"V tej chvíli sa nadvihne Irena a zachrčí. Leží na dne tretej loďky, s hlavou opretou o lavičku a jednou rukou prevesenou cez okraj. Šľachy na krku sa jej napnú ako laná. Jarka, vyšúchaj mi chrbát dosucha, povie klokotavo a hlava jej odkväcne na tvrdú lavicu.
Zo štvrtej loďky sa v tej chvíli ozve plač troch detí. Dve bábätká bezuzdne revú a Kristián sa snaží zadržiavať vzlyky. Ležia na dne, schované pod lavicami." (s.125).
Kniha získala v roku 2010 najprestížnejšiu literárnu cenu na Slovensku Anasoft litera a na jej motívy bol nedávno nakrútený film, ktorý sa v roku 2017 predstavil aj berlínskom filmovom festivale.
Takže teraz stručne k príbehu. Máme tu hlavnú hrdinku Jarku, ktorá je zároveň aj rozprávačkou príbehu. Vychováva ju matka Lucia, ktorá ju porodila ako šestnásťročná, aj preto jej s výchovou výrazne pomáhala babka Irena. Potom sa tu premelie niekoľko nie príliš zaujímavých postáv, až napokon samotná hrdina začne vychovávať dve deti, ktoré nájde náhodne pohodené v záhradnej chatke. Jakuba a Adelu. Aby toho nebolo málo, život jej do cesty nečakane prihrá aj chlapca Kristiána, ktorý je autista a žije vo vlastnom svete. Kým sa v príbehu neobjaví tento chlapec, vlastne sa nič také zaujímavé nedeje a pre mňa osobne to bola jediná, aspoň trošku príťažlivá pasáž. Najmä v závere, keď sa výchova chlapca našej hrdinke evidentne vymykala z rúk.
Piata loď je kniha, ktorá má predpoklady byť oceňovaná kritikou, no ja ako čitateľ som sa popravde pri nej nudil. Nevyvolala vo mne nijaké väčšie emócie, nedokázal som si nájsť vzťah k žiadnej z postáv, ich osud mi bol v podstate ľahostajný. Tempo je pomalé, občas je tam cítiť mierne stupňovanie deja, ale celkovo mi tento román absolútne nesadol. Nechcem vás odrádzať od toho, aby ste si knihu prečítali, ale ja osobne mám rád úplne iný typ príbehov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára