HODNOTENIE: ** NAŠA OSMIČKOVÁ
Táto zbierka poviedok je príkladom toho, keď umelecká stránka stojí v silnom kontraste s politickou propagandou. Šolochov jasne vyčlenil nepriateľských fašistov na jednej strane a hrdinov Sovietskeho zväzu, ktorých až prehnane heroizuje, na strane druhej.. Aj tých niekoľko emocionálnych momentov sa potom utápa v naivných frázach, ktoré znejú občas až komicky, hoci vojna taká v skutočnosti rozhodne nebola.
Kniha obsahuje dvanásť poviedok, ja sa vyjadrím len k tej, ktorá nesie názov celej zbierky. Osud človeka sa tiež nevyhol viacerým propagandistickým vetám, ale našťastie predsa len prevláda v prvom rade umeleckosť. Možno je to tým, že na rozdiel od ostatných poviedok, bola napísaná až v roku 1957, teda po skončení vojny. Je to príbeh človeka, ktorý mal v jednom momente všetko, no vojna ho o to pripravila. Prišiel o rodinu, o majetok, o priateľov. Ostal mu len holý život a jeden osirelý chlapček, s ktorým teraz putuje po krajine.
Ostatné poviedky (možno s výnimkou Zajatcov) sú písané v takomto štýle: "Sovietska vláda nás zbavila otrockej roboty. A mladí chlapci, čo teraz kosia kosačkami, sa večer sťažujú: chrbty vraj nemôžeme vystrieť. Ale to je iba taká rozmaznanosť. Traktory za nás orali, kombajny kosili a mlátili, všetko bolo dobre v mierových časoch, no keď sa fašista pustil do bitky, nieto čo ľutovať chrbát. Treba robiť tak, aby až v kĺboch pukalo, všemožne šetriť palivo a odovzdávať ho Červenej armáde. Tam je potrebnejšie, tam ho tak použijú, až budú praskať a lámať sa fašistické hnáty" (s.20).
Slovo kolchozy sa opakuje v každej druhej vete, oslava Stalina a vlasti nepozná hraníc.
Šolochov je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru za štvordielnu románovú epopeju Tichý don. Dostal ju v čase, keď táto cena nemala v prvom rade politické kritérium, ako je tomu dnes. Ukážky z diela Osud človeka by mohli slúžiť propagande Putinovho režimu počas jeho slávnostných príhovorov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára