RECENZIA: Vsevolod Ivanov - Fakírove dobrodružstvá II (Slovenský spisovateľ, 1964)

HODNOTENIE:  ***                             ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Mača, ktoré badateľne narástlo a stučnelo, nerušene mi spalo na kolenách. Jemu je dobre. Jeho netrápi fakírstvo." (s.31). 

A máme tu pokračovanie autobiografického príbehu mladého Vsevoloda, ktorý sa počas svojich potuliek zapletie do viacerých problémov. Je obvinený z vraždy, pohnevá si kňazov kvôli svojmu ateizmu, istý čas strávi vo väzení, podľahne hazardným hrám, dostane sa do sporu s riaditeľom cirkusu Jestafievom. Aj naďalej pracuje na svojom sne stať sa komediantom, no ten sa mu čoraz viacej vzďaľuje. Opäť sa stretáva so svojimi starými priateľmi - Aľoškom, Peťkom Kovaľovom a Fiodorom Fiodorovičom Filippinskijim. Do cesty mu vojde viacero žien, ktoré však tvrdohlavo odmieta (Sofia, Marína). A tak zhodou viacerých zvláštnych okolností sa napokon dostáva k novinárskemu a spisovateľskému povolaniu. zdá sa, že po rokoch hľadania by sa konečne mohol trvalejšie usadiť...

" - Prečo tak veľa piješ? -"
-Vôbec nepijem veľa, - odporuje muž. Veď vieš, že mi doktor kázal vypiť ráno i večer po kalíšku ostrého. -
- Ale prečo piješ dvadsať kalíškov? - 
Muž si pošúchal plešinu, oprel sa o lakeť, poobhrýzal si necht, zlostne si odkašľal a povedal:
- Lebo som bol u desiatich doktorov. - " (s.68). 

Román ostal z dôvodu zlého zdravotného stavu autora nedokončený. Niektoré pasáže sú celkom zaujímavé, iné zase príliš rozvláčne a "ukecané." Keď to porovnám s prvým dielom, je to o niečo slabšie a musel by som mať vážny dôvod, aby som po tejto knihe ešte niekedy siahol.  

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 12

------------------------

Dobrý deň, v prvom rade som veľmi rada, že ste mi napísali viacej ako len pár slov. V druhom rade dúfam, že váš stav sa postupne zlepšuje. V treťom rade ďakujem za ohodnotenie autfitu, úprimne ma to potešilo :) Pýtali ste sa, čo mám nové. Takže, čo sa týka môjho milovaného Kristiána, v poslednom čase sa buď nerozprávame alebo po sebe len štekáme.Snažím sa, no mám pocit, že to už nezvládam. Neustále mi vyčíta, že každú voľnú chvíľu vysedávam práci, no keď on lieta kade tade so svojimi právnickými kamošmi, to je akože v poriadku. Vlastne ani netuším, kam furt chodia. A myslím, že radšej to ani vedieť nechcem, lebo už si namýšľam kadečo... Takže v posledných dňoch sedím nad knihami alebo premýšľaním o tom, čo bude ďalej. Mám na mysli Kristána a mňa.
O to viac ma potešil Váš mail. Dúfam, že dostanem nejakú ďalšiu úlohu od Vás, prípadne zaujímavú otázku na telo :) Ospravedlňujem sa, ale celé dni trávim osamote a už to ako mladá aktívna žena začínam dosť pociťovať... 
Ako sa máte? Cítite sa už lepšie? O čom premýšľate? Píšte, čakám na vaše slová...

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............................

Srdečne Vás zdravím, milá slečna doktorka. Mám sa už o niečo lepšie. Povedal som si, že budem brať život tak ako príde a nebudem sa trápiť tým, čo aj tak nezmením. Znovu som sa pustil do rozpísanej poviedky. Mladá šľachtičná úspešne zložila skúšku, ktorú jej zadali vášnivé amazonky, čim sa stala jednou z nich. Ako bude pokračovať príbeh ďalej, zatiaľ netuším. Objednal som si dve knižky, tak sa neviem dočkať, kedy mi pípne správa o tom, že si ich môžem prísť vyzdvihnúť do kníhkupectva. Mama s otcom si berú od budúceho týždňa dovolenku. Asi im zahoreli po dlhom čase lýtka a my s Kikou to teraz musíme nejako pretrpieť. Obaja dúfame, že ich to čoskoro prejde. Už som fakt nadržaný. Keď ide okolo mňa ségra v kraťasoch alebo v tielku, na ktorom jej voľne padajú ramienka, tak väčšinou neodolám a otočím sa za ňou. Mám pocit, že tá mrcha si užíva, keď ma môže týrať. Tatko je na tom podobne. Našťastie prišla tá fotka od vás. Aspoň na pár minút mi pomohla zabudnúť na všetko ostatné... Premýšľam nad úlohou pre Vás. Mohli by ste si obliecť do práce pod oblečenie nejaké fakt rajcovné prádelko a počas obednej prestávky sa v ňom odfotiť. Som zvedavý, či to zvládnete :) A ešte otázka (na telo) na záver: Na akom najodvážnejšom mieste ste si to robili rukou? Dúfam, že mi nebudete klamať, slečna doktorka. :) Aby som nezabudol, ešte ste mi nezodpovedali poslednú otázku: Bol som súčasťou niektorej z vašich sexuálnych predstáv?
Zatiaľ sa majte pekne, pracujte na svojej úlohe, netrápte sa vzťahom a užívajte si život. Nemali by ste náhodou toto hovoriť vy mne? Život je plný paradoxov. 

s pozdravom Dominik 

RECENZIA: Chester Himes - Vráť sa smutný Charleston (Smena, 1983)

HODNOTENIE:  ***

" - Zmiznite od toho okna negri, lebo zavolám políciu, - skríkla nepríjemným monotónnym hlasom. 
Hrobár vylovil z vrecka saka kožené puzdro s plsteným  vnútrom a ukázal odznak.
Žena sa ešte väčšmi nahnevala.  - Negri, a navyše policajti, povedala opovržlivo. - Čo tu chcete, hajzli?" (s.21). 

Celkom drsný román černošského autora z čias, kedy rasizmus v Amerike prekvital, drogy sa dílovali vo veľkom a gangy na uliciach po sebe strieľali. 
Príbeh začína veľkým požiarom a divokou naháňačkou. Jake a Pinky sú kamoši. Obaja sú namočení v rôznych problémoch. Pripomínajú legendárnu dvojicu zo Steinbeckovho románu O myšiach a ľuďoch Lennyho a Georga. Jake príde počas vypočúvania o život a z jeho smrti obvinia dvojicu čiernych detektívov Eda Jonsona (prezývaného Rakvár) a jeho kolegu Johnsona (prezývaného Hrobár). Prípadu sa zhostia dvaja bieli policajti - poručík Anderson a kapitán Brice. V príbehu vystupuje viacero bizarných postavičiek - díler Gus a jeho papuľnatá žena Ginny, strýko Svätý, Červený Johnny, Červená Mary, Sestra Nebeská a šéf všetkých šéfov Benny Mason. Keď drogoví díleri postrelia Hrobára, Ed Rakvár je nútený vyšetrovať prípad na vlastnú päsť. Odrazu sa ocitne sám proti silnému harlemskému getu, ktorého hlavný zdroj príjmu tvorí pašovanie heroínu.

" - Ak si biely, máš svet celý, - zarecitoval ako školáčik. Ed pokračoval: - Ak si hnedý, trocha biedy..-
- Ak si čierny, tak si trhni, - zavŕšil Hrobár." (s.30).


Chester Himes po mnohých negatívnych rasových skúsenostiach napokon opúšťa Spojené štáty, no jeho tvorba aj naďalej vychádza z osobných nepríjemných skúseností. Silnou stránkou románu je vykreslenie atmosféry Harlemu, drsný opis dílerstva, popravy ľudí, chlapský humor, ale aj pocit bezmocnosti a osamelosti. Vcelku zaujímavá sonda do ukrytého sveta, do ktorého je priam nemožné vstúpiť. A ešte ťažšie z neho vystúpiť.     

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 11

....................

Dobrý deň, rozhodla som sa, že Vám pošlem pondelňajšiu fotku môjho autfitu, možno Vám to spríjemní náladu a nepriamo Vás to donúti zdôveriť sa mi so svojimi problémami. Ospravedlňujem sa za zlú kvalitu záberu, snáď mi to odpustíte. Po dlhej úvahe som sa rozhodla dať vám ešte jednu, POSLEDNÚ šancu, hoci to bežne nerobím.Na druhej strane, nenapíšem o sebe jedinú vetu navyše, pokiaľ mi nepošlete aspoň trochu rozvitejší mail. Myslím, že je to férový kompromis. Dúfam, že sa máte už lepšie a urobíte mi radosť.

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková                                                           

..................

Vážená slečna doktorka, z Vášho mailu jasne cítiť odmeranosť a sklamanie. Veľmi sa tomu nečudujem, keďže si uvedomujem, že som porušil našu dohodu a verte, úprimne ma to celé mrzí. Mám trochu problémy sám so sebou a možno sa až príliš nad všetkým zamýšľam. Ide o to, že mám pocit, akoby nič nešlo podľa mojich predstáv. Premýšľam nad budúcnosťou, nad tým, čo bude ďalej. Veľa času mi momentálne zaberajú knihy, ktoré čítam ako na bežiacom páse. Písanie mi veľmi nejde, cítim sa v tomto smere totálne vyhorený. Otec s mamou sa po tom nedávnom výlete do hôr správajú ako tínedžeri, občas mi to ide poriadne na nervy. Ségra má stále zaracha, ale už sa s tým čiastočne zmierila. Celý deň si píše alebo telefonuje s tým dilinom, ktorý jej tlačí do hlavy samé kraviny. Aj by som jej povedal svoj názor, ale v tomto rozpoložení sa radšej vyhýbam akýmkoľvek hádkam. Obávam sa, že by som mohol povedať niečo, čo by som neskôr ľutoval. Dokonca ani to počasie sa nepodobá letu, ide mi to všetko na nervy. Ale nebojte sa, zatiaľ to zvládam a nemusíte sa obávať najhoršieho. O pár dní sa nadýchnem a bude to oveľa lepšie.
Skúste sa podeliť o svoje zážitky, úprimne ma zaujíma, čo máte nové. Ďakujem za fotku, váš skvelý outfit hodnotím známkou 1- , aby ste neboli príliš namyslená. :) Ďakujem, že ste to so mnou nezabalili a dali ste mi šancu. Naozaj si to cením. 

Prajem vám pekný deň a teším sa na váš mail. 
                                                                          
Dominik

RECENZIA: Heinrich Boll - A nepovedal jediné slovo (Klub čitateľov Odeon, 1988)

HODNOTENIE:   ****                 EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Někdy tam dole taky pláču, když si vzpomenu na Kate a na děti, pláču, i když vím, že slzy ochlasty neplatí, nemají cenu - a cítim cosi, co nejsou  výčitky svědomí, ale co bych prostě nazval bolest. Pil jsem už před válkou, ale na to se zřejmě  zapomělo, a na muj hluboký  mravní úpadek se pohlíží s jakousi shovívavostí, protože sa o mně dá říct: Byl ve válce." (s.23). 

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Heinrich Boll napísal psychologickú sondu do života jedného alkoholika, muža, ktorému vojna zničila život. Opustil rodinu, prespáva po rôznych podnikoch a snaží sa zmieriť nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Jeho žena Kate ho stále miluje a snaží sa mu zo všetkých síl pomôcť. Kedysi mali spolu dvojičky Reginu a Roberta , no tie zahynuli počas bombardovania. Ostali im ešte dve deti. Clemens a Carla. Z Freda sa stal stratený muž, u ktorého sa často striedajú nálady.  Uvedomuje si, že z tejto situácie existuje len jediné východisko. Ibaže nevie, či má dostatok odvahy na to, aby...

Novela, ktorá sa číta naozaj ťažko. Príbehom sa nesie pochmúrna atmosféra, ktorú navyše dopĺňa prítomnosť ďalších dvoch postáv. Nenápadnej mladej dievčiny a jej mentálne postihnutého brata Bernharda. Mrazivé dielo, na ktorom sa čas absolútne nepodpísal a je rovnako úchvatné, ako pred desiatkami rokov, keď vyšlo po prvý raz.  

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 10

...............

Ak máte nejaké problémy, som tu na to, aby som Vám pomohla. To, že to dusíte v sebe a neriešite to, všetko len zhoršuje. Uvažujte nad tým, prosím.

PS: V pondelok som sa kvôli Vám do práce neskutočne nahodila. Mám aj dôkazový materiál. To len aby ste vedeli. Možno Vám to zlepší náladu :) Netrpezlivo očakávam Váš najbližší mail. 

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............. 

Vážená slečna doktorka. Ani netušíte, ako ste mi zlepšili náladu. Pošlete mi prosím zmieňovaný dôkaz? :) Vopred Vám ďakujem.

Napíšem Vám viac. Sľubujem. Dajte mi ešte trochu času. Je to komplikované. Skúste mi dôverovať. ďakujem

s pozdravom Dominik

RECENZIA: Patrick Modiano - Vila Triste (Tatran, 1980)

HODNOTENIE:  ***      EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY 

"Vily miestnej buržoázie boli z rôzneho materiálu a rôznych slohov, podľa stupňa bohatstva. Meinthova bola na rohu triedy Jeana Charcota a Marliozovej ulice, a dosť skromná v porovnaní s ostatnými. Bledosivej farby s malou drevenou verandou smerom na triedu Jeana Charcota a do druhej ulice bol zasklený balkón. Mala dve poschodia, na druhom poschodí boli manzardy. Záhrada vysypaná štrkom. Živý plot zo zanedbaného krovia. A na hlavnú bránu z mäkkého lakovaného dreva napísal Meinthe neumelou čiernou farbou (sám sa mi s tým zdôveril): VILLA TRISTE - smutná víla." (s.111). 

Viktor Chmara je mladý muž židovského pôvodu prichádzajúci do kúpeľného mestečka ležiaceho v Dolnom Savojsku, aby začal písať svoj debutový román. V tomto luxusnom prostredí žije špičkový lekár René Meinthe spoločne so svojou snúbenicou Yvonne Jacquetovou, začínajúcou herečkou. O Viktorovi toho veľa nevieme. Je to stratený prípad, ktorý sa túla po Európe a hľadá samého seba. S doktorom Meinthem sa spriatelí a k Yvonne zahorí naivnou romantickou láskou. Ich zvláštny trojuholník má len krátke trvanie. Život v luxusnom prostredí, v blízkosti filmových ateliérov a krásnej prírody, ich napĺňa len  krátkodobo. Keď doktor Meinthe spácha samovraždu, Yvonne si nájde nového bohatého partnera a Viktor odchádza preč, aby vo svojom vnútri zabil bolestivé spomienky. 

" - Niektoré popoludnie by sme si mohli požičať loďku, - povedala mi Yvonne.  - Bolo by to zábavné, nemyslíš? - 
Po prvý raz mi tykala a vyslovila tú vetu s akýmsi nevysvetliteľným nadšením. Kto vlastne bola? Neodvážil som sa na to spýtať. - " (s.24). 

Román je čiastočne autobiografický. Dej je pomerne statický, autor sa skôr zameral na vnútorné prežívanie postáv. Na Vilu Triste musíte mať tú správnu náladu, aby ste si ho dokázali  čitateľsky vychutnať. Po jeho prečítaní vo mne zostal mierne rozpačitý dojem, aj preto knihu hodnotím ako lepší priemer.