piatok 2. marca 2018

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - Kňazov denník (misia druhá)


MISIA DRUHÁ - KŇAZOV ZÁPISNÍK 




"Sadníte si dámy" ponúkla šéfka oddelenia trom študentkám luxusný kožený gauč  "Dnešná misia nebude žiadna prechádzka ružovou záhradou" zdôraznila Alena Vránová a nervózne si hrýzla rám tenkých okuliarov. Preložila si nohu cez nohu, odpila si z pripravenej kávy a potom pokračovala. "Preto sa musíme po každej stránke na ňu dôkladne pripraviť. O čo teda pôjde? Pokúsite sa nejakým spôsobom získať zápisník prezidenta Jozefa Tisa, ktorý si vždy pred spaním starostlivo odkladal do spodnej zásuvky svojho nočného stolíka. Do zápisníka si hlava štátu zapisovala všetky dôležité udalosti dňa. Od politických stretnutí, cez osobné záležitosti, myšlienky, názory, dôležité fakty. Domnievame sa, že v zápisniku je zmienka o židovskom zlate, ktoré bolo ukryté na tajnom mieste, o ktorom vedelo len pár najdôležitejších ľudí. Musíte byť veľmi opatrné, lebo štyridsiate roky 20. storočia predstavovali dobu, v ktorej sa každý bál každého, ľudia boli podozrievaví a všade vládli konzervatívne katolícke názory. O protižidovských postojoch ani nehovoriac. Prenesiete sa do roku 1943, pred obľúbený podnik vtedajšieho ministra vnútra a zároveň veliteľa Hlinkovej gardy. Ten podnik sa volal Pod viechou a stretávala sa v ňom väčšina umeleckej spoločnosti, ktorá v období Slovenského štátu niečo znamenala. Z básnikov to boli napríklad Smrek, Lukáč, Fábry, Beniak a z prozaikov Hronský, Urban, Gašpar, Horváth, Hrušovský a tak ďalej. Musíte sa počas konverzácie vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným a priamym sexuálnym narážkam. Buďte milé, ústretové, ale nepreháňajte to. Našou úlohou bude získať prezidentov zápisník, v ktorom je ukrytá informácia o židovskom zlate. Zlato chceme vrátiť posledným žijúcim pamätníkom tragických udalostí a ich rodinným príslušníkom. Ak nemáte žiadne otázky, presunieme sa ďalej. Pôjdete sa prezliecť do typického oblečenia, ktoré sa u nás bežne nosilo počas druhej svetovej vojny" dokončila svoj monológ Alena Vránová a spoločne so študentkami sa presunula do virtuálnej miestnosti, kde už na nich čakali jednotlivé kusy oblečenia. "Začneme Martinou" usmiala sa šéfka oddelenia a študentke muzeológie vložila do rúk jednofarebné čierne šaty do áčka, ktoré končili pri kolenách. Šaty boli stavané tak, aby zdôrazňovali úzky pás. Ten ešte zdôraznil módny látkový opasok. Na výstrih mohla zabudnúť. Vrch šiat končil až pri krku.
"To vážne musím?" znechutene sa zatvárila Martina Molnárová, keď si obliekala asexuálnú bielu podprsenku a teplé biele nohavičky. Na nohy si s povzdychom natiahla hrubé telové pančuchy s podväzkovým pásom."
"Čo sa tak ksichtíš? Prezident sa pri pohľade na teba určite spraví ešte skôr, ako vstúpiš do jeho izby" schuti sa zasmiala Diana a tľapla si s vedľa stojacou Monikou, ktorá sa tiež nezdržala úsmevu. 
"Upokojte sa dámy, máme pred sebou dôležitú úlohu" uzemnila študentky vážnym hlasom šéfka a podala študentke muzeológie čierne poltopánky na nízkom podpätku.
"Si na rade Diana" pozrela na budúcu učiteľku dejepisu a pristúpili k ďalšej škatuli. 
"Dúfam, že pre mňa máte niečo normálnejšie" povzdychla si mladá študentka.
S nedôverou si prezrela šedú áčkovú sukňu, ktorá jej siahala po kolená a bola úzko upnutá na bokoch. Hornú časť jej zahaľovala biela podprsenka a blúzka rovnakej farby. Krk si ozdobila krátkymi perleťovými korálkami, ktoré jej akurát ovinuli štíhly krk. S nechuťou si natiahla na seba veľké nohavičky a hrubé pančuchy s podväzkovým pásom telovej farby. Na nohy si obula čierne kožené sandáliky s tenkou prackou okolo členkov. Aby jej nebolo chladno, prehodila si cez seba tenký kabátik.
"A ešte slečna Hriadeľová" ukázala prstom na nádejnú archeologičku Alena Vránová a prisunula k nej poslednú škatuľu. Monika sa obliekla v podstate veľmi podobne ako jej kolegyňa Diana, len namiesto blúzky si dala na seba bielu košieľku a na nohy si obula čierne lodičky na nízkom podpätku. 
"No, myslím, že môže byť" premerala si študentky šéfka a každej podala do rúk nenápadnú koženú kabelku. "Ešte nesmieme zabudnúť na líčenie" zdvihla ukazovák a niekam si odbehla. Keď sa vrátila, v rukách držala rúž a špirálu. "Obočie musí byť tmavé a zvýraznené do oblúku, rovnako tak musia byť tmavé aj očné linky a pery zase výrazne červené" poučovala študentky Alena Vránová. Dievčatá podľa pokynov líčili jedna druhú a počas príprav nechýbal hlasný smiech a dobrá nálada. Napokon si vlhké vlasy ešte natočili, aby vytvorili dojem dokonalých vĺn, ktoré v minulosti tak veľmi frčali. 

"Dámy, myslím, že sme pripravené. Kým začneme, naposledy si zopakujme najdôležitejšie informácie. Dostanete sa do roku 1943. Bude práve máj, príjemné počasie. Tentoraz budete mať na zvládnutie misie len štyri hodiny. O ôsmej večer sa ocitnete v blízkosti podniku Pod viechou, kde bude práve prebiehať stretnutie umeleckej spoločnosti. To však nie je cieľom vašej misie. Zameriate sa na prezidenta Tisa. V tom čase bude zatvorený vo svojej izbe, kde sa bude v súkromí pripravovať na ďalší pracovný deň, alebo sa bude v tichosti modliť.  Získajte jeho zápisník najneskôr do polnoci. Inak...však viete. Keď budete mať denník vo svojej moci, vybehnete s ním von a v tej chvíli sa ocitnete opäť v súčasnosti. Nejaké otázky?" premerala si študentky šéfka oddelenia a striedavo po nich hádzala pohľadom.
Do vzduchu vyleteli tri ruky súčasne. "Áno, dievčatá?"
"To myslíte vážne? Štyri hodiny na získanie prezidentovho zápisníku?" zvolali študentky takmer jednohlasne.
"Ďalšie otázky?" ignorovala ich poznámku Alena Vránová, zatiaľ čo muži v čiernych okuliaroch a tmavých oblekoch už nasadzovali dievčatám farebné prilby. 
"Nestihla som si zapnúť..." zvolala Martina, no skôr než stihla dokončiť vetu, spoločne so svojimi kolegyňami sa ocitla uprostred vojnovej Bratislavy. 
"...košieľku" dodala nádejná archeologička a narýchlo si pozapínala vrchnú časť oblečenia priamo uprostred parku pred Grasalkovičovým palácom. 




Vonku už bolo prítmie. "Stoj, ty špinavý židák!" prebehol okolo študentiek muž v gardistickej uniforme. Pred ním trielil malý vychudnutý chlapec v hnedej baretke a vyťahaných nohaviciach, ktorý sa  každú chvíľu vystrašene obzeral za seba. Jeho náskok sa neustále stenšoval...
"Kretén" zavrčala" Monika za policatom a znechutene odvrátila pohľad. 
"Upokoj sa, sme len súčasťou udalostí, nemôžeme do nich zasahovať. Poznáš hrozbu efektu motýlích krídel" zašepkala Diana a chytila svoju kolegyňu za ruku.
"Aj mňa to žerie, nemysli si, ale musíme sa cez to preniesť" pohladila nádejnú archeologičku po tvári budúca učiteľka dejepisu a jemne sa na ňu usmiala.
"Baby, nechcem vám narúšať romantickú chvíľku, ale myslím, že je načase, aby sme naštartovali našu misiu. Nerada by som skončila vo virtuálnej kóme" pripomenula dievčatám Martina a hodila vlasmi dozadu. Nebola zvyknutá nosiť vlnité vlasy a novej podobe sa prispôsobovala  len veľmi pomaly. Ešte že to bolo len dočasne. Aspoň dúfala.

"Nemali sme sa pôvodne ocitnúť Pod viechou?" spomenula si odrazu študentka archeológie, keď sa postavili.
"Asi zlyhala technika" pousmiala sa Diana a napravila si lem sukne. 
Boli už takmer na konci parku, keď ich dobehla nejaká skupinka podgurážených pánov v dobrej nálade. 
"Kamže, kam, krásne slečinky?" spýtal sa vysoký pán s bokombradou a temnými očami. 
"Boli sme sa len tak prejsť" usmiala sa Monika a hanblivo sklonila hlavu k zemi. 
"Je trošku nebezpečné potulovať sa v týchto nepokojných časoch večer po parku" upozornil ich autor diela Živý bič.
"Kadejaké živly sa dnes potulujú po uliciach" doplnil ho predstaviteľ symbolizmu. 
"Najmä tie židovské. Ale nebojte sa, čoskoro tú háveď vyhubíme" rozrehotal sa minister vnútra a poriadne si uhol z domácej pálenky. "Idete s nami" povedal rozhodným hlasom, keď si utrel ústa a tresol prázdnou fľašou o zem. 
"Ale my musíme ešte..." nesmelo protestovala Martina, no zarazil ju mrazivý pohľad vrchného veliteľa Hlinkových gárd. "Chcete si pohnevať ministra? Prezidentovu pravú ruku?" rozkričal sa minister tak nahlas, že sa zapotácal. Ofina mu neposlušne padala do očí.
"No tak Šani... neblbni" snažil sa ho upokojiť Janko Čietek. 
"Som minister. Mňa musia všetci poslúchať, boha jeho. Mám predsa nejakú autoritu" päsťou hromžil vrchný veliteľ Hlinkových gárd a potom sa rozplakal v básnikovom náručí. "Ak nepôjdete s nami, predvolám vás hneď teraz na veliteľstvo" povedal rozhodným hlasom už o niečo pokojnejší politik a konečne sa postavil. Študentky sa pozreli jedna na druhú. Vedeli, že nemajú na výber a tak im neostávalo nič iné ako prijať pozvanie. Pod viechou už boli pripravené čase bieleho a červeného vína, chlebíčky, pečené mäso, syrové nite, slivovica a iné pochutiny. 
"A teraz tú našu" zavelil minister vnútra zdvihnutou rukou a hneď na to spustil: "Rež a rúbaj do krve, veď nebude to po prvé..." ostatní bardi sa s radosťou pridali. "Páni, na tieto krásne devy, ktoré sa nám rozhodli spríjemniť dnes večer spoločnosť" predniesol politik prípitok a všetci hostia, ktorí sa nachádzali v tej chvíli v miestnosti, obrátili poldecáky do seba. "Ech, silná je ako židovský vzdor" zachechtal sa vrchný veliteľ Hlinkových gárd a unavene sa zvalil na stoličku.
"Musíš ísť za Tisom, ja s Maťou ich skúsime zatiaľ nejako zabaviť" pošepla Monike do ucha budúca učiteľka dejepisu a snažila sa hádzať na prítomných pánov čo najzvodnejšie pohľady. Keď sa chvíľu venovali jedlu a pitiu, študentka muzeológie nenápadne kývla  na nádejnú archeologičku a tá ihneď pochopila. Prešmykla sa do noci a smerovala k prezidentovi. Sama bola prekvapená, že hlavu štátu strážila len jedna zhrdzavená brána a nejaký starý ignorantský pes. Po špičkách sa zakrádala popod okná. Hrubá holá hlava v hnedej sutane sa skláňala nad sliepňajúcim svetlom. Monika obišla múr a v priebehu niekoľko desiatok sekúnd sa ocitla pred dverami budúceho odsúdenca. Čo teraz? premýšľala a cítila búšenie srdca až niekde v ušiach. Rozhodla sa vsadiť všetko na jednu kartu.

Medzitým Diana s Martinou už tancovali na stole a opitým umelcom poodhaľovali svoje pekne tvarované nohy v podväzkoch. "Je vari niečo krajšie než dievča v rozpuku?" rozplýval sa slávny slovenský básnik a pri pohľade na študentky nalial do seba ďalší poldecák. "Kvitnete do krásy devy slovenské jak lúčne kvety pod krídlami motýľa..." 
"Je načase ,aby sa tá tvoja básnická gebuľa krotila" skočil Jankovi Čietekovi do reči minister vnútra a nasilu mu nalial do úst z fľaše domácej slivovice. Keď sa autor básnickej zbierky Básnik a žena nahlas rozkašľal, vrchný veliteľ Hlinkových gárd ho jemne potľapkal po líci a nechal sa unášať hlasným smiechom. O chvíľu sa k nemu pridal celý podnik. "Tak nám už konečne ukážte, čo pekného ukrývate pod šatami" zreval politik, pričom si spotené ruky zastrčil hlboko do vreciek nohavíc a neisto sa zapotácal. 
"Dúfajme, že Monika čoskoro dorazí" pozrela sa študentka muzeológie nad seba, akoby očakávala pomoc zhora. 
Dúfajme" zašepkala Diana a pomaličky si rozopínala gombíky na blúzke.

Monika sa rozhodla vsadiť všetko na jednu kartu. Pár krát sa zhlboka nadýchla a potom nesmelo zaklopala na dvere. Počula ťažké šuchtavé kroky. Kľúčik zašramotil  v zámke a potom konečne povolil. Zamračená tvár hľadela na vystrašenú študentku. Čo tu chcete?" osopil sa na ňu prezident, no keď videl ako si mladé dievča zakrýva nahé prsia, od prekvapenia mu padla na bosú nohu sviečka, ktorú ešte pred chvíľou objímal v tučných mäsitých rukách. "Krista Boha aj s babou" zahrešil kňaz a komicky začal skákať na druhej nohe, až kým nestratil rovnováhu a nenabúral do nočného stolíka. Stratil vedomie. To bola jedinečná šanca pre Moniku. Rýchlo otvorila spodnú zásuvku a vzala z nej zápisník. Ako tak hľadela na vodcovo obézne telo, nedalo jej to.

Do polnoci ostávala necelá štvrť hodina. Diana s Martinou teraz už len v podväzkoch, topánkach a nohavičkách čoraz nervóznejšie pokukovali po sebe a nechápavo mykali ramenami. Slávni básnici aj prozaici im liali na odhalené prsia a na nohavičky šampanské a vrieskali pri tom ako vyšinutí. Minister vnútra zaspal uprostred vojnového šlágru "Od Prešova ide vlak a v ňom sedí... "

Monika vyletela z dverí len v tenkom kabáte a s úsmevom na perách zvierala v dlani vzácny prezidentov zápisník. Keď dobehla konečne Pod viechu, nahlas zaklopala na okno. Našťastie návštevníci podniku už boli takí spití, že prestávali vnímať realitu. 
"No konečne. To ti trvalo. Máš to?" nedočkavo sa k nej rozbehla Diana. Keď zbadala zápisník, okamžite venovala Monike niekoľko sladkých bozkov.
"Prestáááň" hanblivo ju odstrčila od seba nádejná archeologička.
Keďže do polnoci ostávali necelé dve minúty, všetky tri sa chytili za ruky a privreli oči.
Monika si ešte stihla naposledy nenápadne siahnuť do vrecka kabáta a s búšiacim srdcom zistila hroznú skutočnosť. Za toto ju šéfka zabije.

A mala pravdu. Len čo sa vrátili späť do súčasnosti, Alena Vránová ju okamžite schmatla za zápästie a odvliekla do vedľajšej miestnosti. Diana s Martinou na seba len nechápavo pozerali. Monika so sklonenou hlavou podala Alene Vránovej kňazov denník. 
"Ako si sa opovážila takto ohroziť celú misiu?" pobehovala v lodičkách po miestnosti a rukou si držala spotené čelo. "Vieš čo všetko si mohla spôsobiť? Uvedomuješ si to?" vrieskala na ňu šéfka oddelenia a obe ruky zatínala do pästí. 
"Mrzí ma to" zašepkala roztraseným hlasom a pozerala pri tom do zeme. 
"To by veru malo" premeriavala si ju Alena Vránová. "Čo si tým vôbec sledovala?"
"Ja neviem, proste sa mi to v tej chvíli zdalo ako super sranda" mykla plecami Monika a počítala šmuhy na podlahe.
"Odfotiť prezidentka nahého a spraviť si s ním svojku len v nohavičkách a potom ešte stratiť v záhrade jeho vily mobil, sa ti zdá vtipné?" založila si šéfka oddelenia ruky v bok a zvraštila čelo, čím poodhalila niekoľko drobných vrások.
"No keď to poviete takto, znie to..." nedokázala pokračovať nádejná študentka archeológie. 
"Ako poriadna kravina" pomohla jej s odpoveďou Alena Vránová a nahlas si dýchla do zovretej päste. "Keď si predstavím, aké to mohlo mať následky pre budúcnosť, keby sa ten telefón dostal do nepovolaných rúk, najradšej by som ťa... Som na teba taká naštvaná, že ma ide roztrhnúť od jedu" rozhadzovala rukami šéfka ako v nejakej talianskej veselohre. Lenže toto bola skôr dráma. Priblížila sa k Monike len na pár centimetrov. "Ešte jedna takáto fatálna chyba a letíš ako špinavá bielizeň. Je ti to jasné?" chytila vystrašenú študentku za golier a potriasla ňou. Potom spustila zrak o pár centimetrov nižšie. "Och tie tvoje..." rukami zablúdila pod tenký kabát a štíhlymi prstami nežne prechádzala po pevných prsiach nádejnej archeologičky. Tá zaklonila hlavu dozadu a zahryzla si do spodnej pery. Aj keď nič podobné doteraz nezažila, nedá sa povedať, že by jej to bolo nepríjemné.
"Ak si to chceš aspoň trochu u mňa vyžehliť, tak sa snaž" povedala ráznym hlasom Alena Vránová, hodila mladú študentku o gauč a rozopla si bielu blúzku nasiaknutú veľmi príjemným parfémom...     
            

               
                      
             
   

RECENZIA: Milly Johnson - Trojitý zásah (Motýľ, 2011)

HODNOTENIE:   **

" - No, to je radosť pozerať... - povedal starší muž, kráčajúci po cestičke pred nimi s lenivým psom. Zastal a usmial sa na tri bambuľky, čo v parku na lavičke jedli zmrzlinu. 
  - Tri veľkolepo pozerajúce mladé ženy, ktoré sú v tom, založili klub. - 
  - Hej, veď už predsa máme vek na takýto klub, - povedala Elizabeth.  - Sme v tom na yorkshirský spôsob, - všetky tri sa rozosmiali." (s.214).  



Helen, Janey a Elizabeth sú dlhoročné kamošky. Dostali sa do stredného veku, no každá z nich si ešte stále nesie nejakú traumu z minulosti. Jedného dňa si dajú stretko v mestskom parku, v ktorom sa nachádza aj drevený falický symbol. Ako zázrakom všetky tri otehotnejú v takmer rovnakom čase.

Helen žije so svojim manželom Simonom vo veľkej vile. Na prvý pohľad pôsobia ako dokonalý pár. Obaja dobre vyzerajú, Simon zarába veľké peniaze a Helen si ako sekretárka v právnickej kancelárii tiež nemá na čo sťažovať. Lenže sú tu ešte jedny dvere, za ktoré ostatní nedovidia. Simon svoju manželku neustále ponižuje a psychicky týra. Sám sa pri tom najlepšie cíti v pozícii submisívneho chlapčeka, ktorý poslúcha príkazy kozatej blondíny. A s jednou takou sa už dlhodobo stretáva. Zatiaľ čo Helen sa už nevie dočkať dieťaťa, Simon je z celej situácie zhrozený. Helen bola v minulosti svedkom otcovej samovraždy a táto spomienka sa jej občas vynára aj v súčasnosti.

Janey pracuje ako manažérka na personálnom oddelení a v dohľadnom čase ju majú povýšiť. Aj preto jej výsledky tehotenského testu takmer vyrazia dych. Jej manžel George pracuje vo fabrike na výrobu automobilových súčiastok a popri tom v podstate ťahá celú domácnosť. Svoju manželku veľmi miluje, no túži s ňou mať konečne dieťa. Aj preto jedného dňa prederaví prezervatívy. Zatiaľ čo Janeyna priateľka Helen znáša tehotenstvo veľmi ťažko, u Janey rastúci plod prebudí nečakaný sexuálny apetít, ktorý prenesie aj na svojho manžela.
Keď bola Janey ešte malá, stala sa terčom šikany zo strany ostatných detí pre svoju objemnejšiu postavu. Aj preto v dospelosti neustále drží prísne diéty, s ktorými nedokáže seknúť doteraz.

Elizabeth to má z celej trojice najkomplikovanejšie. Vychovávala ju teta, ku ktorej odišla, keď sa ju ako malú pokúsil znásilniť jej otec. Mama ušla, keď bola Elizabeth ešte veľmi malá. Ani si na ňu nepamätá. Aj preto zostala citovo vyprahnutá a namiesto perspektívnych vzťahov vyhľadáva len krátkodobé sexuálne dobrodružstvá. Pred rokmi mala nádejný vzťah s Johnom Silkstoneom, no z obavy z toho, že to celé nezvládne, mu dala kopačky. Jedného dňa stretne Johna v jednom zo supermarketov a zisťuje, že pri pohľade na neho sa jej aj po rokoch rozbúcha srdce a zrýchli dych. V súčasnosti chová kocúra, ktorého kedysi dávno pomenovala Cleef a občas si užije s robotníkom Deanom. S kým však dieťa čaká, odmieta prezradiť aj svojim najlepším priateľkám. Nedávno dala v práci výpoveď, lebo už nedokázala dlhšie vystáť  šéfovu sekretárku (zhodou okolností Simonovu kozatú milenku) a preto je nútená hľadať si novú robotu. Sama vie, že to ako budúca slobodná matka nebude mať vo svete plnom mladých ambicióznych ľudí vôbec jednoduché. Musí to však skúsiť.

Na prvý pohľad typický ženský román, ktorý však ponúka niekoľko svetlých momentov. Postavu ironického, sarkastického, tyranského Simona a dva vtipné momenty, pri ktorých som sa schuti zasmial: 

" - Tak, ako sa ti darí? - spýtala sa Elizabeth do telefónu, keď sa jej prvý pracovný týždeň chýlil ku koncu.
  - V práci alebo s dieťaťom? - povedala Janey.
  - V práci. -
  - Úžasne. - 
  - A čo tvoj ultrazvuk?  -
  - Úžasne.  - 
  - A ako to prežíva George? - 
  - Úžasne.  -
  - Čo nemáte doma synonymický slovník? -" (s.132). 

"Elizabeth sa posunula nižšie, aby si pozrela záverečné štádium pôrodu: Janey ju nasledovala. Hlavička dieťatka už trčala. Malo veľa zlepených svetlých vláskov, ale našli sa aj tmavšie. Tvárička pripomínala vysmiateho Winstona Churchilla." (s.291).


Trojitý zásah nie je úplne beznádejná kniha. Za iných okolnosti, keby sa hodnotenie dalo rozdeliť aj na polovičky, dal by som dve a pol hviezdičky, no keďže používam len celú, päť hviezdičkovú stupnicu, voči iným, nesporne kvalitnejším dielam, by hodnotenie smerom hore nebolo celkom fér. Takže ostávam napokon pri dvoch, ale takých lepších dvoch hviezdičkach.        

štvrtok 1. marca 2018

RECENZIA: Susan Vreeland - Arthemísía (Slovart, 2006)

HODNOTENIE:    ****

"Dokázala by som sa mu plne oddať? Dennodenne? V každej hodine? Aby bol stredom môjho života? Maliarka, alebo manželka. Manželka, alebo maliarka. Ktorou z nich som chcela byť? Výstup hore by mi mohol dať odpoveď." (s.173). 




Artemisia Gentileschiová bola dcérou významného rímskeho maliara Oratzia Gentileschiu. Príbeh sa začína súdnym procesom, keď vtedy osemnásťročnú Artemisiu znásilnil  snúbenec a zároveň priateľ jej otca, maliar Agostin Tassi. Artemisia musí prejsť ponižujúcou lekárskou prehliadkou, podrobiť sa mučeniu a odpovedať na veľmi nepríjemné otázky, čo ju poznačí na dlhé roky. Napokon súd vyhlási Agostina za nevinného. Artemisiina povesť je však už nadobro zničená. Keď ide po ulici, ľudia si pred ňou odpľúvajú a oslovujú ju vulgárnymi prezývkami. Neostáva jej preto nič iné, len sa čo najrýchlejšie vydať a opustiť Rím. Jej otec, ktorý sa medzičasom udobrí s Agostinom, čo mu Artemisia dlhé roky nedokáže odpustiť, jej nájde muža menom Pietro Antonio di Vincenzo Stiattesi. Artemisia sa po svadbe sťahuje za Pietrom do Florencie. Podobne ako ona, aj jej manžel je maliar. Obaja postupne nachádzajú k sebe cestu aj v intímnom živote. Artemisia sa dostane do priazne Michelangela Buonarrotiho mladšieho, ktorého prastrýko bol jedným z najslávnejších umelcov v dejinách.  Buonarroti ml. začne Artemisiu finančne podporovať a postupne jej otvorí cestu do slávnej florentskej akadémie. Pietro sa nedokáže prehrýzť cez to, že jeho manželku prijali do akadémie skôr ako jeho a vyčíta jej, že naňho nepočkala. Čoskoro sa im narodí dcéra, ktorú pomenujú Palmira Prudenzia. Pietro však čoraz viacej času trávi mimo domu, zatiaľ čo Artemisia sa stará o dcéru a maľuje obrazy, do ktorých vkladá všetku svoju bolesť (táto časť knihy pripomína Palaniuckov román Denník, ktorý opisuje rovnako zložitý vzťah dvoch umelcov). Artemisiina tvorba je výrazne ovplyvnená slávnym Caravaggiom, ktorého poznala ešte ako malá, prostredníctvom svojho otca. Florencia je mesto plné možností, ktoré otvára umelcom svoju náruč a je k nim skutočne štedrá. Artemisia spozná aj  slávneho astronóma Galilea Galileiho, s ktorým vedú viacero zaujímavých rozhovorov o zmysle života, o Bohu aj o vesmíre: " - Umenia a veda sa dotýkajú v bode, ktoré je kráľovstvom fantázie, miestom, kde vznikajú originálne myšlienky, kde sa my obaja cítime najviac doma.-  Napriek nedôvere k jeho nápadom nás k sebe priťahovala spriaznenosť myslí. Musela som odvrátiť pohľad, aby si nevšimol môj obdiv.
   - Umelcom ani vedcom  nezaškodí, ak si ponechajú zdravý skepticizmus voči tradičnému mysleniu, -  povedal." (s.150). 

Keď sa prevalí, že Pietro je obyčajný sukničkár a po celej Florencii má množstvo mileniek, Artemisia spoločne s dcérou odchádzajú do Benátok, v ktorých, čoraz slávnejšia maliarka, nachádza nového mecenáša, bohatého obchodníka Cesareho Gentileho, pre ktorého vytvorí viacero výnimočných obrazov.  Keď sa však dozvie, že v meste sa nachádza jej otec, okamžite sa pobalí a s dcérou sa sťahujú najskôr do Janova a neskôr do Neapola. Palmira medzitým vyrástla do krásy a o jej priazeň sa začínajú uchádzať viacerí bohatí a významní muži. Napokon u jedného z nich nájde šťastie a čoskoro sa za neho vydá. Artemisia je sklamaná, že nebude mať v rodine nasledovníčku, ktorá by pokračovala  v umeleckej tradícii, ale napokon uzná, že najdôležitejšie je šťastie jej dcéry. Artemisia dosiahla v maľovaní v podstate všetko, po čom túžila. Už jej ostáva len jediné. Zmieriť sa s otcom skôr, než naposledy vydýchne. Lenže Artemisia stále nenachádza silu, aby za ním vycestovala a dokázala mu odpustiť. O pár dní dorazí naliehavý list. Jeho autorom je Oratzio Gentileschia.  

"Pozrela som sa hore a uvidela za ňou nedokončenú kresbu z námestia - Sabinka zachytená v momente znásilnenia. Rovnako ako Rím bola aj Florenzia mestom mužov, vytvorená z kameňa mužmi ako Lorenzo il Magnifico a Brunelleschi, ich reputácia bola neotrasiteľná ako kameň. V zime chlad kameňa prenikal cez podrážky topánok, v lete spaľoval podošvy. Páčila sa im len jedna žena - patetická kajúcna Magdaléna. Toto mesto nebolo k ženám láskavé.
   Možno Janov bude iný.
   Janov nemá Pietra.
   A nemám ho ani ja." (s.181). 

Román je napísaný v štýle S.J. Parris (Zradca, Rúhač, Prorok, Kacír, v  hlavnej úlohe s Giordanom Brunom), ktorý sa mne osobne veľmi páči. Svet umenia, slávni umelci, pútavé opisy Florencie, výborný príbeh a hlavná postava, ktorá dokáže zaujať už od úvodnej strany. Takisto formálna podoba knihy je veľmi príjemná. Kresby pri jednotlivých kapitolách dokážu navodiť dobovú atmosféru talianskych miest. Jedna z kníh, pri ktorej sa skĺbila formálna aj obsahová stránka, čo dokáže čitateľa vždy veľmi potešiť. Škoda, že v slovenskom preklade zatiaľ nevyšlo viacej diel od Susan Vreelandovej. Či sa nejakého v budúcnosti dočkáme, je bohužiaľ otázne.          

streda 28. februára 2018

RECENZIA: Peter Jašek - Biľak, zradca alebo kolaborant? (Marenčin, 2017)


HODNOTENIE:   ***                                 NAŠA OSMIČKOVÁ


"Nevykonal som vo svojom živote nič mimoriadne." (s.164).



Nech by už historici dospeli vo svojich výskumoch k akýmkoľvek záverom, pre väčšinu národa ostane Vasiľ Biľak symbolom zrady a kolaborantstva, rovnako ako pre Čechov Karel Čurda, ktorý prezradil tajný úkryt účastníkov atentátu na Heydricha.

Aby sme aspoň trochu pochopili neľahkú osobnosť tohto kontroverzného politika, musíme sa vrátiť do jeho detstva. Vasiľ sa narodil v malebnej, no chudobnej obci Krajná Bystrá neďaleko Svidníku. Vyrastal vo veľmi zlých finančných pomeroch. Na otca si pamätal viac - menej iba z rozprávania a  po matkinej smrti pre neho v podstate skončilo detstvo. Vasiľ mal sedem súrodencov, no z dôvodu zlých podmienok, ktoré v tom čase vládli v celom východoslovenskom kraji, prežil len on a jeho starší brat Dimitrij, ktorý sa vyučil vo Svidníku za mäsiara. Tak ako drvivú väčšinu obyvateľov, aj Vasiľa sa dotkla Veľká hospodárska kríza, ktorá naplno prepukla v Československu v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Vasiľ čoskoro po jej prvých negatívnych následkoch odišiel z rodnej obce. Vyučil sa krajčírskemu remeslu, no práca ho veľmi nebavila. A nič na tom nezmenil ani fakt, že pracoval v pomerne exkluzívnom salóne. Namiesto toho sníva o revolúcii, o spravodlivej beztriednej spoločnosti, o svete, v ktorom nebude chudoba a ľudská bieda. Čoskoro sa začne politicky angažovať. Aktívny je aj počas Slovenského národného povstania, záver druhej svetovej vojny však sleduje ako ranený vojak v nemocnici. V tom čase je už členom komunistickej strany a zapája sa do budovania novej, povojnovej spoločnosti. Politickú kariéru odštartuje vo východoslovenskom regióne. Bez ujmy prežije čistky v päťdesiatych rokoch 20. storočia, no smrť Stalina a Gottwalda ním poriadne otrasie. Od roku 1953 do roku 1958 vykonáva funkciu straníckeho tajomníka na východnom Slovensku, kde má za úlohu predovšetkým dohliadať na, pokiaľ možno, bezproblémový priebeh kolektivizácie, čo je v tom čase pomerne zložité poslanie. V tom čase Biľak udržiaval dosť intenzívny kontakt s Karolom Bacílkom, prvým tajomníkom ÚV KSS, a fanatickým komunistom Pavlom Davidom, ktorý sa riadil jedinou myšlienkou: "Strana má vždy pravdu: keď dnes povie, že je niečo čierne, pre mňa je to čierne, keď zajtra rozhodne, že je to biele, pre mňa je to biele. Pre mňa je pravdivé a správne, čo hovorí strana, tým sa riadim a podľa toho konám, nič iné ma nezaujíma." (s.34). 
S Davidom mal Biľak zložité vzťahy, našťastie pre neho, tohto zapáleného fanatika strana čoskoro potopila. Istý čas Biľak vykonával funkciu povereníka pre školstvo a kultúru (práve jemu môžu študenti humanitných odborov, prírodných vied, medicíny aj práva ďakovať za nezmyselné bifľovanie sa marxisticko - leninistickej filozofie počas vysokoškolského štúdia až do roku 1989). V roku 1962 Biľak dokončil školenie v Moskve a otvárala sa pred ním svetlá budúcnosť. V šesťdesiatych rokoch sa dostáva do sporu s vtedajším prvým tajomníkom strany Novotným, ktorý len veľmi neochotne pristupuje k otvoreniu otázky týkajúcej sa rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Treba otvorene povedať, že po politickom odmäku, ktorý nastal začiatkom šesťdesiatych rokov, sa osoba Novotného stala nepohodlnou pre väčšinu vtedajších politických funkcionárov. Biľak mal však zásadné spory aj Gustávom Husákom, s ktorým viedli dlhé obdobie tichú vojnu. 
V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pôsobil Vasiľ Biľak o. i. aj v komisii, ktorá schvaľovala, čo v umení prejde a čo nie. Keďže v tom období ešte ťahal za jeden povraz s Alexandrom Dubčekom, dokázali pustiť do obehu viacero filmov a kníh, ktoré skončili v neskoršom období v trezore alebo boli zošrotované. Veľký spor, ktorý vládol okolo Mňačkových Oneskorených reportážií, ukončil Biľak nasledovne: "Súdruhovia, robili sa tieto veci? Všetci vieme, že sa robili, a robili sa aj horšie. Tak čo je zlé: že sa robili, alebo že sa o nich píše?" (s.79). Samotný Mňačko si na osobu Vasiľa Biľaka spomína takto: "Biľak zohral v rokoch liberalizácie mimoriadne pozitívnu úlohu ako ideologický tajomník ÚV. Nebol to ten diabol, nebol to ten hlupák, ktorý sa z neho stal, keď úplne stratil súdnosť. Jeho politické kroky i prejavy neskôr boli veľmi trápne, ale neslobodno človeka súdiť iba jednostranne, treba dať na váhu všetko, aj to pozitívne, aj to negatívne, a na základe toho si urobiť úsudok." (s.79).    
Zaujímavý bol Biľakov estetický a umelecký vkus, o ktorom sa môžeme presvedčiť pri zamýšľaní sa nad podobou nového slovenského znaku: "V rámci svojich nápadov zavrhol aj ďalšie tradičné slovenské symboly: Devín nevyhovoval, lebo by bolo "nesprávne po ideovej stránke symbolizovať zrúcaninu - ruinu", k Orave sa mu viazala bieda, tak mu ako najprijateľnejší vyšiel Kriváň ako symbol Tatier a pod ním tečúci Váh ako bájnu rieku, ktorá zároveň výstavbou hydrocentrál symbolizuje aj nové Slovensko. Svoj originálny námet Biľak zakončil: "Ak by mohli byť tieto námety vzaté do úvahy, prihováral by som sa za Kriváň, z ktorého by bolo vidieť Váh a na ňom kaskády a vedenie vysokého napätia." (s.54).

Biľak sa v očiach národa  úplne zdiskreditoval príchodom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v roku 1968. Bol hlavným iniciátorom tzv. pozývacieho listu, ktorého adresátom bol Brežnev (celé znenie pozývacieho listu je uverejnené na strane 175). Zaujímavé je, že napriek Biľakovej iniciatíve sa tento politik stal nepohodlným nielen pre národ, ale aj pre väčšinu politikov, ktorí sa ho snažili len umelo prehadzovať z jednej funkcie do druhej. Aj keď mal Biľak pravdepodobne iné predstavy o svojom ďalšom politickom pôsobení, zmieril sa s tým, že bude navždy len vysokým funkcionárom, ktorý to nikdy nedotiahne až na samotný vrchol. Napokon uzavrel s Husákom politické prímerie a bez väčších problémov dovládol v politike až do roku 1989. Najväčšiu ranu mu spôsobila vlastná politická strana, ktorej bol po celý život verný. Po páde železnej opony ho zbavila členstva.

Osobnosť Vasiľa Biľaka je veľmi komplikovaná. Na Východnom Slovensku na neho dodnes viacero ľudí nedá dopustiť, lebo počas pôsobenia v politike na svoj rodný kraj nezabúdal a zaslúžil sa o výstavbu viacerých významných podnikov, z ktorých niektoré fungujú doteraz, aj keď už väčšinou pod iným názvom alebo majiteľom. Biľak vždy vedel v správnej chvíli sklopiť hlavu, stať sa na istý čas neviditeľným, zradiť svojich najbližších priateľov alebo sa pridať k nepriateľovi. Vedel sa prispôsobiť situácii. Jednoducho mal talent na politiku. 
Jeho osoba sa na istý čas opäť dostala do pozornosti, keď mu v roku 2015 v jeho rodnej obci odhalili pamätník, ktorý bol krátko na to poškodený. Súdny spor aspoň na chvíľu opäť odhalil tvár politika, ktorý je symbolom kolaborácie, zrady a vypočítavosti. Človek, ktorý napriek mnohému negatívnemu (a zanedbateľnou štipkou pozitívneho) dožil svoj dlhoveký život písaním pamätí vo svojej vile pod Slavínom.   

Vzhľadom na fakt, že o tomto významnom československom politikovi nevyšlo doteraz príliš veľa štúdii a aj literatúra je v tomto smere veľmi skromná, dielo Petra Jašeka je určte prínosom. Navyše písané je zrozumiteľnou formou. Autor zvolil chronologický postup, život Vasiľa Biľaka rozdelil do kratších kapitol. Súčasťou knihy sú aj archívne fotografie a dobové zábery. Treba autorovi uznať, že sa snažil ostať v neutrálnej rovine a poskytnúť o kontroverznom politikovi, pokiaľ možno, čo najobjektívnejší obraz, čo sa mu v podstate aj podarilo. Budem rád, ak sa ešte niekedy v budúcnosti k téme vráti.             

utorok 27. februára 2018

RECENZIA: Annie Robertsonová - Za všetko môže Nora (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Hľadím do zrkadla na skrinke a nad umývadlom, vidím svoj účes v štýle osemdesiatych rokov, teraz už rozstrapatený, a mejkap Sally Albrightovej mi steká po lícach. Pošúcham si tvár a hovorím si, toto musí byť nejaký omyl. Dýchaj zhlboka. Toto sa nemôže diať. Všetko bude v poriadku." (s.8). 



Ešte predtým ako sa rozhodnete siahnuť po tejto knihe, bolo by fajn, keby ste si pozreli romantický film Keď Harry stretol Sally z roku 1989, v hlavných úlohách s Meg Ryanovou a Billym Crystalom. Román Za všetko môže Nora totiž s filmom úzko súvisí, dokonca je akýmsi jeho voľným pokračovaním. 

Nina Gillespieová, hlavná hrdinka románu, pracuje so svojou najlepšou priateľkou, večnou hipisáčkou Astrid, v malom zastrčenom kníhkupectve, ktorého majiteľom je starý pán s poetickým priezviskom Love. Stálymi zákazníkmi kníhkupectva sú veľmi svojrázni zákazníci - čudáčka Doreen, kovboj Steve a staršia žena, ktorú Nora a Astrid prezývajú Šialená. V dobe internetového predaja kníh je vlastne zázrak, že ich nenápadná kamenná predajňa  ešte neskrachovala. Nora sa práve rozchádza so svojim dlhoročným priateľom Willom Steadmanom, ktorého prichytí v posteli s mladšou kolegyňou. Nora nachádza útechu v písaní scenára k pokračovaniu kultovej komédie Keď Harry stretol Sally a verí, že si jej scenár všimne nejaké veľké filmové štúdio. Občas poctí návštevou svojich rodičov, ktorí sa snažia vyrovnať so syndrómom prázdneho hniezda. Otec celý deň sedí pred televízorom a leje do seba  pivo a mama sa pokúša nájsť uspokojenie v zdravom životnom štýle. Okrem toho má aj staršiu sestru Narissu, ktorej sa podarilo klofnúť bohatého obchodníka, s ktorým vychováva dve deti. Nora je po rozchode s Willom dlhší čas úplne stratená. Našťastie Norina najlepšia priateľka Astrid pošle ešte nedokončený scenár jednému filmového štúdiu, kde si ho všimne Mike Steinfeldt, vplyvný človek, pracujúci pre spoločnosť Castle Rock a navrhne Nore osobné stretnutie. No a  jedným z Mikeových blízkych spolupracovníkov je aj veľmi atraktívny muž menom Ben Scriber...

"Áno, jedna vec nadväzovala na druhú a dostali ste nomináciu na Oscara a ja som skončila ako predavačka v kníhkupectve." (s.179). 

Za všetko môže Nora je v podstate tuctový romantický príbeh, ktorý je obohatený o viaceré odkazy na známe knihy a televízne seriály. Súčasťou románu sú stránky so scenárom k pripravovanému filmu. Norin život sa začína čoraz viacej prelínať so životom Sally Albrightovej, ktorá je jej veľkým životným vzorom. Niekedy už ani sama nevie, kde sa končí jej život a kde začína ten Sallyn. Koniec príbehu samozrejme neprezradím, ale asi si ho dokážete domyslieť.   
Spomínate si na tú kultovú, asi sedem minútovú scénu, počas ktorej Meg Ryanová predvádza Billymu Crystalovi ženský orgazmus? Nora si na ňu spomína v prítomnosti Bena takto:
" - Vieš, tú scénu s orgazmom som videla prvýkrát ako tínedžerka a vedľa mňa sedel môj otec. 
   -  Ach, trápne. -
   - Pamätám sa, ako si odkašliaval, rozprestrel noviny a skryl sa za nimi, zatiaľ čo ja som si objala rukami kolená a tvárila som sa, že nerozumiem tomu, čo sa deje. - (s.200).

Osobne som dosť alergický na presladené dialógy, opisy, prirovnania alebo povrchné flirtovanie, ktoré pôsobia mierne prihlúplo. Napríklad toto: 
"  - A teraz mi povedz niečo, čo nesúvisí s prácou. -
    - Napríklad? - 
    - Napríklad, čo je tvoja vášeň v živote, okrem Ephronovej? - 
    - Zákusky. - 
    - Káva a zákusok, mohli by sme byť víťazný tím - vyhlási a ponúkne mi šišku ešte predtým, ako by bol do nej zahryzol." (s.210).       

V prípade, že máte radi romantické komédie v štýle Láska cez internet, Notting Hill, Denník Bridget Jonesovej alebo už viackrát spomínaný film Keď Harry stretol Sally a fandíte máličko popleteným, trošku zakomplexovaným hrdinkám, ktoré aj po tridsiatke veria na princov na bielom koni, potom si prídete na svoje.
Za všetko môže Nora je oddychová kniha, ktorej cieľovou skupinou sú najmä ženy, ale bez problémov ju zvládnu aj citlivejší muži. Viem si predstaviť, že by na jej základe vznikol film, ktorý by odvysielala niektorá zo súkromných televíznych staníc, na jednom zo svojich vedľajších kanálov, v hlavnom vysielacom čase, počas niektorého z upršaných víkendov.      

nedeľa 25. februára 2018

RECENZIA: Martin Suter - Slon (Metafora, 2017)

HODNOTENIE:  ***

   "Muž sáhl do tašky, opatrně z ní vyndal ružového slona na hraní a položil ho na vyšetřovací stul.
Valerie se zašklebila. Ten muž si z ní utahoval. Nebo to nemá v hlavě úplně v pořádku. To se v prostředí závislých stávalo často.
     Hračka se však najednou pohnula. Chobot se stočil, malé tělíčko se otřáslo a něco mu vyteklo z pusy. Bytost začala zvracet. 
      Valerie si dala ruku před ústa, jako by chtěla potlačit výkřik. Ten muž měl pravdu, něco takového jěště nikdy neviděla. Byl to maličký slon, nanejvýš čtyřicet centimetru dlouhý a třicet vysoký. Měl proporce mláděte a kuži...
marcipánového prasátka! Jen trochu vrásčitější. A ružové chloupky na hřbetu." (s.65).  



Schoch bol kedysi úspešný muž, ktorý pracoval v bankovníctve. No potom sa jeho život zvrtol a už deväť rokov žije ako bezdomovec. Takmer s nikým sa nerozpráva, udržuje si od ľudí odstup a keď sa mu pošťastí, kúpi si nejakú tú fľašku lacného alkoholu a niekde v kúte sa v tichosti opije. Aj preto výjav malého ružového svietiaceho slona, ktorý sa jedného dňa záhadným spôsobom ocitne v jeho úkryte, pokladá za dôsledok nadmernej konzumácie vína. Lenže ten slon je skutočný! Ružový slon je úspešným výsledkom pokusov genetického inžiniera doktora Rouxa. Roux už niekoľko mesiacov tajne spolupracuje s majiteľom cirkusu Pellegrinim, ktorý vlastní niekoľko sloníc. Roux vie, že v malom ružovom slonovi sa skrýva obrovský komerčný potenciál. Mohol by sa stať domácim miláčikom rovnako ako mačka, pes alebo prasiatko. Spojí sa preto s čínskymi obchodníkmi, ktorí sú ochotní vložiť do jeho experimentu obrovskú sumu peňazí. Lenže toto sa nepáči barmskému zaklínačovi slonov - Kaungovi a preto malého slona, ktorého pomenuje Barisha, unesie. Keď ho počas prenasledovania začnú ľudia doktora Rouxa dobiehať, ukryje slona v jednom z mestských kanálov, kde sa ho ujme už vyššie spomínaný bezdomovec Schoch a začne sa o neho starať. Sloník dostáva nové meno. Sabu. Lenže Sabu je na pokraji síl a preto ho vystrašený Schoch zanesie k mladej veterinárke Valerii. Svietiaci sloník pije mlieko z fľaše a pojedá rôznu zeleninu. Postupne sa dáva dokopy a naberá na sile. Lenže doktor Roux s Číňanmi sa len tak ľahko nevzdávajú. Sú rozhodnutí svoj poklad za každú cenu získať späť.

Román je charakterizovaný ako napínavý thriller, čo ma celkom pobavilo, lebo od tohto žánru má, podľa môjho názoru, na míle ďaleko. V každom prípade treba autorovi uznať originálny nápad a celkom svieži príbeh, ktorý však nijak zvlášť nevyčnieva z priemeru. Kniha je písaná formou denníku, čím sa stáva prehľadnejšou. Príbehy jednotlivých postáv sa prelínajú, aby na konci vyústili do (veľkého?) finále. Ako jednorázová záležitosť na pobavenie môže byť. Ale to je asi tak všetko. Pokiaľ ste však fanúšikmi malých ružových svietiacich slonov, možno vás príbeh chytí za srdce. To, že všetko napokon skončí (vytúženým?) happyendom, hádam ani nemusím dodávať.   

        

RECENZIA: Dragan Velikić - Vyšetrovateľ (Slovart, 2018)

 HODNOTENIE:    **

  "Čo je román, ak nie pokus, aby sa niekoľko výjavov z každodennosti doviedlo do príčinno - následných následných súvislostí, aby sa uvoľnil príbeh, ktorý už existuje, tak ako existuje socha v kuse neopracovaného kameňa. Každý v sebe nosí neviditeľnú knižnicu, chór nenapísaných románov.
    Bzučia chodníky a železničné koľajnice." (s.126).



Hlavným hrdinom románu je spisovateľ a zároveň rozprávač príbehu, ktorého zastihne počas pobytu v Budapešti správa o matkinej smrti. Táto správa je spúšťačom dávnych spomienok a zároveň autorovým návratom do detstva. Spomína si na matku, ktorá v mladosti veľa cestovala po Európe:"Deti, nevymenila by som deň návratu za nič na svete. Ten deň je najkrajší. I keď krásny je aj deň odchodu. Ba aj samo cestovanie. Nuž cestovať je dôležité. Aspoň z kuchyne na terasu." (s.16).
Spisovateľova matka dlhé roky trpela Alzheimerovou chorobou. Aby sa autor dozvedel o jej minulosti viacej, rozhodne sa navštíviť miesta, ktoré boli pre ňu v mladosti dôležité - Pula, Belehrad, Solún, Viedeň... Stretáva sa s ľuďmi, o ktorých si myslí, že by mohli byť nápomocní pri odhaľovaní dávnych tajomstiev - Goran Ban, Tišma... Jeho spočiatku nenápadné metódy sa začínajú čoraz viacej podobať metódam policajného vyšetrovateľa. Časom natrafí na ďalšie mená, ktoré boli úzko prepojené s minulosťou jeho matky: hodinár Josip Maleša (šikovný muž, ktorý opravil hodiny samotnému prezidentovi Titovi a okrem toho rád zbieral príbehy obyčajných ľudí), šľachtický rod Hiterovcov a záhadná mladá grófka Lizeta Bizsaková
Spisovateľ chcel pôvodne pátrať po minulosti svojej matky, aby ju dokázal lepšie pochopiť, no netušil, že svojim rozhodnutím nechtiac otvorí čiernu skrinku...
Román je zároveň spomienkou na zašlú slávu významných európskych metropol.  

Na môj vkus je román Vyšetrovateľ priveľmi rozvláčny a statický, autor sa doslova vyžíva v dlhých opisoch, čo síce pri krajinách až tak neprekáža, horšie je, že týmto štýlom rozvíja celú knihu. Pripomína mi to klasické dielo z devätnásteho storočia. Po čase som sa začal v príbehu, postavách, spomienkach a menách postupne strácať. Nenašiel som bod, o ktorý by som sa dokázal oprieť, a to sa nezmenilo až do konca knihy. Ak sa vyžívate v dlhých opisoch, ste trpezliví, viete si vychutnať dlhé vety a neprekáža vám pomalý dej, potom si prídete na svoje. V opačnom prípade sa tomuto románu radšej oblúkom vyhnite.