VEČERNÉ SOARÉ SO ZAJOM
1. FÁZA - PRÍPRAVA ZAJA NA ČÍTANIE
2. FÁZA - ZAJO V PLNOM ČITATEĽSKOM NASADENÍ
3. FÁZA - ZAJO ODPOČÍVA PO NÁROČNEJ INTELEKTUÁLENEJ ČINNOSTI
utorok 10. októbra 2017
RECENZIA: Tommy Jaud - 30 ÚPLNÝ IDIOT (Artemis, 2007)
HODNOTENIE: **
" -Doniesli sme ti darček!" - povie Paula a vytiahne pestrú škatuľu. Položím na tanier horúcu hliníkovú misku a zložím si rukavicu.
- Pre mňa? -
- Jasné, že pre teba! Od Flika, Phila a mňa! -
-Vy mi niečo darujete?-
-Máš narodeniny. A sme tvoji priatelia. A narodeniny plus priatelia rovná sa darček, aspoň to tak býva! - To dáva zmysel. Takže vezmem niečo veľkosti škatule od topánok a sadnem si. Roztrhnem balenie a otvorím vrchnák. Vnútri leží tenký biely papier, do ktorého je zavinutá akási modrá látka. Tá látka je trikot Schalke. Otočím ho. Pod číslom 30 stojí namiesto mena ÚPLNÝ IDIOT." (S.162).
Simons Peters je v podstate obyčajný dvadsať deväťročný chalan pracujúci v spoločnosti T -Punkte, ktorá predáva mobilné telefóny a internet. Má niekoľko priateľov - Phila, kolegu z práce - Flika a dlhoročnú kamošku Paulu. Svoju šéfku prezýva pre jej veľké okuliare Sova. Raz do týždňa mu chodí upratať bordel v byte chorvátska prisťahovalkyňa Lala. Simon sa občas zhúli, občas opije, na splátky si napožičiava drahú elektroniku a v podstate žije len pre prítomnosť.
Keď sa niečo zomelie, udeje sa nejaká trápna situácia, buďte si istý, že pri tom bude Simon. Akoby mal magnet na problémy. Navyše je tu krásne dievča Marcia P. Garcia, ktorá je pre Simona bohyňou. Predstavuje si, ako spolu vychovávajú deti, vychutnávajú si spoločné nedeľné raňajky a počas dlhých prechádzkach sa držia za ruky. Lenže zatiaľ čo Simon je vyziabnutý chalan, ktorý chodí do gej fitka (omylom sa tam zaregistroval, keď si chcel po rozchode s dievčaťom vybiť energiu v nejakej posilňovni). Marcia je krásna sexi žena, ktorá v uniforme od Starbucksu, kde pracuje, vyzerá neuveriteľne. Simon je však rozhodnutý, že napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam, ktoré hovoria v jeho neprospech, skúsi získať srdce svojej vyvolenej. Dokonca sa kvôli nej prihlási na jazykový kurz španielčiny alebo jej zoženie lístky na vysnený hudobný koncert. A to zďaleka nie je všetko...
Čo o knihe povedať? Príbehov o smoliaroch, ktorí sa pokúšajú nájsť si svoje miesto pod slnkom, bolo napísaných už stovky. A treba povedať že v lepšom prevedení. Simonove správanie neraz prekročí hranice sviežeho inteligentného humoru a ide až do trápnosti. Je málo situácii, v ktorých Simonovi držíte palce, častejšie vám lezie na nervy a poviete si: "Tak ti treba, ty blbec." Ani ostatné postavy nie sú dvakrát charizmatické či vtipné. Podarí sa vyžmýkať niekoľko vtipných slovných hračiek, ale to je na román veľmi málo:
- Všetko najlepšie! Skočila na úroveň posledného ročníka školy šarmu Jozefa Stalina. - Variť? Kde mám vôbec variť? - odvážim sa spýtať.
- Bývam v Kolíne - Deutze! - znie odpoveď.
- Ku mne nemôžeme ísť! - odpoviem rýchlejšie, než sa 1. FC Kolín doma dostane do straty." (s.51).
Väčšina slovných vtipov však vyznie ako trápna fráza, ktorá nemá pre text hlbší význam a vyznie skôr ako prázdna póza: "Zhasnem svetlo a vlečiem sa naspäť do obývačky. V telke ukazujú, ako kozmonauti na palube MIRU chytajú ústami obrovskú beztiažovú kvapku vodky a pritom nablblo mávajú do kamery. Nemám rád Rusov, a ešte keď sú aj takí beztiažoví. Švédov mám rád. Alebo Španielov. Sranda. Vlastne mám rád všetky krajiny začínajúce na Š." (s.24).
Tuctový príbeh, slabo vykreslené postavy, až na výnimky, priemerné dialógy. Ak máte radi príbehy o smoliaroch, radšej siahnite po iných dielach, kniha Tommyho Jauda nie je práve trefa do čierneho. Osobne mám radšej iný typ humoru, možno preto som sa pri čítaní príliš nenasmial (možno dva -tri razy).
V roku 2007 bol podľa románu nakrútený rovnomenný film, takže pokiaľ máte málo, a chcete si príbeh vychutnať aj v tejto podobne, nech sa páči. Mne osobne stačila kniha..
" -Doniesli sme ti darček!" - povie Paula a vytiahne pestrú škatuľu. Položím na tanier horúcu hliníkovú misku a zložím si rukavicu.
- Pre mňa? -
- Jasné, že pre teba! Od Flika, Phila a mňa! -
-Vy mi niečo darujete?-
-Máš narodeniny. A sme tvoji priatelia. A narodeniny plus priatelia rovná sa darček, aspoň to tak býva! - To dáva zmysel. Takže vezmem niečo veľkosti škatule od topánok a sadnem si. Roztrhnem balenie a otvorím vrchnák. Vnútri leží tenký biely papier, do ktorého je zavinutá akási modrá látka. Tá látka je trikot Schalke. Otočím ho. Pod číslom 30 stojí namiesto mena ÚPLNÝ IDIOT." (S.162).
Simons Peters je v podstate obyčajný dvadsať deväťročný chalan pracujúci v spoločnosti T -Punkte, ktorá predáva mobilné telefóny a internet. Má niekoľko priateľov - Phila, kolegu z práce - Flika a dlhoročnú kamošku Paulu. Svoju šéfku prezýva pre jej veľké okuliare Sova. Raz do týždňa mu chodí upratať bordel v byte chorvátska prisťahovalkyňa Lala. Simon sa občas zhúli, občas opije, na splátky si napožičiava drahú elektroniku a v podstate žije len pre prítomnosť.
Keď sa niečo zomelie, udeje sa nejaká trápna situácia, buďte si istý, že pri tom bude Simon. Akoby mal magnet na problémy. Navyše je tu krásne dievča Marcia P. Garcia, ktorá je pre Simona bohyňou. Predstavuje si, ako spolu vychovávajú deti, vychutnávajú si spoločné nedeľné raňajky a počas dlhých prechádzkach sa držia za ruky. Lenže zatiaľ čo Simon je vyziabnutý chalan, ktorý chodí do gej fitka (omylom sa tam zaregistroval, keď si chcel po rozchode s dievčaťom vybiť energiu v nejakej posilňovni). Marcia je krásna sexi žena, ktorá v uniforme od Starbucksu, kde pracuje, vyzerá neuveriteľne. Simon je však rozhodnutý, že napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam, ktoré hovoria v jeho neprospech, skúsi získať srdce svojej vyvolenej. Dokonca sa kvôli nej prihlási na jazykový kurz španielčiny alebo jej zoženie lístky na vysnený hudobný koncert. A to zďaleka nie je všetko...
Čo o knihe povedať? Príbehov o smoliaroch, ktorí sa pokúšajú nájsť si svoje miesto pod slnkom, bolo napísaných už stovky. A treba povedať že v lepšom prevedení. Simonove správanie neraz prekročí hranice sviežeho inteligentného humoru a ide až do trápnosti. Je málo situácii, v ktorých Simonovi držíte palce, častejšie vám lezie na nervy a poviete si: "Tak ti treba, ty blbec." Ani ostatné postavy nie sú dvakrát charizmatické či vtipné. Podarí sa vyžmýkať niekoľko vtipných slovných hračiek, ale to je na román veľmi málo:
- Všetko najlepšie! Skočila na úroveň posledného ročníka školy šarmu Jozefa Stalina. - Variť? Kde mám vôbec variť? - odvážim sa spýtať.
- Bývam v Kolíne - Deutze! - znie odpoveď.
- Ku mne nemôžeme ísť! - odpoviem rýchlejšie, než sa 1. FC Kolín doma dostane do straty." (s.51).
Väčšina slovných vtipov však vyznie ako trápna fráza, ktorá nemá pre text hlbší význam a vyznie skôr ako prázdna póza: "Zhasnem svetlo a vlečiem sa naspäť do obývačky. V telke ukazujú, ako kozmonauti na palube MIRU chytajú ústami obrovskú beztiažovú kvapku vodky a pritom nablblo mávajú do kamery. Nemám rád Rusov, a ešte keď sú aj takí beztiažoví. Švédov mám rád. Alebo Španielov. Sranda. Vlastne mám rád všetky krajiny začínajúce na Š." (s.24).
Tuctový príbeh, slabo vykreslené postavy, až na výnimky, priemerné dialógy. Ak máte radi príbehy o smoliaroch, radšej siahnite po iných dielach, kniha Tommyho Jauda nie je práve trefa do čierneho. Osobne mám radšej iný typ humoru, možno preto som sa pri čítaní príliš nenasmial (možno dva -tri razy).
V roku 2007 bol podľa románu nakrútený rovnomenný film, takže pokiaľ máte málo, a chcete si príbeh vychutnať aj v tejto podobne, nech sa páči. Mne osobne stačila kniha..
pondelok 9. októbra 2017
RECENZIA: Mark Twain - Listy zo Zeme (Európa, 2013)
HODNOTENIE: ***
"Človek je rozumný živočích. Aspoň to tvrdí. Myslím, že by sa o tom dalo debatovať. Ba pokusy mi dokazujú, že človek je nerozumný živočích. Len sa zamyslite nad dejinami ľudstva, ako som ich tu načrtol. Zdá sa mi očividné, že človek je hocičo, len nie rozumný živočích, Jeho životopis je fantastickým chorobopisom maniaka. Podľa môjho názoru najzávažnejšie svedčí proti jeho rozumnosti skutočnosť, že s takou minulosťou sa lichotivo pokladá za najvyššieho tvora, hoci podľa jeho vlastných meradiel patrí na samý spodok." (s.167).
Mark Twain, (vlastným menom Samuel Langhorne Clemens) je známy predovšetkým ako autor kníh Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberyho Finna. Lenže Mark Twain mal oveľa širší záber. Dôkazom toho je aj súbor esejí, cestovateľských čŕt, fragmentov a dokonca mysticko - dobrodružná novela pod názvom Veľká tma. Všetky spomínané žánre vyšli v knihe, ktorá nesie meno Listy zo Zeme.
V eseji Listy zo Zeme (podľa ktorej je pomenované celé dielo) sa Mark Twain zamýšľa prostredníctvom nesmrteľných bytostí nad podstatou človeka, nad jeho nezmyselnými skutkami a smiešnou povahou, pričom si pri písaní pomáha humorom, sarkazmom, či kritickými poznámkami. Ukážka, ktorá opisuje tretí deň potopy sveta podľa Marka Twaina: "Tretieho dňa napoludnie vysvitlo, že zabudli na muchu. Spiatočná plavba trvala dlho a bola namáhavá, keďže nemali mapu ani kompas a tvárnosť všetkých pobreží sa zmenila, vytrvalo stúpajúce vody zaplavili nižšie položené orientačné body a vyšším dodali nezvyklý výzor. No po šestnástich dňoch poctivého odovzdaného hľadania muchu konečne našli. Muchu uvítali na palube chválospevmi a ďakovnými hymnami. Z úcty jej božského pôvodu stáli pritom príslušníci rodiny s obnaženými hlavami. Boli otrávení a ustatí, morilo ich počasie, ale ináč sa mali dobre. Muži i s rodinami pomreli hladom na pustých horských štítoch, ale naši cestovatelia sa nesťažovali na nedostatok stravy: poskytovali im ju nespočetné, prvotriedne odležané mŕtvoly. Takto sa prozreteľne zachoval pri živote boží miláčik." (s.28).
V súbornom diele Listy Adamovej rodiny Mark Twain jemne poupravil najskôr Adamovu a potom aj Evinu autobiografiu a priblížil ich ako prvých vedeckých pracovníkov na našej planéte.
V tejto časti autor vyslovil aj svoj osobný názor na republiku: "...Veľká republika sa však nedala zachrániť. Prehnila až po korene. Dobyvačné chúťky už dávno dokonali svoje dielo. Tyranizovanie bezmocných v cudzine, samozrejme, naučilo ľahostajne trpieť tyraniu doma, masy ktoré jasali nad potláčaním slobody iných národov, pociťovali na vlastnej koži svoje omyly. Moc sa nenávratne dostala do rúk rozprávkovým boháčom a ich prisluhovačom, voľby sa zvrhli na obyčajnú mašinériu, ktorú zneužívali podľa ľubovôle. Nebolo princípov, zostal len kšeft, nebolo vlastenectva, ostala iba láska k vrecku." (s.105).
Nemrazí vás z týchto slov, ktoré sa začali napĺňať?
Súbor úvah, ktoré vyšli pod názvom Z Anglického zápisníka, je určený najmä Britom, ktorí podrobne poznajú svoju náturu, kultúru, zmýšľanie a menej známe historické osobnosti svojich dejín.
Z nedokončenej burlesky o spoločenských lexikónoch - ide o najvtipnejšiu pasáž knihy. Autor nám ponúka návod ako sa správať počas pohrebov, aby sme zachovali dekórum, ako osloviť dámu počas požiaru, keď jej chceme poskytnúť pomoc a stojíme s ňou na tom istom požiarnom rebríku (musíme si dávať pozor či sa jedná o vznešenú dámu, študentku alebo ženu z vyšších kruhov, atď.). Ďalšie autorove rady sú určené mužom, ktorí majú v blízkej dobe v pláne požiadať o ruku nejakú zástupkyňu nežného pohlavia. Podľa názoru Marka Twaina je rozdiel, či ideme požiadať o ruku starú dievku alebo mladú nevinnú slečnu. V tejto časti autor naplno rozvinul svoj zmysel pre humor.
V predposlednej časti knihy, ktorá nesie názov Prekliate ľudské pokolenie, si Mark Twain nekompromisne podal človeka a jeho negatívne stránky povahy. Chamtivosť, hlúposť, náboženský fanatizmus...
Táto časť sa nečíta práve najľahšie, autor nešetrí kritikou, ide poriadne pod kožu.
Veľká tma je nedokončená novela, ktorá sa výrazne vymyká ostatným častiam knihy. Už len tým, že je to jediná novela, navyše mystická. Je viacvýznamová a temnou atmosférou pripomína kultový horor Loď duchov. Príbeh jednej lode, niekoľkých pasažierov a členov posádky, je napísaný veľmi pútavo a je len škoda, že Mark Twain už nestihol túto novelu dokončiť.
Kniha Listy zo Zeme obsahuje viaceré veľmi silné pasáže, ale má aj zopár slabších miest. V každom prípade je dobré poznať Marka Twaina aj inak ako len autora dobrodružných príbehov pre mládež. Myslím si, že keby napísal toto miestami veľmi kritické otvorené dielo v období stredoveku, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho stihol podobný osud ako slávneho Giordana Bruna.
Prvý raz vyšli Listy zo Zeme v slovenskom preklade ešte v roku 1968, táto verzia je z roku 2013.
"Človek je rozumný živočích. Aspoň to tvrdí. Myslím, že by sa o tom dalo debatovať. Ba pokusy mi dokazujú, že človek je nerozumný živočích. Len sa zamyslite nad dejinami ľudstva, ako som ich tu načrtol. Zdá sa mi očividné, že človek je hocičo, len nie rozumný živočích, Jeho životopis je fantastickým chorobopisom maniaka. Podľa môjho názoru najzávažnejšie svedčí proti jeho rozumnosti skutočnosť, že s takou minulosťou sa lichotivo pokladá za najvyššieho tvora, hoci podľa jeho vlastných meradiel patrí na samý spodok." (s.167).
Mark Twain, (vlastným menom Samuel Langhorne Clemens) je známy predovšetkým ako autor kníh Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberyho Finna. Lenže Mark Twain mal oveľa širší záber. Dôkazom toho je aj súbor esejí, cestovateľských čŕt, fragmentov a dokonca mysticko - dobrodružná novela pod názvom Veľká tma. Všetky spomínané žánre vyšli v knihe, ktorá nesie meno Listy zo Zeme.
V eseji Listy zo Zeme (podľa ktorej je pomenované celé dielo) sa Mark Twain zamýšľa prostredníctvom nesmrteľných bytostí nad podstatou človeka, nad jeho nezmyselnými skutkami a smiešnou povahou, pričom si pri písaní pomáha humorom, sarkazmom, či kritickými poznámkami. Ukážka, ktorá opisuje tretí deň potopy sveta podľa Marka Twaina: "Tretieho dňa napoludnie vysvitlo, že zabudli na muchu. Spiatočná plavba trvala dlho a bola namáhavá, keďže nemali mapu ani kompas a tvárnosť všetkých pobreží sa zmenila, vytrvalo stúpajúce vody zaplavili nižšie položené orientačné body a vyšším dodali nezvyklý výzor. No po šestnástich dňoch poctivého odovzdaného hľadania muchu konečne našli. Muchu uvítali na palube chválospevmi a ďakovnými hymnami. Z úcty jej božského pôvodu stáli pritom príslušníci rodiny s obnaženými hlavami. Boli otrávení a ustatí, morilo ich počasie, ale ináč sa mali dobre. Muži i s rodinami pomreli hladom na pustých horských štítoch, ale naši cestovatelia sa nesťažovali na nedostatok stravy: poskytovali im ju nespočetné, prvotriedne odležané mŕtvoly. Takto sa prozreteľne zachoval pri živote boží miláčik." (s.28).
V súbornom diele Listy Adamovej rodiny Mark Twain jemne poupravil najskôr Adamovu a potom aj Evinu autobiografiu a priblížil ich ako prvých vedeckých pracovníkov na našej planéte.
V tejto časti autor vyslovil aj svoj osobný názor na republiku: "...Veľká republika sa však nedala zachrániť. Prehnila až po korene. Dobyvačné chúťky už dávno dokonali svoje dielo. Tyranizovanie bezmocných v cudzine, samozrejme, naučilo ľahostajne trpieť tyraniu doma, masy ktoré jasali nad potláčaním slobody iných národov, pociťovali na vlastnej koži svoje omyly. Moc sa nenávratne dostala do rúk rozprávkovým boháčom a ich prisluhovačom, voľby sa zvrhli na obyčajnú mašinériu, ktorú zneužívali podľa ľubovôle. Nebolo princípov, zostal len kšeft, nebolo vlastenectva, ostala iba láska k vrecku." (s.105).
Nemrazí vás z týchto slov, ktoré sa začali napĺňať?
Súbor úvah, ktoré vyšli pod názvom Z Anglického zápisníka, je určený najmä Britom, ktorí podrobne poznajú svoju náturu, kultúru, zmýšľanie a menej známe historické osobnosti svojich dejín.
Z nedokončenej burlesky o spoločenských lexikónoch - ide o najvtipnejšiu pasáž knihy. Autor nám ponúka návod ako sa správať počas pohrebov, aby sme zachovali dekórum, ako osloviť dámu počas požiaru, keď jej chceme poskytnúť pomoc a stojíme s ňou na tom istom požiarnom rebríku (musíme si dávať pozor či sa jedná o vznešenú dámu, študentku alebo ženu z vyšších kruhov, atď.). Ďalšie autorove rady sú určené mužom, ktorí majú v blízkej dobe v pláne požiadať o ruku nejakú zástupkyňu nežného pohlavia. Podľa názoru Marka Twaina je rozdiel, či ideme požiadať o ruku starú dievku alebo mladú nevinnú slečnu. V tejto časti autor naplno rozvinul svoj zmysel pre humor.
V predposlednej časti knihy, ktorá nesie názov Prekliate ľudské pokolenie, si Mark Twain nekompromisne podal človeka a jeho negatívne stránky povahy. Chamtivosť, hlúposť, náboženský fanatizmus...
Táto časť sa nečíta práve najľahšie, autor nešetrí kritikou, ide poriadne pod kožu.
Veľká tma je nedokončená novela, ktorá sa výrazne vymyká ostatným častiam knihy. Už len tým, že je to jediná novela, navyše mystická. Je viacvýznamová a temnou atmosférou pripomína kultový horor Loď duchov. Príbeh jednej lode, niekoľkých pasažierov a členov posádky, je napísaný veľmi pútavo a je len škoda, že Mark Twain už nestihol túto novelu dokončiť.
Kniha Listy zo Zeme obsahuje viaceré veľmi silné pasáže, ale má aj zopár slabších miest. V každom prípade je dobré poznať Marka Twaina aj inak ako len autora dobrodružných príbehov pre mládež. Myslím si, že keby napísal toto miestami veľmi kritické otvorené dielo v období stredoveku, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho stihol podobný osud ako slávneho Giordana Bruna.
Prvý raz vyšli Listy zo Zeme v slovenskom preklade ešte v roku 1968, táto verzia je z roku 2013.
nedeľa 8. októbra 2017
RECENZIA: Hans Rath - Diabol je taktiež iba človek (Anch Books, 2016)
HODNOTENIE: ****
"- Mněl byste chuť na malý výlet? - zeptá se na druhém konci Toni Auerbach. - Určitě byste rád věděl, kde se zrovna potlouká váš kamarád Roberto, nebo ne? -
- Rád, - přitakám. Kam pojedeme? -
Vzpomínáte si, že jste mi v den , kdy pani Kretzerová prodala svou duši, řekl, že by vás zajímala exkurze po pekle? -
- Ano, vzpomínám, - hlesnu.
-Výborně,- odtuší Auerbach. -Dnes v noci nastal ten pravý čas. Pojedeme spolu do pekla. Určitě to bude legrace. -" (s.244).
Sú to už tri roky, čo Abel Baumann vošiel do psychologickej poradne Jakoba Jakobiho. Tentoraz prominentného klienta vystrieda rovnako zaujímavý muž. Jeho meno je Anton Auerbach. Podobne ako sme sa pri Abelovi Baumannovi nikdy nedozvedeli či bol skutočným Bohom alebo len psychicky narušeným človekom, tak sa nedozvieme, či Anton Auerbach je samotný diabol alebo chlap, ktorý potrebuje psychologickú pomoc. V každom prípade Anton Aurebach si vyberie Jakoba Jakobiho za svojho osobného psychoterapeuta. Od toho dňa je v Jakobovom živote všetko hore nohami. Musí vyriešiť vzťah so svojou bývalou manželkou Ellen, komplikuje sa aj jeho pomer s milenkou Valeriou, ktorá sa v skutočnosti volá Susan a je manželkou jedného jeho klienta, a aby toho nebolo málo, Anton Aurebach je rozhodnutý, že za každú cenu získa Jakobovu dušu. Jakob sa v zúfalej situácii obráti na svojho priateľa, kňaza Roberta, ktorý je zároveň aj skúseným exorcistom. S jeho pomocou sa pokúsi mocného protivníka definitívne poraziť. To ešte netuší, že ho čaká exkurzia po pekle, jeden bláznivý únos, šokujúca pravda o jeho bývalej a prominentnom pacientovi, uväznenie diabla a ponuka, ktorá sa neodmieta...Našťastie Boh (Abel Baumann) stojí neustále po boku Jakoba Jakobiho, hoci sám Jakob na to príde až takmer na konci románu.
"V apartmá 666 na moje klepání ještě nikdo nezareagoval. Právě se to chystám zkusit znovu, když se ozve tiché cvaknutí a zámek se jakoby sám od sebe otevře." (s.88).
Zaujímavý príbeh, originálne postavy, nechýba humor, občas aj hlbšie myšlienky, ktoré sú však podané nenásilným spôsobom. Čítal som aj predošlí diel - A Boh povedal: Musíme si pohovoriť! Priznám sa, že táto kniha, ktorá bola venovaná diablovi, ma chytila predsa len o niečo viac. Postava Abela Baumanna alias diabla je skvelá. Primeraná dávka šarmu, sarkazmu, cynizmu, zla, ale aj niekoľko ľudských slabostí.
Čítajte, bavte sa, premýšľajte a užívajte si zaujímavého klienta, lebo nikdy neviete, kto vám môže jedného dňa zaklopať na dvere. Abel Baumann alebo Anton Auerbach. Pokiaľ ste nečítali prvý diel, vôbec sa tým netrápte. Knihy sa dajú pokojne čítať aj samostatne. A na záver pochvala smerom k formálne stránke románu. Titulná stránka sa skutočne podarila.
"- Mněl byste chuť na malý výlet? - zeptá se na druhém konci Toni Auerbach. - Určitě byste rád věděl, kde se zrovna potlouká váš kamarád Roberto, nebo ne? -
- Rád, - přitakám. Kam pojedeme? -
Vzpomínáte si, že jste mi v den , kdy pani Kretzerová prodala svou duši, řekl, že by vás zajímala exkurze po pekle? -
- Ano, vzpomínám, - hlesnu.
-Výborně,- odtuší Auerbach. -Dnes v noci nastal ten pravý čas. Pojedeme spolu do pekla. Určitě to bude legrace. -" (s.244).
Sú to už tri roky, čo Abel Baumann vošiel do psychologickej poradne Jakoba Jakobiho. Tentoraz prominentného klienta vystrieda rovnako zaujímavý muž. Jeho meno je Anton Auerbach. Podobne ako sme sa pri Abelovi Baumannovi nikdy nedozvedeli či bol skutočným Bohom alebo len psychicky narušeným človekom, tak sa nedozvieme, či Anton Auerbach je samotný diabol alebo chlap, ktorý potrebuje psychologickú pomoc. V každom prípade Anton Aurebach si vyberie Jakoba Jakobiho za svojho osobného psychoterapeuta. Od toho dňa je v Jakobovom živote všetko hore nohami. Musí vyriešiť vzťah so svojou bývalou manželkou Ellen, komplikuje sa aj jeho pomer s milenkou Valeriou, ktorá sa v skutočnosti volá Susan a je manželkou jedného jeho klienta, a aby toho nebolo málo, Anton Aurebach je rozhodnutý, že za každú cenu získa Jakobovu dušu. Jakob sa v zúfalej situácii obráti na svojho priateľa, kňaza Roberta, ktorý je zároveň aj skúseným exorcistom. S jeho pomocou sa pokúsi mocného protivníka definitívne poraziť. To ešte netuší, že ho čaká exkurzia po pekle, jeden bláznivý únos, šokujúca pravda o jeho bývalej a prominentnom pacientovi, uväznenie diabla a ponuka, ktorá sa neodmieta...Našťastie Boh (Abel Baumann) stojí neustále po boku Jakoba Jakobiho, hoci sám Jakob na to príde až takmer na konci románu.
"V apartmá 666 na moje klepání ještě nikdo nezareagoval. Právě se to chystám zkusit znovu, když se ozve tiché cvaknutí a zámek se jakoby sám od sebe otevře." (s.88).
Zaujímavý príbeh, originálne postavy, nechýba humor, občas aj hlbšie myšlienky, ktoré sú však podané nenásilným spôsobom. Čítal som aj predošlí diel - A Boh povedal: Musíme si pohovoriť! Priznám sa, že táto kniha, ktorá bola venovaná diablovi, ma chytila predsa len o niečo viac. Postava Abela Baumanna alias diabla je skvelá. Primeraná dávka šarmu, sarkazmu, cynizmu, zla, ale aj niekoľko ľudských slabostí.
Čítajte, bavte sa, premýšľajte a užívajte si zaujímavého klienta, lebo nikdy neviete, kto vám môže jedného dňa zaklopať na dvere. Abel Baumann alebo Anton Auerbach. Pokiaľ ste nečítali prvý diel, vôbec sa tým netrápte. Knihy sa dajú pokojne čítať aj samostatne. A na záver pochvala smerom k formálne stránke románu. Titulná stránka sa skutočne podarila.
sobota 7. októbra 2017
PÍSAŤ PRE KRITIKOV ALEBO ČITATEĽOV? (niečo ako úvaha)
Táto otázka mi napadla v súvislosti s tým, či nižšie žánre majú právo súťažiť s tzv. vyššou literatúrou. Som toho názoru, že pokiaľ sú napríklad erotika, komix alebo horor podané umeleckou formou a spĺňajú podmienky umeleckého žánru, majú právo sa rovnocenne uchádzať o akúkoľvek literárnu cenu. Písať pre čitateľov alebo pre kritikov? Samozrejme najlepšie by bolo uspokojiť obe skupiny, ale to je pomerne zložité. V prípade, že autor začne byť medzi čitateľmi populárny a jeho knihy sú úspešne predávané, literárni kritici začínajú byť podozrievaví. Naopak, pokiaľ sa autorova kniha na knižnom trhu z nejakého dôvodu neuchytí, samotný autor vníma samého seba najčastejšie ako nepochopeného a hľadá chyby všade naokolo, len nie v sebe.
Literatúra je subjektívna, hoci isté prvky by mala spĺňať, pokiaľ chce byť vnímaná seriózne. Viacerí autori boli pochopení až po smrti. Ich diela sa stali kultovými, hoci vo svojej dobe ostali nepochopenými (Kafka, Bukowski...). Iní, ako napríklad Murakami, si užívajú úspech už počas života. Niektorí spisovatelia berú písanie ako remeslo (Karika, King...). Časť autorov musí zmeniť na istý čas prostredie, aby dokázali napísať román (Nesbo). Sú spisovatelia, ktorí spájajú rodinní život s profesionálnym písaním. Doobeda píšu, potom si idú zabehať do parku, vyzdvihnú deti zo školy a večer trávia s rodinou (Backman, Boyne).
Keby som sa živil ako spisovateľ, v prvom rade by som chcel logicky predať čo najväčší počet kníh a preto by som sa zameral najmä na svojich čitateľov. Pravdepodobne by mi však nebolo úplne jedno, čo si o mne myslí literárna kritika. Keby ma vnímali ako vypočítavého, komerčného autora nízkych žánrov, hnevalo by ma to, no na druhej strane, keby mi mastili páni kritici brucho, vynášali by ma do nebies, no predal by som povedzme 50 kníh, z čoho 30 by si kúpila moja najbližšia rodina a priatelia, tiež by to nebola žiadna výhra. Panuje všeobecný názor, že literárni kritici sú bývalí neúspešní spisovatelia, ktorí si takto liečia svoje komplexy. Možno sa nájdu aj takí, no vo všeobecnosti si myslím, že kvalitní literárni kritici sú veľmi potrební. Problém je v tom, že na našom malom Slovensku sa ľudia delia do rôznych politických frakcií, občianskych združení, záujmových skupín a podobne a vzájomne si mastia svoje pupčeky. Janko podrží Miška, Miško podrží Janka, Rudko napíše pár hrejivých slov na Vladkovu knihu a Vladko potom napíše kvetnaté slová na Rudkov román. A tak tu vznikne akási úzka skupina ľudí, ktorá sa uzavrie v akejsi intelektuálnej bubline, vytešuje sa zo svojich literárnych počinov a ten, kto si dovolí kritizovať ich "dokonalú tvorbu", je jednoducho nezrelý hlupák, nerozumie kvalitnej literatúre a treba ho opľuť.
Literatúra by sa nemala deliť na ľavicovú a pravicovú, na katolícku a ateistickú a na takú a neviem akú. Literatúra je jednoducho literatúra. Pokiaľ je kvalitná, nemôžeme ju pochovať len preto, že autor má názory, ktoré nás vytáčajú. Občas ľudia používajú kritiku ako účinnú zbraň, ktorou chcú odrovnať autora. Neraz však spolu s autorom odrovnajú aj človeka. Načo je to dobré?
Skúsme si to na záver zhrnúť. Nie som zástancom delenia žánrov na nižšie a vyššie. Nech súťažia všetci tí, čo splnia umelecké kritéria a majú šancu priniesť niečo nové a zaujímavé. Netrestajme autorov len preto, lebo sa ich knihy predávajú vo veľkom náklade. Pokiaľ ich tvorba osloví čitateľov, akceptujme to. Nemusím súhlasiť s tzv. ženskými románmi, ale keďže majú pomerne veľkú predajnosť, rešpektujem to. Pokiaľ sa nejaké dielo neuchytí, môže to mať viacero príčin. Občas je potrebné mať aj to potrebné "štestíčko" alebo jednoducho byť v správnom čase na správnom mieste. Mať za sebou kvalitný marketing či silné vydavateľstvo. Treba však byť k svojej tvorbe aj sebakritický. A trpezlivý, pokiaľ to nevyjde na prvý raz. Niekedy stačí vyplniť momentálnu dieru na literárnom trhu (napr. konšpirátor Dan Brown, prípadne načať D/s tému v štýle Päťdesiat odtieňov sivej a podobne).
Nepíšme pre kritikov ani pre čitateľov. Píšme v prvom rade sami pre seba. Dôležité je, aby sme my sami mali dobrý pocit zo svojej tvorby. A pokiaľ je to, čo píšeme dobré, nájde si to časom čitateľov a chytia sa toho aj kritici. Ak aj nie, svet sa nezrúti. Ešte je šanca na posmrtnú slávu a uznanie...
.
RECENZIA: Michail Bulgakov - Zápisky mladého lekára (Európa, 2013)
HODNOTENIE: ****
"V skutočnosti konám naslepo, neviem nič. Doteraz sa mi dajme tomu darilo, úžasné veci dopadli šťastne, no a dnes sa mi nedarilo. Och, srdce mi stíska od osamelosti, od zimy, od toho, že nemám nikoho nablízku. A možno som ešte aj spáchal zločin - zlomil som tú rúčku. Keby som tak mohol k niekomu ísť, hodiť sa niekomu k nohám a povedať, stala sa taká vec, ja, doktor taký a taký, som zlomil novorodeniatku rúčku. Odoberte mi diplom, nie som ho hoden, milí kolegovia, pošlite ma na nútené práce na Sachalin. Fuj, neurasténia!"(s.70).
Vladimír Michajlovič Bomgard, mladý vyštudovaný lekár, ktorý zhruba pred polrokom úspešne ukončil štúdium medicíny, prichádza v roku 1917 do zapadnutej ruskej oblasti Gorelova. Ako začínajúci lekár má obavy, ako to všetko zvládne. A to ešte netuší, s čím všetkým sa vo svojom obvode stretne. Amputácia nohy, komplikovaný pôrod, záškrt malého dievčatka, umierajúca žena, ktorá spadne zo saní, pacient s maláriou, trhanie zuba mladému vojakovi, jednoduchý roľník nakazený syfilisom... Vladimír Michajlovič neustále o sebe pochybuje, cíti sa osamelo, jeho jedinými priateľmi sú zdravotné sestry a pomocný ošetrovateľ.
Pre mňa bola najzaujímavejšou poviedkou posledná, pod názvom Morfium, ktorá hovorí o lekárovi, závislom na lieku, ktorého závislosť doženie až k samovražde. Pri tejto poviedke vychádzal Bulgakov z osobnej skúsenosti. Sám bol silne závislý na morfiu, aj preto pôsobí príbeh tak realisticky.
Bulgakov sa nevyhýba naturalistickým opisom, ktoré dodávajú príbehu potrebnú drsnosť: "Potom som sa trochu spamätal a opatrne som mu odhrnul viečko. Chlapček fňukal, pokúšal sa vrtieť hlavou, ale aj tak som ho zbadal... drobučkú jazvu na sliznici... Ahá... - Keď sme tutok od vás z dvora vyšli... Vtedy to prasklo...
- Netreba, ženská, nemusíš mi hovoriť, -zmätene som povedal, -už viem...
- A vy vraj nemá oko... Pozrime sa, narástlo mu, - a ženská sa výsmešne zachichotala.
-Už viem, čert aby to vzal...zo spodného viečka mu vyrástol velikánsky vred, vyrástol a zatlačil oko, celkom ho zakryl... a keď praskol, hnis vytiekol... a všetko sa dalo do poriadku...-" (s.78).
Obyvatelia Gorelova ešte veľmi neveria lekárom, neraz radšej využijú služby rôznych šarlatánov. Napríklad, aby dieťa počas pôrodu ľahšie vyšlo z matkinho lona, ľudový liečiteľ budúcej matke poradí, aby si rodidlá natrela rafinovaným cukrom, za ktorým dieťa skorej vylezie von. Alebo matka by mala počas pôrodu žuť ľudské vlasy, čo údajne zmierni jej bolesť, kým dieťa príde na svet.
Bulgakov je jeden z mojich najobľúbenejších ruských autorov a nesklamali ma ani jeho Zápisky mladého lekára. Sú to autorove autobiografické záznamy, sám pôsobil ako lekár v jednej zapadnutej oblasti. Poviedky nie sú dlhé, majú však silnú výpovednú hodnotu. Nenechajte sa odradiť trochu zastaralým autorovým jazykom, určite si naň po druhej, tretej poviedke zvyknete. Príjemné, aj keď miestami drsné čítanie. Rusko ani ruskí národ neprestáva fascinovať. Rovnako tak ruskí spisovatelia. Vyššie hodnotenie som sa rozhodol dať Bulgakovovej knihe najmä po prečítaní poslednej poviedky - Morfium.
"V skutočnosti konám naslepo, neviem nič. Doteraz sa mi dajme tomu darilo, úžasné veci dopadli šťastne, no a dnes sa mi nedarilo. Och, srdce mi stíska od osamelosti, od zimy, od toho, že nemám nikoho nablízku. A možno som ešte aj spáchal zločin - zlomil som tú rúčku. Keby som tak mohol k niekomu ísť, hodiť sa niekomu k nohám a povedať, stala sa taká vec, ja, doktor taký a taký, som zlomil novorodeniatku rúčku. Odoberte mi diplom, nie som ho hoden, milí kolegovia, pošlite ma na nútené práce na Sachalin. Fuj, neurasténia!"(s.70).
Vladimír Michajlovič Bomgard, mladý vyštudovaný lekár, ktorý zhruba pred polrokom úspešne ukončil štúdium medicíny, prichádza v roku 1917 do zapadnutej ruskej oblasti Gorelova. Ako začínajúci lekár má obavy, ako to všetko zvládne. A to ešte netuší, s čím všetkým sa vo svojom obvode stretne. Amputácia nohy, komplikovaný pôrod, záškrt malého dievčatka, umierajúca žena, ktorá spadne zo saní, pacient s maláriou, trhanie zuba mladému vojakovi, jednoduchý roľník nakazený syfilisom... Vladimír Michajlovič neustále o sebe pochybuje, cíti sa osamelo, jeho jedinými priateľmi sú zdravotné sestry a pomocný ošetrovateľ.
Pre mňa bola najzaujímavejšou poviedkou posledná, pod názvom Morfium, ktorá hovorí o lekárovi, závislom na lieku, ktorého závislosť doženie až k samovražde. Pri tejto poviedke vychádzal Bulgakov z osobnej skúsenosti. Sám bol silne závislý na morfiu, aj preto pôsobí príbeh tak realisticky.
Bulgakov sa nevyhýba naturalistickým opisom, ktoré dodávajú príbehu potrebnú drsnosť: "Potom som sa trochu spamätal a opatrne som mu odhrnul viečko. Chlapček fňukal, pokúšal sa vrtieť hlavou, ale aj tak som ho zbadal... drobučkú jazvu na sliznici... Ahá... - Keď sme tutok od vás z dvora vyšli... Vtedy to prasklo...
- Netreba, ženská, nemusíš mi hovoriť, -zmätene som povedal, -už viem...
- A vy vraj nemá oko... Pozrime sa, narástlo mu, - a ženská sa výsmešne zachichotala.
-Už viem, čert aby to vzal...zo spodného viečka mu vyrástol velikánsky vred, vyrástol a zatlačil oko, celkom ho zakryl... a keď praskol, hnis vytiekol... a všetko sa dalo do poriadku...-" (s.78).
Obyvatelia Gorelova ešte veľmi neveria lekárom, neraz radšej využijú služby rôznych šarlatánov. Napríklad, aby dieťa počas pôrodu ľahšie vyšlo z matkinho lona, ľudový liečiteľ budúcej matke poradí, aby si rodidlá natrela rafinovaným cukrom, za ktorým dieťa skorej vylezie von. Alebo matka by mala počas pôrodu žuť ľudské vlasy, čo údajne zmierni jej bolesť, kým dieťa príde na svet.
Bulgakov je jeden z mojich najobľúbenejších ruských autorov a nesklamali ma ani jeho Zápisky mladého lekára. Sú to autorove autobiografické záznamy, sám pôsobil ako lekár v jednej zapadnutej oblasti. Poviedky nie sú dlhé, majú však silnú výpovednú hodnotu. Nenechajte sa odradiť trochu zastaralým autorovým jazykom, určite si naň po druhej, tretej poviedke zvyknete. Príjemné, aj keď miestami drsné čítanie. Rusko ani ruskí národ neprestáva fascinovať. Rovnako tak ruskí spisovatelia. Vyššie hodnotenie som sa rozhodol dať Bulgakovovej knihe najmä po prečítaní poslednej poviedky - Morfium.
piatok 6. októbra 2017
RECENZIA: Fahri Balliu - Diablova žena (Naše vojsko, 2012)
HODNOTENIE: ***
"Nedžmije Hodžová nejednou přímo iniciovala plán a vybrala lidi určené k přímým utokum na spisovatele Ismaila Kadereho, když dala do pohybu celý svuj politický ansábl, jenž cirkuloval mezi Albánií a diasporou, Titovci někde v Prištině. Nedžmije Hodžová utrpěla jenom jednu oficiální porážku, a to v případe Kadareho.
Tento spisovatel, který prokoukl komplikovaný kriminální mechanizmus perzekuce, dobře věděl, jaká byla role Nedžmije, přesto se nenechal oklamat jakýmkoli svody a lstivostí. Naopak, načrtl její portrét jako jedné z nejkrutějších postav historie.
Duel Ismaila Kadareho s diktaturou vyhrál spisovatel díky své literární činnosti a také proto, že byl symbolem své doby a vzhlížela k němu veškerá inteligence, obzvláště mladí intelektuálové. Kdyby došlo k jeho odstranění, diktatura by sama dala do rukou trumfy těm, kteří již ztráceli naději. Hodža proto zabrzdil píli Nedžmije a Státní bezpečnosti, neboť věděl, že s postavou Kadareho by mohl docílit obvinění sebe sama. Diktatora byla zodpovědná za tolik zločinu, že by nemohla čelit a odolat duelu, který by poprvé jistě vyvolal reakci Západu." (s.126).
Diktátori sú väčšinou tragikomické postavy dejín. Aj keď viacej tragické ako komické. V prípade moderných diktátorov ostávali ich manželky prevažne v úzadí. Výnimku tvorili azda len Rumun Nicolae Ceausescu a Albánec Enver Hodža.
Hodžova manželka Nedžmije Hodžová, rodená Džugliniová, mala na svojho manžela významný vplyv a neraz ho v krutostiach ešte predčila. Táto ambiciózna žena pochádzala z chudobných pomerov a svoju kariéru odštartovala už ako sedemnásťročná, keď sa začala významnejšie angažovať v ľavicovom hnutí. Práve politika ju spojila s jej budúcim manželom Enverom. Ich vzťah nebol založený na vášnivej láske, bol to skôr vzájomný rešpekt.
Kým komunistická strana v Albánsku prebrala v krajine moc, musela sa vysporiadať s albánskym kráľom Ahmetom Zoguom.
V roku 1946 sa stal Enver Hodža 1. tajomníkom albánskej komunistickej strany a svoju moc si udržal až do smrti, v roku 1985.
Za ten čas stihol Albánsko vyhlásiť za prvú ateistickú krajinu na svete (cirkevných predstaviteľov zavrel do pracovných táborov alebo ich nechal rovno postrieľať), prenasledoval umelcov, ktorí nabrali odvahu kritizovať štýl jeho vlády, musel riešiť susedské vzťahy s bývalou Juhosláviou na čele s Titom, zbratal sa aj pohádal so Sovietskym zväzom (po vpáde spojeneckých vojsk, v roku 1968 do Československa, inicioval výstup Albánska z Varšavskej zmluvy), orientoval sa na politiku veľkého čínskeho diktátora Maa Ce -Tunga. Nechal postaviť tisíce bunkrov po celej krajine z obavy pred vojnou s imperialistami, čo v podstate priviedlo krajinu k bankrotu.
Po celý čas stála verne po jeho boku Nedžmije Hodžová, prvá dáma Albánska. V Albánsku bola pre svoju krutú povahu medzi obyvateľmi potichu prezývaná aj Šelma.
"Nedžmije Hodžová byla celé roky vedoucí Albánskeho ženského spoločenstí, osud žen -jejich spolubojovnic -je znám, zmiňme tedy alespoň Floru Dishnicovou, Nadžiji Dumeovou anebo ženu Kadriho Hodži. Když se spočítají ženy opačného politického přesvědčení, "ženy -nepřítelkyně", jejich smýšlení bylo od počátku v rozporu s komunizmem, odkryje se obraz plný krve a lidského masa. Za 50 let bylo posláno do vězení 7367 a internováno 10 792 žen a deportováno bylo 11 536 rodin." (s.88).
"Samotná Nedžmije byla a stále je velmi duležitým prvkem v politické historii Svazu spisovatelu, opovrhovala jejich osudem a životem a dobré či špatné skutky se nezřídka vracely jako obvinění proti nim. Dokonce když hovořila o vztazích Envera a spisovateli, aby poukázala na přátelství mezi Nondou Bulkou* a Hodžou, zapoměla, že synovec Bulky, novinář ATSH (Albánské tiskové agentury). krerý uprchl ze země, byl první, který na Západě hovořil o sexuálních deviacích albánských komunistických vudcu." (s.122).
* Bulka bol počas Hodžovej vlády jeho stúpencom a prominentným albánskym autorom prozaických diel.
Ako to už v prípade diktátorov väčšinou býva, zatiaľ čo krajina sa topila v dlhoch a chudobe, Nedžmije si spoločne s manželom užívali luxus na úrovni bohatých prominentných západných párov. Enver Hodža si budoval kult osobnosti takmer po celý svoj život. Následky jeho krutej politiky pociťujú obyvatelia krajiny v podstate dodnes. Našťastie Albánsko sa už postupne dostáva z dlhoročnej izolácie a najmä vďaka napredovaniu cestovného ruchu už nie je len smutnou atrakciou hrozného režimu, ale aj čoraz atraktívnou destináciou pre dovolenkárov z celej Európy, vrátane Slovenska.
Napriek neveľkému rozsahu tohto historického dokumentu (necelých 170 strán), sa v knihe stretneme s množstvom mien. ktoré boli nejakým spôsobom prepojené s Enverom Hodžom a jeho manželkou Nedžmije. Tá mimochodom stále žije (má úctyhodných 96 rokov) a aj napriek krutým skutkom, za ktoré bola počas vlády svojho manžela spoluzodpovedná, dožíva svoj život v pokoji. Hoci kniha nesie názov Diablova žena, postava samotnej Nedžmije je len sprievodná, autor sa zaoberá najmä albánskou politikou ako celku. V prípade, že vás zaujíma ako fungoval systém v Albánsku počas vlády Envera Hodžu, odporúčam vám siahnuť po knihe Ismaila Kadareho -Spiritus. Výborná vec.
Diablova žena nie je kniha pre každého. Pri jej čítaní je potrebné obrniť sa trpezlivosťou, lebo je zahltená množstvom informácií a každú chvíľu je potrebné čítať poznámky pod čiarou. Samozrejme, pokiaľ ste znalcom Hodžovej politiky a vyznáte sa v menách, ktoré sú s jeho menom prepojené, potom máte o starosť menej. V každom prípade sa dozviete veľa zaujímavých informácii o politikovi, ktorý istým spôsobom nemal ďaleko k pánovi, ktorí dnes stojí na čele Severnej Kórey.
"Nedžmije Hodžová nejednou přímo iniciovala plán a vybrala lidi určené k přímým utokum na spisovatele Ismaila Kadereho, když dala do pohybu celý svuj politický ansábl, jenž cirkuloval mezi Albánií a diasporou, Titovci někde v Prištině. Nedžmije Hodžová utrpěla jenom jednu oficiální porážku, a to v případe Kadareho.
Tento spisovatel, který prokoukl komplikovaný kriminální mechanizmus perzekuce, dobře věděl, jaká byla role Nedžmije, přesto se nenechal oklamat jakýmkoli svody a lstivostí. Naopak, načrtl její portrét jako jedné z nejkrutějších postav historie.
Duel Ismaila Kadareho s diktaturou vyhrál spisovatel díky své literární činnosti a také proto, že byl symbolem své doby a vzhlížela k němu veškerá inteligence, obzvláště mladí intelektuálové. Kdyby došlo k jeho odstranění, diktatura by sama dala do rukou trumfy těm, kteří již ztráceli naději. Hodža proto zabrzdil píli Nedžmije a Státní bezpečnosti, neboť věděl, že s postavou Kadareho by mohl docílit obvinění sebe sama. Diktatora byla zodpovědná za tolik zločinu, že by nemohla čelit a odolat duelu, který by poprvé jistě vyvolal reakci Západu." (s.126).
Diktátori sú väčšinou tragikomické postavy dejín. Aj keď viacej tragické ako komické. V prípade moderných diktátorov ostávali ich manželky prevažne v úzadí. Výnimku tvorili azda len Rumun Nicolae Ceausescu a Albánec Enver Hodža.
Hodžova manželka Nedžmije Hodžová, rodená Džugliniová, mala na svojho manžela významný vplyv a neraz ho v krutostiach ešte predčila. Táto ambiciózna žena pochádzala z chudobných pomerov a svoju kariéru odštartovala už ako sedemnásťročná, keď sa začala významnejšie angažovať v ľavicovom hnutí. Práve politika ju spojila s jej budúcim manželom Enverom. Ich vzťah nebol založený na vášnivej láske, bol to skôr vzájomný rešpekt.
Kým komunistická strana v Albánsku prebrala v krajine moc, musela sa vysporiadať s albánskym kráľom Ahmetom Zoguom.
V roku 1946 sa stal Enver Hodža 1. tajomníkom albánskej komunistickej strany a svoju moc si udržal až do smrti, v roku 1985.
Za ten čas stihol Albánsko vyhlásiť za prvú ateistickú krajinu na svete (cirkevných predstaviteľov zavrel do pracovných táborov alebo ich nechal rovno postrieľať), prenasledoval umelcov, ktorí nabrali odvahu kritizovať štýl jeho vlády, musel riešiť susedské vzťahy s bývalou Juhosláviou na čele s Titom, zbratal sa aj pohádal so Sovietskym zväzom (po vpáde spojeneckých vojsk, v roku 1968 do Československa, inicioval výstup Albánska z Varšavskej zmluvy), orientoval sa na politiku veľkého čínskeho diktátora Maa Ce -Tunga. Nechal postaviť tisíce bunkrov po celej krajine z obavy pred vojnou s imperialistami, čo v podstate priviedlo krajinu k bankrotu.
Po celý čas stála verne po jeho boku Nedžmije Hodžová, prvá dáma Albánska. V Albánsku bola pre svoju krutú povahu medzi obyvateľmi potichu prezývaná aj Šelma.
"Nedžmije Hodžová byla celé roky vedoucí Albánskeho ženského spoločenstí, osud žen -jejich spolubojovnic -je znám, zmiňme tedy alespoň Floru Dishnicovou, Nadžiji Dumeovou anebo ženu Kadriho Hodži. Když se spočítají ženy opačného politického přesvědčení, "ženy -nepřítelkyně", jejich smýšlení bylo od počátku v rozporu s komunizmem, odkryje se obraz plný krve a lidského masa. Za 50 let bylo posláno do vězení 7367 a internováno 10 792 žen a deportováno bylo 11 536 rodin." (s.88).
"Samotná Nedžmije byla a stále je velmi duležitým prvkem v politické historii Svazu spisovatelu, opovrhovala jejich osudem a životem a dobré či špatné skutky se nezřídka vracely jako obvinění proti nim. Dokonce když hovořila o vztazích Envera a spisovateli, aby poukázala na přátelství mezi Nondou Bulkou* a Hodžou, zapoměla, že synovec Bulky, novinář ATSH (Albánské tiskové agentury). krerý uprchl ze země, byl první, který na Západě hovořil o sexuálních deviacích albánských komunistických vudcu." (s.122).
* Bulka bol počas Hodžovej vlády jeho stúpencom a prominentným albánskym autorom prozaických diel.
Ako to už v prípade diktátorov väčšinou býva, zatiaľ čo krajina sa topila v dlhoch a chudobe, Nedžmije si spoločne s manželom užívali luxus na úrovni bohatých prominentných západných párov. Enver Hodža si budoval kult osobnosti takmer po celý svoj život. Následky jeho krutej politiky pociťujú obyvatelia krajiny v podstate dodnes. Našťastie Albánsko sa už postupne dostáva z dlhoročnej izolácie a najmä vďaka napredovaniu cestovného ruchu už nie je len smutnou atrakciou hrozného režimu, ale aj čoraz atraktívnou destináciou pre dovolenkárov z celej Európy, vrátane Slovenska.
Napriek neveľkému rozsahu tohto historického dokumentu (necelých 170 strán), sa v knihe stretneme s množstvom mien. ktoré boli nejakým spôsobom prepojené s Enverom Hodžom a jeho manželkou Nedžmije. Tá mimochodom stále žije (má úctyhodných 96 rokov) a aj napriek krutým skutkom, za ktoré bola počas vlády svojho manžela spoluzodpovedná, dožíva svoj život v pokoji. Hoci kniha nesie názov Diablova žena, postava samotnej Nedžmije je len sprievodná, autor sa zaoberá najmä albánskou politikou ako celku. V prípade, že vás zaujíma ako fungoval systém v Albánsku počas vlády Envera Hodžu, odporúčam vám siahnuť po knihe Ismaila Kadareho -Spiritus. Výborná vec.
Diablova žena nie je kniha pre každého. Pri jej čítaní je potrebné obrniť sa trpezlivosťou, lebo je zahltená množstvom informácií a každú chvíľu je potrebné čítať poznámky pod čiarou. Samozrejme, pokiaľ ste znalcom Hodžovej politiky a vyznáte sa v menách, ktoré sú s jeho menom prepojené, potom máte o starosť menej. V každom prípade sa dozviete veľa zaujímavých informácii o politikovi, ktorý istým spôsobom nemal ďaleko k pánovi, ktorí dnes stojí na čele Severnej Kórey.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)