utorok 19. decembra 2017

RECENZIA: Haruki Murakami - Slon mizne (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:   ***                             DECEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA


"Svet je naozaj zvláštny. Ja mám chuť na celkom obyčajný hamburgerový steak, ale niekedy mi ho vedia dať len ako hamburgerový steak na havajský spôsob, z ktorého sa odstránia plátky ananásu. A mimochodom, Vy ste pripravili celkom obyčajný hamburgerový steak, však?" (s. 220). 




Niekoľkokrát odkladaný slovenský preklad  Murakamiho poviedok je na svete. Ide o výber kratších epických útvarov z rokov 1980 - 1992, ktoré vychádzali v prestížnom americkom literárnom časopise The New Yorker, do ktorého prispievali svojho času viacerí svetovo uznávaní spisovatelia: Truman Capote, John Updike, Raymond Carver, atď. 
Viaceré z poviedok, ktoré nájdeme v diele Slon mizine, sa stali základom pre neskoršie Murakamiho romány (napr. Vtáčik na kľúčik a utorkové ženy). Tým, že sa slovenský preklad tejto knihy neustále odďaľoval, české vydavateľstvo Odeon stihlo medzičasom vydať dve poviedky ako samostatné diela obohatené o ilustrácie (Druhý útok na pekáreň, Spánok). Pokiaľ ste stihli tieto príbehy už prečítať, budete ochudobnený asi o 60 strán. 

Aký teda je dlho očakávaný výber Murakamiho poviedok? Už vzhľadom na počet (dokopy ich je 17), ide o pomerne pestrý výber. Viaceré z nich sú typicky "murakamovské", teda pohybujú sa niekde na rozhraní skutočnosti a sna, surrealistických chvíľ si užijete viac ako dosť. Aj keď Murakami je výborný rozprávač, remeselne mu nie je veľmi čo vytknúť, má svoj štýl, ktorí si obľúbilo milióny čitateľov po celom svete, predsa len nie všetky poviedky sú mimoriadnym čitateľským zážitkom a ako to už pri výberoch diel býva, aj v tomto prípade je problémom kvalitatívna nevyrovnanosť. Nebudem rozoberať každú poviedku osobitne, aby som vás neunavil takto pred sviatkami a navyše to podľa mňa ani nie je potrebné. Pristavím sa iba pri tých, ktoré sú niečim zaujímavé alebo vo mne zanechali hlbší dojem. 
Kengurie komuniké - už názov poviedky vzbudzuje viaceré otázniky. Je to príbeh o chlapíkovi, ktorý vybavuje reklamácie a jednej zákazníčke pošle audiokazetu s čudným obsahom: "- Dnes mi došlo kengurie komuniké. - Jednoduché, nie? Nezdá sa ti ten názov krásny? Akoby ti list priniesla kengura vo svojom vrecku na brušku, priskackala by s ním z druhého konca širokej lúky, nemyslíš? 
Ťuk, ťuk, ťuk. (Klopkanie na stôl). 
Toto je klopanie. Klop, klop, klop... rozoznáš to? Klopem ti na dvere." (s.78). 
Lederhosen - vtipná poviedka o tom, že dôvodom rozvodu sa môžu stať aj obyčajné pánske nohavice.
Family affair (Rodinná záležitosť) - podľa mňa jedna z top poviedok tohto výberu. Výborne vykreslený vzťah brata a sestry, ktorí bývajú v spoločnej domácnosti. On je typický flákač, ona sa bude čoskoro vydávať. 
Okno - poviedka, ktorá sa zaoberá jednou z najčastejších otázok, ktoré si ľudia kladú už od nepamäti: "Čo by bolo keby?" Hlavný hrdina si spomína na časy, keď mal niečo po dvadsiatke a viedol seminár o písaní listov. Pri tej príležitosti sa ocitol s jednou z účastníčok seminára v jej byte. Vyzeralo to na príjemné chvíle, no on z neznámych dôvodov túto šancu nevyužil. Teraz po rokoch hľadí do okien budovy, za ktorými dotyčná žena bývala a premýšľa nad tým, čo by sa v jeho živote zmenilo, keby vtedy pre rokmi nechal situácii voľný priebeh.
Slow boat do Číny - tri krátke príbehy v jednom, v ktorých hlavný hrdina, Japonec, muž v stredných rokoch, spomína na svoje stretnutia s Číňanmi. Najskôr na čínskych spolužiakov, keď sa ocitol ako jediný Japonec v škole medzi samými Číňanmi, potom na zaľúbené študentské chvíle s čínskou študentkou a napokon na náhodné stretnutie s jedným čínskym podomovým obchodníkom. Z príbehu sála veľmi príjemná atmosféra, autor šikovne pracuje s emóciami.
Tancujúci trpaslík - poviedka pripomína Kafkov bizarný svet. Hlavný hrdina pracuje vo výrobni živých slonov, kde stretne veľmi krásne dievča, no ona ho odmieta. V sne sa mu zjaví trpaslík, ktorý mu ponúkne pomoc. Ak mu hlavný hrdina dovolí počas tanca prevteliť sa do jeho tela, zaručí mu, že dievčina mu napokon podľahne. No po celý čas, až kým sa mu dievčina neoddá, nesmie preriecť jediné slovo, inak bude po zvyšok života blúdiť v tmavom lese. Mne táto poviedka pripomenula rozprávku Martinko Klingáč
Posledný trávnik popoludnia - mladý študent sa živí kosením trávnikov. Svojou precíznou prácou je známy po celom kraji. Jedného dňa sa ocitne pred zvláštnym domom tajomnej dámy stredného veku...
Mlčanie - pre mňa asi najlepšia poviedka z celého výberu. Postarší muž, bývalý boxer, si zaspomína na školské časy, kedy mu jediný okamih obrátil celý život hore nohami... 

Haruki Murakami už dlhé roky patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Je výborným rozprávačom, píše zaujímavé príbehy, s jeho postavami sa dokážem stotožniť, ponúka nevšedné myšlienky a uvažuje originálnym spôsobom. Napriem tomu mám pocit, že v poslednom čase som od neho neprečítal mimoriadne dielo. Nadpriemerné, výborné, skvelé, to áno. Ale nezabudnuteľné, nie. Naposledy to bol román 1Q84 a to už je nejaký ten piatok. Snáď tento mimoriadny autor ešte stihne ponúknuť niečo, na čo budeme opäť dlho spomínať.               

pondelok 18. decembra 2017

RECENZIA: Jean - Philippe Blondel - Vlak o 6.41 (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:   ****                                                        KNIHA MESIACA DECEMBER


"Pripomeniem si, že keď sa zle vyspím, spláchnem to zo seba savom. Že je 6 hodín 41 minút. Že mám náladu pod psa. Užasnuto hľadím na množstvo ľudí. Aj na časté odchody vlakov. Akoby polovica mesta cestovala každý deň do Paríža za prácou. 
 Vlastne je to možné.
 Vlak prichádza - nemešká. Tým lepšie.
 To by ma naštvalo." (s.12). 



6.41 je čas, kedy nasadajú do toho istého vlaku Cécile Duffautová a Philippe Leduc, ktorí pred 27 rokmi, ako študenti vysokej školy, strávili tri alebo štyri nádherné vášnivé mesiace, kým sa Phileppeovou vinou nerozišli. Vtedy mali skvelých dvadsať, teraz sa obaja blížia k päťdesiatke. Pred 27 rokmi bol Philippe neodolateľný fešák, po ktorom túžilo každé dievča na univerzite. A on si túto náklonnosť užíval. Cécile bola v tom čase šedá myška, ktorá nebola vyslovene škaredá, ale ani neoslňovala miestnosť do ktorej vošla. Na druhej strane sršala vtipom, inteligenciou, sarkazmom, čo Philippeho v tom čase očarilo. Teraz sa úlohy vymenili. Philippe je ten ošumelý zarastený chlap so začínajúcou plešinou a tvoriacim sa pivným bruchom. Už mu vyhasla aj tá iskra v očiach, ktorá vyvolávala dojem šarmantného chlapca. Je rozvedený, manželka Christine si našla zaujímavejšieho partnera a tak mu ostali len dve deti. Dcéra Manon a syn Loic. Philippe už dvadsať rokov pracuje ako predajca elektroniky, hoci mal v živote na viac. Vlakom cestuje za svojim jediným priateľom, Mathieuom Cochém, druhotriednym hercom, ktorý zomiera na rakovinu.
Cécile je v živote úspešná. Po fyzickej stránke vyzerá úžasne, pripomína manažérku veľkej spoločnosti, nosí luxusné značky, prvotriedne sa oblieka. S manželom Jeromeom, s ktorým majú harmonický vzťah, vychovávajú dospievajúcu dcéru Valentine. Cécile vedie úspešnú firmu, ktorá sa špecializuje na bioestetiku. Vlakom cestuje na obchodné stretnutie. Vozne sú plné. Asi to tak osud chcel, že jediné voľné miesto sa nachádza práve vedľa nej. Philippe podíde bližšie a nesmelo ju požiada o dovolenie prisadnúť si. Osud im dal druhú šancu. Nechajú svoje životy plynúť ako doteraz alebo to predsa len risknú? Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Oplatí sa však ísť do niečoho, čo sa môže opäť pokaziť? Uvidíme...

"Dívam sa na asi tridsaťročnú ženu s unavenou tvárou sediacou o kúsok ďalej vo vozni. Na kolenách jej spí dieťa.
     Áno.
     Pubertiak pokyvuje hlavou v rytme hudby, ktorú ostatní cestujúci nepočujú, ale jemu búši do uší.
     Áno.
     Starý muž, ktorý pohybuje perami pri čítaní časopisu o živote boháčov a celebrít.
     Áno. 
     A my dvaja vedľa seba sme mohli byť dvojica. Hrať hru. 
     Nie som si však istý, či Cécile Duffautivá je z tých. Spoznala ma. Nechce sa so mnou zhovárať. Má pravdu." (s.134). 

Veľmi príjemný príbeh s nádychom francúzskeho šarmu pripomínajúci diela výborného spisovateľa Davida Foenkinosa (Naše rozchody, Nežnosťa Hlavu v oblakoch) a Kuderove Smiešne lásky. Výborná práca s emóciami, charizmatické postavy, veľmi dobré vnútorné monológy a skvelý záver. Túto knižku som si skutočne vychutnal. Škoda, že som ju nečítal niekde vo vlaku, mohlo to byť ešte o niečo autentickejšie. Aj keď s niektorými vozňami slovenských železníc je to skôr horor ako na romantika.          

sobota 16. decembra 2017

RECENZIA: Jean Hatzfeld - Stratégia antilop (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Ak niekto utekal sám, rýchlo ho dochytili a stal sa priveľmi ľahkou korisťou. V skupinách sme si radili a do radov prenasledovateľov sme zasievali pochybnosti. V skupine bol vždy niekto, kto dobre poznal húštiny, ďalší povzbudzoval do behu, iný ovládal rozličné triky na zmätenie nepriateľa, jeden deň bol silnejší prvý, na druhý deň to mohol byť niekto iný. Bolo dobré včleniť sa do skupiny, ktorá držala morálku. Chlapcov, ktorí boli predtým pastieri alebo zlodejíčkovia, sme oceňovali ako najlepších vodcov skupiny. 
A keď sa už zdalo, že nás vrahovia chytia, rozpŕchli sme sa na všetky strany, aby sme si každý uchovali nádej prežiť. Napokon sme si osvojili stratégiu antilop." (s.39). 



Rwanda, 1994. Genocída, ktorá si vyžiadala podľa odhadov okolo milióna ľudských životov. Po atentáte na prezidenta Rwandy napadli Hutovia Tutsiov s jediným cieľom. Zlikvidovať ich. Nasledujúce týždne sa v krajine takmer nonstop sekalo, rezalo, znásilňovalo, podrezávalo, pričom vojská OSN sa len nečinne prizerali z bezpečnej vzdialenosti. "Rozkaz zněl jasně. Nezasahovat." 
Tutsovia sa snažili zachrániť, ako sa len dalo. Schovávali sa v močiaroch. Asi šesť tisíc ich vystúpilo na horu Kayumba, na ktorej na nich Hutovia dennodenne poľovali ako na štvanú zver. Zo šiestich tisícok sa ich zachránilo ani nie dvadsať. Štatistiky porovnateľné s koncentračnými tábormi. A to bolo len zanedbateľné promile v porovnaní s celkovým počtom obetí. Vtedy nešlo o to kto je rýchlejší, šikovnejší, vynachádzavejší. Podobne ako kedysi v Osvienčime, aj tu rozhodovalo o prežití obyčajné šťastie.  

"Morálka sa dá merať, rýchlosť alebo znalosti v lese tiež, ale šťastie, to nemá žiadnu mieru." (s.41). 

Autor knihy, Francúz Jean Hatzfield, sa vrátil do Rwandy zhruba po desiatich rokoch od masakry. Z väzenia prepustili prvých vinníkov, čo odštartovalo v krajine tiché napätie. Prezidentom Rwandy je už tretie funkčné obdobie Paul Kagame, jeden z hrdinov genocídy. Aby sa napätie trochu zmiernilo, boli zriadené tzv. gacaca. Gacaca sú hromadné verejne prístupné zasadnutia, ktoré majú za cieľ zmierniť rozhádané strany Hutov a Tutsiov. Fungujú na spôsob terapeutických sedení, na ktorých obe strany vypovedajú o svojich traumách a pocitoch. Väčšina Hutuov, podobne ako kedysi nacisti, odmietajú zodpovednosť za vraždenie, zmierňujú svoj podiel viny na krvavých skutkoch, no nájdu sa aj takí, ktorí o nich hovoria nahlas. Niektorí až príliš. Napríklad Léopord Twagirayeza, jeden z hlavných vinníkov genocídy ukazuje prstom na svojich druhov a odhaľuje najkrutejšie zločiny. Až kým ho neznámy páchatelia neodstránia...
Poriadne za ušami má aj Joseph - Désiré Bitero, bývalý vysoký politik Rwandy, ktorý svoj podiel viny zľahčuje a vystupuje pred súdom podobne suverénne ako kedysi na Norimberskom procese ríšsky maršal a vrchný veliteľ vzdušných síl, Hermann Goring: "Každá civilizovaná bytosť musí byť zodpovedná za svoje vlastné činy. Predsa sa však v živote objavia situácie, ku ktorým sa nemožno nahlas priznávať. Ja som bol regionálnym vodcom interahamwe v období vraždení. Nedohliadal som na dediny a na močiare ani som nesekal mačetou viac ako ostatní, ale zobral som za to na seba zodpovednosť. Nie každý dokáže prijať túto pravdu. Priznať sa k takému ťažkému hriechu si vyžaduje viac ako len odvahu. A hovoriť o podrobnostiach niečoho natoľko výnimočného sa môže rovnať peklu. Pre toho, kto rozpráva. A aj pre toho, kto počúva. Pretože ak spoločnosti odhalíte skutočnosť, ktorej nechce veriť - pravdu, ktorú považuje za nepredstaviteľnú, bude vás nenávidieť za hranice znesiteľnosti." (s. 91).   

Hatzeldova reportáž je prínosná okrem iného aj v tom, že dáva priestor nielen obetiam genocídy, ale aj jej organizátorom a vykonávateľom.Ako svedkovia vystupujú v knihe bežní ľudia, ich rodiny, potomkovia, ale aj bývalí vysokí funkcionári. Vďaka tomu máme možnosť vytvoriť si pomerne presný obraz o situácii v krajine. Rwanda sa od krvavého roku veľmi zmenila. Vyrástlo v nej množstvo moderných budov, zlepšila sa infraštruktúra, moderné technológie sa stali oveľa dostupnejšími aj pre bežných občanov. Aj keď od tragédie uplynulo už viac ako dve desiatky rokov, niekde hlboko v ľuďoch stále driemu krvavé spomienky, ktoré nedokážu z hlavy len tak ľahko vymazať... 

"V krajine koluje takýto vtip. Počas zasadnutia gacacy obviní jeden zo zachránených muža, že bol účastníkom vraždy, ten popiera. Nato sa zdvihne ďalší zachránený a obviní ho z týchto zločinov. Popiera. Postaví sa aj tretí, štvrtý, ale nič nepomáha, nič s ním nezalomcuje. Zasiahne rozčúlený predseda zasadnutia: - Dopekla, ako dlho ešte budeš popierať dôkazy a vysmievať sa súdu? -
- To sa pýtaš ty? - odvetí obvinený a otočí sa k sudcovi.,  - veď to vieš najlepšie, v ten deň si bol so mnou - " (s.126).        

piatok 15. decembra 2017

TRI (výroky) v JEDNOM o VIANOCIACH (len tak)

PREDVIANOČNÉ HLÁŠKY


"Vraj by sme sa mali po rokoch opäť dočkať BIELYCH VIANOC... ( hlása niekoľko spokojných členov Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko)



Odpoveď : "NEVERÍM..." (Ježiško)




" NA JEŽIŠKA!" (prípitok Santa Clausa k blížiacim sa Ježiškovým 2017 narodeninám... )





RECENZIA: Joanna Connors - Nájdem si ťa (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ****

"Boli sme v podstate rovesníci. Obaja sme sa narodili v Amerike šesťdesiatych rokov, vyrastali v osemdesiatych. Bývali sme v tom istom meste, niekoľko kilometrov od seba. Keď sa nám však vtedy v júli skrížili cesty, bolo to ako by zviedli dokopy ľudí z dvoch odlišných krajín. Ako sme sa dostali na tú križovatku a čo sa s nami stalo potom?" (s.32). 




Keby to neznelo príliš teologicky, knihu Nájdem si ťa by som nazval knihou zmierenia.
Rok 1984. Rok, na ktorý autorka knihy, Joanna Connors, nikdy nezabudne. Vtedy mala tridsať rokov a pracovala v Clevelande, v miestnom denníku, ktorý vychádzal pod názvom The Plain Dealer. Pred divadlom, v ktorom mala spraviť rozhovor, si ju počkal zhruba štyridsať ročný muž čiernej pleti, ktorý ju pár minút na to surovo znásilnil. Joanna celý tento násilný akt dôkladne opísala na začiatku svojej knihy. Neskôr sa dozvedela, že dotyčný chlap sa volá David Francis a kriminálne správanie má zakorenené hlboko v sebe. Po znásilnení prežívala Joanna hotové peklo. Výčitky svedomia, sebaobviňovanie, myšlienky nad samovraždou. Jej muž, ktorý to veľmi intenzívne prežíval spolu s ňou, dokonca vážne uvažoval nad tým, že si najmä profesionálnych zabijakov, aby sa páchateľovi pomstil. Po nejakých naťahovačkách napokon Davida Francisa odsúdili na 40 až 70 rokov väzenia, čo v jeho prípade predstavovalo v podstate doživotie. Joanne sa napriek traume narodili dve zdravé deti - dcéra Zoe a syn Dan. Aj keď sa po rokoch dokázala ako tak vrátiť späť do bežného života, trauma ju sprevádzala naďalej. Pri výchove deti bola príliš úzkostlivá, absolvovala stovky psychologických sedení a bola oveľa podozrievavejšia voči neznámym ľuďom, ako tomu bývalo pred rokom 1984. Bez toho, aby si to uvedomovala, celú svoju traumu veľmi silno prenášala aj na svojich najbližších. Až sa jedného dňa rozhodla, že za tým všetkým urobí definitívnu hrubú čiaru. Navrhla šéfredaktorke denníka, v ktorom pracovala, že napíše o Davidovi Francisovi veľký článok. Denník jej vyšiel v ústrety a poskytol jej pol roka na to, aby sprostredkovala čitateľom zaujímavý príbeh. David Francis medzitým zomrel vo väzení. Už v čase, keď znásilnil svoju obeť, trpel nevyliečiteľnou chorobou. Joanna to však nemienila vzdať. Túžila sa dozvedieť o tomto brutálnom chlapíkovi niečo viac. Najskôr vyhľadala členov jeho rodiny. Súrodencov Charlene, Philipa, a Lauru. Každý z nich bol poznačený výchovou ich surového otca, ktorý mal prezývku Gambler. Gambler bol pasák, sexuálne obťažoval svoje dcéry, mlátil svojich synov a s obľubou ich vešal v skrini na háčiky. To bola jeho špecialita. Niet sa čomu čudovať, že deti pokračovali v otcovej kariére. Závislosť na drogách, na alkohole, prostitúcia, násilne správanie... Charlene sa  z toho po rokoch napokon dostala, Laura našla útechu v Bohu, Philip strávil takmer celý život za mrežami. David Francis bol na tom podobne. 
Joanna navštívila Davidovho parťáka a zároveň najlepšieho kamoša Russela Harrisona. Spoločne s Davidom kedysi prepadli, okrem iných, aj farnosť Toma Callaghera, kňaza, ktorý bol v tom čase oddaným stúpencom Martina Luthera Kinga. David prešiel viacerými nápravnými zariadeniami. Drsným Lucasvillom v Južnom Ohaiu, nápravným zdravotným strediskom v Columbuse, Lebanonom, Mansfieldom, atď. Joanna Connors postupne všetky spomínané zariadenia osobne navštívila, aby sa dozvedela o Davidovi Francisovi niečo viac. Zistila, že David si počas pobytu za mrežami dokončil maturitu a niekoľkokrát požiadal o milosť. Najmä zo zdravotných dôvodov. Dokonca navštívila aj tzv. Dom smrti, v ktorom sa dodnes vykonávajú popravy väzňov odsúdených na smrť. Svoju reportáž zakončila symbolicky na cintoríne, v ktorom bolo uložené telo muža, ktorý jej pred rokmi tak veľmi ublížil. Na nenápadnom náhrobnom kameni bolo vyryté iba číslo, žiadne meno ani nápis. Joanna si uvedomila, že už necíti nenávisť. Mala pocit, že sa dokázala s bolestivou spomienkou konečne zmieriť a Davidovi odpustiť. 
Joanna Connors aj naďalej pracuje ako reportérka, zatiaľ čo jej syn Dan úspešne skončil právo a v súčasnosti obhajuje najmä sociálne slabších a bezdomovcov. Jej dcéra Zoe pracuje ako psychologička.

Pre mňa určite jedna z najsilnejších kníh vydavateľstva Absynt. Prečítal som ju na jeden nádych a ešte pár minút som nad ňou intenzívne premýšľal. Kým na začiatku diela pôsobil David Francis ako chladnokrvné zviera (ktorým nepochybne bol), po hlbšom spoznaní sociálneho prostredia v ktorom vyrastal, človek pocíti voči nemu aj určitý súcit. Výborná práca Joanny Connorsovej. Osobitne si zaslúži pochvalu za skvelý opis Clevelandu a väzenského prostredia.