HODNOTENIE: ****
"Myslel na chorého Leinga s nadváhou, ktorý býval sám v ponurom byte na Wollaston Close a poberal invalidný dôchodok. Vyzeral staršie ako na tridsaťštyri. Kedysi bol veľmi vtipný. Dokázal by ešte aj teraz očariť dievča natoľko, že by sa s ním vozilo na motorke alebo ho dôverčivo pozvalo do bytu v Shepherds Bush, o ktorom nepovedalo ani rodine?
A čo Whittaker, napáchnutý crackom so sčernetými zubami a radnúcimi pochlpenými vlasmi? Iste, Whittaker kedysi oplýval hypnotickým čarom a vycivená závisláčka Stephanie na ňom doslova visela, no Kelsey sa podľa všetkého páčil len uhladený svetlovlasý chlapec o čosi starší ako ona.
Zostával ešte Brockbank. Obrovský počerný bývalý krídelník v ňom vzbudzoval doslova odpor a zdalo sa mu, že je presným opakom pekného Nialla. Brockbank žil a pracoval ďaleko od Kelsinho domova a práce a obaja chodili do kostola, ich chrámy sa nachádzali na opačných brehoch" (s.406).
Cormoran Strik, hlavný hrdina príbehu, mi v mnohom pripomína Nesbovho Harryho Holeho. Obaja sú špičkoví vyšetrovatelia, obaja sú zhruba v rovnakom veku, obaja majú problémy vo vzťahoch s inými ľuďmi, hoci nie sú v pravom slova zmysle fyzicky príťažliví, pre mnoho žien sú charizmatickí a často im nechcene ubližujú, sú outsidermi spoločnosti a majú špecifický zmysel pre humor. A prípady, ktoré vyšetrujú, sa ich často dotýkajú veľmi osobne a neraz sa priamo týkajú ich pestrej minulosti.
Tretí príbeh (prípad) Cormorana Strika sa začína pekne zostra. Jeho sekretárke a zároveň partnerke pri vyšetrovaní - Robin Ellacottovej príde jedného dňa poštový balík. Keď ho otvorí, nájde v ňom odrezanú nohu nejakej mŕtvej mladej ženy. Je to otvorená narážka určená Cormoranovi, o ktorom páchateľ vie, že v Afganistane prišiel o časť nohy a ani adresát nie je náhodný. Neznámy je presvedčený o tom, že Cormoran má pre Robin slabosť a je to jeho jediné slabé miesto, cez ktoré ho môže ohroziť.
Robin má toho vyše hlavy. Napriek tomu, že chodí so svojím priateľom Matthewom už deväť rokov, má pochybnosti či je pre ňu ten pravý. Navyše keď vypláva na povrch jeho nevera spred siedmich rokov. Do svadby pri tom ostáva posledných pár týždňov.
V Londýne stihol medzitým neznámy páchateľ surovým spôsobom zavraždiť štyri mladé ženy a teraz mu ostáva už len Robin...
Cormoran po hlbšej úvahe vyčlení troch podozrivých zo svojej minulosti, ktorí by mohli prichádzať do úvahy ako možní páchatelia. Medzičasom príde Robin ďalší balík, v ktorom sa tentoraz nachádzajú ženské prsty. Prsty, o ktoré kedysi prišiel nešťastnou náhodou Cormoran Strik.
Ako sa blíži termín svadby Robin Ellacottovej s Matthewom Cunliffom, blíži sa aj páchateľov rázny krok a túžba pomstiť sa Cormoranovi Strikovi.
Veľmi zaujímavý a dramatický príbeh, Cormoran Strik a Robin Ellacotová sú sympatická a zohratá dvojica, Galbraith, resp. Rowlingová písať vie, čo ako spisovateľka už niekoľkokrát potvrdila. Teším sa, keď vznikne plánovaný seriál na motívy predchádzajúcich kníh a prípadov Cormorana Strika (Volanie kukučky, Hodvábnik) a zároveň verím, že V službách zla nebola labutia pieseň sympatického vyšetrovateľa s pestrou minulosťou, ktorý nenápadne kríva ulicami nočného Londýna.
Šli sme veľmi dlho. Keď šofér konečne vypol motor, otvorili sa dvere. Stáli sme uprostred hôr. Obklopovali nás husté ihličnaté lesy a pár desiatok metrov od nás stála akási staršia ošarpaná budova. Vykročili sme. Šesť okien na šírku, štyri na výšku. Šesť krát štyri... bolo tam dvadsať štyri okien. To uprostred bolo najväčšie. Na všetkých oknách boli klasické drevené okenice ako z minulého storočia. Šesť z nich bolo poodchýlených a v každom horela dlhá sviečka. Tá budova mi niečo pripomínala. Niečo... "Adventný kalendár" zašepkal som a v tej chvíli sa pootvorili hrubé škrípajúce vchodové dvere. Veľký tieň v pozadí som nedokázal identifikovať. Navyše keď mal cez hlavu prehodenú tmavú kapucňu.
Skôr ako som sa stihol zamyslieť nad útekom, tieň sa tackavo pohol našim smerom...
"Mikuláš?" prekvapene som sa pozrel na muža s ležérnou červenou čiapkou, vyťahaným bielym tričkom s nápisom- Fucking snowland, s hnedými trenírkami a s naboso obutými krikľavými crocsami. V ruke zvieral dotrištvrte vypitú vodku Saint Nicolaus.
"Na, daj si" vložil mi ju do rúk a prísne sa na mňa pozeral, kým som si z nej neodpil. Keď som sa rozkašľal, Mikuláš ma so smiechom pobúchal po chrbte.
"Obraz, ktorý si si o mne vytvoril, je len obrazom tvojho vnútra. Preto chcem, aby si hneď teraz privrel oči a v spomienkach sa vrátil do svojho detstva, k okamihu, keď si bol naposledy šťastný.
Tak som ho teda poslúchol a nechal sa unášať myšlienkami...
"Vieš aké to je žiť celé veky v tieni svojich populárnejších a úspešnejších bratov? Vezmi si len takého Santu. Toho milujú snáď všetky deti n svete. Hlavne v Amerike. A čo pre to robí? Nič. Absolútne nič. Celé dni sedí rozvalený na gauči s vyloženými nohami v deravých ponožkách a leje do seba litre kokakoly. Potom raz do roka roznesie vianočné darčeky a má pokoj. A Ježiško? Škoda reči" mávol rukou Mikuláš a mlčky sledoval ako mu dolievam whiski do prázdneho pohára. "Ježiško bol vždy najväčším otcovým miláčikom a o jeho popularite medzi deťmi ani nehovorím. A to som ešte nespomenul, že v popularite ma pred pár rokmi predstihol nielen v bývalom Sovietskom zväze, ale aj vo vtedajšom Československu ten pätolízač Dedo mráz. Och ako ho neznášam. A kto som vlastne ja?" zodvihol sa muž v červenom plášti a otočil sa k ostatným návštevníkom podniku.
"Prepáčte, mohli by ste..." nenápadne som sa k nemu naklonil, no nepočúval ma. Namiesto toho vzal do rúk pohár whiski a vylial ju do seba.
"Som len obyčajný Mikuláš. Ten dobrácky strýčko, ktorého ostatní kamarátsky oblapia okolo pliec a priateľsky ho objímu." Pritiahol si k sebe vrece so sladkosťami a začal z neho vyberať polámané čokolády a rozsypané cukríky. "Ja rozdávam len sladkosti, zatiaľ čo ostatní moji bratia prinášajú drahé dary. Vlastne sa nečudujem, že vám na mne nezáleží. Na! Len si berte!" kričal na zarazených hostí, ktorých začal zúrivo obhadzovať.
"Hej, pane!" okríkol som ho a odstrčil som ho nabok. Chytil som ho pod krk a pritlačil som som ho o vrieskajúci jukebox. "Myslím, že by ste mali odísť. Bude to tak lepšie" zašepkal som mu do zadýchaných úst a pozrel som mu do očí.
"Asi máte pravdu. Aj tak o mňa nikto nestojí" zahanbene pozrel do zeme.
"Bude to 16 euro a 70 centov" opatrne som ho odtiahol a snažil som sa vyhnúť jeho alkoholovému dychu. Nenápadne siahol prstami do hlbokých vreciek svojho červeného plášťa a po chvíli ich s ospravedlňujúcim pohľadom vybral von.
"Nemám ani fuka" pokrčil ramenami a bezmocne klesol späť na barovú stoličku. Zodvihol ukazovák, aby som mu opäť dolial, no hlava mu klesla na barový pult a ruka mu zostala bezmocne visieť vo vzduchu. Okamžite som využil situáciu a z vrecka som vytiahol svoj starší mobil. Vyťukal som sto dvanástku.
"Haló...pracujem v bare...áno. Počujte, mám tu chlapa, ktorý o sebe tvrdí, že je Mikuláš. Čože? Akože aký Mikuláš?" jedným okom som pozrel na opitého starca v čiernom plášti. "Proste Mikuláš" pokrčil som ramenami. "Dobre, počkám" sľúbil som žene na druhej strane linky a vzal som bezmocnému opilcovi prázdny pohár.
Prišli asi o desať minút.
"To vy ste volali?" ráznym hlasom sa opýtal tučniak v bielom plášti a ja som len mlčky prikývol.
"Tak kde ho máme?" pošúchal si dlane jeho vysoký kostnatý kolega, ktorý mi v tvári pripomínal Ježiša. Ukazovákom som namieril na barovú stoličku.
"Robíte si z nás prdel?" osopil sa na mňa tučko a natlačil sa na mňa svojim veľkým bruchom.
"Čože?" nechápal som a opäť som namieril ukazovákom na spitého Mikuláša. "Čo ste slepí? Berte si ho!" zavrčal som.
"Chlape, čo je to s vami? Prečo nám ukazujete prázdnu stoličku?" dal si Ježiš ruky v bok a postavil sa hneď vedľa tučka.
"Čo?" neveriacky som hľadel raz na nehybného opilca v červenom plášti a raz na nezvyčajnú dvojicu. "Vy ho fakt nevidíte?" cítil som, že strácam pôdu pod nohami. Obaja muži pozreli najskôr na seba a potom do zeme. Vykročil som smerom k hosťom, ktorí v tej chvíli diskutovali pri stoloch. "páni, vy mi to potvrdíte. Povedzte týmto dvom" ukázal som prstom na tučka s Ježišom, "ako po vás hádzal ten ožran za pultom sladkosti. No ták" prosebne som na nich pozeral. Pane, vy ma poznáte. Ste tu takmer každý večer" chytil som za ramená chlapíka v tvídovom saku. Bolo vidieť, aká mu je celá situácia trápna.
"Je mi ľúto" zašepkal.
Bezradne som si prešiel dlaňou po tvári. Keď som si sadol, tučko mi pichol niečo na upokojenie. Potom ma spoločne s Ježišom naložili do sanitky a odviezli niekam preč.
"Po pár metroch som zastal a snažil som sa nabrať dych. Zdvihol som hlavu. "Materská škola" prečítal som nápis na nízkej budove a šťastne som sa pousmial. "Malé deti, tie ma ako jediné nikdy nesklamali" Potiahol som kľučku na vchodových dverách a vošiel som dnu. Všetky hlavy sa natočili mojim smerom a nevinné detské očká si kládli mnoho vnútorných otázok. Mŕtve ticho prerušil podobne ako v rozprávke o cisárových nových šatách piskľavý chlapčenský hlások.
-Mikuláš je špinavý -
-A otrhaný- doplnilo chlapčeka kučeravé dievčatko. Ostatné deti sa začali nahlas smiať. Aby som situáciu aspoň trochu zachránil, vysypal som vrece so sladkosťami.
-Toto sú nejaké sladkosti? A kde máš kinder vajce?-
-Kde máš milku?-
-Kde máš kinder bueno? -
Otázky pribúdali a ja som len streotypne opakoval tú istú vetu stále dookola: "Ale deti, ja prinášam lásku. Prinášam radosť. Prinášam nádej."
Hodnú chvíľu sme obaja mlčali.
"A tak som teraz tu" uzavrel svoje rozprávanie Mikuláš a prisunul mi prázdny pohár bližšie, aby som mu doň dolial whiski.
HODNOTENIE ****
" -Priadka morušová, čiže hodvábnik. A vieš čo? Vždy som si myslela, že tká pavučiny ako pavúk, ale tušíš, ako sa z neho v skutočnosti získava hodváb? -
-Netuším.-
-Uvaria ho -, odvetila Robin. -Uvaria ho zaživa, aby nepoškodil zámotok, keď bude liezť von. Práve zámotky sú z hodvábu. Nič príjemné, že? -" (s.46).
Detektív so zvláštnym menom Cormoran Strik rieši svoj druhý slávny prípad. Tentoraz ide o známeho spisovateľa Owena Quina, autora románu Hodvábnik, ktorý je už niekoľko dní nezvestný. Zmiznutie autora viacerých kontroverzných románov nahlási jeho žena Leonore, ktorá sa stará o ich spoločnú mentálne postihnutú dcéru Orlando. Strik nie je práve ukážkovým prototypom detektíva. Je mohutný, má rád dobré jedlo a alkohol, veľa toho nenaspí, často chodí zarastený a ošumelý. Kedysi pracoval v špeciálnej jednotke v Afganistane, kde prišiel počas jednej misie o časť nohy. Má nevyberaný slovník, je potomkom slávnej rockovej hviezdy a nedávno ho opustila dlhoročná priateľka, ktorej ostáva len pár posledných dní do svadby s novým partnerom. Oporou Cormorana Strika je jeho šarmantná asistentka Robin Ellacottová, ktorá má v súkromí starosti so snúbencom, no na svojho nového šéfa nedá dopustiť.
Keď zhruba po dvoch týždňoch nájdu zohavenú mŕtvolu Owena Quina, medzi podozrivými sa ocitnú viacerí spisovatelia, knižní vydavatelia, agenti spisovateľov a lukratívne milenky. Prezradím, že meno nebude nejako zvlášť šokujúce, ale spôsob, akým vrah svoj brutálny čin vykonal , aby vzápätí zahladil všetky stopy, nemá chybu. Z vraždy, ktorá s románom Hodvábnik priamo súvisí, je podozrivých hneď niekoľko postáv. A je len na Strikovi, ktorému navyše britská polícia hádže polená pod nohy, aby ju objasnil. Jeho klientke - Leonore Quinovej, manželke zavraždeného autora, ide totiž doslova o život...
Do značnej mieri typická britská detektívka s atypickým charizmatickým vyšetrovateľom, so správnou dávkou čierneho humoru a zaujímavou britskou atmosférou. Všetko funguje ako má a my si tak môžeme tento výborný román naplno vychutnať. Po britsky, v kvalitnom slovenskom preklade.
"Konečne svitalo - sivé novembrové svetlo rozháňalo váhavé tiene. Vyšťavený a ubolený zabočil na Denmark Street. Tešil sa na krátky spánok, čo sa mu azda podarí vsunúť pred stretnutie s ďalším klientom, ktorý má prísť o pol desiatej. Zakýval dievčine z obchodu s cigarami, s ktorou často trávil fajčiarske prestávky, vošiel do čiernych dverí pri 12 Bar Café a začal sa štverať po točitom kovanom schodisku okolo pokazeného výťahu, čo vyzeral ako vtáčia klietka. Prešiel popri dverách grafického dizajnéra na prvom poschodí a popri vlastnej kancelárii s vygravírovným menom na druhom. Zostal na najmenšom odpočívadle na treťom, kde mal teraz domov" (s.16).
"Oproti mne kráčala mladá vysoká maturantka so zelenou stužkou, ktorú mala pripnutú na dlhom zimnom kabáte. Mal som však pochybnosti, či bola naozaj v poslednom ročníku, keďže v tvári vyzerala maximálne na šestnásť. Skôr si myslím, že chcela pôsobiť dospelejšie. Napriek tomu nepochybne pripomínala skôr mladé dievča než dospelú ženu.
"Dobrý deň, krásna slečna,viete aký je dnes deň?" milo som sa na ňu usmial.
"Utorok...a čo ako?" odvrkla a napravila si ofinu, ktorá jej trčala spod zimnej čiapky.
"Máte pravdu" pokúsil som sa prekusnúť negatívny tón v jej hlase a položil som si vrece na zem. "No a okrem toho, že je utorok, máme aj čóóó?" nenápadne som sa jej snažil napovedať.
"Žeby hnusný decembrový deň?" zavrčala a tentoraz si napravila ramienko na koženej hnedej kabelke, ktoré sa jej neustále šmýkalo z pravého pleca.
"No...aby som vám ho aspoň trošku spríjemnil, mám tu pre vás nejaké darčeky" žmurkol som na ňu a načrel som do vreca. "Mám tu aj nejaké uhlie" pohrozil som jej zo žartu ľavým ukazovákom , "ale keďže ste vraj počas roka poslúchali,darujem vám čokoládu, lízanku a cukríky" s dobrým pocitom som jej podal sladkosti.
"Tak teda ďakujem" hodnú chvíľu na mňa nechápavo hľadela a hlas jej pri tom náhle zmäkol, "no nemám sa vám čím odvďačiť. Nemám totiž žiadne peniaze" smutne sklonila hlavu k zemi a hľadela si na špičky bielych tenisiek.
"Ale ja predsa nič nechcem, veď som..." veľkodušne som roztiahol ruky.
"Tak viete čo?" skočila mi do reči bez toho, aby ma nechala dohovoriť. Otočila sa za seba. "Kúsok týmto smerom" ukázala pri tom niekam do diaľky, "je kotolňa." Potiahla ma za rukáv a ťahala ma cez neupravený školský pozemok. Keď sme boli na mieste, rozopla si kabát a skôr ako som stihol niečo namietnuť, nadvihla si sveter. Pred očami sa mi objavila nevinná bodkovaná podprsenka. "Stačí takto, alebo si ju mám aj rozopnúť?" hanblivo si vložila ukazovák do úst a milo sa pri tom na mňa usmiala. "Ak máte v tom vreci aj nejaký nový iPhone alebo bankovky nazvyš, môžem sa vám s ním trochu pohrať" namierila svoj pohľad na moje široké červené nohavice. Neisto som sa zahniezdil. "Viem, že na to nevyzerám, ale mám už nejaké tie skúsenosti" kľakla si na zem , nadvihla si bielu zimnú čiapku s dvomi striebornými šnúrkami, ktoré jej padali do očí, a zospodu na mňa upierala tie svoje veľké mačacie oči. Špičkou jazyka mi provokačne prešla po rázporku. Sťažka som si povzdychol. "Kam to všetko speje?!" položil som si hlavu do dlaní a vybehol som von.
Schmatol som svoje vrece a utekal som ulicami mesta preč. Preč. Preč. Hlavne čo najďalej."
V tom okamihu v ňom zmizla aj štvrtá whiski. Kým som utierkou leštil poháre, nenápadne som si ho premeral. Husté biele vlasy, dlhšia biela brada, zastrihnuté fúzy, unavený pohľad v kalných očiach. V kútiku mäsitých pier mu visela tenká slina. Keď sa nahlas rozkašľal, z dlhého červeného plášťa vytiahol balíček papierových vreckoviek. Jednu z nich si vybral, požmolil ju v hrubých špinavých prstoch a poutieral si výrazný červený nos, ktorý mu zdobili jemné fialové žilky.
"Veríte ešte na Mikuláša, mladý muž?" zdvihol pohľad a trpezlivo čakal na moju odpoveď. Doleštil som posledný pohár na víno, natočil som ho proti svetlu a pár sekúnd som si vychutnával jeho lesk. Potom som ho opatrne položil naspäť do police.
"No..." dával som si s odpoveďou načas, "bolo obdobie, keď som veril na Dzurindu, vlastne Dzurindovi" trochu hanblivo som sklonil hlavu k zemi a cítil som, ako ma zalieva červeň. Nechápavo si ma niekoľko sekúnd premeriaval, neviem či spracuvával moju, dnes už aj pre mňa ťažko pochopiteľnú dôveru k politickej mŕtvole, alebo len premýšľal, prečo tak zložito reagujem na jeho jednoducho položenú otázku. Veľké hnedé vrece, ktoré mal položené pri barovej stoličke si prisunul o pár centimetrov bližšie, akoby sa bál, že mu ho niekto ukradne a vyložil si naň lesklú čiernu čižmu.
"Ako každý rok 6. decembra, aj dnes ráno som sa vybral medzi ľudí. Mám rád tento deň. Aspoň som mal. Tristošesťdesiat štyri alebo tristošesťdesiat päť dní v roku (záleží či je rok priestupný alebo nie je) sa neviem dočkať chvíle, keď si vyložím vrece na plecia a vyjdem medzi ľudí, najmä medzi deti.
Okolo ôsmej ráno, pár minút pred zvonením, som sa postavil pred bránu základnej školy. Kým som si zložil vrece na zem, už ma stihla obkolesiť skupinka asi trinásťročných chlapcov. V ušiach mali narazené slúchadlá, z ktorých vychádzal nejaký rozčúlený hlas, taký zvláštny rytmus, ktorý im pravdepodobne dvíhal nízke ego.
"Čo si nám priniesol dedo?" zvedavo nazrel do vreca najvyšší z nich a drzo ma tlačil ku schodom.
"Radosť, pokoj, lásku, nádej a samozrejme aj nejaké tie sladkosti" žmurkol som na chlapcov a snažil som sa nájsť v ich zamračených pohľadoch aspoň náznak šťastných iskričiek.
"Čo si nejaká liberálna buzna?! Daj nám nejaké iPhone -y, tablety alebo aspoň mobily a ťahaj doprdele" sotil do mňa ďalší zo skupiny chlapcov a spoločne s kamarátmi mi prevrátili vrece s darčekmi. Chvíľu sa v ňom zvedavo prehrabávali, no keď nič zaujímavé nenašli, sklamane rozkopali a rozdupali tých pár čokolád, cukríkov, lízaniek a pelendrekov, čo som mal pri sebe. Nechali ma ležať na schodoch s vrecom na hlave. V tej chvíli sa im to zdalo vtipné.
Pomaly som si to vrece zložil z hlavy. Ako som tam tak ležal na chrbte a hľadel na sýto modré nebo, na krátky moment som upadol do spánku. Keď som sa opäť prebral, oprášil som si dlhý červený plášť, pozbieral som tých pár posledných zachránených sladkostí, čo mi ešte ostalo a poukladal som ich naspäť do vreca. Keď som bol hotový, vrece som si s ťažkým povzdychom vyložil na plecia a pomalým krokom som si to namieril k zdravotníckej škole."
