RECENZIA: André - Marcel Adamek - Kvetinová puška (Argo, 2008)

HODNOTENIE:   ****

"Život je tekutejší než voda. Odevšad uniká, odevšad proudí, mění se. Velcí polykají malé, malí hltají nejmenší. Žvýkají je, pochutnávají si na nich, a pak o kus dál mezi dva kameny nakladou třicet tisíc vajec." (s.84). 

Túto knižku som si kúpil na dovolenke v Prahe pred tromi rokmi a konečne som sa k nej dostal. Takže sa môžem s vami podeliť o domy z prečítaného.

Rozprávačom príbehu je starší osamelý muž menom Klotar, farmár a lovec, ktorý, na rozdiel od ostatných hrdinov románu, nie je ničím výnimočný. Jeho najlepší priateľ Alfonz Vidinár žije v šťastnom manželstve s Natáliou, s ktorou sa starajú o svoj statok. Alfonz je však v prvom rade vášnivý vynálezca a preto sa takmer celý deň zatvára vo svojej dielni, v ktorej neustále niečo majstruje. Ďalej tu máme Tristana, mladého muža, ktorý má dušu statočného a čestného rytiera. A napokon je tu Kráľovná. Krásna žena, ktorá disponuje čarovnou mocou, vďaka ktorej môže liečiť chorých. Aby si však udržala svoju krásu a mladosť, neustále potrebuje veľké množstvo peňazí, ktorými sa vykupuje.
Jedného dňa sa Alfonz rozhodne vyskúšať svoj najnovší vynález, no počas letu dôjde k neočakávaným komplikáciám a nádejný vynálezca sa zrúti k zemi. Klotar zavolá Kráľovnú, ktorá za vysokú odmenu (Tristan jej podaruje svoj vzácny meč) Alfonza uzdraví. 
Mladý rytier a Kráľovná sa do seba zamilujú. Alfonz im vystrojí krásnu svadbu a mladomanželia odchádzajú preč. Každý nedeľu však chodia na návštevu za Alfonzom, Natáliou a Klotarom. Keď však neprídu ani tretiu nedeľu po sebe, naša trojica tuší, že sa stalo niečo vážne. Vyberú sa teda za Tristanom, od ktorého sa dozvedia, že Kráľovná pomaličky umiera. Na to, aby bola opäť mladá a krásna, potrebuje ďalšie peniaze. Tie jej však chýbajú. Klotar s Alfonzom vedia, že zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Chvíľu ešte váhajú, ale napokon sa rozhodnú svoj plán predsa len uskutočniť...

"Jste všichni mrňavější než červíci... Není to tak, Nanynko, že maj hlavičky jako oříšky? ... Řekni, Nanynko... To moje hlava, to je hotová planeta... chodí po ní nahatá a surová zvířata, mají rohy jako pouličný lampy a kopyta z medu... Rostou tam houštiny rebarbory plné fialových mravencu... a v nádrži plné krokodýlu se koupe slunce... Moje hlava je kulatá zeleninová zahrada, a v ní roste zelenina jako ohňostroj...všude jsou tam zasazené cedule a na nich se píše: NEBEZPEČÍ, CECKY, KOZY, MELOUNY, DUDY! Nanynko, kam ses mi schovala, pověz?" (s.32).  

Krásne napísaná kniha, ktorá prepája minulosť so súčasnosťou, poodhaľuje svet kúziel, tajov, duchov, rytierov, mágie a zároveň nám pripomína dôležitosť priateľstva a lásky. Už dávnejšie ma nejaký príbeh nezasiahol tak výrazne, ako sa to stalo v prípade Kvetinovej pušky. Román je rozdelený na tri časti a keďže má len necelých 130 strán, prečítate ho pomerne rýchlo. Dojmy z neho však zostanú vo vás oveľa dlhšie, ako by ste si predpokladali.    
    

RECENZIA: Július Fučík - Reportáž spod šibenice (Slovenský spisovateľ 1961)

HODNOTENIE:   ***                                           NAŠA OSMIČKOVÁ 

       "Trinásť mesiacov som tu zápasil o život iných i svoj. Odvahou i ľsťou. Dali si do svojho programu "nordickú lesť". Myslím, že som sa aj v tom vyznal. Prehrávam len preto, že v ruke majú navyše ešte sekeru.
        Tomuto zápoleniu je teda už koniec. Teraz nastane len čakanie. Dva - tri týždne, kým sa vypracuje obžaloba, potom cesta do Reichu, čakanie na súd, rozsudok a naostatok 100 dní čakania na popravu. To je perspektíva. Možno teda ešte štyri, možno päť mesiacov. Za ten čas sa môže toho veľa zmeniť. Za ten čas sa môže zmeniť všetko. Možno. Odtiaľto to posúdiť neviem. Ale aj rýchlejší spád vonku môže urýchliť náš koniec. A tak sa to vyrovnáva." (s.74). 

Túto útlu knižku som si odložil pred niekoľkými rokmi, keď som s kamarátom pracoval isté obdobie v knižnici na Východnom Slovensku. Uplynulo niekoľko rokov a konečne som sa k nej dostal.

Aby ste ju dokázali vnímať ako historické svedectvo, je potrebné sa odosobniť od autorovho silného komunistického presvedčenia, ktoré je prítomné v podstate v celej knihe. 
Július Fučík bol zapálený vlastenec, ľavičiar, ktorý bojoval v období Protektorátu proti nacizmu. Reportáž spod šibenice je denníkovým záznamom písaným z Pankráckej väznice, ktorý vypovedá o tvrdých výsluchoch a krutom pobyte vo väzbe (treba povedať, že praktikami nemeckých vyšetrovateľov sa neskôr inšpirovali aj sovietski vyšetrovatelia). Obeťami nacistického režimu sa stali o.i. aj spisovateľ Vladislav Vančura alebo generál Eliáš. S obomi sa Fučík stretol osobne. Je obdivuhodné, čo všetko dokázal Fučík vydržať. Napriek neľudským podmienkam nikoho z odboja nezradil.  

- Prvý úder obuškom. Druhý. Tretí. Mám ich rátať? Túto štatistiku, chlapče, už nikdy nikde neudáš.
- Meno? Vrav! Adresa? Vrav! S kým si sa stýkal? Vrav! Byty? Vrav! Vrav! Vrav! 
  Lebo ťa utlčieme!
  Koľko úderov asi vydrží zdravý človek? 
  Rádio húka polnoc. Kaviarne sa zatvárajú, poslední hostia sa vracajú domov, milenci prešľapujú pred bránami a nemôžu sa rozlúčiť. Dlhý, chudý komisár vstupuje do miestnosti s veselým úsmevom..." (s.15). 

Július Fučík pracoval ako novinár (z textov jeho zápiskov je to jasne cítiť), prekladateľ, literárny a divadelný kritik. V západnej časti Moskvy po ňom pomenovali jednu z ulíc.
Komunisti spravili z Fučíka kultovú osobnosť, viedli sa o ňom mnohé diskusie, napísalo sa o ňom viacero kníh, veľmi aktívna bola v propagovaní manželovho mena aj jeho žena Gusta. Meno Július Fučík sa stalo po vojne symbolom mnohých socialistických krajín v boji za svetlé zajtrajšky. Boli by sme k Fučíkovi nespravodliví, keby sme mu dávali za vinu to, čo sa s jeho menom dialo po vojne. Jeho viera v komunizmus a národné cítenie boli úprimné. Reportáž spod šibenice je aj po rokoch stále silná výpoveď. Navyše Fučík nehádzal všetkých Nemcov do jedného vreca, aj medzi dozorcami videl niekoľko svetlých výnimiek. Okrem toho svoje dielo nepísal v zlosti, nebolo pre neho nástrojom pomsty. Aj medzi českými odborármi sa našli zradcovia, čo Fučík niesol dosť ťažko. 
8. septembra 1943 bol napokon popravený.

Najväčším prínosom zápiskov je historické svedectvo doby, opis drsných výsluchov, atmosféra panujúca vo väzbe, pohľad človeka, ktorý zažil kruté časy na vlastnej koži.
Aj po rokoch sa kniha číta stále veľmi dobre a to napriek tomu, že v nej nájdeme viacero zastaralých slov a oslavné ódy na komunistickú stranu. Bolo to však súčasťou vtedajšej doby. Z českého originálu knihu preložil Ľudo Ondrejov a zodpovedným redaktorom bol Ján Smrek. Takže tak trochu aj historická vzácnosť.          

Cudzie termity - finále

RECENZIA: William Seward Burroughs - Nahý obed (Maťa, 2011)

HODNOTENIE:   **

    "Do nahého oběda mužete vstoupit v libovolním křižování... Napsal jsem mnoho předmluv. Atrofují a spontánně se amputují, podobně jako se při západoafrickém onemocnění, postihujícím černochy, amputuje malíček na noze, kolemjdoucí blodýnka ukazuje svuj mosazní kotník a její prst, poskakující po manikýře po podlaze, je aportován jejím Afghánským Ohařem, který jí ho klade k nohám...
     Nahý oběd je program, příručka Co a jak... Černé hmyzí chtíče se otvírají a vylévají do ohromných krajin z jiných planet... Abstraktní pojmy, obnažené jako algebra, se zužují na černé lejno či na pár stárnoucích koulí...
     Tím, že otvírají dveře na konci dlouhé chodby, rozširuje Co a jak úrovně zkušenosti... Dveře, jež se otvírají pouze v Tichu... Nahý oběd vyžaduje od Čtenáře Ticho. Jinak totiž vnímá a reaguje na svuj vlastní tep..." (s.244).

  

William Burroughs výrazne ovplyvnil tvorbu beatnikov, stal sa symbolom hnutia hippies, inšpiroval rockové hudobné skupiny a množstvo hudobníkov.

Nahý obed, ktorý bol v roku 1991 úspešne sfilmovaný, bol spočiatku kritikmi označovaný za pornografický, násilícky výplod chorého, sfetovaného mozgu, za knihu, v ktorej absentuje dej. Až neskôr sa román stal doslova kultovou záležitosťou, ku ktorej sa vracajú čitatelia aj po desaťročiach. 
Autor bol pätnásť rokov na drogách, čo výrazne ovplyvnilo aj jeho tvorbu. Nájdeme v nej mnoho surrealistických obrazov, ťažko zrozumiteľné metafory, prelínanie reality a sna. Burroughs vystupuje ako rebel, človek túžiaci po slobode, no jeho úsilie je zviazané zákonmi, falošnou morálkou a závislosťou. 

"Amerika vubec není mladá země: byla stará, špinavá a plná špatnosti už dávno před osadníky a před indiálny. Zlo v ní neustále vyčkává" (s.28). 

Pre mňa osobne je Nahý obed príliš uletený, ťažko uchopiteľný a málo dejový. Nemám problém s tvorbou beatnikov, práve naopak, ale toto mi jednoducho nesadlo. Burroughsov román Teploš mi dal o dosť viacej. Ale to je vec názoru.   

RECENZIA: Richard Brautigan - V melónovom cukre (Artforum, 2011)

HODNOTENIE:   ***

"Predpokladám, že ste zvedaví, kto som, ale ja som ten, ktorý nemá obvyklé meno. Moje meno záleží od vás. Volajte ma, ako si len zmyslíte. Spomínate na niečo, čo sa stalo pred dávnym časom: niekto sa vás spýtal na niečo, na čo ste nemali odpoveď. To je moje meno." (s.13).  

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, ktorá sa volala Jazmar. V tej krajine žil rozprávač tohto príbehu (jeho meno nepoznáme), ďalej rozprávačov najlepší kamoš Charley, starý Chuck, ktorý rozsvecoval lampy, dievča menom Pauline, kuchár Al a Fred. Za touto krajinou sa nachádzala krajina Zabudnutých diel, v ktorej žil Dojed so svojou bandou. Celý deň len sedeli a opíjali sa. Do krajiny Zabudnutých diel často zavítala aj krásna Margaret, rozprávačova priateľka. Neďaleko sa nachádzala pstružia liaheň, ktorá slúžila ako potravinová zásobáreň. Jazmar a krajina Zabudnutých diel bola súčasťou Melónového cukru, ktorý mal 375 obyvateľov. Medzi inými aj doktora Edwardsa a múdreho učiteľa. Rozprávač príbehu je sirota, lebo rodičov mu zožrali tigre, ktoré sa mu potom istý čas snažili pomôcť s matematikou. Príbeh graduje v závere, keď Dojed spoločne so svojou bandou navštívia pstružiu liaheň a ožratí si začnú odrezávať jednotlivé časti svojho tela. A krásna Margaret...

Autorovi tohto zvláštneho diela v mladosti diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, ktorú sa lekári snažili liečiť šokovou terapiou. Následkom tejto liečby Brautigan prešiel k veľmi svojskému štýlu písania, v ktorom sa skrýva obraznosť, osobitá poetika, ťažko vysvetliteľné opisy, hra s fantáziou a neobyčajný humor. Istý čas autor vkladal svoje básnické diela do vrecúška spoločne so semienkami rastlín a tie potom voľne rozdával na ulici. Napriek tomu, že viacerí kritici ho radia medzi bítnikov, on sám seba takto nevnímal. Do obdobia hippies však príkladne zapadá. Svoj život ukončil samovraždou.

Ako hodnotiť túto knihu? Nemáte ľahšiu otázku? Možno pod vplyvom ľahkých drog alebo nejakého toho alkoholu by som sa dokázal ľahšie ponoriť do autorovej poetiky, takto je to pre mňa až príliš streštená záležitosť, ktorá by ma možno viacej oslovila, keby som ju čítal vo veku malého chlapca. Treba však oceniť grafickú podobu knihy, ktorá je priam čarovná. Prepojenie kresby a textu dokáže  potešiť viacero zmyslov súčasne. Inak neviem, čo by som ešte dodal. Asi len toľko. Ako kedysi povedal Jiří Macháček v dnes už kultovom českom filme Samotáři: "Já spíš myslím, že tady lidi málo hulej." Možno by sme niektorým veciam porozumeli. Čo myslíte?         

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - OZDOBA UHORSKA (seriál na pokračovanie)

SLOVENSKÝ KRÁĽ (misia číslo päť)

"Čo vám hovorí meno Matej Bel?" položila študentkám otázku Alena Vránová, preložila si nohu cez nohu a napravila si telové pančuchy.
"Ozdoba Uhorska" odpovedala bez váhania študentka muzeológie.
"Ďalej?" 
"Známy polyhistor" doplnila svoju kamošku nádejná archeologička.
"Dobre. Čo ešte?" nabádala dievčatá šéfka projektu.
"Univerzita humanitných vied v Banskej Bystrici nesie po ňom meno. Jedno z jeho najznámejších diel sa nazýva Historicko - zemepisné poznatky o novom Uhorsku" prispela svojimi poznatkami do debaty budúca učiteľka dejepisu. 
"Vidím, že máte aké  - také vedomosti o tomto významnom človeku, takže teraz prejdime priamo k misii. Našim odborníkom sa podarilo získať nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že Matej Bel vlastnil listinu, v ktorej sa Nitrianske knieža Svätopluk vyhlásil za kráľa všetkých Slovákov."
"Máte na mysli Slovanov" opravila šéfku Diana Stanková.
"Mám na mysli Slovákov" trvala na svojom Alena Vránová a pokojne si obhrýzala ramená dioptrických okuliarov.
"Ale tento nezmysel predsa vyvrátili takmer všetci renomovaní slovenskí historici" nedala sa budúca učiteľka dejepisu a mierne pri tom zvýšila tón hlasu.
"Ja som si myslela to isté, lenže papier nepustí. Teraz ostáva už len získať listinu z bohatej knižnice Mateja Bela a preniesť ju do súčasnosti. Domnievame sa, že sa stratila počas povstania Františka II. Rákociho. Matej Bell ako jeho sympatizant upadol v roku 1708 do nemilosti vtedajších mocipánov a dokonca mu hrozila šibenica. Našťastie ho omilostili, no v plameňoch skončila spoločne s mnohými inými vzácnymi historickými dokumentmi aj listina týkajúca sa kráľa Svätopluka.
Tentoraz budete mať na získanie vzácnej listiny dvadsať štyri hodín. Oblečieme vás ako bohaté šľachtičné, ktoré sa budú vydávať za príbuzné anglického šľachtického rodu Tudorovcov. Nebojte sa, naši odborníci vám vystavili prvotriedne falzifikáty, ktoré vás budú chrániť pred prípadnými zvedavými otázkami. Predpokladám, že angličtina vám nebude robiť príliš veľké problémy. Asi je to jednoduchšie ako keby ste mali hovoriť plynulou maďarčinou" usmiala sa Alena Vránová. Jasné, že staršia angličtina vyzerala trochu inak, ale pochybujem, že to bude niekoho v Uhorsku na začiatku 17. storočia zaujímať. Občas môžete prejsť do sekanej slovenčiny, s tým, že ste pochytili počas pobytu v Uhorsku nejaké slovíčka od slovenskej nižšej alebo strednej šľachty, ale musíte byť opatrné, nech sa neprerieknete. Ocitnete sa na Smolenickom zámku, v roku 1706, na ktorom sa bude práve konať ples, kde budú prítomní okrem iných aj významní šľachtici a vzdelanci vtedajšieho obdobia. Medzi pozvanými hosťami bude aj dvadsaťdva ročný Matej Bel, ktorý v tom čase ešte študoval, no už sa začalo o ňom čoraz hlasnejšie šepkať vo vyšších kruhoch" vysvetlila šéfka projektu a nasadila si okuliare späť na oči.
"Dvadsať dva?" môže byť" predstavila si mladého Mateja budúca učiteľka dejepisu a kútiky úst sa jej roztiahli do žiarivého úsmevu.
"Fajn, takže ešte ostáva vyriešiť oblečenie. Pozerala som do rôznych kníh, aby sme zvolili niečo vhodné. Nie veľmi nápadné, ale zároveň elegantné a vyžarujúce primeraný luxus, keď už budete tie dámy z vyššej spoločnosti" žmurkla na študentky ich šéfka a pomaly sa presunuli do menšej miestnosti, ktorá bola celá obložená oblečením. Z dôvodu komplikovaného účesu som najala skúsené kaderníčky a vizážistky. ktoré sa o vás postarajú. Dúfam, že nie ste proti."
"Tak to rozhodne nie" potešila sa Martina Molnárová a spoločne so svojimi kolegyňami si sadla do pripraveného kresla. Alena Vránová vyťukala číslo na mobile a o pár sekúnd prišli tri kaderníčky, ktoré mohli mať okolo tridsať rokov. Treba uznať, že svojmu povolaniu robili dobré meno. Primerane upravené, veľmi ochotné a ústretové. Alebo možno len dobre zaplatené. To však bolo v tej chvíli jedno. 
Chvíľu to síce trvalo, no výsledok stál za to. Študentky mali vlasy sčesané tak, aby im vystupovalo čelo, vpletené mali do nich drahé perly a nechýbal ani diadém zo vzácnych kameňov. Martina a Diana poprosili aj o girlandy, Monika uprednostnila kvetinový venček. Potom prišlo na rad oblečenie.
"Na začiatku 17. storočia sa dostala do módy dekoltáž" vysvetlila Alena Vránová, kým si dievčatá obliekali pomerne voľne nadýchanú látku s početnejšou spodnou sukňou. Nechýbal typický oválny výstrih, ktorý odhaľoval ramená aj krk. Čipka zdobila nielen dekolt, ale aj široké rukávy, ktoré odkrývali veľkú časť predlaktia. Na obutie im šéfka vybrala vyšívané topánky. Martina si vybrala zamat, Diana zo satén a Monika hodváb. Všetky tri páry topánok boli zdobené krajkami. Ich oblečenie nádherne žiarilo. Jedno do bordova, druhé do zelena a tretie do tmavo modra.  

"Skvelé, vyzeráte ako princezné z rozprávky" ocenila výzor študentiek šéfka projektu a všetkým trom ukázala vztýčený ukazovák.
"Alebo skôr z porno rozprávky" zašepkala Monika do ucha Martine a obe sa nahlas rozosmiali.
"Dámy, taká bola móda" mykla ramenami Alena Vránová a utrela si sklíčka okuliarov do bielej handričky.
"Však ale keď sa ukloníme pred kráľom, tak nám vybehnú von kozy" bezradne rozhodila rukami nádejná archeologička.
"Tebe určite" ocenila jej prednosti budúca učiteľka dejepisu a sama si napravila hlboký dekolt.
"Krava" zavrčala Monika, no bolo vidieť, že na druhej strane ju kompliment na jej adresu potešil.
"V poriadku, dámy. Dosť bolo rečí. Čaká nás dôležitá misia. Takže si to na záver zopakujme. Ocitnete sa na Smolenickom zámku v roku 1706, kde sa zúčastníte spoločne s ostatnými hosťami slávnostného plesu, na ktorom bude prítomný aj Matej Bel. Budete sa vydávať..."
"Ja sa vydávať určite nebudem" skočila šéfke do reči Diana a všetky tri študentky sa  nahlas rozosmiali.
"Budete sa vydávať" pokračovala s povzdychom Alena Vránová "za šľachtičné z Anglicka, pochádzajúce z rodu Tudorovcov. Vašou úlohou bude získať do dvadsiatich štyroch hodín vzácnu listinu z knižnice Mateja Bela. Keď ju získate, vybehnete zo zámku a v tej chvíli sa vrátite naspäť do súčasnosti. Dúfam, že vám nemusím opakovať, aby ste sa počas vášho pobytu v minulosti zdržali akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo mať vplyv na súčasnosť. Zvlášť do platí pre slečnu Hriadeľovú" zdôraznila šéfka projektu, no to už dievčatá pomaličky stúpali po schodoch, do priestoru, kde ich už čakali starí známi chlapíci v slnečných okuliaroch a tmavých oblekoch, ktorí im nasadili lesklé prilby.
"Rozumeli sme si?" spýtala sa na záver Alena Vránová, no jej otázka sa stratila niekde vo virtuálnom časopriestore...

V tanečnej sále na Smolenickom zámku práve začínal urpaar a študentky si v tej chvíli s hrôzou uvedomili, že okrem moderného tanca a základov tanga a valčíka neovládajú z klasických tancov vôbec nič.
"Tak toto Vránová nedomyslela" povzdychla si Diana Stanková, keď podávala pri vstupe do zámku falošné pozvánky. Urastený chlapík v parochni sa na dievčatá pousmial a elegantným gestom im ukázal vchodové dvere. Slečny sa hlboko uklonili, čím vystavili na obdiv svoje prednosti. 
Tanečná sála bola poriadne nabitá. V jedálni sa prehýbali stoly pod ťarchou jedla od výmyslu sveta.
"Prečo nás zakaždým deportujú do minulosti až po hlavnom chode?" sťažovala sa Monika pri pohľade na všetko to jedlo, ktoré mali na dosah.
"Asi nechcú, aby sme pribrali" rozosmiala sa budúca učiteľka dejepisu a oblapila si svoj štíhly pás.
"No hlavne ty" vrátila jej poznámku spred niekoľkých minút, vlastne už storočí, Monika. 
V sále to šumelo ako v úli. Bolo počuť maďarčinu, nemčinu, zopár slovenských a českých výrazov, ale aj taliančinu a francúzštinu. Keď vošli študentky do dverí, sála pod náporom ich krásy zmĺkla. Obdivné pohľady im vyčarili červeň na tvári. Mladý šľachtic im nenápadne ukázal voľné miesta. Keď sa konečne usadili, zaznela hudba. Ani si nestačili odpiť z naliateho vína a už pri nich stál zástup tanečníkov, ktorí túžili vyzvať ich k tancu.
"A sme v riti" zašepkala Martina a s úsmevom podala ruku nejakému Francúzovi so smiešnou parochňou. Našťastie parket bol preplnený, takže  nemotorné pohyby dievčat sa stratili v dave. 
"Diana. Hej, Diana!" nenápadne zakričala na kamošku nádejná archeologička. Prstom, ponad plece tanečníka, ukázala na mladého muža v peknom oblečení. 
Matej Bel tancoval s nejakou korpulentnou dámou, ktorá mu so smiechom šepkala do ucha  nezrozumiteľné nemecké výrazy.   
"Idem na to" naznačila budúca učiteľka dejepisu a počas tanca sa nenápadne priblížila k mladému Belovi. Zahrala to tak, že to vyzeralo, akoby jej skočil na nohu. "Au!" teatrálne vykríkla a začala si masírovať špičku topánky.
"Prepáčte, madam, veľmi ma to mrzí" kajal sa mladý študent a podal Diane svoju ruku.
"To je v poriadku" povedala budúca učiteľka dejepisu a vyčarila na tvári krásny široký úsmev.
"Vy rozprávate po slovensky?" prekvapene si ju premeral Matej Bel.
"Trochu" hanblivo odpovedala slečna Stanková a prijala pozvanie do ďalšieho tanca.

Večer plynul veľmi príjemne a budúca učiteľka dejepisu si, zdá sa, s budúcou "Ozdobou Uhorska" veľmi dobre rozumela.
"Počula som o vás, pán Bel, že vlastníte bohatú zbierku rôznych vzácnych kníh, listín a dokumentov" nenápadne vyzvedala Diana.
"Stačí Matej" usmial sa mladý Bel a vzápätí pokračoval. "Priznám sa, že je to taká moja tajná vášeň" hanblivo sklonil hlavu k zemi a dával si záležať, aby svojej tanečnej partnerke nestúpil na špičky.
"Veľmi rada by som ju videla" zašepkala mu do ucha budúca učiteľka dejepisu a nenápadne sa na neho pritlačila.
"Teraz?" prekvapene sa zatváril Matej Bel a ona len mlčky prikývla. "Poďte za mnou" pozrel jej do očí a jemne ju potiahol za ruku. Pred zámkom bol pristavený kočiar. Mladý študent usadil Dianu Stankovú na chladné drevené sedadlo a o chvíľu vyrazili. Asi po pol hodine boli na mieste. Vošli do mizerne osvetlenej budovy bratislavského lýcea. Miestnosť bola od hora až dole naplnená tisíckami zväzkov. 
"Je pravda, že Svätopluk bol kráľom Slovákov?" zašepkala Diana, keď ju mladý študent pritlačil o stenu a sledoval, ako sa jej pohybuje počas zrýchleného dýchania hrudník hore a potom zase dolu.
Mladý Bel bez slova siahol do jednej z množstva poličiek a vytiahol vzácnu listinu. Opatrne ju podal študentke dejepisu a tá si ju zbežne prezrela. Skôr než ju stihla položiť na nejaké vhodné miesto, vzrušený muž ju opäť pritlačil o stenu. Obaja krátku chvíľu sledovali, ako stará listina pomaličky klesá na zem. Potom sa vášnivo objali a začali sa vzájomne zasypávať bozkami. Po chvíli si slečna Stanková kľakla na zem a vzala Belovu "Ozdobu Uhorska" do úst. Keď sa s ním hrala, zospodu na neho upierala krásne oči a občas pridala aj nežný úsmev. Najskôr si ju dával len tak nežne. Nadvihol jej šaty, podobral si ju zdola a búšil do nej postojačky. Potom ju vyložil na stôl, ona si ľahla na chrbát, vyložil si jej nohy na ramená a poriadne pritvrdil. Celé to zakončili odzadu, divoko, živočíšne, bez rečí....

"To sa vážne nemal do čoho utrieť, keď ste skončili?" pohoršene sa spýtala Alena Vránová, keď sa študentky vrátili späť do súčasnosti a v rukách opatrne držala vzácnu listinu, na ktorej sa nachádzal veľký zaschnutý fľak.
"Berte to tak, že to máte aj s prémiou, šéfka. Možno veda natoľko postúpi, že čoskoro z toho naklonujú novú "Ozdobu Uhorska" odpovedala budúca učiteľka dejepisu a nad čímsi sa vážne zamyslela.               
        
   

RECENZIA: Chuck Palahniuk - Neviditelné nestvury (Odeon, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Do prdele se mnou. Už mě unavuje být já. Já krásná. Já ošklivá. Blonďatá. Tmavovlasá. Milión pojebaných profesionálních módních úprav, po kterých jsem jenom v pasti jménem já.
Kým jsem byla před nehodou, to už je teď jenom příběh. Všechno před teď, teď, teď je jenom příběh, který vláčím s sebou. Počítám, že by to sedělo na kohokoli na světě. Co potřebuju? Nový příběh o tom, kdo jsem.
Co potřebuju? Rozesrat se tak děsně, že se nedokážu spravit." (s.160).

Debutový román, dnes už slávneho amerického autora, rozpráva príbeh o supermodelke Evie Cottrellovej, ktorá dosiahla úplne všetko. Má krásne telo, žiarivý úsmev, peniaze, luxusný dom, očarujúceho snúbenca Manusa Kelleyho...

STRIH

Teraz však leží v nemocnici zahalená v obväzoch a len občas ju príde navštíviť jej jediná priateľka Brandy Alexanderová, žena, ktorá má toľko plastických operácii, že z jej pôvodného tela už takmer nič nezostalo. Evie prišla počas autonehody o tvár. Niekto po nej vystrelil z guľovnice. Rana jej odtrhla čeľusť. Strávila dlhé mesiace pripútaná na lôžku, no prežila. Tvár jej však už lekári nedokázali dať do pôvodného stavu, navyše keď jej ju ešte aj vyzobali vtáci. Evie ostala zohavená, bez snúbenca, bez možnosti rozprávať. V hlave jej ostala už len jediná myšlienka. Myšlienka na pomstu. Zozbiera preto posledné zvyšky síl a rozhodne sa po boku  Brandy Alexanderovej a jej priateľa Setha Thomasa vrátiť späť medzi ľudí. A potom...

Palahniukov debut odmietlo viacero vydavateľstiev. Prekážal im sex, transsexualita, perverznosť, vulgarizmus. Dnes to znie už trochu úsmevne, lebo v porovnaní s neskoršími autorovými dielami sú Neviditelné nestvury len ľahkým odvarom. V každom prípade, ak mám knihu porovnať s inými autorovými dielami, tento jeho román mi príde skôr ako mierny nadpriemer. Možno som si zvykol na neskoršiu Palahniukovu tvorbu, ktorá je o niečo drsnejšia a prekypuje skvelým čiernym humorom. Ak ste však Chuckovými priaznivcami (rovnako ako ja) potom je tento román pre vás povinnosť.