DEŇ TRIDSIATY (STREDA)
Brežná na dnes ráno zvolala pracovnú poradu, ktorú inak mávame vždy na začiatku nového mesiaca, no budúci pondelok musela cestovať na dvojdňovú pracovnú konferenciu do Bratislavy, tak to presunula. Asi si dokážete predstaviť naše nadšenie. Tesne po deviatej ráno sme sa naskladali do malej zasadačky a vytiahli si z tašiek perá a zošity.
"To si sa tak nahodila na rande?" zašepkal som Laure do ucha, keď prechádzala popri mne. Fakt jej to veľmi pristalo. Červené šaty jej končili vysoko nad kolenami, pod nimi mala telové podväzky a na nohách vysoké červené lodičky na platforme, s ozdobnou mašličkou na špičke. Pery mala zvýraznené jemným červeným rúžom a vlasy čerstvo umyté a zopnuté do chvosta. Čakal som nejakú štipľavú poznámku z jej strany, ale namiesto toho ma obdarovala ľahkým flirtom, pri ktorom si vlasy založila za uši.
"Musím uznať, že aj vám to pristane, pán Rozbor" žmurkla na mňa, keď si prezrela môj tmavomodrý oblek a bielu košeľu a provokačne si vopchala do úst koniec guľôčkového pera. Sadli sme si presne oproti sebe.
Ubehli asi dve minúty, keď sa naša šéfka postavila a spustila svoj dlhočizný monológ. Bolo to niečo v tom zmysle, že "vážené kolegyne, vážení kolegovia, bla, bla, bla bla a bla bla bla bla...." Po celý čas, čo rozprávala, som sledoval Rajskú. Bola nádherná. Občas sa na mňa usmiala, občas hanblivo sklonila hlavu k zemi, občas si zasunula koniec pera do úst a prechádzala po ňom jazykom. Občas si odhrnula neposlušnú ofinu z čela. Ukazovákom mi naznačila, aby som sa nenápadne pozrel pod stôl. Jemne som sa poodtiahol, trošku som sa na stoličke spustil nižšie, čím sa mi naskytol skvelý výhľad na Laurine pevné vyšportované stehná, lýtka a členky. A práve na členkoch mala stiahnuté svoje priesvitné červené čipkované tangá. Vzrušene som preglgol a cítil som, ako sa mi vydul rázporok na nohaviciach. Moja príťažlivá mladá kolegyňa si vopchala do úst prostredník a so vzrušeným pohľadom v očiach po ňom prechádzala jazykom. Druhú ruku nenápadne spustila pod stôl a zamierila ňou pod šaty, pod ktorými bola teraz už naostro. Privrela oči a z jej výrazu bolo jasné, že si vychutnáva pravidelné krúživé pohyby. Modlil som sa, aby ma Brežná nevyvolala, lebo tú hrču, čo sa mi medzičasom vytvorila v nohaviciach, by som asi nedokázal vysvetliť. Laura šla ešte ďalej. Pravú ruku s guľôčkovým perom spustila pod stôl, dala si nohy od seba a nadrzovku si vyhrnula šaty vysoko nad kolená. Bolo jej vidieť veľmi ďaleko... Prešla po guľôčkovom pere špičkou jazyka a so vzrušeným výrazom si ho zasunula tam, kde by som v tej chvíli najradšej zasunul aj ja. Prisunula si stoličku o kúsok bližšie, vyzula si jednu topánku a bosou nohou mi krúžila po rozkroku. Pozerala na mňa nenásytným pohľadom a rýchlym pohybom spojeného ukazováka a palca mi naznačila, aby som si rozopol zips na nohaviciach. Pohľadom som sa jej spýtal, či to myslí vážne, no jej očný kontakt hovoril jednoznačne. A tak som ju poslúchol. Žmurkla na mňa a schválne zhodila pero zo stola. Zohla sa a nenápadne sa priblížila k mojim nohám. Vytiahla mi ho z nohavíc, prešla po ňom jazykom a zasunula si ho do úst. Najskôr len špičku, no o chvíľu sa schoval v jej šikovnom hrdle úplne celý.
"Laura, môžete mi láskavo vysvetliť, čo to tam dole stvárate?" začuli sme direktívny hlas našej šéfky.
"Tomáš, okamžite sa postavte!" vyzvala Brežná tentoraz pre zmenu zase mňa. Čím rýchlejšie som sa snažil nahmatať zips na nohaviciach, tým to bolo horšie. A keď sa mi to napokon aj podarilo, vztýčený penis oklamať jednoducho nešlo. S hanbou som sa postavil a hľadel som do zeme. Záhradná sa medzičasom zdvihla a tvárila sa, že s celou situáciou nemá nič spoločné. Cítil som na sebe posmešné úškľabky, ktoré sa usádzali na perách mojich kolegýň a kolegov. "Končím dnešnú poradu. Môžete sa vrátiť späť na vaše pracovné miesta. Zostanú tu len Rajská a Rozbor" povedala Brežná zvýšeným hlasom. Počkali sme, kým miestnosť nevyprázdni aj posledný odchádzajúci.
"Sadni si na stôl" direktívne prikázala nabrúsená šéfka Laure. Tá si ju nechápavo premerala. "Nepočula si? Sadni si na stôl a vyhrň si šaty" povedala ešte ostrejším tónom v hlase.
Laura sa napokon podvolila. Brežná si sadla na mňa, stiahla mi nohavice, prešla si rukou po svojej tajnej komnate, či je už pripravená, a potom sa na mňa nastokla a začala vzrušene na ňom jazdiť. "Načo máš tie prsty?" zaútočila opäť na Rajskú. "Nasliň si ich a užívaj si skvelý výhľad."
Laura chvíľu váhala, no potom sa poslušne podvolila. Postupne pridala k prostredníku aj ukazovák a prstenník, na ktorom mala jemný strieborný prsteň a s hlasným vzdychaním si užívala pohľad na šéfku a na mňa. Postupne sa zbavila nielen šiat, ale aj podväzkov a teraz ležala na stole len vo vysokých lodičkách. To Brežnú rozpálilo ešte viac a skákala na mne ako divoký mustang.
Tentoraz, keď bolo po všetkom, servítkou si utrela svoje silikónové štvorky. "Môžete ísť Laura, prepustila asi po treťom orgazme moju príťažlivú kolegyňu šéfka a narýchlo nahádzala na seba porozhadzované veci. Laura sa obliekla a bez slova odišla do svojej kancelárie.
Konečne som sa dočkal. Bolo niečo pred treťou a každú chvíľu mala doraziť Laura. Kaviareň bola plná asi do polovice. Sadol som si k zadnému stolu a prezeral som si jedálny lístok. Aj tak som vedel, že si objednám kapučíno, no chcel som nejako zabiť čas, kým príde Rajská. Dorazila asi po dvoch minútach. Privítali sme sa formálnym bozkom na obe líca. Prepáč, bola som si ešte kúpiť niečo v drogérke a bolo tam asi milión ľudí" ospravedlňovala sa mi za chvíľkové meškanie.
"To je v pohode" hodil som rukou, "som tu len chvíľu" uistil som ju. Pomohol som jej s dlhým červeným kabátom a podal som jej nápojový lístok.
"Ty už máš vybraté?" spýtala sa, pričom zrak neodtrhla od ponuky.
"To, čo vždy" usmial som sa. Čo si dáš ty? pozrel som sa nenápadne na jej skvelé nohy.
"Asi nejaký čaj. Ovocný" konečne sa mi pozrela do očí a na kútikoch úst sa jej usadil náznak úsmevu.
"Si v pohode?" premeral som si ju.
Skôr ako stihla odpovedať, pristavila sa pri našom stole pekná čašníčka s dlhými blond vlasmi.
"Vybrali ste si?" nahodila vopred nacvičený úsmev a striedavo na nás hľadela.
"Poprosíme vás nejaký ovocný čaj a klasické kapučíno" objednal som za seba aj za Lauru..
" Všetko to bude?" dopriala nám čašníčka ešte krátku chvíľu na rozmyslenie.
"Všetko, ďakujeme" uistil som ju a pár sekúnd som si prehadzoval medzi prstami nápojový lístok.
Moja kolegyňa zamyslene hľadela pred seba a v rukách žmolila roh bieleho vyšívaného obrusu. Konečne prišli objednané nápoje. Cinkanie lyžičiek prebilo to neznesiteľné ticho, ktoré sa usádzalo pri našom stole. "Tak hovor" vyzval som Lauru, lebo už sa to nedalo dlhšie vydržať.
"Odchádzam" zašepkala a ponorila si ho horúcej vody vrecúško s čajom.
"Počkaj. Akože odchádzaš? Kam odchádzaš" zmätene som gestikuloval rukami.
"Odchádzam z úradu" dodala Laura. Dnes som tam bola posledný deň. Dala som výpoveď."
Nahlas som si povzdychol, aby som túto informáciu v hlave spracoval.
"Čo budeš robiť?" vyžmýkal som zo seba otázku.
"Ešte neviem" úprimne pokrčila ramenami Rajská a chytila do prstov vrecúško čaju. Párkrát potiahla za šnúrku a potom ho znovu nechala klesnúť na dno.
Mal som čo robiť, aby som zakryl slzy. No doriti. "Prečo vlastne? Je to kvôli mne?" pozrel som jej do očí.
"Nefandi si Rozbor, zase až taký úžasný nie si" snažila sa nahodiť svoj typický úsmev, ale veľmi jej to nešlo. "Chcem sa posunúť v kariére ďalej a cítila som, že na úrade začínam stagnovať" vysvetlila mi.
Chcel som jej povedať, že mi bude hrozne chýbať, že nech nejde, že mi bude za ňou smutno, že, že, že..., ale mlčal som. Bolo na nej vidieť, že čaká, že urobím nejaké gesto, ale ja som v tej chvíli len ďalej popíjal kapučíno a hľadel na svet cez ucho hnedej šálky.
"Doriti, Rozbor, ty si taký zadubený debil. To mi k tomu fakt nemáš čo povedať? Jasné, že je to kvôli tebe. Spočiatku som naivne verila, že sa s Klárou rozídeš, že ty a ja...lenže potom som si uvedomila, že by to aj tak nikam neviedlo. Si nevyzreté egoistické decko, ktorému by mali dať zákaz rozmnožovať sa. Ja potrebujem po svojom boku chlapa, ktorý dokáže podržať nielen mňa, ale aj moju, teda našu rodinu. Pozri sa na seba. Tiahne ti na štyridsať a správať sa ako dvadsaťročný chalan, ktorý ho pri prvej príležitosti s úsmevom zasunie do vagíny. Najlepšie každý deň do inej. A vieš čo je najhoršie?" oči mala zaliate slzami. Mlčal som. "Že napriek všetkému ťa mám rada. Áno, mám ťa rada, Rozbor. Ale nedokážem s tebou existovať" utrela si slzy do servítky, obliekla si kabát a vzala do rúk kabelku. Už mi nevolaj, ani mi nepíš. Maj sa pekne" dodala na záver a odišla. Kým som za ňou vybehol na ulicu, bola preč. Pravdepodobne navždy. Zaplatil som účet a vypadol som preč.
Pred bytom ma čakali pobalené tašky so všetkými mojimi vecami a na nich ležal nejaký odkaz v bielej obálke. Vybral som z nej list a čítal som nahlas:
"Ahoj Tomáš. Uvedomila som si, že už nedokážem s tebou dlhšie existovať. V taškách máš zbalené všetky svoje veci, prosím ťa odnes si ich. Keďže byt som zdedila po starých rodičoch a nie sme zobratí, vieš čo to znamená. Inak budúci týždeň sa sťahujem k Jean Pierrovi. A keď sme už pri ňom, v obálke nájdeš priložený USB kľúč, na ktorom je natočené amatérske video v hlavných úlohe s ním, jeho bratom a so mnou. Taký malý darček na rozlúčku. Napriek môjmu varovaniu si neprestal stvárať somariny, tak som si dopriala príjemnú pomstu. Ospravedlňujem sa a zároveň ti prajem príjemný zážitok počas sledovania. Určite si užiješ :) Mimochodom, vieš o tom, že Jean Pierre istý čas zaúčal tvoju kolegyňu Lauru? Milé, nie?
Chcela som byť v tvojom živote hlavnou postavou, no doprial si mi len epizódnu úlohu. Mrzí ma, že nám to nevyšlo, lebo napriek všetkému ťa mám rada. Ale nedokážem s tebou za týchto podmienok existovať v jednej domácnosti. Drž sa a prajem ti v živote všetko len to najlepšie. Nech nájdeš u inej to, čo si nedokázal nájsť u mňa.
s pozdravom Klára"
Občas, keď sa vám život otočí chrbtom, nemáte inú možnosť ako si kúpiť fľašu lacného vína, sadnúť si do parku na lavičku a vypiť to víno na ex. A presne to teraz robím. V hlave mi znie hit zo začiatku deväťdesiatych rokov od skupiny Tři sestry - Život je takovej a ja prehĺtam ten hnusný dunihlav a nemám ani tušenie, kam sa teraz podejem...
