RECENZIA: Stephen King, Owen King - Spiace krásavice (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

" _ Mami, toto je ozajstná choroba a týka sa hocijakej ženy. Starých, detí, mladých, v strednom veku. Hocijakej ženy, ktorá spí. Preto, mami, nesmieš zaspať. - " (s.104). 

Kultový autor Stephen King si tentoraz vzal na pomoc svojho mladšieho syna Owena a vznikol tento mierne hororový príbeh odohrávajúci v prostredí ženského väzenia.

Keďže v diele vystupuje pomerne veľké množstvo postáv, zameriam sa len na tie najdôležitejšie (tie ostatné nájdete v úvode knihy v mennom zozname). 

Na začiatku príbehu dôjde k vražde dvoch mužov, ktorých telá zhoria v karavane. V mestečku Doolig dohliada na poriadok štyridsaťročná šerifka Lily Norcrossová, zatiaľ čo jej manžel Clint Norcross pracuje v ženskej väznici ako psychiater. Spoločne vychovávajú  šestnásťročného syna Jareda, ktorý je zúfalo zamilovaný do svojej kamošky Mary.
Pokojný život v mestečku naruší neznáma epidémia, ktorá dostane pomenovanie Aurora. Zaujímavosťou je, že táto epidémia postihuje výhradne ženy (a to každého veku) a jej následky sú tragické. Po tom, čo postihnuté upadnú do spánku, pokryje ich pavučina a v mozgu sa im vytvára hmota podobná vate. V poslednom štádiu choroby obete pripomínajú  skôr larvu ako ľudskú bytosť. Niektorí muži riešia problém dosť radikálnym spôsobom. Obete epidémie zapaľujú ako fakle, aby zabránili šíreniu nákazy. Časť mužov založí sektu tzv. Osvietených, na čele ktorej stojí náčelník, ktorý sa necháva oslovovať Svetlonos. Hrozí, že onedlho zaspia všetky ženy a muži ostanú na svete úplne sami. Zdá sa, že riešenie by mohla priniesť záhadná cudzinka Eve Blacková, ktorá v sebe skrýva tajomnú moc. Momentálne však sedí v ženskej väznici spolu s ďalšími odsúdenými, kde ich stráži jeden z dozorcov, sexuálny maniak, Don Peters. Situáciu môžu zachrániť pravdepodobne už len dvaja ľudia: reportérka NewsAmerica Michaela Morganová, (ktorá má na rozdiel od ostatných napadnutých žien jednu veľkú výhodu) a psychiater Clint Norcross. 
No len v prípade, pokiaľ dotyčné o záchranu ešte vôbec stoja...

" - Sú tvory v tmavej zemi, hlboko pod troskami vrchov, ktoré ľudia osekali, tvory bez očí, ktoré sú omnoho slobodnejšie, ako si ty kedy bola. Lebo žijú ako chcú, Jeanette. Vo svojej tme sú spokojné. Sú všetkým, čím chcú byť. - To Evie zopakovala a zdôraznila. - Sú všetkým, čím chcú byť. - " (s.394).   

"Posledný experiment s pavučinou práve poskytol jednoznačnú odpoveď na otázku Prečo? a tá znela: Lebo to, čo sa deje, nie je z tohto sveta a nedá sa liečiť medicínou z tohto sveta." (s.325). 

Na románe by som ocenil predovšetkým zaujímavý námet, ktorý je rozpracovaný na viac ako 700 stranách. Možno, že by sa príbeh dal o niečo skrátiť, ale nedá sa povedať, že by bol vyslovene rozvláčny. Nechýba zopár dramatických scén (najmä v závere knihy), ale ani humor: "Je XY väčší sviniar ako Truman? Zatiaľ mu málokto siahal čo i len po členky, oficiálne len Donald Trump a kanibali." (s.35). 
Nemyslím si, že román sa stane nejakou mimoriadnou literárnou udalosťou, ide v prvom rade o dobre odvedenú remeselnú prácu, ktorá ponúkne svoj štandard, ale na druhej strane kniha neprináša nič výnimočné. V každom prípade svojich verných fanúšikov, ktorých rozhodne nie je málo, si rodinné dielo Kingových nepochybne nájde.          

RECENZIA: Chimamanda Ngozi Adichie - Amerikánka (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***

" - Ty amerikánka jedna! - robila si z nej často Ranyinudo srandu. - Hľadíš na všetko americkými očami. Ibaže problém je, že ty ani skutočná amerikánka nie si. Kebyže máš aspoň americký prízvuk, to tvoje frflanie by sme ti ešte tolerovali! - " (s.488). 

Príbeh o tom, aké ťažké je byť v Amerike cudzincom, najmä keď ste černoch pochádzajúci z Afriky. 
Ifemelu vyrastala v bývalom hlavnom meste Nigérie Lagos, v ktorom mala svoju rodinu, priateľov a známych. Zamilovala sa do Obinzeho, miestneho fešáka, ktorému tiež nebola ľahostajná. Všetko spelo k tomu, že sa po škole vezmú a založia si rodinu. Lenže Ifemelu túži po štúdiu v zahraničí a preto odcestuje za svojou tetou Ujou do New Yorku. Teta Uju bola kedysi milenkou nigerijského generála, ktorému porodila syna Dikeho, dnes Ifemeluinho bratanca. Ifemele si s Obinzem, pred jej odchodom sľúbia, že len čo sa ona vráti späť do Nigérie, budú vo vzťahu pokračovať: "Keď Ifemelu spoznala Obinzeho, povedala tete Uju, že stretla lásku svojho života a teta Uju jej poradila, aby mu dovolila bozkávať ju a dotýkať sa jej, ale nech mu nedovolí do nej vojsť." (s.73). "Navždy si bude pamätať tú chvíľu, tie slová: - Tokám pri tebe - " (s.80).
Ifemile sa v New Yorku pretĺka ako sa dá. Robí ťažké fyzické roboty, často krát si však vôbec nedokáže nájsť prácu a na vlastnej koži pociťuje, že farba kože zohráva v súčasnej Amerike stále dôležitú úlohu. Aj keď sa občas stretne so svojou kamoškou Ginike, ktorá pochádza rovnako ako Ifemele z Nigérie, akosi sa nevie preniesť cez Ginikin americký akcent a zmenený štýl života: "Ginika sa zasmiala.  - Lebo taká je Amerika. Máš sa tváriť, že niektoré veci nevidíš" (s.162).
Keď je Ifemele už dlhší čas bez peňazí a bez práce, podľahne ponuke jedného tučného obchodníka a za peniaze sa s ním vyspí. Cíti sa previnilo a z tohto dôvodu preruší všetky kontakty s Obinzem. Maže doručené maily, nečíta jeho listy, nedvíha mu telefóny. Obinze si správanie svojej priateľky nedokáže vysvetliť. V zúfalstve odchádza do Anglicka, aby na ňu ľahšie zabudol. Zakotví v Londýne, kde vykonáva tie najpodradnejšie roboty od čistenia záchodov až po prácu v chemickej továrni: "- Londýn je ako hoblík, každého zrovná. Všetci sme teraz v Londýne a všetci sme rovnakí, až strach, " dodala Bose." (s.310). 
Napokon ho policajné zložky deportujú späť do Nigérie, keďže nemá povolenie k pobytu na Britských ostrovoch. Vezme si za manželku krásne, no jednoduché dievča menom Kosi, ktorá mu porodí dcérku. Napriek tomu po večeroch si často spomína na svoju Ifemelu, ktorá za oceánom žije svoj vlastný život.
Konečne sa jej začne ako  - tak dariť. O svojej situácii začne písať blog, ktorý sa stane veľmi populárny. Jej provokujúce názory týkajúce sa rasizmu v Amerike vyvolajú medzi ľuďmi vášnivé diskusie. Je pozvaná na viacero prednášok, dokonca ju začne brať na vedomie aj univerzitná pôda. Spozná sa s fešáckym Curtom, s ktorým im to výborne klape aj v posteli. Tento vzťah však nevydrží. Ifemelu ho v slabej chvíli podvedie s neznámym mužom a Curt jej to nedokáže odpustiť. O tom, že osud je veľmi zaujímavý hráč, svedčí aj to, že Ifemelu sa takmer po ôsmich rokoch opäť stretáva s univerzitným profesorom, s ktorým si kedysi vymenila len pár viet a to ostatné akoby ostalo nevypovedané. Ten muž sa volá Blaine a Ifemelu od začiatku priťahuje jeho vnútorná charizma a inteligencia. Lenže ako postupne spoznáva jeho snobských priateľov z univerzity, začína si uvedomovať, že tento život nie je nič pre ňu. Pre Blaineho je život na škole na prvom mieste, až ďaleko za ňou je všetko ostatné. Po tom, čo sa jej amerikanizovaný bratanec Dike pokúsi o samovraždu, Ifemelu sa po pätnástich rokoch vracia späť do Nigérie a sama je zvedavá, čo tam na ňu po takom dlhom čase čaká...

" - Keď som začínal na trhu s nehnuteľnosťami, zvažoval som rekonštrukciu starých domov namiesto ich búrania, ale bol to nezmysel. V Nigérii sa totiž nekupujú domy, lebo sú staré. Vieš, všetky tie rekonštruované dvestoročné sýpky, také, čo majú v obľube v Európe. To tu vôbec nefunguje. Má to, samozrejme logiku, lebo my sme z tretieho sveta a tu ľudia hľadia vopred. Máme radi, keď sú veci nové, lebo tie najlepšie roky máme pred sebou, zatiaľ čo Západ má to najlepšie za sebou, a preto si musia z minulosti spraviť fetiš -" (s.551). 

"Výraz  "milovať sa" jej odjakživa pripadal trochu sentimentálny, "mať sex" bol bližšie k realite a "šukať" znel ešte vzrušujúcejšie, ale keď už po tom všetkom ležala vedľa neho a obaja sa usmievali, občas sa aj smiali, jej telo zaplavil pokoj a došlo jej, aký je ten výraz "milovať sa" presný." (s.563). 

Určite stojí za pozornosť strana 172, na ktorej Ifemelu opisuje školský vzdelávací systém v Spojených štátoch, nad ktorým sa pravdepodobne pousmejete rovnako ako ja.
Kniha Amerikánka je román o láske, o rasizme, o ťažkom živote čiernych cudzincov v Spojených štátoch a v Anglicku, o zvláštnych paradoxoch, krutej realite a tajných snoch. Dúfal som v trošku iný záver, žiaľ nestalo sa, aj to napokon prispelo k celkovému nižšiemu hodnoteniu tohto, inak veľmi zaujímavého diela, ktoré vám odhalí svet, o ktorom tuší asi len málokto.   

  

NA ČO SA CHYTÁM V NAJBLIŽŠOM OBDOBÍ (OKREM INÉHO)

ZOZNAM KNÍH NA MÁJ 

Stephen King, Owen King - SPIACE KRÁSAVICE (Ikar, 2018)

M. J. Arlidge - KEĎ ČERT NESPÍ (Ikar, 2018)

Pavol Fabian - MUŽ, KTORÝ PADOL DO TRHLINY, ALE NIE NA HLAVU (Ikar, 2016)

Isabel Allende - DOM DUCHOV (Slovart, 2018)

Blažena Ovsená - NEVIDITEĽNÝ ZDROJ (2018)

RECENZIA: Celeste Ng - Stačí škrtnúť zápalkou (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ****

" - Čo je ti také smiešne? Len som si predstavil ako Izzy behá hore - dolu a všade škrtá zápalkami - odfrkol si.  - Dora bláznivá. -  " (s.14).  

Príbeh sa začína veľkým požiarom.
Shaker Heights je malé mestečko v Spojených štátoch, v ktorom žijú obyvatelia usporiadaným životom. Jednou z rodín sú aj Richardsonovci. Elena pracuje ako novinárka, zatiaľ čo jej manžel Bill je renomovaný právnik. Spoločne vychovávajú štyri deti. Fešáckeho Tripa, ktorý hrá americký futbal a láme dievčenské srdcia, povrchnú tínedžerku Lexie, ktorú zo všetkého najviac zaujíma nakupovanie handier a jej priateľ Brian Avery, ukážkového dobráka Moodyho a problémovú rebelku Izzy. 
Pokojný život v meste naruší príchod matky a jej šestnásťročnej dcéry. Mia Warrenová pracuje ako umelecká maliarka, no privyrába si rôznymi manuálnymi prácami. Jej dcéra Pearl začne navštevovať rovnakú školu ako deti Richardsonovcov. Medzi Tripom a Moodym vyvolá príchod príťažlivej Pearl doslova bratskú nevraživosť, zatiaľ čo Izzy konečne nachádza spriaznenú dušu...

V Shaker Heights žijú aj Linda a Mark McCulloghovci. Obaja už roky túžia po dieťati, no nedarí sa im. Jedného večera nájde miestny hasič škatuľu s novorodencom aj so stručným odkazom, aby sa o dieťa postarali nejakí dobrí ľudia. Dieťa sa volá May Ling a patrí Číňanke Bebe, ktorú popôrodná depresia a náročná finančná situácia dohnali k takémuto zúfalému činu. Bebe sa po prekonaní ťažkostí rozhodne, že chce svoje dievčatko späť. Keď sa s McCulloghovcami nedokáže dohodnúť osobne, začne sa zdĺhavé a náročné súdne konanie o to, komu bude dieťa napokon zverené do výchovy. Linda a Mark sú rodinní známi Richardsonovcov, aj preto sa Mark rozhodne, že McCulloghovcov bude na súde obhajovať. Tento spor rozdelí mesto na dve strany. Jedna strana je za to, aby bolo dieťa zverené Bebe, zatiaľ čo tá druhá trvá na tom, aby bola malá May Ling zverená McCulloghovcom, ktorí sú navyše aj finančne zabezpečení. Do sporu sa dostanú aj Elena Richardsonová s Miou Warrenovou. Mia sa postaví na stranu Bebe a Elene sa podarí zistiť, že je za tým utajovaná minulosť kedysi slávnej umelkyne. 

Aj keď Richardsonocvi pôsobia na prvý pohľad ako príjemná a uhladená americká rodinka z predmestia, v skutočnosti sú ich vzťahy prehnité, nenormálne, až zvrátené. Elena, ktorá sa snaží držať celú rodinu pokope, si zakladá na svojej výchove, postavení a slušnom správaní. A tak paradoxne najnormálnejšie z celej famílie pôsobí rebelujúca Izzy, ktorá si nedáva servítku pred ústa a pokúša sa prečistiť choré vzťahy v rodine. 

Veľmi kvalitný román, ktorý nemá dynamický náboj, naopak, plynie pomaly, ale to tempo mu veľmi pristane. Postavy sú čitateľsky atraktívne, príbeh má svoj pôvab, akurát trošku nepravdepodobne pôsobí obhajoba Bebe, ktorá je v prípade jej právneho zástupcu pritiahnutá za vlasy. Záver nie je prekvapujúci, ale v tomto prípade to vôbec neprekáža, keďže román dokáže vyvolať v čitateľovi pomerne silné emócie.      
      

RECENZIA: Jonathan Safran Foer - Tu som (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ****

"V Izraeli je deväť hodín večer. V New Yorku dve poobede. V Londýne sedem večer, v Los Angeles jedenásť dopoludnia, v Paríži osem večer, v Buenos Aires tri poobede, v Moskve deväť večer, v Melbourne štyri ráno.
  Tento prejav sa vysiela do celého sveta a preberajú ho všetky významné spravodajské stanice. Simultárne sa tlmočí do desiatok jazykov a vypočujú si ho ľudia všetkých náboženstiev, národov, kultúr sveta. Ja sa však prihováram iba Židom.
  Od zničujúceho zemetrasenia, ktoré postihlo našu krajinu pred dvoma týždňami, sa valí na Izrael jedna pohroma za druhou: za niektorými je ľahostajná ruka matky Prírody, za inými nenávistné päste našich nepriateľov. S dômyselnosťou, silou a rozhodnosťou sme urobili to, čo Židia urobili vždy: prežili sme. Koľko mocnejších národov zmizlo z povrchu zemského, zatiaľ čo židovský národ prežil? Kde sú Vikingovia? Kde sú Mayovia, Chetiti a Mezopotámčania? A kde sú naši historickí nepriatelia, ktorých bolo vždy viac než nás? Kde sú faraóni, ktorí zničili nášho prvorodeného, no nedokázali zničiť nás? Kde sú Babylončania, ktorí zničili náš svätý chrám, no nedokázali zničiť nás? Kde je Rímska ríša, ktorá zničila náš Druhý chrám, no nedokázala zničiť nás? Kde sú nacisti, ktorí nás nedokázali zničiť? (s.428). 

Jacob Bloch, štyridsať štyri ročný žid žijúci v Spojených štátoch, prežíva s manželkou Juliou vážnu manželskú krízu. Majú spolu tri deti - Sama, Maxa a Benjyho. Jacob pracuje ako scenárista a vo svojej profesii je úspešný. Lenže s jeho súkromím je to už o niečo horšie. Trinásťročného  Sama, ktorého čaká čoskoro bar micva, obvinia z rasistických narážok a hrozí mu kvôli tomu vylúčenie zo školy. A to napriek tomu, že jeho priateľka je čiernej pleti. Julia, pre ktorú je rodina to najdôležitejšie na svete, nájde v Jacobovom mobile pornografické sms -ky, ktoré si vymieňa s jednou mladou režisérkou. To prijme Juliu k tomu, že začne flirtovať s rodinným priateľom Markom Adelsonom, ktorý na jej hru ochotne pristúpi. Jacob má zložité vzťahy aj so svojim otcom Irvom. Irv nedokáže prijať skutočnosť, že jeho syn nepokračuje v židovskej tradícii a venuje sa len akejsi lacnej televíznej zábave. Jacobov starý otec Issac Bloch sa má čoskoro presťahovať do domova dôchodcov. Keď sa z Izraela vráti Tamir, Jacobov bratranec, obaja spomínajú na svoje detstvo aj na mladosť, no zároveň rozoberajú aj súčasnú neľahkú politickú situáciu. V tom sa ich názory výrazne odlišujú. 
Manželstvo Blochovcov sa rozpadá na pozadí ničivého zemetrasenia, ktoré zasiahne Izrael. Zemetrasenie je pri tom len začiatkom oveľa vážnejšieho konfliktu, ktorý môže mať nepredstaviteľné dôsledky pre celý svet...

Som ohromený týmto monumentálnym dielom, najmä po tom, čo debutový Foerov román, ktorý vyšiel pred tromi rokmi v slovenskom preklade pod názvom Všetko osvetlené, ma príliš nenadchol. Manželská kríza, ktorá tvorí pozadie celého príbehu, je zobrazená takým mrazivým spôsobom, že pri čítaní niektorých dialógov budete mať zimomriavky po celom tele. Takisto zobrazenie tínedžerského zmýšľania Jacobových detí je viac ako uveriteľné. Osobne ma najviac zaujala postava Tamira, ktorý je ako človek veľmi komplikovaný a tým aj čitateľsky atraktívny. Je tu niekoľko scén, ktoré majú šancu stať sa časom kultovými - napr.  otvorený opis masturbačného procesu (s. 320 - 324), pôsobivý dialóg Jacoba s Tamirom počas fajčenia trávy (s. 390 - 403). 
Naopak, politická situácia Izraela ma až tak nenadchla, hoci autor v súvislosti s ňou priniesol zopár dramatických momentov. 

Vcelku veľmi vydarený román, ktorý by sa však dal skrátiť pokojne aj o tretinu, čím by určite získal na dynamike. Najmä politická situácia Izraela by sa dala okresať minimálne o päťdesiat strán. Na záver niekoľko pasáži z románu, ktoré ma nejakým spôsobom zaujali:

" - Lebo jedna vec je zbierať hovienka po tvojom psovi,  - povedal Jacob,  - a druhá po tvojom otcovi.- " (s.30).

"Raz krátko po svadbe prespali v jednom pennylvánskom hostinci. Ležali nahí v posteli, fajčili trávu - prvýkrát od vysokej školy  -, a sľúbili si, že si povedia a ukážu všetko, všetko bez výnimky, akokoľvek by sa za to hanbili, akokoľvek by im to bolo nepríjemné, akokoľvek by ich to ranilo. Mali pocit, že je to najambicóznejší sľub, aký si môžu dvaja ľudia dať." (s.36).

"Žiadne bábo nevie, kedy mu naposledy vytiahnu z úst bradavku. Nijaké dieťa nevie, kedy naposledy osloví svoju mamu mama. Nijaký chlapec nevie, kedy sa zatvorí kniha na poslednej rozprávke na dobrú noc, ktorú mu v živote prečítajú. Nijaký chlapec nevie, kedy vytečie voda z vane, v ktorej sa naposledy bude kúpať s bratom. Nijaký mladý muž nevie vo chvíli, keď prvýkrát pocíti najvyššiu rozkoš, že už nikdy nebude bez sexu. Nijaká dojčiaca žena si vo chvíli, keď zaspáva, neuvedomuje, že o štyri desaťročia bude zase neplodná. Nijaká matka nevie, kedy začuje slovo mama naposledy. Nijaký otec nevie, kedy sa zavrie kniha pri poslednej rozprávke na dobrú noc, ktorú bude v živote čítať: Od toho dňa zavládol na ostrove Itaka na dlhý čas pokoj a bohovia boli naklonení Odyseovi, jeho manželke i jeho synovi." (s.95).

" - Ide o to, že rozvod je náramne drahá záležitosť - po citovej, logistickej aj finančnej stránke - a stojí za to, lenže."
  - Lenže? -
  - Nie je to nijaký život. Len živorenie. - 
  - Ale vlastné živorenie, či nie? - 
  - Lepšie sa dostať z horiacej budovy s popáleninami na deväťdesiatich percentách tela, než zomrieť vnútri. No najlepšie je vyjsť z nej skôr, ako vypukne požiar." (s.168).

"A tam v prachu uprostred pomyselnej savany a zároveň uprostred hlavného mesta, pocítil niečo také nepotlačiteľné a pravdivé, že mu to mohlo len zachrániť alebo zničiť život.
  O tri roky sa dotýkal jazykom jazyka dievčiny, ktorej by sa rád vymanil z náručia, keby ho pustila. A nasledujúci rok mu airbag roztrhol rohovku a zachránil mu život. Dva roky nato s úžasom civel na pery objímajúce jeho penis. A neskôr toho istého roku povedal otcovi to, čo roky o ňom iba hovoril. Fajčil fúru trávy, díval sa, ako sa mu koleno vykrúca opačným smerom počas blbého amerického futbalu, v cudzom meste ho nevysvetliteľne dojal obraz ženy s dieťaťom, dotkol sa hybernujúceho hnedého medveďa a nebezpečného luskona krátkochvostého, týždeň čakal na výsledky testov, mlčky sa modlil, aby prežila jeho manželka, keď s krikom privádzala na svet nový život - chvíle, keď mal pocit, že život je úžasný a vzácny. Bola to však priam zanedbateľná časť jeho života na zemi: päť minút ročne? Koľko dokopy? Deň? Viac? Deň pocitu, že žije, za štyri desaťročia?" (s.375). 

"Židovská ruka vie viac než len masturbovať a držať pero- " povedal kedysi môj otec." (s.493)


             

RECENZIA: Margaret Atwood - Príbeh služobníčky (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Čo keby som prišla v noci, keď bude na stráži sám - hoci ani jemu nikdy nedožičia samotu - a dovolila by som mu vojsť mi pod biele krídla? Čo keby som ošúpala svoju červenú šupku a ukázala mu, ukázala im, pod tlmeným svetlom lámp? O tom niekedy musia premýšľať, keď tak nekonečne dlho stoja vedľa tohto zátarasu, za ktorý nikto nikdy neprejde okrem Veliteľov Verných v dlhých čiernych pradúcich autách alebo ich modrých Manželiek a dcér v bielych závojoch na svojej obligátnej ceste na obrady spásy alebo Chválovaganciu. A ešte okrem zavalitých zelených Márt alebo príležitostných rodomobilov či peších červených Služobníčok." (s.32). 

Žena s čudným menom Fredova je vďaka priechodným vaječníkom národným majetkom Gileádskej republiky, v ktorej pôrodnosť klesla na minimálnu úroveň. Jej jedinou úlohou je rodiť deti. Pridelia ju Veliteľovi, keďže jeho žena je neplodná. Fredova chodí oblečená v dlhých červených šatách s bielou prikrývkou hlavy. Bez slova prechádza okolo Strážcov Viery, pozorne číhajúcich pred bránami brány mesta, za ktorým visia nežiadúci obyvatelia, najmä zradcovia a zločinci predgileádskeho obdobia.
Fredova spoločne s ďalšími ženami v jej veku - Corou, Ritou a Moirou žijú pod dozorom tetušiek Elizabeth, Heleny a Lýdie, ako vo väzení. Okrem nich sa zoznámime s akousi Jasnou Blaženou, ktorá na mňa pôsobí ako vyšinutá hipisáčka a s večne zachmúrenou Glenovou. Okrem Veliteľa sa v príbehu vyskytujú aj ďalšie dve mužské postavy. Pomocník Nick a záhadný Luka.
Fredova takmer každú noc zaspáva so spomienkami na obdobie, keď láska bola dôležitou súčasťou života, ženy pracovali rovnako ako muži a romantika nebola iba súčasťou dávno zabudnutých románov.

"Mala by som k tomuto mužovi cítiť nenávisť. Viem, že by som ju mala cítiť, ale ja ju necítim. To, čo cítim, je ešte zložitejšie. Neviem, ako to mám nazvať. Láska to nie je." (s.71). 

Román mi pripomína kombináciu tajného programu nacistov Lebensbor s írskymi katolíckymi výchovnými zariadeniami. A ešte trochu toho Orwella a Čapkovej drámy RUR v ženskom vydaní.  
Príbeh služobníčky ma minul podobne ako román Alexandry Salmely - Antihrdina. Nemám nič proti feministickej literatúre, práve naopak (pokiaľ to samozrejme neprechádza do hlúpeho fanatizmu) no toto dielo ide totálne mimo mňa. Nepríde mi ani vtipné, ani zaujímavé, ani ničím obohacujúce. 
Musím tak pochváliť aspoň formálnu stránku knihy, ktorá sa vydavateľstvu Slovart skutočne podarila.    

RECENZIA: Joel C. Rosenberg - Útek z Auschwitzu (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:    ****

"Záležalo iba na jedinej otázke - či chce žiť, alebo nie, a on chcel." (s.110).

Príbeh z prostredia najväčšieho koncentračného tábora sa odohráva v niekoľkých časových rovinách, na viacerých miestach súčasne.
Hlavnou postavou románu je mladý židovský chlapec pochádzajúci z berlínskej rodiny Jacob Weisz. Po tom, čo Jacobovi vyvraždia nacisti celú rodinu, uteká spoločne so svojim strýkom Avramom ("Avim") do Belgicka, kde sa obaja pripoja k miestnemu židovskému odboju. Pri jednej nebezpečnej akcii, počas ktorej sa snažia oslobodiť aspoň časť väzňov, ktorí smerujú do Osvienčimu, sú odhalení a Jacob sa preberie až v jednom z nákladných vagónov: 
"Zachvátila ho panika a vytiahol sa nahor, aby sa pozrel cez maličký otvor na streche vozňa. Počul ďalšiu streľbu. Videl, ako židovskí väzni bežia. Niektorí padali, keď ich zasiahli salvy vojakov SS. Nevidel však Aviho. Nevedel nájsť ani Micaha, Henriho alebo Jacquesa. 
A potom boli v temnote a on nevidel vôbec nič. Celé telo mu zachvátil strašný, chorobný pocit.
Bol uväznený, sám a mieril do Auschwitzu." (s.98). 

Jean - Luc ("Luc") Leclerc pracoval ako asistent pastora v južnom Francúzsku v mestečku Le Chambon. Spoločne so svojimi priateľmi sa snažil zachrániť tisíce židov, ktorým hrozila deportácia do koncentračného tábora. Niekto ich však udal a Luc skončí v Osvienčime.

Auschwitz je peklom na Zemi. Aby ste v ňom prežili, potrebujete kontakty na správnych ľudí, veľký kus šťastia a vieru, že to všetko nejakým zázrakom prežijete. Jacob sa aj vďaka svojmu kápovi Leszekovi Poczciwinskiemu dostane do časti nazývanej "Kanada", v ktorej je uchránený od náročnej fyzickej práce na mrazoch a zároveň mu toto prostredie zabezpečí aj väčší prísun jedla. Postupne sa zoznamuje s mužmi z odboja. S Maximiliánom ("Maxom") Cohenom, ktorý sa stane jeho najlepším priateľom, dvomi Slovákmi, matrikármi Ottom Steinbergerom a Abrahámom ("Abem") Frenkelom (tieto postavy sú inšpirované skutočnými mužmi Alfrédom Wetzlerom a Rudolfom Vrbom, ktorým sa podaril neuveriteľný útek z tábora smrti, o ktorom priniesli dôležité svedectvo). Neskôr sa Jacob zoznámi s Maxovou pôvabnou sestrou Abigail ("Abby") Cohenovou, ktorá pracuje v tábore ako Mengeleho zdravotná sestra a s už spomínaným francúzskym pastorom Lucom (pracuje v táborovej pekárni). Dohoda je taká, že sa vytvoria tri dvojice, ktoré sa vždy po mesiaci budú snažiť utiecť z tábora, aby informovali svet o hrôzach, ktoré sa v Auschwitzi odohrávajú. Prvý na rade sú Otto Steinberg s Abrahámom Frenkelom, po nich pôjdu Česi Fischer a Kopecký a napokon Jacob s Lucom.

"- Možno verím v slobodu, - odvetil Jacob. - Nie v Boha. - " (s.222). 

Veľmi dobre napísaný román, kapitoly sú krátke a často useknuté v tom najdramatickejšom momente, takže kniha vás núti obracať strany ďalej a ďalej. Taký ten osvedčený "brownovský" štýl písania. Postavy si vás bez problémov získajú a budete im počas ich neľahkej cesty držať palce. Napriek tomu nemôžem dať plný počet bodov. A to z dvoch dôvodov. Po prvé, autor sa pri písaní svojho diela až príliš inšpiroval Vrbovým románom Utiekol som z Osvienčimu, dokonca na niektorých miestach prepísal až celé pasáže. Chýba teda prvok originality. Druhý dôvod je ten, že niektoré osudy hrdinov sú len ťažko uveriteľné. Na jednej strane až animálna krutosť niektorých nacistov, na strane druhej nevysporiadanie sa  s členmi odboja, ktorí napomáhali väzňom v úteku. 
Ale inak  výborná kniha, ktorú len tak ľahko nepustíte z rúk.