Slovenčina verzus čeština (voľná úvaha o preklade)

Je lepší slovenský alebo český preklad? Začnem trochu z iného konca. Veľa vecí je o zvyku. Pozrime sa na film. Napríklad Winnetou si v slovenskom dabingu neviem a ani nechcem predstaviť. Tak isto ako Žandára zo Saint Tropez, ktorý ku mne prehovára hlasom Františka Filipovského. Seriál Simpsonovci znie v českom dabingu priam geniálne. Rovnako tak aj sitcom Krok za krokom a kedysi dávnejšie Beverly Hills 902 10. Ale aby sme nekrivdili slovenskému dabingu, sú seriály, ktoré mám rád vyslovene v slovenčine. Napríklad kedysi dávno kriminálka Dempsey a Makepeacová, Baywatch, alebo z tých novších Priatelia a Dva a pol chlapa.

Treba si otvorene priznať, že čeština je oveľa bohatšia na slang. Aj preto považujem preklady anglo amerických románov za kvalitnejšie a zaujímavejšie v českom jazyku. Prevládajú v nich hovorové slová a kratšie dialógy a práve čeština je na toto ako stvorená. (Charles Bukowski, John Fante, Ken Kesey, Jack Kerouac, Chuck Palahniuk. C.D. Payne, Cormac McCarthy a pod.).
Na druhej strane preklady ruských klasikov ako Dostojevskij, Tolstoj, Čechov a podobne mám radšej v slovenčine. Možno je to tým, že slovenčina je v tomto smere konzervatívnejšia a ľúbozvučnejšia. Takisto mám rád preklady do slovenčiny Coelhových a Márquezových románov. Výborné preklady do slovenčiny majú aj Nesbove kriminálky a odľahčenejšie severské romány (Loe, Muž menom Ove, Zločinecký gang penzistov, Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol...) V minulosti boli do slovenčiny veľmi kvalitne preložené Salingerove diela Kto chytá v žite a Deväť poviedok.

Sú autori a knihy, ktoré si bez problémov prečítam v slovenčine aj v češtine, a keby ste sa ma na niektoré z nich spýtali, mal by som problém spomenúť si, že v ktorom z tých jazykov som ich čítal.
Napríklad diela Harukiho Murakamiho si rád prečítam v oboch jazykoch.

Nie vždy je to vždy len o jazyku, do ktorého je konkrétna kniha preložená, ale aj o kvalitách samotného prekladateľa. Nekvalitné preklady sú najviac viditeľné pri knihách, ktoré vychádzajú na poslednú chvíľu, pred vianočnými sviatkami. Veľa preklepov, štylistických a dokonca aj gramatických chýb nie sú výnimkou.

Prajem Vám príjemné svetové čítanie v čo najkvalitnejšom slovenskom (českom) preklade :)

  
    

RECENZIA: David Mitchell -Hybatelé (Mladá fronta, 2016)

HODNOTENIE: ****

Kniha Davida Mitchella sa skladá z deviatich príbehov, ktoré sa dajú čítať samostatne, ale v konečnom dôsledku sa postupne zlejú do jedného celku. Odohrávajú sa po celom svete, takže to spočiatku vyzerá, že spolu nijako nesúvisia. Ale sú tam tenučké nitky, ktoré vytvárajú pre čitateľa záchytné body. 
Začneme v Japonsku, kde sa zoznámime s mužom, ktorý je súčasťou fanatickej sekty, ktorá má na svedomí výbuch v tokijskom metre. V druhom príbehu prichádza na scénu mladý predavač CD nosičov, fanatik do jazzovej hudby. Tieto dva príbehy veľmi pripomínajú Murakamiho poviedky. V treťom príbehu sa stretneme s nervóznym právnikom, ktorý si nájde vášnivú milenku a odchádza od manželky. Veľmi zaujímavým príbehom je ten s názvom Svätá hora, kde môžeme vidieť nástup čínskeho komunizmu a jeho dosah na bežných ľudí. V piatom príbehu duša neznámeho muža putuje do tiel rôznych ľudí a snaží sa nájsť konečne pokoj. Šiesty príbeh atmosférou pripomína film Dannyho jedenástka. Akurát, že zlodeji sú v tomto prípade zohratí Rusi. Siedmy príbeh rozpráva o členovi speváckej skupiny, ale hlavne flákačovi, ktorý prepadne hazardnej hre a márne hľadá samého seba. Záverečná časť, keď hlavný hrdina sedí pri hracom stole a prehráva jednu hru za druhou, atmosférou pripomína Dostojevského novelu Hráč. Osmy príbeh nás zavedie do jedného zapadnutého írskeho mestečka (opisom prírody pripomína Pilcherovej romány), v ktorom sa schováva pred americkou vládou jedna významná vedkyňa. Deviaty príbeh je rozhovorom šialenca, ktorý je rozhodnutý zničiť celý svet, s moderátorom súkromného rádia. V poslednom, desiatom príbehu sa zhruba 350 stranový román uzavrie. Samozrejme rozuzlenie knihy neprezradím, ale všetko do seba pekne splynie...

Priznám sa, že príbehy sa mi čítali oveľa lepšie, keď som ich vnímal samostatne. Pokojne by mohli vyjsť ako poviedky, hoci nie všetky sú rovnako kvalitné. V každom prípade zaujímavá kniha, originálne postavy, dramatické zvraty, ale aj humor, ktorý pobaví.      

RECENZIA: Matúš Burčík - Ani smrť nás nerozdelí (Petit Press, 2015)

HODNOTENIE:  ***

Obdobie mečiarizmu si pamätám ešte ako študent strednej školy a už vtedy som ho prežíval veľmi intenzívne. 

Príbeh Oskara Fegyveresa je veľmi poučným obzretím sa do nedávnej minulosti, keď lietali do vzduchu drahé autá, odstraňovali sa nepohodlní svedkovia, odpočúvali sa opoziční politici, unášali sa verejne známe osoby, privatizovali sa strategicky dôležité podniky za symbolickú korunu a mafiánske skupiny si vo veľkom delili jednotlivé regióny Slovenska. Znie to neuveriteľne, ale aj na takýchto základoch a v takej situácii sa budovali krehké piliere dnešnej demokratickej spoločnosti. A muž, ktorý za všetky tie zločiny, ktoré boli v tom čase spáchané, nesie najväčší podiel viny, si dnes užíva pokojný dôchodok v luxusnej vile, v malom kúpeľnom mestečku neďaleko Trenčína. Pričom dôsledky politiky, ktorú tu v deväťdesiatych rokoch zasial, musíme znášať aj po dvadsiatich rokoch. Nerobme si ilúzie, aj dnes sa páchajú podvody (však, pán minister vnútra?) a kriminalita naďalej úspešne prekvitá, no sponzori súčasných mocipánov si namiesto kožených búnd a špinavých džínsov navliekli na seba elegantné obleky a biele košele. A život ide ďalej. 

    

Koľko strán by mal mať román? (niečo ako úvaha)

Treba si hneď na začiatku priznať, že literatúra sa čoraz viac prispôsobuje súčasnej situácii. Doba je uponáhľaná, ľudia majú čoraz menej času na čítanie. Alebo možno ten čas aj majú, len si ho nevedia správne rozložiť. A presne tomu sa prispôsobujú aj knihy.
Kedysi autori neriešili či bude mať román stopäťdesiat alebo povedzme deväťsto strán. Vezmite si takého Tostého Vojnu a mier alebo Dojstojevského Bratov Karamazovcov. Dnes, keď sa niekto pokúša ponúknuť vydavateľovi debut, ktorý má viac ako dvesto strán, už to začína byť problém. Máloktorý vydavateľ chce riskovať neúspech mnohostranovej prvotiny začínajúceho autora, keď môže za tie peniaze vydať povedzme päť kníh už zabehnutého spisovateľa, bez ohľadu na kvalitu románov. Darmo, žiť sa z niečoho musí. 
Údajne ideálny rozsah románu je okolo 250 až 300 strán. Samozrejme, záleží aj na veľkosti písma, hustoty textu, na rozčlenení románu (či je rozdelený na kapitoly alebo písaný vcelku).Či je text obohatený o obrázkovú prílohu, či sú vynechané strany medzi jednotlivými kapitolami. 
Osobne mám radšej knihy, ktoré sú rozdelené na časti, hlavne preto, lebo málokedy mám toľko času, aby som knihu prečítal na jeden nádych. Nejedného čitateľa hrubé knihy odrádzajú. Obávajú sa najmä toho, že skôr ako ich príbeh do seba vtiahne, prestane ich kniha zaujímať. Preto by sa mali autori vyhýbať na začiatku románu dlhočizným opisom a nudným frázam, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Jasné, že počet strán nerozhoduje o kvalite knihy. Vezmite si napríklad Remarqueov skvelý román Na západe nič nové, ktorý dokáže vypovedať o utrpení 1. svetovej vojny na pár stranách toľko, akoby to nedokázal ani tisíc stranový román zasadený priamo do zákopov znepriatelených armád. Osobne nemám rád, keď vydavateľstvá umelo naťahujú počet strán zhustením textu, zväčšením písma alebo obrázkami, prípadne kresbami. Napríklad Murakamiho útla knižočka Útok na pekáreň alebo Podivná knihovna, či Máquezove romány, ktoré vyšli vo vydavateľstve Ikar (Opadané lístie, Pohreb veľkej matróny...)  Na jednej strane chápem aj vydavateľov, že keby ponúkli do predaja spomínané knihy na klasických štyridsiatich stranách, tak máloktorí čitateľ by dal za ne 10 euro. Ale na druhej strane je to tak trochu aj podvod na nás čitateľov, keď odložíme prečítaný román zhruba po hodine čítania naspäť do police a naša túžba po zážitku ostáva len čiastočne uspokojená. 

Rebríček mojich naj románov, ktoré mali viac ako 500 strán a uchvátili ma:

1.F.M. Dostojevskij - Bratia Karamazovci (928 s.)
2.F.M. Dostojevskij- Diablom posadnutí (629 s.)
3. H. Mulisch - Objavenie neba (848 s.)
4. H. Murakami - 1Q84: Kronika 1,2, Kronika 3 (cca. 1200 s.)   
5.Irwing Stone -Vášně mysli (1008 s.)
6. J.M.Guenassia - Klub nenapraviteľných optimistov (584 s.)
7. J.Irving - Dokud tě nenajdu (880 s.) 
     

RECENZIA: Lars Vasa Johnsson (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"-Aká pekelná potvora do vás zaborila svoje pazúry?-
  -Lesná bytosť.-
  -Aká lesná bytosť? Sírová bludička? Nočný vyklopávač? Svinka vlnomilka? Ježkohlav? Mrzochvost? Bláznoškrek? Lenivohrab? Pískjúci ďas?-
  -Nie... malé dievča, ktoré chcelo pomôcť natrhať kvety. Nejaký druh trpaslíčky"(s.208). 

Anton je štyridsaťpäť ročný starý mládenec žijúci vo Švédsku, ktorý sa živý ako profesionálny kúzelník. Už od detstva sníval o tom, že bude vystupovať pred veľkým publikom, ktoré mu bude aplaudovať. Pre tento svoj veľký sen sa vzdal svojej životnej lásky, krásnej volejbalistky Charlottey, aj svojho najlepšieho priateľa- Sebastiana, s ktorým spočiatku nacvičovali spoločné kúzelnícke triky.
V súčasnosti o Antona nie je veľký záujem. Jeho agent mu vybavuje angažmány v domovoch dôchodcov alebo v protialkoholických liečebniach. Anton mi svojou povahou pripomína Backmanovho Muža menom Ove. Je len veľmi málo ľudí, s ktorými sa zatrpknutý Anton nedostane do konfliktu. Všetko sa pre neho zmení vo chvíli, keď cestuje autom okolo národného parku Tiveden a nečakane zíde z cesty...

Tam stretne malé dievčatko, neskôr sa dozvie, že je to jedna z lesných bytostí -trpaslíčka, ktoré ho poprosí, aby jej pomohol natrhať kvety pod vankúš. Lenže Anton sa chce čo najskôr dostať domov a tak prosbu o pomoc odmietne. Vtedy sa mu na čele zjaví znamenie smrti. Vojde do maličkého útulného domu starenky Grety a starčeka Gunnara, ktorí mu prezradia, že znamenia smrti ho môže zbaviť iba Blatolejka, lesná kráľovná, ktorá o to požiada trpaslíčku. Blatolejka má podobu prítulnej mačky domácej, ktorá hovorí ľudskou rečou. Aby však vôbec s Antonom prehovorila, kúzelník musí splniť tri neľahké úlohy: 1. pomôcť starej vdove, bosorke Ingrod, získať smútočný šperk, ktorý jej uľahčí zbaviť sa žiaľu po mŕtvom manželovi, 2. Vyhnať ducha po mŕtvo dedkovi, ktorý straší vo veľkej vile, čím bráni mladému páru Janine a Haraldovi splodiť potomka a 3. Vyhnať silného Slzomila navždy z lesa. Aby toho nebolo málo, Anton sa zoznámi aj s ďalšími čudnými postavami. Psychicky chorým Jormom, ktorý ušiel z neďalekého ústavu, aby sa pokúsil nazbierať pre svoju mŕtvu priateľku magické kamene pre svoju mŕtvu priateľku alebo s Nočným vyklopávačom, ktorý blúdi po zotmení po ľudských obydliach a hľadá svoje obete. A tak sa začína kúzelníkova čarovná cesta plná dobrodružstiev, na konci ktorej sa mu úplne zmení jeho doterajší život.

Veľmi príjemná a hlavne hravá kniha, v ktorej sa strieda realita s rozprávkovým svetom. Páči sa mi autorov zmysel pre humor, ktorý je naozaj svojský: "O niekoľko hodín neskôr som sa už váľal po stole a snažil sa popchnúť Gretu a Gunnara, aby spievali Moonlight shadow od Mike Oldfielda. Je pravda,že som tú pesničku nemal rád, pretože mi pripomínala Sebastiana, ale na spití sa pod obraz je skvelá jedna vec -je vám to jedno. Začali sme zborovo spievať, všetci, čo boli pri stoloch. Iba ja som však poznal celý text. Melódia sa dala naučiť jednoducho. Dokonca aj Ingrod a jej kamarátky bosorky spievali svojimi nepríjemnými škrekľavými hlasmi. Vyškriabal som sa na stôl a dirigoval spevákov dramatickými gestami. Keď som sa pošmykol na piškótovej roláde a strmhlav padol do trávy, dostal som svoj najväčší aplauz za mnoho rokov. A vtedy začalo snežiť" (s.165).
"Teraz sa ukázalo, že si kúpil pijatiku z výplaty za vystúpenie v združení anonymných alkoholikov. -Nechcem byť ako môj otec,- zopakoval a pokúsil sa vstať.-" (s.169).

Nechať zablúdiť kúzelníka v kúzelnom lese, je veľmi zaujímavá myšlienka. Pokiaľ prijmete autorovu hru a nebudete mať problém uveriť rozprávkovým bytostiam, román vám pripraví veľmi príjemné čitateľské chvíle. Osobne mám radšej reálnejšie príbehy, ale kto z nás môže vylúčiť, že v hustých lesoch sa neskrýva napríklad Nočný vyklopávač? Klop, klop, klop, klop... 

Denník tajného spolku (Študent) 3.časť

Možno som sa nezachoval včera večer práve najlepšie...Aj s takými myšlienkami som sa prebúdzal v sobotu ráno, keď som si zalieval cereálie plnotučným mliekom. "Čo máš dnes na pláne?" spýtala sa mama, keď nakráčala v bledomodrom župane do kuchyne. Mlčky som hodil ramenami a dal som do seba ďalšie dve polievkové lyžice rozmočených cereálií. "Môžeš mi láskavo odpovedať, keď sa na niečo pýtam?" podráždene sa oproti mne rozbehla moja mama a jej ukazovák mi výhražne pristál medzi očami. "Neviem" odvrkol som a nalistoval som Dostojevského román Diablom posadnutí, ktorý som mal rozčítaný asi do polovice. "Ja neviem, kedy sa z teba stal taký, taký..." bezmocne rozhadzovala rukami moja mama a zúfalo si schovávala hlavu do dlaní. "Z čoho máš obavy? Chodím na gympel...pardóóón, do gymnáziá, na vysvečku, pardóóón, na vysvedčení som mal dve dvojky, inak samé výborné, správanie mám za jedna, tak čo ti doboha vadí?!" zasyčal som a prázdnu misku s cereáliami som hodil do drezu. Napustil som ju po okraj teplou vodou, aby sa trochu odmočila a s Dostojevským ,namiesto teplomeru, som sa vrátil späť do izby. Mama bola na hádku príliš unavená a tak si len mlčky podoprela útle telo. Zapol som svoj staručký notebook a vyložil som si nohy na stôl. Otvoril som si svoj blog, ktorý som kvôli tomu trápnemu buzíkovi nestihol dopísať a narýchlo som si prečítal komentáre, ktoré sa nachádzali pod textom. Niektorí ma obviňovali z prílišného radikalizmu, pár ľudí so mnou súhlasilo, iní ma zasypali vulgarizmami. Otvoril som si red bull a asi tretinu som vylial do seba. "0:23", čítam nahlas. "Neviem kto si. Nepoznám ťa. Neviem o tebe nič. Keby som ťa mal súdiť na základe prvého dojmu, poviem, že si zakomplexovaný, arogantný, nahnevaný, životom ubití mladý chalan, pózer, ktorý žije len preto, aby svojou negatívnou energiou nainfikoval, keď už nie celý svet, tak aspoň svoje okolie. Včera si urazil človeka, nášho priateľa, o ktorom nič nevieš. Navyše ničomu nerozumieš. Napriek tomu si myslím, že niekde hlboko vo svojom vnútri si len nešťastný, vystrašený a osamelý. V podstate ťa ľutujem. J. K. z Klubu zasnených." 

Naštvane som buchol päsťou do stola a zaklapol som notebook. Chcel som toho kreténa aj ten jeho smiešny klub zasypať spŕškou tých najvyberanejších slov, no napokon som si to rozmyslel. Zvolil som inú taktiku. Namiesto písania som večer zašiel do kaviarne. Čakal som na tých pajácov takmer dve hodiny. Čas som si krátil popíjaním kapučína a čítaním Dostojevského. Viac som to nevydržal. Do knihy som vložil záložku a naklonil som sa k čašníkovi. "Prepáčte...včera tu boli takí piati kreténi...teda týpci..." upresnil som. "Mohli by ste mi prezradiť, kedy sa tu zvyknú stretávať?" Ktorý deň, približnú hodinu a...?"
"Prinesiem ešte niečo?" odbil ma čašník a odniesol môj prázdny tanier s podšálkou niekam preč. 
"Ja...to je... všetko. Ďakujem" mlčky som sa zdvihol, položil peniaze na stôl a opustil som podnik. 
Od tej chvíle som tam chodil každý deň. Hneď po škole. Dokonca som si tam bral aj knihy a zošity na učenie. Hodiny a dni, ktoré som trávil v kaviarni, vyzerali ako cez kopirák. Šálky kapučína, nezámerné počúvanie rozhovorov ľudí pri vedľajších stoloch a čítanie slovenskej a svetovej beletrie.

V piatok večer som sa konečne dočkal. Smiešni pózeri sa začali po jednom schádzať pri rovnakom stole ako naposledy. Postupne si začali objednávať nejaké kávy, džúsy, cheesecakey, minerálky a iné hovadiny. Bol medzi nimi aj náš trápny veršotepec. Spokojne som si odpil z vyšľahanej peny, ktorá sa mi usadila na povrchu kapučína a natočil som sa k tej veselej kope.Rozhodol som sa, že sa ešte niekoľko minút pobavím a potom im vykričím všetko, čo si o ich úbohom klube myslím. Jazykom som si nenápadne oblízol vrchnú peru a pohodlne som sa usadil v koženom kresle. 
Tak začnite chlapci, už sa neviem dočkať, ako to dnes večer rozbalíte. Spokojne som si o seba šúchal spotené dlane. To bude zase prvotriedny trapas. Šašovia, časť druhá, zahral som sa na filmového režiséra. Film práve začína...   

RECENZIA: Chuck Palahniuk- Tvé překrásné já (Odeon, 2015)

HODNOTENIE:  ****

Neustálé sexuální skotačení se mělo stát příznačným rysem jejich dnu i nocí. Max vždycky měl po ruce nějakou hračku, nějaký lektvar, lubrikant, který jí chtěl předvést. Dovedl ji  k takovému vyvrcholení, až ji bolela záda a nohy vypovídaly službu, a laskavě ji terorizoval: -Už jsme skoro hotoví. Už jenom jedna úprava.- Říkal: -Musíme dodržet program....- Šátral v ní rukou, kterou do ní zasunul. -Hledám tvuj plexus venosus. Měl by být pěsně tady..." (s.70). 

Ak spojíte 50 odtieňov sivej, s Dahlovým románom Môj strýko Oswald, potom dosiahnete niečo podobné, ako Palahniukovo dielo Tvé překrásné já. 
Linus Maxwell je jedným z najbohatších a najvplyvnejších mužov na Zemi. Najnovšie pracuje na vynáleze, ktorý dokáže priviesť ženy k nadpozemským sexuálnym vyvrcholeniam. Jednou z "obetí" jeho výskumu je aj nenápadná mladá žena Penny Harringová. Keď sa dostane Maxwellov vynález na trh, začnú sa diať priam šialené veci...

Dalo by sa povedať, že Palahniuk vo svojom románe rozohral 50 odtieňov sivej v mužskom prevedení. Rafinovanosťou to celé pripomína Dahlovho Strýka Oswalda. Napriek otvorenosti jednotlivých scén a pomerne odvážnej téme, si Palahniuk udržiava takmer až romantický a vysoko humorný štýl, ktorý erotický nádych príjemne odľahčuje. 

Zapáľte si cigaru, na dno pohára si nalejte whisky, otvorte okno a nechajte sa unášať... 

PS: Obal knihy je naozaj výpovedný a úzko súvisí v témou románu...