HODNOTENIE: ***
"Pretože si pre mňa iba strata času. Si taký zúbožený, že nikdy nebudeš žiť ani trochu normálny život. Nemáš nádej. Tvoje nočné mory nikdy nezmiznú a v každom plešivom mužovi v strednom veku budeš vidieť svojho strýka. Nikdy sa neoslobodíš od neho ani od toho, čo ti urobil. Nikto ťa nikdy nebude milovať, pretože si znečistený, a muky, ktoré prežívaš, s tebou zostanú naveky." (s.326).
Máme tu druhý diel kriminálnych prípadov Kim Stoneovej. Tentoraz bude mať proti sebe veľmi silného protivníka, ktorý preukazuje všetky znaky typické pre psychopata. Vyšetrovanie sa zmení na napínavú psychologickú hru, ktorá dá zabrať nielen Kim, ale celému jej vyšetrovaciemu tímu (Bryantovi, Stacey, Kevinovi Dawsonovi, hlavnému inšpektorovi Woodwardovi, strážmajsterke Wooodovej a inšpektorovi Jarvisovi).
Prípad začína vo chvíli, keď polícia nájde v dome manželov Leonarda a Wendy Dunnovcov ich maloleté dcéry Daisy a Lousie, ktoré vykazujú všetky znaky obetí sexuálneho zneužívania.
Tesne po tomto nechutnom náleze sa dostáva na scénu uznávaná psychologička Alexandra Thornová, ktorá pracuje ako dobrovoľníčka v Hanwick house, v budove, v ktorej sa stretávajú ľudia vracajúci sa z výkonu trestu, aby sa pokúsili zaradiť späť do života (Malcolm, Shane Price, Dougie, Ray, Barry Grant...). Zariadenie vedie istý David Radwick, ktorý je, rovnako ako vyšetrovateľka Kim Stoneová, fanatik do motoriek. Alex Thornová, okrem toho, že poskytuje svoje dobrovoľnícke služby Hanwick houseu, pracuje aj vo vlastnej ordinácii. Vyzerá to tak, že svojich klientov zneužíva na vlastné zvrátené psychologické pokusy, počas ktorých sleduje, kam až sú schopní pod "správnym" vedením zájsť. Začne študentkou Ruth Willisovou, ktorá bola pred rokmi brutálne znásilnená Allanom Harriom. Allan sa len nedávno vrátil z väzenia a v súčasnosti sa pohybuje iba pár kilometrov od domu, v ktorom býva Ruth. Šanca pomstiť sa je pre bývalú študentku veľmi lákavá...
Napriek tomu, že páchateľa zločinov, alebo teda skôr osobu, ktorá je za tieto zločiny nepriamo zodpovedná spoznáme už pomerne skoro, prípad Diabolské hry sa mi páčil zatiaľ najviac z doterajších prípadov Kim Stoneovej. Osobne mám rád príbehy, ktoré stoja na psychologickej hre medzi vyšetrovateľom a páchateľom činov, lebo držia čitateľa v napätí až do poslednej strany. Aj keď jej jasné, ako to celé dopadne, číta sa to dobre, má to dynamiku, zápletku aj zaujímavé zauzlenie. Dokonca som ochotný prepáčiť Kim Stoneovej aj tých pár trápnych cynických hlášok, ktoré z času načas nestihne stopnúť jej podrezaný jazyk. Takže na mojej strane spokojnosť z dobre odvedenej remeselnej práce.
piatok 8. júna 2018
štvrtok 7. júna 2018
RECENZIA: Andrew Nagorski - Lovci nacistov (Ikar, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Kým sa prvýkrát objavil termín "lovci nacistov", poľovalo sa na nacistov, či presnejšie na Nemcov. Vtedy nebol čas ani chuť rozlišovať medzi vojakmi a civilmi a ich vojenskými a politickými predstaviteľmi. Motív bol jasný - víťazstvo a pomsta. No zatiaľ čo Hitlerove armády čelili narastajúcemu odporu a ich definitívna porážka bola čoraz pravdepodobnejšia, predstavitelia Spojencov sa umárali úvahami, kde sú hranice odplaty, koľko Nemcov má zaplatiť konečný účet za zločiny svojej krajiny." (s.38).
Po skončení druhej svetovej vojny sa začalo účtovanie s nacistami. Najznámejší je v tomto smere Norimberský súd, pred ktorý boli postavení najvyšší predstavitelia tretej ríše. Samozrejme tí, ktorí nestihli ujsť alebo nespáchali samovraždu. Hlavným žalobcom bol Robert Jackson. Lenže súdov s nacistami sa uskutočnilo po celej krajine viac. Išlo najmä o dozorcov, ktorí pracovali v koncentračných táboroch. Napriek tomu verejnosť nebola spokojná. Viacero zodpovedných zdupkalo za hranice Európy, útočisko našli hlavne v Južnej Amerike (Eichmann, Mengele, Priebke...) Aj preto sa našli ľudia, ktorí vzali spravodlivosť do vlastných rúk a pokúsili sa posadiť vojnových zločincov pred najvyšší súd. Mená niektorých lovcov nacistov, napriek ich veľkému prínosu, upadli takmer do zabudnutia (Tuvia Friedman, Frietz Bauer, Benjamin Ferencz, alebo Jan Sehn). Iní sa naopak stali už počas života legendami (Simon Wiesenthal). Kontroverzne sú vnímané metódy manželov Beaty a Sergeho Klarsfieldovcov či Efraima Zuroffa, ktorého často prezývajú aj posledný lovec nacistov. Veľký podiel na dolapení viacerých nacistov mal aj štát Izrael, ktorý to pokladal za niečo osobné, činili sa predovšetkým agenti Mossadu: Rafi Ejtan, Isser Harel... Aj keď je otázne, či v niektorých prípadoch nemohli spraviť viac (predovšetkým v prípade Mengeleho, ktorého mali v istom období doslova na dosah).
Vo viacerých prípadoch zohrali významnú úlohu novinári: informátor Gnielka, kontroverzne vnímaná Hannah Arendtová, priebojný Sam Donaldson, atď. Aj vďaka nim neupadla zodpovednosť nacistov za zločiny do zabudnutia.
Počas akcií museli do seba zapadnúť viaceré prvky, aby dopadol výsledok úspešne: výborná organizácia, veľmi dobré informácie, súhra šťastných okolností, výber tých správnych ľudí. Napríklad počas únosu Eichmanna (v Brazílii žil pod novým menom Ricardo Klement) zohral dôležitú úlohu mladý študent Juan, ktorý sa počas akcie rozhodol dobrovoľne spolupracovať s Mossadom a odviedol pre nich neoceniteľnú robotu. Cenné informácie o strojcovi holokaustu poskytol Izraelu slepý muž menom Lothar Hermann. Viacero nacistov ostalo nepotrestaných aj preto, že prišla Studená vojna a znepriatelené strany poskytli nový domov bývalým predstaviteľom a oddaným stúpencom tretej ríše. Spojené štáty mali záujem predovšetkým o vedeckých pracovníkov (napr. Arthur Rudolph, vynálezca rakiet s dlhým doletom). Postupne však začali na love nacistov spolupracovať aj Američania, významnú úlohu v tomto smere zohrala najmä organizácia OSI, na čele s Eli Rosenbauom.
Po vojne sa podarilo, aj vďaka veľkej snahe lovcov nacistov, dostať viacero odsúdeniahodných ľudí: Klausa Barbieho (známeho pod prezývkou Mäsiar z Lyonu), zodpovedného za deportácie francúzskych Židov do koncentračného tábora, Hermnine Braunsteinerovú, bývalú dozorkyňu v koncentračných táboroch Majdanek a Ravensbruck, pre svoj zvyk kopať do väzenkýň jej prischla prezývka Kobyla, Herberta Cukursa (známeho aj pod prezývkou Kat z Rigy), mal na svedomí životy viac ako 30 000 Židov na Balkáne, ako jeden z mála bol popravený agentmi Mossadu, Johna Demjanuka, dozorcu v tábore smrti, Adolfa Eichmanna, strojcu holokaustu, Ilse Kochovú (Suku z Buchewaldu), brutálnu dozorkyňu v tábore Dachau, Kurta Lischku, Herberta Hagena a Ernsta Heinrichsohna, dôstojníkov SS, zodpovedných za deportácie francúzskych Židov, Ericha Priebkeho, jedného z hlavných aktérov popravy v Ardeatínskych jaskyniach neďaleko Ríma, kde prišlo o život 335 ľudí, vrátane detí, čo bolo prezentované ako odplata za 33 zabitých Nemcov a už spomínaného vedca a vynálezcu Arthura Rudolpha.
"Ak mafiáni strieľajú na ľudí, nikoho nezaujíma, či konkrétny mafián strieľal, alebo iba strážil, aby mali ostatní istotu, že ich nikto nevyrušil. Podieľal sa na trestnom čine. Bolo zarážajúce, že Nemci sa rozhodli pre odlišný výklad." (s.360) Piotr Cywiński, súčasný riaditeľ Štátneho múzea Osvienčim - Brezinky a jeho názor na to, aký podiel zodpovednosti niesli jednotliví prisluhovači v službách tretej ríše.
Napriek aktivite lovcov, drvivá väčšina zodpovedných dožila (v niektorých prípadoch možno ešte dožíva) svoje životy v pokoji. Lovcov nacistov si netreba predstavovať ako agentov v štýle Jamesa Bonda, skôr je to mravčia práca, počas ktorej zanietení ľudia po nociach študujú dokumenty a hľadajú stopy. Lovci nacistov málokedy spolupracujú. Skôr sa predbiehajú v tom, kto chytí väčší úlovok, neraz si závidia, vzájomne kritizujú svoje metódy, po väčšine úspešných akcií sa snažia, aby bolo ich meno spomínané v popredí. Napriek tomu ich práca je potrebná a neoceniteľná. Je len dobré, že Andrew Nagorski, autor knihy, nevykreslil lovcov ako hrdinov, ale ako ľudí s chybami a nedostatkami, ktorí sa snažia predovšetkým o spravodlivosť a o to, aby sa nezabudlo. Pomaly vymierajú aj poslední žijúci pamätníci. Aj preto je dôležité pripomínať si udalosti, o ktorých si dnes mylne myslíme, že už sa nikdy nemôžu zopakovať.
Lovci nacistov je veľmi dobre napísaná kniha, ktorá sa podrobnejšie zaoberá ľuďmi, čo celý svoj život, alebo aspoň jeho značnú časť, zasvätili boju za spravodlivosť. Môžeme polemizovať o ich metódach, o ich spôsobe práce, ale len ťažko sa dá pochybovať o cieli ich náročnej misie. Dielo prináša viacero zaujímavých informácii zo zákulisia skrytého sveta lovcov nacistov. Nagorski si odhryzol veľké sústo. No musím uznať, že to zvládol s veľkým prehľadom.
"Kým sa prvýkrát objavil termín "lovci nacistov", poľovalo sa na nacistov, či presnejšie na Nemcov. Vtedy nebol čas ani chuť rozlišovať medzi vojakmi a civilmi a ich vojenskými a politickými predstaviteľmi. Motív bol jasný - víťazstvo a pomsta. No zatiaľ čo Hitlerove armády čelili narastajúcemu odporu a ich definitívna porážka bola čoraz pravdepodobnejšia, predstavitelia Spojencov sa umárali úvahami, kde sú hranice odplaty, koľko Nemcov má zaplatiť konečný účet za zločiny svojej krajiny." (s.38).
Po skončení druhej svetovej vojny sa začalo účtovanie s nacistami. Najznámejší je v tomto smere Norimberský súd, pred ktorý boli postavení najvyšší predstavitelia tretej ríše. Samozrejme tí, ktorí nestihli ujsť alebo nespáchali samovraždu. Hlavným žalobcom bol Robert Jackson. Lenže súdov s nacistami sa uskutočnilo po celej krajine viac. Išlo najmä o dozorcov, ktorí pracovali v koncentračných táboroch. Napriek tomu verejnosť nebola spokojná. Viacero zodpovedných zdupkalo za hranice Európy, útočisko našli hlavne v Južnej Amerike (Eichmann, Mengele, Priebke...) Aj preto sa našli ľudia, ktorí vzali spravodlivosť do vlastných rúk a pokúsili sa posadiť vojnových zločincov pred najvyšší súd. Mená niektorých lovcov nacistov, napriek ich veľkému prínosu, upadli takmer do zabudnutia (Tuvia Friedman, Frietz Bauer, Benjamin Ferencz, alebo Jan Sehn). Iní sa naopak stali už počas života legendami (Simon Wiesenthal). Kontroverzne sú vnímané metódy manželov Beaty a Sergeho Klarsfieldovcov či Efraima Zuroffa, ktorého často prezývajú aj posledný lovec nacistov. Veľký podiel na dolapení viacerých nacistov mal aj štát Izrael, ktorý to pokladal za niečo osobné, činili sa predovšetkým agenti Mossadu: Rafi Ejtan, Isser Harel... Aj keď je otázne, či v niektorých prípadoch nemohli spraviť viac (predovšetkým v prípade Mengeleho, ktorého mali v istom období doslova na dosah).
Vo viacerých prípadoch zohrali významnú úlohu novinári: informátor Gnielka, kontroverzne vnímaná Hannah Arendtová, priebojný Sam Donaldson, atď. Aj vďaka nim neupadla zodpovednosť nacistov za zločiny do zabudnutia.
Počas akcií museli do seba zapadnúť viaceré prvky, aby dopadol výsledok úspešne: výborná organizácia, veľmi dobré informácie, súhra šťastných okolností, výber tých správnych ľudí. Napríklad počas únosu Eichmanna (v Brazílii žil pod novým menom Ricardo Klement) zohral dôležitú úlohu mladý študent Juan, ktorý sa počas akcie rozhodol dobrovoľne spolupracovať s Mossadom a odviedol pre nich neoceniteľnú robotu. Cenné informácie o strojcovi holokaustu poskytol Izraelu slepý muž menom Lothar Hermann. Viacero nacistov ostalo nepotrestaných aj preto, že prišla Studená vojna a znepriatelené strany poskytli nový domov bývalým predstaviteľom a oddaným stúpencom tretej ríše. Spojené štáty mali záujem predovšetkým o vedeckých pracovníkov (napr. Arthur Rudolph, vynálezca rakiet s dlhým doletom). Postupne však začali na love nacistov spolupracovať aj Američania, významnú úlohu v tomto smere zohrala najmä organizácia OSI, na čele s Eli Rosenbauom.
Po vojne sa podarilo, aj vďaka veľkej snahe lovcov nacistov, dostať viacero odsúdeniahodných ľudí: Klausa Barbieho (známeho pod prezývkou Mäsiar z Lyonu), zodpovedného za deportácie francúzskych Židov do koncentračného tábora, Hermnine Braunsteinerovú, bývalú dozorkyňu v koncentračných táboroch Majdanek a Ravensbruck, pre svoj zvyk kopať do väzenkýň jej prischla prezývka Kobyla, Herberta Cukursa (známeho aj pod prezývkou Kat z Rigy), mal na svedomí životy viac ako 30 000 Židov na Balkáne, ako jeden z mála bol popravený agentmi Mossadu, Johna Demjanuka, dozorcu v tábore smrti, Adolfa Eichmanna, strojcu holokaustu, Ilse Kochovú (Suku z Buchewaldu), brutálnu dozorkyňu v tábore Dachau, Kurta Lischku, Herberta Hagena a Ernsta Heinrichsohna, dôstojníkov SS, zodpovedných za deportácie francúzskych Židov, Ericha Priebkeho, jedného z hlavných aktérov popravy v Ardeatínskych jaskyniach neďaleko Ríma, kde prišlo o život 335 ľudí, vrátane detí, čo bolo prezentované ako odplata za 33 zabitých Nemcov a už spomínaného vedca a vynálezcu Arthura Rudolpha.
"Ak mafiáni strieľajú na ľudí, nikoho nezaujíma, či konkrétny mafián strieľal, alebo iba strážil, aby mali ostatní istotu, že ich nikto nevyrušil. Podieľal sa na trestnom čine. Bolo zarážajúce, že Nemci sa rozhodli pre odlišný výklad." (s.360) Piotr Cywiński, súčasný riaditeľ Štátneho múzea Osvienčim - Brezinky a jeho názor na to, aký podiel zodpovednosti niesli jednotliví prisluhovači v službách tretej ríše.
Napriek aktivite lovcov, drvivá väčšina zodpovedných dožila (v niektorých prípadoch možno ešte dožíva) svoje životy v pokoji. Lovcov nacistov si netreba predstavovať ako agentov v štýle Jamesa Bonda, skôr je to mravčia práca, počas ktorej zanietení ľudia po nociach študujú dokumenty a hľadajú stopy. Lovci nacistov málokedy spolupracujú. Skôr sa predbiehajú v tom, kto chytí väčší úlovok, neraz si závidia, vzájomne kritizujú svoje metódy, po väčšine úspešných akcií sa snažia, aby bolo ich meno spomínané v popredí. Napriek tomu ich práca je potrebná a neoceniteľná. Je len dobré, že Andrew Nagorski, autor knihy, nevykreslil lovcov ako hrdinov, ale ako ľudí s chybami a nedostatkami, ktorí sa snažia predovšetkým o spravodlivosť a o to, aby sa nezabudlo. Pomaly vymierajú aj poslední žijúci pamätníci. Aj preto je dôležité pripomínať si udalosti, o ktorých si dnes mylne myslíme, že už sa nikdy nemôžu zopakovať.
Lovci nacistov je veľmi dobre napísaná kniha, ktorá sa podrobnejšie zaoberá ľuďmi, čo celý svoj život, alebo aspoň jeho značnú časť, zasvätili boju za spravodlivosť. Môžeme polemizovať o ich metódach, o ich spôsobe práce, ale len ťažko sa dá pochybovať o cieli ich náročnej misie. Dielo prináša viacero zaujímavých informácii zo zákulisia skrytého sveta lovcov nacistov. Nagorski si odhryzol veľké sústo. No musím uznať, že to zvládol s veľkým prehľadom.
streda 6. júna 2018
RECENZIA: Stephen King - O písaní (Ikar, 2018)
HODNOTENIE: ***
"K námetu tejto knihy pristupujem s dvoma tézami a obidve sú prosté. Prvé znie, že dobré písanie si vyžaduje zvládnuť základy (slovnú zásobu, gramatiku a prvky štýlu) a potom vyplniť tretí priečinok v debničke tými správnymi nástrojmi. Druhá téza znie, že hoci je nemožné spraviť zo zlého spisovateľa schopného spisovateľa a je nemožné spraviť z dobrého spisovateľa vynikajúceho, je možné, s množstvom tvrdej práce, odhodlania a včasnej pomoci, urobiť dobrého spisovateľa z niekoho, kto je iba schopný spisovateľ." (s.135).
"Keď som svojmu vydavateľovi u Scribnera navrhol, že napíšem knihu o písaní, mal som dojem, že o tejto téme viem veľmi veľa, v hlave sa mi rojili rozličné veci, čo som k nej túžil povedať. A možno toho naozaj veľa viem, no časť z toho sa ukázala nudná a väčšina toho ostatného, ako som zistil, má viac spoločného s inštinktom než s niečím, čo by pripomínalo "vyššie uvažovanie". Tieto inštinktívne pravdy sa mi až bolestne ťažko prenášali do slov. A navyše sa mi v polovici písania knihy niečo stalo - ako sa hovorí, zmenil sa mi život. Zakrátko vám o tom porozprávam. Dovtedy stačí povedať, že som robil, čo som mohol." (s.249).
O teórii písania sa neustále vyjadrujú odborníci, populárni autori, ale aj úplní amatéri. Pokušeniu povedať niečo na tému písanie neodolal ani jeden z najslávnejších a najpredávanejších spisovateľov na svete, Stephen King.
Hneď na začiatku musím upozorniť nadšencov, ktorí premýšľajú nad tým, že či si majú kúpiť túto knihu z dôvodu teórie písania, že zo zhruba 280 strán je samotnej teórii písania venovaných približne len 160 strán. Prvá časť knihy (108 strán) je venovaných autorovmu životu a spomienkam. Na záverečných, necelých 20 stranách, je opísaná autorova zrážka s dodávkou z roku 1999, ktorá ho takmer pripravila o život. Nie že by to bolo nezáživné čítanie, ale predsa len, pre ľudí, ktorí si Kingovo dielo kupujú v prvom rade ako teóriu písania, je to tak tak trochu menší podvod.
V každom prípade život Stephena Kinga bol celkom zaujímavý a určite mal vplyv na jeho neskoršie rozhodnutie stať sa profesionálnym spisovateľom. King si spomína na detstvo, ktoré prežil so svojim starším bratom. Občas bolo veselé a inokedy zase dramatické: "Z bytu na druhom poschodí nás vyhodili, keď sused zbadal môjho šesťročného brata, ako lozí po streche, a zavolal políciu. Neviem, kde bola vtedy mama. Ani kde bola babysisterka, ktorú sme v ten týždeň zamestnávali. Viem len toľko, že ja som bol v kúpeľni, bosý som stál na elektrickom ohrievači a čakal som, či brat padne zo strechy, alebo sa živý a zdravý vráti do kúpeľne. Vrátil sa. Dnes má päťdesiat päť rokov a žije v New Hampshire." (s.17). King trpel v detstve viacerými zdravotnými problémami (z tohoto dôvodu musel opakovať prvý ročník na základnej škole), najviac ho trápili problémy so zapáleným stredným uchom.
Veľký vplyv na Kingovo rozhodnutie stať sa spisovateľom, mala jeho mama: "Raz som jeden zo svojich detských plagiátov ukázal mame a bola očarená. Pamätám si jej užasnutý úsmev, akoby neverila, že jej dieťa môže byť také bystré - hotový malý génius! Nikdy predtým som nezažil, že by sa tak zatvárila - aspoň nie pri mne -, a totálne ma to dostalo.
Opýtala sa ma, či som si ten príbeh sám vymyslel a bol som nútený priznať, že väčšinu som odpísal z komiksu. Sklamalo ju to a veľká časť mojej radosti bol fuč. Napokon mi zošit vrátila. - Napíšeš vlastný, Stevie, - povedala. - Tie komiksy o Caseym sú aj tak hlúpe, hlavný hrdina stále niekomu vyráža zuby. Stavím sa, že vymyslíš niečo lepšie. Napíš vlastný príbeh. - " (s.24).
A práve komiksmi odštartoval Stephen King svoju spisovateľskú kariéru. Zo začiatku napodobňoval pri písaní štýl svojich obľúbených autorov, až neskôr sa snažil vytvoriť si nejaký vlastný. Počas štúdia na strednej škole posielal svoju tvorbu do rôznych časopisov, no práce mu vracali naspäť. Istý čas prispieval so školského časopisu, predával poviedky spolužiakom a brigádoval v práčovni. Čoskoro po skončení školy sa oženil a onedlho sa im s manželkou narodili dve deti. Stevie popri učení angličtiny aj naďalej usilovne tvoril, no úspech si akosi dával načas. Nejakú dobu budúci slávny spisovateľ dokonca premýšľal nad tým, že sa svojho sna definitívne vzdá. Našťastie ho v zložitom období podržala jeho manželka. Všetko zmenil až román Carrie (neskôr aj úspešne sfilmovaný) o dievčati, ktoré bolo v škole neobľúbené a preto sa stalo vďačným terčom šikany zo strany ostatných spolužiakov. Carrie však objaví schopnosť telekinézy a v tej chvíli sa končí všetka sranda.Teda minimálne pre jej okolie.
Týmto prelomovým dielom odštartoval Stephen King svoju neuveriteľne úspešnú spisovateľskú kariéru, ktorú poznamenali v istom období aj drogy a alkohol. Z toho sa však autor nakoniec dokázal úspešne vystrábiť. Aj s veľkou pomocou svojej rodiny.
V druhej časti knihy O písaní sa konečne dostávame k samotnej teórii písania. A tak sa dozvieme, okrem iného, akú úlohu zohrávajú v beletrii príslovky, aká je úloha podmetu a prísudku vo vete, kedy používať činný a kedy trpný rod, či vulgarizmy patria do kníh, čo - to sa dozvieme o subštandartných slovách, zistíme, ako by mal vyzerať kvalitný opis v románe, odhalíme nakoľko je, podľa Kingovho názoru, zápletka v diele dôležitá, ako by mal vyzerať správny dialóg, aby nepôsobil strojene, akú úlohu zohráva motív, pár slov si prečítame o dôležitosti vytvárania si tretích priečinkoch v debničkách, atď. Musím upozorniť na stranu 119, v ktorej King poukazuje na frázy, z ktorých mu naskakuje husia koža. Na tomto mieste mi neostáva iné, len v plnej miere s autorovým názorom súhlasiť.
King zdôrazňuje, že popri písaní, ktoré on osobne považuje za remeslo a ako každé remeslo, aj v písaní je potrebné sa neustále zlepšovať a pravidelne trénovať, je nemenej dôležité aj veľa, veľa čítať.
V žiadnom prípade to neberte tak, že keď si teraz naštudujete Kingovu príručku O písaní, stanú sa z vás zo dňa na deň slávni spisovatelia. Kiež by to bolo také jednoduché. King iba odľahčeným spôsobom poskytne niekoľko užitočných rád, podelí sa o svoje skúsenosti, povzbudí vás vo vašej snahe, občas vás vráti naspäť do reality a všetko ostatné je už len na vás.
PS: V závere knihy si môžete pre porovnanie pozrieť ako vyzerá text po prvej verzii napísania a ako sa zmení po ďalších autorských zásahoch.
"K námetu tejto knihy pristupujem s dvoma tézami a obidve sú prosté. Prvé znie, že dobré písanie si vyžaduje zvládnuť základy (slovnú zásobu, gramatiku a prvky štýlu) a potom vyplniť tretí priečinok v debničke tými správnymi nástrojmi. Druhá téza znie, že hoci je nemožné spraviť zo zlého spisovateľa schopného spisovateľa a je nemožné spraviť z dobrého spisovateľa vynikajúceho, je možné, s množstvom tvrdej práce, odhodlania a včasnej pomoci, urobiť dobrého spisovateľa z niekoho, kto je iba schopný spisovateľ." (s.135).
O teórii písania sa neustále vyjadrujú odborníci, populárni autori, ale aj úplní amatéri. Pokušeniu povedať niečo na tému písanie neodolal ani jeden z najslávnejších a najpredávanejších spisovateľov na svete, Stephen King.
Hneď na začiatku musím upozorniť nadšencov, ktorí premýšľajú nad tým, že či si majú kúpiť túto knihu z dôvodu teórie písania, že zo zhruba 280 strán je samotnej teórii písania venovaných približne len 160 strán. Prvá časť knihy (108 strán) je venovaných autorovmu životu a spomienkam. Na záverečných, necelých 20 stranách, je opísaná autorova zrážka s dodávkou z roku 1999, ktorá ho takmer pripravila o život. Nie že by to bolo nezáživné čítanie, ale predsa len, pre ľudí, ktorí si Kingovo dielo kupujú v prvom rade ako teóriu písania, je to tak tak trochu menší podvod.
V každom prípade život Stephena Kinga bol celkom zaujímavý a určite mal vplyv na jeho neskoršie rozhodnutie stať sa profesionálnym spisovateľom. King si spomína na detstvo, ktoré prežil so svojim starším bratom. Občas bolo veselé a inokedy zase dramatické: "Z bytu na druhom poschodí nás vyhodili, keď sused zbadal môjho šesťročného brata, ako lozí po streche, a zavolal políciu. Neviem, kde bola vtedy mama. Ani kde bola babysisterka, ktorú sme v ten týždeň zamestnávali. Viem len toľko, že ja som bol v kúpeľni, bosý som stál na elektrickom ohrievači a čakal som, či brat padne zo strechy, alebo sa živý a zdravý vráti do kúpeľne. Vrátil sa. Dnes má päťdesiat päť rokov a žije v New Hampshire." (s.17). King trpel v detstve viacerými zdravotnými problémami (z tohoto dôvodu musel opakovať prvý ročník na základnej škole), najviac ho trápili problémy so zapáleným stredným uchom.
Veľký vplyv na Kingovo rozhodnutie stať sa spisovateľom, mala jeho mama: "Raz som jeden zo svojich detských plagiátov ukázal mame a bola očarená. Pamätám si jej užasnutý úsmev, akoby neverila, že jej dieťa môže byť také bystré - hotový malý génius! Nikdy predtým som nezažil, že by sa tak zatvárila - aspoň nie pri mne -, a totálne ma to dostalo.
Opýtala sa ma, či som si ten príbeh sám vymyslel a bol som nútený priznať, že väčšinu som odpísal z komiksu. Sklamalo ju to a veľká časť mojej radosti bol fuč. Napokon mi zošit vrátila. - Napíšeš vlastný, Stevie, - povedala. - Tie komiksy o Caseym sú aj tak hlúpe, hlavný hrdina stále niekomu vyráža zuby. Stavím sa, že vymyslíš niečo lepšie. Napíš vlastný príbeh. - " (s.24).
A práve komiksmi odštartoval Stephen King svoju spisovateľskú kariéru. Zo začiatku napodobňoval pri písaní štýl svojich obľúbených autorov, až neskôr sa snažil vytvoriť si nejaký vlastný. Počas štúdia na strednej škole posielal svoju tvorbu do rôznych časopisov, no práce mu vracali naspäť. Istý čas prispieval so školského časopisu, predával poviedky spolužiakom a brigádoval v práčovni. Čoskoro po skončení školy sa oženil a onedlho sa im s manželkou narodili dve deti. Stevie popri učení angličtiny aj naďalej usilovne tvoril, no úspech si akosi dával načas. Nejakú dobu budúci slávny spisovateľ dokonca premýšľal nad tým, že sa svojho sna definitívne vzdá. Našťastie ho v zložitom období podržala jeho manželka. Všetko zmenil až román Carrie (neskôr aj úspešne sfilmovaný) o dievčati, ktoré bolo v škole neobľúbené a preto sa stalo vďačným terčom šikany zo strany ostatných spolužiakov. Carrie však objaví schopnosť telekinézy a v tej chvíli sa končí všetka sranda.Teda minimálne pre jej okolie.
Týmto prelomovým dielom odštartoval Stephen King svoju neuveriteľne úspešnú spisovateľskú kariéru, ktorú poznamenali v istom období aj drogy a alkohol. Z toho sa však autor nakoniec dokázal úspešne vystrábiť. Aj s veľkou pomocou svojej rodiny.
V druhej časti knihy O písaní sa konečne dostávame k samotnej teórii písania. A tak sa dozvieme, okrem iného, akú úlohu zohrávajú v beletrii príslovky, aká je úloha podmetu a prísudku vo vete, kedy používať činný a kedy trpný rod, či vulgarizmy patria do kníh, čo - to sa dozvieme o subštandartných slovách, zistíme, ako by mal vyzerať kvalitný opis v románe, odhalíme nakoľko je, podľa Kingovho názoru, zápletka v diele dôležitá, ako by mal vyzerať správny dialóg, aby nepôsobil strojene, akú úlohu zohráva motív, pár slov si prečítame o dôležitosti vytvárania si tretích priečinkoch v debničkách, atď. Musím upozorniť na stranu 119, v ktorej King poukazuje na frázy, z ktorých mu naskakuje husia koža. Na tomto mieste mi neostáva iné, len v plnej miere s autorovým názorom súhlasiť.
King zdôrazňuje, že popri písaní, ktoré on osobne považuje za remeslo a ako každé remeslo, aj v písaní je potrebné sa neustále zlepšovať a pravidelne trénovať, je nemenej dôležité aj veľa, veľa čítať.
V žiadnom prípade to neberte tak, že keď si teraz naštudujete Kingovu príručku O písaní, stanú sa z vás zo dňa na deň slávni spisovatelia. Kiež by to bolo také jednoduché. King iba odľahčeným spôsobom poskytne niekoľko užitočných rád, podelí sa o svoje skúsenosti, povzbudí vás vo vašej snahe, občas vás vráti naspäť do reality a všetko ostatné je už len na vás.
PS: V závere knihy si môžete pre porovnanie pozrieť ako vyzerá text po prvej verzii napísania a ako sa zmení po ďalších autorských zásahoch.
pondelok 4. júna 2018
RECENZIA: Elena Ferrante - Temná dcéra (Inaque, 2017)
HODNOTENIE: ****
"No vedela som veľmi dobre, že na vine nebol mikrospánok. Na začiatku bolo moje nezmyselné gesto, ktoré som sa práve preto, že nedávalo žiadny zmysel, rozhodla pred všetkými zatajiť. Najťažšie sa nám hovorí o veciach, ktorým sami nerozumieme." (s.8).
Elena Ferrante sa celosvetovo preslávila neapolskou tetralógiou (Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú a Príbeh stratenej dcéry). Dodnes sa presne nevie, kto sa za pseudonymom Elena Ferrante skrýva. V každom prípade táto autorka prináša silné príbehy, ktoré vystavujú do popredia ženy s feministickým zmýšľaním.
Temná dcéra prináša príbeh Ledy, štyridsať sedemročnej profesorky cudzích jazykov, ktorá býva vo Florencii. Jej, teraz už dospelé dcéry, Bianca a Marta, sa rozhodnú odcestovať za svojim otcom, manželom Ledy, Giannim, do Kanady. Leda sa prekvapujúco necíti osamelá a odchod dcér znáša oveľa lepšie, ako si pôvodne predstavovala. Odrazu má na všetko viacej času, nemusí sa o nikoho strachovať a môže si dopriať plný dúšok slobody. Keď boli Bianca s Martou ešte malé, Leda ich na tri roky opustila, lebo v tom čase nevedela, ako ďalej. Jednoducho sa zbalila a odišla bývať k Hardymu, profesorovi a zároveň jej kolegovi z univerzity. Po troch rokoch sa však vrátila domov a pokračovala tam, kde pre tromi rokmi prestrihla niť.
"Niekedy musíme ujsť, aby sme neumreli." (s.78).
Leda prichádza dovolenkovať do prímorského talianskeho mestečka, aby načerpala nové sily. Od začiatku ju zaujme jedna rozvetvená neapolská rodina, najmä Nina, matka malej Eleny. Na pozadí príbehu tejto ženy sa jej vynárajú vlastné spomienky na deti, na manžela, na svoju prácu, na pochybnosti o vlastnom živote. Namiesto toho, aby jej dovolenkový pobyt pomohol zodpovedať otázku: čo ďalej so životom, konfrontácia vlastných spomienok s aktuálnym životom cudzej ženy jej ešte viacej pomotajú hlavu. Bez toho, že by tušila prečo, ukradne Elene bábiku, na ktorej je dievčatko priam závislé a táto zdanlivo nevinná vec ju bude sprevádzať po zvyšok dovolenky.
Temná dcéra ponúka skromný príbeh, ktorý je postavený najmä na vnútorných myšlienkach, drobných dialógoch a zamysleniach. Dej plynie pomalším tempom a v podstate, až na pár okamihov, sa v ňom nič dramatické nedeje. Napriek tomu niekde v pozadí je cítiť nepríjemné napätie. Elena Ferrante naservírovala ďalší silný príbeh zo života, ktorý zďaleka nie je iba radostný. Zladiť úlohu matky, manželky, budovať si popri tom kariéru a bojovať s vlastnou osobnosťou a pochybnosťami, si občas vyžaduje priam nadľudský výkon.
"No vedela som veľmi dobre, že na vine nebol mikrospánok. Na začiatku bolo moje nezmyselné gesto, ktoré som sa práve preto, že nedávalo žiadny zmysel, rozhodla pred všetkými zatajiť. Najťažšie sa nám hovorí o veciach, ktorým sami nerozumieme." (s.8).
Elena Ferrante sa celosvetovo preslávila neapolskou tetralógiou (Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú a Príbeh stratenej dcéry). Dodnes sa presne nevie, kto sa za pseudonymom Elena Ferrante skrýva. V každom prípade táto autorka prináša silné príbehy, ktoré vystavujú do popredia ženy s feministickým zmýšľaním.
Temná dcéra prináša príbeh Ledy, štyridsať sedemročnej profesorky cudzích jazykov, ktorá býva vo Florencii. Jej, teraz už dospelé dcéry, Bianca a Marta, sa rozhodnú odcestovať za svojim otcom, manželom Ledy, Giannim, do Kanady. Leda sa prekvapujúco necíti osamelá a odchod dcér znáša oveľa lepšie, ako si pôvodne predstavovala. Odrazu má na všetko viacej času, nemusí sa o nikoho strachovať a môže si dopriať plný dúšok slobody. Keď boli Bianca s Martou ešte malé, Leda ich na tri roky opustila, lebo v tom čase nevedela, ako ďalej. Jednoducho sa zbalila a odišla bývať k Hardymu, profesorovi a zároveň jej kolegovi z univerzity. Po troch rokoch sa však vrátila domov a pokračovala tam, kde pre tromi rokmi prestrihla niť.
"Niekedy musíme ujsť, aby sme neumreli." (s.78).
Leda prichádza dovolenkovať do prímorského talianskeho mestečka, aby načerpala nové sily. Od začiatku ju zaujme jedna rozvetvená neapolská rodina, najmä Nina, matka malej Eleny. Na pozadí príbehu tejto ženy sa jej vynárajú vlastné spomienky na deti, na manžela, na svoju prácu, na pochybnosti o vlastnom živote. Namiesto toho, aby jej dovolenkový pobyt pomohol zodpovedať otázku: čo ďalej so životom, konfrontácia vlastných spomienok s aktuálnym životom cudzej ženy jej ešte viacej pomotajú hlavu. Bez toho, že by tušila prečo, ukradne Elene bábiku, na ktorej je dievčatko priam závislé a táto zdanlivo nevinná vec ju bude sprevádzať po zvyšok dovolenky.
Temná dcéra ponúka skromný príbeh, ktorý je postavený najmä na vnútorných myšlienkach, drobných dialógoch a zamysleniach. Dej plynie pomalším tempom a v podstate, až na pár okamihov, sa v ňom nič dramatické nedeje. Napriek tomu niekde v pozadí je cítiť nepríjemné napätie. Elena Ferrante naservírovala ďalší silný príbeh zo života, ktorý zďaleka nie je iba radostný. Zladiť úlohu matky, manželky, budovať si popri tom kariéru a bojovať s vlastnou osobnosťou a pochybnosťami, si občas vyžaduje priam nadľudský výkon.
Hans Fallanda - Pijan (Osveta, 1977)
HODNOTENIE: ****
"Nesmel som strácať čas, Magda sa mohla každú chvíľu vrátiť. Nechtami som vytiahol zátku vtlačenú dosť hlboko do hrdla fľaše, fľašu som si priložil k perám a pil, pil som ako starý pijan! (s.20).
"Stál som medzi kríkmi, vdychoval som vôňu orgovánu. Jarná noc bola čistá - prečistá. Priložil som fľašu k ústam a pil dlho - ." (s.35)
" - Peklo! - pomyslím si. - Dostal som sa do pekla. Ako tu mám žiť? A spať? To už nie sú ľudia, to sú zvery! A to tu mám žiť šesť týždňov, môžbyť aj dlhšie? Môžbyť dlho? V tomto pekle? Ten Lexer, či ako sa volá, je hotový diabol! - " (s.177).
Tentoraz som siahol po trošku staršej literatúre.
Autor nás vráti do roku 1944, do Nemecka, tesne pred jeho porážkou. Hlavný hrdina, majiteľ obchodu s poľnohospodárskymi produktmi, Ervín Sommer, žije so svojou ženou Magdou v bezdetnom, no šťastnom manželstve. V domácnosti s nimi býva aj mladá domáca menom Betka. Jedného dňa sa Ervín s Magdou pohádajú a na uzmierenie si otvoria fľašu červeného. A od toho dňa sa stáva z Ervína obyčajný pijan. Najskôr si tajne ulieva z domácich zásob, v práci si zriadi na fľašky osobitnú zásuvku, v ktorej ich uskladňuje. Ako jeho závislosť narastá, chodí čoraz častejšie za mladou krčmárkou Elinor, u ktorej prepíja rodinné úspory. Počas jednej z opileckých hádok sa svojej žene vyhráža, že ju zabije. Odchádza z domu a usadí sa v jednom starom špinavom penzióne, ktorého majiteľom je vydriduch Lobedanz. Ten ho okradne o strieborný príbor a vezme mu viac ako štyri tisíc mariek. Ervín sa dostane do vyšetrovacej väzby za pokus o vraždu svojej ženy. Celu zdieľa spoločne so starým tučným kriminálnikom Duftermannom. Tam sa zoznámi aj s chlapíkom menom Mordhorst, ktorý ho naučí nejaké tie triky, ktoré potrebuje každý väzeň k tomu, aby prežil. Na základe rozsudku je Ervín premiestnený do liečebného ústavu, pred ktorým ho varujú viacerí väzni. Dostáva sa do nového prostredia, medzi nových ľudí. Izbu zdieľa spoločne s bývalým majiteľom tlačiarne Kurmannom, s dobrodruhom Kempom, ktorý precestoval polovicu zemegule, so starým zlodejom Zeisom a špekulatívnym obuvníkom Buckom. Do tejto vyberanej spoločnosti patrí aj mladý fešný bitkár Hans Hegen spoločne s Liesmannom, ktorý bol schopný človeka prizabiť iba preto, že mal práve zlú náladu.
Ervín si postupne uvedomuje, kam ho za krátky čas doviedol alkohol. Napriek tomu sa dokáže relatívne dobre prispôsobiť tamojším podmienkam a stane sa z neho zručný výrobca kefiek. Dlhý čas nemá o Magde nijaké správy. Jedného dňa ho však predsa len príde navštíviť. Aby mu oznámila, že podala žiadosť o rozvod a o pár dní sa plánuje vydať za ich najväčšieho obchodného konkurenta Heinricha Heinzeho. Ervín v tej chvíli stráca akúkoľvek motiváciu opustiť ústav. Teraz už má len jediný cieľ...
Napriek tomu, že od napísania tohto čiastočne autobiografického románu ubehlo už viac ako sedemdesiat rokov, stále má silnú výpovednú hodnotu. Počas čítania budete v istých momentoch Ervína Sommera doslova nenávidieť, inokedy zase ľutovať. Ervín je obyčajný človek, v podstate slaboch, ktorý nedokáže v tých najdôležitejších chvíľach zabojovať. Pijan je spojením viacerých skvostných diel: má niečo s filmov Ikarov pád a Ťažní vtáci (excelentný filmový koncert nezabudnuteľného Vladimíra Menšíka v úlohe alkoholika Káru), atmosférou v liečebnom ústave pripomína ďalšie skvostné dielo Prelet nad kukučím hniezdom (s Keseyho knižnou predlohou Bol som dlho preč) a tiež tam trošku cítiť ďalšiu filmovú bombu, Vykúpenie z väznice Shawshank, s knižnou predlohou Stephena Kinga. Závislosť Ervína Sommera sa podobá závislosti Dostojevského Hráča. Ervín mal v podstate bezproblémový život a šmahom ruky prišiel o všetko. Silnú úlohu zohráva v diele psychologický aspekt.
Fallanda napísal román za 16 dní, pričom nič neopravoval, nič neškrtal a nerobil žiadne kontrolné čítanie toho, čo už napísal. A na knihe to vôbec nepoznať.
"Nesmel som strácať čas, Magda sa mohla každú chvíľu vrátiť. Nechtami som vytiahol zátku vtlačenú dosť hlboko do hrdla fľaše, fľašu som si priložil k perám a pil, pil som ako starý pijan! (s.20).
"Stál som medzi kríkmi, vdychoval som vôňu orgovánu. Jarná noc bola čistá - prečistá. Priložil som fľašu k ústam a pil dlho - ." (s.35)
" - Peklo! - pomyslím si. - Dostal som sa do pekla. Ako tu mám žiť? A spať? To už nie sú ľudia, to sú zvery! A to tu mám žiť šesť týždňov, môžbyť aj dlhšie? Môžbyť dlho? V tomto pekle? Ten Lexer, či ako sa volá, je hotový diabol! - " (s.177).
Tentoraz som siahol po trošku staršej literatúre.
Autor nás vráti do roku 1944, do Nemecka, tesne pred jeho porážkou. Hlavný hrdina, majiteľ obchodu s poľnohospodárskymi produktmi, Ervín Sommer, žije so svojou ženou Magdou v bezdetnom, no šťastnom manželstve. V domácnosti s nimi býva aj mladá domáca menom Betka. Jedného dňa sa Ervín s Magdou pohádajú a na uzmierenie si otvoria fľašu červeného. A od toho dňa sa stáva z Ervína obyčajný pijan. Najskôr si tajne ulieva z domácich zásob, v práci si zriadi na fľašky osobitnú zásuvku, v ktorej ich uskladňuje. Ako jeho závislosť narastá, chodí čoraz častejšie za mladou krčmárkou Elinor, u ktorej prepíja rodinné úspory. Počas jednej z opileckých hádok sa svojej žene vyhráža, že ju zabije. Odchádza z domu a usadí sa v jednom starom špinavom penzióne, ktorého majiteľom je vydriduch Lobedanz. Ten ho okradne o strieborný príbor a vezme mu viac ako štyri tisíc mariek. Ervín sa dostane do vyšetrovacej väzby za pokus o vraždu svojej ženy. Celu zdieľa spoločne so starým tučným kriminálnikom Duftermannom. Tam sa zoznámi aj s chlapíkom menom Mordhorst, ktorý ho naučí nejaké tie triky, ktoré potrebuje každý väzeň k tomu, aby prežil. Na základe rozsudku je Ervín premiestnený do liečebného ústavu, pred ktorým ho varujú viacerí väzni. Dostáva sa do nového prostredia, medzi nových ľudí. Izbu zdieľa spoločne s bývalým majiteľom tlačiarne Kurmannom, s dobrodruhom Kempom, ktorý precestoval polovicu zemegule, so starým zlodejom Zeisom a špekulatívnym obuvníkom Buckom. Do tejto vyberanej spoločnosti patrí aj mladý fešný bitkár Hans Hegen spoločne s Liesmannom, ktorý bol schopný človeka prizabiť iba preto, že mal práve zlú náladu.
Ervín si postupne uvedomuje, kam ho za krátky čas doviedol alkohol. Napriek tomu sa dokáže relatívne dobre prispôsobiť tamojším podmienkam a stane sa z neho zručný výrobca kefiek. Dlhý čas nemá o Magde nijaké správy. Jedného dňa ho však predsa len príde navštíviť. Aby mu oznámila, že podala žiadosť o rozvod a o pár dní sa plánuje vydať za ich najväčšieho obchodného konkurenta Heinricha Heinzeho. Ervín v tej chvíli stráca akúkoľvek motiváciu opustiť ústav. Teraz už má len jediný cieľ...
Napriek tomu, že od napísania tohto čiastočne autobiografického románu ubehlo už viac ako sedemdesiat rokov, stále má silnú výpovednú hodnotu. Počas čítania budete v istých momentoch Ervína Sommera doslova nenávidieť, inokedy zase ľutovať. Ervín je obyčajný človek, v podstate slaboch, ktorý nedokáže v tých najdôležitejších chvíľach zabojovať. Pijan je spojením viacerých skvostných diel: má niečo s filmov Ikarov pád a Ťažní vtáci (excelentný filmový koncert nezabudnuteľného Vladimíra Menšíka v úlohe alkoholika Káru), atmosférou v liečebnom ústave pripomína ďalšie skvostné dielo Prelet nad kukučím hniezdom (s Keseyho knižnou predlohou Bol som dlho preč) a tiež tam trošku cítiť ďalšiu filmovú bombu, Vykúpenie z väznice Shawshank, s knižnou predlohou Stephena Kinga. Závislosť Ervína Sommera sa podobá závislosti Dostojevského Hráča. Ervín mal v podstate bezproblémový život a šmahom ruky prišiel o všetko. Silnú úlohu zohráva v diele psychologický aspekt.
Fallanda napísal román za 16 dní, pričom nič neopravoval, nič neškrtal a nerobil žiadne kontrolné čítanie toho, čo už napísal. A na knihe to vôbec nepoznať.
nedeľa 3. júna 2018
NEDEĽNÁ CHVÍĽKA PRÓZY (krátka poviedka)
BALADA S NÁSLEDKAMI
Postavil sa pod okno jej internátnej izby a jemne začal prechádzať po strunách gitary. Bola to jedna z jej najobľúbenejších skladieb. Kým hral, pohľadom sledoval zatiahnuté žalúzie, za ktorými presvitalo svetlo stolnej lampy. Pravdepodobne sa pripravovala na zajtrajšiu skúšku z anglickej lexikológie, ktorej sa už celé týždne tak veľmi obávala. Ani po doznení posledného tónu sa nič za oknom nepohlo. Vedel, že to včera pokašľal a veľmi túžil po tom, aby to nejako napravil. Cigaretu si zapálil takmer po piatich rokoch. Nikdy mu to nejako extra nechutilo, v jeho prípade šlo najmä o akýsi hlúpy zvyk spojený s frajerinou. Vyfúkol dym niekam do noci a pozrel sa na hodinky. Bolo niečo po pol jedenástej. Dnes jej prezváňal už asi štyridsať krát a poslal jej snáď dva tucty SMSiek. Skúsil to znovu. Odkazovka. Doriti. Prešiel si rukou po odhalených ramenách. Vonku sa medzičasom citeľne ochladilo. Bolela ho hlava, čo bol dôsledok včerajšej krutej opice. Koľko toho vypil? Pár pív, nejaké tie poldecáky, potom to víno... Klasika. Všetko by bolo v pohode, keby sa nezačala na neho vešať tá krava Iveta. Vždy číhala na príležitosť, kedy bude môcť po ňom naplno vyštartovať a včera sa konečne dočkala. Pamätá si to len hmlisto. Mal ruky na jej kozách, ona na jeho rozkroku. Sedeli v zadnom boxe, v pozadí šiel nejaký rock a jazyky sa im vzájomne preplietali ako dva nadržané hady. Hoci v stave, v akom sa nachádzal, by sa s najväčšou pravdepodobnosťou na nič nezmohol, prekvapujúco mu stál ako štafetový kolík. Potom tam nečakane nabehla Emma aj s kamoškami a všetko bolo v prdeli. Bol taký sťatý, že nedokázal ani len vysloviť tú otrepanú filmovú frázu: Nie je to tak ako to vyzerá. Okamžite sa otočila a odišla preč. A najhoršie na tom bolo, že vyzerala v ten večer fakt úchvatne. Keď sa za ňou pokúsil rozbehnúť, švihlo ho dva razy o zem a kým nabral akú – takú rovnováhu, bola už dávno preč. Sadol si späť do boxu, objednal si ďalšie pivo a asi hodinu ešte hustil do Ivety nejaké kraviny. Od toho momentu má jedno veľké okno a ďalšia spomienka sa mu vybavuje až na dnešné ráno, keď sa zobudil v spoločnej posteli s tou blbou radodajkou. Vedel, že k ničomu nedošlo, keď to prehnal s alkoholom, nedokázal by zasunúť ani do britskej princeznej. A do tej by za iných okolností veru...No nič.
Započúval sa do nočného koncertu cvrčkov. Vyhrávali ako Terchovci. Všetko na jednej strune. Možno už tiež medzičasom niečo nakúpili. Nejakú tú medovinku alebo tak. Hodil do okna niekoľko drobných kamienkov. Z vedľajších izieb povykúkalo zopár zvedavých hláv, no tá jej zostala zalezená. Chvíľu len tak chodil s rukami zasrčenými v krátkych nohaviciach a premýšľajúc, kopal teniskou do rozbitého obrubníka. Odrazu mu pípla sms – ka. Bola odoslaná z jej čísla. Nikdy by si ho nepomýlil. Ruky sa mu rozklepali ako starcovi trpiacemu parkinsonovou chorobou. Ledva trafil palcom na správne tlačidlo.
uz to konecne pochop. medzi nami je DEFINITIVNY koniec. nestrapňuj mna, nestrápňuj seba. nestrápňuj nás oboch. ak ma ešte milujes, chod uz konecne prec. neexistuje na svete NIC, co by mohlo zmenit moje KONECNE rozhodnutie. Maj sa.
Z tej SMSky sa mu zatočila hlava. Musel si aspoň na pár sekúnd sadnúť. Telefón nechal skĺznuť na zem a rozhorúčenú tvár si položil do dlaní.
Vracal sa z poslednej skúšky. Tešil sa na leto. Na Emmu už takmer zabudol. Veď po svete pobehuje kopec iných krásnych babeniek. V dobrej nálade si sadol na terasu a objednal si jedno orosené. Pípla mu SMSka. Nadvihol si slnečné okuliare a pozrel sa na displej. „Iveta? Čo tá odo mňa môže chcieť? Musím si jej číslo definitívne vymazať z kontaktov“ povedal si sám pre seba a bez záujmu si prečítal prichádzajúcu správu. Telefón mu vypadol z ruky. Objednané pivo vylial do seba na jeden šup a potom si tú správu prečítal pre istotu ešte raz. A ešte a ešte a...
ahoj tatino. Meská mi to už viac ako mesiac. co s tým urobíme?
Asi pol hodinu hľadel niekam doblba. Potom vzal do rúk gitaru a zložil svoju poslednú skladbu v živote. Dal jej názov Balada s následkami...
sobota 2. júna 2018
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)




