RECENZIA: Asne Seierstad - Dve sestry (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:  ****

" - Boli raz dve malé dievčatká, ktoré mali vyraziť do sveta, aby našli samy seba. Doma vždy dostali všetko, čo si priali, chodili na najlepšiu školu, mali najmodernejšie šaty, ale nikdy nemohli o ničom samy rozhodovať, hoci si to mladé ženy veľmi želajú. Plánovali si tú cestu dôkladne a dlho, teda, plánovali si skôr ako majú odísť, pretože svoj cieľ nepoznali. V jeden neskorý letný večer, rodičia práve neboli doma, napísali esemesku, ktorú rodičom poslali, keď sa konečne dostali na letisko: Mami, ocko, vyrážame na cestu, nečakajte na nás. -
     Sestry oslovili mnohých pekných taxikárov, ktorí im ponúkli, že ich odvezú, stretli starú ženu, ktorá ich chcela oklamať, potom, jedného "zvláštneho muža", až konečne dorazili na letisko, odkiaľ odleteli do Turecka, do krajiny "na východ slnka a na západ od mesiaca." Šli a šli "až na kraj sveta a naveľa - naveľa dorazili do cieľa, s úplne hroznou pásmovou chorobou, ale čo už. Museli kráčať, až kým neuvideli tri slnká a tri mesiace, a odbočiť doprava pri priepasti stratených duší. Tam sa dozvedeli, že ich cesta sa práve skončila. Či našli samy seba, to nevieme, ale žili naozaj šťastne, až kým nepomreli." (s.99). 

Kam siahajú právomoci rodičov pokiaľ ide o ich deti? 

Juma Sadiq so svojou ženou Sarou vychovávajú päť detí. Synov Ismaela a Isaqua a dcéry Jibril, Ayan a Leilu. Rodičia odcestovali zo Somálska, aby začali nový život v Nórsku. Zatiaľ čo Sadiq sa aklimatizuje pomerne rýchlo, jeho žena si na severe Európy nedokáže zvyknúť. Najmä jazyková bariéra a kultúrna rozdielnosť vytvárajú priveľkú bariéru. Ismael príjme nový domov bez problémov, podobne ako jeho sestry Ayan a Leila. Obe patria v triede k najlepším. Stále sa smejú a prežívajú rovnaké starosti ako ostatné tínedžerky v ich veku. Až do chvíle, kým sa neskontaktujú s radikálnym moslimským hnutím Islam net. Súčasne s príbehom dvoch sestier sa rozvíja aj príbeh Aishi Shezadiovej. Aisha to má na rozdiel od nich oveľa ťažšie. Zatiaľ čo Ayan a Leila sú obklopené milujúcou rodinou, Aishin otec je obyčajný tyran, ktorý mláti ženu aj deti. Jediná Ayan sa mu dokáže vzoprieť a to predurčí jej ďalší osud. Aj ona sa stane členkou Islam netu, vďaka čomu sa cíti konečne užitočná. Ešte nedávno bola Aisha obyčajná tínedžerka, ktorá sa stretávala so svojimi najlepšími kamoškami Ivanou, Elou a Dilal a teraz je to zachmúrená dospievajúca žena s radikálnymi, až extrémistickymi názormi. 
Ayan, Leila a Aisha. Tri dievčatá, ktoré vymenili moderné tínedžerske handry za tradičné moslimské oblečenie a ich najväčšou túžbou je vydať sa za bojovníkov organizácie Prorokova Umma. 
Keď sa vráti Sadiq jedného dňa domov, nájde si na stole stručný odkaz, v ktorom mu dcéry píšu, že sa rozhodli odísť do Sýrie, aby sa stali súčasťou moslimského štátu a bojovali v mene Alaha proti nevercom. Ich rozhodnutie je konečné a nech sa ich nepokúšajú viac kontaktovať. Rovnaké rozhodnutie spraví aj Aisha. Tá sa však nemusí s nikým lúčiť. Sadiq vie, že bojuje o čas. Väčšinu rodinných úspor minie na záchranu svojich milovaných dcér. Situácia sa skomplikuje ešte viac, keď sa dievčatá vydajú a po čase otehotnejú. O záchranu však nestoja. Sýria čelí viacerým útokom. Čo bude ďalej?

"Prikázal Sadiqovi, aby si kľakol. Mrholilo. Nôž bol mokrý. 
Chceli, aby sa priznal.
Sadiq automaticky odpovedal: Som iba otec.
Stiahli nôž. Kým kľačal v blate, s rukami spútanými za chrbtom, diskutovali, či ho majú zabiť teraz, alebo ho majú nechať žiť." (s.268).

Aj keď Sadiqova snaha o záchranu dcér je obdivuhodná, neraz koná na hranici etiky. Aby získal potrebnú sumu na ich záchranu, vymýšľa si vojnové príbehy a tie potom predáva nórskym novinárom za nemalé peniaze. Pekelné väzenie ho takmer zničí.
Situácia v Nórsku pôsobí desivo. Radikalizácia islamu je, zdá sa, nezvratná. Samozrejme hádzať všetkých prívržencov tohto náboženstva do jedného vreca, by nebolo fér. Napriek tomu sa treba mať na pozore. Veľmi zaujímavá je diskusia súrodencov, ktorá prebieha medzi radikálnou Aishou a jej umierneným bratom Ismaelom, ktorý je výrazne ovplyvnený demokratickým režimom v Nórsku. 

Veľmi zaujímavá reportážna kniha (rozdelená do piatich častí) plná dramatických momentov a kontroverzných myšlienok, ktorá núti k zamysleniu. Už dávno som nemal také obavy, ako po dočítaní tohto dokumentárneho diela. Treba byť tolerantní a rešpektovať iných, no na druhej strane, keď nie je tolerantná aj druhá strana, je to pomerne zložité...             

RECENZIA: Michail Alexandrovič Šolochov - Osud človeka (Tatran, 1986)

HODNOTENIE:  **                    NAŠA OSMIČKOVÁ

" - Na svoju smrť a na vykúpenie z múk si vypijem - odpovedám mu. Nato beriem pohár a na dva glgy ho vlievam do seba, ale zájedku nechávam, úctivo si dlaňou utieram ústa a vravím: - Ďakujem pekne za pohostenie. Som pripravený, herr kommandant, poďme, zastreľte ma." (s.106). 

Táto zbierka poviedok je príkladom toho, keď umelecká stránka stojí v silnom kontraste s politickou propagandou. Šolochov jasne vyčlenil nepriateľských fašistov na jednej strane a hrdinov Sovietskeho zväzu, ktorých až prehnane heroizuje, na strane druhej.. Aj tých niekoľko emocionálnych momentov sa potom utápa v naivných frázach, ktoré znejú občas až komicky, hoci vojna taká v skutočnosti rozhodne nebola. 

Kniha obsahuje dvanásť poviedok, ja sa vyjadrím len k tej, ktorá nesie názov celej zbierky. Osud človeka sa tiež nevyhol viacerým propagandistickým vetám, ale našťastie predsa len prevláda v prvom rade umeleckosť. Možno je to tým, že na rozdiel od ostatných poviedok, bola napísaná až v roku 1957, teda po skončení vojny. Je to príbeh človeka, ktorý mal v jednom momente všetko, no vojna ho o to pripravila. Prišiel o rodinu, o majetok, o priateľov. Ostal mu len holý život a jeden osirelý chlapček, s ktorým teraz putuje po krajine.
Ostatné poviedky (možno s výnimkou Zajatcov) sú písané v takomto štýle: "Sovietska vláda nás zbavila otrockej roboty. A mladí chlapci, čo teraz kosia kosačkami, sa večer sťažujú: chrbty vraj nemôžeme vystrieť. Ale to je iba taká rozmaznanosť. Traktory za nás orali, kombajny kosili a mlátili, všetko bolo dobre v mierových časoch, no keď sa fašista pustil do bitky, nieto čo ľutovať chrbát. Treba robiť tak, aby až v kĺboch pukalo, všemožne šetriť palivo a odovzdávať ho Červenej armáde. Tam je potrebnejšie, tam ho tak použijú, až budú praskať  a lámať sa fašistické hnáty" (s.20).  
Slovo kolchozy sa opakuje v každej druhej vete, oslava Stalina a vlasti nepozná hraníc.

Šolochov je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru za štvordielnu románovú epopeju Tichý don. Dostal ju v čase, keď táto cena nemala v prvom rade politické kritérium, ako je tomu dnes. Ukážky z diela Osud človeka by mohli slúžiť propagande Putinovho režimu počas jeho slávnostných príhovorov.      

RECENZIA: Sebastian Fitzek - Balík (Tatran, 2017)

HODNOTENIE:   ***  

 "Emma zavrela oči a dúfala, že vankúše na gauči ju navždy pohltia ako listy mäsožravej rastliny muchu. To sa však nestalo. 

   Pretože nemala inú možnosť, začala prerývane rozprávať svoj príbeh o balíku.

   A o tom, ako sa do jej malého domu s latkovým plotom na konci slepej uličky vkradla hrôza, ktorá sa začala v tú noc v hoteli." (s.45). 

Hneď na úvod musím vyzdvihnúť formálnu stránku knihy. Obálka pripomínajúca poštový balík je perfektný nápad, ktorý zaujme hneď na prvý pohľad a navyše úzko súvisí aj s obsahom románu.

Hlavnou hrdinkou príbehu je Emma Steinová. Keď bola Emma ešte malá a vyrastala s rodičmi, neustále sa jej zjavoval muž menom Artur. Emma nevedela, či záhadný chlap je jej ochrancom, alebo sa ho musí báť. Jej rodičia sa napokon rozhodli, že dcéru zavedú k psychológovia. 

Keď Emma vyrastie, sama sa stane uznávanou psychologičkou. Vydá sa za Filipa, ktorý pracuje na polícii ako operatívny analytik, čo znamená, že sa snaží na základe výpovede svedkov vytvoriť podobu páchateľa. 

Jedného dňa, počas konferencie v Berlíne, Emmu napadne neznámy muž a len zhodou šťastných okolností sa jej podarí prežiť. Ako jedinej spomedzi žien, ktoré páchateľ napadol už predtým. Počas znásilnenia však príde o nenarodené dieťa. Jej psychika je totálne na dne. Od toho osudného dňa sedí zavretá v dome so svojim psom a trasie sa pri každom silnejšom zvuku a prudšom šuchnutí. 

Jediná osoba, ktorej otvára dvere (s výnimkou manžela) je poštár Salim. A práve on jej prinesie hnedý balík, na ktorom je napísané meno adresáta. Emma je v šoku, lebo muž s takým menom v ich štvrti nebýva...

   "Vzala ho do oboch rúk a poobracala. Nevážil viac ako tri tabličky čokolády, skôr menej, šlo teda o balíček, ale Emma sa v týchto veciach nevyznala. Všetko, čo malo pevné hrany a bolo väčšie ako škatuľa od topánok, pokladala za balík.

   Priložila si ho k hlave, potriasla ním ako barman šejkrom, ale nič nepočula. Ani tikot, ani bzukot, nič, čo by nasvedčovalo, že vnútri je nejaký elektrický prístroj alebo (nedajbože) dokonca živý tvor. Cítila len, že dnu sa pohybuje niečo ľahké, posúva sa to sem a tam. Nezdalo sa, že je to veľmi krehké, hoci celkom vylúčiť to nemohla. 

    Emma k balíku dokonca privoňala, ale nekonštatovala nič podozrivé. Necítila žiadnu leptavú chemikáliu ani jed. Nič nenasvedčovalo, že by sa v balíku skrýval nebezpečný obsah. 

    Odhliadnuc od toho, že Emma vnímala samotnú prítomnosť škatule ako hrozbu, bol to očividne bežný balík, akých v Nemecku denne doručia desaťtisíce." (s. 67). 

Emma svoj príbeh rozpráva psychológovi Konradovi Luftovi, ku ktorému má, ako k jednému z mála ľudí, dôveru. Emma je obvinená z vraždy troch ľudí (manžela Filipa, najlepšej priateľky Sylvii Bergmannovej a čudáka Adama Palandta). Vyzerá to tak, že Emma trpí paranoidnou schizofréniou a hrozí, že zvyšok života strávi zavretá za múrmi psychiatrie.

Spočiatku to vyzerá na parádne nadupaný thriller, no neskôr príbeh uteká kamsi dostratena. Z rozuzlenia som bol dosť sklamaný, čakal som, že to bude smerovať niekam inam. Nebolo to také prekvapujúce, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Postavy mierne nadpriemerné, niekoľko dobrých dramatických scén, no inak kniha nevybočuje zo stoviek podobných kriminálnych príbehov. Maily od čitateľov v závere románu som celkom nepochopil, ale ak mal autor potrebu sa pochváliť, treba to akceptovať. 

RECENZIA: Robert Merle - Mandrapur (Argo, 1993)

HODNOTENIE:   ***

"- Kladete si otázku, jak skončí tento let, Sergie? Třeba nemá žádný cíl... Má snad sám život nějaký cíl? - " (s.193). 

Rozprávačom a zároveň hlavným hrdinom románu je pán Sergius. Britský diplomat ovládajúci dvanásť jazykov. Jedného dňa na pustom letisku  v Roissy - en France nastupuje do lietadla, okrem pána Sergiusa, ďalších štrnásť ľudí. Mladý nemecký homosexuál Robbie, agent CIA Blavatski, francúzsky diplomat Caramans, tlstý Grék Christophulos, taliansky playboy Manzoni, zákerná stará Francúzska Murzecová, dve svojské americké priateľky pani Boydová a pani Banisterová. Pani Banisterová pochádza z aristokratickej rodiny. Potom je tu bohatý francúzsky podnikateľ Jean Baptiste Pacaut a jeho švagor a zároveň obchodný spoločník, Bouchoix. Mladšiu generáciu zastupuje charizmatické dievča Michou, ktorá cestuje za snúbencom a záhadná pani Edmonda. Okrem toho sa v lietadle nachádza ešte dvojica nenápadných Indov (podrobné rozmiestnenie cestujúcich aj s nákresom nájdete na strane 27). Na celú situáciu dohliada krásna letuška, ktorej meno sa nedozvieme. Všetci cestujúci sedia v prvej triede, takže si užívajú pohodový let. Po čase sa však veci začnú komplikovať. Najprv to odštartujú medziľudské konflikty spôsobené odlišnosťou ľudských pováh. Potom pasažieri odhalia, že v pilotnej kabíne nikto nesedí a lietadlo riadi niekto neznámy na diaľku. Vo vypätej situácii dôjde k únosu lietadla a na palube sa nachádza droga pod názvom Oniril. Zdá sa, že niekto sa dobre zabáva, zatiaľ čo cestujúci zažívajú skutočné peklo. Zdá sa, že osud celej posádky je spečatený.

Najväčšou devízou románu je atmosféra v lietadle. Autor ju dokázal vykresliť takým reálnym spôsobom, že budete mať pocit, akoby ste sa ocitli na palube lietadla spolu s ostatnými cestujúcimi. Príbeh má niekoľko prekvapujúcich momentov, vrátane záveru. Určite najzaujímavejšou časťou knihy sú vypäté medziľudské vzťahy počas letu. Je to hlboká sonda do ľudských charakterov, ktoré odhaľujú tie najtemnejšie miesta duše. Sú tu však aj slabšie pasáže, ktoré uberajú na dramatickosti. Celkovo však vydarená kniha, ktorú možno zaradiť medzi zlatú klasiku dobrodružných románov.     

RECENZIA: David Gibbins - Križiacke zlato (Columbus, 2007)

HODNOTENIE:   **

      " - Je tu niečo lepšie. Oveľa lepšie. - Keď sa k nemu priblížila, všimla si, že má na tvári kropaje potu, aj keď v miestnosti bolo dosť chladno. Odtisol nabok jeden z kameňov a zmizol v stene.
      - Poďte sem za mnou. -
O chvíľu sa s ním Maria tlačila v neveľkom priestore, hnedé vlnité vlasy aj kožené sako jej pokryla vrstva prachu. Keď uvidela, čo majú pred sebou, vyprchal z nej všetok hnev. Robotníci sa prebúrali do meter širokej miestnosti ukrytej tesne za múrom katedrály. Maria sa naklonila a pozrela dolu. Bolo tam napoly zbúrané špirálovité schodisko, pamiatka z dávnejších čias, pred mnohými rokmi zamurovaná a zabudnutá. Asi tri schody pod nimi bolo schodisko zahádzané úlomkami a kúskami skaly, ktorá vyzerala  ako rozpadnutý pieskovec pokrytý vrstvou červeného prachu. Maria sa naklonila ešte hlbšie, aby lepšie videla. Svetlo baterky žiarilo spoza jej hlavy." (s.41). 

minulosť: menóra (svietnik z rýdzeho zlata) je najposvätnejší symbol židov. A po Arche dohody a Svätom grály aj najhľadanejší predmet v dejinách ľudstva. Posledná stopa týkajúca sa menóru sa stráca v roku 1204...  

súčasnosť: Jack Howard je typickým románovým archeológom 21. storočia. Dobre vyzerá, ovláda viacero svetových jazykov, vie si poradiť v každej životnej situácii. Práve sa potápa v mori, neďaleko Istanbulu, kde sa mu podarí nájsť dôležitý objav, zatiaľ čo jeho kolegyňa, Marija de Montisová, nájde v knižnici dôležitú šifru. Najlepšie na tom všetkom je, že Howardov a Montisovej objav do seba zapadajú. Začína sa veľké dobrodružstvo, ktorého cieľom je križiacke zlato (vzácna menóza). Súčasťou tímu je Grék Costas Kazantazakis, írsky kňaz Patric O Coonor a Marijin talentovaný asistent Jeremy Haverstok. Proti nim stojí vnuk vysoko postaveného nacistu Antona Poellnera, Andrius Reksnys, prezývaný, podľa jedného z vikingských bohov, Loki. Nesmieme zabudnúť na tajomný spolok, ktorý si hovorí Bratstvo Felág. Budeme mať možnosť spoločne s hrdinami románu precestovať Antarktídu, Istanbul, Mexiko, brehy Karibiku... Samozrejme nemôže chýbať Vatikán, Švajčiarska garda, nacistická ideológia, jednoducho jedno všetko, na čo si len spomeniete. Ako to dopadne? Asi to nebude až také prekvapujúce. Alebo?

Ako fanúšik Indiana Jonesa som mal po dlhšom čase chuť na oddychový dobrodružný román. Viacerí literárni kritici charakterizujú Davida Gibbinsa ako zmes Indiana Jonesa a Dana Browna. Na Indiho je to málo zábavné a charizmatické, na Dana zase málo dramatické a konšpiratívne. Tešil som sa, že, ako v správnom dobrodružnom románe, to aspoň na chvíľu zaiskrí medzi Jackom a Marijou, prípadne, že slečna vedkyňa predvedie svoje prednosti, no nič z toho sa nekoná. Je tu toho nasekaného viac ako dosť a zároveň nič. Vikingskí bohovia, nacisti, križiaci, starovekí Rimania, skryté poklady, tajné šifry...
Nič originálne, priemerní hrdinovia, málo dramatickí príbeh, teórie, o ktorých sme už sto krát počuli a čítali. Ak je jediným vašim cieľom vypnúť mozog a nechať sa unášať dejom, potom Gibbinsov román splní vaše predstavy. Nič viacej však od neho nečakajte.      

RECENZIA: Javier Marías - Keď som bol nesmrteľný (Artforum, 2010)

HODNOTENIE:  ***

"Roky by mali pribúdať vždy tým druhým, mali by nám robiť tú láskavosť. Ba čo viac, tak ako v dávnych časoch boháč zaplatil nejakému chudákovi, aby si namiesto neho odkrútil vojenčinu alebo išiel do vojny, mala by existovať možnosť kúpiť si niekoho, komu by za vás pribúdali roky. Z času na čas by sme si nejaký rok ponechali, tento rok je môj, mojich tridsaťdeväť mi už lezie na nervy. Vynikajúci nápad, čo povieš?" (s.97). 

Dvanásť poviedok, ktoré majú rôznu kvalitatívnu úroveň, ale je tu niekoľko príbehov, ktoré sa usadia v hlave aj na dlhšiu dobu. Práve na tie som sa zameral:

Na svadobnej ceste - príbeh muža, ktorý trávi medové týždne so svojou manželkou v hoteli, zatiaľ čo mladá žena stojí pod oknom ich izby a niečo vykrikuje. Je tá žena skutočne neznáma alebo sa len muž tvári, že ju nepozná? 

Rozbitý ďalekohľad - dej poviedky sa odohráva na dostihoch. Rozprávač príbehu sa stretne s osobným strážcom, ktorý sa práve chystá zabiť svojho zamestnávateľa. 

Nedeľa plná tiel - množstvo dovolenkujúcich, ktorí sa kúpu v mori a slnia na pláži. A jeden ostreľovač, ktorý...

Všetko zlé sa raz vráti - príbeh spisovateľa, ktorý trpí depresiami. Muž pracujúci vo vydavateľstve s ním nadviaže priateľstvo, čím sa stane súčasťou jeho neľahkého života.

Bez zábran - zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Aj preto sa mladá žena rozhodne ísť na konkurz do pornofilmu. To ešte netuší, akého zaujímavého hereckého partnera jej osud (alebo skôr režisér) pridelí. 

Krv na kopiji - poviedka s detektívnou zápletkou. Polícia objaví telo bohatého homosexuála v strednom veku, ktorého nájdu s kopijou v hrudi, v náručí čiernej prostitútky. Kto stojí za brutálnou vraždou?

Hraničný čas - asi najlepšia poviedka z futbalového prostredia, akú som kedy čítal. O jednom nevyužitom talente, zbabranej kariére a výnimočnom góle. 

Ak máte chuť na zaujímavé príbehy, ktoré nie sú povrchné a vyžadujú od čitateľa spoluprácu s autorom, potom ste na správnej adrese. 

RECENZIA: J.G. Ballard - Ľudia Milénia (Maťa, 2006)

HODNOTENIE:   ***

Ako to vyzerá, keď sa vzbúri stredná vrstva? O tom by mohol rozprávať psychológ David Markham, ktorého prvá žena Laura sa stala obeťou teroristického útoku na londýnskom letisku Heathrow. Jeho súčasná manželka Sally zostala po autonehode na vozíčku, no jej neschopnosť chôdze je psychického charakteru, fyzicky je v podstate zdravá. Ľudia v Londýne sa začnú zgrupovať do podivuhodného združenia, ktoré si hovorí Chelsea Marine. Ministerstvo vnútra poverí Davida, aby sa infiltroval medzi členov Chelsea a pokúsil sa skupinu rozložiť zvnútra. Problém nastáva, keď sa David Markham citovo zaangažuje a k jednej z popredných členiek (Kay Churchillova) zahorí vášňou. Navyše jej sestra Vera Blackburnova je vyšinutá chemická inžinierka a celé to šialenstvo vedie charizmatický chlap menom Gould. Nesmieme opomenúť kňaza Stephana Dextera, ktorý tiež nemá všetkých päť pohromade.
Teroristických útokov pribúda a britská vláda je čoraz bezradnejšia.

Čím je kniha zaujímavá? Predovšetkým povstaním strednej vrstvy. Sme zvyknutí na to, že revolúcie vychádzajú z podnetu najmä nižších spoločenských vrstiev, študentov alebo anarchistov. Tentoraz vezme situáciu do svojich rúk klasická stredná vrstva a vyzerá to skutočne desivo. Autor výborne zvládol atmosféru napätia, strachu a neistoty. Najdesivejšie na tom všetkom je, že povstalcom v podstate nejde o nič iné, iba o túžbu prežiť extrémnu skúsenosť, ktorá podľa Ballarda drieme v každom z nás...  

Pri čítaní tejto knihy som si vybavil nedávno zaplnené slovenské námestia a predstavil som si, čo všetko by sa mohlo stať, keby sa to niekomu vymklo z rúk...