DRSNÉ REČI, SPEV VRAJ LIEČI
 |
| MOJE OBĽÚBENÉ KULISY |
 |
| PÁR MINÚT PRED NAKRÚCANÍM |
piatok 23. júna 2017
RECENZIA: Keith Stuart - Chlapec z kociek (Plus, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Minulý rok nám po nekonečných mesiacoch testov a pohovorov pediatrička oznámila, že sa Sam nachádza v hornej časti autistického spektra. V časti samostatnejších jedincov. V nenáročnej časti. Má ťažkosti s vyjadrovaním, bojí sa spoločenských interakcií, neznesie hlasné zvuky, je posadnutý istými vecami, a keď niečomu nerozumie alebo sa zľakne, dá to výrazne a celým telom najavo. Napriek tomu všetkému nám lekárka chcela naznačiť, že v porovnaní s inými rodičmi autistov sme obišli dobre." (s.16).
Keďže som tri roky pracoval ako asistent učiteľa na špeciálnej základnej škole, viem aké je náročné starať sa o deti, ktoré sú mentálne alebo zdravotne postihnuté. Obdivujem všetkých rodičov, ktorí denne zápasia s množstvom problémov. V škole, na úradoch, v domácnosti, v spoločnosti.
Alex Rowe spoločne s manželkou Jody vychovávajú osemročného syna Sama. Výchova autistického chlapca vážnym spôsobom naštrbí ich harmonický vzťah. Alex pracuje ako hypotekárny poradca, zatiaľ čo Jody všetok čas venuje starostlivosti o syna. "Výšku som ukončil s takými istými predstavami o budúcnosti ako väčšina absolventov humanitných vied: s absolútne žiadnymi, ak nerátam, čo ja viem, nejaké miesto stážistu v New Statesmane." (s.76).
Keď bol Alex ešte malý, jeho brata Georgea zrazilo auto a on sa s tragickou udalosťou stále nedokázal vyrovnať. Okrem toho má aj mladšiu sestru Emmu, ktorá neustále lieta po svete a snaží sa nájsť samú seba. S mamou sa takmer vôbec nestretávajú, len občas si zavolajú, aby sa vzájomne uistili, že ten druhý ešte žije. Alex má našťastie výborného kamoša Dana, ktorý mu istým spôsobom nahrádza mŕtveho brata. Keď sa Alex s Jody dohodnú, že si dajú vo vzťahu niečo ako pauzu, Alex sa nasťahuje k Danovi. Aby toho nebolo málo, čoskoro príde o prácu. Vymenia si úlohy. Jody nastúpi do zamestnania a Alex ostáva doma. Teraz má viacej času starať sa o Sama. Spočiatku je opatrný. Občas vezme syna do kaviarne na kapučíno a tam sa zoznámi s príťažlivou ženou Prudence, ktorá vychováva dievčatko Oliviu. Ďalšia krásna žena, ktorá vstúpi do Alexovho života (stretnú sa v rovnakej kaviarni ako predtým s Prudence), sa volá Isobel. Tá vychováva autistického chlapca Jamieiho. To však nie je jediné, čo Alexa s Isobel spája. Obaja cítia, že ich vzájomné sympatie prekračujú hranice dobrého priateľstva. Alexova manželka Jody rieši krízu v manželstve stretávaním sa so solventným mužom, ktorého pozná ešte z mladosti - Richardom. Alex cíti, že Jody sa mu pomaličky vytráca. Je bez práce, starostlivosť o autistické dieťa mu dáva psychicky zabrať, uvedomuje si, že začína rezignovať. Občas zájde za rodinnými priateľmi Mattom a Clare, ktorí spoločne vychovávajú kopec detí. Matt je veľkým fanúšikom futbalového klubu FC Southampton a nedávno prepadol stávkovaniu. Clare podozrieva manžela z nevery. Do celého tohto zmätku sa vracia po rokoch späť do Británie Alexova sestra Emma. Zdá sa, že už chýba len záverečné tornádo, ktoré definitívne pochová Alexov komplikovaný život. Našťastie je tu ešte počítačová hra pod názvom Minecraft, ktorá výrazným spôsobom dopomôže hlavnému hrdinovi, aby si cez syna opäť našiel cestu k manželke.
Paradoxne manželská kríza, strata zamestnania a viacej času v spoločnosti syna (o ktorú predtým veľmi nestál), dopomôžu jednému mladému mužovi z Bristolu k tomu, aby si uvedomil, čo je v živote naozaj dôležité.
Veľmi sympatická kniha, ktorá spočiatku vyzerá ako sentimentálny nárek nejakého týpka, sa postupne mení na zaujímavý príbeh, ktorý Vám ukáže, aké hodnoty sú v živote skutočne dôležité.
Výborne zvládnutá formálna stránka románu ešte vylepší celkový dojem.
Keith Stuart sa pri písaní románu inšpiroval vlastnými zážitkami, keďže aj on vychováva autistické dieťa, ale je to najmä kombinácia fikcie a občasných reálnych príhod. Aj preto sa dokážeme reálne vcítiť do stavu hlavného hrdinu vo chvíli, keď jeho syn vykrikuje na verejnosti a on by sa najradšej prepadol od hanby pod zem, alebo keď Alexovi vybuchnú nervy, lebo dlhé minúty sa mu nedarí utíšiť svojho potomka a pod.
Román je písaný zrozumiteľným jazykom. Sú v ňom použité hovorové slová, nechýba ani humor, hlbšie myšlienky a zaujímavé výroky. "Život je výprava, nie prechádzka. Preto je taký ťažký." (s.356). Autor odkazuje vo svojom diele na viacero skvelých filmov, napr. Čeľuste, Mad Max, Saw, Návrat do budúcnosti....
"Minulý rok nám po nekonečných mesiacoch testov a pohovorov pediatrička oznámila, že sa Sam nachádza v hornej časti autistického spektra. V časti samostatnejších jedincov. V nenáročnej časti. Má ťažkosti s vyjadrovaním, bojí sa spoločenských interakcií, neznesie hlasné zvuky, je posadnutý istými vecami, a keď niečomu nerozumie alebo sa zľakne, dá to výrazne a celým telom najavo. Napriek tomu všetkému nám lekárka chcela naznačiť, že v porovnaní s inými rodičmi autistov sme obišli dobre." (s.16).
Keďže som tri roky pracoval ako asistent učiteľa na špeciálnej základnej škole, viem aké je náročné starať sa o deti, ktoré sú mentálne alebo zdravotne postihnuté. Obdivujem všetkých rodičov, ktorí denne zápasia s množstvom problémov. V škole, na úradoch, v domácnosti, v spoločnosti.
Alex Rowe spoločne s manželkou Jody vychovávajú osemročného syna Sama. Výchova autistického chlapca vážnym spôsobom naštrbí ich harmonický vzťah. Alex pracuje ako hypotekárny poradca, zatiaľ čo Jody všetok čas venuje starostlivosti o syna. "Výšku som ukončil s takými istými predstavami o budúcnosti ako väčšina absolventov humanitných vied: s absolútne žiadnymi, ak nerátam, čo ja viem, nejaké miesto stážistu v New Statesmane." (s.76).
Keď bol Alex ešte malý, jeho brata Georgea zrazilo auto a on sa s tragickou udalosťou stále nedokázal vyrovnať. Okrem toho má aj mladšiu sestru Emmu, ktorá neustále lieta po svete a snaží sa nájsť samú seba. S mamou sa takmer vôbec nestretávajú, len občas si zavolajú, aby sa vzájomne uistili, že ten druhý ešte žije. Alex má našťastie výborného kamoša Dana, ktorý mu istým spôsobom nahrádza mŕtveho brata. Keď sa Alex s Jody dohodnú, že si dajú vo vzťahu niečo ako pauzu, Alex sa nasťahuje k Danovi. Aby toho nebolo málo, čoskoro príde o prácu. Vymenia si úlohy. Jody nastúpi do zamestnania a Alex ostáva doma. Teraz má viacej času starať sa o Sama. Spočiatku je opatrný. Občas vezme syna do kaviarne na kapučíno a tam sa zoznámi s príťažlivou ženou Prudence, ktorá vychováva dievčatko Oliviu. Ďalšia krásna žena, ktorá vstúpi do Alexovho života (stretnú sa v rovnakej kaviarni ako predtým s Prudence), sa volá Isobel. Tá vychováva autistického chlapca Jamieiho. To však nie je jediné, čo Alexa s Isobel spája. Obaja cítia, že ich vzájomné sympatie prekračujú hranice dobrého priateľstva. Alexova manželka Jody rieši krízu v manželstve stretávaním sa so solventným mužom, ktorého pozná ešte z mladosti - Richardom. Alex cíti, že Jody sa mu pomaličky vytráca. Je bez práce, starostlivosť o autistické dieťa mu dáva psychicky zabrať, uvedomuje si, že začína rezignovať. Občas zájde za rodinnými priateľmi Mattom a Clare, ktorí spoločne vychovávajú kopec detí. Matt je veľkým fanúšikom futbalového klubu FC Southampton a nedávno prepadol stávkovaniu. Clare podozrieva manžela z nevery. Do celého tohto zmätku sa vracia po rokoch späť do Británie Alexova sestra Emma. Zdá sa, že už chýba len záverečné tornádo, ktoré definitívne pochová Alexov komplikovaný život. Našťastie je tu ešte počítačová hra pod názvom Minecraft, ktorá výrazným spôsobom dopomôže hlavnému hrdinovi, aby si cez syna opäť našiel cestu k manželke.
Paradoxne manželská kríza, strata zamestnania a viacej času v spoločnosti syna (o ktorú predtým veľmi nestál), dopomôžu jednému mladému mužovi z Bristolu k tomu, aby si uvedomil, čo je v živote naozaj dôležité.
Veľmi sympatická kniha, ktorá spočiatku vyzerá ako sentimentálny nárek nejakého týpka, sa postupne mení na zaujímavý príbeh, ktorý Vám ukáže, aké hodnoty sú v živote skutočne dôležité.
Výborne zvládnutá formálna stránka románu ešte vylepší celkový dojem.
Keith Stuart sa pri písaní románu inšpiroval vlastnými zážitkami, keďže aj on vychováva autistické dieťa, ale je to najmä kombinácia fikcie a občasných reálnych príhod. Aj preto sa dokážeme reálne vcítiť do stavu hlavného hrdinu vo chvíli, keď jeho syn vykrikuje na verejnosti a on by sa najradšej prepadol od hanby pod zem, alebo keď Alexovi vybuchnú nervy, lebo dlhé minúty sa mu nedarí utíšiť svojho potomka a pod.
Román je písaný zrozumiteľným jazykom. Sú v ňom použité hovorové slová, nechýba ani humor, hlbšie myšlienky a zaujímavé výroky. "Život je výprava, nie prechádzka. Preto je taký ťažký." (s.356). Autor odkazuje vo svojom diele na viacero skvelých filmov, napr. Čeľuste, Mad Max, Saw, Návrat do budúcnosti....
štvrtok 22. júna 2017
RECENZIA: Oliver Bourdeaut - Čakanie na Bojanglesa (Oden, 2017)
HODNOTENIE: **
"Mama mi často rozprávala príbeh Mistra Bojanglesa. Ten príbeh bol ako jeho hudba: krásny, roztancovaný a melancholický. Rodičia zbožňovali slow s pánom Bojanglesom práve preto, lebo to bola hudba na city. Spevák a tanečník žil v New Orleanse, i keď to bolo už dávno, v starých časoch, keď tam ešte nebolo nič nové. Spočiatku cestoval so svojím psom v starých handrách po juhu iného svetadiela. Chodil teda, stále v tých starých handrách, tancovať do barov. Tancoval na Pána Bonjanglesa, tancoval skutočne bez zastávky, tak ako moji rodičia. Ľudia mu platili pivá, len aby tancoval, a tak vo svojich obrovských nohaviciach tancoval, vysoko vyskakoval a mäkko dopadal na zem. Mama mi povedala, že tancoval preto, aby privolal naspäť svojho psa, čo sa dozvedela zo spoľahlivého prameňa. A pokiaľ išlo o ňu, tancovala preto, aby privolala Pána Bojanglesa. Tancovala bez zastávky iba preňho. Jednoducho, chcela, aby opäť prišiel." (s.25).
Príbeh rozpráva malý chlapec, do ktorého autor vložil svoje vlastné spomienky a zážitky z detstva. Jeho otec Georges vlastní niekoľko staníc technickej kontroly, čo bezproblémovo finančne zabezpečí rodinu. Chlapcova mama Geogette pracuje ako žena v domácnosti. Chlapec si nedokáže nájsť miesto v živote. V škole ho ostatní spolužiaci neprijímajú, najšťastnejší sa cíti v spoločnosti rodičov, ktorých veľkou záľubou je tanec. Za usporené peniaze si rodina kúpi letné sídlo v Španielsku. Snažia sa užívať si život naplno, čo sa im dlhé obdobie aj skutočne darí. Lenže potom začne mať chlapcova mama psychické problémy (hoci ja som mal počas čítania románu pocit, že ich majú všetci traja) a chlapec s otcom sú nútení zaviesť mamu na psychiatrické liečenie. Odvtedy ide všetko dole kopcom...
Stopäťdesiat stranový román nemá v podstate žiadny dej. Je to niečo ako ako Dalího surrealizmus. Kniha sa snaží zachytiť pohyb, život, hravosť. Je tu niekoľko vtipných momentov, ktoré si zaslúžia pochvalu: "Po ukončení príbehu so stanicami technickej kontroly už otec nemusel včasráno vstávať, aby nás uživil, takže sa dal na písanie kníh. Písal v každom čase a veľa. Usadil sa za veľký písací stôl nad svoj papier a písal a písal. Pri písaní sa smial, spisoval všetko, čo mu pripadalo smiešne, plnil fajku tabakom, popolník popolom, izbu dymom, papier atramentom. Jediné, čo sa vyprázdňovalo, boli šálky kávy a fľaše s namiešanými nápojmi. Lenže odpoveď vydavateľov bola stále rovnaká: -Je to dobre napísané, má to humor, ale nemá to ani hlavu ani pätu.- Matka v snahe utešiť ho a uľahčiť mu tieto zamietavé odpovede hovorievala:
-Videl už niekto knihu s hlavou a pätou? Sotva!-
Poriadne sme sa na tom nasmiali." (s.14).
Mimochodom táto charakteristika je veľmi výstižná aj pre román Čakanie na Bojanglesa.
"-Môj malý, v živote sú dve kategórie ľudí, ktorým sa treba za každú cenu vyhýbať. Vegetariáni a profesionálni cyklisti. Tým prvým preto, lebo človek odmietajúci zjesť pečené rebierko musel byť v minulom živote určite ľudožrút. A druhým preto, lebo človek, ktorý si dáva do zadku čapík a surovo si napchá vajcia do tesných svetielkujúcich cyklonohavíc, aby potom zboku vyliezol na bicykel, nemôže mať všetkých päť pohromade. Takže ak raz stretneš vegetariánskeho cyklistu, dám ti radu, chlapče. Poriadne doňho strč, aby si získal čas, a čo najrýchlejšie a čo najďalej utekaj!-" (s.47).
"Tri noci v týždni sme mávali jedného hosťa. Senátor opustil panstvo v srdci Francúzska a usídlil sa vo svojom. Otec mu dal nežnú prezývku Špina." (s.21).
Príbeh budete v románe hľadať len veľmi ťažko. Neraz som mal pocit, že mám pred sebou tanec dvoch sfetovaných koní, ktoré tancujú tango na plávajúcej podlahe.
Amélia z Montmartru v podaní Audrey Tautou bola tak milo streštená, že sa nedalo neobľúbiť si ju, Vianova Pena dní vystihla správnu mieru medzi realitou a šibnutosťou, no Čakanie na Bojanglesa je už za hranicou. Nielenže to nemá hlavu ani pätu, ale nemá to žiadny šarm ani šmrnc. Chýba tomu francúzsky pôvab. Je to po slovensky povedané jalové a bez života.
"Mama mi často rozprávala príbeh Mistra Bojanglesa. Ten príbeh bol ako jeho hudba: krásny, roztancovaný a melancholický. Rodičia zbožňovali slow s pánom Bojanglesom práve preto, lebo to bola hudba na city. Spevák a tanečník žil v New Orleanse, i keď to bolo už dávno, v starých časoch, keď tam ešte nebolo nič nové. Spočiatku cestoval so svojím psom v starých handrách po juhu iného svetadiela. Chodil teda, stále v tých starých handrách, tancovať do barov. Tancoval na Pána Bonjanglesa, tancoval skutočne bez zastávky, tak ako moji rodičia. Ľudia mu platili pivá, len aby tancoval, a tak vo svojich obrovských nohaviciach tancoval, vysoko vyskakoval a mäkko dopadal na zem. Mama mi povedala, že tancoval preto, aby privolal naspäť svojho psa, čo sa dozvedela zo spoľahlivého prameňa. A pokiaľ išlo o ňu, tancovala preto, aby privolala Pána Bojanglesa. Tancovala bez zastávky iba preňho. Jednoducho, chcela, aby opäť prišiel." (s.25).
Príbeh rozpráva malý chlapec, do ktorého autor vložil svoje vlastné spomienky a zážitky z detstva. Jeho otec Georges vlastní niekoľko staníc technickej kontroly, čo bezproblémovo finančne zabezpečí rodinu. Chlapcova mama Geogette pracuje ako žena v domácnosti. Chlapec si nedokáže nájsť miesto v živote. V škole ho ostatní spolužiaci neprijímajú, najšťastnejší sa cíti v spoločnosti rodičov, ktorých veľkou záľubou je tanec. Za usporené peniaze si rodina kúpi letné sídlo v Španielsku. Snažia sa užívať si život naplno, čo sa im dlhé obdobie aj skutočne darí. Lenže potom začne mať chlapcova mama psychické problémy (hoci ja som mal počas čítania románu pocit, že ich majú všetci traja) a chlapec s otcom sú nútení zaviesť mamu na psychiatrické liečenie. Odvtedy ide všetko dole kopcom...
Stopäťdesiat stranový román nemá v podstate žiadny dej. Je to niečo ako ako Dalího surrealizmus. Kniha sa snaží zachytiť pohyb, život, hravosť. Je tu niekoľko vtipných momentov, ktoré si zaslúžia pochvalu: "Po ukončení príbehu so stanicami technickej kontroly už otec nemusel včasráno vstávať, aby nás uživil, takže sa dal na písanie kníh. Písal v každom čase a veľa. Usadil sa za veľký písací stôl nad svoj papier a písal a písal. Pri písaní sa smial, spisoval všetko, čo mu pripadalo smiešne, plnil fajku tabakom, popolník popolom, izbu dymom, papier atramentom. Jediné, čo sa vyprázdňovalo, boli šálky kávy a fľaše s namiešanými nápojmi. Lenže odpoveď vydavateľov bola stále rovnaká: -Je to dobre napísané, má to humor, ale nemá to ani hlavu ani pätu.- Matka v snahe utešiť ho a uľahčiť mu tieto zamietavé odpovede hovorievala:
-Videl už niekto knihu s hlavou a pätou? Sotva!-
Poriadne sme sa na tom nasmiali." (s.14).
Mimochodom táto charakteristika je veľmi výstižná aj pre román Čakanie na Bojanglesa.
"-Môj malý, v živote sú dve kategórie ľudí, ktorým sa treba za každú cenu vyhýbať. Vegetariáni a profesionálni cyklisti. Tým prvým preto, lebo človek odmietajúci zjesť pečené rebierko musel byť v minulom živote určite ľudožrút. A druhým preto, lebo človek, ktorý si dáva do zadku čapík a surovo si napchá vajcia do tesných svetielkujúcich cyklonohavíc, aby potom zboku vyliezol na bicykel, nemôže mať všetkých päť pohromade. Takže ak raz stretneš vegetariánskeho cyklistu, dám ti radu, chlapče. Poriadne doňho strč, aby si získal čas, a čo najrýchlejšie a čo najďalej utekaj!-" (s.47).
"Tri noci v týždni sme mávali jedného hosťa. Senátor opustil panstvo v srdci Francúzska a usídlil sa vo svojom. Otec mu dal nežnú prezývku Špina." (s.21).
Príbeh budete v románe hľadať len veľmi ťažko. Neraz som mal pocit, že mám pred sebou tanec dvoch sfetovaných koní, ktoré tancujú tango na plávajúcej podlahe.
Amélia z Montmartru v podaní Audrey Tautou bola tak milo streštená, že sa nedalo neobľúbiť si ju, Vianova Pena dní vystihla správnu mieru medzi realitou a šibnutosťou, no Čakanie na Bojanglesa je už za hranicou. Nielenže to nemá hlavu ani pätu, ale nemá to žiadny šarm ani šmrnc. Chýba tomu francúzsky pôvab. Je to po slovensky povedané jalové a bez života.
streda 21. júna 2017
RECENZIA: Peter Tóth - Kauza Cervanová II. (Dixit, 2016)
HODNOTENIE: **
"Vrahovia Ľudmily Cervanovej a ich mediálna obhajoba majú v rukách silný propagandistický nástroj. Rozhodnutie federálneho najvyššieho súdu, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozsudky. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky sa podľa mediálnej argumentácie páchateľov, odvolávajúcej sa na federálny súd, dopustili 73 pochybení." (s.56).
Kniha je voľným pokračovaním prvého dielu. Autor v nej završuje osudy siedmich Nitranov odsúdených za vraždu medičky Ľudmily Cervanovej. V porovnaní s predošlým dielom je Kauza Cervanová II. suchopárnejšia, čitateľsky nezáživná. Je plná citátov zo súdnych dokumentov, periodík a výpovedí svedkov. Peter Tóth už v príhovore vyjadril svoj osobný názor na kauzu, takže hľadať v knihe nejaký objektívny pohľad na vec, je prakticky nemožné.
Peter Tóth bol v minulosti významným novinárom, pracoval pre SIS -ku, čo však z neho nerobí človeka, ktorý je neomylný a môže teraz vynášať konečné rozsudky nad ostatnými. Samozrejme nikto mu neberie právo na vlastný názor, ale určite by to šlo aj bez osočovania významných osobností a zbytočných invektív. Priznám sa, že sa už roky zamýšľam nad tým, ako sa to v roku 1976 celé udialo. Bolo vypočutých množstvo svedkov, prípad riešilo niekoľko sudcov, medzičasom sa zmenil politický systém. Jedno je však isté. Ak sú obvinení Nitrania v prípade vraždy Ľudmily Cervanovej nevinní, bol v minulosti spáchaný prvotriedny súdny zločin. V opačnom prípade sú Nitrania len bandou hnusných klamárov, ktorí vodia za nos nielen spoločnosť, ale svojich zástancov už viac ako štyri desaťročia. Nič medzitým neexistuje. K čomu sa prikláňate vy?
"Vrahovia Ľudmily Cervanovej a ich mediálna obhajoba majú v rukách silný propagandistický nástroj. Rozhodnutie federálneho najvyššieho súdu, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozsudky. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky sa podľa mediálnej argumentácie páchateľov, odvolávajúcej sa na federálny súd, dopustili 73 pochybení." (s.56).
Kniha je voľným pokračovaním prvého dielu. Autor v nej završuje osudy siedmich Nitranov odsúdených za vraždu medičky Ľudmily Cervanovej. V porovnaní s predošlým dielom je Kauza Cervanová II. suchopárnejšia, čitateľsky nezáživná. Je plná citátov zo súdnych dokumentov, periodík a výpovedí svedkov. Peter Tóth už v príhovore vyjadril svoj osobný názor na kauzu, takže hľadať v knihe nejaký objektívny pohľad na vec, je prakticky nemožné.
Peter Tóth bol v minulosti významným novinárom, pracoval pre SIS -ku, čo však z neho nerobí človeka, ktorý je neomylný a môže teraz vynášať konečné rozsudky nad ostatnými. Samozrejme nikto mu neberie právo na vlastný názor, ale určite by to šlo aj bez osočovania významných osobností a zbytočných invektív. Priznám sa, že sa už roky zamýšľam nad tým, ako sa to v roku 1976 celé udialo. Bolo vypočutých množstvo svedkov, prípad riešilo niekoľko sudcov, medzičasom sa zmenil politický systém. Jedno je však isté. Ak sú obvinení Nitrania v prípade vraždy Ľudmily Cervanovej nevinní, bol v minulosti spáchaný prvotriedny súdny zločin. V opačnom prípade sú Nitrania len bandou hnusných klamárov, ktorí vodia za nos nielen spoločnosť, ale svojich zástancov už viac ako štyri desaťročia. Nič medzitým neexistuje. K čomu sa prikláňate vy?
utorok 20. júna 2017
RECENZIA: Michael Hjorth, Hans Rosenfeldt - Temné tajomstvá (Ikar, 2015)
HODNOTENIE: ****
"Joakim sa smial, no Emma vrešťala. Zmĺkol a podišiel k nej. Vrieskala ešte hlasnejšie. Čudné, pomyslel si Joakim. Nebolo to predsa nič strašné. Len trocha vody. Vtom zbadal, že kúsok od Emmy vytŕča z vody bledé telo. Akoby pod hladinou čakalo na svoju obeť. Nevinnosti a detinskej hre bol koniec. Zostal len oslepujúci závrat a panika. Emma vracala, Alica sa rozvzlykala. Joakim bez pohnutia stál na mieste a civel na obraz, ktorého sa už nikdy nezbavil." (s.26).
Jedného dňa nájdu v mestečku Vasterase mŕtve telo šestnásťročného chlapca Rogera Erikssona. Ešte predtým zatelefonuje na policajnú stanicu jeho matka Lena Erikssonová, ktorá nahlási synovu nezvestnosť. O prípad sa začnú zaujímať média aj verejnosť, keďže Roger navštevoval prestížne súkromné Palmlovske gymnázium a navyše bol zavraždený zvlášť brutálnym spôsobom. Vrah mu z tela vybral srdce. Je potrebné dať dokopy špičkový vyšetrovací policajný tím, ktorý úspešne všetko uzavrie. Svoje skúsenosti a odborné znalosti vložia do prípadu viacerí: inšpektor Thomas Haraldsson, jeho prísna šéfka Kerstin Hanserová, mladá ambiciózna policajtka Vanja Lithnerová, špičkový technik Billy Rosén, vynikajúca súdna kriminalistka a laborantka Ursula Anderssonová, šéf tímu Torkel Hoglund. Situácia je natoľko zúfalá, že policajný tím je nútený prizvať do svojich radov nevypočitateľného psychológa Sebastiana Bergmana, ktorý len nedávno prišiel počas dovolenky o svojich najbližších - dcérku Lily a manželku Sabine.
Sebastian je typom vyšetrovateľa, ktorého si ihneď obľúbite. Je to doktor House z rovnomenného seriálu, Cormoran Strike z románovej trilógie Roberta Galbraitha alebo Nesbov Harry Hole. Svojskí chlapíci, s ktorými majú ostatní kolegovia problém vyjsť. Nerovný boj s alkoholom, pletky s krásnymi ženami, ťažko akceptované pracovné metódy... Ale napríklad aj svojský zmysel pre humor: "Sebastian si rozopol bezpečnostný pás a vystúpil z auta. Len čo sa pozrel na budovu pred sebou, zmocnila sa ho mrzutosť.
-Takže sem chodil?-
-Áno.-
-Chudák. Nabetón sme vylúčili samovraždu?-" (s.147).
Napriek zložitej povahe sú všetci štyria špičkou vo svojom odbore. Majú svoje chyby, slabosti, nedostatky a práve preto ich máme radi:
"Torkel si odkašľal a pokýval hlavou k domu Lundinovcov. - Mal by som už ísť...- Sebastian chápavo prikývol. Torkel sa naňho usmial.
-Možno by si sa mal držať bokom, aby ťa nezbadala Ursula.-
-Stále robíte spolu?-
-Je najlepšia.-
-Najlepší som ja.-
Torkel sa zahľadel na muža, o ktorom by pred mnohými rokmi povedal, že je jeho priateľ.-" (s.90).
Do okruhu podozrivých z vraždy Rogera Erikssona sa zamotá viacero ľudí: riaditeľ gymnázia Ragnar Groth, ktorý je latentný homosexuál, manžel Rogerovej tajnej milenky Ulf Strand, Rogerov najlepší priateľ Johan, školník gymnázia, ktorý má za sebou pestrú minulosť- Axel Johansson, grázel, ktorý Rogera často šikanoval - Lenonard Lundin. Je vrahom niektorí z menovaných alebo podozrenia vyšetrovateľov sa uberajú nesprávnym smerom?
V poslednom čase som podľahol žánru krimi. A zvlášť toho severského. Páči sa mi prepojenie práce a súkromia jednotlivých vyšetrovateľov.
Román Temné tajomstvá je skvelým napínavým thrillerom, pri ktorom si nemôžete byť ničím istý... Na Slovensku vyšli zatiaľ štyri prípady v hlavnej úlohe so svojským psychológom Sebastianom Bergmanom a toto je prvý z nich. Ja som zatiaľ prečítal prvé dva diely, ale určite si nenechám ujsť ani tie ostatné.
Dobrá rada rada na záver: V predajni lacných kníh (napr. Martin, Žilina) majú román Temné tajomstvá v súčasnosti za necelé štyri eurá. Neváhajte, oplatí sa!
"Joakim sa smial, no Emma vrešťala. Zmĺkol a podišiel k nej. Vrieskala ešte hlasnejšie. Čudné, pomyslel si Joakim. Nebolo to predsa nič strašné. Len trocha vody. Vtom zbadal, že kúsok od Emmy vytŕča z vody bledé telo. Akoby pod hladinou čakalo na svoju obeť. Nevinnosti a detinskej hre bol koniec. Zostal len oslepujúci závrat a panika. Emma vracala, Alica sa rozvzlykala. Joakim bez pohnutia stál na mieste a civel na obraz, ktorého sa už nikdy nezbavil." (s.26).
Jedného dňa nájdu v mestečku Vasterase mŕtve telo šestnásťročného chlapca Rogera Erikssona. Ešte predtým zatelefonuje na policajnú stanicu jeho matka Lena Erikssonová, ktorá nahlási synovu nezvestnosť. O prípad sa začnú zaujímať média aj verejnosť, keďže Roger navštevoval prestížne súkromné Palmlovske gymnázium a navyše bol zavraždený zvlášť brutálnym spôsobom. Vrah mu z tela vybral srdce. Je potrebné dať dokopy špičkový vyšetrovací policajný tím, ktorý úspešne všetko uzavrie. Svoje skúsenosti a odborné znalosti vložia do prípadu viacerí: inšpektor Thomas Haraldsson, jeho prísna šéfka Kerstin Hanserová, mladá ambiciózna policajtka Vanja Lithnerová, špičkový technik Billy Rosén, vynikajúca súdna kriminalistka a laborantka Ursula Anderssonová, šéf tímu Torkel Hoglund. Situácia je natoľko zúfalá, že policajný tím je nútený prizvať do svojich radov nevypočitateľného psychológa Sebastiana Bergmana, ktorý len nedávno prišiel počas dovolenky o svojich najbližších - dcérku Lily a manželku Sabine.
Sebastian je typom vyšetrovateľa, ktorého si ihneď obľúbite. Je to doktor House z rovnomenného seriálu, Cormoran Strike z románovej trilógie Roberta Galbraitha alebo Nesbov Harry Hole. Svojskí chlapíci, s ktorými majú ostatní kolegovia problém vyjsť. Nerovný boj s alkoholom, pletky s krásnymi ženami, ťažko akceptované pracovné metódy... Ale napríklad aj svojský zmysel pre humor: "Sebastian si rozopol bezpečnostný pás a vystúpil z auta. Len čo sa pozrel na budovu pred sebou, zmocnila sa ho mrzutosť.
-Takže sem chodil?-
-Áno.-
-Chudák. Nabetón sme vylúčili samovraždu?-" (s.147).
Napriek zložitej povahe sú všetci štyria špičkou vo svojom odbore. Majú svoje chyby, slabosti, nedostatky a práve preto ich máme radi:
"Torkel si odkašľal a pokýval hlavou k domu Lundinovcov. - Mal by som už ísť...- Sebastian chápavo prikývol. Torkel sa naňho usmial.
-Možno by si sa mal držať bokom, aby ťa nezbadala Ursula.-
-Stále robíte spolu?-
-Je najlepšia.-
-Najlepší som ja.-
Torkel sa zahľadel na muža, o ktorom by pred mnohými rokmi povedal, že je jeho priateľ.-" (s.90).
Do okruhu podozrivých z vraždy Rogera Erikssona sa zamotá viacero ľudí: riaditeľ gymnázia Ragnar Groth, ktorý je latentný homosexuál, manžel Rogerovej tajnej milenky Ulf Strand, Rogerov najlepší priateľ Johan, školník gymnázia, ktorý má za sebou pestrú minulosť- Axel Johansson, grázel, ktorý Rogera často šikanoval - Lenonard Lundin. Je vrahom niektorí z menovaných alebo podozrenia vyšetrovateľov sa uberajú nesprávnym smerom?
V poslednom čase som podľahol žánru krimi. A zvlášť toho severského. Páči sa mi prepojenie práce a súkromia jednotlivých vyšetrovateľov.
Román Temné tajomstvá je skvelým napínavým thrillerom, pri ktorom si nemôžete byť ničím istý... Na Slovensku vyšli zatiaľ štyri prípady v hlavnej úlohe so svojským psychológom Sebastianom Bergmanom a toto je prvý z nich. Ja som zatiaľ prečítal prvé dva diely, ale určite si nenechám ujsť ani tie ostatné.
Dobrá rada rada na záver: V predajni lacných kníh (napr. Martin, Žilina) majú román Temné tajomstvá v súčasnosti za necelé štyri eurá. Neváhajte, oplatí sa!
pondelok 19. júna 2017
Svadobné prípravy jedného knihomoľa
SVADOBNÁ SOBOTA (17.6. 2017)
 |
| ČASU MÁME DOSŤ... :) |
 |
| ANI V TAKÝTO DEŇ NESMIE CHÝBAŤ KNIHA :) |
 |
| POSLEDNÝCH PÁR MINÚT PRED ODCHODOM NA FOTENIE |
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)