Jerzy Kosinski - Schôdzka naslepo (Argo, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"George Levanter si už jako školák osvojil jistý návyk, kterého se pak držel napořád: každé odpoledne čtyři hodiny spal, aby zustal mentálně i fyzicky čilý až do časných ranních hodin, kdy se šel opět na čtyři hodiny prospat, aby se odpočatý probudil do nového dne." (s.11). 

George Levanter je taký James Bond na ruský spôsob. Tvrdý chlapík, ktorý sa jednoducho objaví, splní nejakú misiu, rozdá si to s nejakou slečnou, sem - tam niekoho odstráni a ide si svojou cestou, na ktorej stretáva množstvo ľudí, ktorí nejakým spôsobom menia a formujú jeho osobnosť. A vy ako čitateľ po celý čas uvažujete či to všetko je len jedna veľká paródia alebo je proste Kosinski fakt úplne vyšinutý, ale mne sa to čítalo úplne že parádne. V niektorých pasážach máte pocit, že ste uprostred paródie Horúce strely, potom sa príbeh mení na thriller, porno, drámu, komédiu. Asi chýba len horor a bolo by to kompletné. Hlavnú postavu si buď obľúbite alebo vám bude liezť na nervy. Nič medzi tým neexistuje. Mne napríklad George Levanter vôbec neprekážal, ale sú ľudia, ktorí by tento typ hrdinu sotva prekusli. George Levanter je raz študentom, inokedy vojakom, potom tajným agentom, básnikom, inštruktorom lyžovania, šoférom kamiónu, profesionálnym zabijakom, na čo si len spomeniete. Má jediného skutočného priateľa a tým je svojský chlapík menom Romarkin.   Slovník aj scény v románe sú miestami dosť šťavnaté, ale to je proste Kosinski. Buď jeho tvorbu beriete tak ako je, so všetkým čo k tomu patrí, alebo potom radšej treba siahnuť po inom type kníh.    

Jerzy Kosinski - Kroky (Argo, 1996)

HODNOTENIE:   ****

"Vzpomínám si, že jsem krátce po válce měl ve zvyku chytat motýly. Jedna část města byla zcela vybombardovaná a nikdo tu už nebydlel. Uprostřed trosek , v páchnoucích jamách zpola zaplněných beztvarými předměty, které kdysi sloužili jako kuchynské náčiní, válčily s hordami hladovějících krys smečky koček. Tu i tam se mezi hromadami trouchnivějícího dřeva, suti a popele z vyhořelých a vyrabovaných domu snažily z vlhkých rozpadávajících se hald hlíny a cihel prodrat trsy plevele a kytek, které z ničeho nic vyrážely na povrch a vytvářely celé koberce  do očí bodající zeleně. Na pozadí zčernalých zdí se jako uvolněné útržky duhy vznášely vysoko ve vzduchu roje motýlu. Chytal jsem jich se svými kamarády celé desítky do podomácku  vyrobených sítěk. Dali se chytit snáze než zdivočelé kočky, ptáci neho dravé vyhladovělé krysy." (.s.74).

Román Pomaľované vtáča, ktorý najväčšmi preslávil autora, je pre mňa dodnes jedna z najšokujúcejších a najbrutálnejších kníh, aké som kedy čítal. A to mi už prešlo rukou nejakých tých pár stoviek titulov.
Kosinskemu vyvraždili v detstve prakticky celú rodinu, následkom čoho po celý život zápasil s vlastnými démonmi, až napokon v roku 1991 spáchal samovraždu. Viaceré poviedky zo zbierky Kroky vychádzajú z autorových skúseností a sú poriadne drsné, sexuálne násilné, miestami až brutálne. Osobne mi atmosférou pripomínali Kunderove Smiešne lásky, no v oveľa násilnejšom prevedení. Celkovo tu máme päť príbehov, ten posledný je skôr akousi vsuvkou a vypovedá o zániku sveta. Kosinsi sa vracia do minulosti, do Sovietskeho zväzu, v ktorom prežil časť svojho života, kým emigroval do Spojených štátov. V prvom príbehu inštruktor lyžovania spáva s nevyliečiteľne chorou ženou, ktorú každým sexuálnym stykom ešte viacej zabíja, no nemôže s tým prestať. Druhý príbeh je akýmsi testom partnerskej vernosti. Muž, ktorý pracuje v tajných službách si z vlastnej manželky spraví objekt záujmu a za každú cenu jej chce dokázať neveru. Tretí príbeh je o mužovi, ktorému znásilnia priateľku a on k nej po tomto zážitku už nedokáže pristupovať ako k žene, ale len ako k prostitútke. Žena napokon pod tlakom všetkých okolností skončí na ulici.V štvrtom príbehu sa muž podelí o svoju ženu s inými, doslova im ju daruje ako na podnose, čo má tragické následky. Piaty príbeh je o obyčajnom zlodejíčkovi, nesympatickom chlapovi, ktorý pláva životom, až kým nedostane životnú ponuku. Väčšina príbehov je o vzťahu muž - žena, pričom v popredí sú najmä negatívne city. 

Na túto Kosinskeho útlu zbierku poviedok musíte mať tú správnu náladu, inak hrozí, že upadnete po jej prečítaní do depresie. Taktiež nič vhodné pre citlivejšie povahy, no ja som si knihu po čitateľskej stránke prekvapujúco vychutnal. Keďže som dvakrát prečítal Pomaľované vtáča, vedel som do čoho idem.     

RECENZIA: Irwin Shaw - Chlieb vo vodách (Smena, 1989)

HODNOTENIE:   ****             EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

" - Vytvoril si si o nás i o mame neskutočnú predstavu. Považuješ nás za anjelíčkov len preto, že sme svoji. Lenže my vôbec nie sme takí a len pre teba sme to už od mala predstierali. Ak chceš vedieť pravdu, sme rodina hercov, aj mama. A naše publikum predstavuje jediný divák - ty. Pokiaľ ide o Eleanor a Jimmyho, radšej pomlčím. Nikto nemôže byť taký dokonalý, ako by si chcel, a povedala som mame, aby sme sa o to radšej nepokúšali, lebo raz na to prídeš a bude to pre teba ešte horšie. Ale poznáš mamu, má železnú vôľu, a keď si niečo zaumieni, nepozná prekážky. Teraz vieš všetko. Nevravím, že sme zlí. Sme jednoducho ľudskí. - " (s.376). 

Autor sa vo svojom románe zameral na bežnú americkú rodinu žijúcu na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Allen Strand je stredoškolský učiteľ, už dlhé roky pôsobiaci na jednej zo štátnych stredných škôl v New Yorku, kde vyučuje dejiny. Je to muž zo starej školy, ktorý verí na čestnosť, slušnosť a spravodlivosť. Jeho manželka Leslie je od neho o desať rokov mladšia a v podstate drží celú rodinu pohromade. Pracuje ako analytička vo výpočtovom stredisku a popritom poskytuje aj súkromné hodiny klavíra. Spoločne s manželom Allenom vychovávajú tri deti, ktoré sú už viac - menej dospelé. Najstaršia Eleanor chodí s horkokrvným Talianom, ktorý si túži založiť vlastné noviny. Mladší Jimmy je fanatik do hudby a hráva na elektrickej gitare. Hlavne sa však fláka po nociach a hľadá inšpiráciu. Najmladšia Caroline má komplex zo svojho príliš veľkého nosu a celé dni behá po kurtoch, na ktorých naháňa tenisovú loptičku. 
Je večer ako každý iný. Rodina sa chystá zasadnúť k stolu, aby sa spoločne najedli. Chýba len Caroline, čo v jej prípade nebýva zvykom. Je už po zotmení a ostatní začínajú mať o ňu obavy. Konečne začujú zvonček. Caroline stojí vo dverách a podopiera zakrvaveného muža. Tým mužom je veľmi bohatý a vplyvný advokát Russel Hazen, ktorý už onedlho každému členovi rodiny Strandovcov výrazným spôsobom zmení život. Oni však zatiaľ o ničom netušia a tak ho opatrne zavedú do kuchyne, kde mu ošetria zranenie a ponúknu mu večeru...

Román, ktorý je rozdelený do štyroch častí, pripomína divadelnú hru odohrávajúcu na relatívne malom priestore. Príbeh nemá extra veľký spád, no stále sa v ňom niečo deje. Je veľkým pozitívom, keď si v príbehu nájdete nejakú silnú postavu, ktorá sa vám vryje do pamäte. V tomto prípade je to predovšetkým Jesus Romero, nadaný študent z Portorika, s problémovou povahou, ktorého si vezme pod ochranné krídla jeho profesor Allen Strand. 

Je problém si v dnešnej dobe prečítať knihu, ktorá ponúka klasický príbeh. Bez kadejakých magických prvkov, absurdít, komplikovaných digresií a kadejakých šialeností, ktoré sú v mnohých prípadoch len odrazom dnešného sveta. Irwin Shaw napísal pred rokmi takýto klasický príbeh, ktorý prináša mnoho emocionálnych zážitkov a záver, z ktorého vám ostane ešte dlhé minúty po prečítaní poslednej strany horkastá pachuť na špičke jazyka.

      

RECENZIA: Irwin Shaw - Tulák, zlodej (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   ****                        EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Píšem do zápisníka na rok 1972. Od tých čias, čo som bol v Španielsku, som si z rôznych príčin nezapisoval nič. Žijem sám, anonymný, v Chicagu sa bojím, a nazdávam sa, že človek mojej generácie a mojej životne dráhy by mal zaznamenať, čo by si možno dakedy v budúcnosti so záujmom prečítali mladí ľudia. - Sme v prednej línii civilizácie, - vravieval plukovník v Bruseli, a ak to bolo pravdou v Bruseli, určite je pravdou aj v Chicagu. Odkazy z takých významných postov treba uložiť na miesta, kde by ich mohli nájsť tí, čo prežijú, ak takí vôbec budú." (s.424).

Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom mladého muža Billyho Abbotta a jeho zápiskov. Spomína si v nich nielen na svoju priateľku  Moniku Wolnerovú (radikálnu ľavičiarku) s ktorou sa pred časom rozišiel, ale aj na svojho strýka Thomasa Jordacha, ktorý bol kedysi nádejným boxerom, no zomlela ho láska ku krásnej žene, k alkoholu a k chudobe. Thomas zomrel za záhadných okolností, no najpravdepodobnejšou príčinou jeho smrti bola násilná vražda. Zanechal po sebe Wesleyho, syna, ktorý po ňom zdedil  divokú povahu (rozhodne najzaujímavejšia postava v knihe). Thomas mal ešte dvoch súrodencov. Sestru Gretchen, nádejnú herečku (okrem iného je aj mamu Billyho Abbotta) a brata Rudolpha, úspešného obchodníka, ktorý v podstate držal celú rodinu pokope. Rudolph vychovával mentálne postihnutú dcéru Enid sám, manželka Jean, dlhoročná alkoholička, ho pred rokmi opustila a našla si nového partnera. Príbeh sa točí najmä okolo Rudolpha, ktorý sa snaží nezištne pomáhať celej rodine a okolo Wesleyho, ktorý túži nájsť otcovho vraha a pomstiť jeho smrť. Zápasí pri tom nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Fyzická príťažlivosť a talent ho zhodou okolností privedú pred filmové kamery. Jeho divokú povahu dokáže skrotiť len Alice Larkinová, žena, ktorá k nemu prechováva materinsko milenecké city. Billy Abbott je niekoľko rokov vojakom NATO a s Wesleym sa spriatelí v Španielsku, kde po skončení vojenskej kariéry pracuje ako učiteľ tenisu pre bohaté dámičky a ich rozmaznané dcérky. Billy Wesleymu sľúbi, že mu pomôže nájsť vraha jeho otca a zaobstará mu vražednú zbraň, ktorou vykoná pomstu.
Príbeh sa v závere presúva do francúzskeho mestečka Cannes, v ktorom práve prebieha významný filmový festival a Wesley je jedným z hlavných kandidátov na cenu pre najlepšieho herca v hlavnej mužskej úlohe...

Tým, že Irwin Shaw bol veľký kritik vtedajšej americkej spoločnosti, ako jednému z mála amerických autorov, mu vychádzali romány aj v socialistickom Československu. Predovšetkým jeho negatívny pohľad na bohatú americkú spoločnosť nahrával súdruhom vo východných krajinách do karát. Treba však povedať, že Shawove kritické názory určite nie sú natoľko tvrdé, aby pôsobili na dnešného čitateľa rušivo. Práve naopak, viaceré myšlienky sa postupom času dokonca potvrdzujú. Samozrejme sú pasáže, ktoré sú poznačené časom, no ako celok román bez problémov funguje aj dnes. A to najmä vďaka výborným postavám (zvlášť Wesley si zaslúži osobitú pozornosť), ale aj zápletke a konečnému rozuzleniu. Kniha je rozdelená do štyroch častí, ktoré chronologicky rozprávajú celý príbeh. Pre mňa osobne príjemné prekvapenie. Spočiatku som myslel, že román po prvej tretine zavriem, no potom ma natoľko chytil, že už som ho nedokázal odložiť, kým som nedočítal poslednú stranu.        

RECENZIA: V.G. Jan - Džingischánov záver (Mladé letá, 1959)

HODNOTENIE:           EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Jazdecký oddiel Mongolov rýchle postupoval na sever popri kamenistom brehu azúrového Jadranského mora. Jazdci sa rozťahovali na úzkych chodníčkoch do reťazí, vystupujúc na výbežky skalistých vrchov, čnejúcich do mora ako ohromné laby driemajúcej obludy. Diví vojaci zostupovali do dolín, kde bola starostlivo obrobená každá škvarka zeme, a ak zbadali niekde bokom potôčik, prechádzali krížom cez obilie. Napájali kone a znova vystupovali po strminách alebo schádzali dole brehmi, ponáhľajúc sa vždy vpred a vpred, aby splnili rozkaz svojho hrozného panovníka." (s.271). 

Príbeh opisuje udalosti, ktoré sa odohrali počas vpádu Mongolov do Európy medzi rokmi 1240 - 1241. Nemáme vyslovene hlavnú postavu, román sa skladá z viacerých hrdinov, pričom každý z nich niekoho zastupuje. Rezbár Duda, zvaný Spravodlivý, sprevádza na ceste k panovníkovi Bátú chánovi mladého muža z významnej rodiny Abd ar - Rachmana. Mongoli najskôr dobyjú Kyjev, hoci im statočne vzdoruje Gavrila Olexič so svojimi mužmi a potom smerujú do Rakúsko - Uhorska, ktorého obyvatelia s hrôzou očakávajú príchod mužíkov na malých škaredých poníkoch.

Historický príbeh nie je v podstate ničím výnimočný. Musím však vyzdvihnúť grafické spracovanie knihy, ktoré vyniká krásnymi ilustráciami. Vzhľadom na to, že ide o dobrodružný príbeh pre mládež, postavy máme jasne rozdelené na kladné a záporné. Nájdeme aj zopár dramatických momentov, najmä počas útoku Mongolov na Kyjev. V.G. Jan sa takisto vyhral s opismi prostredia, vďaka čomu má čitateľ pocit, akoby sa preháňal uprostred nehostinnej savany. Aj keď cítiť z príbehu autorovu náklonnosť smerom k rusky hovoriacim národom, nie je to až natoľko výrazné, aby to narúšalo dej. Takže na chvíľu som sa opäť po rokoch ponoril do detských čias a bolo to vcelku príjemné, keďže historické témy mám stále veľmi rád. 
Kniha Džingischánov závet je záverečnou časťou historickej trilógie "Vpád Mongolov." Prvá vyšla pod názvom Džingischán a druhá pod názvom Bátú - chán.  

RECENZIA: Gusta Fučíková - JF Spomienky na Júliusa Fučíka (Pravda, 1976)

HODNOTENIE:   ***                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ 

"Raz mi Julek povedal: - Gustina, ja viem, že idem na smrť. Musel by sa stať zázrak, že by som sa z toho dostal. Lenže zázraky sa nestávajú. Ale ver mi, že na smrť vôbec nemyslím. - Nerozmýšľal o smrti, a preto nebol zlomený, zničený alebo zúfalý. Nemohla som mu nič vyvracať, pretože každé slovo, ktoré mi povedal, bolo, žiaľ, pravdivé. Raz som sa ho spýtala:  - Julek, nemohol by si utiecť? - A on, inokedy plný zmyslu pre dobrodružstvo, zavrtel hlavou a povedal: - Gustina, aj keby to bolo možné, neurobil by som to. Koľko ľudských životov by to za mňa zaplatilo? Veď vieš, aké máme s nimi skúsenosti!" - (s.320). 

Autorka knihy sa po celý život snažila držať v pamäti verejnosti ikonické meno svojho manžela. Július Fučík, ktorého mučilo gestapo, sa stal nástrojom propagandy komunistickej strany v Československu. Jeho dielo Reportáž spod šibenice bolo dlhé roky kultovou literatúrou krajín východného bloku. Len pred niekoľkými rokmi historici zistili, že Fučík pod nátlakom mučenia predsa len prehovoril a prezradil gestapu mená a tajné informácie. V každom prípade, Július Fučík si toho vytrpel viac ako dosť. Počas Protektorátu sa snažil zo všetkých síl bojovať v ilegálnej skupine proti nacistom a to sa mu stalo osudným. Jedného dňa zaklopalo na dvere gestapo a Fučík v tej chvíli vedel, že je len otázkou času, kedy nad ním vynesú rozsudok smrti. 
Gusta Fučíková stála po celý čas verne po manželovom boku. Aj ona bola väznená gestapom, istý čas strávila v koncentračnom tábore Ravensbruck. Na rozdiel od manžela sa jej podarilo druhú svetovú vojnu prežiť a ako manželku priam mýtickej postavy si ju režim až do jej smrti starostlivo pestoval. 

Začneme kladmi tohto historického spomienkového románu. Pozitívom je predovšetkým vykreslenie atmosféry v období Protektorátu. Masové zatýkanie ľudí, vypočúvanie, popravy, deportácie do koncentračných táborov, tvrdé výsluchy. Priblíženie umeleckého okruhu autorov počas vojny a ich ilegálna činnosť. Fučíková sa podrobne venuje aj literárnej činnosti svojho manžela, jeho prekladom a recenziám. Takisto sa zaoberá jeho rodinou, vďaka čomu dokážeme hlbšie preniknúť do Fučíka ako do človeka, publicistu a spisovateľa. Pokiaľ ide o negatívne stránky románu, tých je celkom dosť. V prvom rade je to nekritický pohľad na muža, ktorý je pre autorku polobohom. Rozplýva sa nad jeho ideologickým zmýšľaním, názormi a odhodlanosťou bojovať po boku Sovietskeho zväzu s celým svetom. Na druhej strane práve komunistická filozofia drží Fučíka pri živote: "Môžete zrovnať so zemou trebárs celý protektorát. možnože toľko moci ešte máte. Červená armáda vraj ustupuje. Nemám možnosť čítať noviny, počúvať rozhlas. Ak ustupuje, uvedomte si, že to nie je ústup definitívny, že môže ustúpiť ďaleko, má k dispozícii ďaleké priestory. zapamätajte si však, že ešte ani jeden vojvodca, ktorý útočil na Rusko, nezvíťazil. Spomeňte si na Napoleona. Dostal sa až do Moskvy a je známe, ako sa to skončilo. Hoci vtedy ešte neexistovala Červená armáda, ktorá má okrem vojenskej výzbroje ďalšiu výzbroj, oveľa silnejšiu, a to je komunistická ideológia, ktorá je nepremožiteľná!" (s.312). Keby si Fučíková držala väčší odstup, mohlo mať dielo aj nejakú historickú hodnotu. Takto je to len pohľad ženy, ktorá nekriticky obdivovala svojho manžela, ktorý v mene vyššieho cieľa obetoval vlastný život.

Je ťažké súdiť, akým smerom by sa uberal Fučíkov život po vojne. Obetí, akou bol on, bolo v Protektoráte tisíce, lenže on napísal počas väzby reportáž a veril komunistickým myšlienkam. Pravdepodobne by mu bolo pridelené nejaké teplé stranícke miestečko alebo by ho zomlela mašinéria krutých päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A možno by časom vytriezvel a stal by sa, podobne ako Dominik Tatarka, bojovníkom proti režimu, ktorému tak veril. Kto vie? Najskôr by však pôsobil ako novinár v nejakých straníckych novinách a šíril ružové myšlienky o budovaní svetlých zajtrajškov do celého sveta. Stačilo jedno dielo, aby jeho meno žilo v pamäti ľudí desiatky rokov. No mám pocit, že postupne sa aj tak z ich myslí nadobro vytráca.   

RECENZIA: Karl Georg Egel - Dr. Schluter (Epocha, 1970)

HODNOTENIE:   **                  EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"- To nie je pravda. Aspoň pokiaľ som sa ja voľakedy poučil z dialektického materializmu. Čo s láskou, keď nie je čo jesť, keď je v chalupe zima, keď si človek nemá čo dať na seba? Kde potom  zostane láska? -
Ľuba sa usmeje.  - Prepadli ste! Láska hreje, sýti, dáva človeku krídla. Láska je najsilnejší motor. Kto nemiluje, nie je človekom. - " (s.141). 

Martin Schluter je špičkový vedecký pracovník z oblasti chémie. Bohužiaľ sa narodil do nesprávnej doby a preto, ak chce vo svojej výskumnej činnosti pokračovať aj naďalej, musí pracovať pre predstaviteľov tretej ríše. Hoci sa mu nacistická ideológia protiví, napokon pod nátlakom prikývne. To ešte netuší ako svojim rozhodnutím skomplikuje život ľuďom vo svojom okolí. Keď sa rozhodne spolupracovať s opačnou stranou, poštve si proti sebe vysokého nemeckého dôstojníka, ktorý urobí všetko preto, aby doktora zničil. 

Kým sa Martin Schluter nepridá na opačnú stranu a nezačne sympatizovať s komunistickou ideológiou, román je vcelku čitateľný a miestami aj dramatický. Po tom, čo sa z vedca stáva uvedomelý zástanca marxistickej ideológie, je to už len zmes propagandistických bludov, ktoré potápajú nielen príbeh, ale aj hlavnú postavu. Z muža, ktorý má svoje chyby a nedostatky, sa razom stáva príkladný drsný partizánsky chlap s vysokoškolským titulom. Pôsobí to nielen nedôveryhodne, ale dokonca až hlúpo. Od toho momentu som bol rád, že som knihu vôbec dočítal. 

Román je rozdelený do piatich častí, ktoré chronologicky sledujú kariéru nemeckého vedeckého pracovníka. Za prvú polovicu knihy dávam v konečnom hodnotení tri hviezdičky z piatich, za druhú  by som dal s ťažkosťami jednu. Je až neuveriteľné, čo všetko dokázali spraviť spisovatelia v mene propagandy. Pochovať relatívne kvalitný umelecký román, len aby sa zavďačili vrchnosti a splnili si tak akúsi nepísanú povinnosť.