyslíte, ako to celé vlastne je. Erik a Joanna, ako hlavné postavy, utiahnu necelé dve tretiny príbehu, potom je to skôr už taký slabší dojazd. Je pozitívom, že príbeh na striedačku rozprávajú raz jeden a potom zase druhý, čím sa nám naskytne zaujímavá možnosť vidieť príbeh z dvoch uhlov pohľadu. Výborný námet (na ten som však u autorky zvyknutý už z jej predchádzajúcich románov pre mládež Saeculum a Erebos) tentoraz ostal nedotiahnutý. Je to určite škoda, lebo jej snaha ostala niekde na pol ceste. Začiatok knihy je jeden z najlepších rozbehov, aké som v románe zažil, no postupne akoby hrdinom dochádzala energia a autorom nápady.     



     

RECENZIA: Jesper Bugge Kold - Zimní muži (Jota, 2017)

HODNOTENIE:    ****                                              NAŠA OSMIČKOVÁ 

"Myslel na Alsterské jezero. V zimě bývalo tak osamělé, opuštěné. Připomínalo mu jeho život, léto jeho mládí a zimu jeho stáří. Stal se z něj zimní muž. To je ono, jsou zimní muži, on i Karl. Zimní muži promrzli až na kost. Pomyslel na Emmu a pak se mu hlava zastavila jako staré hodiny, jež odtikali poslední vteřiny. Konečně. Klid. Ticho." (s.372). 

Príbeh dvoch bratov, ktorí sa stali prisluhovačmi nacistického režimu. Gerhard Strangl je vynikajúci matematik, ktorý sa ako tridsať osemročný stane univerzitným profesorom. Bol ženatý, ale jeho manželka Emma zomrela spolu s ich dieťaťom a odvtedy je vdovcom. Jeho brat Karl vedie rodinný podnik, textilnú továreň, ktorú bratia zdedili po otcovi. Karl má krásnu manželku Ingrid a deti Hildu, Augusta, Sophie a Maximiliana. Zatiaľ čo Gerhard bol už odmalička zahrabaný v knihách, počítal zložité matematické príklady a najradšej sa cítil zalezený niekde v kúte, Karl bol vojenský typ. Vysoký, rozhodný, rázny. Aj preto bojoval už v prvej svetovej vojne a z výsledku vojny bol sklamaný. 

Gerhard je zhodou nešťastných okolností nútený spolupracovať s gestapom a časom sa dokonca stane jedným z hlavných organizátorov transportov do koncentračných táborov. Karl na vlastnú žiadosť dočasne opustí riadenie továrne a dobrovoľne narukuje k Hitlerovej armáde, kde je nasadený na východný front. Jeho syn August bojuje na Ukrajine. Obaja zažívajú hrôzy druhej svetovej vojny na vlastnej koži. 

Zatiaľ čo Gerhard sa po skončení vojny dokáže ako tak zaradiť späť do života a zomiera až v roku 1983 v Bolívii pod falošným menom Hector Morales, Karl sa po smrti svojich detí (zahynuli pri bombardovaní mesta) rozchádza s Ingrid a stráca sa v ruinách tisíc ročnej ríše...

"Před válkou bydleli v jednom městě, ale každý ve svém světě a nyní se předěl mezi nimi zdál být ještě větší. Gerhard nemuže nikdy pochopit, co Karl zažil na východní forntě, a Karl naopak absolutně nechápe, jak mohl Gerhard skončit v koncentračním táboře. Právě on." (s.319). 

Silný príbeh o tom, ako okolnosti dokážu spraviť aj zo slušných ľudí ochotných prisluhovačov zločineckého režimu. Obaja bratia zľahčujú svoj podiel viny na zločinoch tým, že sa spovedajú  vlastnému svedomiu. Veľmi im to však nejde. Karl je úplná troska, po vojne už nemá pre koho žiť. Gerhard si na samotu zvykol už rokmi, takže sa so situáciou dokáže vyrovnať o niečo ľahšie.

Výrazný spisovateľský debut, ktorý pripomína Remarqueov strhujúci román Na západe nič nové a Archerov výnimočný príbeh o dvoch bratoch Kain a Ábel.

Gerhard a Karl sú silné charakterové postavy, ktoré v príbehu dominujú. V románe sa prelínajú jednotlivé roky a obdobia, preto treba byť pozorný, aby ste sa v tom nestratili, ale myslím si, že to vám nehrozí. Keby mala Koldova kniha aj o dvesto alebo tristo strán viac, vôbec by mi to neprekážalo. Výborná práca.       

RECENZIA: Otomar Dvořák - Srdce v klietke (Fortuna Libri, 2018)

HODNOTENIE:   ****                     KNIHA MESIACA MAREC 

"Všichni odešli do nenávratna, jen já jsem se nezměnil, tím darebákem jsem zustal dodnes, navzdory všem civilizačním snahám společnosti. Obhájil jsem si svuj status jako provokatér, rýpal, obecní klaun, jsem placen za to, že mi nic není svaté. Ale nikdo nechápe, z jakého tragického podhubí roste mé žertování, že za tou ironií je mnohdy zloba a bezmocný vztek. Dolehla na mě samota, kterou nepřehluší ani veselé večírky s přáteli, ani dojímavá maminčina láska." (s.332).  

Román sa začína v roku 1852, v období, kedy mal Jan Neruda osemnásť rokov a premýšľal nad otázkou, čo ďalej so svojim životom. Veľmi rád sa zabával, mal povesť jedného z najlepších tanečníkov v Prahe, inklinoval v divadlu, k poézii, sledoval politickú a spoločenskú situáciu. Ťahalo ho to k umeleckej oblasti. Mal časté spory s otcom, ktorý chcel mať zo syna poctivého úradníka. Nerudova matka bola citlivá žena so silnou vierou v Boha. Jan sa rozhodol pre štúdium práva, no veľmi mu to nešlo. Lietal neustále v oblakoch. Zoznámil sa s dievčaťom z dobrej rodiny, Annou Holinovou, s ktorou tvorili skvelý tanečný pár. Začali sa spolu stretávať a zistili, že si spolu rozumejú. Jan Neruda sa musel už v mladom veku zmieriť so smrťou svojho najlepšieho priateľa Antona Tollmana. 
V roku 1856 sa koná veľká udalosť. Zomiera ikona českej žurnalistiky Karel Havlíček Borovský a na jeho pohrebe sú prítomní najvýznamnejší dejatelia českej kultúry. Jan Neruda sa zoznamuje s Františkom Palackým, Boženou Němcovou a Karolom Jaromírom Erbenom. Nadviaže intenzívnu spoluprácu s literátom Vítězslavom Hálkom, s ktorým založia časopis Lumír. Neruda taktiež prispieva do Národných listov, do časopisov Obrazy života, Čas a Květy. Je prítomný pri zakladaní Hlasu. Jeho poetická prvotina Hrobové kvety bola prijatá len vlažne. Mnohí jej vyčítali prílišný pesimizmus a smútok. Veľa energie investoval do almanachu Máj, do ktorého prispelo viacero známych českých osobností. 
Veľmi intenzívne zahorel láskou k Johane Mužákovej, ktorá v literatúre vystupovala pod pseudonymom Karolína Světlá a tak si ju oslovoval aj Jan Neruda. Napriek obojstannej náklonnosti zostal ich vzťah nenaplnený. Johana nedokázala opustiť svojho manžela. 
Neruda strávil istý čas aj v zahraničí. (Nemecko, Taliansko, Francúzsko). Z Paríža písal reportáže, ktoré boli v Česku veľmi obľúbené. Zoznámil sa tam o. i. aj so slávnym spisovateľom Julesom Verneom. 
Neruda prišiel o ďalšieho priateľa, skvelého básnika, ktorý zomrel ako 27 ročný. Volal sa Rudolf Mayer a jeho meno je dnes v českej literatúre už v podstate zabudnuté.
Divadelná kariéra Jana Nerudu skončila totálnym fiaskom. Jeho hru herci nepochopili a úplne ju pochovali, s čím sa jej autor vyrovnával len veľmi ťažko. Neruda stál pri zakladaní všetkých významných českých inštitúcii. Národného divadla, Národného múzea, ale napríklad aj biologického laboratória európskeho významu. 
Poznal sa s Janom Evangelistom Purkyněm, napriek počiatočným antipatiám sa stal dlhoročným priateľom Bedřicha Smetanu stretával sa s Miroslavom Tyršom, ktorý sa výrazne zaslúžil o vznik slávneho telovýchovného Sokola, poznal sa tiež s maliarom a ilustrátorom Josefom Mánesom. 
Jednou z posledných lások Jana Nerudu bola Tereza Macháčková, ktorá zomrela v mladom veku na tuberkulózu.

Jan Neruda žil v čase, keď sa veľmi intenzívne formovalo české národné hnutie. Bol zakladateľom fejtónu, ktorý ho preslávil. Po celý život trpel finančnými problémami. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa nikdy neoženil.  Na sklonku života ešte zahorel láskou k Aničke Tichej a mladučkej Božene Vlachovej. Zomrel sám, no v českej literatúre zanechal výraznú stopu. 

"Jenže národ je jako milenka, dopadnete bledě ve svém vztahu, jestli se k ní budete chovat jen racionálně a pragmaticky. Pokud jako ekonom správně uvážíte, že je škoda kupovat jí rúže, které stejně brzy uvadnou a vyhodí se, ušetříte to jistě, ale láska se vám patrně také rozplyne." (s.415). 

Obdivuhodné dielo Otomara Dvořáka, ktorý si skutočne poctivo naštudoval osobný život aj tvorbu Jana Nerudy. Napriek mnohým faktom sa tento životopisný román číta veľmi dobre, najmä atmosféra Prahy je priam magická. Mnoho významných českých osobností, zlomové udalosti českých dejín, ale aj každodenný život v uliciach hlavného mesta. To všetko je Srdce v klietke. A keďže Praha je moja srdcovka, ktorú mám uloženú hlboko vo svojom vnútri, aj moje hodnotenie je v tomto prípade  pomerne vysoké.