streda 31. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)


DEŇ TRIDSIATY (STREDA)




Brežná na dnes ráno zvolala pracovnú poradu, ktorú inak mávame vždy na začiatku nového mesiaca, no budúci pondelok musela cestovať na dvojdňovú pracovnú konferenciu do Bratislavy, tak to presunula. Asi si dokážete predstaviť naše nadšenie. Tesne po deviatej ráno sme sa naskladali do malej zasadačky a vytiahli si z tašiek perá a zošity. 
"To si sa tak nahodila na rande?" zašepkal som Laure do ucha, keď prechádzala popri mne. Fakt jej to veľmi pristalo. Červené šaty jej končili vysoko nad kolenami, pod nimi mala telové podväzky a na nohách vysoké červené lodičky na platforme, s ozdobnou mašličkou na špičke. Pery mala zvýraznené jemným červeným rúžom a vlasy čerstvo umyté a zopnuté do chvosta. Čakal som nejakú štipľavú poznámku z jej strany, ale namiesto toho ma obdarovala ľahkým flirtom, pri ktorom si vlasy založila za uši.  
"Musím uznať, že aj vám to pristane, pán Rozbor" žmurkla na mňa, keď si prezrela môj tmavomodrý oblek a bielu košeľu a provokačne si vopchala do úst koniec guľôčkového pera. Sadli sme si presne oproti sebe. 
Ubehli asi dve minúty, keď sa naša šéfka postavila a spustila svoj dlhočizný monológ. Bolo to niečo v tom zmysle, že "vážené kolegyne, vážení kolegovia, bla, bla, bla bla a bla bla bla bla...." Po celý čas, čo rozprávala, som sledoval Rajskú. Bola nádherná. Občas sa na mňa usmiala, občas hanblivo sklonila hlavu k zemi, občas si zasunula koniec pera do úst a prechádzala po ňom jazykom. Občas si odhrnula neposlušnú ofinu z čela. Ukazovákom mi naznačila, aby som sa nenápadne pozrel pod stôl. Jemne som sa poodtiahol, trošku som sa na stoličke spustil nižšie, čím sa mi naskytol skvelý výhľad na Laurine pevné vyšportované stehná, lýtka a členky. A práve na členkoch mala stiahnuté svoje priesvitné červené čipkované tangá. Vzrušene som preglgol a cítil som, ako sa mi vydul rázporok na nohaviciach. Moja príťažlivá mladá kolegyňa si vopchala do úst prostredník a so vzrušeným pohľadom v očiach po ňom prechádzala jazykom. Druhú ruku nenápadne spustila pod stôl a zamierila ňou pod šaty, pod ktorými bola teraz už naostro. Privrela oči a z jej výrazu bolo jasné, že si vychutnáva pravidelné krúživé pohyby. Modlil som sa, aby ma Brežná nevyvolala, lebo tú hrču, čo sa mi medzičasom vytvorila v nohaviciach, by som asi nedokázal vysvetliť. Laura šla ešte ďalej. Pravú ruku s guľôčkovým perom spustila pod stôl, dala si nohy od seba a nadrzovku si vyhrnula šaty vysoko nad kolená. Bolo jej vidieť veľmi ďaleko... Prešla po guľôčkovom pere špičkou jazyka a so vzrušeným výrazom si ho zasunula tam, kde by som v tej chvíli najradšej zasunul aj ja. Prisunula si stoličku o kúsok bližšie, vyzula si jednu topánku a bosou nohou mi krúžila po rozkroku. Pozerala na mňa nenásytným pohľadom a rýchlym pohybom spojeného ukazováka a palca mi naznačila, aby som si rozopol zips na nohaviciach. Pohľadom som sa jej spýtal, či to myslí vážne, no jej očný kontakt hovoril jednoznačne. A tak som ju poslúchol. Žmurkla na mňa a schválne zhodila pero zo stola. Zohla sa a nenápadne sa priblížila k mojim nohám. Vytiahla mi ho z nohavíc, prešla po ňom jazykom a zasunula si ho do úst. Najskôr len špičku, no o chvíľu sa schoval v jej šikovnom hrdle úplne celý. 
"Laura, môžete mi láskavo vysvetliť, čo to tam dole stvárate?" začuli sme direktívny hlas našej šéfky.
"Tomáš, okamžite sa postavte!" vyzvala Brežná tentoraz pre zmenu zase mňa. Čím rýchlejšie som sa snažil nahmatať zips na nohaviciach, tým to bolo horšie. A keď sa mi to napokon aj podarilo, vztýčený penis oklamať jednoducho nešlo. S hanbou som sa postavil a hľadel som do zeme. Záhradná sa medzičasom zdvihla a tvárila sa, že s celou situáciou nemá nič spoločné. Cítil som na sebe posmešné úškľabky, ktoré sa usádzali na perách mojich kolegýň a kolegov. "Končím dnešnú poradu. Môžete sa vrátiť späť na vaše pracovné miesta. Zostanú tu len Rajská a Rozbor" povedala Brežná zvýšeným hlasom. Počkali sme, kým miestnosť nevyprázdni aj posledný odchádzajúci. 
"Sadni si na stôl" direktívne prikázala nabrúsená šéfka Laure. Tá si ju nechápavo premerala. "Nepočula si? Sadni si na stôl a vyhrň si šaty" povedala ešte ostrejším tónom v hlase. 
Laura sa napokon podvolila. Brežná si sadla na mňa, stiahla mi nohavice, prešla si rukou po svojej tajnej komnate, či je už pripravená, a potom sa na mňa nastokla a začala vzrušene na ňom jazdiť. "Načo máš tie prsty?" zaútočila  opäť na Rajskú. "Nasliň si ich a užívaj si skvelý výhľad."
Laura chvíľu váhala, no potom sa poslušne podvolila. Postupne pridala k prostredníku aj ukazovák a prstenník, na ktorom mala jemný strieborný prsteň a s hlasným vzdychaním si užívala pohľad na šéfku a na mňa. Postupne sa zbavila nielen šiat, ale aj podväzkov a teraz ležala na stole len vo vysokých lodičkách. To Brežnú rozpálilo ešte viac a skákala na mne ako divoký mustang. 




Tentoraz, keď bolo po všetkom, servítkou si utrela svoje silikónové štvorky. "Môžete ísť Laura, prepustila asi po treťom orgazme moju príťažlivú kolegyňu šéfka a narýchlo nahádzala na seba porozhadzované veci. Laura sa obliekla a bez slova odišla do svojej kancelárie.

Konečne som sa dočkal. Bolo niečo pred treťou a každú chvíľu mala doraziť Laura. Kaviareň bola plná asi do polovice. Sadol som si k zadnému stolu a prezeral som si jedálny lístok. Aj tak som vedel, že si objednám kapučíno, no chcel som nejako zabiť čas, kým príde Rajská. Dorazila asi po dvoch minútach. Privítali sme sa formálnym bozkom na obe líca. Prepáč, bola som si ešte kúpiť niečo v drogérke a bolo tam asi milión ľudí" ospravedlňovala sa mi za chvíľkové meškanie.
"To je v pohode" hodil som rukou, "som tu len chvíľu" uistil som ju. Pomohol som jej s dlhým červeným kabátom a podal som jej nápojový lístok.
"Ty už máš vybraté?" spýtala sa, pričom zrak neodtrhla od ponuky. 
"To, čo vždy" usmial som sa. Čo si dáš ty? pozrel som sa nenápadne na jej skvelé nohy.
"Asi nejaký čaj. Ovocný" konečne sa mi pozrela do očí a na kútikoch úst sa jej usadil náznak úsmevu.
"Si v pohode?" premeral som si ju.
Skôr ako stihla odpovedať, pristavila sa pri našom stole pekná čašníčka s dlhými blond vlasmi.
"Vybrali ste si?" nahodila vopred nacvičený úsmev a striedavo na nás hľadela.
"Poprosíme vás nejaký ovocný čaj a klasické kapučíno" objednal som za seba aj za Lauru..
" Všetko to bude?" dopriala nám čašníčka ešte krátku chvíľu na rozmyslenie. 
"Všetko, ďakujeme" uistil som ju a pár sekúnd som si prehadzoval medzi prstami nápojový lístok. 
Moja kolegyňa zamyslene hľadela pred seba a v rukách žmolila roh bieleho vyšívaného obrusu. Konečne prišli objednané nápoje. Cinkanie lyžičiek prebilo to neznesiteľné ticho, ktoré sa usádzalo pri našom stole. "Tak hovor" vyzval som Lauru, lebo už sa to nedalo dlhšie vydržať.
"Odchádzam" zašepkala a ponorila si ho horúcej vody vrecúško s čajom.
"Počkaj. Akože odchádzaš? Kam odchádzaš" zmätene som gestikuloval rukami.
"Odchádzam z úradu" dodala Laura. Dnes som tam bola posledný deň. Dala som výpoveď."
Nahlas som si povzdychol, aby som túto informáciu v hlave spracoval.
"Čo budeš robiť?" vyžmýkal som zo seba otázku.
"Ešte neviem" úprimne pokrčila ramenami Rajská a chytila do prstov vrecúško čaju. Párkrát potiahla za šnúrku a potom ho znovu nechala klesnúť na dno.
Mal som čo robiť, aby som zakryl slzy. No doriti. "Prečo vlastne? Je to kvôli mne?" pozrel som jej do očí.
"Nefandi si Rozbor, zase až taký úžasný nie si" snažila sa nahodiť svoj typický úsmev, ale veľmi jej to nešlo. "Chcem sa posunúť v kariére ďalej a cítila som, že na úrade začínam stagnovať" vysvetlila mi.
Chcel som jej povedať, že mi bude hrozne chýbať, že nech nejde, že mi bude za ňou smutno, že, že, že..., ale mlčal som. Bolo na nej vidieť, že čaká, že urobím nejaké gesto, ale ja som v tej chvíli len ďalej popíjal kapučíno a hľadel na svet cez ucho hnedej šálky. 
"Doriti, Rozbor, ty si taký zadubený debil. To mi k tomu fakt nemáš čo povedať? Jasné, že je to kvôli tebe. Spočiatku som naivne verila, že sa s Klárou rozídeš, že ty a ja...lenže potom som si uvedomila, že by to aj tak nikam neviedlo. Si nevyzreté egoistické decko, ktorému by mali dať zákaz rozmnožovať sa. Ja potrebujem po svojom boku chlapa, ktorý dokáže podržať nielen mňa, ale aj moju, teda našu rodinu. Pozri sa na seba. Tiahne ti na štyridsať a správať sa ako dvadsaťročný chalan, ktorý ho pri prvej príležitosti s úsmevom zasunie do vagíny. Najlepšie každý deň do inej. A vieš čo je najhoršie?" oči mala zaliate slzami. Mlčal som. "Že napriek všetkému ťa mám rada. Áno, mám ťa rada, Rozbor. Ale nedokážem s tebou existovať" utrela si slzy do servítky, obliekla si kabát a vzala do rúk kabelku. Už mi nevolaj, ani mi nepíš. Maj sa pekne" dodala na záver a odišla. Kým som za ňou vybehol na ulicu, bola preč. Pravdepodobne navždy. Zaplatil som účet a vypadol som preč. 

Pred bytom ma čakali pobalené tašky so všetkými mojimi vecami a na nich ležal nejaký odkaz v bielej obálke. Vybral som z nej list a čítal som nahlas:
"Ahoj Tomáš. Uvedomila som si, že už nedokážem s tebou dlhšie existovať. V taškách máš zbalené všetky svoje veci, prosím ťa odnes si ich. Keďže byt som zdedila po starých rodičoch a nie sme zobratí, vieš čo to znamená. Inak budúci týždeň sa sťahujem k Jean Pierrovi. A keď sme už pri ňom, v obálke nájdeš priložený USB kľúč, na ktorom je natočené amatérske video v hlavných úlohe s ním, jeho bratom a so mnou. Taký malý darček na rozlúčku. Napriek môjmu varovaniu si neprestal stvárať somariny, tak som si dopriala príjemnú pomstu. Ospravedlňujem sa a zároveň ti prajem príjemný zážitok počas sledovania. Určite si užiješ :) Mimochodom, vieš o tom, že Jean Pierre istý čas zaúčal tvoju kolegyňu Lauru? Milé, nie? 
Chcela som byť v tvojom živote hlavnou postavou, no doprial si mi len epizódnu úlohu. Mrzí ma, že nám to nevyšlo, lebo napriek všetkému ťa mám rada. Ale nedokážem s tebou za týchto podmienok existovať v jednej domácnosti. Drž sa a prajem ti v živote všetko len to najlepšie. Nech nájdeš u inej to, čo si nedokázal nájsť u mňa.                 

s pozdravom Klára"


Občas, keď sa vám život otočí chrbtom, nemáte inú možnosť ako si kúpiť fľašu lacného vína, sadnúť si do parku na lavičku a vypiť to víno na ex. A presne to teraz robím. V hlave mi znie hit zo začiatku deväťdesiatych rokov od skupiny Tři sestry - Život je takovej a ja prehĺtam ten hnusný dunihlav a nemám ani tušenie, kam sa teraz podejem...
              
         
            

RECENZIA: Filip Vávra - Ťežký boty to vyřešej hned! (FIVA, 2017)

HODNOTENIE:  ****                           NAŠA OSMIČKOVÁ


"Ač byla polistopadová doba revoluční sebevíc, a problémy na ulici alarmující, pražští skinheads byli pořád jenom mladí kluci, co si chtěli užívat získanou slobodu. Ten pocit, kdy vás policie neotravuje, za to, co máte na sobě, a kdy si mužete říkat nebo třeba klidně řvát, co chcete byl opojný. Každou chvíli byla někde nějaká muzika a hospody měly rekordní výtoče piva. Lidi se po 40 letech chtěli bavit." (s.63).



História hnutia skinheads na českej scéne sa datuje zhruba od roku 1987, minulý rok tomu bolo tridsať rokov. Pri tejto príležitosti napísal jeden z jeho vtedajších popredných predstaviteľov Filip Vávra knihu, ktorá nesie názov jedného z hitov najpopulárnejšej českej hudobnej skupiny Orlík. Za vznik hnutia je zodpovedný do veľkej miery komunizmus, ktorý potláčal základné ľudské práva a slobody bežných občanov v krajine a tí si potom vytvárali rôzne zoskupenia a frakcie, prostredníctvom ktorým vyjadrovali svoj odpor k režimu. Navyše mladí ľudia majú v sebe prirodzenú potrebu búriť sa a riešiť situáciu radikálnejším spôsobom. Za rozmach skindeads v bývalom Československu nesie zodpovednosť aj vznikajúca demokracia. Po páde režimu sa vytvorilo  akési vzduchoprázdno, kedy nikto nevedel, čo sa má povoliť a čo je už za hranicou. Jeden z popredných skinheadov priznal, že keby šiel sedieť len za päť percent toho, čo v tom období spáchal, určite by to bolo nadlho. Skinheadi sa neobjavili len tak zo dňa na deň. Väčšina z nich boli bývalí punkeri, ktorí sa koncom  osemdesiatych rokov postupne pretransformovali na holé hlavy. Dokonca spočiatku vychádzali pankáči so skínmi bezproblémovo, chodili spolu na pivo a na spoločné koncerty. Spájala ich nenávisť k režimu a spoločná hudba. Treba tiež pripomenúť, že skinheads zo začiatku deväťdesiatych rokov nemali s nacizmom nič spoločné. Bola tu nenávisť voči cigánom (tú však zdieľala väčšina vtedajšieho obyvateľstva) a občas sa vyskytli nejaké konflikty, keď sa niekto pripil. Autor knihy vstúpil na scénu ešte ako žiak základnej školy. Bol teda pri úplných začiatkoch hnutia. Vtedy nebol žiadny problém stať sa členom. Skinheadi v tej dobe ešte neboli organizovaní. Stačilo si vyholiť hlavu, obuť vysoké topánky, kto na to mal, tak aj bomber (kultovú skinheadskú bundu do pol pása), osloviť nejakých típkov podobného výzoru a už sa išlo. 
Obrovskú popularitu priniesol hnutiu najmä Daniel Landa so skupinou Orlík. V tom čase bol  aj Landa ešte len obyčajný chalan z ulice. Takto si na neho spomína v roku 1987 Filip Vávra: "Dan Landa byl tehdy mladej kluk, co neměl pořádne peníze na pivo. Nosil krátký vlasy a hnědou koženou bundu, na který měl namalovanej hákovej kříž. Ale to byla z jeho strany spíše provokace." (s.20).
Landa spoločne s Davidom Matáskom (vtedajšou hereckou hviezdou z filmu o Básnikoch, v ktorom hral hlavnú úlohu po boku Pavla Kříža) začali hrávať po kluboch so skupinou Orlík (názov skupiny je odvodený od kultovej skinheadskej vinárne, ktorá bola ako jeden z mála vtedajších pražských podnikov otvorená do neskorých nočných hodín). A ako došlo k stretnutiu Landu s Matáskom? Autor si na to spomína takto: "Daniel Landa se s Davidem Matáskem znali z divadla. Zatímco Dan už si holil hlavu v roce 1987 a řádil po Praze, o pät let starší David v tom samém roce dokončil třetí pokračování  Básníku a sekal latinu. Kdo ale zná Dana, ví, jak dokáže lidi zblbnout a nadchnout pro věc. Netrvalo dlouho a s holou hlavou přišel i David." (s.27).

Jeden zo zážitkov z vedajšej doby:

"Jednou Pavel H. došel na Blondýnu a viděl tam sedět Fanánka s nějakou tmavou holkou. Divil se, co tam dělá Cikánka., ale neřešil to. Když šli o tři dny později na Barču na Arakain, viděl ji zpívat na podiu. Byla to Lucka Bílá." (s.125). 

Všetko sa to naplno rozbehlo po páde režimu. Na hudobnú scénu prišli ďalšie skinheadské kapely, ktoré získavali nových členov: Tři sestry, radikálny Braník, Hubert Macháně, Plexis...
Hnutie sa začínalo viacej radikalizovať a organizovať. Prišli prvé väčšie potýčky s punkermi a ostatnými ľavičiarmi, začal sa lov na Vietnamcov, ktorých v Prahe ostalo po páde režimu niekoľko tisíc ( po zatvorení fabrík začali predávať na trhu lacné produkty ako digitálky a pod.), bitky s Arabmi, cigánmi, vekslákmi, pasákmi a odnieslo si to aj zopár černochov. Viacero vtedajších skínov sa začalo obracať k nacizmu, s čím sa však nedokázalo stotožniť umiernenejšie krídlo, ktoré nazývali vtedajší novinári kališníci (historický názov siaha do čias Jána Husa) a jeden z jeho najpopulárnejších predstaviteľov Daniel Landa počas koncertu, na ktorom sa začalo hromadne hajlovať, definitívne oznámil koniec Orlíku. 
Medzi vtedajšími skinheadmi bol najpopulárnejším politikom predstaviteľ Republikánskej strany Československa - Miroslav Sládek, pre ktorého viacerí z nich aj pracovali.
Treba povedať, že spočiatku sa skinheadi tešili veľkej popularite širokej verejnosti aj polície. Občania volali skínov do svojich obcí a menších miest, aby spravili poriadky s problémovými cigánmi. Tak sa jednoducho zišlo nejakých dvadsať - tridsať holých hláv, vošli do osady alebo do obce a jednoducho povedané to tam vyčistili. Na hlavnej stanici alebo v centre Prahy polícia dopriala skinheadom menšie potýčky s cigánmi, vekslákmi alebo pasákmi. Ako spomína Filip Vávra, dokonca existovala akási tichá dohoda medzi nimi a políciou, že to tam chalani trochu vyčistia, oni sa nebudú akože pozerať a potom sa vytratia do noci. Viacerí skinheadi sa postupne presunuli z podnikov a ulíc na futbalové štadióny, kde to bol na začiatku deväťdesiatych rokov, keď ešte bezpečnosť na štadiónoch bola takmer nulová, hotový Balkán. Autor spomína, že neraz tam išlo doslova o život, keďže fanúšikovia bežne nosili pri sebe nielen nože, ale dokonca aj strelné zbrane. 
V roku 1991 bol dobodaný šestnásť ročný skinhead Aleš Martinu, ktorý sa stal pre ostatných skínov priam kultovou postavou a na jeho pohreb prišlo tisíce holých hláv. Orlík mu venoval na svojom albume Demise! Minútu ticha. Postupne, ako sa skinheadi čoraz viacej radikalizovali a organizovali a názorovo sa prikláňali k nacizmu, ich popularita začala klesať. Nielen u širšej verejnosti, ale aj v samotnom hnutí. Najstarší členovia, ktorí stáli pri založení hnutia skinheads, mali s nacizmom problém, prekážalo im, že čoraz mladší členovia, tzv. bejbyskinheads bezdôvodne napádali bežných ľudí a svojim správaním popierali základné myšlienky hnutia. Pôvodné rasistické pouličné bitky začínali páchnuť politickou ideológiou, bolo to už  viac - menej o náckoch a anarchistoch. Hromadné bitky radikálnej ľavice a pravice. Na skinheadsých koncertoch sa čoraz viacej hajlovalo (z tohto dôvodu ukončil koncertovanie aj radikálny Braník, pre ktorého to už bolo tiež prisilné kafé). 

Zlaté časy československých, resp. pražských skinheads trvali iba dva roky, no s odstupom času viacerí vtedajší predstavitelia hnutia priznávajú, že to bolo také hektické obdobie, že na jeho konci mali pocit, že ubehlo najmenej dvadsať rokov: 
"Nerudovou ulicí jsme se vyšplhali na Hrad. Došlo mi, že teprve před osmi měsíci jsem tu byl se skautem na tradičným závodě v běhu do malostranských schodu, jako ještě kluk s patkou, a bavil se tu s nějakým starším skinheadem, který se s někým z našeho oddílu znal. Doba skautské nevinnosti a foglarovek  versuz doba vysokých bot a obušku. Vše se tehdy dělo hrozně rychle." (s.205). 

Vynikajúca dokumentárna spomienková kniha, ktorú mohol napísať len človek, ktorý to všetko zažil na vlastnej koži. Sám seba nijakým spôsobom neheroizuje, všetko opisuje tak, ako to v tom čase bolo. Tvrdé, drsné, surové, ale istým spôsobom pre mladého chalana veľmi lákavé a dobrodružné. Praha bola po páde režimu ako divoký západ a chvíľu jej trvalo, kým našla svoju tvár. Toto krátke obdobie hľadania využilo niekoľko nespokojných, nasratých, slobodou nenasýtených mladých chalanov, ktorí prežili jedno veľké dobrodružstvo, ktoré sa natiahlo na dva roky. Porovnávať vtedajších skinheadov s terajšími vymletými náckami je totálne nezmyselné. V tom čase to bolo o niečom úplne inom. A viniť Landu za to, že je zodpovedný za terajších neonacistov je rovnako scestné, ako viniť Marxa za Stalinove gulagy.  Inak, keď sme už pri Danielovi Landovi, ak sa vám dostane táto kniha do rúk, určite si prečítajte stranu 95, kde sú zhrnuté viaceré historky týkajúceho sa tohto populárneho českého hudobníka a herca. Kniha je obohatená o mnohé vzácne, doteraz nezverejnené dobové fotografie a mapuje nielen situáciu samotného hnutia, ale aj spoločenskú a politickú situáciu koncom osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov vo vtedajšom Československu. Ťežký boty mi po obsahovej stránke v niečom pripomínajú Baričákovu spomienkovú knihu Vždy pripravený! a po formálnej zase spomienkové knihy Juraja Šeba na jeho rodnú Bratislavu.  
Drsné čítanie, od ktorého sa len tak neodtrhnete                     

utorok 30. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)


DEŇ DVADSIATY DEVIATY (UTOROK)




Laura bola už druhý deň voči mne totálne odmeraná. Ako vždy mala svoje chvíľky, ale toto bolo už aj na ňu dosť zvláštne. Dokonca ma ušetrila aj svojich uštipačných poznámok. Niečo sa s ňou dialo a ja som musel odhaliť príčinu.
Zaklopal som na sto dvojku. Otvorila mi moja nová kolegyňa. Mala na sebe obtiahnuté bledomodré džínsy a tenký biely sveter. Na nohách mala obuté ružové balerínky, ktoré sa pravdepodobne rozhodla používať ako prezuvky do práce.
"Dobré ráno. Ak nemáš nič proti, chcel som ti navrhnúť, aby sme si potykali. Takže ja som Tomáš a vítam ťa v našom tíme" podal som jej ruku.
"Ďakujem, jasné, prečo nie? Som Nika" predstavila sa moja nová kolegyňa a s úsmevom prijala moju ponúknutú dlaň. Potom privrela dvere. "Nech sa páči, posaď sa" ponúkla mi voľné miesto. 
"Ďakujem" žmurkol som na ňu a pár sekúnd som si ju nenápadne prezeral. Myslím, že sme so šéfkou vybrali fakt dobre.
"Dáš si čaj, kávu alebo kapučíno?" spýtala sa Nika a vzala do rúk prázdnu kanvicu. Vyzeralo to tak, že po tom, čo odišla Kristína Hámová, sa už žiadneho presso stroja na úrade nedočkáme. 
"Ak môžem poprosiť, tak kapučíno" vybral som si zo širokej ponuky. Kanvicu dala pod vodovodný kohútik a napustila ju asi do polovice. Kým voda zovrela, obaja sme mlčali. Dokonca aj keď už boli pripravené nápoje na stole, aj vtedy sme mlčali. Ticho napokon prerušila ako prvá slečna Krúgová. "Pokiaľ ide o ten včerajšok..." začala sotva počuteľným hlasom, "bol to z vašej strany nechutný podraz. Myslím z tvojej a zo šéfkinej. Zatlačili ste ma do kúta a v podstate ste mi nedali na výber."
"Človek má vždy na výber" opravil som ju s úsmevom a premiešal som si svoj obľúbený teplý nápoj. 
"Vážne? Tak ja ťa trošku vyvediem z omylu, vážený kolega" chladne uprela na mňa svoje veľké čierne oči a pokračovala. "Už viac ako polroka sa starám o svoju ťažko chorú mamu. Aj z tohto dôvodu som si nemohla dovoliť ísť študovať na vysokú školu. Aby sme nejako pokryli finančné náklady súvisiace maminou chorobou, popri tom úbohom príspevku, čo dostávame od štátu, som chodila na všetky možné brigády, ktoré sa naskytli. Lenže, čo myslíš, koľko som asi tak zarobila dokladaním tovaru, prácou pri kase alebo upratovaním? Nemohla som prijať prácu na celý deň, o mamu sa musel niekto starať a opatrovateľku sme si dovoliť nemohli. Od štátu, respektíve od mesta sme sa jej nedočkali. A keď, tak nám ju pridelili na nejaké dve hodiny denne. Super nie? Čo myslíš, kto zamestná na nejakej lepšej pozícii mladú babu bez praxe, ktorá len nedávno ukončila gympel? A tak som si včera na tom kvázi pohovore povedala, že napriek tomu, že sa mi takéto praktiky hnusia, tak to proste vydržím a popri nejakej občasnej brigáde budem mať konečne prácu, ktorá ma môže niekam posunúť a poskytnúť mi aspoň akú  - takú istotu. Ja nehovorím, že sa mi to úplne nepáčilo, istým spôsobom to bolo celkom vzrušujúce, ide však o to, že som nemala na výber. Už chápeš? Ja nie som žiadna radodajná štetka, ale človek niekedy pod tlakom rôznych okolností spraví veci, ktoré by inak nikdy neurobil, lebo sú proti jeho zmýšľaniu a hodnotám" ukončila prednášku moja nová kolegyňa a konečne si odpila zo svojej keramickej šálky. "Si pohodový chalan, ktorý berie život ako zábavu, rád si užívaš, chceš skúšať nové veci, ale občas sa zamysli nad tým, že tvoje okolie to tak vnímať nemusí."  
Neviem či ma viacej šokoval Nikin bohatý slovný prejav alebo jej príbeh, ktorý sa nepríjemne zabodol do môjho svedomia.      
"Mrzí ma to. Teda to všetko" zahryzol som si do spodnej pery a to sladučké kapučíno mi v ústach nepríjemne zhorklo. 
"Nechaj tak" mávla rukou moja príťažlivá kolegyňa a milo sa na mňa usmiala. To že to nemám momentálne v živote ľahké ešte neznamená, že si z času na čas rada nedoprajem poriadny sex" žmurkala na mňa. 
Prestrih.
Ja za to fakt nemôžem. Skôr ako som stihol niečo namietať, už mala na sebe len baleríny, sedela mi na kolenách a jazdila na mojom tvrdom vtákovi. Jej mladé prsia som cítil na tvári, pričom sme obaja vzdychali ako uprostred nakrúcania erotického filmu. Dokončil som ju, keď sa opierala o pracovný stôl, hádzala svojimi vrkočmi z boka na bok, otočená ku mne chrbtom, čím mi zároveň dopriala pohľad na svoj pevný vypuklý zadoček. 
Keď sme skončili, poutierala si tvár a prsia do servítky. Mlčky sme sa obliekli a odprevadila ma k dverám.
"Ďakujem za skvelé kapučíno" žmurkol som na ňu a napravil som si pokrčený golier na svojej šedej mikine.
"Nemáš za čo" usmiala sa. "Aj ja ďakujem za to, že si mi to tak krásne urobil" zašepkala mi do ucha a jemne ma pobozkala na tvár. Mala na sebe výrazný korenistý parfém, pri ktorom sa mi podlamovali nohy. 




Zaklopal som u Laury. 
"Ahoj Tomáš, čo by si rád?" privítala ma, pri čom oči ani na sekundu neodtrhla od počítača. S Hronskou sme sa na seba usmiali, no nechcela do situácie zasahovať.
"Chcel by som s tebou hovoriť" povedal som ráznym tónom.
"Však hovoríš" uzemnila ma.
"Myslel som medzi štyrmi očami" dodal som miernejšie.
Prevrátila očami, no konečne aspoň odtrhla zrak od monitora a celého si ma premerala. V očiach mala taký smutný výraz, že ma to privádzalo do rozpakov. Mlčky sa zdvihla a nasledovala ma na chodbu. Vošli sme do mojej kancelárie. Zavrela za sebou dvere. "Sadni si" ponúkol som jej voľné miesto. Bez slova poslúchla a prekrížila si ruky na prsiach.
"Pozri Laura, už nejaký ten piatok sa poznáme a nemohol som si nevšimnúť, že ťa niečo trápi. Ja viem, že sa vzájomne radi doberáme, podpichujeme, robíme si napriek, ale pokiaľ môžem hovoriť za seba, mám ťa rád a nerád ťa vidím takúto. Si skvelá, inteligentná, krásna vtipná a občas aj milá baba a či sa ti to páči alebo nie, zajtra po práci ťa pozývam na kávu. Si mi dlžná jedno rande. Chcem šancu dokázať ti, že viem byť aj príjemný spoločník. Takže zajtra o tretej poobede ideme spolu von a NIE neberiem ako odpoveď." 
"Už si skončil?" chladne ma zahriakla moja šarmantná kolegyňa. "Neviem kde si prišiel na to, že ti dlžím nejaké rande, ale OK, prečo nie? Doprajem ti ho, keď po ňom tak veľmi túžiš, ale len preto, aby si mi už dal konečne pokoj" namierila na mňa svoj vztýčený ukazovák.
"Vidíš, že vieš byť občas aj milá" neodpustil som si štipľavú poznámku. 
"Nezapáraj, lebo to rande, čo vlastne ani nie je rande, odvolám" vyhrážala sa Laura, ale to už som rozpoznal v jej hlase náznak starej dobrej Rajskej. 
"Záhradná?" stihol som ju zastaviť ešte vo dverách. 
"Niečo som ti hovorila o tej debilnej prezývke" zavrčala, ale bolo vidieť, že v skutočnosti je rada, že sme zase rozohrali našu starú obľúbenú slovnú hru. "Čo by ste ešte potrebovali, pán Rozbor?" usmiala sa a vlasy si zasunula za uši. Provokatérka.
"Koľkokrát si vyvrcholila pri Hronskej?" 
"Rozbóóór, ty si takýýý debíííl" uafektovane rozhodila rukami a treskla za sebou dverami.

Fajn. Takže ženu, ktorú som si dal za cieľ dostať do tridsiatich dní do postele, som konečne pozval  na prvé rande. Po dvadsiatich deviatich dňoch. Keby šla evolúcia týmto tempom, ešte sú z nás baktérie a Stvoriteľ by v tejto chvíli došuľkával Adamov penis.         
   
   
    

RECENZIA: Isaac Bashevis Singer - Láska a vyhnanstvo (Argo, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Jedl jsem a snil s otevřenýma očima. Pomstil jsem se za Dachau a Zbonšin. Vrátil jsem Čechum Sudety. Založil jsem židovský stát v Jeruzalémě. Protože jsem vládl celému světu, zakázal jsem jednou provždy jíst maso a ryby a lov jsem postavil mimo zákon. Zavádění nového pořádku na zemi  mě natolik  zaměstnalo, že mi vystydla káva." (s.329). 



Silno autobiografický príbeh zo začiatku 20. storočia o chlapcovi, ktorý vyrastá v konzervatívnej židovskej rodine riadiacej sa prastarými tradíciami. Chlapcov otec je rabín a matka je ženou v domácnosti. Má ešte staršieho brata, Jošuu, ktorý má na neho silný vplyv. 
Hlavný hrdina románu už od detstva hľadá odpovede na zložité životné otázky: Aký zmysel má v živote bolesť a utrpenie? Prečo je Stvoriteľ k ľuďom neraz taký ľahostajný? Ako trinásť ročný číta náročné filozofické diela, aby našiel odpovede na svoje otázky. Vedie diskusie aj s otcom a starším bratom. Ako postupne dospieva, zmieruje sa so skutočnosťou, že niektoré z jeho otázok nebudú nikdy zodpovedané. Po vzore svojho brata sa pokúša o literárnu tvorbu. Píše svoje prvé poviedky a úvahy. Ako dospievajúci muž sa čoraz častejšie objavuje v klube spisovateľov, v ktorom môže viesť zmysluplné diskusie. Prvá svetová vojna a jej následky ešte viacej narušia jeho, už aj tak dosť komplikovaný vzťah k Stvoriteľovi. Hoci má literárny talent a viaceré jeho diela sú v odborných kruhoch, ale aj čitateľskou verejnosťou vnímané pozitívne, on sám o svojej tvorbe pochybuje. Hillel a Aaron Cejtlinovci (otec so synom), tvorcovia jidiš literatúry, výrazným spôsobom ovplyvnia tvorbu hlavného hrdinu. Počas dospievania sa mladý muž zoznámi s Ginou Halbstarkovou, dvakrát rozvedenou ženou a zároveň svojou prvou veľkou láskou. Hoci vekovo by mohla byť jeho mamou, on si tento rozdiel neuvedomuje a nechá sa plne unášať vášňou. Gina je zvláštna žena, ktorú fascinujú, ba priam sexuálne vzrušujú otázky týkajúce sa smrti. Údajne je neustále v kontakte so svojou mŕtvou babičkou, ktorá jej našepkala, že jej významným spôsobom zasiahne do života oveľa mladší muž. Zoznámia sa tak, že on potrebuje ubytovanie a ona má voľnú izbu. Spočiatku si obaja plnými dúškami užívajú vášnivé chvíle, no časom sa Gina mladému mužovi zunuje a zisťuje, že existujú aj iné ženy. Dokonca sa za Ginu začína istým spôsobom hanbiť. Čoraz viacej podlieha Štefe Janovskej, ktorá je však zasnúbená s Markom, za ktorým má už čoskoro vycestovať za more. Marek sa však medzičasom zamiluje do Angličanky, čím sa nášmu mladému mužovi naskytne šanca na vzťah. Lenže zatiaľ čo plánuje spoločnú budúcnosť so Štefou, ona sa stihne vydať za iného. 
Konečne sa mu podarí vydať svoj debutový román, lenže politická a spoločenská situácia v Poľsku sa natoľko zhorší, že je nútený pred hrozbou nacizmu odísť do Spojených štátov, kde už ako uznávaný novinár pôsobí aj jeho starší brat Jošua. Tam náš hrdina spoznáva ďalšie dve ženy, ktoré výrazným spôsobom zasiahnu do jeho života. Zošu a Nešu. V Spojených štátoch pokračuje v kariére publicistu a spisovateľa. Amerika mu síce poskytuje pocit bezpečia a relatívnej slobody, no na druhej strane sa v nej cíti osamelý a stratený. Príbeh sa končí v období, keď má autor zhruba tridsať päť rokov a premýšľa, čo má robiť ďalej so svojim životom.

Kniha by sa dala rozdeliť do troch častí. V tej prvej hlavný hrdina ešte ako chlapec hľadá Boha a odpovede na svoje zložité otázky. V druhej časti sa snaží preraziť ako spisovateľ a zároveň spoznáva ženy, vzťahy a sex. V tretej časti, ktorá sa odohráva prevažne v Spojených štátoch, spoznáva pocit samoty a opustenosti. 
Veľmi zaujímavá kniha, ktorá pomerne otvoreným spôsobom odhaľuje život a dospievanie chlapca vyrastajúceho v ortodoxnej židovskej rodine. Nevyhýba sa spochybňovaniu Boha, sexu ani otázkam týkajúcich sa zmyslu života. Súčasťou príbehu je reálne zobrazenie politického a spoločenského života vo vtedajšom Poľsku, ktoré ohrozovali najskôr Rusi, neskôr Nemci, aby ho v tridsiatych rokoch úplne spláchla vlna nenávisti voči židom nielen zo strany nacistov, ale aj samotných Poliakov. 
Osobne ma najviac pohltila prvá časť románu, v ktorej autor ešte ako malý chlapec hľadá odpovede na zložité otázky prostredníctvom čítania filozofických kníh a vášnivých diskusií. Naopak, najmenej zaujímavou bola pre mňa posledná časť, odohrávajúca sa prevažne v Spojených štátoch, ktorej chýbali silnejšie emócie, ktoré by ma dokázali ako čitateľa viacej strhnúť. Ale inak zaujímavý román, ktorý odkrýva zložitú a pre náš ťažko pochopiteľnú komunitu ortodoxnej židovskej obce.         
    

pondelok 29. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)

DEŇ ČÍSLO DVADSAŤ OSEM (PONDELOK)




Laura sa mi vyhýbala. Akoby mala obavy z tej správy, ktorú mi poslala ešte v sobotu. A tak sme sa len formálne pozdravili a šiel som do svojej kancelárie, kde som si zapol počítač. Uvaril som si zelený čaj, prelistoval som si noviny (veľmi som sa tešil z Federerovho jubilejného dvadsiateho Grandslamu, ktorý si vybojoval na Australia Open) a jedným okom som si pozrel aj internetové zaujímavosti z bulváru. Po víkende sa vždy ťažko začína, ale dnes ma čakal aspoň ten pohovor. Bolo niečo po štvrť na deväť, mal som ešte trochu času. Ak ste zvedaví, ktorú kandidátku sme napokon uprednostnili, nechám vás ešte chvíľku v napätí. Začal som pracovať na dokumentácii týkajúcej sa klientov umiestnených v novopostavenej sociálnej bytovke. 





Tesne pred deviatou som zaklopal u Brežnej. Pred dverami už čakala naša spoločná favoritka. Bolo na nej vidieť, že je dosť nervózna.
"Dobré ráno" pozdravila sa a snažila sa ma očariť príjemným úsmevom. Musím uznať, že sa jej to úspešne darilo. Mala na sebe bielu blúzku a napriek sychravému ránu si obliekla bielo modrú kockovanú minisukňu. Na nohách mala elegantné čierne lesklé lodičky s asi desať centimetrovým podpätkom. V rukách držala akýsi román. Jeho názov prekrývali jej štíhle prsty so slonovinovým lakom.
"Dobré ráno" odzdravil som  s miernym úklonom hlavy a vošiel som do kancelárie. 
"Privri ešte na chvíľu" upozornila ma šéfka, ktorá si v pokoji vychutnávala rannú kávu, ktorej vôňa sa niesla celou miestnosťou. Bez slova mi prisunula stoličku a nahlas si odkašľala do dlane. "Tak čo, pripravený?" usmiala sa na mňa a ponúkla mi jemne perlivú minerálku.
"Môžeme začať" odpovedal som rozhodným hlasom a sadol som si tesne vedľa jej krátkych hnedých šiat. 
"Choď ju teda zavolať" prikázala mi Brežná jemne direktívnym hlasom a nenápadne si napravila telové podväzky. 
Slečna, nech sa páči" zavolal som našu kandidátku spoza dverí. 
Nesmelo vošla dnu. Potiahla si lem sukne, aby neodhaľovala príliš veľa. So šéfkou sme si vymenili pohľady. Obaja sme boli presvedčení o tom, že sme sa rozhodli správne. 
"Nech sa páči, posaďte sa, slečna" rukou ukázala Brežná na voľnú stoličku, ktorá sa nachádzala presne oproti nám.
"Ďakujem" zašepkala naša kandidátka, zahla si zadnú časť svojej elegantnej sukne a posadila sa. Kabelku si položila na kolená a oči sklopila k zemi. 
"Na začiatok nám o sebe niečo povedzte, slečna" vyzvala ju moja šéfka a ponúkla jej pohár jemne perlivej minerálky. Slečna si z neho trošku odpila a položila ho späť na stôl.
"Takže...čo by som vám o sebe..."
"Hádam sa skúste na začiatok predstaviť, povedať nám odkiaľ pochádzate, prečo ste sa rozhodli prísť na pohovor a podobne" snažila sa ju povzbudiť Brežná, no naša kandidátka aj naďalej hľadela do zeme, do ktorej upierala svoje veľké čierne oči.
"Takže..." pokračovala tichým hlasom. "Volám sa Nikol Krúgová, mám dvadsať rokov, nedávno som ukončila gymnázium na Veľkej Okružnej, zhruba šesť mesiacov som na úrade práce a chcela by som u vás pracovať ako asistentka vedúcej oddelenia" zakončila svoj úvodný vstup naša favoritka a hodila svojimi dvomi zapletenými vrkočmi nabok.
S Brežnou sme si vymenili zmätené pohľady. 
"Vaše záľuby, slečna Krúgová? pozrela jej do výstrihu moja šéfka.
"Takže rada si chodím sadnúť s kamarátkami na kávu, rada nakupujem a chodím na zumbu a do fitka" odpovedala Nikol po dlhšom váhaní. "Ale to len keď mi ostane čas. Starám sa totiž o mamu, ktorá je vážne chorá" dodala po chvíli mlčania.
"No to je na vás vidieť. Myslím ten tanec a fitko" s úsmevom sa popásla Brežná na jej postave a jazykom si prešla po vrchnej pere.
"Skutočne? Ja si to teda nemyslím, ale ďakujem" konečne nám pozrela kandidátka do očí. 
"Aké sú podľa vás vaše silné a naopak vaše slabšie stránky?" položila jej ďalšiu otázku moja šéfka. 
"Tak to je ťažké takto povedať. To by mali posúdiť asi iní" hodila plecami Nikol.
"Prílišné sebavedomie a prehnaná ukecanosť k tým silným asi patriť nebudú" nenápadne som zašepkal Brežnej do ucha. 
"Tak skúste. Určite vám ľudia povedali, aké vlastnosti sa im na vás páčia" navádzala na odpoveď (bez) nádejnú kandidátku vedúca oddelenia. 
"Asi to, že viem počúvať druhých, snažím sa učiť nove veci" pri tejto zmienke sme na seba s Brežnou nenápadne žmurkli "a ešte som lojálna a viem sa prispôsobiť prípadným zmenám" doplnila svoju prvú rozvitú vetu na pohovore slečna Krúgová.
"A teraz tie slabšie stránky" vyzvala ju moja šéfka a nervózne obhrýzala koniec pera, ktorým si občas niečo zapísala.
"No.. asi ste si stihli všimnúť, že som trochu hanblivá a chvíľu mi trvá, kým sa trochu oťukám. Ale potom je to už v pohode" usmiala sa na nás Nikol a preložila si nohu cez nohu. 
"K tým kladným vlastnostiam treba priradiť aj chrumkavé stehná" zašepkal som do ucha vedúcej oddelenia a tá uznanlivo prikyvovala. 
"Občas som roztržitá, ale nie je to až také zlé. Len ako sa hovorí, rada trochu lietam v oblakoch" nahlas sa rozosmiala krásna kandidátka a ústa si prikryla opačnou stranou dlane. "Prepáčte, niekedy, keď som nervózna, reagujem trochu... ako napríklad teraz."
"To je v poriadku, slečna" pozrela na ňu Brežná s mierne dominantným výrazom v tvári. "Ešte nám prezraďte, prečo by sme mali prijať práve vás" pohodlne sa natiahla v kresle moja šéfka a odpila si z chladnúcej kávy.
"No ja neviem...určite ste dostali dosť veľa životopisov a žiadostí... " opäť pozrela do zeme Nikol a nervózne si hrýzla spodnú peru.
"To je pravda" prikývla moja šéfka, "tak skúste nájsť jeden dôvod, prečo práve vy by ste mali získať miesto osobnej asistentky."
"Lebo si viem vážiť príležitosť, ktorú dostanem" povedala nečakane pevným hlasom a žmolila si v ruke ľavý vrkoč. 
"Vážne?" premerala si ju prižmúrenými očami vedúca oddelenia a položila obhryzené pero späť na stôl. 
"Ako veľmi by ste chceli túto prácu získať?" postavila sa a s klopkajúcimi lodičkami sa prešla okolo miesta, kde sedela naša kandidátka. Tá si od strachu silnejšie privinula kabelku, ktorú mala položenú na kolenách. 
"Vzhľadom na to, že som už pol roka bez práce a starám sa o chorú mamu, veľmi by som túto prácu potrebovala" priznala sa Nikol a uprela svoje veľké čierne oči na plávajúcu podlahu. 
Brežná si sadla späť na svoje miesto a vyložila si nohy na stôl. "OK, prestaňme už na chvíľu s tými trápnymi oficialitami" hodila vlasmi nabok a ukázala obhryzenou špičkou pera na (bez) nádejnú kandidátku. "Postav sa a prejdi sa po miestnosti" rázne jej prikázala.
"Prosím? Čo to má spoločné s pohovorom?" nechápavo zašepkala slečna Krúgová. 
"Ak máš záujem získať to miesto asistentky, tak sa postav a poprechádzaj sa po kancelárii" zopakovala svoj príkaz vedúca oddelenia. 
Nikol si nás pár sekúnd striedavo premeriavala pohľadom, potom sa naraz zdvihla a bez slova vykonala, o čo ju moja šéfka žiadala. "Ešte sa otoč" perom jej naznačila Brežná. Naša kandidátka bez slova poslúchla. 
"Môžeš si sadnúť" spokojne sa pousmiala vedúca oddelenia. Potom si zložila nohy na stôl a kývla na mňa hlavou. Bol to signál, na ktorom sme sa dohodli ešte v piatok. Postavil som sa, chrbtom som sa oprel o kraj stola a rozopol som si zips na nohaviciach. Prstom som namieril na zem. Myslím, že Nikol okamžite pochopila o čo ide, ale napriek tomu pár sekúnd na nás hľadela s otvorenými ústami, akoby nemohla uveriť, súčasťou akej hry sa pred pár minútami stala. 
"To nemôžete myslieť vážne" šepla sotva počuteľným hlasom a schovala si hlavu do dlaní. 
"Ak s tým máš problém, máme dosť záujemkýň, len som si myslela, že túto prácu potrebuješ" flegmaticky mávla rukou moja šéfka a vzala do rúk mobil. "Tomáš, aké číslo mala tá Hradná?" teatrálne na mňa zvolala. 
"Hneď sa pozr..." 
"Nie, počkajte" rázne nás prerušila slečna Krúgová, nesmelo sa postavila, položila na stoličku svoju kabelku a urobila pár krokov smerom ku mne. Keď stála len kúsok od mojich nôh, kľakla si na zem, čelom k môjmu rázporku. Jej veľké oči pozreli na mňa zospodu a potom siahla rukou na moje boxerky. Aby som jej to uľahčil, stiahol som si ich spolu s nohavicami až ku členkom. Ľavou rukou si ho vzala medzi chladné prsty a  jazykom mi jemne prešla po semenníkoch. Občas nenápadne skontrolovala môj výraz v očiach, aby sa uistila, že postupuje správne. Keď mi ma vzala hlboko do hrdla, od rozkoše som zastonal a zaklonil hlavu dozadu. Postupne zrýchľovala. Rukami som sa zaprel o kraj stola a vychutnával si jej orálne umenie. Bokom som sledoval ako si moja šéfka prstami dráždi mušličku cez čipkovené nohavičky. Zjavne ju manuálna zručnosť slečny Krúgovej privádzala do varu rovnako ako mňa. Po pár sekundách sa zdvihla, postavila sa vedľa našej (teraz už veľmi nádejnej kandidátky) a chvíľku sa jej hrala s vrkočmi. Potom ju chytila za krk a tlačila jej ústa čo najbližšie k môjmu fešákovi. Slečna Nikol sa mierne rozkašľala, ale po chvíli pokračovala ďalej. Brežná si sadla vedľa nej a kým naša favoritka zamestnávala môjho vtáka, moja šéfka nežne sala moje semenníky. Skôr ako sa vymenili, dali si dlhý jazýčkový bozk a trošku zmätene sa na seba usmiali. Vyzeralo to, že sú dokonale zohraté. Keď som po pár minútach zalial ich rozopnuté blúzky, začali sa vzájomne venovať jedna druhej. Obtierali sa o seba, lízali, bozkávali a hladili ako keby doteraz žili v celibáte.Žasol som nad tým, ako sa môže taká hanblivá slečna v jednom okamihu zmeniť na vášnivú dračicu. Nenápadne som opustil šéfkinu kanceláriu. Nebolo pochýb o tom, že Brežná si práve našla novú osobnú asistentku a ja budem mať oddnes novú sexi kolegyňu.                     
  
        

RECENZIA: Simon Sebag Montefiore - Romanovovci 1613 - 1918 (Tatran, 2017)

HODNOTENIE:     *****                        NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JANUÁR


"Michail bol obkolesený nejednotnými bojarmi, z ktorých podaktorí dokonca sami túžili po cárskej korune. Švédsky a poľský kráľ zhromažďovali armády, aby ho odstavili, tatársky chán plienil juh a Malý Zbojník, nepravý vnuk Ivana Hrozného, vládol na dvore v Astracháne. Krajina bola na dne. Šance na úspešné vládnutie neboli nikdy také mizivé." (s.66). 



Monumentálna kniha nielen po rozsahovej, ale aj po obsahovej stránke. Je priam neskutočné, že v krajine plnej paradoxov sa dokázal jeden rod udržať pri moci viac ako štyristo rokov. A pri tom mohlo byť všetko inak. Keď sa na začiatku 16. storočia volil nový panovník, najväčší favorit sa na zasadnutie jednoducho nedostavil. Lenže už sme si zvykli na to, že dejiny sú plné náhod, zhodou šťastných aj nešťastných okolností. Krajinu pozdvihli predovšetkým jej najväčší reformátori: Peter I. Veľký, ktorý ako prvý panovník cestoval mimo Ruska, do vyspelých európskych krajín, a po návrate do vlasti, sa napriek veľkej nevôli šľachty, snažil zavádzať moderné trendy. Ďalšou veľkou reformátorkou bola Katarína I. Veľká, ktorá sa okrem iného zaslúžila aj o stavebný rozmach a všeobecné pozdvihnutie kultúry. Alexandrovi I. sa podarilo úspešne zastaviť vzrastajúcu Napoleonovu hegemóniu. Napriek tomu, že Alexander II. bol údajne najlepšie pripraveným následníkom cisárskeho trónu v dejinách Romanovovcov, po jeho nástupe k moci nastáva v Rusku postupný úpadok. 
Romanovovci museli počas vládnutia čeliť viacerým vojnovým konfliktom. Či už to bola občianska vojna alebo konkurenčný boj s Anglickom, Francúzskom, Nemeckom, Pruskom, Osmanskou ríšou, ale aj divokými východnými kmeňmi. Prvá svetová vojna ich finančne takmer zrazila na kolená a v podstate spečatila ich osud. V knihe sa stretneme s mnohými významnými osobnosťami nielen ruských dejín. Alexandrom Sergejevičom Puškinom, F. M. DostojevskýmL. N. Tolstým, ktorý bol svojho času považovaný za druhého ruského cára. Romanovovci viedli tvrdé židovské pogromy, kruto zaobchádzali s vlastným ľudom, cítili sa bohorovnými. Ak si však chceli udržať samoderžavie, inak to v tom období nešlo. Dôležitú úlohu v dejinách tohto fascinujúceho rodu zohrával cisársky dvor, ktorý bol plný intríg, nenávisti, pochlebovania, ale aj oddanosti. Mená ako Potemkin, Orlov alebo Rasputin, sú všeobecne známe. 
Ľudia sa v podstate nemenia a sú nepoučiteľní. Romanovovci boli viac - menej takými celebritami novoveku, ich dejiny sú plné násilia, sexu, šialenstva, strachu, nenávisti, a aj preto sa toto dielo číta neskutočne dobre. Je to v podstate hraný dokument, ktorý vám sprostredkuje nenásilným spôsobom množstvo zaujímavých informácii. Autor, ktorý je v odborných kruhoch rešpektovaným odborníkom, si naštudoval množstvo dobových dokumentov a odhalil tajomstvá, ktoré doteraz neboli nikde zverejnené. Keby sa dejepis učil takýmto štýlom, myslím si, že polovica stredoškolákov by sa dobrovoľne prihlásila na štúdium dejín. Famózna kniha, pri ktorej sa však musíte pripraviť na množstvo poznámok pod čiarou. Určite ich však nepreskakujte, sú veľmi užitočné a plné zaujímavostí. Nenechajte sa odradiť priveľkým množstvom mien, nie všetky si budete musieť pamätať. Posledná pochvala smeruje k formálnej podobe knihy. Obal vyzerá veľmi pútavo, budete mať pocit, akoby ste vzali do rúk dobovú kroniku. Kniha je momentálne vypredaná, zatiaľ sa dotlač nechystá, uvidíme, možno časom...        

nedeľa 28. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)

DEŇ ČÍSLO DVADSAŤ SEDEM (NEDEĽA)




Nedeľa ráno. Dal som si sprchu, nahladko som si oholil tvár a iné partie tela a pozrel som si časť finále Autralian Open medzi mojim obľúbeným tenistom Švajčiarom Rogerom Federerom a Chorvátom Marinom Čiličom
S Klárou sme sa spoločne naobedovali a potom som si chvíľu čítal. Autobiografický román konzervatívneho židovského autora Isaaca Bashevisa Singera Láska a vyhnanstvo bol až prekvapujúco otvorený. Najmä v oblasti sexu. Moja priateľka si zatiaľ pozerala nejaké videá na notebooku. Odrazu jej zazvonil mobil. Odišla do vedľajšej izby a podozrivo dobre sa počas hovoru bavila. Dám ruku do ohňa za to, že som začul aj francúzštinu. 
"Volala mi kamoška, idem na chvíľu do mesta na kávu" oznámila mi Klára veselým tónom a položila mobil na nočný stolík.
"A nemá náhodou tá priateľka veľký čierny penis?" podpichol som ju.
"Juj, to by bolo skvelé" teatrálne si povzdychla moja polovička a pobozkala ma na tvár. "Vieš, že si zlatý, keď žiarliš? Prídem okolo piatej" oznámila mi." Potom si obliekla dlhé sivé obtiahnuté šaty, ku ktorým si obula vysoké čierne čižmy. To ma trochu upokojilo. Nepôsobilo to príliš vyzývavo. Potom si nastriekala za uši, na krk a na zápästie, nejaký luxusný parfém. To už vyzeralo podozrivejšie. "Pa, ľúbim ťa" objala ma pred odchodom a zavrela za sebou dvere. 
Ostal som sám. Otvoril som si obľúbenú porno stránku a pár minút som len tak bezmyšienkovito masturboval pri videu, na ktorom si to nejaký stredoškolský učiteľ rozdával s dvomi mladými študentkami v školských uniformách. Premýšľal som, čo asi robí Klára. 

Prišla mi SMS ka od Brežnej. 
- Lánová mi ráno volala, že dostala nejakú lepšiu pracovnú ponuku. musíme sa rozhodnúť medzi jej náhradníčkami. ktorú pozveme zajtra na pohovor? Daj mi vedieť do nejakej šiestej večer, nech môžem víťazke zavolať. tú sú ich profilové fotky, ak si náhodou od piatku zabudol. čakám na odpoveď. peknú nedeľu. šéfka - 

Striedavo som si prezeral ich postavy a tváre a nevedel som sa v tej chvíli rozhodnúť. Ktorú by ste uprednostnili vy? Obe vyzerajú skvelo. Fakt ťažké úloha. 



1. DIANA HRADNÁ  

2. NIKOL KRÚGOVÁ





sobota 27. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)



DEŇ DVADSIATY ŠIESTY (SOBOTA)




Ráno som si dal na plavárni klasický kilometer. Prišiel som o niečo neskôr ako zvyknem, preto som stihol iba časť rozcvičky, počas ktorej sa príťažlivej slečne parádne zarezávali plavky do vyšportovaného zadku. Zase mi zdvihli adrenalín dôchodcovia, ktorí si mýlia plaveckú dráhu s wellnessom  Po plavárni som si dal sprchu, vysušil som si vlasy a zastavil som sa v Lidli na menší nákup. 
Vonku mrzlo, ale inak bolo celkom príjemne. V neďalekom Carrefoure som sa zastavil na kapučíno. Prelistoval som si noviny a potom som chvíľu len tak premýšľal. Asi sa svetu javím ako nezrelý cynik, ktorý vyhľadáva príležitosti, aby si mohol zasunúť, odrbáva ľudí, fláka sa v práci a vyžíva sa v nešťastí iných. Neviem. Možno na tom niečo bude, no ja sa vnímam v prvom rade ako človek, ktorý sa bojí dospieť, aby sa nestal definitívnou súčasťou tejto povrchnej, hlúpej, zmagorenej, pretechnizovanej spoločnosti. Bojím sa splodiť do tohto sveta dieťa, bojím sa, že zlyhá a neuspeje rovnako ako jeho otec. Prišla mi SMSka od Laury.
- chcem sa ti ospravedlniť za svoje správanie. je pravda, že občas sa chovám naozaj hrozne. možno je tým, že ťa mám istým spôsobom rada a bojím sa toho. ber moje slová s rezervou, včera sme boli s Helenou, teda s Hronskou, na víne a mám v sebe ešte zostatkový alkohol. spala som u nej. s ňou. chápeš. bolo to fajn. parádne na sebe zapracovala. vidíme sa v pondelok v práci. Laura -

Asi mala v sebe rovnaký zmätok ako ja. Lenže kým ja som sa nebezpečne blížil k štyridsiatke, ona mala do tridsiatky ešte poriadne ďaleko a teda dostatok času usporiadať si svoj život. Dnes je to dvadsiaty šiesty deň, čo som si začal písať tento denník a do naplnenia hlavného cieľa (vyspať sa s Laurou) mi ostávajú už len štyri dni. Aj keď čoraz intenzívnejšie premýšľam nad tým, či je to stále ešte o tom... Možno by bolo najľahšie normálne za ňou prísť a navrhnúť jej, aby sme si to spolu jediný raz nezáväzne rozdali. Lenže sa bojím toho, čo by nasledovalo potom. A navyše, takto by som to nechcel. Laura Rajská je pre mňa výzva. 

Klára niekoľkokrát hovorila zo sna po francúzsky a slastne sa pri tom usmievala. Mnohé články uverejnené v slepačích magazínoch, ale aj seriózne vedecké štúdie, zdôrazňujú, že za normálnych okolností ženu dokáže bez problémov uspokojiť aj osem centimetrov. No vysvetlite to žene, ktorá mala v sebe čiernu mambu a išla sa pri tom zblázniť od rozkoše. Trochu ma upokojilo, keď mi ho po návrate z plavárne vzala nenásytne do úst a lízala mi ho ako o život. Jej oči sa zvodne usmievali, keď podo mnou kľačala a brala si ho do hrdla až po semenníky, ktoré nežne sala perami. "Mon beau grand noir étudiand" vzdychala moja priateľka po francúzsky, keď som sa jej spravil na tvár.
Musím sa pozrieť v slovníku, čo to znamená. 

Poobede sme sa šli trochu prejsť do lesoparku. Obaja sme mali dobrú náladu. V talianskej kaviarni, ktorá je súčasťou obchodného domu Max, sme si dali kapučíno a jahodový cheeesecake. Ten sme si rozdelili na polovicu. Klára provokačne olizovala končekom jazyka kávovú lyžičku a pod stolom ma dráždila bosou nohou. Nevedel som sa dočkať chvíle, keď odtiaľ vypadneme. Napokon sme to nevydržali a skončili sme na pánskych toaletách, v najvzdialenejšej kabínke. "J aime ton gros báton noir" kričala v orgazmickom kŕči. Začal som vážne uvažovať nad tým, že sa vo voľnom čase budem intenzívne venovať francúzštine.        

piatok 26. januára 2018

Mesiac alebo tridsať dní (poviedka na pokračovanie)

DEŇ DVADSIATY PIATY (PIATOK)








S Brežnou sme sa napokon zhodli na tejto kandidátke. Volá sa Karolína Lánová a len nedávno zmaturovala. Čo poviete na náš vkus? :) Ak by náhodou nespĺňala naše, respektíve šéfkine požiadavky, vybrali sme ďalšie dve náhradníčky, ktoré by boli pozvané na pohovor dodatočne. Obaja sme však dúfali, že to nebude potrebné. Keď som odchádzal z kancelárie svojej šéfky, jej pracovný stôl bol výrazne rozkývaný. S úsmevom sme skonštatovali, že ho bude potrebné v blízkej dobe vymeniť za nejaký masívnejší kus nábytku.




S Laurou sme sa pozdravili len veľmi zbežne, stále bola odutá kvôli tomu včerajšku. Paradoxne, vôbec mi to nevadilo. Vedel som, že ju to prejde, ona bola vždy dosť náladová. S Anabelou sme si formálne odkývli a šli sme každý po svojom. Bol piatok, deň, kedy by mi mohol pokaziť náladu len výbuch atómovej bomby alebo iná, tomu podobná tragická udalosť. Uvaril som si zelený čaj, natipoval som zopár futbalových zápasov (hoci ma štvalo, že sa nehrá anglická Premier league, na tú sa cez víkend vždy veľmi teším) a prelistoval som, čo nové v bulvári. Dopísal som rozpísanú dokumentáciu z celého týždňa a s vyloženými nohami som pár minút počúval príjemnú inštrumentálnu hudbu. Odrazu mi zapípala SMS ka. "Klára" prečítal som si na displeji.
- vezmi si pol dňa dovolenky. stretneme sa o pol jednej Na bráne. mám pre teba prekvapenie :) - 
Brána bol názov našej obľúbenej reštaurácie v centre mesta.
"Fíha" takéto spontánne správanie, to sa na Kláru veľmi nepodobalo. Zašiel som za Brežnou.
"Jasné, nie je problém, pokojne choď, uži si víkend a v pondelok príď na pohovor dobre naladený a oddýchnutý" žmurkla na mňa šéfka a podškrabla mi dovolenkový lístok. 
Bolo niečo po dvanástej, keď som zaklopal na sto dvojku. "Prišiel som sa rozlúčiť, Anabela. Nech sa ti darí a občas skús krotiť svoju milú náladu" podpichol som svoju, onedlho už bývalú kolegyňu.
"Maj sa, o -ci - no" neodpustila si poznámku na môj vek a na krátky okamih sme sa objali.
Potom som zaklopal u Laury. "A... To si ty? " privítala ma odmerane.
"Ty ma ešte poznáš?" usmial som sa na ňu s rukami zastrčenými hlboko v nohaviciach. "Beriem si pol dňa dovolenky, takže som ti prišiel popriať pekný víkend."
"Brežná ti dáva zabrať, čo? Alebo sa potrebuješ pripraviť na pondelňajší vyčerpávajúci pohovor?" vychutnávala si situáciu.   
"V podstate z každého niečo" s úsmevom som ju zostrelil a pozrel som sa na špičky svojich kožených poltopánok.
"Si synonymom cynického debila. Ľutujem Kláru, že musí chodiť s takým sprostým nadržaným somárom."
"Pomaly, Záhradná, prišiel som ti len zaželať pekný víkend, ostatné mi je ukradnuté. Vrátane teba a tvojich kvázi intelektuálnych poznámok" odpálkoval som ju drsnejšie ako čakala. Keď som zatváral za sebou dvere, ústa mala ešte stále otvorené. 

Kláru som počkal pred vchodom do podniku. Zatiaľ som si prezrel denné menu, ktoré ležalo vyložené za sklom. Mali sme šťastie, práve sa uvoľnil jeden stôl. Ona si objednala zeleninový tanier s kuracím mäsom a postrúhaným parmezánom, ja som si dal bravčový rezeň so zemiakovým šalátom. 
"Tak aké prekvapenie si mi to prichystala?" spýtal som sa pomedzi to, ako sme jedli.
"Vydrž, dostaneš ho až doma" odpovedala s úsmevom a na vidličku si napichla menší kúsok prekrojenej paradajky.
Odpil som si z jemne perlivej minerálky a ústa som si utrel do pripravenej servítky. Pár sekúnd som na nej spočinul. Bola krásna (Netýka sa to servítky, dozviete sa ďalej). Neviem, čo viacej som vlastne chcel. Dlhé medové vlasy, pekná ženská postava. Jemné pery, trošku špicatý nos, veľké hnedé oči a menšie pevné prsia. Snedá pokožka, ktorá vynikla najmä v lete. Akurátne nohy (ani tenké ani príliš tlsté) pri výške okolo 175 centimetrov. Na ľudí pôsobila ako jemná a zároveň silná žena. Na škole, v ktorej učila zahraničných študentov slovenčinu, z nej museli byť hotoví. Trochu ma tá predstava znepokojovala, no zároveň vzrušovala.
Dnes si obliekla peknú námornícku blúzku s ozdobnými šnúrkami na ramenách, vínovo červené šaty končiace tesne pod kolenami a pod nimi mala svetlohnedé pančuchy. Na nohách mala obuté vysoké čierne čižmy. 
Keď sme dojedli, zaplatili sme a mestskou dopravou sme sa odviezli k nám na sídlisko. Odomkol som dvere od nášho bytu a v chodbe sme nechali kabáty aj menší nákup. 
"Už mi prezradíš to prekvapenie?" netrpezlivo som sa pozrel na svoju priateľku, keď sme sedeli v obývačke vedľa seba a popíjali ovocný čaj.
"Aký si netrpezlivý" brnkla mi ukazovákom po nose a schuti sa zasmiala. Rukou som jej prechádzal po odhalenom stehne.
"Chcem ťa" zašepkal som a snažil som sa ju pobozkať. Šikovným ťahom sa mi však vyšmykla. 
Héééj, počkaj chvíľu" hrala sa na urazenú. "Teraz musíš zavrieť oči" prikázala mi. Na nejaké dve minúty sa kamsi stratila. "Nesmieš žmúriť" pohrozila mi ukazovákom a potom konečne povolila. Presne ako učiteľka v škole. "Môžeš" zašepkala a mne sa naskytol krásny pohľad. Bola oblečená v priesvitnej čipkovanej podprsenke, priesvitných tangách a na nohách sa jej plazili tenučké podväzky. Všetko v čiernom prevedení. Chodidlá jej podopierali asi dvanásť centimetrové opätky jemných letných sandálikov s otvorenou špičkou a nenápadným remienkom okolo pekných členkov. Veľmi podobné tým, ktoré zvyknú nosiť maturantky na stužkovej alebo dámy na plesoch. Naprázdno som preglgol od vzrušenia. Rukami ma objala okolo krku sa obtierala sa o mňa ako prítulná domáca mačička. Zrazu mi nečakane spojila zápästia dokopy a zviazala mi ich za chrbtom pevným špagátom. Ledva mi cez ne prúdila krv. "Ty potvora" zavrčal som a čakal som na to, čo bude nasledovať ďalej. O chvíľu mi zviazala dokopy aj členky na nohách a prevalila ma na gauč. "Netušil som, že dokážeš byť aj takáto" usmial som sa na ňu v bezmocnej pozícii. 
"Keď už si píšeš ten svoj denník, nemal by si si ho ukladať na pracovnú plochu" pozrela mi do očí Klára a potľapkala ma po líci. "Dvadsiaty piaty deň dopíšeme podľa môjho scenára" povedala s chladným úsmevom na perách a vzala do rúk mobil. Vytočila akési číslo a spustila so zvodným hlasom niečo po francúzsky. Potom zložila. 
"Klára, nechaj ma vysvetliť ti to. Vieš, že si rád vymýšľam, sú to bludy, snáď by si tomu neverila." prosil som ju.
"Vážne? A čo všetko z toho je vymyslené? Opis prostredia alebo dialógy?"
"Je to úplne inak, ja..." 
"Zavri si ústa, lebo ti do nich niečo napchám" pohrozila mi.
Sklapol som. Doriti. 
O pár minút niekto zazvonil pri dverách. "Aspoň si prehoď niečo cez seba, keď ideš otvoriť" skríkol som na ňu z obývačky. Kým som stihol ešte niečo dodať, prelepila mi ústa hrubou páskou. Provokačne pootvorila dvere do obývačky ešte viac. Vo dverách sa zjavil asi dvojmetrový mulat. Mal perfektne vyšportované telo. Bolo to vidieť dokonca aj cez kabát. Na hlave mal zopár dredov a mäsité pery skrývali dokonalý rad bielych zubov. Klára mu položila jemné prsty na vyšportované ramená a vlepila mu divoký jazykový bozk na privítanie. Potom ho chytila za ruku a spoločne vošli do obývačky, v ktorej som sa bezmocne skrúcal na gauči. 





"Tomáš, toto je Jean Pierre, je zo Senegalu a chodí na moje hodiny slovenčiny. Viaceré moje študentky mi stihli o ňom prezradiť, že je tam dole veľmi dobre vybavený, tak si to chcem overiť. Aby si si o mne nemyslel nič zlé. Doteraz som ti bola vždy verná, ale po prečítaní tvojho inšpirujúceho denníku som si povedala, prečo by si mal užívať len jeden z nás a tak som sa rozhodla zavolať Jeanovi Pierrovi a ten s mojou ponukou ochotne súhlasil. A keďže máš tak veľmi rád porno, jedno ti doprajem teraz naživo. Priamo v našej obývačke. Tešíš sa?" usmiala sa na mňa moja priateľka a zvodne hodila vlasmi. Urastenému mulatovi zašepkala do ucha niečo po francúzsky. Ten len prikývol a pozrel mojim smerom. Potom Kláru nechal, aby mu vyzliekla bielu košeľu a prechádzala mu prstami po hrudníku a mocných ramenách. Potom si kľakla a jazykom mu prechádzala po tehličkách na bruchu. Jean Pierre od vzrušenia zaklonil hlavu a cez veľké nozdry vydychoval vzduch. Keď už bola na kolenách, rozopla mu tmavomodré obtiahnuté džínsy a stiahla mu ich k členkom. Cez biele boxerky mu lízala, hladila a sala vtáka spolu so semenníkmi. Bolo jasné, že je poriadne vybavený. S úsmevom mu spustila na členky aj naslinené boxerky. To čo mu z nich vypadlo, by sa dalo nazvať hadicou, kladivom a chobotom dohromady. Klára sa na mňa provokačne usmiala a pokúsila sa tú kládu napchať so svojich malých úst. Keď sa dostala asi do trištvrte, začala sa dusiť a oči jej vybiehali z jamiek. Striedavo mu to robila rukou a zasúvala si ho do úst. Občas mu zospodu lízala kakaové vrecúška a zároveň mu prstami leštila tágo. Jean Pierre si dal ruky v bok a bolo vidieť, že si to parádne užíva. Keď už mu poriadne stál, chytil Kláru za vlasy a pritláčal si jej tvár k svojmu kalašnikovovi. Moja priateľka si musela dávať pauzy, aby sa nezadusila tou veľkosťou. O chvíľu si ju jej zahraničný študent vyložil na náš obývačkový stôl a opatrne ju položil na chrbát. Pokrčila nohy v kolenách a roztiahla nohy. Poodtiahla si úzke nohavičky, aby mal lepší prístup. Prstami si ju provokačne roztiahla a nahlas zastonala, keď do nej ponoril svoj dlhý šikovný jazyk. Jasné, že do nej nemohol okamžite zasunúť svoju čiernu anakondu, preto jej stiahol tangá a  najskôr si ju pripravil prstami. Opatrne, trpezlivo, nežne. Snažil sa byť citlivý, no aj napriek tomu to bolo pre ňu niečo nové. Keď mal pocit, že je už dosť otvorená, vyložil si jej nohy obuté v sandálikoch na plecia a vzal si ho do rúk. Jemne sa o ňu obtieral špičkou svojho orla a potom do nej opatrne zasunul. Najskôr len na pár centimetrov, no postupne išiel hlbšie. Keď ho do mojej priateľky dostal až po semenníky, zvrieskla od rozkoše. Kričala niečo po francúzsky a nechty pri tom zarývala do stola. Bolo vidieť, že Jean Pierre má skúsenosti už s nejednou bielou mušličkou, lebo zasúvanie zbytočne nesilil. Postupne sa však rozbiehal. Klára sa natriasala v pravidelnom rytme na našom drevenom stole. Zahraničný študent jej počas prirážania vzrušene lízal členky a s topánkami. O pár minút zmenili polohu. Jean Pierre si ľahol na chrbát, a moja priateľka si kľakla nad jeho čierneho sokola. Keď sa spúšťala nižšie, bolo to akoby kľačala na schodoch. Vzala si tú mohutnú výbavu do rúk a chvíľu si ho obtierala o svoju vlhkú škáročku. Prstami sa pri tom jemne maznala aj s jeho semenníkmi. Keď usúdila, že je dostatočne otvorená a mokrá, klesla zase o stupienok nižšie...Nešlo to tak ľahko ako by sa mohlo zdať, ale postupne ho osedlala asi do trištvrte. Ruky si za chrbtom oprela o jeho stehná a rozbehla divokú jazdu. Rozopla si podprsenku, aby ponúkla svojmu študentovi svoje dvojičky. Bez váhania ich vzal medzi prsty a trochu surovo ich začal miesiť v rukách. Vzhľadom na to, že pri tom divoko vzdychala a hrýzla si spodnú peru, nevyzeralo to, že by jej to prekážalo. Práve naopak. Prstami si dráždila miesto, kde do nej Jean Pierre vnikal svojim vtákom, aby vystupňovala rozkoš na maximum. O chvíľu vykĺzla von, otočila sa mu chrbtom, zaprela si ruku o jeho tehličky na bruchu skákala na ňom ako nenásytná tínedžerka. "Ou yes. Como one. Yes, fuck me cunt" prešla z francúzštiny na jednoduchú angličtinu. Ani nevedela ako a sama sa mu nastavila odzadu. Vystrčila zadoček a nechala si tam zasunúť čierneho draka. Už bola dosť otvorená, takže to šlo celkom ľahko. Občas ju potiahol za vlasy alebo pleskol po zadku. Keby nehrala jednu z dvoch hlavných úloh moja priateľka, bolo by to skvelé porno. Vlastne aj bolo. Dokonca sa mi postavil. Držal ju zozadu za prsia a búšil do nej ako do vreca. Nahlas stonal, ona vrieskala. "Come on, bad boy, fuck me!" 

Musela si dať sprchu. Bolo toho tak veľa, že na utieranie by spotrebovala celú rolku kuchynských vreckoviek. Keď vyšla von, zabalená len v bielej osuške, obdarila svojho študenta vášnivým jazýčkovým bozkom. Ten sa na ňu spokojne usmial a vystriedal ju pod sprchou. Na rozdiel od nej vyšiel v boxerkách. Moja priateľka mu po nich provokačne prešla prstami a podala mu džínsy. Keď bol oblečený, vyprevadila ho k dverám a naposledy ho pobozkala. Zamávali si a potom sa vrátila späť do obývačky. 
"Tak ako sa ti páčila pomsta? Užil si si ju?" konečne mi rozlepila ústa.
"To by som sa mal skôr opýtať ja teba" odvrkol som.
"Keď budeš stvárať blbosti, kedykoľvek si to veľmi rada zopakujem. Mimochodom, Jean Pierre mi navrhol trojku s jeho bratom. Tak sa maj na pozore."
"Môžem sa pozerať?  usmial som sa, no mal som z toho všetkého zmiešané pocity. Všimol som si, že so mnou si ten sex nikdy tak neužívala. Jasné, je iné, keď sa nastokávate na mučenícky kôl (alebo v tomto prípade skôr na kôl nepoznaných rozkoší) ako na prútik priemerného šibača. Pretrel som si stŕpnuté zápästia. 

"Ty si fakt debil" krútila hlavou Klára a podala mi notebook. " A teraz pekne napíš dvadsiaty piaty diel svojej šibnutej poviedky. Podrobne. Budem sa pozerať.    

A tak som ho napísal. 

PS: Nikdy neverte autorom denníkov, vždy sa chcú totiž ukázať v lepšom svetle. A rovnako neverte všetkému, čo si do nich píšu. Priznám sa, že ten záver som si trochu poupravil. Realita je taká, že nijaké odhalenie mojich zápiskov sa nekonalo. Som dosť blbý, ale zase nie až natoľko, aby som nechával svoje zážitky na ploche počítača. Klára sa mi v skutočnosti pomstila za tú minulo týždňovú párty s primátorovým synom. Odhalenie denníkových zápiskov mi však prišlo ako lepšia pointa dvadsiateho piateho dielu. Ospravedlňujem sa. No všetko ostatné je pravda. Prisahám! (alebo radšej nie).