5.8.2019 Zvykne sa hovoriť, že ako si kto ustelie, tak sa bude mať. Ja som si rozložil stan vedla pohnojeného pola, takže podla toho moja noc aj vyzerala. Občas mám pocit, že takto nejako som si ustlal ešte niekedy v puberte a odvtedy sa to so mnou stále ťahá. Kým podvečer všade naokolo vládlo priam romantické ticho, len čo zapadlo slnko za obzor, začalo to všetko naokolo vrieskať, škriekať, revať, pískat, blačať. Pripadal som si ako niekde v Amazónskom pralese. Už som cakal len na to, kedy odniekadial vyskocia paviány alebo makaky. Prebudil ma východ slnka. Poskladal som orosený stan (hneď mi to navnadilo chuť na jedno orosené, keďže mi ostalo posledné deci odstátej vody a musel som ňou od večera šetriť) a vybral som sa cez pohnojené pole na železničnú stanicu. Takze si asi viete predstaviť ako vyzerali moje strieborné tenisky. Narýchlo som ich utrel do mokrej trávy. Na vlakovej stanici ma čakalo úžasné prekvapenie. Niekto tam hore sa rozhodol, že mi urobí radosť. Vošiel som do maličkých potravín a moja ruka inštinktívne zamierila ku chladničke, z ktorej vybrala vychladený radler. Kúpil som si lístok na osobný vlak do Rimavskej Soboty a na lavičke pred stanicou som si ho s hlasným sííiknutím otvoril. Teraz ho v pokoji popíjam, píšem tieto poznámky a je mi úžasne. Osobný vlak premávajúci medzi Jesenským a Rimavskou Sobotou ma vrátil zhruba na desať minút do detstva. Najma zastaralým interiérom a zatuchnutým vzduchom. Ak som očakával, že centrum Rimavskej Soboty bude vedla železničnej stanice, moje nádeje sa rozplynuli už po niekolķých metroch. Napokon to nebolo až také hrozné. Musím uznať, že námestie ma príjememne prekvapilo. Viacero krásnych historických budov, kostoly, pamatníky, park. Netvrdím, že je to Champ Élysées v Paríži, ale na Rimavskú Sobotu je to fajn. Spoj do KRASKOVA mi ide až o nejaké tri hodiny. Táto púť ma učí, okrem iného, aj trpezlivosti. Že netreba byť stále aktívny, občas je potrebné dopriať si pokoj a pohodu. Velmi príjemne som si poflirtoval so slečnou pracujúcou v cukrárni, ktorá mi odporučila pomarančovo makový dezert, hneď na to, ako moj predošlý návrh na citrónovo tvarohový koláč razne zamietla. Nenápadne mi pošepla: "Dajte si tento, je ovela lepší." A musím povedať, že bol aj lacnejší, takže to nebola rada len tak doprázdna. A mala pravdu. Bol výborný. Keď mi priniesla tácku s kapučínom a zákuskom na terasu, milo sa usmiala. A keď odchádzala, všimol som si, že má velmi pekné nohy, ktorým nebolo potrebné dopomocť ani vysokými podpatkami. Na poslednom schode sa ešte naposledy pootočila a milo sa na mňa usmiala. Je velmi príjemné zistenie, že stále ešte dokážem niekoho zaujať. Najma ak je to mladé, pekné a milé stvorenie. Aj som premýšlal, že ju zbalím do ruksaku a odnesiem si ju so sebou do Žiliny, no to by znamenalo obetovať knihy, ktoré mi robia cestou spoločnosť a to by jednoducho, ako sami uznáte, nešlo. Navyše práve v tej chvili vstúpil do podniku jej frajer a pri pohlade na jeho stavbu tela som triezvo usúdil, že s flirtovaním na dnes pre istotu končím. Život a zdravie sú mi (zatial) prednejšie a preto sa idem radšej venovať chladnúcemu kapučínu a sladkému dezertu. Dobrú chuť. V Rimavskej Sobote v parku si vytiahnem pomocou zlomenej zápalky dvoch kliešťov. Do každej ruky sa mi prisal jeden. Občas mám pocit, že boh stvoril tieto živočíchy, keď mal slabšiu chvílku. Zobudil sa na siedmy deň unavený, po opici a vymyslel zviera, ktoré nás serie už tisíce rokov. Kto vie či bol kliešť súčasťou rajskej záhrady. Čakám na stanici v Rimavskej Sobote, odkial by mal ísť prípoj do Rimavskej Brezovej. Apropó Rimavské Brezovo. Romantická diera, ktorú stvoril Boh, keď zaryl nechtom kúsok od Rimavskej Soboty. Cestou z Rimavskej Brezovej do Kraskova šofér vypeckoval (pre mňa) neznáme maďarské šlágre a to takým sposobom, že autobus sa otriasal ako keby plechovicu sardiniek pripojili k stožiaru s vysokým elektrickým napatím: Ak dovtedy žila v okolí Kraskova nejaká vysoká zver, dám ruku do ohňa za to, že po tejto jazde autobusom máme na Slovensku novú atrakciu. Pripjať pri Kraskove. Cp ‐ čko je nenahraditelný pomocník na dlhšie cestovanie vlakom alebo autobusom a na komplikované prestupy. Občas však vyhodí takú debilinu, že mi ostáva nad tým rozum stáť. Keď som chcel vystúpiť v Kraskove, namiesto rážcestia mi vyhodilo "Kraskovo Bolf", čo bola akási osada za obcou vzdialená dobrý kilometer. Jasné, že som sa vybral opačnou stranou, veď odkial som mal vedieť, ktorým smerom sa vybrať. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a potvrdilo sa to aj v tejto situácii. Naskytol sa mi pohlad na nádhernú, priam ešte panenskú prírodu. Stálo tam len niekolko starých domov a prestavaných chát, samozrejme prevažne s bratislavskou ŠPZ- tkou (veď kde by sa tí nevopchali). Na rázcestí som sa otočil a konečne som sa vybral spravnym smerom. Nanešťastie som mal ešte dve hodiny čas. Keď som zhruba po pol hodine rezkého kráčania s batožinou v ruke a spotený ako Rafael Nadal po paťsetovom zápase na Australian Open zbadal nápis Kraskov, šťastne som si vydýchol. Opláchol som si tvár a ruky v neďalekej studničke a po akejsi "gotickej ceste" (aspoň tak hlásala drevena tabula) som sa vybral mierne kopcovitým terénom popri miestnom cintoríne, odkial sa mi naskytol velmi pekný výhlad na gotický kostolík zo 14.storočia. Tam sa cesta končila. Ďalej nasledovali už len kukuričné polia a samota. No nie tá bolestivá, ktorej sa vacsinou snažíme vyhýbať, ale tá príjemná, tichá a premýšlavá. Vytiahol som mokrý stan, vyzul som si vlhké tenisky a ponožky a všetko som to porozkladal po tráve. Lahol som si na priesvitný igelit a len som tak hladel na nebo. Kvoli takýmto okamihom stojí za to nevzdávať boj so životom. Niečo pred pol štvrtou som zbehol na autobusovú zastávku a odviezol som sa do Rimavskej Soboty. Mám necelé dve hodiny do odchodu autobusu do Bottova, čo by mala byť moja jubilejná desiata zastávka, na mojej týždňovej púti po Slovensku. Práve som dojedol kebab, ktorý som zapil Fantou. Dnes je to moje prvé a zároveň posledné normálne jedlo. V tom teple mi jesť jednoducho nechutí. Stravujem sa najma zážitkami, energetickými nápojmi, kávou a energetickými tyčinkami. A keď sa dá, tak aj pivom. Prosím všetkých kritikov nezdravej výživy, aby sa zdržali akýchkolvek komentárov a uštipačných poznámok. Keď si túto púť skúsite na vlastnej koži, možeme si sadnúť za jeden stol a podebtovať o tom. Občas na mňa dolahne únava, no odhodlanie zotrvať do konca mi nechýba. Držte mi palce. Keďže som mal ešte čas, dal som si u tej milej slečny, s ktorou som mal tú česť už ráno, kopček zmrzliny s príchuťou žltého melónu. Tentoraz sa celá komunikácia niesla v neutrálnej rovine. Možno bola už unavená z celodennej práce a možno už len jednoducho nemala náladu, v každom prípade, zmrzka bola výborná. Hoci mala akúsi zvláštnu horkastú príchut... Predpokladám, že v obci s necelými dvomi stovkami obyvatelov sa krčmi nedočkám. Nechcel som riskovať a tak som vošiel do najbližšieho podniku, len kúsok od vlakovej stanice. Poznáte tú atmosféru. Najskor zbadáte dym, až potom barový pult s čašníčkou. Táto vyzerala na to, že sa tu už narodila. Dlhé blonď odfarbené vlasy, cigareta v ústach, šansónový hlas a dávno pochované ilúzie. V takýchto podnikoch si nemusíte ani nič objednať a nafúkate už pri vstupných dverách. Vzal som si flaškový radler a jedným uchom počúval zložité filozofické úvahy miestnych štamgastov. Inokedy som sa pri tom vedel celkom zabaviť a sem tam zachytit aj nejakú životnú múdrosť, no dnes som mal z toho len depku. Keď som dopil, mlčky som sa zdvihol a ťahal som odtial preč. Sedím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote a čakám na spoj do Bottova. BOTTOVO je velmi zvláštna obec. Rozdeluje sa do niekolkých smerov. Tvoria ju bytovky, rodinné domy a nájde sa tu aj zopár ruín. Nachádza sa tu detské ihrisko s parkom, obecný úrad a na moje velké sklamanie aj nefunkčné pohostinstvo. Za obcou je malá vodná nádrž, nad ktorou sa týči malebný cintorín. Toto je, podla mojho názoru, najkrajšia časť obce. Stan som si rozložil neďaleko cesty a chatovej osady, na velkej zelenej lúke. Na piaty deň sa konečne začina ako - tak podobať na obrázok z návodu. Dovtedy skor pripomínal sfúknuté cirkusové minišapitó. Kobylky a iná háveď sa snažia silou mocou dobyť dnu, snáď to ostane len pri neúspešných pokusoch. Zásoby vody mám pomerne bohaté, v prípade hladu možem siahnuť po zásobách musli tyčiniek. Vyzerá to tak, ze ani noc by nemusela byť chladná. To sú poznámky pre prípad, že by ma tu našli bez známok života. Vážení, všetkého mám dostatok a pevne verím, že zajtra večer dosiahnem posledné dva body vytýčenej trasy a po pár dňoch si opať doprajem spánok vo svojej posteli a niekolkominútovú horúcu sprchu. Dúfam v pokojnú noc a želám si pár hodín zdravého spánku. Zajtra vstávam o pol šiestej ráno a idem autobusom spať do Rimavskej Soboty, odkial vyrážam, smer Banská Bystrica. Len dúfam, že sa mi niekde podarí aspoň čiastočne nabiť telefón, inak možem mať vážny problém. Chcem však myslieť pozitívne, veď zatial som počas cesty vyriešil každú nepríjemnosť . KLOP, KLOP na drevo.
