štvrtok 19. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Púť číslo tri)

19.9.2018                                                                 Je niečo po šiestej ráno a ja som už zase na cestách. Dnes som si dal za ciel navštíviť tieto tri miesta: Gabčíkovo, Sap - bývalé Palkovičovo a Tomášikovo. O chvílu mi odchádza rýchlik do Bratislavy a keďže mám za sebou necelý štvorhodinový spánok, idem sa aspoň čiastočne nadopovať kapučínom a posilniť horalkou. Takže zatial, priatelia... 
                                                                                Tak nejak hrou osudu a mimovesmírnych tajomstiev som sa ocitol okolo jedenástej doobeda v Dunajskej Strede. Slovenčina sa tu mihne len zriedkavo, ale musím uznať, že tu majú premakanú autobusovú stanicu. Príjemnú, čistú, architektonicky skvelo zvládnutú a navyše sú tu vypísané aj meškania spojov. Keď si to porovnám s tou našou žilinskou,  je to jedna a sto. Mesto inak žiadny zázrak, ale vcelku to nie je najhoršie. Akurát občas premýšlate či ste ešte v centre alebo už na periférii. Teraz by, podla mojho harmonogramu, malo nasledovať Gabčíkovo.                                                                                                                          Hoci bol Gabčíkovu v roku 2016, po velkom boji, napokon prisúdený status mesta, nemožem si pomocť, no na mňa skor posobí ako vačšia obec. Z minulosti je známe predovšetkým sporom o priehradu Gabčíkovo/Nagymaros. Za pozornosť stojí najma kaštiel s parkom, ktorý v súčasnosti slúži ako zariadenie pre seniorov. V centre mesta sa nachádza kostol (ničím výnimočný), potraviny (ak ste tipovali Jednotu, tipovali ste správne), zdravotné stredisko, úrad a niekolko obchodov. Pri vstupe do mesta (stále si neviem na ten status mesta akosi zvyknúť) stojí po lavej strane cesty futbalový štadión. Po menšom nákupe v potravinách (slivky, acidko - inak super kombinácia, čo poviete? :) a vanilková energerická tyčinka) som počkal na autobus smerujúci do obce Sap (bývalé Palkovičovo).                                                                                                                                      Už samotná cesta do obce toho vela predznamenala. Sedel som v autobuse sám len s jednou postaršou tetuškou, ktorá celú cestu zotrvala v družnom rozhovore so šéfom. Keďže celý dialóg sa niesol v maďarčine, vela som si z neho neodniesol. Vlastne vobec nič, ak mám byť úprimný. "Možem vás vysadiť aj tu?" spýtal sa šofér, keď zastavil kdesi uprostred kukuričného pola. To sme už medzičasom dorazili do obce. Mávol som rukou, že to je akože v pohode, a medzi kukuricou som nakrútil video venované obci a človeku, po ktorom bola obec dlhé roky pomenovaná. Dokráčal som na autobusovú zastávku "Rybník", že si teda pozriem tú vodnú plochu, no namiesto nej sa mi naskytol pohlad na velkú zatrávnenú jamu. Nevadí, idem ďalej. Prejdem popri kostole, reštaurácii, obecnému úradu a hádajte, čo nevidím? Správne ste tipovali. Potraviny Jednota. S krásnymi otváracími hodinami. Ráno od 6.00 - 8.00 a poobede od 14.30 - 18.00. Keď chcete v Sape nakupovať mimo otváracích hodín, máte proste smolu. Alebo sa nalejete v niektorej z obecných krčiem. Tým sú akékolvek prestávky ukradnuté. Takže teraz sedím na autobusovej zastávke neďaleko centra. Píšem tieto riadky a vyhrievam sa na príjemnom jesennom slnku. Teším sa, keď opat začujem slovenčinu. Szervusztok.                                                                                                                Niečo pred piatou podvečer uzatváram svoju tretiu a zároveň najkratšiu púť v Tomášikove. S obcou s nádherným, no žial chátrajúcim kaštielom, ktorý je ukrytý v malebnom rozlahom parku. Okrem toho sa v obci nachádza aj krásny drevený mlyn z 19. storočia, ktorý vo mne okamžite vyvoláva spomienky na Kolárovo a jeho nekonečne dlhý drevený most. Doslova poetický zážitok mi ponúkli lúče zapadajúceho jesenného slnka štekliace hladinu Malého Dunaja. Ukážkovo pri tom oslepovali drevenú stavbu zachovalého mlyna. Unavení rybári mlčky žmúrili do tváre klesajúceho slnka a pohli sa len vo chvíli, keď hlava niektorej z rýb dopadla na hladinu a vydala pri tom člupotavý zvuk.                                                                                        Som unavený z celého dňa. Z celej púte. A občas mám pocit, že aj z celého svojho doterajšieho života. No pre takéto chvíle sa oplatí cestovať, snívať a kráčať ďalej. Lebo o tom to celé je. Padnúť, vstať a ísť. A čakať na tých pár zázračných okamihov, ktoré nám, pri troche šťastia, život prinesie. Nič menej a nič viac.


kaštiel v Gabčíkove


rybník v obci Sap

vodný mlyn v Tomášikove

kaštiel v Tomášikove

utorok 17. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volnè pokračovanie)

13.9. 2019                                                                 Večer som si dal po príchode z Golianova "nitriansky trojboj" kalváriu, hrad a Zobor) a pred spaním som sa z posledných síl doplazil do sprchy. OK. Preháňam. Došuchtal.                                                              Je nové ráno, ja sedím na autobusovej stanici v Nitre, dojedám marhulové minitaštičky, ktoré zapíjam kapučínom z automatu. Dnes sa pokúsim konečne pokoriť Hviezdoslavovo, ktoré mi pri predchádzajúcej púti uniklo doslova o vlások. Prisahám Bohu, že keď to dnes nedám, tak si objednám vládny špeciál ministerstva vnútra, nech ma tam vysadí. Ok, nebudem taký náročný, uspokojím sa aj s novým jastrabom (rozumej typ vtrulníka). To by bola aká paráda, keby ma vysadil uprostred obce vedla sochy P.O. Hviezdoslava.                                                        Tak sa mi to na druhý pokus podarilo, dámy a páni. Nachádzam sa v obci Hviezdoslavov, v parku, v ktorom má majster svoj pamatník. Obec je v podstate rozdelená na tri časti. V tej prvej sa nachádzajú záhrady, v ďalšej je tzv. nový Hviezdoslavov, ktorý sa neuveritelným sposobom rozrastá (ako holubie exkrementy) a potom tu máme ešte starý dobrý (ten povodný) Hviezdoslavov, ktorý si zachováva este typicky dolniacku podobu. Našťastie. Uvidíme dokedy. Podla mňa je len otázkou času, kedy ho nenásytné ruky developerov chytia pod krk a začnú dusiť. Učupená socha Hviezdoslava akoby sa len neveriacky prizerala tomu, čo sa to s jeho obcou deje. Aké symbolické. Keby náš Palko mohol, určite by nad tým všetkym krútil hlavou.                                                Prečítam si jednu kratšiu novelu z výberu anglických klasických autorov a poberám sa zase ďalej..                                                                                                                              Druhú časť svojej púte končím v parku za Grasalkovičovým palácom v Bratislave. Podarilo sa mi za dva dni navštívit sedem obcí a popri tom si zaspomínať na študentské časy v Nitre. A ešte niečo navyše. Ale to si nechám, ak dovolíte, pre seba. Premýšlam, čo ďalej. Ešte by sa našlo niekolko cielov. Teraz si však dám dlhšiu pauzu a do konca kalendárneho roka by som rád ešte navštívil dve destinácie. Gabčíkovo a Sap (bývalé Palkovičovo). Ak by som to úspešne zvládol, počet návštev súvisiacich s priezviskami významných slovenských osobností, by som ukončil na čísle 21. Páni, keď som sa pred časom odhodlal do toho íst, o takom počte som ani len nesníval. Pokial mi to financie a zdravie umožnia, budem budúci rok pokračovať ďalej. Je skvelé dosahovať vytýčené ciele. No naďalej platí, že najdoležitejšia je cesta, cesta, cesta... 

Stretnutie cestovatela so spisovatelom :) 

Hneď je jasné, v akej obci sa nachádzame...
               

pondelok 16. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volné pokračovanie)

12.9.2019                                                    Zobudím sa do sviežeho jesenného rána. Vačšina Nitranov je zababúšená v mikinách a bundách, na nohách majú natiahnuté džínsy. Ja, chlapec zo severu, si vykračujem v bielom tričku a šedých kraťasoch. To viete, my na severe sme zvyknutí na iné zimy. Mám za sebou rannú kávu a energetickú tyčinku. Vraj bez cukru. Haha, no jasné :) No dobre, nebudem tolko machrovať. Trochu som to s tým letným oblečením prehnal. Utekám sa zohriať do autobusu. Smer Svatoplukovo.                          Svatopkukovo: V podstate obec ako každá iná. Pokojne by ste si ju mohli pomýliť so stovkou iných obcí na Slovensku. Dva kostoly, cintorín, samozrejme Jednota (tá nesmie chýbať) a pamatník venovaný obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Vynechal som niečo? Á, jasné. Ešte sa v centre obce nachádza artézska studňa s hĺbkou až 300 metrov. Odtial si chodí viacero obyvatelov v obci naberať vodu. Či je pitná a zdravotne nezávadná? To vám poviem dúfam zajtra...                                          Mojmírovce: Pohodovou chodzou sa zo Svatoplukova do Mojmíroviec presuniete za nejakú slabú štvrť hodinku. Spočiatku máte pocit, že ste sa ocitli ešte vo vačšom zapadákove  ako je Svatoplukovo (a to už je veru čo povedať). Až neskor sa vám otvorí pekný výhlad na centrum. A toto už centrom možno pokojne nazvať. Pomerne velký kostol, viacero obchodov, zrekonštruované historické budovy, regionálne múzeum a predovšetkým miestny kaštiel, ktorý ponúka hosťom ubytovanie, konajú sa tu rozne oslavy, svadobné fotenie a podobne. Moje nadšenie však rýchlo opadne, keď si prečítam nápis pri vstupnej bráne, ktorý sa ospravedlňuje návštevníkom, že park je prístupný len hosťom kaštiela z dovodu neustáleho poškodzovana vzácnych stromov. Takže kvoli pár pošahaným kreténom si my ostatní možeme akurát tak trhnúť nohou. Nedalo mi to, keďze som sa sem ťahal takú dialku a pootvorenou bráničkou som prekĺzol dnu. Až počas fotenia kaštiela som si všimol, že vedla mňa stojí samotný správca vzácnej pamiatky. Našťastie bol natolko zabraný do telefonického rozhovoru, že som bol pre neho asi rovnako zaujímavý ako ktorýkolvek platan v starostlivo upravenom parku. A možno ešte menej. Narýchlo som si spravil zopár záberov a utekal som na ďalši spoj. Smer Rastislavice.                                                          Panebože, Rastislavice. Asi najmenej príťažlivý rezort, aký som mal možnosť počas svojej doterajšej púte navštíviť. A to mám s čím porovnávať, keďže už bol sedemnásty v poradí. Chudák Rastislav. Neviem či to dostal ako trest za to, že k nám povolal solúnskych bratov. Asi aj preto som túto obec pojal v štýle Lola beží o život. Kúpil som si pár drobností v Jednote a potom, aby som stihol najbližší spoj, vzal som to poklusom naprieč Rastislavicami. Do toho mi zavolala mamina, že ako sa mi na púti vodí, jasné, že vo chvíli, keď som sa najviac ponáhlal (všimli ste si, že naše maminy vždy zavolajú v tých najnevhodnejších okamihoch, kedy sa intímne venujete svojmu partnerovi alebo sa pokúšate dobehnúť blížiaci sa autobus či vlak?) Neviem či majú na to vyvinutý nejaký zvláštny radar alebo nás chcú takýmto sposobom len trochu podráždiť. Prepáč mami ;) No v každom prípade som bol nútený odfotiť aspoň miestnu školu, obecný úrad a kostol, lebo inak nebolo čo.  Retro v priamom prenose. Zatial čo už aj samotný Boh pravdepodobne riadi naše osudy cez nejakú mobilnú aplikáciu, v Rastislaviciach by sa nestratila ani legendárna žena za pultom. Ba čo viac, tá by tu priam ideálne zapadla. Pozitívum z Rastislavíc? Stihol som spiatočný spoj do Nitry. Opúšťam chlapíkov, ktorí stáli na čele Velkej Moravy a pomyselným strojom času sa presúvam do prvej polovice 20. storočia, aby som navštívil obec Golianovo.                  "Začnite s vysťahovaním" legendárna veta, ktorá vyšla z úst muža, po ktorom je pomenovaná ďalšia cielová stanica. Konečne obec podla mojho gusta. Tesne za vstupnou tabulou sa nachádza útulný futbalový štadiónik s roztomilou farebnou tribúnou. Je fajn, že všetky doležité budovy  sú situované približne uprostred Golianova. Potraviny Jednota (prekvapujúco), zdravotné stredisko, kostol s drevenými sochami Konštantína a Metoda, obecný úrad a pamatná busta generála Goliana, po ktorom bola v rolu 1948 obec pomenovaná. Nedalo mi to, aby som si s týmto významným mužom nespravil selfie. Teda svojku. Teda spoločnú fotku. On a ja. Respektíve jeho kamenná podobizeň a ja. Prečítal som si pred obecným úradom ďalšiu zo zbierky ruských noviel. Tentoraz od Saltykova Ščedrina - Preveselé živobytie. Milujem ruských autorov. Aspoň klasikov. Ich hrdinovia robia všetko naplno. Pijú, milujú, prehrávajú, nenávidia, sú zbabelí aj odvážni, bojujú a nevzdávajú sa, kým nie sú na kolenách. Ich emócie dokážu rozbúrit krv. Po takom príbehu mám aspoň na pár minút pocit, že zvládnem úplne všetko. Juj, zase som sa nechal uniesť písaním. Musím bežať. Vraciam sa spat do Nitry. Astala vista, priatelia.






                                                 

sobota 14. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volne pokračovanie)

11.9.2019 Asi len čistý blázon vstane dobrovolne v rámci dovolenky o pol piatej ráno, aby sa trepal niekam do Tešedíkova. Takže "jeden celý do Tešedíkova" nakloním sa k šoférovi autobusu a vytasím z vrecka hnedú koženkovú peňaženku.                          Tak som sa po dlhšom čase opať vrátil do Nitry. Do mesta, v ktorom som niekolko rokov študoval. To som bol ešte mladý, pekný a chudobný vysokoskolák :) Teraz som už len chudobný knihovník v mladšom strednom veku. Prekvapujúco nepociťujem nejakú zvlášť silnú nostlagiu a to som na takéto veci dosť citlivý. Možno je to tým, že mesto zmenilo za tie roky svoju tvár a mnohé jeho časti vyzerajú dnes úplne inak ako si ich pamatám.                                            Pred odchodom si dám na autobusovej stanici langoš s cesnakom (stánok sa prekvapujúco za tých takmer dvadsať rokov vobec nezmenil) a sadám do autobusu, smer Tešedíkov.                                Tešedíkovo. Čo k nemu dodať? Som velmi zvedavý, čo by povedal samotný velavážený pán Tešedík, keby sa ocitol v meste, ktoré nesie jeho názov. Úprimne, na pozeranie tu toho vela nie je. Kostol, akých sú po slovenských obciach stovky, tri predajne Jednoty, miekolko soch svatých a pamatníky venované historickým udalostiam (obetiam 1. a 2 svetovej vojny), násilne vysťahovaným a deportovaným občanom obce a kamenný pamatník pripomínajúci revolučné roky (1848 - 1849). Nič proti, ale precestoval som už viacero obcí a miest po južnom Slovensku a mám pocit, že Maďari sú neskutočne zaťažení na svoje osobnosti (hoci aj regionálneho významu), na kadejaké udalosti a výročia na počesť ktorých musia neustále pribíjať na domy stále nové a nové tabule, vystavovať kadejaké busty a sochy. V tomto by sme si mohli vziať do určitej miery od nich príklad, my totiž častokrát nevieme nič o osobnostiach celonárodného, nieto ešte regionálneho významu, ale zase odtial potial. Na začiatku obce stojí pomerne velký súkromný ranč s cvičiskom pre kone.  Obklukou sa opať vrátim k Samuelovi Tešedíkovi. Lebo keby aj možno mal výhrady k obci, ktorá nesie jeho meno, nepochybne by nenamietal nič proti tomu byť pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý vyzerá priam magicky. Listy na stromoch len začínajú žltnúť, ale keď budú zafarbené v plnej kráse, určite by tento pohlad zasiahol aj majstra Tešedíka. Zhrniem to do jednej vety. Žiť by som tu nechcel, no umrieť a byť pochovaný, áno. Ak sa pýtate prečo, nemám na to racionálnu odpoveď. Sú jednoducho miesta, ktoré vás silno zasiahnu a nedokážete to vysvetliť. Tak to proste je.                                  Lukáčovce. V Nitre som si stihol dať kapučíno a punčový rez a už som šiel na autobus do Lukáčoviec. Mal som chuť sa niektorému z cestujúcich prihovoriť, ale takmer všetci mali v ušiach zarazené slúchadlá alebo čumeli do svojich mobilov. Ach jo, kde sú tie časy, keď ludia ešte túžili nadvazovať reálne kontakty.                    Sedím za obcou, je tu taký drevený altánok a zapisujem do denníka tieto riadky. Mám v pláne prezrieť si miestny kaštiel, resp. to, čo z neho ostalo (podla legendy bol istý čas v rukách templárov) a potom sa trochu poobzerať po obci, ktorá je mimochodom dlhá ako nástroj pornoherca. Na priedomí viacerých domov podriemkávajú starenky a starčekovia a brady si podopierajú bakulami. Konečne miesto, kde sa na chvílu zastavil čas. Je mi tak príjemne, že sa musím usmievať. Kiežby som mal podobné pocity vo svojom živote častejšie...                  Samotná obec je natolko usporiadaná, až to potiera akýkolvek povab. Kaštiel akoby sem položil nejaký obrovský neviditelný žeriav. Vobec sem nepasuje. Hoci kedysi musel byť nádherný.                                                             V tejto chvíli sedím v parku pri kostole, do toho sa ozýva večerná omša. Na cestu som si vzal dve knihy. Výber najlepších anglických a ruských noviel.                            Pred chvílou som dočítal Dostojevského Biele noci. Pred tým som ich čítal dvakrát. Naďalej ma utvrdzujú tom, že Dostojevskij bol fenomenálny. Biele noci sú nádherné a zároveň bolestivé. A nielen tie Dostojevského... Bežím na autobus. Slnko o chvílu zapadne.

miestny cintorín

ranč v Tešedíkove


kláštor z 15.storočia
kostol v obci

utorok 20. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, siedma casť

7.8.2019  Prespal som za obcou Záborie, neďaleko pola pri potoku. No proste romantika ako vyšitá, čo vám poviem. V noci padlo niekolko drobných kvapiek, ale inak bolo velmi príjemne. Najma pri predstave loveckej sezóny, keď sú posedy plné polovníkov. Ešte že nemám hnedý stan s bielymi prúžkami. Ráno som sa poumýval v potoku (bol prekvapujúco teplejší ako som čakal) a o chvílu si idem pobaliť veci, zložiť stan, aby som sa vydal k poslednému cielu svojej týždňovej púte, do Záboria. Napíšem potom odtial.                            Záborie leží vo velmi malebnej časti Turčianskej kotliny neďaleko Martina. Je tu obecný úrad, kostol, cintorín (krčmu som nestretol), pamatna izba Jonáša Záborského. Momentálne sedím za obcou na takej príjemnej lúčke blízko autobusovej zastávky, odkial by mi mal ísť zhruba o hodinku a pol autobus. Dojedám posledné  zásoby sladkostí a cukríkov, aby som čo najviac odlahčil batožinu. Pred chvílou presiel okolo bača s ovečkami a obiehal ich traktor s vlečkou. Obraz, ktorý sa v 21. storočí vidí už málokedy. No a musím sa priznať, ze po prvý raz za celý týždeň púte mi praskli nervy. Keď som sa snažil vyštverať na neďaleký strmý kopček a pokochať sa výhladom na okolie, rozsypali sa mi kolíky od stanu. To som zistil až keď som si spravil pohodlie na lúke a v obale mi ostal jeden podrbaný železný kolík  ktorý akoby sa mi škeril do tváre. Strašne ma to vytočilo. Celý týždeň ich vláčim so sebou niekolko hodín denne a posledný deň pred odchodom ich takmer všetky stratím? Chytil som obal s tyčkami od stanu a od zúrivosti ním z celej sily tresol o zem. Hneď ako som si uvedomil svoje skratové konanie, skontrolovoval som tyčky, či sa nedajbože nepolámali. Našťastie sa zdá, že moj chvílkový amok ostal bez následkov. A to som začínal byť na seba hrdý, ako to všetko s prehladom zvládam. Napokon sa mi všetky stratené kolíky podarilo nájsť medzi nízkymi kríkmi. Len kúsok odomňa. Niekto tam hore si povedal, ze mi dá menšiu lekciu, aby som nezabúdal na to, kto som a kam smerujem. Aj keď to stále len zisťujem bez mála už štyridsať rokov.  Nuž, pýcha sa nezvykne vyplácať. Vonku je príjemne, na nebi pláva zopár obláčikov a ja si v hlave pomaličky rekapitulujem svoju cestu...                                                          Sedím v kaviarni na námestí v Martine a premýšlam, čo mi táto púť dala a čo mi naopak vzala. Lebo toho je ovela menej a sú to len banality - vzala mi jeden kolík zo stanu o ktorý som prišiel ešte prvú noc v Sládkovičove a pripravila ma o príručnú tašku, ktorá sa mi roztrhla. No to už bola viac menej len otázka času, keďže taška má už svoje roky odslúžené. Okrem toho dvoch kliešťov a viacero štípancov od komárov. Teraz k tomu podstatnejšiemu a príjemnejšiemu. Čo mi dala, respektíve čomu ma naučila. Naučila ma vačšej pokore, tesiť sa z maličkostí, naučila ma trpezlivosti, vačšej samostatnosti, skromnosti, naučila ma viacej načúvať svojmu vnútru a ponárať sa do seba, tešiť sa z ticha, vedieť si vychutnávať oddych, menej kriticky nazerať na našu krajinu a jej obyvatelov (aj keď sa obávam, že toto je len dočasné, ešte som nečítal dnešnú dennú tlač). Mám pocit, že za ten týždeň som žil ovela intenzívnejšie ako žijem zvyšné mesiace počas bežného roka. Bude aj pokračovanie? Uvidíme, čo život prinesie. Stále sú miesta kam sa dá chodiť a ktoré stojí za to objavovať a nesú meno významného slovenského spisovatela alebo inej známej slovenskej osobnosti...       
Večer v obci Záborie 

obec Záborie
drevený domček v obci Záborie
pamatník Jonáša Záborského 

obec Záborie

pondelok 19. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, šiesta časť

6.8.2019 Noc prebehla viac menej podla mojho želania. Ak nepočítam, že pred pol piatou ráno  ma prebudil neznesitelný škrekot. Keby sme nežili v 21. storočí, prisahal by som, že je to pterodactyl. Lúčne koníky v noci vyhrávali, akoby im za to niekto intenzívne hádzal peniaze do klobúka. Nič proti, ale ale keď je to ako terchovská muzika alebo rap (všetko na jednej tónine) vytráca sa z toho duch romantiky. Napriek nočnému oddychu priznávam, že mi chýba energia a idem nadoraz. Autobus do Rimavskej Soboty šiel načas. Zastavil som sa v Lidli kúpiť si nejaké základné potraviny a na raňajky som do seba nalial pomarančovo grepové acidko. Mám ešte hodinu a pol do odchodu autobusu (dnes sa presúvam do Banskej Bystrice) a tak premýšlam, že zájdem k tej milej slečne s peknými nohami. Cítim sa podobne ako Sagan deň pred dojazdom do Paríža. Unavený, ale odhodlaný dojsť do ciela. Aj keď Petrove výkony s tými mojimi je priam nedostojné porovnávať. Na moju obhajobu možem povedať len tolko, že na rozdiel od nášho skvelého cyklistu nemám žiadnu podporu tímu ani domestikov, ktorí by za mňa chvílu potiahli, keď potrebujem nabrať nové sily. Ale to už som odbočil. Vrátim sa opať k svojej púti.                              Jedna dobrá a jedna zlá správa, ako to už v živote býva. Tá dobrá je, že mám k dispozícii zásuvku a teda si možem nabiť telefón, tá zlá, že slečna s peknými nohami dnes nerobí a tak zostane pre mňa navždy len prchavou spomienkou. Namiesto nej má službu krásna čiernovláska s výraznými perami a niekolkými tetovaniami. Je milá, ale v rámci klientsko zákazníckeho vzťahu. A uprimne, ona je Liverpool a ja Pohronie. Rozumieme si. A to bez toho, že by som chcel uraziť slečnu s peknými nohami. Keby som mal tú možnosť, urcite by som dal prednosť nenápadnejšej kráske s peknými nohami. Radšej si idem vypiť kapučíno a ochutnať čučoriedkový cheesecake. Vyzerá lákavo. Vždy keď v nejakom podniku vytiahnem  tento zápisník  s poznámkami  k svojej púti, personál spozornie, akoby som bol z hygienickej kontroly. Zakaždým ma to pobaví.                                                                Aj keď na stan so spacákom a ruksakom nedám dopustiť a bez nich si svoju púť viem predstaviť len ťažko, padlo mi neuveritelne vhod, že som ich mohol na dve hodiny nechať ležať v batožinovom priestore autobusu. Od niekolkohodinového, takmer týždňového nosenia cítim chrbát, plecia aj ruky. Šofér autobusu vyzerá ako kópia jedinečného slovenského spisovatela Ruda Slobodu, len tohto típka v detstve asi viacej ťahali na škripci. Meria bez mála dva metre. Vychádzame zo Zvolena. O chvílu sme v Banskej Bystrici, kde si plánujem dať nejaký sýtejší obed. Tak uvidíme...                          Som v Banskej Bystrici. Do odchodu autobusu do Tajova mám ešte hodinu a pol čas. Dal som si v reštaurácii na autobuvej stanici chrumkavé kura s ryžou a zapíjam to citrónovým radlerom. Asi sa pojdem na chvílku prejsť, aby mi trochu vytrávilo. Už si s tým spacákom priladám ako Obelix. Ten tiež nosil svoj menhir stále so sebou :)              Tajov ma očaril nielen malebnou prírodou, ale aj skvelou sprievodkyňou, s ktorou som strávil úžasné dve hodiny a ako bonus ma potom zviezla na svojej Škode superb na železničnú stanicu, odkial sa presúvam rýchlikom do Martina. Ďakujem Lucka P. ;) Sedím na železničnej stanici v podniku  štvrtej cenovej, aj keď podla cien by som nepovedal (čapovný Radler tam stál 1,40) a škrabem tieto riadky do denníka. Zaprisahal som sa, že si knihu na tejto púti neķúpim, lebo už beztak nemám kde dávať veci. Kto mohol vedieť, že Martinus bude mať letný výpredaj? Na moju obhajobu. Sú len dve a sú tenké. Naozaj :)                     Cesta vlakom prebehla bez problémov, mali sme asi patnásťminútové meškanie. Dočítal som Fournierovho Velkého tuláka a Merleho Ostrov. Oba romány som nechal v kaviarni, aby si ich mohol prečítať zase niekto ďalší. Podarilo sa mi prečítať Rougholov životopisný román Povolanie žobrák (jedna z dvoch kníh, ktorú som si kúpil v banskobystrickom Martinuse v akcii (inak silná vec) a zhruba o pol hodinu som už mal sedieť v autobuse, ktorý by mal  smerovať do mojho posledného vytýčeného ciela, ktorým je turčianska obec Záborie. Čaká ma posledná noc na mojej týždňovej púti a mám zmiešané pocity.
múzeum J.G. Tajovského/Tajov

lýceum/Tajov

Obecný úrad/Tajov

Slávni rodáci/Tajov

nedeľa 18. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, piata časť

5.8.2019 Zvykne sa hovoriť, že ako si kto ustelie, tak sa bude mať. Ja som si rozložil stan vedla pohnojeného pola, takže podla toho moja noc aj vyzerala. Občas mám pocit, že takto nejako som si ustlal ešte niekedy v puberte a odvtedy sa to so mnou stále ťahá. Kým podvečer všade naokolo vládlo priam romantické ticho, len čo zapadlo slnko za obzor, začalo to všetko naokolo vrieskať, škriekať, revať, pískat, blačať. Pripadal som si ako niekde v Amazónskom pralese. Už som cakal len na to, kedy odniekadial vyskocia paviány alebo makaky. Prebudil ma východ slnka. Poskladal som orosený stan (hneď mi to navnadilo chuť na jedno orosené, keďže mi ostalo posledné deci odstátej vody a musel som ňou od večera šetriť) a vybral som sa cez pohnojené pole na železničnú stanicu. Takze si asi viete predstaviť ako vyzerali moje strieborné tenisky. Narýchlo som ich utrel do mokrej trávy. Na vlakovej stanici ma čakalo úžasné prekvapenie. Niekto tam hore sa rozhodol, že mi urobí radosť. Vošiel som do maličkých potravín a moja ruka inštinktívne zamierila ku chladničke, z ktorej vybrala vychladený radler. Kúpil som si lístok na osobný vlak do Rimavskej Soboty a na lavičke pred stanicou som si ho s hlasným sííiknutím otvoril. Teraz ho v pokoji popíjam, píšem tieto poznámky a je mi úžasne.                                                               Osobný vlak premávajúci medzi Jesenským a Rimavskou Sobotou ma vrátil zhruba na desať minút do detstva. Najma zastaralým interiérom a zatuchnutým vzduchom. Ak som očakával, že centrum Rimavskej Soboty bude vedla železničnej stanice, moje nádeje sa rozplynuli už po niekolķých metroch. Napokon to nebolo až také hrozné. Musím uznať, že námestie ma príjememne prekvapilo. Viacero krásnych historických budov, kostoly, pamatníky, park. Netvrdím, že je to Champ Élysées v Paríži, ale na Rimavskú Sobotu je to fajn. Spoj do KRASKOVA mi ide až o nejaké tri hodiny. Táto púť ma učí, okrem iného, aj trpezlivosti. Že netreba byť stále aktívny, občas je potrebné dopriať si pokoj a pohodu. Velmi príjemne som si poflirtoval so slečnou pracujúcou v cukrárni, ktorá mi odporučila pomarančovo makový dezert, hneď na to, ako moj predošlý návrh na citrónovo tvarohový koláč razne zamietla. Nenápadne mi pošepla: "Dajte si tento, je ovela lepší." A musím povedať, že bol aj lacnejší, takže to nebola rada len tak doprázdna. A mala pravdu. Bol výborný. Keď mi priniesla tácku s kapučínom a zákuskom na terasu, milo sa usmiala. A keď odchádzala, všimol som si, že má velmi pekné nohy, ktorým nebolo potrebné dopomocť ani vysokými podpatkami. Na poslednom schode sa ešte naposledy pootočila a milo sa na mňa usmiala. Je velmi príjemné zistenie, že stále ešte dokážem niekoho zaujať. Najma ak je to mladé, pekné a milé stvorenie. Aj som premýšlal, že ju zbalím do ruksaku a odnesiem si ju so sebou do Žiliny, no to by znamenalo obetovať knihy, ktoré mi robia cestou spoločnosť a to by jednoducho, ako sami uznáte, nešlo. Navyše práve v tej chvili vstúpil do podniku jej frajer a pri pohlade na jeho stavbu tela som triezvo usúdil, že s flirtovaním na dnes pre istotu končím. Život a zdravie sú mi (zatial) prednejšie a preto sa idem radšej venovať chladnúcemu kapučínu a sladkému dezertu. Dobrú chuť.                                            V Rimavskej Sobote v parku si vytiahnem pomocou zlomenej zápalky dvoch kliešťov. Do každej ruky sa mi prisal jeden. Občas mám pocit, že boh stvoril tieto živočíchy, keď mal slabšiu chvílku. Zobudil sa na siedmy deň unavený, po opici a vymyslel zviera, ktoré nás serie už tisíce rokov. Kto vie či bol kliešť súčasťou rajskej záhrady. Čakám na stanici v Rimavskej Sobote, odkial by mal ísť prípoj do Rimavskej Brezovej. Apropó Rimavské Brezovo. Romantická diera, ktorú stvoril Boh, keď zaryl nechtom kúsok od Rimavskej Soboty. Cestou z Rimavskej Brezovej do Kraskova šofér vypeckoval (pre mňa) neznáme maďarské šlágre a to takým sposobom, že autobus sa otriasal ako keby plechovicu sardiniek pripojili k stožiaru s vysokým elektrickým napatím: Ak dovtedy žila v okolí Kraskova nejaká vysoká zver, dám ruku do ohňa za to,  že po tejto jazde autobusom máme na Slovensku novú atrakciu. Pripjať pri Kraskove.                          Cp ‐ čko je nenahraditelný pomocník na dlhšie cestovanie vlakom alebo autobusom a na komplikované prestupy. Občas však vyhodí takú debilinu, že mi ostáva nad tým rozum stáť. Keď som chcel vystúpiť v Kraskove, namiesto rážcestia mi vyhodilo "Kraskovo Bolf", čo bola akási osada za obcou vzdialená dobrý kilometer. Jasné, že som sa vybral opačnou stranou, veď odkial som mal vedieť, ktorým smerom sa vybrať. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a potvrdilo sa to aj v tejto situácii. Naskytol sa mi pohlad na nádhernú, priam ešte panenskú prírodu. Stálo tam len niekolko starých domov a prestavaných chát, samozrejme prevažne s bratislavskou ŠPZ- tkou (veď kde by sa tí nevopchali). Na rázcestí som sa otočil a konečne som sa vybral spravnym smerom. Nanešťastie som mal ešte dve hodiny čas. Keď som zhruba po pol hodine rezkého kráčania s batožinou v ruke a spotený ako Rafael Nadal po paťsetovom zápase na Australian Open zbadal nápis Kraskov, šťastne som si vydýchol. Opláchol som si tvár a ruky v neďalekej studničke a po akejsi "gotickej ceste" (aspoň tak hlásala drevena tabula) som sa vybral mierne kopcovitým terénom popri miestnom cintoríne, odkial sa mi naskytol velmi pekný výhlad na gotický kostolík zo 14.storočia. Tam sa cesta končila. Ďalej nasledovali už len kukuričné polia a samota. No nie tá bolestivá, ktorej sa vacsinou snažíme vyhýbať, ale tá príjemná, tichá a premýšlavá. Vytiahol som mokrý stan, vyzul som si vlhké tenisky a ponožky a všetko som to porozkladal po tráve. Lahol som si na priesvitný igelit a len som tak hladel na nebo. Kvoli takýmto okamihom stojí za to nevzdávať boj so životom. Niečo pred pol štvrtou som zbehol na autobusovú zastávku a odviezol som sa do Rimavskej Soboty. Mám necelé dve hodiny do odchodu autobusu do Bottova, čo by mala byť moja  jubilejná desiata zastávka, na mojej týždňovej púti po Slovensku. Práve som dojedol kebab, ktorý som zapil Fantou. Dnes je to moje prvé a zároveň posledné normálne jedlo. V tom teple mi jesť jednoducho nechutí. Stravujem sa najma zážitkami, energetickými nápojmi, kávou a energetickými tyčinkami. A keď sa dá, tak aj pivom. Prosím všetkých kritikov nezdravej výživy, aby sa zdržali akýchkolvek komentárov a uštipačných poznámok. Keď si túto púť skúsite na vlastnej koži, možeme si sadnúť za jeden stol a podebtovať o tom. Občas na mňa dolahne únava, no odhodlanie zotrvať do konca mi nechýba. Držte mi palce.                  Keďže som mal ešte čas, dal som si u tej milej slečny, s ktorou som mal tú česť už ráno, kopček zmrzliny s príchuťou žltého melónu. Tentoraz sa celá komunikácia niesla v neutrálnej rovine. Možno bola už unavená z celodennej práce a možno už len jednoducho nemala náladu, v každom prípade, zmrzka bola výborná. Hoci mala akúsi zvláštnu horkastú príchut... Predpokladám, že v obci s necelými dvomi stovkami obyvatelov sa krčmi nedočkám. Nechcel som riskovať a tak som vošiel do najbližšieho podniku, len kúsok od vlakovej stanice. Poznáte tú atmosféru. Najskor zbadáte dym, až potom barový pult s čašníčkou. Táto vyzerala na to, že sa tu už narodila. Dlhé blonď odfarbené vlasy, cigareta v ústach, šansónový hlas a dávno pochované ilúzie. V takýchto podnikoch si nemusíte ani nič objednať a nafúkate už pri vstupných dverách. Vzal som si flaškový radler a jedným uchom počúval zložité filozofické úvahy miestnych štamgastov. Inokedy som sa pri tom vedel celkom zabaviť a sem tam zachytit aj nejakú životnú múdrosť, no dnes som mal z toho len depku. Keď som dopil, mlčky som sa zdvihol a ťahal som odtial preč. Sedím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote a čakám na spoj do Bottova.                                  BOTTOVO je velmi zvláštna obec. Rozdeluje sa do niekolkých smerov. Tvoria ju bytovky, rodinné domy a nájde sa tu aj zopár ruín. Nachádza sa tu detské ihrisko s parkom, obecný úrad a na moje velké sklamanie aj nefunkčné pohostinstvo. Za obcou je malá vodná nádrž, nad ktorou sa týči malebný cintorín. Toto je, podla mojho názoru, najkrajšia časť obce. Stan som si rozložil neďaleko cesty a chatovej osady, na velkej zelenej lúke. Na piaty deň sa konečne začina ako - tak podobať na obrázok z návodu. Dovtedy skor pripomínal sfúknuté cirkusové minišapitó. Kobylky a iná háveď sa snažia silou mocou dobyť dnu, snáď to ostane len pri neúspešných pokusoch.  Zásoby vody mám pomerne bohaté, v prípade hladu možem siahnuť po zásobách musli tyčiniek. Vyzerá to tak, ze ani noc by nemusela byť chladná. To sú poznámky pre prípad, že by ma tu našli bez známok života. Vážení, všetkého mám dostatok a pevne verím, že zajtra večer dosiahnem posledné dva body vytýčenej trasy a po pár dňoch si opať doprajem spánok vo svojej posteli a niekolkominútovú horúcu sprchu. Dúfam v pokojnú noc a želám si pár hodín zdravého spánku. Zajtra vstávam o pol šiestej ráno a idem autobusom spať do Rimavskej Soboty, odkial vyrážam, smer Banská Bystrica. Len dúfam, že sa mi niekde podarí aspoň čiastočne nabiť telefón, inak možem mať vážny problém. Chcem však myslieť pozitívne, veď zatial som počas cesty vyriešil každú nepríjemnosť . KLOP, KLOP na drevo.