HODNOTENIE: **
"Len čo som zistila, že Ježiško nenosí darčeky, rodičia to vzdali. Asi som im nemala povedať, že to viem. Zlomilo im to srdce. Keby som sa nenarodila, pravdepodobne by sa už dávno rozviedli. Museli zo mňa byť veľmi sklamaní -nie som pekná, múdra ani fyzicky zdatná. Som presne ako oni -všedná osoba zahalená v pavučine tajomstiev a lží"(s.97).
Melinda Sordinová je obyčajné dievča, ktoré chodí na strednú školu. Po nepríjemnom zážitku s miestnym playboyom Andym Evansom, ktorý ju na školskom večierku znásilni, sa Melinda nevie zaradiť naspäť do zabehnutých koľají. Zhorší si prospech, ostatní spolužiaci sa jej vyhýbajú, jej dve bývalé najlepšie priateľky Rachel a Heather majú iné záujmy. A tak sa utápa v samote, depresii a v čiernych predstavách. Prestane rozprávať a rodičia sa jej čoraz viacej vzďaľujú. Jediný, kto ju dokáže ako tak pochopiť, je jej učiteľ výtvarnej výchovy - pán Freeman. Práve prostredníctvom malieb sa snaží preniesť cez ťažkú životnú traumu: "Zbadám TO na chodbe. Očividne TO tiež chodí na Merryweatherskú strednú. Rozpráva sa s roztlieskavačkou menom Aubrey. TO je nočná mora, z ktorej sa nemôžem zobudiť. Keď ma TO zbadá, usmeje sa a žmurkne na mňa. Ešteže mám zošité pery, inak by som sa povracala" (s.67).
Toľko k obsahu knihy. Osobne som Melindu vnímal ako zakomplexované mladé dievča, ktoré sa po celý čas na všetko len sťažuje a svojou negatívnou energiou zaplaví celý román: "Nemám žiadne priateľky. Nič nemám, nič nevravím, som len obyčajné, zanedbateľné nič" (s.153). Aj keď som sa snažil, nedokázal som si k nej vytvoriť nejaký pozitívnejší vzťah. Melinda na mňa pôsobila ako typická pubertiačka, ktorá za nič nemôže, za všetko negatívne, čo sa v jej živote deje, môžu tí ostatní. Taký typický americký príbeh, kde všetci ronia krokodílie slzy, všetko sa analyzuje, pridá sa nejaká tá psychológia a výsledkom je príbeh, ktorý ničím neprekvapí.
Román prečítate za pol dňa, keďže je rozdelený na krátke kapitoly a má pomerne veľké písmená.
- takmer všetci sme počúvali Rock FM rádio a hlavne hitparádu Twenty five
- pracovali sme v počítačovom programe T 602, v ktorom sme vytvárali stromovú štruktúru
- sledovali sme situáciu v bývalej Juhoslávii, kde prebiehala tom čase občianska vojna
- naďalej sme hrávali futbal, ale už v menšej miere
- striedavo sme prechádzali z kaziet na DVD, ktoré boli v tom čase nekresťansky drahé
- pozerali sme pornofilmy na videorekordéroch, internet bol v tom čase ešte v plienkach a pre širšiu verejnosť ostával nedostupný
- naši lepšie situovaní spolužiaci, ktorí mali bohatých tatkov podnikateľov, nosili do školy prvé mobily, ktoré mohli slúžiť aj ako účinná zbraň na boj zblízka
- vnímali sme agresívnu mečiarovskú politiku, sledoval som v tom čase takmer všetky politické diskusné relácie
- boli sme zasypaní informáciami o kauze Gamatex, ktorá sa týkala bývalého riaditeľa Markízy Pavla Ruska a podnikateľa Mariána Kočnera
- objavil som rockovú a punkovú hudbu - Alkehol, Kabát, Offspring, Iné kafé, Daniela Landu, Orlík...
- čítal som menej kníh, viac som objavoval život
- v osemnástich som sa prvý raz opil
- z frajeriny som fajčil L/M, Davidoff, Chesterfieldky a Westky, čo sa negatívne prejavilo na mojej fyzickej kondícii počas futbalových tréningov a zápasov
- hľadal som vlastnú identitu, inklinoval som k radikálnejšej pravici
-zúčastnil som sa viacerých futbalových zápasov doma aj vonku. Samozrejme fandil som klubu MŠK Žilina
-žasli sme s bratom nad mrazivou atmosférou, ktorú v tom čase dokázali vytvoriť fanúšikovia Spartaku Trnava, skoro nás porazilo, keď v roku 1997 prišli o titul v poslednom kole, v jednom z najzvláštnejších zápasov v histórii slovenskej futbalovej ligy, na úkor vtedajších Rezešových Košíc
- chodil som do školy, v ktorej sa striedalo teoretické vyučovanie s praxou (prax som z duše neznášal)
- cez prestávky sme hrávali karty (občas aj o vyššie sumy).
- pravidelne som tipoval cez víkend futbalové zápasy. Keďže sme ešte nemali s bratom 18, väčšinou ich za nás podal náš otec alebo sme poprosili nejakého miestneho "tipéra", čo sa práve pohyboval po stávkovej kancelárii
- jeden rok mi hrozilo, že reálne prepadnem z matematiky, nakoniec som to zázračne vytiahol na štvorku
- občas som chodil na plaváreň
-skúšal som písať prvé básne
-keďže naši boli v tom čase už pár rokov rozvedení, spolu s bratom sme chodievali cez leto do Tatier na Podbanské, kam nás brával otec na dovolenky do chatovej osady bez vody a elektriny. Zakaždým sme sa ostrihali všetci traja dohola a mama sa potom s nami týždeň nebavila.Napriek tomu to bolo celkom fajn.
- Žilina mala prvý raz šancu dostať sa do najvyššej hokejovej súťaže. Chodil som preto pravidelne na hokejové zápasy.
-bude to znieť čudne, ale nemal som žiadnu frajerku
- s bratom sme sledovali mnohé športové prenosy (futbal, hokej, biatlon, atletiku, ženský basketbal - najmä kvôli Ružomberčankám na čele so skvelou Natáliou Hejkovou, skoky na lyžiach, beh na lyžiach...)
-obľúbil som si horkastú chuť piva a objavoval som aj iné alkoholické nápoje
- na nemeckých programoch, keď si šla mama cez víkend večer skôr ľahnúť, sledovali sme s bratom erotické filmy (najmä na staniciach VOX -e alebo SAT1 )
-kašľali sme na módu, neriešili sme účesy ani oblečenie, nosili sme vyťahané veci a na vyučovanie sme chodili strapatí
-objavovali sme aj nehollywoodsku kinematografiu
- výučný list som si prevzal v hnedom obleku a bielych teniskách
- futbalové bránky sme si stavali z búnd alebo košieľ, ktoré sme si nakopili na seba
- školské tašky sme šmarili po príchode domov do kúta, kde zostali ležať až do večera
- knihy sme si požičiavali s kamarátmi navzájom
- počítačové hry sme hrávali cez televízor, do ktorého sme pripojili kábel. Prsty sme mali častokrát od joystickov zodraté až do krvi.
-na druhý deň sme sa bavili o rovnakých filmoch a seriáloch, lebo sme nemali k dispozícií toľko televíznych programov ako je tomu dnes. Všetci sme pozerali to isté.
- V triede sme skoro všetci sledovali hokejové a futbalové zápasy, väčšinou sme boli rozdelení na dva znepriatelené tábory, ktoré sa po prehre ich obľúbeného tímu neustále podpichovali
-v školských taškách sme neraz schovávali plesnivé desiaty, lebo nám nechutili školské nátierky
- po triede koloval tínedžerský časopis Bravo s rubrikou "Tenkrát poprvé"
- lepili sme si na steny plagáty svojich športových, hereckých alebo speváckych vzorov
- zbierali sme nálepky, odznaky aj známky
- nerobili sme rozdiely v českom a slovenskom dabingu
- nevyhli sme sa občasnej šikane, pouličným bitkám a provokáciám
- keď sme boli chorí, volali sme na pevnú linku spolužiakom, aby nám priniesli učivo, pričom sme sa modlili, aby to nezdvihli spolužiakovi rodičia
-pamätáme si školu v prírode
- niektorí z nás si písali tajný denník
- chodili sme na prázdniny k babkám a starým mamám na dedinu
- zažili sme družinu s karnevalmi a hrali sme céčka
- hrali sme hokej na betóne
- ten kto mal počítač 486 alebo pentium bol poloboh
- nepoznali sme internet, nestretávali sme sa na sociálnych sieťach, osobné kontakty boli pre nás oveľa dôležitejšie
- mali sme rešpekt zo starších chalanov, z učiteľov aj rodičov
- pamätáme si pohlavky aj kvákanie za vlasy od školníka, ak sme s kamarátmi náhodou do seba vzájomne štuchali
-stolný tenis sme hrali s učebnicami, ktoré mali pevnú väzbu ( najvhodnejšia na túto činnosť bola matematika alebo fyzika)
-stavali sme si bunkre
- tajne sme odnášali obedy, ktoré nám v školskej jedálni nechutili
- zažili sme aj poobedné vyučovanie na základnej škole
- cez prestávky sme hrali karty
- chodili sme na plavecký aj na lyžiarsky výcvik
-kupovali sme si lacné šumienky, ktoré sme lízali priamo z dlane ako keby sme šnupali kokaín
- navštevovali sme viaceré záujmové krúžky
-sledovali sme prvé juhoamerické telenovely typu Jednoducho Mária alebo Manuela
-hudbu sme počúvali z magnetofónov (tzv. "dvojčákov") a počítačové hry sme mali nahraté na disketách
absolvovali sme pravidelné branné cvičenia vrátane povestných plynových masiek
chodili sme často do prírody
-medzi sídliskami a triedami vládla rivalita
- keď nechceli rodičia nášho kamaráta pustiť svojho syna pre zlé známky hrať s nami futbal, boli sme ho spoločne vypýtať
- zažili sme socializmus, federáciu, rozdelenie Československa
-na ušiach sme mali narazený walkman
-nosili sme krikľavé šuštiakové súpravy a ľadvinky okolo pása
- smiali sme sa nad šteklivými obrázkami
-keď sme boli chorí, počúvali sme rozprávky na platniach, vrátane toho charakteristického praskavého zvuku
- za vreckové sme si kupovali prvé výrobky zo západnej Európy - mentosky, čokoládové tyčinky Twix, Bounty, Milky way, mentolové aj ovocné žuvačky, ktorých chuť sa stratila do piatich minút. Objavovali sme chuť musli tyčiniek, gofier a iných vymožeností spoza bývalej železnej opony
- na behanie sme nosili čelenky a "potítka" na ruku
- a stále sme mali čo robiť. Slovo nuda sme v tom čase nepoznali
HODNOTENIE: **
"K siedmym narodeninám som si ako darček mohla vybrať meno. Dobré, čo? A tak som celý deň zízala na otcov glóbus a hľadala som fakt coolové meno. Prvou voľbou bolo meno Čad, ako tá krajina v Afrike. No otec mi povedal, že je to chlapčenské meno. A tak som si zvolila meno Aljaška" (s.57).
Miles Halter je tínedžer, ktorý pripomína moderného Holdena Caulfielda premiešaného s Nickom Twispom. Bohužiaľ v menej sympatickej podobe. Tento náš Miles prichádza na strednú školu, kde sa zoznamuje s chalanom s prezývkou Plukovník, japonským študentom Takumim, Rumunkou Larou a dievčaťom so zvláštnym menom - Aljaška. Občas som mal pocit, že sa ocitám v Murakamiho stredoškolskom svete, len tomu chýba kvalita. Títo naši hrdinovia si spoločne nažívajú - fajčia cigarety, občas sa opijú, navzájom si odhaľujú tajomstvá a o kadečom filozofujú. Až kým sa jedného dňa nestratí Aljaška, do ktorej je Miles tajne zamilovaný. Nemám nič proti tomu, keď si autor zvolí vlastný štýl, ale keď takmer v každom románe náš milý drahý Green rieši vzťah medzi chlapcom a dievčaťom, ktorý lavíruje v rovine priateľstvo - zaľúbenosť, zamotá to zmiznutím, nejakými šiframi, ktoré majú akože nabudiť dojem záhady, okorení to hovorovým a občas ostrejším jazykom, začína to po piatej knihe nudiť aj jeho skalných čitateľov. Patetickým slovám sa už nedá veriť, pôsobia skôr komicky než dojímavo a nemôžem si pomôcť, hlavný hrdina mi bol od začiatku nesympatický.
Green má svoju osvedčenú líniu, svojich čitateľov a svoju miliónovú predajnosť. Chýba mu však podstatná vec. A tou je kvalita, ktorá ide po každej jeho knihe smerom dole.
Tradícia marca ako mesiaca kníh siaha do roku 1955. V tom čase sa Ministerstvo kultúry, Zväz československých spisovateľov, nakladatelia a knižné obchody spojili, aby spoločne vytvorili masovú akciu, ktorou by zvýšili nielen počet čitateľov, ale aj predajnosť kníh. Iniciatívy sa okamžite chopili aj samotní občania vtedajšieho Československa a ďalšie kultúrne organizácie. Na počesť nedoceneného šíriteľa kníh a ľudového básnika Mateja Hrebendu si zvolili práve MAREC za mesiac kníh, čím zároveň vzdali úctu tomuto významnému mužovi, ktorý sa narodil a zomrel v tomto jarnom mesiaci.
Nech už je to ako chce, na knihy by sme nemali zabúdať ani po zvyšok kalendárneho roku.
do čítania, priatelia
HODNOTENIE: ****
"Cítite to, však? Netopierí muž. Narahdarn!
-Prosím? -nechápal Wadkins.
Narahdarn- zopakoval Yong. -Symbol smrti aborgínov, netopierí muž -" (s.225).
Zrejme je to tým austrálskym prostredím, ale Nesbov román mi na začiatku pripomínal filmového Krokodíla Dundeeho.
Harryho Hole je dnes už kultový nórsky detektív, ktorý prichádza do Austrálie pomôcť miestnej polícii vyšetriť vraždu mladej Nórky Inger Holterovej. Jeho parťákom a neskôr priateľom sa stane Andrew Kensington, pôvodom aborigén. Na scénu vstupujú ďalšie zaujímavé postavy - Otto Bubbur (Rechtnagel) -transexuálny klaun, bezdomovec Joseph - bývalý výsadkár, Evans Whitea - drogový díler a zároveň blízky priateľ zavraždenej, Alex Tomaros -majiteľ baru, v ktorej pracovala zavraždená Inge, Toowoomba-nádejný mladý boxer, ktorého otcovsky vychováva Andrew Kesington. Podozrivých je teda viac ako dosť. Na vyšetrovanie prípadu dozerá hlavný komisár McCormac. Harry Hole je bývalý alkoholik, ktorému stroskotali vzťahy so ženami a ktorý má talent na to, stretávať nesprávnych ľudí. Počas vyšetrovania vraždy sa zoznámi s krásnou ryšavou Švédkou Birgittou, pracujúcou v miestnom bare. Udalosti sa natoľko skomplikujú že Harry začne opäť nasávať, pokašle si nádejný vzťah s Birgittou a prebúdza sa ako bezdomovec na lavičke vedľa bývalého výsadkára Josepha, v malom zapadnutom austrálskom mestečku...
"Život sa skladá zo sérii nepravdepodobných náhod. Aj keď si kúpiš žreb s číslom 822531, mal si šancu jeden k miliónu dostať práve toto číslo" (s.208).
Zaujímavo vyrozprávaný príbeh, ktorý je obohatený o austrálske mýty a legendy, ktoré sa prelínajú so súčasnosťou. Harry Hole - hlavný hrdina románu je charizmatický vyšetrovateľ, s ktorým aj napriek viacerým nedostatkom (alebo práve pre ne) budete sympatizovať.
Priznám sa, že viacej ako samotné vyšetrovanie vraždy ma zaujal Holeho súkromný život, čo však vôbec nie je na škodu.
Netopierí muž bol prvý román od Nesba, po ktorom som pred časom siahol. Odvtedy si s veľkými očakávaniami prečítam každú jeho knihu, pokiaľ mám tú možnosť. Zatiaľ ma ešte nesklamal.
Už sa neviem dočkať, kedy vyjde najnovší Smäd.
HODNOTENIE: ***
Béčkový horor odohrávajúci sa neďaleko Berlína. Nina je mladá dievča, ktoré sa sťahuje od rodičov do podnájmu, keďže cena je viac ako výhodná. Majiteľom domu je istý Julius Behnisch, u ktorého bývajú aj ďalší traja podnájomníci. Stefan, za ktorým chodí priateľka Lauren, čudácka Claire a chalan menom Benjamin. Dievča, ktoré bývalo v dome pred Ninou, záhadne zmizlo. Partiu spája spoločné tajomstvo a navyše v dome sa začnú diať čudné veci. V tejto hre začína ísť každému podnájomníkovi o život.
Pohodový tínedžerský horor, ktorý vás celkom pobaví. Nič viac. Nič menej.
