RECENZIA: Paulo Coelho - Špiónka (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   **

"Myslela som si, že môžem manipulovať s tými, čo chceli odhaliť štátne tajomstvá, myslela som si, že Nemci, Francúzi, Angličania či Španieli nikdy neodolajú žene ako ja - a napokon manipulovali oni so mnou. Unikla som pred zločinmi, ktoré som naozaj spáchala: najväčšmi som sa previnila tým, že som bola emancipovaná, nezávislá žena vo svete, ktorému vládnu muži. Odsúdili ma za špionáž, hoci som sa dostala len ku klebetám v salónoch vysokej spoločnosti." (s.24). 

Mata Hari sa stala legendou. Kým však v skutočnosti táto záhadná diva bola? Vypočítavá milenka, ktorá manipulovala s mocnými politikmi? Prostitútka, čo si rada užívala život? Žena, ktorá túžila po bohatstve, emancipácii a nezávislosti?
Je paradoxné, že v procese, v ktorom ju odsúdili na smrť, boli v radoch žalujúcich aj obhajcov muži, ktorí prešli jej náručou. Jej meno poznali Nemci aj Francúzi. Oba tábory chceli využiť jej styky a spraviť z nej špiónku. Možno aj samotná Mata Hari sa naivne domnievala, že je súčasťou nejakej veľkej vzrušujúcej hry, ktorá bude mať napokon šťastný koniec. Aspoň pre ňu. My už vieme, že sa mýlila. Skôr ako ju popravili, istý čas strávila vo väzení Saint - Lazare, v ktorom panovali otrasné podmienky: "Viem akú povesť má väzenie, kde vás dnes na svitaní naposledy navštívim. Bývalá nemocnica pre chorých na lepru, potom blázinec, neskôr tam väznili a popravovali ľudí počas Francúzskej revolúcie. Takmer nijaká hygiena, cely bez ventilácie, vzduch nemá kadiaľ prúdiť, všade sa šíri zápach a choroby. Väznia tu predovšetkým prostitútky a ľudí, ktorých sa chce rodina s pomocou stykov na správnych miestach zbaviť. Zároveň príhodné miesto na výskum pre lekárov, ktorí sa zaujímajú o ľudské správanie." (s.161). 

Paulo Coelho, asi najznámejší brazílsky spisovateľ, napísal fiktívny príbeh o najslávnejšej špiónke dvadsiateho storočia. Vychádzal pri tom z viacerých, doteraz nezverejnených historických dokumentov. Román je akousi spoveďou ženy, ktorá vie, že onedlho bude popravená. Rekapituluje najpamätnejšie momenty svojho života a snaží sa pri tom zmieriť so smrťou.

Coelho je podľa môjho názoru jeden z najpredceňovanejších  spisovateľov súčasnosti. Nepáči sa mi spôsob akým píše, pretože je vykalkulovaný, presladený, príliš opisný a málo dramatický. V súčasnosti žije už len zo svojho mena, vďaka ktorému úspešne predáva aj sotva priemerné romány. Ako napríklad tento.  

RECENZIA: Alexandra Oliva - Posledná (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  **

"Táto šou nie je o mne. Nie je ani o ostatných súťažiacich. Je o svete, do ktorého sme vstúpili. Sme komparzisti, našou úlohou je zabávať, nie poučovať. Uvažovala som o zážitku, ktorý budem mať z tejto súťaže nesprávne -nie som tu preto, lebo som zaujímavá, ani nie preto, že sa obávam mať deti. Jednoducho som v scenári tejto šou diakritické znamienko. Nikomu nezáleží na tom, či vydržím v súťaži do konca. Tvorcovia majú jediný záujem, aby ju diváci sledovali do konca." (s.232).

Pokiaľ ste videli aspoň niekoľko minút z reality show Ostrov, ktorú  minulý rok vysielala televízia Markíza, potom budete mať pocit, že čítate jej knižnú podobu. Alebo aspoň jej veľmi príbuznú verziu. 
Máme tu dvanásť súťažiacich, ktorí na izolovanom mieste plnia fyzicky náročné úlohy. Poznáme ich pod prezývkami: Zoo, Inžinier, Čašníčka, Ázijčanka, Stopár, Biologička, Rančer, Bankár, Vojenský pilot, Čierny doktor, Roztlieskavač a Exorcista. Každý z nich sa vyznačuje nejakými vlastnosťami a nejako sa správa. Podľa úspešnosti plnenia úloh sú buď odmeňovaní alebo trestaní. Zmluva, pod ktorú sa všetci hráči podpíšu, ich zaväzuje k tomu, že reality šou bude trvať nie menej ako päť a nie viac ako dvanásť týždňov. Súťažiaci vypadne vo chvíli, keď nahlas vysloví slová "Ad tenebras dedi."
K reality show sa vyjadrujú aj diváci prostredníctvom mailov a komentárov. Čo spočiatku vyzerá ako klasická reality show, sa postupne mení na holý boj o život. Súťažiaci netušia, že mimo územia, na ktorom sa momentálne nachádzajú, vypukne medzičasom smrtiaca epidémia, ktorá si vyžiada množstvo ľudských životov. Hranica súťažných úloh a reálneho sveta sa úplne potiera. Niekomu sa to vymklo z rúk a cesta späť je nemožná...

Veľmi dobrý nápad, ktorý však zostal iba nápadom. Dramatické scény nemajú to správne napätie, ktoré by vám vyrazilo dych alebo spôsobilo zimomriavky. Myslím si, že keby bol príbeh prenesený na filmové plátno, bol by to oveľa silnejší zážitok. Ani jeden zo súťažiacich mi nejako neprirástol k srdcu, keď to poviem natvrdo, bolo mi v podstate jedno, čo sa s nimi stane. Ich charaktery plávajú po povrchu, nemajú potrebnú charizmu. 
Román sa číta ľahko, je v ňom minimum dialógov a pomerne veľa opisov. Ak máte chuť trochu vypnúť, potom je Posledná tou správnou voľbou. No ak čakáte nejaký hlbší čitateľský zážitok, potom sa na knihu zvysoka vykašlite.  

RECENZIA: Benjamin Ludvig - Vo svete Ginny Moonovej (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Brian a Maura a Maličká Wendy mi nemôžu chýbať tak veľmi ako moja Bábika, pretože moja Bábika ma potrebuje oveľa viac ako oni. Oni sú predsa v bezpečí. Nikto ich nebude biť ani im ubližovať. Brian a Maura a Maličká Wendy ma nepotrebujú. Takže v tomto prípade je jedna v skutočnosti viac ako tri, hoci to matematicky nesedí. Pretože postarať sa o moju Bábiku je viac ako čokoľvek iné. Dokonca aj matematika." (s.265).

Štrnásťročná Ginny Moonová sa na prvý pohľad ničím nelíši od svojich rovesníkov. Zamýšľa sa nad životom, chodí do školy, zápasí s problémami. Tým najväčším je jej autizmus. Keďže jej biologická matka Gloria ju dlhé roky týrala, sociálka zverila Ginny do náhradnej rodinnej starostlivosti. Prešla rukami viacerých párov, až napokon zakotvila u Briana a Maury. Napriek tomu, že sú to nesmierne obetaví, milí a starostliví ľudia, Ginny im dáva poriadne zabrať. Vychovávať autistku v pubertálnom veku, si vyžaduje skutočne pevné nervy. Ginny musí každé ráno začínať deviatimi bobuľami hrozna a šálkou mlieka. Inak nedokáže fungovať. Jej veľkým idolom je Michael Jackson. Nedokáže odpovedať, pokiaľ jej niekto položí dve a viacej otázok po sebe. Najviac zo všetkého jej chýba "Bábika", ktorú si k sebe pritúlila v útlom detstve zakaždým, keď sa cítila mizerne. Na svet pozerá svojskými očami. Metafory a slovné frázy vníma doslovne: "Povedala síce -von s tým-, no nemyslela, že mám niečo vypľuť von, ale -čo chceš povedať-, a tak sa snažím nepľuť.-" (s.127). Svoju novú mamu oslovuje "navždymama" a svojho nevlastného otca "navždyotec." Napriek tomu, že ju Gloria spoločne so svojim priateľom Donaldom v detstve týrali, stále ju to ťahá k biologickej mame. A tak, pokiaľ je to len trochu možné, uteká z domu, aby sa s ňou opäť stretla. Naivne si myslí, že všetko sa dá doporiadku a ona bude súčasťou šťastnej rodiny. 
Ginny pravidelne navštevuje psychologičku, ktorá sa jej snaží uľahčiť dospievanie. Ginny má jediného kamaráta, spolužiaka Larryho, ktorý trpí zdravotnými problémami. Ginnin život sa skomplikuje ešte viac, keď sa na scéne zjaví jej biologický otec Rick a snaží sa jej nahradiť všetok stratený čas. Ako sa Ginny rozhodne? Utečie k mame? Presťahuje sa k otcovi? Ostane u terajšej rodiny? Ginny má vo všetkom poriadny zmätok.

Zaujímavá téma, ktorá však nevyužila naplno svoj potenciál. Ginny je uveriteľná postava, dokáže si čitateľa získať. Brian a Maura sú vykreslení dosť jednostranne. Rick do príbehu zapadá, no odrazu sa z neho nečakane vyparí. Postava manipulatívnej Glorie sa autorovi naozaj podarila.
Príbehu chýba viacej dramatických a nečakaných momentov. Priemerná kniha, ktorú keď neprečítate nič sa nestane, ale na druhej strane do vlaku si ju vziať pokojne môžete. 

POTULKY PO VÝCHODNOM SLOVENSKU (fotoreportáž)

KURIOZITY VÝCHODNÉHO SLOVENSKA

DÁŽDNIKY NA LETNEJ TERASE V JEDNEJ Z KOŠICKÝCH REŠTAURÁCII






KAVIAREŇ CAFÉ PROVENCE - LEVOČA





NOVÁ PREDAJŇA PANTA RHEI ČAKÁ NA SVOJE OTVORENIE - PREŠOV



TREBA BYŤ SEBAKRITICKÝ :) - CUKRÁREŇ BABIČKA - BARDEJOV

RECENZIA: Stephanie Perkinsová - Letné dni a noci (CooBoo, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Láska muže být tak divná a smutná. Muže být těžké pochopit, proč v ruzných dobách v životě  utíkáme za určitými lidmi a před dalšími prcháme. Proč se tolik snažíme najít tu věc, kterou hledáme a když ji objevíme, vezmeme rychle nohy na ramena." (s.124). 

Nevýhodou poviedkových antológii je, že vybrané diela majú rôznu kvalitatívnu úroveň. Inak tomu nie je ani v knihe, ktorú zostavila Stephanie Perkinsová pod názvom Letné dni a noci. 
Hneď prvá poviedka - Hlava, šupiny, jazyk, chvost je úplne klišé so všetkým, čo k tomu patrí. Chlapec, dievča, jeden z nich má smrteľnú chorobu a druhý sa s tým snaží vyrovnať. 
Druhá poviedka má názov Koniec lásky. Je to príbeh jednej šikovnej študentky, ktorá má talent na matematiku a je tajne zamilovaná do svojej spolužiačky. Aj kvôli nej sa zapíše do letnej školy... Príbeh, ktorý ničím nevybočuje z priemeru, ale je príjemne napísaný.
Názov tretej poviedky znie Posledná vojna v krváku. V malom mestečku majú odohrať posledné predstavenie v štýle klasických hororov z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Problém nastane, keď hlavný premietač vloží do stroja film, ktorý nemali diváci nikdy uvidieť. Od tej chvíle sa hrdinovia príbehu stanú súčasťou krvilačného filmu...
Štvrtá poviedka: Zvrátená rozkoš - jedno obyčajné dievča sa zamiluje do chalana, ktorý je členom punkovej partie. Napokon sa rozídu, ona vedie normálny život, no často premýšľa o tom, aké by to bolo, keby ostali spolu.
Piata poviedka -O deväťdesiat minút zabočte na sever - totálne klišé poviedka, ktorá rozoberá vzťah muža a ženy, no nemá to spád ani potrebnú energiu.
Suveníry - je názov šiestej poviedky, ktorá rozpráva príbeh dvoch mladých homosexuálov. Jeden predáva suveníry v neďalekom stánku (a je to dobrák od kosti ako sa hovorí) zatiaľ čo ten druhý je mierne povrchný herec, ktorý si uvedomuje svoju charizmu a podľa toho sa aj správa. Poviedka nabitá emóciami, ktorá ma zaujala hneď od samého začiatku. 
Zotrvačnosť je poviedka tak trochu v štýle sci -fi. Mladý muž umiera a jeho posledným želaním je stretnúť sa so svojou láskou zo študentských čias, aby jej vysvetlil, prečo sa s ňou pred rokmi rozišiel takým neférovým spôsobom. Pomocou prístroja sa obaja vracajú k svojim najkrajším spomienkam.
Milostný labyrint - typický letný príbeh v americkom štýle. Partia mladých študentov si v luxusnom letovisku privyrába počas sezóny, kde sa stará o pohodlie rozmaznaných zbohatlíkov. Odvíja sa tu hneď niekoľko vzťahov súčasne a najmä vďaka prostrediu si budete po celý čas pripadať ako niekde v slnečnej Kalifornii. Ukážka toho, ako by mal výborný letný príbeh vyzerať. Ľahká zápletka, niekoľko pohodových postáv, dávka humoru a správna zmes emócii:
"-Tohle je Zeke Zanni,-, ozvala se poblíž Lena..-
-Ahoj Zeku.- Arlo mu podal ruku. 
Zeke ji potřásl a usmál se, ale neřekl pul slova.
-Zeke nemluví-, vysvětlila Lena.
-Proč?- zeptal se Arlo.
Lena pokrčila rameny. -To nám nikdy neřekl-" (s.229). 

"Nevím, jak bych všechna ta léta přečkal bez Zekovy tiché podpory-, přidal se Franklyn." (s.262).
  
Veľa šťastia a dovidenia - spomienky dvoch hlavných postáv (chalana a dievčaťa) na milovanú osobu, ktorá onedlho odchádza preč. Umelé, presladené, nudné. Čo k tou viac dodať?
Zbrusu nová atrakcia - príbeh sa odohráva v lunaparku. Stretnete sa v ňom s množstvom bizarných postáv, príšer a záhadných ľudí. Jeden pán sa bude chcieť ulakomiť na lunapark, za čo bude náležite potrestaný. Nemám rád prostredie lunaparkov, ale príbeh je celkom zaujímavý. 
Tisíc spôsobov, ako by sa to všetko mohlo pokaziť - Jedno mladé dievča sa vo voľnom čase stará o deti, ktoré navštevujú niečo ako centrum voľného času. Tu sa náhodne zoznámi s chalanom, ktorý už na prvý pohľad pôsobí ako suchár a typický knihomoľ. Až neskôr o sebe prezradí, že má aspergerov syndróm. Dievčinu to na chvíľu zarazí, no keďže sa jej dotyčný chlapec páči, rozhodne sa, že napriek všetkému dá tomu šancu. Veľmi dobre napísaná poviedka, ktorá vás udrží v pozornosti až do samotného záveru. 
Mapa perfektných maličkostí - "Teď byste se do toho mohli vložit a namítnout: Hele, chlape. (Jmenuju se Mark.) Tak fajn, Marku. Jestli se stejný den opakuje pořád dokola a každé ráno se prostě automaticky vrátí na stejný začátek, tak si v podstatě mužeš dělat, co chceš, ne? Jakože jasně, mohl bys jít do knihovny, ale mohl bys tam jít nahý a bylo to jedno, protože druhý den to smaže, jako když zatřepeš tabulkou Etch Sketch. Mohl bys, co já vím, vykrást banku, naskočit na nákladní vlak nebo všem povědět, co si o nich doopravdy. myslíš. Mohl bys dělat, cokoli se ti zlíbí. Jo, to je teoreticky pravda. Ale přiznejme si, kdo by na to v tomhle horku měl energii?" (s.370).  
Podľa môjho názoru najlepšia poviedka celej antológie. Časová anomália spôsobí, že dvaja mladý ľudia sa od istého momentu zobudia každé ráno do 4. septembra. Keď si idú večer ľahnúť, je 4. septembra a ráno, keď otvoria oči, opäť je 4. septembra. Niečo na štýl komédií Na hromnice o den více s Billym Murraym v hlavnej úlohe alebo  50 krát a stále po prvý raz tentoraz s Adamom Sandlerom a Drew Barrymore.

"Poslední kluk a holka na Zemi a mě nenapadlo nic, co bych jí mohl říct." (s.375).

Je pravda, že som výrazne ovplyvnený tým, že na príbehy alebo filmy v ktorých sa cestuje v čase mám slabosť a to od doby, čo som prečítal knihu a videl rovnomenný film s M. J. Foxom Návrat do budúcnosti, no aj bez ohľadu na tento fakt je Mapa perfektných možností skvelou poviedkou, ktorá vás bude unášať až do poslednej strany. Na ten záver som inak poriadne nabrúsený, lebo pokazil  dokonalý zážitok z celého príbehu. Ta zo by mal dostať autor doživotie. Zabiť takto parádne rozohranú hru je priam kriminálny zločin! Čo sa dá robiť. Napriek tomu určite si túto poviedku nenechajte ujsť.

Ako som už spomínal, ešte na začiatku tejto recenzie, nevýhodou poviedkových antológii je ich nevyrovnanosť. Ak by som čítal len poviedky Posledná vojna v krváku, Suveníry, Milostný labyrint, Tisíc spôsobov, ako sa to všetko mohlo pokaziť a Mapa perfektných maličkostí, bolo by to za plný počet bodov. Ak by som čítal len poviedky Koniec lásky, Zvrátená rozkoš a Zbrusu nová atrakcia, bol by to čistý priemer. A ak by ostal len ten zvyšok, potom by to bolo ešte o niečo horšie. 
Takto dávam knihe ako celku priemerné hodnotenie s tým, že v nej nájdete viacero výnimočných , nemálo priemerných, ale aj zopár naozaj slabých miest. Odporúčam čítať antológiu počas letných mesiacov, vtedy budete pri jej hodnotení určite zhovievavejší. Veď koľko gýčových vianočných príbehov sme počas adventu ochotní v tichosti tolerovať? 

Na záver ešte musím oceniť grafickú podobu knihy, ktorá pôsobí síce miestami mierne gýčovo, ale vnútorné stránky majú napriek tomu akési prázdninové čaro...     
  

BOOK TRIP (KNIŽNÝ VÝLET)

Príprava na východné Slovensko (Košice, Prešov, Levoča, Bardejov)

REKVIEM ZA KAMOŠA (krátka spomienka)

Dnes som prišiel o kamaráta. Teda nie je to také dramatické ako to na prvý pohľad vyzerá, ale trochu to tak cítim. Sú to zhruba tri roky, čo som dostal ako promočný dar nový mobil. Bol môj prvý dotykový. Dovtedy som nebol veľkým priaznivcom tohto typu telefónov, ale veľmi rýchlo som si naň zvykol. Väčšina ľudí sa priam trasie na to, kedy vymení starší typ vozidla za nový model, manželku za mladšiu milenku, starší telefón za najnovšiu technickú "vychytávku."
Ja som si však na svojho malého kamoša zvykol. Mal som ho rád. Bol to spoločník, keď som šiel s niekým na pivo, vyložil som si ho na stôl a mal som pocit, že nás počúva a občas súhlasne prikyvuje. Delil sa so mnou o dobré aj zlé správy, budil ma každé ráno a každý večer som s ním zaspával. Delil som sa s ním o svoje myšlienky a nápady. Občas sa rozozvučal keď nemal, ale to som mu ochotne prepáčil. Neraz som sa aj vďaka nemu rozosmial. Inokedy mi odhalil niečo smutné. Ale bol vždy pri mne. Jediný raz som ho nemusel ťahať do opravy, srdce mu bilo ako zvon. Až dodnes. 
Šiel som sa poobede prejsť do lesoparku a keď som sa vrátil domov, nikde som ho nevedel nájsť. Nebral som to nijak tragicky, som typ človeka, ktorý pre svoju roztržitú povahu neustále šmátra po vreckách, či má pri sebe mobil, peňaženku, kľúče a doklady. Mal som všetko. Až na neho. Prezrel som všetky vrecká, prehrabal som miesta, na ktorých som predpokladal, že by sa mohol nachádzať. Prezvonil som ho. Známy zvuk som však nikde nepočul. Vtedy som už tušil, že je zle. Čo teraz? S búšiacim srdcom som opäť absolvoval trasu, ktorú som predtým prešiel pokojným krokom. Nič. Vbehol som do kaviarne, do stávkovej kancelárie, všade kde bola čo i len malá pravdepodobnosť, že mi tam mohol teoreticky vypadnúť. No márne. Bolo mi z toho smutno. Urobil som všetko preto, aby som sa s ním opäť stretol. Stále som dúfal, že...

Bol som nútený zablokovať sim kartu a kúpiť si nový typ telefónu. V tej chvíli som mal pocit, že svojho starého kamoša definitívne zrádzam. Bolo mi nanič. Áno, ten nový telefón je dokonalý, má všetky tie nové technické "vychytávky", všetky tie mega mixe pixle, ktoré mi ako technickému antitalentu vlastne ani nič nehovoria, ale zdráham sa ho vziať do dlaní a prijať za svoj. Ešte to chvíľu potrvá, kým si naň zvyknem, vezmem ho na pivo alebo na plaváreň. Bude sa musieť snažiť, chudák. Vlastne obaja sa budeme musieť snažiť. 

Je pol desiatej večer. Svojho starého kamoša prezváňam už aspoň po stý raz. Cítim sa mizerne, keď si predstavím, že leží niekde opustený v tráve a z posledných síl, kým mu definitívne dôjde batéria, zaspáva s nádejou, že ho neprestávam hľadať, zatiaľ, čo ja sa už pár minút zoznamujem s jeho náhradníkom. Zbohom kamoš...

Prosím, ak by ste ho náhodou niekde našli, správajte sa k nemu ako k fajn kamošovi a nevybíjajte si na ňom zlosť. Nezaslúži si to.

Pamätáte si tú slávnu scénu z filmu Stroskotanec, keď Tomovi Hanksovi odpláva verný kamoš Wilson? Nebola to len obyčajná volejbalka a Tom Hanks to dobre vedel. Wilsnééééééééééééééé!!!!!