sobota 15. apríla 2017
Blahozelanie k Velkej noci
Z rychlika smerujuceho do Bratislavy Vam prajem prijemne prezitie velkonocnych sviatkov, pohodu, nejaku tu vodu a cokoladove vajcia :-) a verim, ze si dokazete vyclenit aspo chvilku cas aj na nejaku tu dobru knizku ....:-)
piatok 14. apríla 2017
Miesta v okolí Žiliny, ktoré ma inšpirujú v tvorivej práci (fotodokument)
MIESTA, KAM CHODÍM HĽADAŤ INŠPIRÁCIU
 |
| Lesopark |
 |
| Kvetinová kaviareň |
 |
| Kaviareň Kesta |
 |
| Hlboká cesta |
 |
| park pri Budatínskom zámku |
RECENZIA: Jiří S. Kupka - Krvavé jahody (Citadella, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Tvrdili mu, že Čechoslovenka pracuje naplno. Teraz sa na vlastné oči presvedčí. Mieša maltu. Násadu drží oboma rukami. Odvrátil sa a zrazu sa nečakane znova pozrel, či nepodvádza. Věra držala násadu s vypätím síl a vôle. Azda tých zopár krajcov navyše spôsobilo, že nespadla. Spotila sa, nie od námahy, ale od strachu. Cítila na sebe veliteľov pohľad a vedela, že v tejto chvíli sa rozhoduje o jej živote a Nadinom osude." (s.157).
Postupne ako vychádzajú najavo stále nové a nové fakty, svedectvá a historické skutočnosti, myslím si, že sovietske gulagy a nacistické koncentračné tábory boli na rovnakej úrovni zla, len pod inou diktatúrou. Ak si prečítate príbeh Věry Sosnarovej, určite mi dáte za pravdu.
Věra mala len štrnásť rokov, keď do domu v ktorom bývala, vtrhli sovietski vojaci a odvliekli ju spolu s matkou a mladšou sestrou Naďou na výsluch. Odtiaľ ich premiestnili na bývalý bitúnok, na ktorom zhromažďovali (nielen) všetkých vojnových zločincov. Písal sa rok 1945. Zatiaľ čo väčšina sveta oslavovala koniec 2. svetovej vojny, Věra so sestrou a matkou putovali na Sibír, ktorý sa mal stať na dvadsať rokov ich novým "domovom." Sovietska vláda obvinila Věrinu matku zo zrady. Jej manžel, ktorý slúžil u vojska cára Mikuláša II. počas I. svetovej vojny, ušiel so svojou ženou pred boľševikmi do Československa. Mali spoločnú dcéru Tamaru, ktorú si bývalý vojak vzal po rozvode k sebe. Věra s Naďou sa už narodili a aj vyrastali v Brne. Aj napriek veľkej chudobe si Věra spomína na detstvo ako na šťastné obdobie svojho života.
Teraz je však po vojne a ona spoločne s tisíckami ďalších väzňov sedia v "dobytčáku" a smerujú na jedno z najdrsnejších miest na svete. Cestou ich hromadne znásilňujú strážcovia, ktorí sa na ženách a dievčatách z vlaku pravidelne striedajú. Čím bližšie idú na východ, tým viac pribúda strážcov z radov divokých mongolských kmeňov. Věrina matka umrie v tábore už po niekoľkých mesiacoch. Z tej hrôzy a zúfalstva sa zblázni a pokúsi sa zabiť svoje dve dcéry, aby ich vykúpila. Strážcovia ju nechajú zamrznúť v noci na snehu. Veřa a Naďa sú od tej chvíle odkázané jedna na druhú. Osem rokov spoločne pracujú dvanásť hodín denne v lesných táboroch, kde musia čeliť okrem krutých mrazov, hroznému zaobchádzaniu zo strany bacharov, šialenému hladu aj útokom vlkov a rysov, objavujúcich sa bezprostredne po zotmení. Věra len s vypätím posledných síl prekoná týfus. Ďalších dvanásť rokov obe sestry otročia v ruských baniach, továrňach, na poliach. Napriek všetkému, po tých hrôzach čo prežili, ich držala pri živote viera, že opäť uvidia svoju vlasť. Rozpošlú preto hneď niekoľko listov, v ktorých prosia zástupcov československej vlády o to, aby im pomohli s návratom do Brna. Odmietavé stanovisko im pošle dokonca aj vtedajší prezident Československa A. Novotný, ktorý sestrám doslova odpovedal, že Československo nemá záujem o ich návrat. Napriek tomu sa sestry nevzdávajú. Hlavne Věra. Pritom ruská vrchnosť im prisľúbila, že pokiaľ si vezmú ruské občianstvo, budú dostávať plnú mzdu za vykonanú prácu, pridelia im bývanie a zaplatia im aj riadne kvalifikačné štúdium. Věra a Naďa lákavej ponuke odolajú a po takmer dvadsiatych rokoch strávených v sovietskych lágroch sa môžu konečne vrátiť naspäť do Československa. Ako lacná pracovná sila na jedno z miestnych roľníckych družstiev na južnej Morave. Po návrate do vlasti mala Věra 34 rokov a vážila 37 kíl.
Věra Sosnarová má dnes osemdesiat 85 rokov a žije v skromných podmienkach. Stará sa o ťažko chorého syna, ktorý trpí leukémiou. Druhý syn má tri deti a je našťastie zdraví. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka.
Je neuveriteľné, čo všetko táto nenápadná pani prežila. O svojom svedectve musela pod hrozbou deportácie mlčať až do roku 1974. Napriek tomu o ňom prehovorila až niekoľko rokov po páde železnej opony. Aktuálny rozhovor s Věrou Sosnarovou (z roku 2017) na konci spomienkovej knihy je rovnako pútavý ako samotný jej príbeh. Preto si ho určite nenechajte ujsť.
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov , poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň" (s.289).
Hitler a Stalin boli vo svojej podstate rovnakí šialenci. Zatiaľ čo ten prvý tú svoju schovával pod hnedým plášťom nacizmu, ten druhý si na to vybral červený kabát komunizmu. Keď čítate o živote bežných väzňov, ktorí boli zavretí či už v sovietskom gulagu alebo v nacistickom koncentračnom tábore, je to takmer identické rozprávanie. Hlad, choroby, ťažká, často nezmyselná práca, nádej, smrť. Politika bola až druhoradá. Veď išlo "len" o človeka. Vždy ide "len" o človeka.
"Tvrdili mu, že Čechoslovenka pracuje naplno. Teraz sa na vlastné oči presvedčí. Mieša maltu. Násadu drží oboma rukami. Odvrátil sa a zrazu sa nečakane znova pozrel, či nepodvádza. Věra držala násadu s vypätím síl a vôle. Azda tých zopár krajcov navyše spôsobilo, že nespadla. Spotila sa, nie od námahy, ale od strachu. Cítila na sebe veliteľov pohľad a vedela, že v tejto chvíli sa rozhoduje o jej živote a Nadinom osude." (s.157).
Postupne ako vychádzajú najavo stále nové a nové fakty, svedectvá a historické skutočnosti, myslím si, že sovietske gulagy a nacistické koncentračné tábory boli na rovnakej úrovni zla, len pod inou diktatúrou. Ak si prečítate príbeh Věry Sosnarovej, určite mi dáte za pravdu.
Věra mala len štrnásť rokov, keď do domu v ktorom bývala, vtrhli sovietski vojaci a odvliekli ju spolu s matkou a mladšou sestrou Naďou na výsluch. Odtiaľ ich premiestnili na bývalý bitúnok, na ktorom zhromažďovali (nielen) všetkých vojnových zločincov. Písal sa rok 1945. Zatiaľ čo väčšina sveta oslavovala koniec 2. svetovej vojny, Věra so sestrou a matkou putovali na Sibír, ktorý sa mal stať na dvadsať rokov ich novým "domovom." Sovietska vláda obvinila Věrinu matku zo zrady. Jej manžel, ktorý slúžil u vojska cára Mikuláša II. počas I. svetovej vojny, ušiel so svojou ženou pred boľševikmi do Československa. Mali spoločnú dcéru Tamaru, ktorú si bývalý vojak vzal po rozvode k sebe. Věra s Naďou sa už narodili a aj vyrastali v Brne. Aj napriek veľkej chudobe si Věra spomína na detstvo ako na šťastné obdobie svojho života.
Teraz je však po vojne a ona spoločne s tisíckami ďalších väzňov sedia v "dobytčáku" a smerujú na jedno z najdrsnejších miest na svete. Cestou ich hromadne znásilňujú strážcovia, ktorí sa na ženách a dievčatách z vlaku pravidelne striedajú. Čím bližšie idú na východ, tým viac pribúda strážcov z radov divokých mongolských kmeňov. Věrina matka umrie v tábore už po niekoľkých mesiacoch. Z tej hrôzy a zúfalstva sa zblázni a pokúsi sa zabiť svoje dve dcéry, aby ich vykúpila. Strážcovia ju nechajú zamrznúť v noci na snehu. Veřa a Naďa sú od tej chvíle odkázané jedna na druhú. Osem rokov spoločne pracujú dvanásť hodín denne v lesných táboroch, kde musia čeliť okrem krutých mrazov, hroznému zaobchádzaniu zo strany bacharov, šialenému hladu aj útokom vlkov a rysov, objavujúcich sa bezprostredne po zotmení. Věra len s vypätím posledných síl prekoná týfus. Ďalších dvanásť rokov obe sestry otročia v ruských baniach, továrňach, na poliach. Napriek všetkému, po tých hrôzach čo prežili, ich držala pri živote viera, že opäť uvidia svoju vlasť. Rozpošlú preto hneď niekoľko listov, v ktorých prosia zástupcov československej vlády o to, aby im pomohli s návratom do Brna. Odmietavé stanovisko im pošle dokonca aj vtedajší prezident Československa A. Novotný, ktorý sestrám doslova odpovedal, že Československo nemá záujem o ich návrat. Napriek tomu sa sestry nevzdávajú. Hlavne Věra. Pritom ruská vrchnosť im prisľúbila, že pokiaľ si vezmú ruské občianstvo, budú dostávať plnú mzdu za vykonanú prácu, pridelia im bývanie a zaplatia im aj riadne kvalifikačné štúdium. Věra a Naďa lákavej ponuke odolajú a po takmer dvadsiatych rokoch strávených v sovietskych lágroch sa môžu konečne vrátiť naspäť do Československa. Ako lacná pracovná sila na jedno z miestnych roľníckych družstiev na južnej Morave. Po návrate do vlasti mala Věra 34 rokov a vážila 37 kíl.
Věra Sosnarová má dnes osemdesiat 85 rokov a žije v skromných podmienkach. Stará sa o ťažko chorého syna, ktorý trpí leukémiou. Druhý syn má tri deti a je našťastie zdraví. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka.
Je neuveriteľné, čo všetko táto nenápadná pani prežila. O svojom svedectve musela pod hrozbou deportácie mlčať až do roku 1974. Napriek tomu o ňom prehovorila až niekoľko rokov po páde železnej opony. Aktuálny rozhovor s Věrou Sosnarovou (z roku 2017) na konci spomienkovej knihy je rovnako pútavý ako samotný jej príbeh. Preto si ho určite nenechajte ujsť.
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov , poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň" (s.289).
Hitler a Stalin boli vo svojej podstate rovnakí šialenci. Zatiaľ čo ten prvý tú svoju schovával pod hnedým plášťom nacizmu, ten druhý si na to vybral červený kabát komunizmu. Keď čítate o živote bežných väzňov, ktorí boli zavretí či už v sovietskom gulagu alebo v nacistickom koncentračnom tábore, je to takmer identické rozprávanie. Hlad, choroby, ťažká, často nezmyselná práca, nádej, smrť. Politika bola až druhoradá. Veď išlo "len" o človeka. Vždy ide "len" o človeka.
štvrtok 13. apríla 2017
RECENZIA: Jay Asher - Mŕtve dievča neklame (Slovart, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Dúfam, že ste pripravení, lebo sa vám práve chystám vyrozprávať príbeh svojho života. Presnejšie, prečo môj život skončil. A ak práve počúvaš tieto kazety, tak si jedným z dôvodov, prečo sa tak stalo.
Čo? Nie!
Nepoviem ti na ktorej kazete sa stávaš aktérom tohoto príbehu, ale neboj sa, ak ti prišla táto milá škatuľka od topánok, tvoje meno sa skôr či neskôr objaví...
To ti sľubujem" (s.12).
KNIHA MESIACA
Justin Foley, Alex Standall, Tiler Down, Jessica Davisová, Courtney Crimsenová, Marcus Colley, Zach, Ryan Shaver, Bryce Walker, Jennifer Kurtzová, Tony, pán Porter, Clay Jensen.
Trinásť ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom prepojení so samovraždou tínedžerky Hannah Bakerovej. Každý z nich mohol istým spôsobom tragédii zabrániť. No nestalo sa.
Sú to dva týždne, čo sa zúfalé dievča rozhodlo takýmto radikálnym spôsobom ukončiť život. Svoje dôvody vysvetľuje na siedmich magnetofónových páskach, ktoré sa postupne dostávajú do rúk trinástim ľuďom. Jedným z nich je Clay Jensen, ktorý mal možno najbližšie z nich k tomu, aby Hannah svoje rozhodnutie na poslednú chvíľu zmenila.
Je to príbeh o tom, ako jeden malý žart a niekoľko drobných dvojzmyselných poznámok dokážu psychicky odrovnať človeka, ktorého kolektív postupne vyčlení zo svojich radov. Hannah Bakerová je obyčajné dievča, ktoré túži po normálnom vzťahu, no namiesto toho bojuje sama so sebou. Stačilo tak málo. Spýtať sa, ako sa má, čo ju trápi, ako sa cíti. Trinásť ľudí chodí teraz so sklonenou hlavou, obhrýzajú si spodnú peru, kopú do obrubníka a spytujú si svedomie. A my zatiaľ odhaľujeme prostredníctvom Claya Jensena skrytý svet Hannah Bakerovej.
Keby som chodil na strednú, asi by ma tragický osud Hannah Bakerovej zasiahol ešte silnejšie. V každom prípade je to výborne podaný príbeh, ktorý zamáva vašimi emóciami. Niečo na spôsob seriálu Dawsonov svet alebo románu Charlieho malé tajomstvá. Aj keď od začiatku viete ako to celé dopadne, v tomto prípade je dôležitá predovšetkým cesta...
Musím poukázať na viacero preklepov v knihe, ktoré rozhodne nie sú najlepšou reklamou pre vydavateľstvo Slovart. Naopak formát knihy a jej obal sú spravené na jednotku.
Pokiaľ chodíte na strednú, hľadáte samého seba, bojujete so svojim vnútrom, ste plní emócií, potom je táto kniha pre vás ako stvorená. No nezabúdajte, že nikdy nie je tak zle aby...
"Dúfam, že ste pripravení, lebo sa vám práve chystám vyrozprávať príbeh svojho života. Presnejšie, prečo môj život skončil. A ak práve počúvaš tieto kazety, tak si jedným z dôvodov, prečo sa tak stalo.
Čo? Nie!
Nepoviem ti na ktorej kazete sa stávaš aktérom tohoto príbehu, ale neboj sa, ak ti prišla táto milá škatuľka od topánok, tvoje meno sa skôr či neskôr objaví...
To ti sľubujem" (s.12).
KNIHA MESIACA
Justin Foley, Alex Standall, Tiler Down, Jessica Davisová, Courtney Crimsenová, Marcus Colley, Zach, Ryan Shaver, Bryce Walker, Jennifer Kurtzová, Tony, pán Porter, Clay Jensen.
Trinásť ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom prepojení so samovraždou tínedžerky Hannah Bakerovej. Každý z nich mohol istým spôsobom tragédii zabrániť. No nestalo sa.
Sú to dva týždne, čo sa zúfalé dievča rozhodlo takýmto radikálnym spôsobom ukončiť život. Svoje dôvody vysvetľuje na siedmich magnetofónových páskach, ktoré sa postupne dostávajú do rúk trinástim ľuďom. Jedným z nich je Clay Jensen, ktorý mal možno najbližšie z nich k tomu, aby Hannah svoje rozhodnutie na poslednú chvíľu zmenila.
Je to príbeh o tom, ako jeden malý žart a niekoľko drobných dvojzmyselných poznámok dokážu psychicky odrovnať človeka, ktorého kolektív postupne vyčlení zo svojich radov. Hannah Bakerová je obyčajné dievča, ktoré túži po normálnom vzťahu, no namiesto toho bojuje sama so sebou. Stačilo tak málo. Spýtať sa, ako sa má, čo ju trápi, ako sa cíti. Trinásť ľudí chodí teraz so sklonenou hlavou, obhrýzajú si spodnú peru, kopú do obrubníka a spytujú si svedomie. A my zatiaľ odhaľujeme prostredníctvom Claya Jensena skrytý svet Hannah Bakerovej.
Keby som chodil na strednú, asi by ma tragický osud Hannah Bakerovej zasiahol ešte silnejšie. V každom prípade je to výborne podaný príbeh, ktorý zamáva vašimi emóciami. Niečo na spôsob seriálu Dawsonov svet alebo románu Charlieho malé tajomstvá. Aj keď od začiatku viete ako to celé dopadne, v tomto prípade je dôležitá predovšetkým cesta...
Musím poukázať na viacero preklepov v knihe, ktoré rozhodne nie sú najlepšou reklamou pre vydavateľstvo Slovart. Naopak formát knihy a jej obal sú spravené na jednotku.
Pokiaľ chodíte na strednú, hľadáte samého seba, bojujete so svojim vnútrom, ste plní emócií, potom je táto kniha pre vás ako stvorená. No nezabúdajte, že nikdy nie je tak zle aby...
streda 12. apríla 2017
RECENZIA: Patrick Ness- Niečo viac (Slovart, 2017)
HODNOTENIE: ****
"Tomasz pozrie na náhrobok. Ak je na tomto príbehu niečo viac, ako som si myslel, možno to platí aj pre tamten. Možno je toho vždy viac." (s.248).
KNIHA MESIACA
Príbeh začína samovraždou. Tínedžer Seth Wearing sa rozhodne dobrovoľne opustiť tento svet a utopí sa v mori. Keď sa preberie, zisťuje, že sa ocitol na mieste, ktoré pozná zo svojho detstva...
Postupne sa dozvedáme o Sethovom živote viac. Sprevádza ho trauma z detstva. Spolu s bratom Owenom čakali pred rokmi na mamu, ktorá šla vybrať peniaze z banky, keď vošiel do ich domu zlodej: -Poviem ti, čo urobím, Seth -ozval sa muž, akoby práve dostal najlepší nápad za posledné roky. -Rozhodnutie nechám na teba. Môžeš si vybrať, ktorý z nás dvoch pôjde so mnou-" (s.244).
Seth nechá s mužom odísť svojho mladšieho brata a zlodej ho pri úteku zabije. Sethovi rodičia sa z nešťastnej udalosti nedokáže spamätať a časť viny prenesú na svojho staršieho syna.
V priebehu dospievania si Seth Wearing uvedomí, že je homosexuál. Zamiluje sa do chlapca s nórskym menom Gudmund a spoločne prežívajú veľmi intenzívny vzťah: "Na útese sa pohybovali aj iní ľudia, ktorí využili pekný deň, ale v tejto chvíli boli chlapci sami. Všetci ostatní boli príliš ďaleko, aby sa s nimi delili o ten istý výhľad.
-Gudmund- znova ho oslovil Seth.
-Neviem, Naozaj neviem, Seth. Ale táto chvíľa je iba naša, čo je viac, ako majú mnohí iní, nie? Budúcnosť nechaj na budúcnosť.-"(s.192).
Všetko končí vo chvíli, keď niekto zverejní ich spoločné intímne zábery, ktoré sa rýchlosťou blesku šíria po celej škole. Rodičia im zakážu stretávať sa a pre Setha stráca život zmysel...
Keď sa Seth prebudí, vybavujú sa mu známe miesta. Domy sú však ošarpané, ulice spustnuté, len občas prebehne po ceste nejaké to zatúlané zviera. Seth sa domnieva, že sa pravdepodobne ocitol uprostred pekla. Odrazu vybehne zo zákruty dodávka, z ktorej vystúpi čierny šofér s obuškom v ruke a so zjavným úmyslom spacifikovať ho. Tvrdo a bez milosti.
Našťastie sa odniekadiaľ vynorí Tomasz, malý poľský chlapec a obézna mladá černoška menom Regine, ktorí odtiahnu Setha do bezpečia. Aspoň na chvíľu.
Temný tínedžerský román štýlom, akým je napísaný, pripomína napínavé akčné počítačové hry. Najmä druhá časť, v ktorej sa Seth ocitne vo väzení, je plná plnokrvných dramatických momentov. Priznajme si, koľkokrát v živote sme si predstavovali, aké by bolo super prebudiť sa uprostred vyľudneného mesta a vychutnať si všetky tie nekonečné možnosti, ktoré sa nám ponúkajú.
Seth už nedokáže rozoznať, ktorý zo svetov je skutočný a ktorý len virtuálnou fikciou. A je to vôbec ešte dôležité? Hoci mnohému nerozumie, jedno vie určte. Túži sa opäť stretnúť s Gudmundom, s rodičmi, so svojimi priateľmi. Lenže šofér dodávky je mu stále v pätách...
Originálny príbeh, mnoho dramatických momentov, veľmi dobrý záver. Trošku mi prekážal stereotypný pohľad autora na východoeurópskeho chlapca Tomasza, ktorý je inak veľmi sympatickou postavou.
Je to jedna z kníh, od ktorej sa nedokážete odtrhnúť, kým ju nedočítate až do konca.
"Tomasz pozrie na náhrobok. Ak je na tomto príbehu niečo viac, ako som si myslel, možno to platí aj pre tamten. Možno je toho vždy viac." (s.248).
KNIHA MESIACA
Príbeh začína samovraždou. Tínedžer Seth Wearing sa rozhodne dobrovoľne opustiť tento svet a utopí sa v mori. Keď sa preberie, zisťuje, že sa ocitol na mieste, ktoré pozná zo svojho detstva...
Postupne sa dozvedáme o Sethovom živote viac. Sprevádza ho trauma z detstva. Spolu s bratom Owenom čakali pred rokmi na mamu, ktorá šla vybrať peniaze z banky, keď vošiel do ich domu zlodej: -Poviem ti, čo urobím, Seth -ozval sa muž, akoby práve dostal najlepší nápad za posledné roky. -Rozhodnutie nechám na teba. Môžeš si vybrať, ktorý z nás dvoch pôjde so mnou-" (s.244).
Seth nechá s mužom odísť svojho mladšieho brata a zlodej ho pri úteku zabije. Sethovi rodičia sa z nešťastnej udalosti nedokáže spamätať a časť viny prenesú na svojho staršieho syna.
V priebehu dospievania si Seth Wearing uvedomí, že je homosexuál. Zamiluje sa do chlapca s nórskym menom Gudmund a spoločne prežívajú veľmi intenzívny vzťah: "Na útese sa pohybovali aj iní ľudia, ktorí využili pekný deň, ale v tejto chvíli boli chlapci sami. Všetci ostatní boli príliš ďaleko, aby sa s nimi delili o ten istý výhľad.
-Gudmund- znova ho oslovil Seth.
-Neviem, Naozaj neviem, Seth. Ale táto chvíľa je iba naša, čo je viac, ako majú mnohí iní, nie? Budúcnosť nechaj na budúcnosť.-"(s.192).
Všetko končí vo chvíli, keď niekto zverejní ich spoločné intímne zábery, ktoré sa rýchlosťou blesku šíria po celej škole. Rodičia im zakážu stretávať sa a pre Setha stráca život zmysel...
Keď sa Seth prebudí, vybavujú sa mu známe miesta. Domy sú však ošarpané, ulice spustnuté, len občas prebehne po ceste nejaké to zatúlané zviera. Seth sa domnieva, že sa pravdepodobne ocitol uprostred pekla. Odrazu vybehne zo zákruty dodávka, z ktorej vystúpi čierny šofér s obuškom v ruke a so zjavným úmyslom spacifikovať ho. Tvrdo a bez milosti.
Našťastie sa odniekadiaľ vynorí Tomasz, malý poľský chlapec a obézna mladá černoška menom Regine, ktorí odtiahnu Setha do bezpečia. Aspoň na chvíľu.
Temný tínedžerský román štýlom, akým je napísaný, pripomína napínavé akčné počítačové hry. Najmä druhá časť, v ktorej sa Seth ocitne vo väzení, je plná plnokrvných dramatických momentov. Priznajme si, koľkokrát v živote sme si predstavovali, aké by bolo super prebudiť sa uprostred vyľudneného mesta a vychutnať si všetky tie nekonečné možnosti, ktoré sa nám ponúkajú.
Seth už nedokáže rozoznať, ktorý zo svetov je skutočný a ktorý len virtuálnou fikciou. A je to vôbec ešte dôležité? Hoci mnohému nerozumie, jedno vie určte. Túži sa opäť stretnúť s Gudmundom, s rodičmi, so svojimi priateľmi. Lenže šofér dodávky je mu stále v pätách...
Originálny príbeh, mnoho dramatických momentov, veľmi dobrý záver. Trošku mi prekážal stereotypný pohľad autora na východoeurópskeho chlapca Tomasza, ktorý je inak veľmi sympatickou postavou.
Je to jedna z kníh, od ktorej sa nedokážete odtrhnúť, kým ju nedočítate až do konca.
utorok 11. apríla 2017
RECENZIA: Phil Knight - Shoe dog (Ikar, 2017)
HODNOTENIE: ***
"Naľavo stál Parthenón. To, ako ho stavajú tímy architektov a robotníkov, kedysi sledoval Platón. Vpravo sa vynímal chrám Atény Niké. Pred dvetisíc päťsto rokmi, aspoň podľa môjho sprievodcu, jeho súčasťou bola aj nádherná fríza bohyne Atény, ktorá vraj prináša niké, teda víťazstvo" (s.45).
KNIHA MESIACA
Shoe dog je príbehom zakladateľa mega úspešnej spoločnosti NIKE Phila Knighta. Prvé strany ma v dobrom slova zmysle čitateľsky unášali. Dvadsaťštyri ročný muž ukončil vysokoškolské štúdium, odkrútil si povinnú vojenskú službu a premýšľal, čo ďalej... Keď si šiel jedného dňa zabehať, mal pocit, akoby ho osvietilo. V ten, pre neho osudový okamih sa rozhodol, že prerazí s vlastnou značkou obuvi. Vzal si všetky úspory, niečo si požičal od otca a vybral sa na cestu okolo sveta. Precestoval časť Európy, Afriku a dôležité obdobie strávil v Ázii. Práve tu nadviazal veľmi dôležité kontakty s japonskou firmou na výrobu obuvi, ktorá začala distribuovať svoju značku na americký trh. Odvtedy Phil Knight tvrdo bojoval, aby premenil svoj sen na skutočnosť. "Rovnako ako všetci moji priatelia, aj ja som túžil po úspechu. Na rozdiel od nich som však nevedel, čo si pod ním mám predstaviť. Peniaze? Možno. Manželku? Deti? Dom? Pravdaže, keby sa na mňa usmialo šťastie, Učili ma, aby som prahol práve po týchto cieľoch, a istá moja časť po nich naozaj inštinktívne bažila. V hĺbke duše som však pátral po čomsi inom, po niečom väčšom. Doliehal na mňa bolestivý pocit, že čas, ktorý tu máme stráviť, je krátky -kratší, ako si uvedomujeme, prchavý ako ranný beh. Chcel som, aby ten môj mal význam. A zmysel. Aby som ho využil tvorivo. A dodal som mu dôležitosť. No predovšetkým... aby bol iný. Túžil som, aby svet na mňa nezabudol" (s.9).
Z Oregonu nepochádzal len Phil Knight, ale aj autor slávnej knihy, ktorá bola neskôr veľmi úspešne sfilmovaná - Ken Kessey. Phil Knight sa s ním poznal osobne a takto si naňho zaspomínal: "Poznal som ho z Oregonskej univerzity. Zápasil a bežal na dráhe, za daždivých dní sme trénovali v tej istej budove. Keď mu vyšiel prvý román, šokovalo ma, akú vysokú kvalitu dosiahol, najmä vzhľadom na to, že hry, ktoré Kesey napísal v škole, boli šuviks. Odrazu sa z neho stal literárny lev, miláčik New Yorku. A predsa som sa v jeho prítomnosti necítil fascinovaný, na rozdiel od Prea som v ňom nevidel celebritu" (s.231).
Ďalšie roky Knightových spomienok sa venujú finančným problémom firmy, súdnym sporom, ktorým musel čeliť, úspechom aj pádom, tvrdou vojnou s konkurentmi - Adidas, Puma, Converse, no nič z toho ho nepoložilo. Podobne ako Zuckerberg, Gates, Jobs a mnohí ďalší, aj Knight šiel viackrát na hranicu etiky a morálky a neraz ju aj prekročil. Aj o tom je žiaľ tvrdý biznis, pokiaľ chcete uspieť. Prelom pre firmu NIKE znamenal vstup na čínsky trh. Keď bolo Knightovi najťažšie, vždy sa mohol spoľahnúť na svoju rodinu a najbližších. Tieto časti spomienkového románu nie sú už tak čitateľsky zaujímavé, autor sa v nich snaží vykresliť sám seba v čo najlepšom svetle, čo sa mu aj príkladne darí. Spomína mená slávnych športovcov, s ktorými je značka NIKE úzko prepojená (A. Agassi, P. Sampras, M. Jordan, T. Woods, C. Bryant...)
Paradoxne pôsobí záver románu, v ktorom Phil Knight často premýšľa nad filmom Kým si po nás príde, v hlavnej úlohe s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom, ktorí hrajú smrteľne chorých mužov, čo si chcú splniť všetky tajné sny a túžby skôr, než naposledy vydýchnu. Phil Knight premýšľa na tým, či si aj on vychutnáva život naplno alebo ho len nezodpovedne premrháva. Hoci je miliardárom, stále sa chce posúvať ďalej a pracovať na nových projektoch.
Shoe dog by mohol byť príbehom o mužovi, ktorý ide za svojim snom a napokon ho aj úspešne naplní. Spočiatku to naozaj vyzerá na krásnu road movie amerického chlapca, ktorý istým spôsobom píše významnú časť moderných dejín. Niečo na spôsob Forresta Gumpa (mimochodom všimli ste si, že aj Forrest mal na nohách obuté biele tenisky s červenou svištiacou fajkou? Asi náhoda...)
Neskôr sa žiaľ Knightova kniha mení na propagačný katalóg svetoznámej značky. Škoda. Aj keď sa musím priznať, že na svištiace logo, pripomínajúce správne vypočítaný matematický príklad, mám veľkú slabosť.
"Vraj sa uprostred noci vzpriamene posadil na posteli a pred očami zbadal názov, vysvetlil Woodell.
-Ako znie? -spýtal som sa...
-Nike.-
-Hláskuj to.-
-NIKE- vyhovel mi Woodell.
Slovo som si zapísal do žltého linajkového bloku.
Grécka bohyňa víťazstva. Akropola. Parthenón. Chrám. Spomenul som si. Krátko. Letmo" (s.194).
"Naľavo stál Parthenón. To, ako ho stavajú tímy architektov a robotníkov, kedysi sledoval Platón. Vpravo sa vynímal chrám Atény Niké. Pred dvetisíc päťsto rokmi, aspoň podľa môjho sprievodcu, jeho súčasťou bola aj nádherná fríza bohyne Atény, ktorá vraj prináša niké, teda víťazstvo" (s.45).
KNIHA MESIACA
Shoe dog je príbehom zakladateľa mega úspešnej spoločnosti NIKE Phila Knighta. Prvé strany ma v dobrom slova zmysle čitateľsky unášali. Dvadsaťštyri ročný muž ukončil vysokoškolské štúdium, odkrútil si povinnú vojenskú službu a premýšľal, čo ďalej... Keď si šiel jedného dňa zabehať, mal pocit, akoby ho osvietilo. V ten, pre neho osudový okamih sa rozhodol, že prerazí s vlastnou značkou obuvi. Vzal si všetky úspory, niečo si požičal od otca a vybral sa na cestu okolo sveta. Precestoval časť Európy, Afriku a dôležité obdobie strávil v Ázii. Práve tu nadviazal veľmi dôležité kontakty s japonskou firmou na výrobu obuvi, ktorá začala distribuovať svoju značku na americký trh. Odvtedy Phil Knight tvrdo bojoval, aby premenil svoj sen na skutočnosť. "Rovnako ako všetci moji priatelia, aj ja som túžil po úspechu. Na rozdiel od nich som však nevedel, čo si pod ním mám predstaviť. Peniaze? Možno. Manželku? Deti? Dom? Pravdaže, keby sa na mňa usmialo šťastie, Učili ma, aby som prahol práve po týchto cieľoch, a istá moja časť po nich naozaj inštinktívne bažila. V hĺbke duše som však pátral po čomsi inom, po niečom väčšom. Doliehal na mňa bolestivý pocit, že čas, ktorý tu máme stráviť, je krátky -kratší, ako si uvedomujeme, prchavý ako ranný beh. Chcel som, aby ten môj mal význam. A zmysel. Aby som ho využil tvorivo. A dodal som mu dôležitosť. No predovšetkým... aby bol iný. Túžil som, aby svet na mňa nezabudol" (s.9).
Z Oregonu nepochádzal len Phil Knight, ale aj autor slávnej knihy, ktorá bola neskôr veľmi úspešne sfilmovaná - Ken Kessey. Phil Knight sa s ním poznal osobne a takto si naňho zaspomínal: "Poznal som ho z Oregonskej univerzity. Zápasil a bežal na dráhe, za daždivých dní sme trénovali v tej istej budove. Keď mu vyšiel prvý román, šokovalo ma, akú vysokú kvalitu dosiahol, najmä vzhľadom na to, že hry, ktoré Kesey napísal v škole, boli šuviks. Odrazu sa z neho stal literárny lev, miláčik New Yorku. A predsa som sa v jeho prítomnosti necítil fascinovaný, na rozdiel od Prea som v ňom nevidel celebritu" (s.231).
Ďalšie roky Knightových spomienok sa venujú finančným problémom firmy, súdnym sporom, ktorým musel čeliť, úspechom aj pádom, tvrdou vojnou s konkurentmi - Adidas, Puma, Converse, no nič z toho ho nepoložilo. Podobne ako Zuckerberg, Gates, Jobs a mnohí ďalší, aj Knight šiel viackrát na hranicu etiky a morálky a neraz ju aj prekročil. Aj o tom je žiaľ tvrdý biznis, pokiaľ chcete uspieť. Prelom pre firmu NIKE znamenal vstup na čínsky trh. Keď bolo Knightovi najťažšie, vždy sa mohol spoľahnúť na svoju rodinu a najbližších. Tieto časti spomienkového románu nie sú už tak čitateľsky zaujímavé, autor sa v nich snaží vykresliť sám seba v čo najlepšom svetle, čo sa mu aj príkladne darí. Spomína mená slávnych športovcov, s ktorými je značka NIKE úzko prepojená (A. Agassi, P. Sampras, M. Jordan, T. Woods, C. Bryant...)
Paradoxne pôsobí záver románu, v ktorom Phil Knight často premýšľa nad filmom Kým si po nás príde, v hlavnej úlohe s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom, ktorí hrajú smrteľne chorých mužov, čo si chcú splniť všetky tajné sny a túžby skôr, než naposledy vydýchnu. Phil Knight premýšľa na tým, či si aj on vychutnáva život naplno alebo ho len nezodpovedne premrháva. Hoci je miliardárom, stále sa chce posúvať ďalej a pracovať na nových projektoch.
Shoe dog by mohol byť príbehom o mužovi, ktorý ide za svojim snom a napokon ho aj úspešne naplní. Spočiatku to naozaj vyzerá na krásnu road movie amerického chlapca, ktorý istým spôsobom píše významnú časť moderných dejín. Niečo na spôsob Forresta Gumpa (mimochodom všimli ste si, že aj Forrest mal na nohách obuté biele tenisky s červenou svištiacou fajkou? Asi náhoda...)
Neskôr sa žiaľ Knightova kniha mení na propagačný katalóg svetoznámej značky. Škoda. Aj keď sa musím priznať, že na svištiace logo, pripomínajúce správne vypočítaný matematický príklad, mám veľkú slabosť.
"Vraj sa uprostred noci vzpriamene posadil na posteli a pred očami zbadal názov, vysvetlil Woodell.
-Ako znie? -spýtal som sa...
-Nike.-
-Hláskuj to.-
-NIKE- vyhovel mi Woodell.
Slovo som si zapísal do žltého linajkového bloku.
Grécka bohyňa víťazstva. Akropola. Parthenón. Chrám. Spomenul som si. Krátko. Letmo" (s.194).
utorok 4. apríla 2017
Dennik tajneho spolku (student)
Vsade same pavuciny, kopec prachu a vylozene stolicky. Sadne si za barovy pult a z kozenej tasky vyberie akusi knihu. Obcas zdvihne zrak a pozrie sa smerom k vchodovym dveram. Stoji opat na zaciatku. Uz aspon po tisici raz. Ktosi zaklope. S nadejou sa zdvihne a bezi otvorit. Srdce mu busi o nieco rychlejsie nez zvycajne. Zhlboka sa nadychne a potiahne klucku smerom nadol. Usmeje sa a privrie oci. "Podte dalej" zasepka. "Uz na vas cakam."
Poodstupi od dveri a ukaze prstom priamo na teba...
Poodstupi od dveri a ukaze prstom priamo na teba...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)