RECENZIA: Alexander Matuška - O duchovnom kolaboranstve (Marenčin PT, 2015), Albert Marenčin - Čo nevošlo do dejín (Marenčin PT, 2012)

HODNOTENIE:  ***

"Meriame nosnosť nejakého diela podľa toho, akú prácu vyžadovalo, podľa toho, že sa na ňom ktosi kedysi veľmi pechoril, dlho pechoril. Práca rovná sa dielu. Záver z tohto hanebného znamienka rovnosti? - Nemôže byť hlúpe, bezcenné niečo, na čom ktosi kedysi tak horlivo pracoval.  - Vzdať česť niekomu, dielu niekoho, významu, niekoho - je jedna vec, a uznávať jeho cenu, jeho význam, jeho nosnosť i pre dnešok, v celom rozsahu - je druhá vec. Ale my sme nikdy nevedeli rozlišovať, a to je celé naše nešťastie." (s.39).  

Meno Alexander Matuška je v literatúre pojmom. Keďže som študoval slovenský jazyk a literatúru, s jeho menom som sa stretol neraz. Pokiaľ ide o jeho život, bol veľmi pestrý a zaujímavý. Študoval v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X .Šaldu (kedy to všetko stíhal?). Začal  publikovať ako dvadsaťročný. Bol členom spolku Detvan. S M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Matuška pôsobil ako stredoškolský profesor, zapojil sa do SNP, prispieval do povstaleckého Slovenského rozhlasu a Nového slova, za čo bol šesť týždňov väznený gestapom. Po vojne bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v Pravde, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník v SAV.

"My nepoznáme pravú, mužnú chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo. Keď si niekoho vážime, nepustíme ho na pravú stranu, ale si pred neho jednoducho ľahneme. Ako úcta u nás vždy prechádza  v úctivosť, toho dokladom je práve náš postoj, t.j. polež k minulosti. A potom sa u nás narieka, že nemáme chrbtovú kosť. Odkiaľ ju majú vziať ľudia, ktorým sa vbilo do hlavy, že všetky možnosti sú už vyčerpané, že ich povinnosťou je nie dotváranie a pretváranie minulého, ale obdiv, bezvýhradný obdiv k minulému?" (s.32). 

Pokiaľ ide o Matuškove názory, bol kritický ku katolicizmu, kritizoval akýsi historický strach novej literárnej generácie, pozitívne vnímal tvorbu Ivana Kraska, negatívne sa vyjadroval o Vajanskom. Zameral sa aj na ďalších slovenských spisovateľov, ktorých väčšinou vo svojich publikačných prácach nešetril: Martin Rázus - cesta do Anglicka v jeho prípade nič nepriniesla, neustále nosí so sebou Bibliu, akoby sa nevedel presunúť z minulosti do súčasnosti.
Ján Hrušovský - nedokázal dostatočne kvalitne literárne spracovať svoje zážitky z prvej svetovej vojny
Jozef Tido Gašpar - podľa Matušku písal mizerné novely, nedostatočne vykreslil svoje postavy, kritizoval jeho prehnaný ornamentalizmus. 
Milo Urban - po výbornom románe Živý bič prichádza sklamanie v pohode pokračovania Hmly na úsvite
Peter Jílemnický - podľa Matušku veľmi dobre zvládol sociálnu tému
Emil Boleslav Lukáč - kritika jeho tradicionalizmu
Ladislav Novomeský - Matuška pribrzďuje slová o jeho mimoriadnom literárnom talente 

"Staršia slovenská literatúra mala jeden spoločný rys s detskou literatúrou a rozprávkami, poznala len dvojakých ľudí: absolútne dobrých a absolútne zlých." (s.62).

Matuška kritizuje Slovenský štát, kritizuje periférnosť Bratislavy, nerobí si ilúzie o Slovákoch, ktorých počas Slovenského štátu, podľa jeho názoru, zaujíma len futbal, zámorské cigarety a západná braková literatúra. Niekoľko článkov venoval aj päťdesiatemu výročiu ČSR a okupácii v roku 1968, ku ktorej zaujal jednoznačne kritický postoj. Je až neuveriteľné, koľko jeho myšlienok spred niekoľko desiatok rokov je aktuálnych ešte aj dnes.  



HODNOTENIE:  ***

"Mám rád spomienky, pamäti, memoáre, o to radšej, o čo viac je v nich subjektívnych skúseností a poznatkov, čiže človečiny, a o to menej sa v nich pamätník odosobňuje, štylizuje, povznáša, predstierajúc pred svetom - a aj sám pred sebou - objektívnosť a nezaujatosť alebo, čo je najhoršie, vystupujúc ako všadeprítomný, vševedúci a všemohúci hovorca akejsi vyššej pravdy." (s.5). 

Albert Marenčin, spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg, oslávil tento rok už úctyhodné 96 narodeniny. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave, aktívne sa zúčastnil SNP. Po vojne pracoval v denníku Národná obroda, potom pokračoval v štúdiu v Paríži, čo malo výrazný vplyv na jeho ďalší život. V rokoch 1949 - 1972 pracoval v Československom štátnom filme. Potom bol z politických dôvodov prepustený zo zamestnania a mal aj zákaz publikovať. Do roku 1987 (vtedy odišiel do dôchodku) pracoval v Slovenskej národnej galérii. 

Vo svojej knihe si spomína na to, ako chodil s dcérou českého spisovateľa Vladislava Vančuru, do ktorej bol tajne zamilovaný. Osobne sa stretol s Andrém Bretonom a Palbom Picassom. Dlhšie obdobie spolupracoval s publicistom Lacom Kalinom a spisovateľom Vladom MInáčom. Spolupodieľal sa na scenári k filmu Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Slnko v sieti, Polnočná omša, Panna Zázračnica, Zbehovia a pútnici, Kristove roky, Slávnosť v botanickej záhrade, Drak sa vracia.., ktoré boli ocenené na viacerých filmových festivaloch. Medzi jeho priateľov patrili o.i. aj spisovateľ Dominik Tatarka, novinár Ján Rozner, filmový režiséri Leopold Lahola, Elo Havetta, literárni kritici Juraj Špitzer a Alexander Matuška a český filozof a spisovateľ Egon Bondy.
Záverečná časť knihy je zameraná na ľudí, ktorí sa s Marenčinom osobnr spôsobom poznali a pri tej príležitosti si na neho zaspomínali - Peter Macsovsky, Oleg Pastier, ale aj skupina slovenských surrealistov.
Čitateľsky bola pre mňa najzaujímavejšia časť knihy, v ktorej sa písalo o rokoch štúdia v Paríži a spomínalo na filmovú tvorbu v šesťdesiatych rokoch.    

RECENZIA: Vladimir Pištalo - Tesla, portrét medzi maskami Kalligram, 2012)

HODNOTENIE:   ***

"Všetko, čo o ňom vedeli, bolo rozporuplné. Neodmietol tento Tesla Nobelovu cenu? Neroztrhal šek na milión dolárov? Jedni písali, že má oči "veľmi jasné", iní, že sú malé a čierne, ďalší, že nepodáva ruku, zatiaľ čo iní tvrdili, že stisk tej ruky je pevný. Dirigoval galaxie žiaroviek. Bal sa múch a náušníc. Mal rád žobrákov a vtáky. Vyvolal tunguzskú katastrofu. Chcel kontrolovať klímu na Zemi premenenej na žiarovku. Aplauz ho vynášal nad ľudský druh. Patril medzi tých, ktorý narúšajú spánok sveta." (s.379). 

Nikola Tesla je osobnosť, ktorej popularita akoby v poslednom čase opäť stúpala na vrchol. Neraz sa mu pripisujú aj vynálezy a myšlienky, ktorých nie je autorom. Nič to však nemení na tom, že tento srbský vynálezca je fenoménom, ktorý neuveriteľne predbehol svoju dobu.
Spoločne so srbským autorom sa vrátime do Teslovho detstva. Jeho otec Milutin bol popom, zatiaľ čo matka Duka sa starala o jeho súrodencov Vinka a Nenada. Hviezdou rodiny bol Dane, mimoriadne nadaný chlapec, o ktorom boli všetci presvedčení, že jedného dňa pôjde v otcových šľapajách. A pravdepodobne by sa tak aj stalo, keby si po neho v mladom veku neprišla smrť. Otec sa nádejal, že ďalší v poradí, ktorý navlečie na seba rúcho kňaza, bude práve Nikola. Lenže ako vieme, jeho to ťahalo úplne iným smerom, s čím sa Milutin nedokázal dlhé roky zmieriť. Nikola Tesla mal šťastie na dobrých priateľov. V detstve to bol najmä Mojo Medic a v staršom veku Antal Szigeti. Tesla veľmi rád cestoval a oboznamoval sa s kultúrou iných krajín. Zamiloval si Prahu (veď kto z nás nie), mal rád Graz aj Paríž. Zoznámil sa s Hiramom Maxim, vynálezcom mínometu. Život mu však najväčšmi zmenila cesta do Ameriky. Niekoľko rokov pracoval pre ďalšieho génia - Thomasa Alvu Edisona, s ktorým sa však nerozišiel práve v najlepšom. Významnou mierou sa podieľal na osvetlení svetovej výstavy v Chicagu, z ktorej boli prítomní návštevníci unesení. Experimentoval na mnohých patentoch, viaceré z nich si nedal zaregistrovať, čo bolo príčinou jeho neustálej biedy. Vyhorelo mu laboratórium, no nezlomilo ho to a v práci pokračoval ďalej. Zoznámil sa s mnohými významnými osobnosťami svojej doby: Antonínom Dvořákom, Rudyardom Kiplingom (autorom Knihy džunglí), Markom Twainom a ďalšími. Hlboké city prechovával k pôvabnej Catherine Johnonovej, no napokon zostalo len pri priateľstve. 
Jeden z najväčších géniov v dejinách po sebe zanechal mnoho významných vynálezov, na ktoré sa snaží nadviazať aj súčasná vedecká spoločnosť. Fascinujúci človek, ktorý prežil dlhý a bohatý život. 

Srbský autor zvolil pri písaní svojho diela chronologický prístup. Podľa môjho názoru sa dalo z námetu vyťažiť ešte o niečo viacej. Nie je to životopisný román pri čítaní ktorého by ste nedýchali (ako napr. Smäd po živote alebo Muž, ktorý stál v ceste), ale na druhej strane sa dozviete veľa zaujímavých informácii o jednom z najväčších géniov našich dejín.    

"Aby Robert Teslu prekvapil, priniesol mu publikáciu srbského nadrealistu L Impossible.
- Nemožné, - zasmial sa Tesla.  - To je refrén môjho života. Toto mi hovorili o každej myšlienke odkedy o sebe viem. -
 - Videl si niekedy zázrak? - zvedavo sa spýtal Johnson.
- Niekedy? Vždy! - nahneval sa Tesla. - (s.372). 

RECENZIA: Irvin D. Yalom - Ako som sa stal sám sebou (Premedia, 2018)

HODNOTENIE:   ***           KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Často myslím na jej slová na rozlúčku:  - Spomienky na minulosť a túžba po budúcnosti vytvárajú len nepokoj. - V týchto slovách je toľko pravdy, ale za akú cenu! A nie som schopný ani ochotný zaplatiť až toľko." (s.221).

Kniha je autobiografiou slávneho psychiatra a spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1931. Je jednak spomienkou na jeho život, ale zároveň aj na najvýznamnejšie prípady jeho lekárskej kariéry. V tomto mi román veľmi pripomína dielo známeho autora Olivera Sacksa (mimochodom taktiež známeho spisovateľa a psychológa) Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, na ktorého sa Yalom v románe viackrát odvoláva. Zatiaľ čo zo začiatku ma oveľa viacej pohltil Yalomov život a kapitoly súvisiace s lekárskou praxou som čiastočne preskakoval, neskôr to bolo naopak. Najmä Yalomove roky po svadbe už pre mňa nejaké zvlášť zaujímavé neboli.  
Yalom bol pôvodom Žid. A hoci rodina z otcovej strany bola poznačená tragédiou holokaustu, otec mu nebol ochotný povedať podrobnosti. Malý Irvin veľa čítal, bol terčom šikany, na vlastnej koži pociťoval antisemitizmus. Počas štúdia na univerzite vo Washingtone sa viackrát podrobil dobrovoľným testom LSD, manželskú krízu s Marilyn údajne zachránila extáza. Jeho život aj kariéru výrazne ovplyvnila záľuba v existencialistoch- Sartre, Camus, Kafka... Bol jedným z priekopníkov skupinovej terapie, istú dobu sa venoval rodinnej terapii, psychicky pomáhal ľuďom, ktorí mali smrteľné ochorenia. Začal experimentovať s tzv. T skupinami. Spočiatku pôsobil na Standfordskej univerzite, dva roky pracoval pre armádu Spojených štátov amerických na Havaji ako psychiater. Hosťoval na prestížnych univerzitách po celom svete: Londýn, Viedeň, Paríž, Oxford, bol na cestách v Indii, Japonsku, Číne, na Bali. V záverečnej časti sa Yalom venuje predovšetkým vzniku svojich románov (mne osobne to pripadalo ako podsunutá reklama jeho najúspešnejších diel - Keď Nietzsche plakal, Problém Spinoza.

Nie je to strhujúci životopis v štýle Irvinga Stonea, je to skôr mierne nostalgické spomínanie staršieho pána, ktorý sa ohliadol za svojim životom a veľmi úspešnou kariérou. Jeho čitatelia a priaznivci si môžu pridať hviezdičku navyše, pre mňa je dielo skôr priemerná záležitosť  so zaujímavejšími aj menej zaujímavými kapitolami. 

RECENZIA: José Cardoso Pires - O delfínu (Dauphin, 1998)

HODNOTENIE:   *

"Současně si nad strážnymi vodami představuji nápis vyvedený  velikým zlaceným písmem na stuze zavěšené v oblacích. AD USUM DELPHINI" (s.41). 

Psychologické dielo v ktorom autor opisuje atmosféru malomesta, pozornosť venuje jednotlivým obyvateľom, predovšetkým manželskému páru, ktorý patrí k nižšej portugalskej šľachte. Rozprávač (známy spisovateľ) sa vracia hlboko do minulosti a spätne zaznamenáva dôležité udalosti. 
Román je bohatý na náboženské odkazy a magické prvky. Priznám sa, že knihu som dočítal až na druhý raz a napriek tomu vo mne zanechala jeden veľký zmätok. Stratil som sa v príbehu, ktorý ani neviem kedy začal a kedy skončil, nedokázal som sa priblížiť k žiadnej z postáv a keď som knihu konečne dočítal, zostal vo mne len veľký chaos a mnoho otáznikov. 

RECENZIA: Irena Brežná - Vlčice zo Sernovodska (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako zo starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti." (s.5). 

Čečensko máme aj vďaka ruskej propagande a svetovým médiám zafixované ako krajinu plnú teroristov, ktorí kade chodia tade vyhadzujú všetko do vzduchu. Aká je skutočnosť? Autorka strávila v Čečensku niekoľko rokov. Materiál pre svoje reportáže zbierala vo viacerých etapách (1994 - 1997, 1997 - 1999, 1999 - 2006, 2006 - 2012). Brežná sa zamerala na bežné čečenské ženy - matky, na najznámejšie osobnosti Čečenska - Maschadova, Basajeva a medzinárodne známu bojovníčku za práva žien Zajnabu Gašajevovu. Autorkinej pozornosti neuniklo ani hlavné mesto Groznyj. Ako vyzerá Čečensko z pohľadu reportérky, ktorá v ňom strávila niekoľko rokov, pričom jej neraz išlo o život? 

"Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v Súostroví gulag v šesťdesiatych rokoch napísal:  - Ak bol v gulagu národ, ktorý vždy kráčal vzpriamený, tak to boli Čečeni." (s.5).  

RECENZIA: Chloe Benjamin - Nesmrteľní (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                 KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Profesor vysvetľoval, že DR. Higgs tvrdil, že existuje niečo, čo nazval Higgsov bozón, a ten napĺňa častice hmotou. Povedal, že to môže byť kľúčom k pochopeniu vesmíru, že to je základný pilier modernej fyziky, hoci ho doteraz nikto nezbadal. Vravel, že objav poukazuje na vesmír, kde vládne symetria, ale najdôležitejšie udalosti  v ňom - napríklad vznik ľudských bytostí - sú vlastne odchýlkami a vznikajú počas krátkych okamihov, keď sa symetria naruší." (s.305). 

V roku 1969 boli ešte len deťmi. Varja mala trinásť, Daniel jedenásť, Klara deväť a Simon sedem. Jedného dňa vošli do starého ošarpaného domu a táto návšteva im navždy zmenila životy. Bruna Costellová bola cigánska veštkyňa, ktorá každému zo súrodencov prezradila presný dátum smrti. Ako prvý mal zomrieť Simon, po ňom Klara, Daniel a nakoniec najstaršia Varja. Čas pomaličky plynul. Simon sa ako šestnásťročný vybral spoločne s Klarou do San Francisca užiť si posledné roky svojho života. To už o sebe vedel, že je gej. Zamestnal sa v jednom striptízovom bare ako tanečník. Vystriedal niekoľko partnerov, až nakoniec zostal pri černochovi Robertovi. O štyri roky neskôr zomiera na AIDS. Klara odchádza do Las Vegas kde sa živí ako kúzelníčka. Odmalička ju fascinovali rôzne triky a čary. Začne chodiť s bývalým Simonovým najlepším kamošom a narodí sa jej dcéra Raj. Zdá sa, že jej život sa uberá správnym smerom, no jedného dňa skočí do bazénu, z ktorého sa už živá nevynorí. Daniel vyštuduje medicínu a ožení sa s Mirou, ktorú spozná počas vysokej školy. Vstúpi do armády kde pracuje ako vojenský lekár a začne pátrať po príčinách úmrtí svojich súrodencov. Deň jeho smrti sa podľa veštby blíži. Vojde do domu Bruny Costellovej aj s nabitou zbraňou v ruke...

Ako posledná ostane nažive Varja, ktorá odišla v druhom ročníku štúdia medicíny zo školy, aby sa mohla starať o chorú mamu. V súčasnosti asistuje pri jednom vedeckom projekte. Jedného dňa vstúpi do jej pracovne mladý muž menom Luke, aby jej oznámil veľké tajomstvo.

Román Nesmrteľní v sebe ukrýva tajomstvo Davida Mitchella, mrazivosť Johna Kinga a príbehovosť Johna Irvinga. Funguje to tak dve tretiny, pričom hlavne časť, ktorá sa týka Simona, je úplne skvelá. Ako sa dej blíži k záveru, namiesto očakávaného finále, prichádza sklamanie. Akoby autorka chcela nasilu zakončiť výborne rozohraný dej nejakým originálnym spôsobom. Inak v podstate všetko funguje ako má. Postavy, napätie, dialógy... Aj preto je to veľká škoda. Na záver musím ešte pochváliť slovenský preklad Sofie Skokanovej. 

RECENZIA: Haruki Murakami - Komturova smrť (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****             NOVEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"Slovo komtur ale čímsi provokovalo mou paměť. Byl jsem si jistý, že ho neslyším poprvé. Zpětne jsem sledoval vlákno svých vzpomínek, jako bych navíjel tenounkou nit. Určite jsem se už s tím výrazem setkal v nějakém románě, nebo snad dramatu. A muselo jít o dobrě známé slávné dílo. Kde to jenom mohlo být?" (s.78). 

O hlavnom hrdinovi vieme, že má tridsaťšesť rokov a maľuje portréty na objednávku. Manželka Juza mu po šiestich rokoch manželstva oznámi, že má iného a preto od neho odchádza. Náš hrdina (jeho meno sa nedozvieme) to zoberie ako fakt. Okamžite si zbalí zopár veci a na svojom starom aute sa vyberie naprieč Japonskom, aby si utriedil myšlienky. Po niekoľkodňovom dobrodružstve zavolá svojmu dávnemu priateľovi Masahikovi Amadovi, ktorý mu ponúkne dom po svojom otcovi. Masahikov otec už pred rokmi odišiel do domova dôchodcov. Tomohiko Amada má vyše deväťdesiat rokov. Na začiatku druhej svetovej vojny študoval vo Viedni klasické západoeurópske výtvarné umenie. Tam sa spolčil s inými študentmi a založili tajný spolok. Naplánovali atentát na vysokopostaveného nacistického funkcionára. Lenže ich plán bol odhalený a študenti sa nevyhli krutej pomste. Tomohika vyhostili späť do Japonska, no odvtedy už nikdy nebol taký ako predtým. 
Náš hlavný hrdina dostane prostredníctvom svojho agenta ponuku na portrét. Hoci sa zaprisahal, že s maľovaním klasických portrétov už definitívne skončil, vysoká finančná odmena ho napokon predsa len presvedčí. Záhadný objednávateľ obrazu, istý pán menom Wataru Menšiki, býva zhodou okolností v susedstve na obrovskom pozemku, na ktorom parkuje niekoľko luxusných automobilov. Odo dňa ako vstúpi pán Menšiki nášmu hrdinovi do života, začnú sa diať okolo neho samé čudné veci. Vyvrcholí to vykopaním otvoru pred domom Tomohika Amadu, ktorý pravdepodobne prepája dva svety. Svet reality a svet, ktorý je úplne neznámy. A práve z neznámeho sveta prichádza záhadný Komtur, ktorý na seba berie hneď niekoľko podôb.
Pán Menšiki je s hotovým portrétom nadmieru spokojný. Má však ešte jedno želanie. Chcel by portrét trinásťročného dievčaťa, Marie Akikawi, o ktorej sa domnieva, že by mohla byť jeho dcéra. Náš hrdina sa spočiatku zdráha, no napokon súhlasí. Prostredníctvom Marie sa zoznamuje s krásnou Šôko Akikawe, ktorá je jej teta. Už niekoľko týždňov sa náš mladý portrétista stretáva so staršou milenkou a dáva súkromné hodiny výtvarného umenia študentom, ktorí majú o jeho prednášky záujem. Od Masahika Amadu sa dozvie, že jeho žena Juza čaká dieťa so svojim novým partnerom. Pán Menšiki sa zapletie so Šóko Akikawe a svet reality sa prepája s iným svetom. Prostredníctvom vykopanej jamy nachádzajúcej sa na pozemku Tomohika Amadu sa objavujú na scéne ďalšie záhadné postavy: donna Anna, Komtur a Dlhá tvár. Pokiaľ bude chcieť náš hrdina dať svoj život do poriadku, bude musieť absolvovať zložitú skúšku. Cesta vedie cez Tomohika Amadu a zmiznutú Marie Akikawi...

Aj keď na prvý pohľad má román zložitú štruktúru, dej je zrozumiteľný. Murakami nešetrí dlhšími opismi, úvahami a viacerými digresiami. Asi som bol na knihu správne naladený, lebo mi to vôbec neprekážalo. Užíval som si každú z viac ako 730 strán. Tí, ktorí majú radi Murakamiho štýl, si určite prídu na svoje. Treba povedať, že autor ničím neprekvapí, ide si svojou vyšliapanou cestičkou, ktorá mu priniesla milióny čitateľov po celom svete. Na druhej strane prečo meniť niečo, čo už funguje viac ako štyri desaťročia? Postavy v románe postupne odhaľujú svoje tajomstvá, podstupujú rôzne úlohy a skúšky a na konci ich čaká odmena alebo trest. Všetko podľa zásluh. Murakami opäť narába s umením (tentoraz výtvarným a hudobným), vkladá do príbehu mystiku, pracuje s rozprávkovými motívmi a čitateľa postupne vťahuje do hry, ktorá veľmi dobre funguje. Z môjho pohľadu to nedosahuje úroveň Nórskeho dreva a Kafku na pobreží, stále je to však úžasný čitateľský zážitok a Murakami stále trpezlivo klope na dvere, za ktorými sa ukrýva Nobelova cena za literatúru. Dočká sa konečne?