HODNOTENIE: *** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
..."rež a rúbaj do krve, nebude to po prvé...áno, už vtedy sa to akosi podivne začalo, do ulíc vyšli černokňažníci, židia sa museli stiahnuť do dvorov, prišli príkazy, nariadenia, zákazy, kódex, označenia, tresty, súpisy... ale tak sa to predsa nezačalo, veď žil aj predtým, áno, to bolo krásne ráno, išiel s knihami, staré učebnice si vzorne zabalil do nového modrého papiera, celou cestou hlboko vdychoval, napínal hruď, vypínal sa, chcel byť o hlavu vyšší..." (s.18).
Čo Dante nevidel je typickým príkladom toho, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť totožný. Alfréd Wetzler (pôvodným menom Rudolf Vrba napísal fascinujúci román Utiekol som z Osvienčimu, pri čítaní ktorého som ani nedýchal. Určite väčšina z vás pozná príbeh o dvoch Slovákoch, ktorí utiekli z najznámejšieho koncentračného tábora a priniesli svetu správu o zverstvách, ktoré v ňom boli páchané. Zatiaľ čo Vrbov román má okrem historickej hodnoty aj hodnotu umeleckú, v prípade Wetzlera je to trošku iné. V jeho prípade ide skôr o faktografickú knihu, ktorá je plná zaujímavých informácii, no je vecnejšia a aj skromnejšia na vyjadrenie emócii. Je na škodu, že dej je vyrozprávaný v tretej osobe (na rozdiel od Vrbovho Utiekol som z Osvienčimu, v ktorom autor využíva ich formu). Román sa venuje hlavne životu v koncentračnom tábore, jednotlivým väzňom a dozorcom, odbojovej činnosti, prípravám na útek a aj samotnému úteku.
Prínos knihy spočíva predovšetkým v dôkladnom opise života v Osvienčime a celkovému opisu prostredia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára