PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, druhá časť

2.8. 2019 Som v Galante. Architektúra mestského úradu je taká úchvatná, že by sa sem mohol prísť inšpirovať samotný Kim Čong - un aj s jeho pakážou zo Severu. Velké fontány, kvety nastrkané do kamenných kvetináčov, vydlaždené námestie, však staršie ročníky si pamatajú. A tie mladšie možu byť radi, že si nepamatajú. Momentálne sedím na terase nejakej kaviarne na námestí a čakám, kým mi milá čašníčka (nemyslené ironicky) s maďarakým prízvukom prinesie kapučíno. Aby som nezabudol. Noc na poli v Sládkovičove prebehla v poriadku, akurát ranňajší osobý vlak bol zrušený a zrýchlený meškal viac ako pol hodinu. Vrátil som sa teda spat na námestie v Sládkovičove a vyrazil som do Galanty autobusom. Nateraz končím, prišlo mi kapučíno :)                          Keď som sa pýtal tej milej čašníčky s maďarakým prízvukom, či je v meste okrem kaštiela niečo na pozeranie, na pár sekúnd sa zamyslela, dokonca tak velmi, že prižmúrila obočie, až nakoniec z nej vypadlo: "Galanta nie je velmi mesto na pozeranie." A mala pravdu. Neogotický kaštiel (v súčasnosti je v rekonštrukcii) bude raz  nádherný (v prípade, že ho dokočia) a neďaleký renesančný kaštiel by mal určite tiež svoje čaro (keby nestál uprostred sídliska). Kúpim si v Tescu zopár potravín a idem na železničnú stanicu. Vlak do Palárikova prekvapujúco mešká.              Čo napísať k Palárikovu? Keby som si vypižičal, dnes už kultový výrok, že "tu nič nie je", bol by som ešte diplomat. Vyberiem sa vlavo a po štvrť hodine nájdem odbočku na priemyselný park. Vyberiem sa vpravo a za tabulou s nápisom označujúci koniec obce idem ďalších patnásť minút po hlavnej. Zase nič. Možno je tu nejaká trhlina, o ktorej písal Karika, fakt netuším. Stretávam akúsi čudnú ženskú. Vyzerá ako člen amazónskeho kmeňa navlečený do moderných šiat. A možno ani ona neexistuje a toto všetko sa mi iba zdá. Vzdám to. Vraciam sa spat na železničnú stanicu. Keď chcem platiť dvackou, pani za pokladňou na mňa pozerá, akoby som chcel platit za lístok jantárovou komnatou. "Drobnééé" skríkne tak nahlas, že centy by som vydoloval aj zo zadku, keby to inak nešlo. Podal som jej plecháče a medenáky. Naivne som si chcel kúpiť v automate colu. Hádžem posledné mince, stláčam kód, no stroj na nápoje sa tvári, akoby som od neho žiadal kompletné menu ocenené minimálne dvomi michelinskými hviezdami. Vzdávam to. Idem to vonku predýchať. Z príručnej batožiny vyberám cestovný denník a vkladám doň tieto somariny. Aspoň že vlak do Kolárova ide načas.                                    Kolárovo - som excitovaný. Pijem čapovanú kofolu (chutí podobne ako si ju pamatám ešte z detstva). Sedím v parku a vychutnávam si pohlad na najdlhší drevený most v Európe a na vodný mlyn. Aj keď je po daždi (aspoň  som si to v tej chvíli myslel), vonku je stále dusno. Premýšlam, kde dnes skloním hlavu. Keďže sa nachádzam na sútoku malého Dunaja a Váhu, očakávam inváziu komárov. Ou.                                        Našiel som si taký malý plácek za obcou. Snažil som sa rozložiť svoj stan čo najďalej od rieky, napriek tomu invázia komárov je nepredstavitelná. Samozrejme, že keď som začal stavať stan, rozpršalo sa. Veď prečo nie? Ako schválne mi v tej chvíli všetko padalo z rúk a nič mi nešlo podla predstáv. Kým bolo všetko aspoň približne na svojom mieste, celý som premokol. Na jediné reprezentatívne džínsy, ktoré som si vzal, sa mi prisal slimák a kým som ho stihol odlepiť, zanechal mi na pamiatku na nohaviciach dlhý slizký pás. Zmrd jeden krpatý. Idem si ešte niečo prečítať, kým je ako tak svetlo a potom to pre dnešok balím. Snáď sa už nič mimoriadne nestane. Dobrú noc.                   

Neogotický kaštiel v Galante

Železničná stanica Palárikovo 

Mestský úrad Galanta

Drevený most v Kolárove

Park v Kolárove

Železničná stanica Galanta

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/ Denník cestovatela, prvá časť

1.8. 2019. HVIEZDOSLAVOV                                Ostal nedostupny, dopravné zápchy v skur*enej Bratislave, bus mi zdrhol pred nosom. Sakra!                                                      Moja ďalšia cesta vedie do BERNOLÁKOVA. Vystupujem pri Lidli, ach jo, nikde nikoho. Nejaké značenie? Snívajte ďalej. A tak sa spýtam SBS - kara pri Lidli. Lidl tvorí hranicu medzi civilizáciou a ničím. SBS - kar je rovnako zmatený ako ja, možno ešte viacej. Je tam totiž len na záskok z Bratislavy. Pýtam sa na kaštiel a centrum. Snaží sa osloviť neďaleko stojacu pani. "Ja bežím na autobus" zahriakne ho nervózna pani. Idem nenápadne za ňou. Keď stratím jej stopu, oslovím prvého chlapíka, ktorého stretnem. Pohoďák s bradou. "Sorry, I am English" povie s úsmevom a tak vbehnem do najbližšieho obchodu s oblečením. Pýtam sa, kde je tu mesto. "Mešto Šeneč, mešto Šeneč." Mladá upišťaná Vietnamka (alebo Číňanka?). Kto sa v tom má vyznať? Gestikuluje ako Žandár zo Saint Tropez a vehementne pri tom ukazuje vlavo. Usmejem sa, akože díki, a inštinktívne sa vyberiem vpravo. Prejdem niekolko sto metrov, vonku pripeká, je august, a v tej chvíli stretnem mladú dvojicu. Párik. Pohoďáci. Dobre sa bavia, keď zistia, že som sa vybral opačnou stranou do centra. Našťastie aspoň kaštiel  je správnym smerom. Keď sa pýtam na centrum a železničnú stanicu, típkova potetovaná ruka mieri na opačný koniec mesta. Prezriem si nádvorie kaštiela, ďalej sa nedostanem, to nie je pre chamraď ako ja. Hlavne, že sa tam promenádujú zasrané pávy. Robotníci, ktorí zvelaďujú okolie hladia na mňa ako Mazurek na hajlujúceho slniečķára, proste si to nevedia dať dokopy. Opúšťam brány kaštiela, idem na opačnú stranu. Je tam rozdvojka. Jasné, že trafím blbý smer. Pri SUV- čku stojí taká typická blavácka pipina. Štekle má také vysoké, že jej siaham ledva po umelé kozy. Nahlas telefonuje, pričom si ešte viacej prstami vyrovnáva už beztak dokonalé vyžehlené vlasy a špúli pri tom botoxové pery. Na mojej otázku, "kde tu nájdem centrum?" sa výborne pobaví. Centrum v jej ponímaní je najskor Avion, Bory Mall alebo Aupark. Je však velmi milá a ochotná, nemožem povedať krivého slova na ňu, len navigovanie a vysvetlovanie správnej trasy značne prevyšuje jej intelektuálne schopnosti. Po tretej vete, keď mi oznámi, "no a ďalej sa opýtajte" sa otáčam a idem do centra. Velmi odvážny názov. Je tu malický park, akási funkcionalistická stavba zo sedemdesiatych rokov ako pamiatka na doby minulé a jedna zmrzmináreň. Na radu velmi milej zmrzlinárky si objednám jablkovo - pomarančovú dreň a sadnem si na lavičku pod strom, kde teraz oddychujem a píšem tieto riadky. Zatial vsetko. Pokračujem v ceste.                              Zapadá slnko nad SLÁDKOVIČOVOM. V dialke sa rozlieha štekot psov, mesto pomaly utichá. Cítim sa osamelý. Viem, táto cesta je aj o tom ponoriť sa do seba, do svojho najhlbšieho vnútra. O to viac je to bolestivé. Čo v Sládkovičove? Dokopy nič. Niekolko rómskych spoluobčanov, občas zaznie pár maďarských slov. Pár reštaurácií a penziónov, kostol, univerzita a opustený cukrovar. Stanujem na poli. Štípu ma komáre, aby som sa náhodou nestihol ponoriť do romantickej chvílky. Želám dobrú noc.                                                                                     

Bernolákovo/ kaštiel

 

Sládkovičovo/kostol       

                                                                   

Sládkovičovo/univerzita

Sládkovičovo/západ slnka

Sládkovičovo/východ slnka

   

Sládkovičovo/vila Dioszég

RECENZIA: Veronika Homolova Tothova - Mama milovala Gabcika (IKAR, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                               "Si pre mna najdrahsi clovek na svete. Necakal som, ze pocas priprav na ulohu stretnem zenu, s ktorou by som chcel zit. Venovala si mi tolko nehy, vrucnosti a porozumenia. Kazdym svojim skutkom, kazdou myslienkou si mi dala pocitit, ze rozumies mojmu poslaniu. A ze ma podporujes. Pomohla si mi ten tazky balvan povinnosti niest velky kus cesty. Teraz uz musim ist sam. Mysli na mna, mila moja. Aj ja budem na teba." (s.244).                                                                                                               

                                                                                Gabcik a Kubis, operacia Anthropoid, ktorej cielom bolo odstranenie  risskeho  protektora Heydricha. Odveta bola viac ako kruta. Vypalenie obci Lezaky a Lidice, snaha o uplnu likvidaciu ceskeho odboja, vynesenie okamzitych rozsudkov smrti alebo deportaciie do koncentracnych taborov, co v podstate znamenalo vo vacsine pripadov len oddialenie smrti. Statocny boj vysadkarov proti velkej presile nemeckych vojakov v kostole svateho Cyrila a Metoda. Toto vsetko su viac - menej zname fakty, ktore pozname z viacerych romanov, historickych studii alebo filmov. Autorka  obohatila svoju knihu o opis Gabcikovho detstva, jeho mladosti a viacej sa zamerala na rozporuplny vztah otca so synom, ktory chcel mat z mladeho Jozefa gazdu. Autorka takisto podrobne sleduje aj dalsie osudy clenov rodiny Kubisa a Gabcika, ich priatelov, znamych a vsima si prenasledovanych clenov odboja. Zaver knihy konci jednym dojemnym stretnutim. Viac vsak prezradzat nebudem. Na pozadi tazkych vojnovych rokov sa odohra milostny pribeh Anicky Malinovej a Jozefa Gabcika, ktory vsak, vzhladom na okolnosti, nema dlhe trvanie...                                       Roman je na moj vkus na viacerych miestach vyrozpravany prilis pateticky a neprinasa v podstate ziadne nove informacie. Ale to je trosku aj moj osobny problem, lebo len nedavno som docital famoznu historicku studiu od ceskeho autora pod nazvom Dvaja proti risi a v nej bolo povedane na tuto temu v podstate vsetko. Len to bolo podane dramatickejsie, faktografickejsie a podrobnejsie. Takze po skvelom Mengeleho dievcati prevlada u mna mierne sklamanie. Nie ze by to bola zla kniha, ale cakal som viacej.                                                                  

RECENZIA: Ilija Trojanow - Moc a vzdor (Akropolis, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                  "Stalin nezbavil sovetskeho obcana nove doby lidskosti, naopak, on ho rehumanizoval, to je to zasadni slovo, ktere tehdy profesor pouzil, " rehumanizoval." Lidi nenicil, jenom je osekal na esenci, na dren a prevychoval, kdyz delas omeletu, musis rozbit vejce, a kdyz se kaci les, letaji trisky." (s.202).                                                                                                                                     

                                                                                  Pribeh dvoch znepriatelenych muzov, ktorych cesty sa stretli este v detstve. Zatial co Konstantina pohana odpor voci manipulaciam na vsetkych urovniach, Metod reprezentuje moc a karierizmus vzrastajucej sily STB. Vzajomne nepriatelstvo oboch muzov deformuje rovnakym sposobom. Nic nie je ciernobiele, jednotlive postavy v romane su len figurkami na sachovnici, ktore sa snazia prezit do nasledujuceho tahu...                        Fascinujuca kniha, ktora volne nadvazuje  na dielo Eliasa Cannetiho, nositela Nobelovej ceny za literaturu. Moc a vzdor je obrazom povojnovej Europy, mapuje situaciu jednej socialistickej krajiny od porazky Hitlera az po sucasnost. Trojanow si pri pisani svojho diela pomahal studiom dobovych materialov bulharskej tajnej sluzby, aj preto je konecna podoba knihy taka autenticka. Podobne praktiky ako pouzivala bulharska statna sluzba, by sa dali zovseobecnit aj na vacsinu vtedajsich socialistickych krajin, vratane Ceskoslovenska. Nie je to vobec jednoduche citanie. Popri fascinujucich postavach sa treba popasovat s poetickym jazykom a nechronologickym usporiadanim rokov dvadsiateho storocia. Na druhej strane treba vyzdvihnut formalnu podobu, ktora je priam genialna. Ked vezmete dielo do ruk, budete mat pocit, ze listujete v zapisniku prislusnika STB so vsetkym, co k tomu patri. Aj ked ma tento narocny roman vela nastrah, vysledny produkt je velkym citatelskym zazitkom, ktory rozhodne stoji za pozornost.

RECENZIA: Daniel Keyes - Kvety pre Algernona (Ljndeni, 2019)

HODNOTENIE:   ****                                            "Je lachke mat prjatelou ket clovek dovoli abi sa mu smjali. Tam gde idem budem mat vela prjatelou.                                                      PS. Prosim ak budete mat prylezitost dajte kvety na Algernonov hrob v zadu na zahrade." (s.277).                                                                                                                                 

                                                                                 Charlie Gordon je tridsatdvarocny muz s IQ 68, ktory pracuje ako pomocnik v pekarni. Mysli si o sebe, ze je oblubeny, lebo vsetci sa v jeho spolocnosti dobre bavia. Neuvedomuje si, ze si z neho len robia srandu a vysmievaju sa mu. Gordon si mysli, ze keby mu lekari dokazali zvysit inteligenciu, stal by sa z neho stastnejsi clovek. Tuzi po vzdelani, rad by si precital knihy. Dobrovolne sa preto zucastni lekarskych testov. Stane sa rovnakym objektom zaujmu ako laboratorna mys menom Algernon. Po skonceni zakroku si zacne pisat dennik. Gordonov intelekt prekvapujuco napreduje. Stane sa z neho skutocna osobnost. Je respektovanym vedcom, spozna lasku, nauci sa niekolko svetovych jazykov. Staci vsak vysoka inteligencia k tomu, aby nasiel  v zivote ozajstne stastie?                                          Kvety pre Algernona vznikli povodne ako sci - fi poviedka, ktora sa stala v kratkom case kultovou zalezitostou a onedlho na to bola prepracovana do romanovej podoby.  V roku 1968 bol na motivy knihy nakruteny film pod nazvom Charly. Priznam sa, ze nie som velkym priaznivcom science - fiction, ale Kvety pre Algernona je jednou z vynimiek, ktoru jednoducho treba preluskat.                                                          PS: Viacerym z vas moze robit Gordonov jazykovy prejav spociatku problemy, rozhodne sa vsak tym nenechajte odradit. Pripravili by ste sa totiz o velmi kvalitny citatelsky zazitok.

RECENZIA: Jodi Picoultova - Velke malickosti (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                              "Prvy neger, ktoreho som kedy spoznal, mi zabil starsieho brata. Sedel som na sude vo Vermonte, golier naskrobenej kosele ma hnusne skrtil a muzi v oblekoch za zabradlim argumentovali a ukazovali na nakresy aut a brzdnych drah. Mal som jedenast a Tanner sestnast." (s.26).                                                                                                 

                                                                                Stredobodom pribehu su tri postavy. Ruth Jeffersonova, sestricka na porodnickom oddeleni, spickova advokatka Kennedy McQuarriova a skinhead Turk Bauer. O Turkovu manzelku Brittany a jej novorodenca Davisa sa stara afroamericanka Ruth. A to napriek tomu, ze Turk vyda zakaz, aby sa k nemu priblizila. Dojde k nehode a Davis sa zadusi. Turk aj s Brittany su rozhodnuti Ruth zazalovat. Pripadu sa ujima advokatka Kennedy McQuarriova. Zacina sa tvrdy boj v sudnej sieni...                                                                      Pribeh, v ktorom uz na zaciatku viete, ako to cele dopadne. Pre mna bola citatelsky najzaujimavejsia postava Turka Bauera. V romane najdeme zopar dramatickejsich scen, inak je to skor priemerny pribeh, ktory poukazuje na rasovy problem v Spojenych statoch.                               

RECENZIA: Alena Mornstajnova - Hana (Host, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                             "Tam jsem sebou placla na postel a brecela vzteky nahlas. Tak nahlas, ze jsem neslysela zlo, ktere se narodilo pod mestem a toho dne se vetrelo i do naseho domu. Uslzenyma ocima jsem nevidela, jak po nas napina chtive prsty, rdousi nadeje a rozseva smrt. Netusila jsem, ze nevideno a neslyseno ciha dole u stolu a vyhlizi si sve obeti " (s 22).                                                                                                                                         

                                                                                  Vsetko to odstartuje obycajna oslava narodenin v roku 1954, pocas ktorej devatrocna Mira za trest nedostane zakusok. Tato nevinna udalost nas postupne zavedie az do roku 1933, kedy sa k moci dostal Adolf Hitler a Europa sa zafarbi dohneda. Mirina teta Hana vyrasta v obdobi Prvej Ceskoslovenskej republiky a na vlastnej kozi zaziva vzrastajuci antisemitizmus, ktory v podstate predurci dalsi jej osud...                                                      O holokauste bolo napisanych pomerne vela knih a podanych mnoho svedectiev. Roman Hana dokazal skvelym sposobom zachytit atmosferu v obdobi Prvej Ceskoslovenskej republiky a postupneho narastu nenavisti voci zidovskej casti obyvatelstva. V tomto sa mu moze rovnat len malo diel.                                                        Pribeh je rozdeleny do troch casti a zachytava obdobie medzi rokmi 1933 - 1963. Ak vas zaujima historia a mate radi  skutocne dramy, potom by Hana mala rozhodne skoncit vo vasich rukach.