HODNOTENIE: *** KNIHA MESIACA FEBRUÁR
"Na výtvarné škole vás v jenom kuse varují, mluví o Vincentu van Goghovi a Toulousi - Lautrekovi. O všech malířích, kteří se zbláznili a poškodili si nervy tak hrozně, až museli malovat se štětcem přivázaným ke zmrtvělé ruce. Toxické barvy, absint, syfilida.
Oslabené kotníky a zápěstí jsou jasným znakem otravy olovem.
Všechno je autoportrét. Včetně vašeho pitvaního mozku. Vaši moči.
Jedy, drogy, choroby. Inspirace.
Všechno je denník." (s.139).
Obľúbený americký spisovateľ vo svojom najnovšom románe nahliadol do umeleckého prostredia.
Peter Wilmot sa so svojou budúcou ženou Misty zoznámil na umeleckej škole. Zatiaľ čo on bol len priemerný umelec, ktorý naháňal milenky, ona bola skutočne talentovaná a Peter to cítil. Preto ju neustále nútil tvoriť. Tušil, že v nej drieme obrovský potenciál. Spoločne odchádzajú na ostrov Potchkeysea, na ktorom žije uzavretá komunita ľudí, ktorí si nechcú niekoho cudzieho k telu len tak pripustiť. Medzi týmito ľuďmi žije aj Petrova svokra Grace, ktorá od začiatku pociťuje k Misty averziu. Jednak preto, že je cudzinka a navyše podľa jej názoru dostatočne nerozvíja svoj umelecký potenciál. Petrovi a Misty sa ešte počas štúdia na vysokej škole narodí dcérka, ktorú všetci volajú Tabi. Tabi je pod silným vplyvom svojej starej mami Grace, čím sa Misty čoraz viacej vzďaľuje. Jedného dňa sa Peter Wilmot pokúsi spáchať samovraždu. Tento svoj pokus síce zázrakom prežije, no nadobro upadá do vegetatívneho stavu a je odkázaný iba na hadičky: "Misty Marie Wilmotová je tvoje žena a matka tvojí dcery Tabi. A málem, skoro získala vysokoškolský titul z výtvarného umění. Chodí k volbám, platí daně. Je to královná otroku, kurva drát, a ty máš mozek v háji a jsi vegeťák s trubičkou v zadku a ležíš v kómatu a jsi napojený na hafo velice drahých hraček, které tě drží při životě.
Milý, premilý Petere, v žádném případě na tom nejsi dost dobře, abys někomu mohl nadávat, že je tlustá machna." (s.39).
Misty si vezme k srdcu manželove slová, že kľúčom k skutočnému umeniu je utrpenie. Keď nepracuje ako servírka v lacnom podniku, celé dni maľuje. A popri tom si píše denník, ktorému zveruje všetky svoje tajomstvá. Po Petrovej smrti všade nachádza jeho tajomné varovania a proroctvá. Zdá sa, že s jeho samovraždou to nebude až také jednoznačné, akoby si niekto prial... Proti Misty však stojí celá komunita obyvateľov ostrova, ktorí držia vždy spolu. Jedného dňa sa talentovaná umelkyňa dozvie strašnú správu. Jej jedenásťročná dcérka Tabi sa utopila. Tentoraz už nemá čo stratiť a preto sa rozhodne postaviť celému ostrovu Potchkeysea...
"Cílem není žít věčně, cílem je vytvořit něco, co věčně žít bude." (s.176).
Palahniuk pojal svoj román čiastočne ako detektívny príbeh a čiastočne ako psychologickú hru. Niektoré postavy v diele priamo nevystupujú, ale ich prítomnosť cítime na každom kroku. Román je vlastne denníkom ženy, akýmsi osobným svedectvom, ktoré posiela priamo Chuckovi Palahniukovi.
Pokiaľ ide o postavy, dominuje najmä Misty a jej svokra Grace, ktorú by ste určite nechceli do rodiny.
Pripravte sa na to, že popri príbehu je tu veľa odkazov na známych aj menej známych umelcov a ich výtvarné diela. Dozviete sa však aj viacero zaujímavostí. Napríklad prečo Leonardova Mona Lisa nemá obočie alebo prečo nájdeme medzi výtvarníkmi toľko ľavákov.
Chuck Palahniuk je jeden z mojich najobľúbenejších súčasných svetových autorov a aj preto mám na neho vyššie nároky ako na mnohých iných spisovateľov. Aj z tohto dôvodu hodnotím Denník tromi hviezdičkami, hoci román sám o sebe vôbec nie je zlý. Za pozornosť stojí najmä psychologická atmosféra, ktorá vytvára zaujímavé dejové napätie.
