RECENZIA: Minna Lindgrenová - Babičky: Útek z Večerného hája (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:    **

"Večerný háj poskytoval smutný, ba skôr desivý pohľad. Počas vojny videli všelijakú skazu a dobre sa pamätali na letecké bombardovanie Helsínk vo februári 1944, no napriek tomu stavenisko, ktoré sa pred nimi otváralo, vyzeralo desivejšie ako ktorákoľvek z ich spomienok. Vo vestibule vládla temnota a chlad, elektrina bola zrejme odpojená už dlhší čas. Steny boli prebúrané, všade vytŕčali kusy káblov a rôznofarebné rúrky, podlahu zapĺňali vrecia s cementom pohádzané jedno cez druhé, miešačky, rebríky a materiály od výmyslu sveta potrebné na opravy. O stenu sa opierali dvaja muži s čiernymi bradami, oblečení do reflexných viest, a pokojne pofajčievali." (s.211). 

Po čase sa opäť stretávame s nezvyčajnou trojicou deväťdesiatročných dôchodkýň, ktoré dožívajú svoj bohatý život za múrmi penziónu Večerný háj. Neoficiálnou šéfkou babičiek je Siri Kettuneová, druhou členkou partie je bývalá zdravotná sestra Irma Lennenleimuová a trojicu dopĺňa Anna Liisa Petajaová, ktorá v sebe nezaprie bývalú učiteľku: "Vždy sme predsa Rusom vraveli Rusáci. Na tom nie je nič zlé. Ja sa teraz v deväťdesiatich troch nezačnem učiť materinský jazyk od začiatku iba preto, lebo v jazykovednom ústave sedí nejaká mladá policajtka a vyňucháva nejaké nesprávne postoje skrývajúce sa v starých slovách. Alebo mám deväťdesiatštyri?" (s.210.) Anna Liisa sa len nedávno vydala za bývalého významného diplomata Onniho Rintu - Paakku. Človek nemusí byť veľkým detektívom, aby si aj podľa mien jednotlivých postáv domyslel, že príbeh sa odohráva vo Fínsku.

V penzióne Večerný háj sa dejú čudné veci. Zahraničná firma sa pustila do veľkej rekonštrukcie budovy, v ktorej sú umiestnení dôchodcovia. Spočiatku tomu nikto nevenuje veľkú pozornosť, no len do chvíle, kým sa nad jednou z izieb neprepadne strop. To už si naše tri babičky povedia "a dosť!" a rozhodnú sa, že kým penzión nebude zrekonštruovaný, nevrátia sa doň. Nájdu si ubytovanie v centre mesta hneď vedľa študentskej izby a spoločne s manželom Anny Liisy, Onniom, a ich spoločnou priateľkou z penziónu Večerný háj, Margit, odchádzajú preč. Sú rozhodnuté vrátiť sa až vtedy, keď budú rekonštrukčné práce definitívne ukončené. Nastávajú však komplikácie. Anna Liisa sa necíti po zdravotnej stránke práve najlepšie, aj z tohto dôvodu jej štát pridelí mladú opatrovateľku Emily, ktorá má však väčšie problémy sama so sebou ako s klientmi. Margitin manžel Eino Partanen je odkázaný na paliatívnu starostlivosť v zariadení Veveričie hniezdo. Margit si praje teraz len jediné. Dôstojnú smrť pre svojho manžela. Nemôže sa pozerať na to, ako rýchlo upadá priamo pred jej očami. Napriek tomu pri ňom trávi celé dni až do jeho definitívneho konca. 
Siri sa v prechodnom domove zoznámi s dvomi sympatickými nelegálnymi prisťahovalcami z Afriky - Muhisom a Metukkalom, ktorí starým dámam prezradia čo - to  o neľahkom postavení migrantov vo Fínsku. 
Druhý diel trilógie, ktorý preslávil fínsku autorku vo viacerých krajinách sveta, sa nekončí práve optimisticky, no uvidíme, čo prinesie konečné rozuzlenie. 

Mám z tohto diela zmiešané pocity. Akoby sa autorka nevedela rozhodnúť či chce napísať humorný román na spôsob Zločineckého gangu penzistov alebo chce hovoriť o vážnych spoločenských a sociálnych otázkach, akými sú eutanázia (mimochodom vo Fínsku je stále zakázaná), paliatívna starostlivosť, nelegálne prisťahovalectvo, migrácia a podobne. Lindgrenová zostala vo svojom rozhodnutí niekde uprostred, čo je asi to najhoršie, čo mohla spraviť. Na to, aby to bol humorný príbeh, sa v ňom rieši priveľa vážnych tém: " - Iste, aj to sa zariadi, - odvetila Irma a mávla rukou, až sa jej rozcvendžali zlaté náramky. - Ak sa len uprostred toho všetkého neprevalíme a neumrieme. Smrť, smrť, samá smrť. - " (s.341) a na to, aby to bolo vážny román, je tu príliš veľa humoru: " - Onni, drahý, práve plánujeme Einov pohreb, - vysvetlila Anna Liisa, aby povzbudila chorého manžela - " (s.312). Takže aj preto knihu hodnotím o niečo nižšie, hoci to nie je až natoľko beznádejné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.    

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie) 3 časť

DEŇ TRETÍ (ŠTVRTOK)

Už od rána som mal výbornú náladu. Včera sa mi podarilo napáliť moju príťažlivú kolegyňu, spravil som si príjemný výlet so šéfkou do hlavného mesta a keď som prišiel večer domov, vychutnal som si šláger anglickej futbalovej ligy, veľké londýnske derby, Arsenal versus Chelsea, ktorý sa skončil po veľkom boji remízou 2:2, no keby obe mužstvá premenili aspoň polovicu ponúknutých príležitostí, mohlo to pokojne skončiť aj 6:6 a nikto, kto mal možnosť ten zápas vidieť, by sa tomu nemohol nečudovať.
Je štvrtok, čo znamená, že od víkendu nás delí už len jeden jediný deň. Pozitívne je, že sa mi podarilo zistiť, že moja kolegyňa ulieta na sladkom, čím sa mi naskytla ďalšia šanca priblížiť sa k jej nohavičkám. 
Skôr ako som ráno išiel do práce, cestou som sa ešte zastavil v hypertescu, kde som kúpil škatuľku s raffaellom, ďalej Milka bonboniéru s čokoládovými srdiečkami, toffifee a dve kinder vajíčka. Veď v každom z nás sa skrýva duša malého dieťaťa. Bolo niečo pred ôsmou, keď som si odklikol príchod pri vrátnici. Vyviezol som sa na štvrté poschodie. Dnes som mal oblečenú tmavo fialovú mikinu, čierne džínsy a zimné poltopánky. Z Laurinej kancelárie sa ozývala tichá hudba. Väčšinou nechávala počas dňa bežať rádio Jemné melódie, prípadne si namixovala nejaký vlastný výber skladieb. Odomkol som kanceláriu, zasvietil som, zapol som monitor a pohodlne som sa usadil do kresla. Ešte som si ani nestihol rozložiť noviny, keď sa rozleteli dvere. Dlhšie obtiahnuté červené šaty pod kolená, telové pančuchy a vyššie čierne kožené čižmy. Zase žiaden výstrih. To mi snáď robila schválne. Dala si ruky v bok ako tie tetky na dedinách, čo ešte  občas nosia kroje a okamžite spustila:
"Ten včerajšok ti dám ešte vyžrať, nemysli si. Zhovadil si ma pred Brežnou a tie blbé papiere som skenovala takmer do šiestej večer!"
"To si ich fotila mobilom po jednom?" neodpustil som si štipľavú poznámku.
"Ty si taký...." bola sexi, keď zúrila. Niežeby inokedy nebola. 
"Počkaj, aby som nezabudol" tváril som sa, že som si na niečo dôležité spomenul. Z koženej tašky, ktorú nosím prehodenú cez plece, som vybral drobný predmet obdĺžnikového tvaru. "Dokonca aj v tej ďalekej Bratislave som na teba nedokázal prestať myslieť, drahá kolegyňa" usmieval som sa ako vycvičený poisťovací agent po šiestej lekcii pozitívneho myslenia. 
"Čo je to, ty prasák?" uzemnila ma svojim zúrivým pohľadom.
"No dovoľ? Nie som ako ty..." tváril som sa dotknuto. Vzala si môj darček medzi prsty. "Keď sa lepšie pozrieš, tak v pozadí uvidíš aj obrysy Bratislavského hradu" mieril som ukazovákom na vrchnú časť magnetky. 
"Pán Rozbor, myslím, že ste si ma pomýlili s vašou priateľkou, navyše váš darček by som mohla nahlásiť pani doktorke Brežnej ako pokus o úplatok" povedala vážnym hlasom.
"O úplatok? Počúvaš sa vôbec? Magnetka ako úplatok?!" vybuchol som do hlasného smiechu. 
"Je vám niečo smiešne? Darček pre kolegyňu by som mohla pokojne nahlásiť ako sexuálne harašenie" zdvihla varovný prst. To už som vážne nemohol. 
"Laura, toto je už trápne aj na teba" krútil som hlavou. Keď už sa mi chceš za niečo pomstiť, skús prosím ťa vymyslieť niečo rafinovanejšie, niečo inteligentnejšie, niečo, čo má totálne odrovná" dráždil som ju. 
"Vážne?" podišla ku mne o niečo bližšie. "Dobre, ale varujem ťa, nie že potom budeš chodiť po oddelení s usoplenou vreckovkou a sťažovať sa všetkým naokolo ako mamičkin maznáčik" zapichla mi do hrudníka bledoružový  gélový necht, ktorý sa jej vynímal na pravom na ukazováku.  
"Fúha. Nemám si vziať radšej dovolenku? Začínam sa báááť" teatrálne som si prekrížil ruky a prstami som si rýchlymi pohybmi  šúchal plecia. "Akosi sa zozimilo, radšej pridám kúrenie" zodvihol som sa a keď som sa otočil, uvidel som už len zabuchnuté dvere. 
Sadol som si späť za počítač a otvoril som si Word 2016. "PRE ŽENU S NAJKRAJŠÍMI PRSIAMI, ÚSMEVOM, BOKMI, ZADKOM AJ NOHAMI. TÚŽIM OCHUTNAŤ KAŽDÝ JEDEN KÚSOK Z TVOJEJ... DARČEKOVEJ TAŠKY..." Prečítal som si slová, ktoré som naklepal na voľnú plochu. Potom som zmenil veľkosť písma, zarovnal som text, ktorý som dal následne aj vytlačiť. Nakúpené sladkosti som vložil do darčekovej tašky a vytlačený odkaz som vložil medzi dve bonboniéry, ktoré som dal naspodok. Ešte mi ostávalo vymyslieť ako dopravím materiál k adresátovi. Vedel som, že Laura bude po včerajšku oveľa opatrnejšia a ak sa aj vzdiali zo svojej kancelárie, kam som plánoval tašku položiť, dvere bude zatvárať a kľúče bude mať neustále pri sebe. Jedinou mojou šancou bola jej kolegyňa Hronská, ktorá s ňou sedela v jednej kancelárii. Našťastie tá postaršia pani mala pre mňa slabosť, čo som musel využiť. Pani Hronská chodila do práce zakaždým až pred pol deviatou, lebo mala mizerné spoje. Chvíľku som teda počkal. Niečo po štvrť na deväť som začul pravidelné kroky a fučanie parnej lokomotívy. Bolo jasné, že moja šanca sa blíži. Vybehol som z kancelárie skôr, aby som pani Hronskú zastavil v dostatočnej vzdialenosti od Lauriných dverí. 
"Dobré ráno, pani Hronská, dnes vám to veľmi pristane" zalichotil som jej, hoci nárazníky sa jej prevaľovali z jednej strany na druhú ako tektonické dosky. Alebo skôr ako dva veľké opustené ostrovy. Jej drobné očká sa okamžite rozžiarili. Napravila si svoj bordový obtiahnutý kostým, do ktorého kým sa napratala, tak si musela nastaviť budík aspoň o dve hodiny skôr.
"Och ty lichotník" oblízla si jazykom najskôr spodnú a potom aj vrchnú peru a potiahla si lem hrubej sukne. S kyslým úsmevom na perách som pretrpel aj jej plesknutie po mojom zadku.
"Mám k vám veľkú prosbu" začal som opatrne.
"Tak hovor, čo by si rád? povzbudila ma s úsmevom, ktorý mal pravdepodobne pôsobiť zvodne. Možno pred tridsiatimi rokmi. 
"Viete... ošíval som sa. "Neviem ako by som to..." pokúšal som sa pôsobiť naozaj bezradne, aby to vyzeralo, že je skutočne mojou poslednou šancou v živote, čo bola v podstate aj pravda.
"Tak už to vyklop, Tomáško" štuchla do mňa. 
"Keď som usúdil, že už som si dostatočne získal jej dôveru, pomaličky som sa k nej naklonil. "Viete, ono je to trošku...akoby som to..." 
"Pokračuj" nahla sa bližšie ku mne Hronská. V tej chvíli som zacítil jej ťažký korenistý parfém.
"Dnes ráno som mal s vašou kolegyňou Laurou taký dosť intímny rozhovor. Prezradila mi, že v noci mala veľmi vzrušujúci sen." Počul som ako ako Hronská nahlas prehltla.
"Áno?" jej hlas nabral akúsi zvláštnu intonáciu.
"No ide proste o to, že Laure sa snívalo... o vás..."
"O mne?" neveriacky sa odtiahla pani Hronská a takmer pri tom vykríkla od prekvapenia.
"Psssst" priložil som si ukazovák na pery. "Presne tak, o vás. Ale potichu. Viete, že na úrade majú aj steny slonie ušiská. Pani Hronská si vystrašene prikryla ústa. "Pokračuj, Tomáško" vyzvala ma.
"Takže Laura mi prezradila, že hoci si nikdy nemyslela, že je na ženy, ten sen sa jej veľmi páčil. Mali ste vraj oblečenú krátku koženú minisukňu, bielu blúzku, také pavučinové podväzky a na nohách vysoké čierne viazané čižmy. V rukách ste držali jazdecký bič...Pani Hronskej sa rozbúchalo srdce.
"Čo bolo ďalej v tom sne?" zaujímalo ju.
No ona...teda Laura v ňom vystupovala ako neposlušná školáčka. Mala oblečenú školskú uniformu. Takú tú kockovanú krátku sukničku, bielu košeľu a slušivú vestičku. Na nohách mala biele tenisky. Vyviedla niečo zlé a vy ste ju išli potrestať vo vašej spoločnej kancelárii. Musela si vyhrnúť tú kockovanú sukňu pod ktorou mala dievčenské nohavičky s obľúbenými animovanými postavičkami. Potom ste jej prikázali oprieť sa lakťami o váš kancelársky stôl, musela si na váš príkaz stiahnuť nohavičky ku členkom a vystrčiť zadoček ako poslušná školáčka. Vy ste stáli tesne za ňou, cítila váš dych na chrbte a váš jazdecký bičík jej jemne kĺzal od šije až po členky nôh. Bola tam dole úplne vlhká. Triasla sa od rozkoše aj od strachu..."
"A ďalej?" nahlas dýchala pani Hronská od vzrušenia.
"Potom sa zobudila" ukončil som svoje rozprávanie.a narovnal som sa.
"Akurát v najlepšom" zašepkala moja staršia kolegyňa a sklamane si narovnala chrbát. "Nie že by som to niekedy so ženou skúšala, dokonca mi to doteraz ani len nezišlo na um, no ten sen..." slastne si prešla jazykom po vrchnej pere a opäť si narovnala lem tmavej sukne. 
"To vám verím" prikývol som. 
"A čo si vlastne chcel odo mňa Tomáško?" vrátila sa k mojej prosbe pani Hronská.
"Viete, Laura mi spomínala, že keby ste jej darovali nejakú malú sladkú drobnosť mimo sviatku, bol by to pre ňu signál, že jej sen by ste mohli jedného dňa zrealizovať spoločne. Mám v kancelárii takú darčekovú tašku, stačí, keď jej ju necháte na stole. Povedzte len heslo: "toto ti posiela Kristína zo sto dvojky." Ona už bude vedieť, že je to od vás" žmurkol som na svoju staršiu kolegyňu a podal som jej tašku plnú sladkostí. "Je v nej aj odkaz, ktorý som napísal vo vašom mene, aby som vám to trošku uľahčil" zašepkal som.
"Ó ďakujem, Tomáško môj, si taký pozorný. Takže toto ti posiela Kristína zo sto dvojky" zopakovala pani Hronská usmiala sa na mňa.
Počkal som, kým vojde do kancelárie a ucho som okamžite prilepil na dvere. 
"Pre mňa? Ste si istá?" začul som Laurin neveriacky hlas.
"Presne tak, Laurinka, to je pre vás" sladko zašvitorila pani Hronská. "A máte tam aj nejaký odkaz" doplnila svoju predchádzajúcu odpoveď a namierila ukazovák smerom k darčekovej taške.
Laura postupne povyberala všetky sladkosti, až narazila na lístok vložený medzi dvomi bonboniérami. Predstavoval som si ako si môj odkaz číta stále dookola a nemôže tomu uveriť. Kristína zo sto dvojky bola mladá praktikantka, ktorá u nás pracovala asi druhý mesiac v rámci nejakého projektu.
"Takže súhlasíte?" začul som vzrušený hlas pani Hronskej.
"Čo prosím? Ja? Prepáčte...musím si...fúha..." zakoktávala sa moja šarmantná kolegyňa "Ste si istá? Je to naozaj Kristína zo sto dvojky?"
"Úplne istá, milá Laura. Už dávno som si nebola niečím taká istá." 
Potom som začul hlasné hlasné plesknutie. Predpokladal som, že pevná ruka staršej dámy pristála na dvoch vyšportovaných polovičkách jej mladej šarmantnej kolegyne. "Pani Hronskááá, no tááák. Čo keby náhodou niekto vošiel?" vystrašene zašepkala Laura.
"Takže radšej po práci?" To boli posledné slová, ktoré som ešte zachytil. Keď som začul blížiace sa kroky, okamžite som vypadol preč. Zatiaľ ide všetko podľa plánu. Zajtra príde na rad nejaká vzrušujúca báseň...          
    

RECENZIA: Jorgen Brekke - V ľudskej koži (Premedia, 2016)

HODNOTENIE:   ***

" - Dovoľte mi predstaviť sa. Som holič Olav. Prichádzam z ďalekej krajiny na severe a som majster v narábaní s nožmi. Chlapec sa volá Johannes. Je to môj spoločník. A komu mám tú česť potriasť pravicou v toto krásne jasné ráno? -
   - Alessandro, - odvetil so záujmom lekár. - Povedz mi, holič Olav, ktorý sa očividne o svoju vlastnú bradu nestará, dokážeš aj viac ako len holiť brady? - spýtal sa.
   - Svoje nože viem použiť rôznymi spôsobmi, - odvetil holič." (s.86). 

Príbeh nórskeho autora sa odohráva striedavo v súčasnosti aj v minulosti. Najskôr sa vrátime do prvej polovice 16. storočia. Chlapec odchádza k holičovi, aby sa vyučil remeslu. Keď sa naučí zručne narábať s nástrojmi, obaja prijímajú ponuku doktora Alessandra Benedettiho a začnú pre neho zháňať a pripravovať mŕtvoly na lekárske pokusy. Pri spracovávaní ľudskej kože sa šikovné ruky holiča naozaj zídu. Keď sa chlapec o niekoľko rokov stane kňazom, napíše o tejto temnej stránke svojho života dielo, ktoré historici pomenujú ako Johannesova kniha. Ako plynú storočia, kniha sa dostáva z rúk do rúk, až napokon skončí v Nórsku, v dome jedného obyčajného sedliaka. A tam si ju všimne archeológ Jens Dahle. Ako odborníkovi je mu od začiatku jasné, že má dočinenia s mimoriadnym objavom...

Ocitáme sa v roku 2010. V múzeu Edgara Allana Poea, v americkom meste Richmond, nájdu mŕtve telo kurátora Efrahima Bonda. Hlavu má oddelenú od tela, ktoré je navyše aj stiahnuté z kože. 
Len pár dní predtým sedel strážnik Jon Vatten v trondheimskej knižnici a popíjal so svojou kolegyňou Gunn Brite Dahleovou fľašu stredne drahého červeného vína. Keďže Jon Vatten nezniesol veľké množstvo alkoholu, zhruba po treťom pohári už nevedel o svete. Keď opäť nabral vedomie, jeho kolegyňa mala hlavu oddelenú od tela a telo stiahnuté z kože. Kto mohol spraviť niečo také?

V Spojených štátoch sa prípadu ujíma policajtka Felicia Stoneová so svojim vyšetrovacím tímom (Laubach, Patterson, Reynolds a Johnes).
V Nórsku sa vracia do služby detektív Odd Singsaker, ktorý len nedávno absolvoval náročnú operáciu, počas ktorej mu odstránili nádor na mozgu. Aj on má k dispozícii veľmi schopný vyšetrovací tím (Dagmar Overbyeovú, Thorvalda Jensena, Grongstada a svoju prísnu šéfku Gro Brattbergovú).  
Keďže spôsob, akým boli vraždy vykonané, je veľmi podobný, oba vyšetrovacie tímy začnú intenzívne spolupracovať. 

Keby autor nepoužil prepojenie minulosti so súčasnosťou (v ktorej sa príbeh väčšinou odohráva), išlo by o klasickú severskú krimi, akých vyšlo už niekoľko desiatok, možno dokonca stoviek. Priznám sa, že toto prepojenie ma spočiatku celkom intenzívne vtiahlo do príbehu, no ako strany ubúdali, čoraz viac sa príbeh ponáral do ničím neprekvapivého kriminálneho románu. Ani záverečné odhalenie vraha nebolo až takým prekvapením, ako by sa mohlo ešte v polovici knihy zdať. Najzaujímavejšou postavou je mladá začínajúca knihovníčka Siri Holmová, v ktorej sa skrýva  šarm aj inteligencia. Ostatné postavy v príbehu nemajú veľmi čím prekvapiť. Celkom príjemne pôsobilo prostredie knižnice a múzea. Drastických scén je v románe toľko, že miestami už pôsobia samoúčelne a dokonca až čitateľsky nudne. Staré známe príslovie, menej je niekedy viac, je v tomto prípade určite na mieste. Osobne ma vždy viacej vydesili psychologické horory ako klasické krváky, pri ktorých lietajú končatiny na všetky. strany. 
Takže aby som to zhrnul. Pokiaľ máte chuť stráviť pár príjemných chvíľ pri priemernej severskej detektívke, potom budú vaše ambície naplnené. Ak však očakávate aj niečo navyše, potom budete pravdepodobne sklamaní.         

Mesiac alebo tridsať dní (príbeh na pokračovanie) 2 diel

DEŇ DRUHÝ (STREDA)

Dnes som prišiel do práce o niečo skôr. Celú noc som sa prevaľoval v posteli, nemohol som zaspať. Bolo niečo po pol ôsmej, keď som si klikol kartu pri vchodových dverách. Všade bola tma, väčšina ľudí ešte dovolenkovala. Zapol som počítač a rozvalil som sa v kresle. Po chvíli som začul pravidelné klopanie topánok, ktoré sa ozývalo z chodby. Dnes som prišiel do práce ako prvý. Dokonca ešte pred Laurou. To sa stávalo len zriedkavo. Vedel som, že ju tým mierne vytočím. Zalial som si zelený čaj a s úsmevom na perách som si vychutnával jeho chuť a vôňu. Ako nejaký dilino z infantilnej reklamy. Nevedel som sa dočkať chvíle, kedy bude veľká ručička ukazovať na dvanástku a malá na desiatku a príde donášková služba. Premýšľal som, akú zámienku použijem, aby som mohol vletieť do Laurinej kancelárie. To som si jednoducho nemohol nechať ujsť. Čas dnes plynul veľmi pomaly. Už som si stihol pozrieť emailovú poštu (prekvapujúco bola opäť prázdna), prelistoval som si dennú tlač, preletel som najnovšie klebety na internete a natipoval som zopár futbalových zápasov. Dnes som si obliekol svetlomodrú košeľu a tenký sveter s nórskym vzorom. Na nohách som mal natiahnuté voľnejšie džínsy a na nohách nižšie zimné topánky. Bolo deväť hodín, desať minút. Niekto zaklopal na dvere. Rýchlo som zavrel rozkliknutú porno stránku a hodil som do googlu najnovší zákon týkajúci sa bytovej otázky. 
"Áááno" povedal som teatrálne a z polohy rozvaleného mroža som som prešiel do polohy usilovne pracujúceho úradníka. Dvere sa otvorili takmer dokorán.  
"Netvár sa tak, aj tak viem, že si si tam zase prezeral nejaké prasačiny" ukázala prstom na  monitor Laura. 
"Dobré ráno, kolegyňa" uzemnil som jej temperament hneď v úvode. 
"No poniektorí z nás už majú deň, milý kolega" vrátila mi poznámku Laura. "Mimochodom, pri akej kategórii som ťa vyrušila? Babičky alebo Deduškovia?" vystrelila po mne ďalšími ostrými.
"Prečo? To sú tvoje obľúbené?" usmial som sa a spokojne som sa narovnal. Konečne som si mohol dôkladne prezrieť jej dnešný šatník. Dlhý šedý štrikovaný sveter, ktorý končil až pri kolenách, hrubšie tmavé pančuchy a rovnaké kožené čižmy ako včera. Ani náznak výstrihu či iného odhaleného kúsku tela. "Mníšky majú dnes divokú párty?" podpichol som ju ďalšou poznámkou.
"Nie, tá je až zajtra. Dnes je ples debilov. Vraj je to tvoja jubilejná desiata účasť" nadvihla kútiky úst a hodila mi na stôl akési hrubé lajstrá. 
"Čo ja s tým?" nechápavo som rozhodil rukami.
"Brežná to chce mať do obeda prefotené. Prajem príjemnú zábavu."
"No počkaj Záhradná, to je predsa tvoja práca."
"Vážený kolega, ja idem o pol desiatej do Blavy na služobku, takže je mi ľúto..." usmiala sa na mňa a poklepala ma po ramenách. "Smola, Tomáško" nahla sa nado mňa a provokačne hodila svojimi dlhými hnedými kučeravými vlasmi nabok. Voňala po kamilkách. Inokedy by ma tá vôňa omráčila a vznášal by som sa v oblakoch. 
"Počkaj ako dnes o pol desiatej? Nemali ste ísť až zajtra skoro ráno?" zhrozil som sa, lebo môj nápad s kvetmi dostával vážne trhliny. 
"Máš pravdu, no celé sa to kvôli uzávierke termínov posunulo. Brežná potrebuje podpis nejakého klienta a zajtra by už bolo neskoro. Tak sa pekne zabav a ak budeš dobrý, prinesiem ti nejakú peknú magnetku Bratislavského hradu" opäť ma poklepala po ramenách a s úsmevom opustila moju kanceláriu. 
"A sakra!" Rýchlo som vytočil číslo donáškovej služby a pár sekúnd som počúval to otravné pravidelné vyzváňanie. "Čo teraz?" uvažoval som. "To nemôžem...Na druhej strane je to jediná možnosť...Ty vole..." Napokon som sa rozhodol. Do pol desiatej ostávalo už len necelých sedem minút. Najvyšší čas. Jej číslo som poznal naspamäť. "Záhradná, čo je s tebou? Brežná sa ti snaží už aspoň päť minút dovolať. Čo máš zase s tým telefónom? Máš jej okamžite vytlačiť ten nový zákon o splátkach. Áno, ten. A pohni tým svojim kardashianským zadkom, lebo ťa roztrhá v zuboch!"
Ja viem, bolo to odomňa hnusné, no nemal som inú možnosť. Vedel som, aký má Laura pred šéfkou rešpekt a predpokladal som, že k nej nabehne ako splašené stádo oviec. Prešlo sotva pár sekúnd. Môj predpoklad sa ukázal ako správny. Vyletela ako neriadená strela a dvere nechala jemne poodchýlené. Zväzok kľúčov zabudla zasunutý z vnútornej strany kancelárskych dverí. Aj slečna dokonalá sa občas správa iracionálne. Po špičkách som sa priblížil k jej stolu. Otvoril som okno dokorán, prievan občas dokáže navodiť veľmi nepríjemné situácie. Ak spočítam vzdialenosť dverí, za ktorými sídli šéfka, jej výrečnosť a jej zbytočnú preafektovanú argumentáciu, potom som mal nejaké tri -štyri minúty k dobru. Presne toľko potrvá, kým Záhradná zistí, že môj telefonát bolo len jedno veľké klamstvo a roztrhá ma v zuboch. Zvedavosť napokon zvíťazila a pristavil som sa pri jej pracovnom stole. Panoval tu dokonalý poriadok, ako inak. Ceruzky, perá, spinky, všetko pekne vedľa seba. Fotka akéhosi psa, poznámkový blok... Žeby nemala žiadnu slabosť? Opatrne som otvoril prvú zásuvku. Zase len nejaké kancelárske papiere, spisy, bla, bla bla... Druhá zásuvka. Hmmm. To vyzerá zaujímavejšie. Pootvorený sáčok a v ňom ovocie obalené v horkej čokoláde. "Ale. Takže slečna má slabosť na sladké. To sa môže hodiť" usmial som sa. Keď som chcel načať aj tretiu zásuvku, zastavili ma rázne kroky, ktoré našťastie prichádzali až z ďalšej chodby. Rýchlo som privrel zásuvku tak ako bola predtým a dvomi veľkými skokmi som opustil cudzie priestory. Chrbtom som zabuchol dvere. "Upsss" pousmial som sa a namieril som do svojej príjemne vyhriatej kancelárie. Otvoril som si internetovú stránku na nejakom náhodnom sociálnom zákone a odpočítaval som sekundy do výbuchu. 
"To niééé" začul som zúfalý výkrik. Najskôr to bolo len jemné ťahanie za kľučku a potom divoké trieskanie rukami do dverí. "Doriti. Fuck!" Unavené zviera nahlas dýchalo a zvažovalo ďalší postup.
Pomaličky som vyšiel zo svojej kancelárie. "Môžem ti nejako pomôcť, Záhradná?" ochotne som sa jej ponúkol. Nezmohla sa na slovo, len ukazovala z dverí na seba a potom zase na dvere. "Len mi prosím ťa nepovedz, že kľúče si nechala zvnútra" teatrálne som zhíkol a začal som lomcovať s kľučkou. "To ako si mohla?" 
"Jááá? Ty blbec, to je všetko tvoja vina. Brežná mala ten zákon už dávno prefotený. Ja ťa zabijéééém" zaútočila na mňa päsťami a jej rany mali prekvapujúcu silu. Zakryl som si tvár. Nie aby som sa vyhol úderom, ale aby som potlačil úsmev. 
"Čo sa to tu deje, vy dvaja, môžete mi to láskavo vysvetliť?!" Ten rázny hlas sme obaja dôverne poznali. Okamžite sme sa od seba odtrhli. "Vezmite tie papiere Laura a rýchlo do auta. Už aj tak meškáme viac ako desať minút" pozrela sa na svoje hodinky Brežná a nervózne dupala špičkou topánky o podlahu.
"Viete ja..." na viac sa moja pôvabná kolegyňa nezmohla. Presne ako pred chvíľou, aj teraz len bezradne mierila ukazovákom na dvere a pozerala na šéfku s pootvorenými ústami.
"Hádam mi nechcete povedať, že..."
"Presne tak" prikývol som, aby som ešte viacej zdvihol Brežnej adrenalín. "Tuná Laura, pardon, slečna Rajská, nechala z vnútornej strany svojich dverí kľúče a teraz..."
"To nemyslíte vážne, Laura?! Dnes je uzávierka termínu! Bola to vaša jediná starosť, dopekla!" bezradne pobehovala Brežná na mieste a držala sa za hlavu. Ja som medzitým vytočil číslo na technika. "Nebojte sa, dám to do poriadku" povedal som pevným hlasom a už som situáciu riešil rázne ako najznámejšia slovenská svokra Gizka Oňová. O pár minút už chlapík v montérkach rozmontovával zámku a dvere od Laurinej kancelárie boli opäť prístupné. Ešte že vás tu máme, Tomáš" pochválila ma Brežná a ja som sa škodoradostne usmial na Lauru. 
"Čože? Vy vetráte v januári dokorán? Kto myslíte, že to bude platiť?!"
"Ale ja..." Keby mohol pohľad mojej pôvabnej kolegyne zabíjať, bol by zo mňa popol. 
"Viete čo, Laura? Už ste toho dnes narobili až, až. Ja si so sebou vezmem radšej tuná Tomáška, on sa o mňa bude vedieť postarať, keď sa nedajbože ešte vyskytnú nejaké ďalšie nečakané problémy. Zbaľte si len tie najnutnejšie veci, pán Rozbor a o päť minút odchádzame" pozrela sa na hodinky Brežná a počkala pred mojou kanceláriou. 
"Ozaj, aby som nezabudla, tie papiere, čo ste dnes priniesli Tomášovi, slečna Rajská, chcem mať po návrate z Bratislavy prefotené na mojom stole. Rozumeli ste?" 
"Samozrejme, pani Brežná" rezignovane prikývla Laura. 
Opatrne sa prešmykla k mojej kancelárii a priblížila sa ku mne na pol kroka. Voňala po sviežom sprchovacom géle. "Toto ti nedarujem, ty sviniar" zavrčala a odkráčala pomaličky preč. Zadok mala bohovský, to sa musí nechať, vychutnával som si pohojdávanie jej pevných polovičiek. Práve prechádzala okolo Brežnej, keď vošiel do dverí akýsi zadýchaný chlapík. Otočil sa smerom k Laure. Mal na sebe zimný kabát a pod ním akúsi smiešnu červenú rovnošatu. "Ste slečna Rajská?" 
"Áno som, a vy ste...?"
"Prepáčte, Kasman, firma KVETINOVÝ SVET, donášková služba. Mám tu na vaše meno objednanú kyticu kvetov. 
"Pre mňááá?! Ale ja som si nič neobjednala, to musí byť nejaký omyl" krútila hlavou moja šarmantná kolegyňa.
"Ja viem, je to od anonyma, pre slečnu Rajskú" trval na svojom chlapík z donáškovej služby. 
"Slečna Rajská? Môžete mi to vysvetliť? zvýšila hlas naša stále nervóznejšia šéfka. "Vy si nechávate posielať kvety do úradu počas pracovnej doby?" 
"Ale ja..."
"Nič mi nehovorte. Mám vás dnes už akurát tak dosť! Tomáš, odchádzame."
"Samozrejme, pani Brežná" milo som sa usmial na šéfku a ponúkol som jej svoje rameno. "Laura a nezabudni prosím ťa na tie papiere. Určite máš času dosť, keďže stíhaš prijímať dary od tajných ctiteľov" poklepal som po pleci svoju krásnu kolegyňu.
"Zhoríš v pekle" zašepkala mi do ucha, no jej odpoveď som už našťastie vnímal z veľkej diaľky.        
                             

RECENZIA: Ismail Kadare - Kronika v kameni (Spolok slovenských spisovateľov, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Čo ste, že nepoznáte ani vtákov, ani rastliny, ani stromy? Odkiaľ ste prišli?
       Prišli sme z tam toho mesta. Poznáme kamene. Sú ako človek: drsné, nežné, červenkasté, pórovité, nové, staré, hladké, vráskavé, žilnaté, s ostrými hranami, prefíkané, dobromyseľné, ktoré ťa udržia na nohách, keď sa pošmykneš, zradné, ktoré pukajú od smiechu pri tvojom nešťastí, verné, ochotné stáť stáročia na základoch ako z povinnosti, bláznivé, zamračené, hrdé, ktoré snívajú, že sa stanú pamätnými dlaždicami, čisté, ktoré slúžia bez odmeny, dláždia cesty v nekonečných radoch ako ľudia, bezmenné, bezmenné, bezmenné, na veky vekov.
       Hovoríte vážne alebo fantazírujete.
       Teraz sú krvavé z bojov ako ľudia.
       Čo je to za mesto, ó Bože.
       Mesto ako všetky ostatné.
       Ako všetky ostatné? Nie, nie, nie. Toto nie je mesto. To je šialenosť." (s.257).

  

V popredí príbehu, ktorý sa odohráva počas 2. svetovej vojny, stojí albánske mesto Gjirokastre a jeho obyvatelia. Bido Šerifi, Čečo Kaili, vynálezca Dino Čičo, žena, ktorá pripravuje nevesty na svadbu Kako Pinoja, stará klebetnica Soseja, skúsená Džemoja, atď. Rozprávačom príbehu je dospievajúci chlapec, ktorý spoločne so svojim najlepším priateľom Ilirom prežívajú v meste, ktoré počas vojny striedavo okupujú Taliani, Gréci a Nemci: 
"- Na Francúzsko a Kanadu a mne daj Luxembursko.
- Nie! Luxembursko milujem!
- Chcel som ho.
- Ak mi dáš Habeš za dve Poľská, tak uvidíme, čo sa dá robiť.
- Habeš ti nedám. Vezmi si Francúzsko a Kanadu.
- Nie.
- Tak mi vráť Indiu, ktorú som ti dal včera za Venezuelu.
- Indiu? Na, vezmi si! Načo mi je India? Aby som pravdu povedal, už včera som to oľutoval. 
- Neoľutoval si aj Turecko?
- Turecko som predal, vrátil by som ti ho.
- Pozri teda, nedám ti Nemecko, ako som povedal včera. Mám štyri kusy, ale nedám.
- Ó, na Nemecko je už neskoro!
Celú hodinu sme sa hádali a obchodovali sme s poštovými známkami uprostred ulice. Práve sme sa hádali, keď prišiel Javer a s úsmevom nám povedal:
- Hej, prebudovávate svet?" (s.29)  

Nejde o jeden veľký súvislý príbeh, je to skôr akási mozaika mikro príbehov, ktoré zažívajú obyvatelia Gjirokastre. Ismail Kadare si nevšíma len mesto a jeho obyvateľov, zameriava sa aj na tradície, zvyky, históriu, kultúru, folklór a politiku. Ľudia v tomto kraji sú silno spätí s poverami. Hrôzu im naháňa baba Vasilica, ktorá pred rokmi prišla spolu s gréckym vojskom do mesta a nechala povraždiť takmer stovku jeho obyvateľov. Teraz sa medzi ľuďmi šepká, že Vasilica chystá návrat. Strach naháňa aj duch istého Dzuana, ktorý sa pravidelne objavuje v rôznych častiach mesta. 
Jednoznačne najsilnejšou stránkou románu je atmosféra, ktorá je miestami priam mrazivá:  "Po meste sa potulovali vypustení väzni, niekoľko zúfalých Labov, niekoľko nikdy nevidených tvárí. Všetko bolo inakšie a neurčiteľné. Námestia, uličky, stĺpy si chránili svoje záhady. Bránky sa podozrievali oprávnene. Okná zakryté prikrývkami už od čias bombardovania, život odstránil. Dni boli chladné, beztvaré. Žili len komíny." (s.142).   
Ismail Kadare je výnimočný rozprávač, nie náhodou ho prirovnávajú k Márquezovi (a práve Márquezovo dielo Kronika vopred ohlásenej smrti mi Kadareho Kroniku v kameni v mnohom pripomína). Má však niečo aj z Kafku a Orwella (tú desivú absurdnosť). Pohľad na obyvateľov Gjirokastre akoby nás preniesol do Kusturicovho kultového filmu Čierna mačka, biely kocúr. 

Zaujímavosťou románu je, že za každou kapitolou je vsunutý nejaký text Z kroniky alebo z Rozprávania iných ľudí, ktorý robí román ešte autentickejším. 
Kadareho som doteraz vnímal len cez jeho dielo Spiritus, ktoré má svojho času veľmi príjemne prekvapilo a pozitívne pocity prevládajú aj z Kroniky v kameni. Nie je to jednoduché čítanie, v knihe vystupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré majú navyše  podobné mená, takže treba byť pozorný. Ako som už vyššie spomínal, nemáme tu len jeden príbeh, je to skôr  kronika príbehov a dobových správ, no napriek tomu sa oplatí po diele siahnuť a to minimálne z dvoch dôvodov. Výborne vykreslená atmosféra vojny a bližší pohľad na históriu jedného zvláštneho albánskeho mesta. 
     

Mesiac alebo tridsať dní (príbeh na pokračovanie)

Ľudia si dávajú rôzne novoročné predsavzatia. Nieto si dá záväzok, že schudne, iný, že prestane s fajčením alebo s pitím, ďalší, že bude tráviť viacej času s deťmi. 
Spoločne s priateľmi máme už niekoľkoročnú tradíciu, že trávime Silvester na jednej horskej chate v Malej Fatre. Je nás tam zakaždým okolo desať až dvanásť, počet závisí aj od toho, či si niekto z partie nájde počas roka partnera, alebo sa s ním naopak rozíde. Tesne pred polnocou každý z nás povie ostatným nejaké svoje novoročné predsavzatie a koncom roka zakaždým zhodnotíme naše úspechy alebo neúspechy. Ja som si napríklad minulý rok predsavzal , že si s priateľkou kúpime nové auto. Zatiaľ však obaja aj naďalej cestujeme mestskou hromadnou dopravou. Predsavzatie na tento rok (teda to, ktoré som sa rozhodol prezradiť svojim priateľom) bolo, že si s mojou drahou polovičkou nájdeme vlastné bývanie. Už tretí rok sme v podnájme a radi by sme šli do vlastného. To neoficiálne predsavzatie bolo, že som uzavrel stávku sám so sebou, že do mesiaca dostanem svoju kolegyňu z práce. Teda aby ste rozumeli, mám skvelú priateľku a všetko čo k tomu patrí, no viete ako to je, chlapi musia udržiavať svoje lovecké inštinkty v strehu. Tak dobre, máte pravdu, je to odo mňa tak trochu hnusné, dobre, je to odo mňa dosť hnusné, ale neviem si pomôcť. Pracujem na mestskom úrade na sociálno - bytovom oddelení a ona robí na ekonomickom úseku. Volá sa Laura, je tesne po strednej, externe študuje na vysokej a popri tom pracuje na úrade. Kanceláriu má len o jedny dvere ďalej. Nebezpečne blízko. Vyzerá fakt úžasne. Je skôr nižšej postavy, meria okolo meter šesťdesiat päť, má dlhšie kučeravé hnedé vlasy, menší nos, veľké zelené mačacie oči, jemne vykrojené pery, ktoré občas vykúzlia záhadný úsmev Mony Lisy. Na dlhých štíhlych prstoch nosí nenápadné strieborné prstene. Okolo krku má jemnú retiazku s krížikom. Postavu má ako typická hruška. Menšie, no pevné prsia, širšie boky a väčší, pekne tvarovaný zadok. Nohy má tak akurát. Sú mierne šľachovité, nie veľmi tenké, ale ani široké, určite sa vo voľnom čase venuje nejakému športu. Tipujem to na fitko, moderný tanec alebo jogu. A možno to má len rada "na stojáka" a nejaký jej osobný tréner jej dáva poriadne do tela (hoci má táto predstava istým spôsobom vzrušovala, dúfal som, že tomu tak nie je). Jej výzor však nebolo to jediné, čo ma na nej priťahovalo. Bola to taká tá príťažlivá mrcha, ktorá dokáže muža na prvý pohľad zaujať. Dokonca si myslím, že keby ste sa spýtali žien, s kým by si chceli vyskúšať nežné hry s rovnakým pohlavím, väčšina z nich by bez váhania ukázala práve na Lauru. Laura nikdy neplytvala úsmevom, väčšinou na vás hľadela skúmavým pohľadom, akoby vás skenovala, občas nadvihla kútiky úst a keď náhodou nepokojne pokrčila tým svojim malým nosom, okolo očí sa jej vytvorili drobné vrásky. Tým, že bola nižšej postavy, rada nosila vyššie podpätky. Najmä klasické lodičky a v lete zase jemné sandáliky. Už aby bolo leto....

Tento rok vyšiel Silvester na nedeľu. V pondelok sme s priateľkou (aby som vám ju teda predstavil aj menom, volá sa Klára) dospávali náročnú noc. Liečil som sa z bolehlavu, ktorý mi spôsobili tri fľaše šampanského a jedna nedopitá fľaša vodky. Nie som už zvyknutý na alkohol (vysokoškolské žúry sú už dávno preč) a nadmerné popíjanie zvládam čoraz horšie. Najmä jeho dôsledky. A tak sme celý pondelok v podstate preležali v posteli, dojedali zvyšné koláče, zemiakový šalát a kapustnicu. A ja som intenzívne v myšlienkach zostavoval tridsať dňový plán, ako sa dostať na konci januára Laure do nohavičiek... 

DEŇ PRVÝ (UTOROK)       

           

Keď som sa ráno vyhrabal z postele, začínal som ľutovať, že som si nevzal dovolenku ešte aspoň o jeden deň dlhšie. Vonku bola ešte tma, takmer všetok sneh sa roztopil a väčšina okien bola ponorená do hlbokej noci. Ulice vyľudnené, nikde nikoho. Pomalým krokom som kráčal do práce. Takmer celý mestský úrad ešte dovolenkoval. Pri vrátnici som si klikol príchod a výťahom som sa zviezol na štvrté poschodie. Som zvyknutý chodiť do práce o niečo skôr, aby som si stihol zaliať čaj, pozrieť klebety na internete, prelistovať noviny a tak. Zívol som si do dlane a pretrel som si oči. Nijaká nová pošta. To ma potešilo. Do ôsmej ostávalo ešte nejakých päť - šesť minút. Rozhodol som sa zájsť na ekonomické. Zaklopal som na dvere. 

"Ďaléééj" začul som otrávený hlas svojej mladej príťažlivej kolegyne. Napravil som si golier na košeli a vopchal som hlavu do dverí. 

"Dobré ráno Laura" usmial som sa a snažil som sa pri tom nahodiť ten najzvodnejší úsmev pod slnkom. 

"Čo potrebuješ, Tomáš?" uzemnil ma jej rázny hlas. 

"Ja... no... vlastne..." začal som sa ošívať, lebo toto som akosi nedomyslel. "Teda..."

"Tak máš niečo alebo ma necháš pracovať?" zavrčala ako podráždený tiger a namierila pohľadom do monitoru svojho počítača, aby mi dala jasne najavo, že sa nemieni zdržovať somarinami. 

"Vlastne..." našťastie som si našiel zámienku. "Chcel som ti zaželať všetko najlepšie do nového roku" usmial som sa na ňu a podišiel som bližšie. 

"Aha" prikývla Laura, akoby spracovávala nejakú náročnú fyzikálnu teóriu. 

"Tak ďakujem" odpovedala po dlhšom mlčaní a neochotne sa zdvihla zo stoličky. Biela blúzka, hrubšia kockovaná sukňa pod kolená, telové pančuchy a vyššie kožené čižmy. Nemám rád zimu. Napriek tomu som si Lauru dôkladne prehliadol.

"Aj tebe prajem...no...všetko dobré do nového roku" pokúsila sa o úsmev a podala mi ruku. Mala prekvapujúco pevný stisk. Naklonil som sa k nej bližšie, aby som ju aspoň objal, prípadne jej dal letmý bozk na obe líca. Lenže ona sa okamžite stiahla ako nejaké plaché zviera, keď zacíti nad sebou krúžiť dravca. V tej chvíli vošla do miestnosti korpulentná dáma, ktorá sa pri chôdzi knísala z boka na bok ako tučniak cisársky. Mala oblečene neforemné tmavé šaty a na nohách čierne poltopánky. "Úúú my sa tu bozkávame?" šibalsky sa  jej zaleskli drobné prasačie očká a okamžite sa na mňa prisala a vlepila mi poriadne vlhkú pusu, akú dostávajú malé deti od svojich tetušiek na narodeninových oslavách. Snažil som sa odtiahnuť, ale jej ramená boli ako páky. Zovreli a už nepustili. 

"Všetko najlepšie do nového roku, Tomáško" objímala ma a dokonca ma zo dva razy zdvihla aj do vzduchu a potočila so mnou.

"Aj vám všetko najlepšie, pani Hronská" odpovedal som priškrteným hlasom a márne som sa snažil  nabrať dych. Všimol som si Laurin škodoradostný úškrn spoza monitoru. 

Však počkaj, ty potvora, precedil som cez zuby, len čo som opäť pocítil pevnú pôdu pod nohami. 

"Myslím, že je načase vrátiť sa späť k práci" zakončila celé to nepodarené divadlo moja mladá kolegyňa a rázne sa zdvihla zo stoličky. Otvorila mi dvere a pritlačila sa bližšie ku mne. Mala taký jemný svieži parfém, ktorý okamžite podráždil moje čuchové bunky. 

"Pekný deň, pán Rozbor. A pozdravujte odo mňa priateľku" neodpustila si poznámku na môj záväzok. 

"Podobne aj vám, slečna Záhradná" podpichol som ju. 

"Som Rajská" zdvihla varovný ukazovák, ktorý mi pristál priamo pred očami. To bola taká moja obľúbená slovná hračka, keď som ju chcel vytočiť. Jej priezvisko sa mi spájalo s rajskou záhradou, tak som ju tým občas štengroval.

Za chrbtom mi tresli dvere. Vrátil som sa spať do svojej kancelárie a až do obeda som čítal jeden historický román. Potom som šiel na obed a z ponúkaného menu som sa rozhodol pre zeleninový šalát s kúskami kuracieho mäsa. Po sviatkoch som potreboval niečo na odľahčenie. Po obede som našiel na internete jednu donáškovú službu a objednal som na stredu, na desiatu hodinu doobeda, priamo do kancelárie ekonomického oddelenia, veľkú kyticu kvetov pre slečnu Lauru Rajskú. Od neznámeho ctiteľa. Kvety ešte nikdy nič nepokazili... 
Tridsať dňová operácia s krycím názvom Laura Záhradná začala písať svoju prvú kapitolu.      

      

RECENZIA: Gajto Gazdanov - Večer u Claire (Európa, 2017)

HODNOTENIE:    ****

"Tá druhá udalosť spočívala v tom, že keď ma naučili čítať a písať, prečítal som si v malej detskej čítanke poviedku o dedinskom chlapcovi, ktorý bol sirota a učiteľka ho z milosti prijala do školy. Pomáhal školníkovi kúriť v peci, upratovať učebne a veľmi usilovne sa učil. Ale raz škola zhorela a tento chlapec ostal v zime, v krutom mraze, na ulici. Ani jedna kniha v budúcnosti nespravila na mňa taký dojem: mal som sirotu pred očami, videl som jeho mŕtveho otca a matku a ohorené trosky školy, a môj zármutok bol taký silný, že som nariekal dva dni, takmer nič som nejedol a veľmi málo spal. 
- Vidíte to, chlapca ste zavčasu naučili čítať, preto sa to všetko stalo. Má behať, a nie čítať. Chvalabohu, nato ešte bude čas. A načo dávajú do detských knižiek také poviedky? - " (s.15).  

Gajto Gazdanov napísal autobiografický román, ktorý vychádza v slovenskom preklade po prvý raz. 

Nikolaj Sosedov sa v spoločnosti krásnej Francúzsky Claire vracia do minulosti. Spomína si na svoje detstvo, na obdobie, v ktorom prečítal množstvo kníh, bol neposedný, učitelia ho často trestali, lebo mal poriadne podrezaný jazyk. Vyrastal s matkou a so sestrami, otec mu zomrel, keď mal osem rokov. Istý čas bol kadetom na vojenskej škole, potom študoval na gymnáziu. Nemal veľmi rád kňazov, bol rebelom. Potom, jedného dňa, nečakane vstúpila do jeho života krásna žena: "Končila sa jar deväťstosedemnásteho roku, revolúcia bola pred pár mesiacmi a v lete v júni sa konečne stalo to, k čomu ma postupne a pomaly vyviedol môj život, k čomu bolo všetko mnou prežité a pochopené iba skúškou a prípravou jedného dusného večera, ktorý vystriedal neznesiteľne horúci deň, na štadióne gymnastického spolku Orol, kde som stál v úbore a cvičkách, po pás obnažený a ukonaný, som uvidel Claire ako sedí na lavičke pre divákov." (s.45). 
Nikolaj má šťastie na zaujímavých, nevšedných ľudí. Medzi takých patril nepochybne aj jeho strýko Vitalij: "V najbližšej budúcnosti uvidíš veľa svinstva. Budeš pozerať, ako zabíjajú ľudí, ako ich vešajú, strieľajú. To všetko nie je nové, ani dôležité a dokonca ani nie veľmi zaujímavé. Ale toto ti chcem poradiť: nikdy nebuď presvedčeným človekom, nerob uzávery, neposudzuj  a snaž sa byť, pokiaľ sa dá, čo najmenej komplikovaný. A pamätaj, že najväčšie šťastie na zemi - je myslieť si, že si aspoň niečo pochopil zo života okolo seba. Nebudeš chápať, to sa ti bude iba zdať, že chápeš, a keď si na to po nejakom čase spomenieš, uvidíš, že si chápal nesprávne. A potom o rok či o dva sa presvedčíš, že aj druhý raz si sa mýlil. A takto donekonečna. No aj tak je to v živote najhlavnejšie a najzaujímavejšie" (s.74).
Nikolaj narukuje ako dobrovoľník do občianskej vojny, v ktorej sa pridá na stranu bielych. Na vlastnej koži zažíva hrôzy, ktoré so sebou vojna prináša. Aj tu stretáva viacero zaujímavých ľudí. Daňka, bezstarostného chlapíka, ktorý sa dokáže vymotať z každej zložitej situácie, Paramonova, samotárskeho študentka, ktorý simuluje zranenie a celé dni len vylihuje na ošetrovni a Kopčika, asi najväčšieho bezcharakterného lenivca pod Slnkom.
Po vojne, v ktorej utrpia bieli porážku, Nikolaj, spoločne s ďalšími preživšími, odchádza do Turecka a neskôr do Paríža, kde sa po rokoch opäť stretáva so svojou milovanou Claire.

Tento útly autobiografický román má typické prvky ruskej literatúry. Odkazuje na viacerých klasikov a ich známe umelecké diela, miešajú sa v ňom úvahy, filozofické zamyslenia a do popredia sa dostáva vnútorný monológ. Veľmi zaujímavý príbeh, ktorý miestami pripomína Tolstého najslávnejšie romány alebo Dostojevského novelu Biele noci. Charizmatický Nikolaj Sosedov, čarovná Claire, večný kritik Vitalij. Výborne vykreslené postavy.

Veľmi sa teším, z toho, že som objavil tohto, pre mňa doteraz neznámeho autora a pevne dúfam, že budem mať ešte možnosť siahnuť aj ďalších jeho dielach. Večer u Claire ma veľmi príjemne očaril. Nenechajte sa odradiť trošku pomalším rozbehom, na konci príbehu vám bude ľúto, že už to celé skončilo.